Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. marec 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/42/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712203048
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2712203048.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v právnej veci navrhovateľa: Y. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. L. P. č. XXX,
V. L. P., zastúpeného advokátom: Mgr. Milan Sadloň, V. Paulínyho - Tótha 30, P.O.BOX 121, Senica,
proti odporcovi: Slovenská republika - konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, Župné
námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o zaplatenie 3.893,35 Eur s príslušenstvom, na odvolanie
odporcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 28. novembra 2012, č.k. 1C/136/2012-56, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
3.893,35 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 26.10.2011 do zaplatenia, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania a to trovy právneho
zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v samostatnom rozhodnutí v prípade ich vyčíslenia v zákonom

stanovenej lehote, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. §
27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov, § 1 ods. 1 a 2, § 3, § 5 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, čl. 46, čl. 47
ods. 2 Ústavy SR (zák. č. 460/1992 Zb.), § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vecne tým, že v danom
prípade predmetom konania je navrhovateľom uplatnená náhrada škody spôsobená nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci a to vo výške 3.893,35 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9%
ročne z dlžnej sumy od 26.10.2011 do zaplatenia. Argumentoval tým, že v konaní mal preukázané, že
rozhodnutím Policajného zboru - OÚJP v Skalici, ČVS: OÚJP-188/2003 zo dňa 09.09.2003 bolo proti
navrhovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k §
235 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona. Voči tomuto uzneseniu podal navrhovateľ sťažnosť, ktorá bola
uznesením Okresnej prokuratúry Skalica zo dňa 10.09.2003, č.k. Pv 918/03-23 zamietnutá. Rozsudkom

Okresného súdu Senica zo dňa 20.03.2008, č.k. SI-1T/128/2003-432 bol navrhovateľ spod obžaloby
z hore uvedeného trestného činu oslobodený. Odvolanie okresného prokurátora proti nemu Krajský
súd v Trnave uznesením zo dňa 30.10.2008, č.k. 5To/60/2008-460 zamietol. Oslobodzujúci rozsudok
Okresného súdu Senica zo dňa 20.03.2008, č.k. SI-1T/128/2003-432, tak nadobudol právoplatnosť
dňa 30.10.2008. Počas trestného stíhania bol navrhovateľ uznesením Okresného súdu Skalica, č.k.
Tp/40/03-15 zo dňa 05.09.2003 vzatý do väzby, pričom väzba začala od 03.09.2003. Navrhovateľ bol

prepustený z väzby dňa 03.09.2005. Náhradu škody si navrhovateľ uplatňuje za obdobie od 09.09.2003
do 30.10.2008 v sume 3.893,35 Eur, ktorá vznikla v súvislosti s nezákonným rozhodnutím Policajného
zboru - OÚJP v Skalici, ČVS: OÚJP-188/2003 zo dňa 09.09.2003, ktorým bolo začaté trestné stíhanie a
proti navrhovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods.
2 k § 235 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona. Následne bola voči navrhovateľovi podaná obžaloba, bol
vzatý do väzby a nakoniec bol spod obžaloby oslobodený. Uplatnená náhrada škody predstavuje škodu

navrhovateľa za trovy právneho zastúpenia, ktorú je svojmu advokátovi za právne služby poskytované
v trestnom konaní povinný zaplatiť. Odporca namietal dôvodnosť nároku na náhradu škody za právneúkony vykonané v čase väzby navrhovateľa, a to úkony právnej pomoci za dni 20.11.2003, 09.01.2004,
09.03.2004, 22.03.2004, 08.04.2004, 27.04.2004, 11.06.2004, 26.10.2004, 17.12.2004 a 09.05.2005 v
sume 1.887,- Eur (56.848,- Sk), lebo ich považuje za premlčaný nárok s poukazom na ust. § 23 zákona

č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom. Nakoľko odporca v konaní vzniesol námietku premlčania v časti uplatneného
nároku na náhradu škody počas trvania väzby, súd sa prednostne zaoberal posúdením tejto námietky
vychádzal z uplatneného nároku navrhovateľom a to v súvislosti s nezákonným rozhodnutím o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Prvá hlava prvej časti Zákona o

zodpovednosti za škodu upravuje zodpovednosť za škodu spôsobnú nezákonným rozhodnutím, pričom
druhá hlava prvej časti zasa reguluje zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe alebo
treste. Navrhovateľ sa domáha náhrady škody spôsobenej nezákonným uznesením vyšetrovateľa PZ -
OÚJPvSkalici,sp.zn.ČVS:OÚJP-188-2003z09.09.2003,nazákladektoréhobolstíhanýakoobvinený
pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom, pričom jednoročná premlčacia doba sa vzťahuje výlučne
na nezákonné rozhodnutia o väzbe a na nezákonné rozhodnutia o treste. Poukazujúc na rozhodnutie

