Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. jún 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3CoE/119/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815208067
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3815208067.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne vo veci starostlivosti o maloleté dieťa C. I. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako
matka, dieťa rodičov: matky Y. S., bytom V., Q. C. XX/XX, C. H., W., D. a otca C. S., bytom H., W. X/
X, v konaní o výkon rozhodnutia o styku otca s maloletým, o odvolaní otca maloletého proti uzneseniu
Okresného súdu Prievidza zo dňa 12. júna 2015, č.k. 14Em/1/2015-12, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a konanie
zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil podľa 7 ods. 1, § 103 ods. 1, § 104 ods. 1 O.s.p. v spojitosti s čl.
1 písm. b/, 2 písm. a/, 8 ods. 1, čl. 17, 29 ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003. Uviedol, že otec
maloletého C. I. S., narodeného XX.XX.XXXX sa návrhom podaným na tamojšom súde dňa 15.05.2015
domáha, aby po prípadnom bezúspešnom vyčerpaní možností uvedených v § 272 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku nariadil výkon rozhodnutia - rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 5P/39/2012-91
zo dňa 31.03.2014 v časti výroku o úprave styku otca s maloletým. Otec svoj návrh odôvodnil tým, že
rozsudok je právoplatný a vykonateľný, matka maloletého ho dobrovoľne nerešpektuje a otcovi bráni v
styku s maloletým. Otec sa s maloletým nestretol v podstate tri roky od odchodu matky do Španielska.
Matka nedodržala svoju povinnosť ani v roku 2014 a ani jedno stretnutie otca s maloletým sa v roku
2014 neuskutočnilo. Nasledujúce stretnutie otca s maloletým by malo byť od 01.07.2015, pričom otec už

teraz má informáciu, že sa neuskutoční. Otec sa obáva, že týmto prístupom matky dôjde k absolútnemu
narušeniu jeho vzťahu s maloletým. Otec pritom túto situáciu nezavinil, zavinila ju matka maloletého,
ktorá maloletého v podstate „uniesla“ zo Slovenska a otcovi tým zabránila v akomkoľvek kontakte so
synom. Súd prvého stupňa si pripojil spis tamojšieho súdu sp.zn. 17P/43/2012, kde sa viedlo konanie o
úprave práv a povinností rodičov k maloletému (na čas do rozvodu) a spis sp.zn. 5P/39/2012, v ktorom
sa viedlo konanie o rozvod manželstva rodičov maloletého a v ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom

č.k. 5P/39/2012-91 zo dňa 31.03.2014, právoplatným dňa 23.04.2014. Z uvedených spisov, kde boli
veľmi podrobne zisťované pomery účastníkov okrem iného vyplýva, že matka s maloletým bývajú v
Španielsku, na adrese uvádzanej otcom, pričom súd prvého stupňa konštatoval, že maloletý C. I. S.,
narodený XX.XX.XXXX má v Španielsku obvyklý pobyt. Súd prvého stupňa mal za to, že v danom
súdnom konaní je prítomný cudzí prvok, keďže maloletý má obvyklý pobyt v inom štáte, v Španielsku.
Španielsko, rovnako ako Slovenská republika je členským štátom Európskej únie. Preto sa na určenie,

že súd ktorého členského štátu má právomoc vo veci konať, aplikujú ustanovenia Nariadenia Rady (ES)
č. 2201/2003, ktorého ustanovenia majú v danom prípade prednosť pred ostatnými kolíznymi normami
medzinárodného práva súkromného. Keďže maloletý má obvyklý pobyt v Španielsku, kde sa so svojou
matkou aj skutočne zdržiava, príslušnosť súdu na výkon rozhodnutia o úprave styku otca s maloletým sa
určí podľa obvyklého pobytu maloletého. Pôjde teda o súd v Španielsku. Vzhľadom na neodstrániteľný
nedostatok podmienok konania spočívajúci v nedostatku právomoci súdu konať v danej veci, súd podľa

čl. 17 Nariadenia vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a podľa § 104 ods. 1 O.s.p. konaniezastavil. Súd nerozhodol zároveň postúpení veci príslušnému orgánu, keďže vo veci ide o nedostatok
medzinárodnej právomoci.