Ústavného súdu SR III.ÚS 439/2010 a III.ÚS 339/08, dôvodil, že ak fyzická osoba, ktorá bola trestne
stíhaná väzobne uplatňuje právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným uznesením o vznesení
obvinenia nie je nezákonným rozhodnutím o väzbe, toto jej právo sa premlčí v trojročnej premlčacej dobe
ako inej fyzickej osobe, ktorá bola trestne stíhaná na slobode. Ak teda predmetom návrhu navrhovateľa
jeprávonanáhraduškodyspôsobenejuvedenýmuznesením,súdotázkupremlčaniatohtoprávaposúdil

z hľadiska ust. § 22 Zákona o zodpovednosti za škodu s tým, že premlčacia doba je trojročná, návrh
bol teda podaný včas, keď predmetné rozhodnutie je zo dňa 09.09.2003 a návrh na súd bol podaný
27.04.2012, pričom proti uzneseniu rozhodnutia Policajného zboru navrhovateľ podal sťažnosť, ktorá
bola prokurátorom Okresnej prokuratúry Skalica zamietnutá a právoplatným rozsudkom Okresného
súdu Senica, č.k. SI-1T/128/2003-432 bol navrhovateľ spod obžaloby oslobodený. Rozsudok nadobudol

právoplatnosť 30.10.2008. Navrhovateľ si u Ministerstva spravodlivosti SR žiadosťou o predbežné
prerokovanie nároku zo dňa 25.10.2011 a jej následným doplnením uplatnil náhradu škody z titulu
nezákonného rozhodnutia OÚJP PZ SR v Skalici. Navrhovateľ bol oslobodený spod žaloby, tzn. že čin
nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škodu spôsobenej
začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej proti komu bolo trestné
stíhanie zastavené alebo ten kto bol spod žaloby oslobodený má pri splnení ďalších predpokladov
podľa ust. § 1 až 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadné právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o
vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom

konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby a to bez zreteľa
na to, či mu bol obhajca ustanovený alebo si ho zvolil sám. V trestnom konaní vedenom pod sp. zn.
SI-1T/128/2003 nebol navrhovateľ obvinený a následne obžalovaný z takého trestného činu, kde by
trestné právo vyžadovalo jeho povinné zastúpenie advokátom, ale vychádzajúc zo základných ľudských
právgarantovanýchÚstavouSRmalsúdbezpochybnezato,ženavrhovateľmalprávonaprávnupomoc

v konaní pred súdmi od začiatku konania. Ak si teda navrhovateľ v trestnom konaní zvolil obhajcu,
ktorému je povinný zaplatiť náhradu trov, má súd za to, že je tu príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím Policajného zboru - OÚJP v Skalici, ČVS: OÚJP-188/2003 zo dňa 09.09.2003, ktorým bolo
proti navrhovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom. V tejto súvislosti
poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, 4 M Cdo 15/2009, rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 23.

februára1990,sp.zn.1Cz6/90akoajnarozhodnutieNajvyššiehosúduSRz28.júna1993,publikovaný
pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk SR ročník 1994. Navrhovateľ teda realizoval svoje ústavné
právo na právnu pomoc a v predmetnom trestnom konaní vedenom voči jeho osobe sa dal zastúpiť
advokátom, ktorému musí za jeho služby zaplatiť, preto mu vznikla škoda, ktorá predstavuje výšku trov
právneho zastúpenia.

Uzavrel, že škoda v danom prípade má charakter majetkovej ujmy, t.j. zníženie majetku navrhovateľa,
ktoré v čase podania žaloby už navrhovateľ reálne vynaložil zo svojich prostriedkov ako i tej, ktorú
je povinný svojmu právnemu zástupcovi zaplatiť v rámci splátkového kalendára. Táto pohľadávka
navrhovateľa má jednoznačný charakter následného úbytku majetkovej hodnoty navrhovateľa a
neobstojí argument odporcu, že ide o skutočnú škodu, teda o majetok, o ktorý sa reálne znížil jeho

majetok, tzn. že škodou je len to, čo už navrhovateľ zaplatil svojmu advokátovi z trov právneho
zastúpenia. Takýto argument potom považoval zo strany odporcu za účelový smerujúci k zníženiu
jeho zodpovednosti. V ďalšom konštatoval, že pre uplatnenie nároku na náhradu škody boli splnené
všetky zákonné podmienky. Navrhovateľ bol účastníkom konania, v ktorom bolo vydané nezákonnérozhodnutie.NavrhovateľriadneavčasuplatniluMinisterstvaspravodlivostiSRpredbežnéprerokovanie
o náhradu škody, Ministerstvo spravodlivosti SR v lehote 6 mesiacov neprerokovalo uplatnenú škodu,
navrhovateľovi bola spôsobená škoda vo výške 3.893,35 Eur a to ako náklady spojené s obhajobou

v trestnom konaní, pričom jednotlivé úkony právnej pomoci boli vykonané na účelnú ochranu práv
navrhovateľa ako obvinenie podmienené úkonmi a rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní.
Jednotlivé úkony obhajoby v trestnom konaní sú v súlade s ustanoveniami Vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 163/2002 Z.z. a č. 655/2004 Z.z.. Ustálil danosť existencie príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou, lebo náklady s obhajobou v trestnom konaní vznikli

navrhovateľovi a boli vyvolané bezprostredne nezákonným rozhodnutím. Vynaložené náklady na takéto
úkony obhajoby sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, lebo boli ním vyvolané. Suma
3.893,35 Eur uplatnená navrhovateľom ako náhrada škody pozostávajúca z trov obhajoby v trestnom
konaní v sebe zahŕňa trovy právnej pomoci za celé obdobie trestného stíhania navrhovateľa, tzn. od
09.09.2003 od prevzatia veci advokátom až do 30.10.2008 do vynesenia oslobodzujúceho rozsudku.
Navrhovateľ okrem žalovanej istiny si uplatnil aj úrok z omeškania vo výške 9% ročne od 26.10.2011,

pričom deň začiatku omeškania je dňom, kedy navrhovateľ požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR
o prerokovanie jeho nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia. V zmysle Občianskeho
zákonníka spôsobením škody vznikol vzťah medzi škodcom a poškodeným, ktorý je možné považovať
za vzťah medzi veriteľom a dlžníkom a preto navrhovateľ dôvodne požadoval od dlžníka i úroky
z omeškania z dôvodu omeškania s platením peňažného dlhu s nahradením škody podľa § 517

Občianskeho zákonníka. Postupujúc potom podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka
vyhovel návrhu aj v časti uplatnených úrokov a priznal navrhovateľovi 9%-ný ročný úrok z omeškania
od 26.10.2011 do zaplatenia.
Rozhodnutie v časti o náhrade trov konania odôvodnil s použitím ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému
navrhovateľovi priznal náhradu trov konania. Navrhovateľ navrhol priznanie náhrady trov konania v

zmysle ust. § 151 ods. 1 O.s.p., ktoré však ku dňu vyhlásenia rozhodnutia nevyčíslil. Nevyčíslil ich ani v
lehote do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, preto súd rozhodol o vyčíslení náhrady trov
konania v samostatnom rozhodnutí, v prípade ich vyčíslenia v zákonom stanovenej lehote.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa
vec nesprávne posúdil a že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a zároveň namietal aj nepreskúmateľnosť predmetného rozhodnutia (§ 205 ods. 2 písm. f), d), a) O.s.p.).
Predmetom konania bola náhrada škody spočívajúca v trovách obhajoby, ktorá mala navrhovateľovi
vzniknúť v trestnom konaní. Navrhovateľ si svoj nárok uplatnil titulom nezákonného rozhodnutia, za ktoré

považuje uznesenie o vznesení obvinenia, ČVS: OÚJP-188-2003 zo dňa 09.09.2003, s poukazom na
to, že trestné konanie proti navrhovateľovi bolo ukončené jeho oslobodením spod obžaloby. Uznesenie
o vznesení obvinenia však nie je možné bez ďalšieho považovať za nezákonné rozhodnutie, tiež
spochybnil existenciu príčinnej súvislosti medzi trovami obhajoby a uznesením o vznesení obvinenia,
pričom poukázal na skutočnosť, že časť trov navrhovateľovi vznikla v príčinnej súvislosti s jeho väzbou

a v tejto časti je nárok navrhovateľa premlčaný. Vo zvyšnej časti navrhovateľ nepreukázal vznik škody
v takom rozsahu, ako si uplatňuje, nakoľko došlo iba k čiastočnej úhrade trov obhajoby. Zdôraznil , že
predmetný nárok na náhradu škody v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nemožno uplatniť, pokiaľ
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán.
Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. V danom prípade sťažnosť

navrhovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola dozorujúcim prokurátorom vyhodnotená ako
nedôvodná, a ani v ďalšom priebehu trestného stíhania nedošlo k zrušeniu tohto uznesenia. Z
uvedeného dôvodu nie je možné predmetné uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné
rozhodnutie v zmysle § 1 a nasl. zákona č. 58/1969 Zb.. Oslobodenie spod obžaloby automaticky
neznamená, že orgány činné v trestnom konaní postupovali nesprávne pri vznesení obvinenia, resp.

nezákonne a preto nemožno vyvodiť nezákonnosť ich rozhodovania len z titulu zastavenia trestného
stíhania. Z tohto dôvodu namietal právne posúdenie veci spočívajúce v označení uznesenia o vznesení
obvinenia za nezákonné rozhodnutie. Súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom nevysporiadal
s vyššie uvedenou argumentáciou odporcu ohľadom uznesenia o vznesení obvinenia, napadnutý
rozsudok nie je dostatočne odôvodnený a vykazuje tak znaky nepreskúmateľnosti.

Ďalej namietal i nedostatok príčinnej súvislosti medzi uznesením o vznesení obvinenia a vznikom
škody. Navrhovateľ bol totiž stíhaný väzobne, čo je relevantné v súvislosti so špecifikáciou úkonov
právnej služby, medzi ktoré boli započítané aj úkony súvisiace s väzbou. Náhradu týchto trov odporca
považuje za nedôvodné s odkazom na § 23 zákona č. 58/1969 Zb.. V konaní nebola jednoznačnepreukázaná existencia príčinnej súvislosti medzi súdom označeným nezákonným rozhodnutím a
vzniknutou škodou. Zo strany súdu ide o nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v nedostatku
príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou v časti 1.887,- Eur (56.848,- Sk), predstavujúcou náhradu

trov za úkony právnej služby vykonané v dňoch 20.11.2003, 09.01.2004, 09.03.2004, 22.03.2004,
08.04.2004, 27.04.2004, 11.06.2004, 26.10.2004, 17.12.2004 a 09.06.2005, a uznesením o vznesení
obvinenia, ktoré je podľa názoru súdu prvého stupňa nezákonným rozhodnutím. Predmetné úkony
právnej služby sa jednoznačne týkali obdobia, keď odporca bol v ÚVV Leopoldov a preto nevznikli v
priamejabezprostrednejpríčinnejsúvislostisuznesenímovzneseníobvinenia,aleprávesuznesenímo

vzatí navrhovateľa ako obvineného do väzby, pričom je nepochybné, že ku vzniku týchto trov by nedošlo
v prípade, ak by bol navrhovateľ stíhaný na slobode. Niet dôvodu, pre ktorý by nebolo možné úkony
právnej služby rozdeliť podľa úsekov trestného konania, resp. vyčleniť z týchto úkonov tie, ktoré boli
nepochybne vykonané v súvislosti s väzbou. Možnosť takéhoto členenia podľa odporcu vyplýva priamo
z ust. § 22 až 24 zákona č. 58/1969 Zb.. Celková suma vyúčtovaná faktúrou za právne služby poskytnuté
v tom ktorom súdnom konaní predstavuje iba číselný súčet jednotlivých čiastkových nárokov, pričom

poškodený je povinný preukázať dôvodnosť a opodstatnenosť nároku za každý jeden úkon právnej
služby, ktorého náhradu si v konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb. uplatňuje. Súd prvého stupňa teda
nesprávne právne posúdil vec, keď konštatoval, že nárok navrhovateľa v celej jeho výške vznikol v
príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia a aplikáciou § 22 ods. 1 citovaného zákona, bez
zohľadnenia § 23 citovaného zákona. Súd prvého stupňa aj ohľadne tejto časti návrhu nevysporiadal

sa s argumentáciou odporcu, čím rozhodnutie je nepresvedčivým a stalo i nepreskúmateľným.
Čo sa týka samotného vzniku škody namietal, že vo veci navrhovateľa nie je možné konštatovať vznik
škody v takom rozsahu ako ho uvádza navrhovateľ, nakoľko tento uhradil trovy právneho zastúpenia
iba čiastočne. V priebehu konania sám uviedol, že do dňa rozhodnutia vo veci zo sumy 3.893,35 Eur
uhradil len sumu 783,19 Eur (1.000,- Sk + 750,- Eur). Poškodený je povinný vznik škody na svojej strane

preukázať a v konaní o nároku na náhradu škody, teda na navrhovateľovi leží dôkazné bremeno o
tom, že škoda vznikla. Aby bol splnený tento zákonný predpoklad, musí škoda existovať najneskôr v
dobe, kedy súd o uplatnenom nároku rozhodol. Vzhľadom k uvedenému nie je možné konštatovať vznik
škody u navrhovateľa v uplatnenej výške 3.893,35 Eur, nakoľko nedošlo k reálnemu zníženiu majetku
navrhovateľa v takomto rozsahu. Z dôvodu, že navrhovateľ trovy obhajoby v plnej výške neuhradil, čo v

konaní nebolo sporným, preto nie je možné ani konštatovať, že navrhovateľovi dôsledkom rozhodnutia
orgánu verejnej moci vznikla škoda v uplatnenej výške. Súd teda aj v tomto smere nesprávne právne vec
posúdil, keď ustálil, že vo veci navrhovateľa došlo ku vzniku škody vo výške 3.893,35 Eur a na základe
vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže vznik škody v uplatnenej
výške v konaní preukázaný nebol.

V súvislosti s priznanými úrokmi z omeškania poukázal na ust. § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ods. 2 tohto ustanovenia a § 563 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ nemá právo na zaplatenie úroku
z omeškania, pretože v čase rozhodnutia súdu dlh nebol splatný, pričom výška nároku závisela od
rozhodnutia súdu a odporca sa nemohol dostať do omeškania s plnením peňažného záväzku skôr,
než mu bola známa výška náhrady škody. V prípade, ak by odporca sa mal dostať do omeškania už

v štádiu predbežného prerokovania nároku na náhradu škody podľa § 563 Občianskeho zákonníka
mohlo v prípadnému omeškaniu dôjsť až prvého dňa po tom, ako navrhovateľ požiadal o náhradu škody,
tzn. až 27.11.2012. Aj v tomto smere je teda záver súdu prvého stupňa nesprávny a to aj z dôvodu
zákonom stanovenej 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie, počas ktorej sa nemožno dostať
do omeškania.

Navrhovateľ odvolanie nepodal. K doručenému odvolaniu odporcu podal písomné vyjadrenie a navrhol
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Odôvodnenie rozsudku považuje za dostatočné,
zrozumiteľné a reflektujúce na argumenty odporcu. Nie je povinnosťou súdu, aby v odôvodnení
obšírne objasňoval, prečo sa nestotožnil s každým konkrétnym argumentom jednotlivých účastníkov.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument. Odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa tieto odpovede dalo, všetky
relevantné argumenty odporcu boli pri rozhodovaní vzaté do úvahy a riadne odôvodnené. To, že
prvostupňový súd odmietol akceptovať argumenty odporcu nie je chybou súdu, ale je výsledkom jeho
náhľadu na prejednanú vec.

K odvolacej námietke, že uznesenie o vznesení obvinenia nie je možné bez ďalšieho považovať za
nezákonné rozhodnutie len pre to, že súd navrhovateľa celkom oslobodil spod obžaloby, poukázal na
Nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. III.ÚS 165/02, v ktorom Ústavný súd ČR konštatoval, že nielen
to, že pri posudzovaní nezákonnosti rozhodnutia o vznesení obvinenia je potrebné pozorne sledovaťaktuálny stav vykonávaných dôkazov, ale tiež to, že je potrebné uvedeným skutočnostiam primerane
a v tomto smere prijať príslušné rozhodnutia, ktoré s ohľadom na uvedené nemusí vždy viesť až k
podaniu obžaloby a teda postavenia obvineného pred súd. Inak povedané pri zmienenom starostlivom

posudzovaní každej konkrétnej trestnej veci v ktoromkoľvek inom štádiu a to všetkými orgánmi činnými
v trestnom konaní, môže vo svojom dôsledku viesť i k tomu, že obvinený nemusí vynakladať prostriedky
k tomu, aby preukázal, že trestné konanie je proti nemu vedené neoprávnene. Z uvedeného teda
vyplýva, že je vecou posúdenia súdu rozhodujúce o nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutímvtrestnomkonaní,činielenorgányčinnévtrestnomkonanípostupovalivsúladesTrestným

poriadkom, ale či aj obvinený postupoval v trestnom konaní tak, aby nevznikali zbytočné náklady na
obhajobu. Pokiaľ odporkyňa poukázala na rozhodnutie iného súdu, ide o vec, ktorej podstatou boli
iné okolnosti, ide s vecou o neporovnateľne argumenty, nakoľko proti navrhovateľovi ako obvinenému
bolo vznesené obvinenie na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Po celý čas svoju
vinu popieral a až súd musel oslobodzujúcim rozsudkom potvrdiť, že orgány činné v trestnom konaní
nepostupovali v súlade so zásadami trestného konania. Rovnako aj argument o zákonnosti rozhodnutia

o vznesení obvinenia je nesprávny, pretože podľa ustálenej judikatúry má oslobodzujúci rozsudok v
zásade rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť.
Pokiaľ odporca namieta nedostatok príčinnej súvislosti medzi vznesením obvinenia a vznikom škody a
tiež, že niektoré nároky navrhovateľa, úkony súvisiace s väzbou, sú premlčané s poukazom na ust. §

23 zákona č. 58/1969 Zb., súd prvého stupňa správne rozoznal nesprávnosť argumentácie odporkyne.
Nárok na náhradu škody, ktorú je štát povinný nahradiť a ktorá bola spôsobená rozhodnutím o väzbe,
má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo
ak bol spod obžaloby oslobodený. Nároky z tohto titulu sú odškodné za dobu trvania väzby, resp. úkony
spojené s návrhmi na prepustenie z väzby a pod.. Úkony špecifikované odporcom v odvolaní sú úkonmi

vykonávanými v priamej súvislosti s obhajobou. To, že obhajca musel na tieto úkony vycestovať do
miesta, kde bol navrhovateľ vo väzbe, bolo spôsobené väzobným stíhaním nepriamo, keďže úkony
obhajoby nesúviseli s väzbou ako takou, a teda nemali súvis s rozhodnutím o väzbe, ale primárne
boli zapríčinené rozhodnutím o vznesení obvinenia, voči ktorému sa musel brániť. Čo sa týka uznania
výšky škody a že obhajcovi zaplatil len časť vyúčtovaných nákladov na obhajobu, uviedol, že pod

pojem majetok spadajú nielen veci, ale tiež všetky majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, pri ktorých
má oprávnená osoba prinajmenšom legitímnu nádej na ich zhodnotenie, tzn. nádej s istou mierou
právnej pravdepodobnosti, nevyžaduje sa však istota, že jej za dodržania práva tieto pohľadávky v
budúcnosti prinesú priamy prospech či už vo forme vecí vrátane peňazí alebo služieb (ÚSIII. 328/2005),
a contrario potom zníženie majetku je teda tiež záväzok, pri ktorom povinnej osobe prinajmenšom hrozí

jeho splnenie, teda je istá miera pravdepodobnosti, že za dodržania práva tento záväzok jej prinesie
priamu ujmu, či už vo forme veci vrátane peňazí alebo služieb. V zmysle takéhoto výkladu pojmu
majetok je potrebné dospieť k záveru, že aj uznaný záväzok smerujúci k neskoršiemu zníženiu majetku
je podkladom pre určenie výšky škody v rozsahu uznaného záväzku. Záverom uviedol, že celé odvolanie
odporcu je postavené na nesprávnej argumentácii a nepochopení inštitútu náhrady škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Jeho jediným cieľom je čo najviac oddialiť povinnosť štátu
túto škodu nahradiť. Súd správne právne posúdil vec a v odôvodnení zrozumiteľne a jasne vysvetlil
na základe čoho rozhodol. Jeho rozhodnutie je v súlade s platnou legislatívou, dôkazy a celú kazu
posúdil právne správne a odvolanie odporcu je síce legitímne, avšak dôvody v ňom uvedené považuje
za nesprávne a účelové. Navrhol potvrdenie napadnutého rozhodnutia a zároveň si uplatnil náhradu

trov odvolacieho konania, ktoré spočívajú v odmene za jeden úkon právnej služby 141,09 Eur + paušál
7,81 Eur, tzn. spolu 148,90 Eur.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísanénáležitosti(§205ods.1O.s.p.),ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolaciedôvody(§
205 ods. 2 písm. a) O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania(§212ods.1O.s.p.),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)
a po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom a konaním, ktoré mu predchádzalo včítane obsahu

celého spisu a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu treba vyhovieť, keďže napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa nie je vecne správny.Predmetom konania tak ako to správne ustálil súd prvého stupňa je uplatnený nárok náhrady
škody zo zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, resp. jeho nesprávnym
právnym postupom, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb.. Navrhovateľ si svoj

nárok odvodzuje od rozhodnutia vyšetrovateľa tzn. uznesenia PZ - OÚJP v Skalici, sp. zn. ČVS:
OÚJP-188/2003 zo dňa 09.09.2003, ktorým bolo proti nemu začaté trestné stíhanie pre trestný čin
vydierania spolupáchateľstvom, proti ktorému ním podanú sťažnosť zo dňa 09.09.2003 prokurátor
Okresnej prokuratúry Skalica dňa 10.09.2003, č.k. Pv 918/03-23 zamietol ako nedôvodnú. Následne
rozsudkom Okresného súdu Senica, č.k. SI- 1T/128/2003-432 zo dňa 20.03.2008 bol navrhovateľ spod

obžaloby oslobodený, pričom Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 5To/60/2008-460 zo dňa 30.10.2008
odvolanie okresného prokurátora zamietol ako nedôvodnú.

Navrhovateľ si u Ministerstva spravodlivosti SR žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku zo dňa
25.10.2011 a jej následným doplnením zo dňa 12.12.2011 uplatnil náhradu škody z titulu nezákonného
rozhodnutia OÚJP PZ SR v Skalici, ČVS: OÚJP-188/2003 zo dňa 09.09.2003 s poukazom na to,

že v konečnom dôsledku bol spod obžaloby oslobodený. Ministerstvo spravodlivosti eviduje žiadosť
navrhovateľa o predbežné prerokovanie náhrady škody pod č.j. 25423/2011/151, pričom do podania
predmetného návrhu na súd nebolo o tejto žiadosti rozhodnuté. Navrhovateľ si uplatňuje náhradu škody
v sume 3.893,35 Eur, ktorá sa rovná výške trov právneho zastúpenia v trestnom konaní jeho advokátom
Mgr. Milanom Sadloňom. O tejto žiadosti do rozhodnutia súdom prvého stupňa rozhodnuté nebolo.

Navrhovateľ v súvislosti s jeho obhajobou v trestnom konaní sa zaviazal svojmu obhajcovi zaplatiť
trovy obhajoby vo výške 3.860,15 Eur, z čoho splatil len časť, pričom celkové trovy obhajoby v zmysle
vyúčtovania predstavujú žalovanú sumu 3.893,35 Eur.

Z ust. § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý sa vzťahuje na daný spor, vyplývalo, že nárok na
náhradu škody nemožno uplatniť, pokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená pre
nezákonnosť nezruší príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu bol súd potom rozhodujúci o náhrade
škody viazaný.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 1 až § 17 citovaného zákona,
pričom špecifickou súčasťou bola zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o
väzbe a treste, bola objektívnou zodpovednosťou štátu bez ohľadu na zavinenie, ktoré sa nebolo
možné zabaviť a ktorá bola založená na súčasnom splnení troch podmienok a to nezákonného
rozhodnutia, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vydaným nezákonným rozhodnutím a vznikom

škody. Prvou esenciálnou podmienkou je teda existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny
orgán aplikoval všeobecné pravidlo právnej normy na ním prejednávaný prípad a rozhodol tak o
právach a povinnostiach individuálnych subjektov. V zmysle § 4 citovaného zákona toto je nevyhnutnou
podmienkou zodpovednosti štátu, aby právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné
rozhodnutie bolo ako nezákonné, zrušené alebo zmenené. O vzťah príčinnej súvislosti potom ide vtedy,

ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, tzn. vtedy ak nezákonné rozhodnutie a škoda
boli vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak bolo preukázané, že ak by nebolo nezákonného
rozhodnutia ku škode by nebolo bývalo došlo. Z uvedeného je treba vyvodiť, že právoplatnosťou
rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené vzniklo poškodenému právo na náhradu
škody, ktorá mu mala byť týmto rozhodnutím spôsobená. Zodpovednosť štátu za nezákonný alebo

nesprávny postup výkonu štátnej moci, ktorým má za následok škodu je občianskoprávny vzťah. Zákon
č. 58/1969 Zb. bol vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym, preto pokiaľ tento
špeciálny zákon neobsahoval vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadili Občianskym zákonníkom (§ 20
citovaného zákona č. 58/1969 Z.z.).

V danom prípade však podmienka, aby nezákonné rozhodnutie, z ktorého sa odvodzuje uplatnená
škoda a ktorým bola škoda spôsobená, bolo pre nezákonnosť skutočne zrušené príslušným orgánom,
splnená nie je, ale na druhej strane navrhovateľ následne rozsudkom Okresného súdu Senica,
č.k. SI-1T/128/2003-432 z 20.03.2008 bol spod obžaloby oslobodený, pričom Krajský súd v Trnave
uznesením č.k. 5To/60/2008-460 zo dňa 30.10.2008 odvolanie okresného prokurátora zamietol ako

nedôvodné. Dôvodná je potom argumentácia odporcu v odvolaní, že s predmetnou skutočnosťou sa
súd prvého stupňa dostatočne nevysporiadal.Z obsahu spisu je zrejmé, súd prvého stupňa vykonal dôkaz listinou, keď na pojednávaní dňa 08.11.2012
oboznámil uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia, rozsudky súdu prvého stupňa,
rozhodnutia odvolacích súdov, úkony advokáta splnomocneného na zastupovanie navrhovateľa v

trestnom konaní, vychádzajúc z obsahu spisu Okresného súdu Skalica, sp. zn. SI-1T/128/2003, ktorý je
aj aktuálne pripojený k predmetnému spisu. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa však s obsahom
týchto listinných dôkazov žiadnym spôsobom nevysporiadal. Právo na náhradu škody je pritom založené
v danom prípade na podmienke, že rozhodnutie, od ktorého sa vznik škody odvodzuje bolo zrušené ako
nezákonné. Súd predmetnú okolnosť, ktorá je najpodstatnejšou a z ktorej možno odvodzovať potom

vznik škody, posúdenie jej výšky, príčinnú súvislosť, premlčanie a ostatné odporcom namietané dôvody,
je primárnou a podstatnou okolnosťou, nemal preukázanú a neuviedol, ani svoj myšlienkový sled, ako
dospel k svojmu záveru o oprávnenosti nároku (bez ohľadu na výšku uplatnenej škody).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný) prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne

a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal,
akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
správne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Štruktúra z odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu v

zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Odôvodnenie rozhodnutí potom povoľuje účastníkom konania posúdiť
ako ich súd veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri
svojom rozhodovaní. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho
procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vychádzajúc z uvedených skutočností potom treba konštatovať, že pokiaľ sa navrhovateľ domáha od
odporcu zaplatenia náhrady škody na základe nezákonného súdneho rozhodnutia, pričom podmienkou
je, aby toto rozhodnutie bolo v ďalšom ako nezákonné zrušené a táto okolnosť v danom prípade splnená
nie je, je nutné, aby súd prvého stupňa podrobne rozvinul svoju úvahu a myšlienkový postup týkajúci

sa záveru, že v danom prípade vzhľadom na záver trestného stíhania navrhovateľa má za to, že
zákonom stanovená podmienka nezákonnosti namietaného rozhodnutia splnená je. Už zo samotnej
skutočnosti, že súd prvého stupňa si túto základnú otázku nevyriešil dostatočným spôsobom, pričom
ide o základnú zákonnú podmienku týkajúcu sa možného priznania uplatnenej škody, od ktorého si
navrhovateľ odvíja právo na zaplatenie náhradu škody, ktorá prestavuje uplatnenú žalovanú sumu,

bolo treba dospieť k záveru, že predmetný rozsudok je nepreskúmateľný. Od posúdenia tejto základnej
podstatnej podmienky sa totiž odvíja celý nárok navrhovateľa uplatnený v tomto konaní. Stručné
konštatovanie súdu, že uplatnená náhrada škody predstavuje škodu navrhovateľa za trovy právneho
zastúpenia, ktorú je svojmu advokátovi povinný zaplatiť za právne služby poskytované v trestnom
konaní zaplatiť, pričom predmetná škoda mu vznikla nezákonným rozhodnutím Policajného zboru

OÚJP v Skalici, ČVS: OÚJP-188/2003 zo dňa 09.09.2003, ktorým bolo proti nemu začaté trestné
stíhanie, následne bola voči nemu podaná obžaloba, bol vzatý do väzby a nakoniec bol spod obžaloby
oslobodený, je nepostačujúce. Z takéhoto rozhodnutia súd potom nemá preukázané akými úvahami súd
dospel k záveru, že ide o nezákonné rozhodnutie, nakoľko toto následne žiadnym orgánom zrušené
nebolo. Nepostačujúcim je aj to, pokiaľ súd prvého stupňa upriamil pozornosť na to, že rozhodujúcim

meradlom opodstatnenosti zákonnosti začatia vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného
konania, ktorým bolo v danom prípade to, že navrhovateľ pod spod obžaloby oslobodený a preto má
pri splnení ďalších predpokladov zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia totiž vôbec nevyplýva čo bolo obsahom a podstatou
rozhodnutia o vznesení obvinenia a na základe akých dôvodov potom bol navrhovateľ spod obžaloby

v konečnom dôsledku oslobodený. Až po dôslednom uvážení týchto okolností bude možné dospieť k
tomu, či navrhovateľom označené rozhodnutie o vznesení obvinenia možno považovať aj napriek tomu,
že nebolo zrušené, za nezákonné a vyvodiť z toho zodpovednosť štátu na náhradu škody.

Čo sa týka samotnej existencie a preukázania vzniku škody ani v tejto časti nie je možné sa stotožniť

s názorom súdu prvého stupňa. Škoda, ktorú si navrhovateľ uplatňuje má predstavovať advokátovi
navrhovateľa v trestnom konaní neuhradenú odmenu za ním poskytnuté služby navrhovateľovi v sume
3.893,35 Eur. Navrhovateľ uznal voči advokátovi Mgr. Milanovi Sadloňovi nezaplatenú časť odmeny,
t.j. záväzok čo do dôvodu a výšky, v sume 3.860,15 Eur a zaviazal sa uvedenú sumu zaplatiť vnerovnomerných splátkach v čase od 01.01.2010 do 31.12.2012, s tým, že splátky bude uskutočňovať
na účet advokáta, alebo v hotovosti do pokladne súdu. Súd prvého stupňa ani tento listinný dôkaz z
hľadiska jeho záväznosti a vykonateľnosti uznania záväzku nevyhodnotil.

Škodou sa rozumie v zmysle zákona ujma, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného
a spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom.
Poškodený je povinný vznik škody preukázať a v konaní o náhradu škody tak na ňom je dôkazné
bremeno o tom, že škoda vznikla. Aby bol tento predpoklad splnený, musí škoda existovať najneskôr v

dobe, kedy súd o uplatnenom nároku rozhoduje. Totiž aj pre rozhodnutie o nároku na náhradu škody je
rozhodujúci stav v čase, keď súd vyhlasuje rozhodnutie o tomto nároku (§ 154 ods. 1 O.s.p.) a nie stav,
kedy s väčšou či menšou pravdepodobnosťou v najbližšej dobe nastane. Pokiaľ neexistuje škoda v čase
rozhodovania súdu o tomto nároku na jeho náhradu, treba mať za to, že nárok bol uplatnený predčasne.

Vzhľadom na to, že medzičasom uplynula doba (lehota), do ktorej sa navrhovateľ zaviazal advokátovi

odmenu zaplatiť, bude nutné, aby súd zistil, či k tomu skutočne došlo, ak áno, tak kedy a podľa výsledku
zistenia prispôsobiť ďalší priebeh konania.

Podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná je argumentácia odvolateľa aj v tom smere, že súd prvého
stupňa musí posúdiť každý úkon, za ktorý si obhajca uplatňuje náhradu a ktorá je súčasťou náhrady

škody, aj z hľadiska, či sa jedná o úkony vynaložené účelne, smerujúce k obrane odporcu v trestnom
konaní, nakoľko nie je postačujúca všeobecná argumentácia, že všetky úkony aj tie, ktoré boli vykonané
počas trvajúcej väzby navrhovateľa v ÚVV Leopoldov súviseli s jeho obranou a neboli vykonané v
súvislosti s bránením sa proti väzbe a v tejto súvislosti sa musí súd vysporiadať aj so vznesenou
námietkou čiastočného premlčania nároku.

Dôvodným je odvolanie odporcu i v časti priznania úroku z omeškania odo dňa podania žiadosti na
Ministerstvo spravodlivosti SR. Ministerstvo spravodlivosti totiž na vybavenie žiadosti navrhovateľa má
zákonomstanovenúlehotu,pretosaodporcanemoholdostaťdoomeškaniaaninadruhýdeňodpodania
žiadosti, tak ako to uzavrel bez podrobnejšieho odôvodnenia súd prvého stupňa.

S poukazom na vyššie uvedené bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa nutné v zmysle § 221 ods. 1 písm.
f) O.s.p. zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, nakoľko postupom súdu spočívajúcom v
nedostatočnom odôvodnení rozsudku sa účastníkom konania odňala možnosť konať pred súdom. Po
takomto rozhodnutí odvolací súd vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie postupom podľa §

221 ods. 2 O.s.p.

Úlohou súdu prvého stupňa bude podrobne sa zaoberať vyriešením podstatnej otázky posúdenia
nezákonnostirozhodnutia,odktoréhosinavrhovateľodvodzujeuplatnenúnáhraduškody.Poprípadnom
doplnení dokazovania, po dôkladnom vyhodnotení vykonaného dôkazu listinami súd prvého stupňa

bude môcť ďalej posúdiť uplatnenú škodu z ostaných rozhodujúcich aspektov, tzn. či ku škode na
strane navrhovateľa už skutočne došlo, ak áno posúdiť jej výšku podľa jednotlivých čiastkových nárokov
rozhodnúť o nej, vrátene uplatneného príslušenstva a následne rozhodnutie odôvodniť tak, aby bolo
rešpektované právo účastníkov na spravodlivý súdny proces, aby rozhodnutie bolo preskúmateľné
odvolacím súdom. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o trovách konania, vrátane trov

tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.