Proti uvedenému uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie otec
maloletého. Uviedol, že sa nestotožňuje s tým, že jeho syn má tzv. obvyklý pobyt v Španielsku. Ako bolo
aj v konaniach 5P/39/2012 a 17P-43/2012 preukázané, matka maloletého v podstate maloletého uniesla
adodnešnéhodňamuneumožnilastyksním.MaloletýjeobčanSlovenskejrepubliky,mádoposiaľtrvalý
pobyt na území Slovenska. Pred odchodom do Španielska sa na území Slovenskej republiky zdržiaval

spoločne s ním a s matkou niekoľko mesiacov. Tieto skutočnosti neboli v rámci konania o návrate
maloletého, ktoré sa riešili v Španielsku, zohľadnené. Nemal však možnosť ani finančné prostriedky sa v
tomtokonaníbrániť.Ďalejuviedol,žesajedenkrátobrátilvzáujmeochranysvojichprávaajochranypráv
maloletého na Centrum pre medzinárodnú ochranu detí a mládeže do Bratislavy, ktorý uzavrel, že dieťa
máobvyklýpobytvŠpanielsku.Vodvolanítaktiežuviedol,žedôverujelenslovenskýmorgánom,pretože
španielsky súd bez dôslednejšieho preverenia pomerov rozhodol v jeho neprospech a tým spôsobil, že

v podstate stratil kontakt so synom. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a
prvostupňovému súdu prikázal vo veci konať.

Krajský súd, ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné

podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť z týchto dôvodov:

Z obsahu spisu bolo zistené, že otec maloletého sa návrhom doručeným na Okresný súd Prievidza
nariadenia výkonu rozhodnutia - rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 5P/39/2012-91 zo dňa
31.03.2014 v časti výroku o úprave styku otca s maloletým. Z obsahu spisu bolo tiež zistené, že matka sa

aj s maloletým od roku 2012 zdržiava v Španielsku, kde majú bývanie, kde má ona svoje zamestnanie,
kde maloletý navštevuje školu.

Podľa nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských

veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES)
č. 1347/2000 (ďalej len citované
nariadenie) kritéria právomoci rodičovských práv a povinností, upravené týmto nariadením sú tvorené
tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, najmä kritériu blízkosti. To znamená, že právomoc
by mal mať v prvom rade členský štát obvyklého pobytu dieťaťa s výnimkou určitých prípadov zmeny

pobytu dieťaťa alebo v dôsledku dohody medzi nositeľmi rodičovských práv a povinností.

Podľa kapitoly I, článok 1 ods. 1 písm. b) citovaného nariadenia toto nariadenie sa uplatňuje bez
ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na nadobúdanie, výkon, prenesenie,
obmedzenie alebo odňatie rodičovských práv a povinností.

Podľa kapitoly I. článok 2 ods. 9 citovaného nariadenia pojem „opatrovnícke právo“ zahŕňa práva a
povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa.

Podľa kapitoly II. oddielu 2, čl. 8, odsek 1 a 2 citovaného nariadenia súdy členského štátu majú právomoc

vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v
čase začatia konania. Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9,10 a 12.
Podľa kapitoly II. oddielu 2, čl. 10 citovaného nariadenia v prípade neoprávneného premiestnenia alebo
zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne
pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovajú právomoc, až kým dieťa

nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a:
a/ každá osoba, orgán, alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo sa zmieril s premiestnením
alebo zadržaním, alebo
b/ dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, orgán
alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel, alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu

dieťaťa, dieťa sa usadilo v novom prostredí a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok :
i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o
mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do
ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané,ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i) sa
nepodala nová žiadosť,
iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred

neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7
iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným
premiestnenímalebozadržaním,vydalirozsudokoopatrovníckompráve,zktoréhonevyplývapovinnosť
návratu dieťaťa.

Podľa ust. oddielu 3, čl. 17 vyššie uvedeného nariadenia Rady (ES) ak sa začalo konanie na súde
členského štátu vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať, a ktorá patrí podľa tohto
nariadenia do právomoci súdu iného členského štátu, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.

Podľa čl. 7
Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená

spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na
Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty ES a EÚ majú prednosť pred zákonmi
SR.

Podľa ust. § 103 O.s.p.

kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci
(podmienky konania).
Podľa ust. § 104 ods. 1
O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Za obvyklý pobyt dieťaťa možno v zmysle rozsudku vo veci C-523/07 ESD považovať miesto, ktoré
odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba
vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a
presťahovanie rodiny do tohto členského štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej
dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Je na

vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky osobitné skutkové
okolnosti každého jednotlivého prípadu.

Obdobne v zmysle rozsudku SDC497/2010, pojem obvyklý pobyt, sa má vykladať v tom zmysle, že tento
pobyt zodpovedá miestu, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného

prostredia, pričom treba vziať do úvahy najmä na jednej strane trvanie, pravidelnosť, podmienky a
dôvody pobytu na území tohto členského štátu a dôvody presťahovania rodiča, a na druhej strane
najmä z dôvodu veku dieťaťa, geografický a rodinný pôvod matky, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré
matka a dieťa udržiavajú v tom istom členskom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil kde má dieťa
obvyklý pobyt a zohľadnil pritom všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu. Iba

za predpokladu, že by k uplatneniu uvedených kritérií viedlo vo veci samej k záveru, že obvyklý pobyt
dieťaťa nemožno určiť, určenie príslušného súdu musí byť vykonané na základe kritéria „prítomnosti
dieťaťa“, v zmysle článku 13 Nariadenia.

Z obsahu spisu vyplýva, že obaja rodičia i maloleté dieťa majú štátnu príslušnosť Slovenskej republiky

a otec na území Slovenskej republiky i trvalo býva. Matka maloletého i s maloletým dieťaťom, ktoré
bolo právoplatným rozsudkom zverené do jej osobnej starostlivosti, bývajú od marca 2012 v Španielsku.
Matka tu pracuje, dieťa, navštevuje školu, rozpráva po španielsky, majú tu známych. Otec podal
predmetný návrh na súd dňa 15.05.2015. Z obsahu spisu tiež nesporne vyplýva, čo otec nepoprel,
že o pobyte matky s dieťaťom v Španielsku vedel už od počiatku. Hoci tvrdí, že matka sa s dieťaťom

odsťahovala bez jeho vedomia a súhlasu, nevyužil možnosť v zmysle citovaného nariadenia podať
žiadosť na príslušné orgány členského štátu o vydanie rozsudku, aby dosiahol návrat dieťaťa, ktoré
bolo podľa neho neoprávnene premiestnené v inom členskom štáte. S poukazom na citovaný článok 10
Nariadenia oddielu 2, kapitoly II., i ak by podľa tvrdenia otca v odvolaní nebolo možné tvrdiť, že boli
splnené podmienky písmena a), že teda každý subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo sa zmieril s

premiestnením, boli splnené podmienky písmena b) a i), že do jedného roka odkedy sa otec dozvedel o
mieste pobytu dieťaťa, nepodal žiadosť o jeho návrat na príslušné orgány členského štátu, do ktorého
bolo dieťa premiestnené. V dôsledku toho nemohlo dôjsť k zachovaniu právomoci súdov Slovenskej
republiky ako miesta pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa. S prihliadnutím na všetky okolnosti danéhoprípadu, novým obvyklým pobytom dieťaťa sa stalo Španielsko, ktorý bol daný už i v čase začatia
predmetného konania a právomoc majú súdy členského štátu aktuálneho obvyklého pobytu
dieťaťa teda Španielska. Za splnenia týchto podmienok nie je rozhodné, či otec s premiestnením dieťaťa

súhlasil.

Vzhľadom na vyššie uvedené bolo teda dôvodným, aby Okresný súd Prievidza, na ktorom sa začalo
predmetné konanie, keďže ide o vec v ktorej podľa citovaného nariadenia tento súd nemá právomoc
konať a ktorá zároveň podľa citovaného nariadenia patrí do právomoci súdu iného členského štátu, aj

bez návrhu ex offo, vyhlásil, že nemá právomoc a zároveň konanie zastavil.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .