Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. jún 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/569/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712203048
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2712203048.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

a členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: Y. K., nar.
XX.XX.XXXX, bytom V. L. P. č. XXX, zastúpený advokátom: Mgr. Milan Sadloň, V. Paulínyho - Tótha
30, P.O.BOX 121, Senica, proti žalovanej: Slovenská republika - konajúca prostredníctvom Ministerstva
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o zaplatenie sumy 3.893,35 Eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 12. mája 2015,
č.k. 1C/136/2012-185, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v závislom

výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 783,19 Eur s 9%
úrokom z omeškania ročne od 27.10.2011 do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo
zvyšku žalobu zamietol a trovách konania rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu
trov konania vo výške 28,30 Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie odôvodnil s použitím § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov s účinnosťou od 01.07.2004, ďalej
§ 1 ods. 1, 2, § 2, § 3, § 4 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969, čl. 47 ods. 2, čl. 46
Ústavy Slovenskej republiky, § 1 - 4 zákona č. 58/1969, § 22 ods. 1, § 22 ods. 3, § 23 citovaného
zákona, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a v časti náhrady trov konania § 142 ods. 2 a § 151
ods. 1 O.s.p. a vecne tým, že žalobca sa žalobou doručenou okresnému súdu dňa 27.04.2012 domáhal
uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci vo výške 3.893,35 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej

sumy od 26.10.2011 až do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že
rozhodnutím vyšetrovateľa PZ - OÚJP v Skalici, ČVS: OÚJP-188/2003 zo dňa 09.09.2003 bolo proti
žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k §
235 ods. 1, 2 písm. b/ Trestného zákona. Voči tomuto uzneseniu podal žalobca sťažnosť, ktorá bola
uznesením Okresnej prokuratúry Skalica zo dňa 10.09.2003, č.k. Pv 918/03-23 zamietnutá. Rozsudkom
Okresného súdu Senica č.k. SI-1T/128/2003-432 zo dňa 20.03.2008 bol žalobca spod obžaloby z
hore uvedeného trestného činu oslobodený. Odvolanie okresného prokurátora proti nemu Krajský

súd v Trnave uznesením č.k. 5To/60/2008-460 zo dňa 30.10.2008 zamietol. Oslobodzujúci rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 30.10.2008. Ministerstvo spravodlivosti eviduje žiadosť o predbežné
prerokovanie náhrady škody pod č.k. 25423/2011/151, pričom do podania žaloby nebolo o tejto žiadosti
rozhodnuté. V súvislosti s obhajobou žalobcu v trestnom konaní mu vznikli zaplatiť trovy obhajoby vovýške3.860,15Eur,pričomdoterazzaplatilsumu1.000,-Sk(predvyúčtovaním)a750,-Eur(podoručení
vyúčtovania). Celkové trovy obhajoby sú 3.893,35 Eur, čo je čiastka požadovaná ako náhrada škody,
ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa OÚJP v Skalici.

Žalovaná so žalobou nesúhlasila, keď namietala, že samotné uznesenie o vznesení obvinenia nie je
možné bez ďalšieho pokladať za nezákonné rozhodnutie iba z dôvodu, že v neskoršom konaní bol
žalobca oslobodený spod obžaloby, vo veci nebola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia.
Žalovaná taktiež namietala vznik škody v rozsahu, v akom ju uplatňuje žalobca, lebo trovy obhajoby ako
náhradu v konaní uhradil vo výške 783,20 Eur. U žalobcu neprišlo ku skutočnej škode v tom rozsahu,

v akom ju uplatňuje v žalobe. Škodou môže byť len tá výška, o ktorú sa reálne znížil jeho majetok.
Žalovaná vzniesla námietku premlčania v časti náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, t.j.
v sume 56.848,- Sk/1.887,- Eur. Súčasne žalovaná namieta, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, lebo nebolo v
tejto veci preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej
výkonom verejnej moci.

Súd uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 21.04.2015 pripustil zmenu petitu žaloby v
nasledovnom znení: „Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 3.893,35 Eur s 9% ročným úrokom z
omeškania od 27.10.2011 do zaplatenia a náhradu trov konania, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia.“
Rozhodnutím Policajného zboru - OÚJP v Skalici, ČVS: OÚJP-188/2003 zo dňa 09.09.2003 bolo proti

žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k §
235 ods. 1, 2 písm. b/ Trestného zákona. Voči tomuto uzneseniu podal žalobca sťažnosť, ktorá bola
prokurátorom Okresnej prokuratúry Skalica dňa 10.09.2003 ako nedôvodná zamietnutá. Rozsudkom
OkresnéhosúduSenicač.k.SI-1T/128/2003-432bolžalobcaspodobžalobyzhoreuvedenéhotrestného
činu oslobodený, tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 30.10.2008. Uznesením Okresného

súdu Skalica č.k. Tp/40/03-15 zo dňa 05.09.2003 bol žalobca vzatý do väzby, pričom väzba začala od
03.09.2003. Žalobca bol prepustený z väzby dňa 03.09.2005.
Žalobca uplatnil u Ministerstva spravodlivosti SR žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku zo
dňa 25.10.2011 a jej následným doplnením zo dňa 12.12.2011 náhradu škody z titulu nezákonného
rozhodnutiaOÚJPPZSRvSkalici.Ministerstvospravodlivostieviduježiadosťopredbežnéprerokovanie

náhrady škody pod č.k. 25423/2011/151, pričom do podania žaloby nebolo o tejto žiadosti rozhodnuté.
Z uznania záväzku a dohody o plnení v splátkach zo dňa 02.11.2009 mal súd preukázané, že advokát
vyúčtoval právne služby vyúčtovaním č. 21/09 na sumu 117.291,- Sk, t.j. 3.893,35 Eur. Po odpočítaní
zloženejzálohyvovýške1.000,-Skdňa05.03.2008ostávauhradiť116.291,-Sk,t.j.3.860,15Eur.Vyššie
uvedený záväzok žalobca uznal čo do dôvodu a výšky a zároveň sa zaviazal uvedenú sumu splatiť v

nerovnomerných splátkach v čase od 01.01.2010 do 31.12.2012.
Z podania advokáta žalobcu doručeného okresnému súdu dňa 03.11.2014 mal súd preukázané, že
žalobca z predmetnej odmeny uhradil len sumu 783,19 Eur a na trovách obhajoby tak dlhuje ešte
3.110,16 Eur. Nakoľko sa žalobca dlhodobo zdržuje v zahraničí a advokátovi sa s ním nepodarilo
skontaktovať, podal žalobu na Okresnom súdu Senica o zaplatenie sumy 3.110,16 Eur s príslušenstvom.

Podľa oznámenia advokáta žalobcu na ostatnom pojednávaní vo veci vedenej na Okresnom súde
Senica pod sp. zn. 5C/193/2014 bol dňa 31.03.2015 vydaný platobný rozkaz, ktorým súd uložil povinnosť
odporcovi Y. K., aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatil navrhovateľovi Mgr.
Milanovi Sadloňovi sumu 3.110,16 Eur a náhradu trov konania. Vydaný platobný rozkaz do doby konania
ostatného pojednávania nenadobudol právoplatnosť.

Žalobca svoj nárok na náhradu škody vyvodzuje z uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 09.09.2003,
ktoré neúspešne napadol sťažnosťou a následne vedeného trestného konania voči nemu. Keďže
rozhodnutie, z ktorého žalobca uplatňuje svoj nárok na náhradu škody, nebolo pre nezákonnosť zrušené
podľa § 4 cit. zákona, súd sa v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu zaoberal otázkou, či
oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska ustanovenia § 4 citovaného zákona rovnaký význam

ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. V tejto súvislosti treba vziať do úvahy, že po oslobodení spod
obžaloby neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia,
lebo z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné. Záporná odpoveď na položenú otázku by
nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v zákone č. 58/1969 Zb. Tá
sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným

zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba,
proti ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia, aj
keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú.
So zreteľom na uvedené, bolo by namieste na položenú otázku odpovedať kladne, avšak iba zapredpokladu, že to dovoľuje výklad ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Systematickým a
logickým výkladom tohto zákonného ustanovenia a tiež jeho porovnaním s ustanoveniami § 5 a § 6
zákona č. 58/1969 Zb. treba vyvodiť, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby

majú v zmysle ustanovenia § 4 citovaného zákona rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení
obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad
o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vynesení obvinenia nebol potvrdený. Dôvody,
pri ktorých zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby z hľadiska zodpovednosti
štátu za škodu nemajú rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, vyplývajú z

ustanovenia § 5 ods. 2 a § 6 ods. 3 citovaného zákona, ktoré (najmä z hľadiska systematického
výkladu) treba použiť analogicky, lebo koncepcia a zmysel všetkých ustanovení zákona by mali byť
rovnaké. Tieto ustanovenia jednoznačne vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá právo na náhradu
škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe a o treste (ide o negatívne vymedzenie). Z uvedeného vyplýva
jednoznačný záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod
obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ustanovení § 1 až § 4

zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.
Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo
bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný,
alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný (por. Rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 28.06.1993, sp. zn. 1Cdo 53/93).

I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu
za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom
štátu bola odčinená (viď bližšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo

15/2009 uznesením občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. decembra
2010 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky). Zákon č. 58/1969 Zb. (rovnako ani zákon č. 514/2003 Z.z.) výslovne neupravuje nárok na
náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že
ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania,

pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za
škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia
o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo
oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné
stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na

(ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný
výsledok trestného stíhania (por. Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. marca 2011, sp. zn. 3 Cdo
194/2010).
Z dôkazov vyplýva, že proti žalobcovi bolo začaté trestné stíhanie, žalobca podal proti uzneseniu o
vznesení obvinenia sťažnosť, ktorá bola prokurátorom Okresnej prokuratúry Skalica ako nedôvodná

zamietnutá, následne až tretím rozhodnutím vo veci bol žalobca spod obžaloby oslobodený. Trestné
stíhanie bolo začaté na základe trestného oznámenia poškodeného, výsluchu poškodeného, ohliadky
miesta činu, lekárskych správ, rekognície osoby. Súd analogicky (§ 5, 6 zákona č.58/1969 Zb.)
v zmysle vyššie naznačeného posudzoval dôvody, ktoré v konečnom dôsledku viedli k vyhláseniu
oslobodzujúceho rozsudku. Žalobca bol v danom prípade oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že

ohľadne skutku, ktorého sa mal dopustiť, bolo preukázané, že skutok obžaloby sa stal, objektívne
bolo preukázané, že poškodený utrpel zranenia popísané v lekárskych správach, a že tieto zranenia
utrpel kritického dňa, nebolo však zároveň dokázané, že skutok spáchali obžalovaní (in dubio pro reo).
Obžalovaní spáchanie skutku od samého začiatku trestného konania popierali. Žalobca síce pri zadržaní
odoprelvypovedať,išlovšaklenovyužitiejehopráva.Zavinenieobvinenéhonazačatítrestnéhostíhania

nemožno bez ďalšieho odvodzovať len od toho, že využil všetky prostriedky pre svoju obhajobu, medzi
ktoré patrí tiež právo nevypovedať (Rozsudek Nejvyššího soudu ČR z 29.04.2009, sp. zn. 25 Cdo
2/2007). Poškodený, ktorého výpoveď bola jediným - priamym usvedčujúcim dôkazom, v priebehu
trestnéhokonaniazomrel.NajvýznamnejšísvedkoviaT.T.aW.T.,ktorívprípravnomkonanípotvrdzovali
výpoveď poškodeného, neskôr v priebehu hlavného pojednávania pôvodné výpovede odvolali a tvrdili,

že ich pôvodné výpovede boli ovplyvnené a teda nevierohodné. Lekárske správy potvrdili zranenia
poškodeného, ale vznikla pochybnosť, či zranenia v správach objektívne popísané zodpovedajú takému
mechanizmu vzniku, ako to uvádzal poškodený.Nemožno vychádzať dôsledne len zo zásady prezumpcie neviny, treba rešpektovať skutočnosť,
že uznesenie o vznesení obvinenia neobsahuje konečný záver o spáchaní trestného činu a vine
obvineného. Toto rozhodnutie je vydané na základe dôvodného podozrenia, že obvinený spáchal trestný

čin (ak na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin bol spáchaný
určitou osobou). Ak dôjde k oslobodeniu spod obžaloby, nemusí to vždy znamenať, že uznesenie o
vznesení obvinenia bolo vydané nesprávne (v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku). Je treba
si tiež uvedomiť, že jednotlivé dôvody oslobodenia nemajú z hľadiska hodnotenia správnosti uznesenia
o vznesení obvinenia rovnaký význam. Iný význam má napr. zastavenie trestného stíhania, keď je

nepochybné, že sa nestal skutok a iný význam má zastavenie, keď je trestné stíhanie neprípustné z
dôvodu amnestie. Pri porovnaní ustanovení § 5 a § 6 zákona č. 58/1969 Zb., pri dôslednom uplatnení
systematického výkladu § 4 cit. zákona je treba za správny považovať právny názor, že oslobodenie
spod obžaloby má podľa § 4 cit. zákona rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia
pre nezákonnosť, ak k nemu došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným nebol potvrdený.

Právo na náhradu škody podľa § 1 - 4 zák. č. 58/1969 Zb. spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia
nemá okrem iného ten, kto si obvinenie zavinil sám. Zavinenie obvineného (či už vo forme úmyselnej
alebo nedbanlivostnej) na zahájení trestného stíhania voči nemu (t.j. na vydaní uznesenia o vznesení
obvinenia) znamená, že obvinený svojím zavineným konaním prispel k tomu, že trestné stíhanie voči
nemu bolo či muselo byť začaté, teda že jeho konanie bolo dôvodom k zahájeniu trestného stíhania

proti nemu. Príčinnú súvislosť medzi začatím či vedením trestného stíhania a zavinením obvineného
je potrebné hľadať nie v jeho konaní, ktorým mal podľa orgánov činných v trestnom konaní naplniť
skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale v inom jeho chovaní pred zahájením
trestného stíhania, resp. v jeho priebehu, predovšetkým jeho postoji voči orgánom činným v trestnom
konaní, teda v tom, či svojim konaním či úkonmi procesného charakteru zapríčinil, že trestné stíhanie

muselo byť začaté. Nejde teda o to, či obvinený sa dopustil skutku, pre ktorý bol stíhaný a ktorým
vyvolal podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, ale o to, či svojím iným či ďalším konaním ovplyvnil
postup orgánov činných v trestnom konaní pred zahájením trestného stíhania alebo v jeho priebehu
tak, že bez tohto konania by k zahájeniu či pokračovaniu trestného stíhania nedošlo, a to napríklad
uvádzaním nepravdivých skutočností, či predstieraním, že voči nemu sú dôvody k trestnému stíhaniu,

ktoré objektívne neexistovali. Podmienka, že poškodený si sám zavinil obvinenie, nie je naplnená už
tým, že sa dopustil skutku, pre ktorý bolo trestné stíhanie voči nemu začaté (por. Rozhodnutí Nejvyššího
soudu ČR sp. zn. 25 Cdo 1567/2002).
V súvislosti s posudzovaním otázky, či v prejednávanom prípade je možné považovať uznesenie o
vznesení obvinenia za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 4 ods. 1 zák. 58/1969 Zb. v spojení s

oslobodzujúcim rozsudkom súd prihliadol i na už ustálenú súdnu prax v tejto oblasti (okrem vyššie
citovaných rozhodnutí napr. tiež Nález Ústavného súdu SR z 24.03.2011, II. ÚS 25/2011).
Vzhľadom na vyššie uvedené, súd prvého stupňa mal nepochybne za preukázané, že uznesenie o
vznesení obvinenia zo dňa 09.09.2003 vykazuje všetky znaky nezákonného rozhodnutia v zmysle
citovaných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb.

Na vznik nároku na náhradu škody spôsobenej takýmto nezákonným rozhodnutím sa okrem existencie
nezákonného rozhodnutia vyžaduje aj vznik škody a najmä existencia príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd v ďalšom skúmal, či
predmetné nezákonné rozhodnutie bolo jednou z hlavných (bezprostredných) príčin vzniku majetkovej
škody tak, ako si ju uplatňoval žalobca.

Kým ustanovenie § 23 zákona o zodpovednosti za škodu upravuje premlčanie práva na náhradu škody
spôsobenej iba dvoma druhmi rozhodnutia, a to nezákonným rozhodnutím o väzbe alebo nezákonným
rozhodnutím o treste, ustanovenie § 22 sa vzťahuje na premlčanie práva na náhradu škody spôsobenej
všetkými ostatnými nezákonnými rozhodnutiami. Z obsahu podanej žaloby vyplýva, že žalobca sa v
konaní pred súdom žalobou domáha náhrady škody spôsobenej nezákonným uznesením „vyšetrovateľa

PZ - OÚJP v Skalici, sp. zn. ČVS: OÚJP-188/2003“ z 9. septembra 2003, ktorým bolo vznesené
obvinenie pre trestný čin, pre podozrenie zo spáchania z ktorého bol trestne stíhaný. Jednoročná
premlčacia doba sa vzťahuje výlučne na nezákonné rozhodnutia o väzbe a na nezákonné rozhodnutia
o treste. Ak fyzická osoba, ktorá bola trestne stíhaná väzobne, uplatňuje právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným uznesením o vznesení obvinenia (nie nezákonným rozhodnutím o väzbe), toto

jej právo sa premlčí v trojročnej premlčacej dobe rovnako ako inej fyzickej osobe, ktorá bola trestne
stíhaná na slobode (Nálezy Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 439/2010, III. ÚS 339/08). Žalobca sa
samostatne nedomáhal náhrady škody z nezákonného rozhodnutia o nariadení väzby. Súd vychádzal
zo žalobného návrhu žalobcu, ktorý sa domáhal náhrady škody v súvislosti s nezákonne vznesenýmobvinením voči jeho osobe a to za celé obdobie trestného konania, teda do času oslobodzujúceho
rozsudku. Ak je teda predmetom žaloby žalobcu právo na náhradu škody spôsobenej uvedeným
uznesením, súd posúdil otázky premlčania tohto práva v intenciách § 22 zákona o zodpovednosti za

škodu, keď je premlčacia doba trojročná, plynie od doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia
(v danom prípade oslobodzujúceho rozsudku), termín doručenia treba vykladať právoplatnosťou
rozhodnutia, pričom v zmysle ust. § 22 ods. 3 cit. zákona, ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na
ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania,
najdlhšievšakpodobušiestichmesiacov,neplynie.Vdanomprípadeoslobodzujúcirozsudoknadobudol

právoplatnosť dňa 30.10.2008 + 6 mesiacov, počas ktorých premlčacia doba neplynula (30.04.2009) +
3 roky. Premlčacia doba by v danom prípade teda uplynula dňom 30.04.2012, pričom žalobca podal
žalobu na súde dňa 27.04.2012. Na základe uvedeného súd má za to, že žaloba bola podaná včas, t.j.
pred uplynutím premlčacej doby.
Súd sa v ďalšom zaoberal posúdením, či trovy obhajoby boli vynaložené účelne, smerujúce k obrane
žalobcu v trestnom konaní. Podľa judikatúry NS SR ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v

trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby,
smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát zodpovedá za
takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 1 zákona č. 58/1969 Zb. (ako aj § 1 zákona č. 514/2003
Z.z.), a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či
si ho zvolil sám. Je pravdou, že v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. SI-1T/128/2003 nebol žalobca

obvinený a následne obžalovaný z takého trestného činu, kde by trestné právo vyžadovalo jeho povinné
zastúpenie advokátom. Vychádzajúc zo základných ľudských práv garantovaných Ústavou Slovenskej
republiky má súd bezpochybne za to, že žalobca mal právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi
od začiatku konania. Obsahom základného práva na právnu pomoc garantovaného ústavou v čl. 47
ods. 2 je predovšetkým právo každého subjektu v konaní pred štátnym orgánom mať možnosť dostať

kvalifikovanú právnu pomoc, ktorou má záujem zabezpečiť vo svoj prospech čo najpriaznivejší výsledok
konania. Ak si žalobca v trestnom konaní zvolil obhajcu, ktorému je povinný zaplatiť náhradu trov, má súd
za to, že je tu príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím Policajného zboru - OÚJP v Skalici,
ČVS:OÚJO-188/2003zodňa09.09.2003,ktorýmboloprotižalobcovivznesenéobvineniepretrestnýčin
vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1, 2 písm. b/ Trestného zákona a vznikom

škody (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4M Cdo 15/2009, rozsudok Najvyššieho súdu ČR z
23. februára 1990 sp. zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk,
ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. júna 1993, sp. zn. 1 Cdo 53/93, publikovaný pod č.
70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Žalobca realizoval svoje
ústavné právo na právnu pomoc a v predmetnom trestnom konaní vedenom voči jeho osobe sa dal

zastupovať advokátom, a preto mu vznikla škoda, ktorá predstavuje výšku trov právneho zastúpenia.
Súd sa v tomto ohľade zaoberal tiež otázkou existencie príčinnej súvislosti medzi trovami obhajoby v
súvislosti s väzbou a trovami v rámci obrany proti tvrdenému nezákonnému rozhodnutiu, keďže tieto je
možné uplatniť samostatne (nie v každej trestnej veci je obvinený väzobne stíhaný). Súd v tejto súvislosti
posudzoval dôvody, ktoré v konečnom dôsledku viedli k väzobnému stíhaniu obvineného (žalobcu), ako

aj zavinenie žalobcu na vzatí do väzby.
Zavinenie obvineného na vzatí do väzby znamená, že jeho zavinené konanie (aspoň v podobe
nevedomej nedbalosti) bolo dôvodom na podanie návrhu a vzatie obvineného do väzby alebo
rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby príp. rozhodnutie o väzbe aj bez návrhu v konaní pred súdom.
Zavinenie obvineného na vzatí do väzby nemožno stotožňovať so zavinením začatia trestného stíhania

v zmysle § 199 Trestného poriadku alebo vznesenia obvinenia podľa § 206 Trestného poriadku, pretože
skutočnosti odôvodňujúce vzatie obvineného do väzby sú skutkovo odlišné od tých, pre ktoré možno
začať trestné stíhanie alebo vzniesť obvinenie. Z tohto hľadiska teda nie je významné či konanie
páchateľa vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, či naplnilo skutkovú podstatu trestného činu,
pre ktorý bol stíhaný, ale to či jeho správanie alebo iné skutočnosti vyvolali dôvodnú obavu, zakladajúcu

niektorý z dôvodov väzby. Zavinenie poškodeného treba skúmať z hľadiska dôvodov, pre ktoré bol do
väzby vzatý a to vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam, ktoré súd rozhodujúci o väzbe zvažoval a ktorými
dôvodil vzatie obvineného do väzby. Ak bol obvinený vzatý do väzby z viacerých dôvodov, postačuje k
záveru, že si väzbu zavinil sám, ak zavinil splnenie aspoň jedného z nich.
Z uznesenia Okresného súdu Skalica č.k. Tp/40/03-15 zo dňa 05.09.2003 mal súd preukázané, že

žalobca bol vzatý do väzby pre existujúcu dôvodnú obavu, že by po prepustení na slobodu pokračoval v
páchaní trestnej činnosti, aby si týmto spôsobom zadovažoval finančné prostriedky na živobytie, čím bol
daný dôvod väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Žalobca sa dlhodobo nezdržiaval
na adrese svojho trvalého bydliska, v čom súd videl konkrétne skutočnosti, že by sa po prepustenína slobodu mohol vyhýbať trestnému stíhaniu, čím bol daný dôvod väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm.
a) Trestného poriadku. Zo spisu Okresného súdu Senica sp. zn. SI-1T/128/2003 zároveň vyplýva, že
žalobca proti uzneseniu o vzatí do väzby nepodal sťažnosť.

Na základe uvedeného má súd za to, že dôvody väzby si žalobca zavinil sám svojím správaním, najmä
tým, že sa nezdržiaval na adrese svojho trvalého bydliska a preto v tejto časti (v časti trov súvisiacich
s bránením sa proti väzbe) nie je splnená zákonná podmienky existencie príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Súd preto žalobu žalobcu na zaplatenie náhrady škody v
časti sumy 1.887,- Eur považoval za nedôvodnú.

Keďže žalovaná nenamietala špecifikáciu jednotlivých úkonov právnej služby, nebol dôvod, aby ich
„správnosť“ súd kontroloval a konfrontoval s obsahom trestného spisu. To bolo úlohou žalovanej, ktorá
mala dostatočný časový priestor a možnosti tak urobiť v priebehu konania a pokiaľ by zistila rozpory,
mala právo toto namietať pred ukončením dokazovania. Podľa žaloby tak naďalej zostalo posúdenie
nároku na zaplatenie sumy 2.006,35 Eur (3.893,35 - 1.887,-).
Zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady,
treba aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy. Z ustanovenia § 20 zákona č. 58/1969
Zb. v spojení s § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že sa uhrádza skutočná škoda a to,
čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Všeobecne sa v právnej teórii a praxi považuje za škodu ujma,
ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Skutočná škoda predstavuje takú ujmu, ktorá znamená

zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a je objektívne
vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi. Poškodený je povinný vznik škody preukázať
a v konaní o náhradu škody tak na ňom je dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. Aby bol
tento predpoklad splnený, musí škoda existovať najneskôr v dobe, kedy súd o uplatnenom nároku
rozhoduje. Totiž aj pre rozhodnutie o nároku na náhradu škody je rozhodujúci stav v čase, keď súd

vyhlasuje rozhodnutie o tomto nároku (§ 154 ods. 1 O.s.p.) a nie stav, kedy s väčšou či menšou
pravdepodobnosťou v najbližšej dobe nastane.
Súd mal v konaní preukázané, že žalobca zaplatil svojmu advokátovi v súvislosti s jeho obhajobou v
trestnom konaní len sumu 783,19 Eur (sumu 1.000,- Sk pred vyúčtovaním a 750,- Eur po doručení
vyúčtovania) bez bližšej špecifikácie, za ktoré úkony právnej služby platí, a preto len v tomto rozsahu

vznikla žalobcovi škoda. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že v uznaní záväzku a dohode o
plnenívsplátkachzodňa02.11.2009žalobcauznalčododôvoduavýškyzáväzokvovýške3.860,15Eur
a tento sa zaviazal splatiť v nerovnomerných splátkach. Rovnako na tejto situácii nič nemení ani to, že vo
veci vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 5C/193/2014 bol dňa 31.03.2015 vydaný platobný
rozkaz,ktorýmsúduložilpovinnosťodporcoviY.K.,abydo15dníododňadoručeniaplatobnéhorozkazu

zaplatil navrhovateľovi Mgr. Milanovi Sadloňovi sumu 3.110,16 Eur a náhradu trov konania. S použitím
ust. § 154 ods. 1 O.s.p. rozhodujúci je stav v čase, keď súd vyhlasuje rozhodnutie, nie je rozhodujúci stav
do budúcnosti, či a kedy a s akou pravdepodobnosťou bude žalobca plniť advokátovi - môže medzi nimi
prísť k akejkoľvek dohode v rámci zmluvnej voľnosti, odpusteniu dlhu, jeho zníženiu, príp. dlh nebude
vymožený pre nemajetnosť žalobcu a pod. Žalobca si mal byť vedomý toho, že náhrady škody sa môže

domáhať len vtedy, ak ku škode už skutočne došlo.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd priznal žalobcovi náhradu škody vo výške 783,19 Eur, nakoľko práve
o túto sumu sa zmenšil jeho majetok v súvislosti s vedením nezákonného trestného stíhania voči jeho
osobe (žalobca túto sumu svojmu advokátovi skutočne uhradil).
Žalobca okrem žalovanej istiny navrhol, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie úroku z omeškania vo

výške 9% ročne od 27.10.2011 do zaplatenia.
Medzi stranami bol sporný začiatok doby omeškania. Žalobca požadoval úrok z omeškania od
27.10.2011 - t.j. odo dňa nasledujúceho po dni, kedy žalobca požiadal Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky o prerokovanie svojho nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia.
Žalovaná s uplatnením úroku z omeškania od tohto dátumu nesúhlasila s tým, že žalovaná sa nemohla

dostať do omeškania nasledujúcom dňom po dni doručenia žiadosti o prerokovanie nároku, pretože
žalovanej zo zákona vyplýva lehota 6 mesiacov, v rámci ktorej môže o nároku žalobcu rozhodnúť.
Žalovaná sa teda mohla dostať do omeškania v prípade úspechu žalobcu až po uplynutí zákonom
umožnenej lehoty v rámci prerokovania nároku.
Úroky z omeškania možno žalobcovi priznať iba od toho času, kedy sa dlžník dostal do omeškania. V

predmetnom konaní sa jedná o špecifický nárok žalobcu na náhradu škody, za ktorú zodpovedá štát.
Nárok na náhradu škody v tomto prípade je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom, ktorým je
vtomtoprípadeMinisterstvospravodlivostiSR.Zákontomutoorgánuposkytollehotu6mesiacov,vrámci
ktorej môže uspokojiť nárok poškodeného s tým, že táto lehota je primeraná postaveniu ústrednéhoorgánu a úkonom súvisiacim s posúdením uplatneného nároku. Súčasne sa jedná o procesnú lehotu
pre uplatnenie nároku na súde. Až v prípade, že ústredný orgán nárok poškodeného neuspokojí, môže
sa poškodený domáhať priznania nároku na súde. Súd má za to, že tieto skutočnosti nemenia nič na

podstate upraveného inštitútu úrokov z omeškania v súvislosti so splnením dlhu, keď v danom konaní
pri uplatnení nároku čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v
rozhodnutí. Za daného stavu potom nastáva situácia, kedy dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po
tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Lehota 6 mesiacov ako procesná lehota poskytnutá ústrednému
orgánu nemôže byť rozhodná aj pre posúdenie skutočnosti, kedy sa žalovaná z hľadiska hmotného

práva dostala do omeškania. Pri aplikácii ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka potom, ak dňa
26.10.2011 žalobca požiadal o plnenie, nasledujúcim dňom začala plynúť lehota na plnenie, žalovaná
neplnila, a preto sa dňom 27.10.2011 dostala do omeškania.
Žalobcovi tak popri práve na zaplatenie istiny vzniklo podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka i
právo na úrok z omeškania, ktorý je o 8 percentuálnych bodov vyšší, ako je základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. V období od

13.07.2011 do 08.11.2011 bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 1,5%, žalobca má
preto právo na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,5% ročne. Žalobca žiadal v konaní o zaplatenie
úroku z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy, teda menej ako má nárok. Keďže súd nemôže
prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť im viac, než žiadajú, za použitia ust. § 153 ods. 2 O.s.p. priznal
žalobcovi úrok z omeškania v žiadanej výške 9% ročne z priznanej sumy od 27.10.2011 do zaplatenia.

Vychádzajúc z hore uvedených preukázaných skutočností má súd jednoznačne za to, že pre uplatnenie
nároku na náhradu škody boli splnené všetky zákonné podmienky, a preto zaviazal žalovanú na
zaplatenie sumy 783,19 Eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania od 27.10.2011 do zaplatenia.
Žalovaná žiadala, aby súd v prípade čo i len čiastočného úspechu žalobcu v konaní, určil žalovanej
lehotu 30 dní na plnenie, a to s poukazom na postavenie žalovanej ako nie bežného účastníka konania,

s ohľadom na potrebné administratívne úkony a zároveň keď žalovaná má z bežnej praxe skúsenosti aj
napr. pri vyznačovaní právoplatnosti rozhodnutí, kedy nie je reálne možné do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia zabezpečiť vyznačenie jeho právoplatnosti. S poukazom na postavenie žalovanej je zrejmé,
že s preplatením náhrady škody bude spojená celá rada administratívnych úkonov, pričom zároveň súd
takto určenú lehotu s ohľadom na jej dĺžku nepovažuje za takú, ktorá by bola spôsobilá významným

spôsobom poškodiť žalobcu.
O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 2 O.s.p., keď žalobca nebol v konaní celkom
úspešným účastníkom oproti žalovanej. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 3.893,35 Eur, z toho mu
súdpriznalsumu783,19Euradozvyškutejtosumyžalobuzamietol.Mieraúspechužalobcupredstavuje
20,12% a u žalovanej 79,88%. Nakoľko žalovaná mala v predmetnej veci čistý úspech 59,76%, súd

jej priznal náhradu trov konania, ktoré navrhla a vyčíslila s použitím ustanovenia § 151 ods. 1 O.s.p, v
pomere čistého úspechu, a to:
- cestovné výdavky na ceste Bratislava - Skalica a späť na pojednávanie dňa 08.11.2012 v sume 31,33
Eur (spolu 209 km, použité vozidlo VW Passat, spotreba v meste 12,30 l/100 km, mimo mesta 9,06
l/100 km, pri použití klimatizácie 1,70 l/100 km, skutočná spotreba pri ceste 20,223 l, cena za 1 liter

PHM 1,549 Eur)
- cestovné výdavky na ceste Bratislava - Skalica a späť na pojednávanie dňa 21.04.2015 v sume 16,03
Eur (spolu 200 km, použité vozidlo Škoda Superb, spotreba v meste 8,70 l/100 km, mimo mesta 6,43
l/100 km, skutočná spotreba pri ceste 13,31 l, cena za 1 liter PHM 1,204 Eur)
spolu v sume 47,36 Eur, z toho 59,76% predstavujú trovy konania náhradu v sume 28,30 Eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca proti druhému a tretiemu výroku, tzn. proti zamietajúcej
časti a časti o náhrade trov konania. Odvolanie podal z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm.
f) O.s.p., nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Zdôraznil, že svoj nárok, ktorým sa domáha od žalovanej zaplatiť náhradu škody spôsobenú

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci vo výške 3.893,35 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 26.10.2011 až do zaplatenia a náhradu trov konania s tým, že
súd pripustil zmenu žalobného návrhu tak, že úrok z omeškania si uplatnil až od 27.10.2011. Svoj
nárok oprel o skutočnosť, že žalobca bol nespravodlivo obvinený vyšetrovateľom PZ SR rozhodnutím
ČVS: OÚJP-188/2003 zo dňa 09.09.2003 pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom. Rozsudkom

Okresného súdu Senica sp. zn. 1T/128/2003-432 zo dňa 20.03.2008 bo spod obžaloby oslobodený, čo
následne po odvolaní prokurátora potvrdil svojim uznesením sp. zn. 5To/60/2008-460 zo dňa 30.10.2008
aj Krajský súd v Trnave. V trestnom konaní si zvolil za obhajcu advokáta Mgr. Milana Sadloňa, ktorý
mu po ukončení obhajoby vyúčtoval trovy obhajoby vo výške 3.893,35 Eur. Doteraz mu zaplatil v dvochsplátkach spolu 783,19 Eur. O splatení zvyšnej sumy uzavreli dohodu v splátkach, ktorú však neplnil z
rodinných dôvodov, keďže má vyživovaciu povinnosť štyrom deťom. Svoj záväzok nepopiera a vie, že
ho bude musieť zaplatiť. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie veľmi rozsiahlo a podrobne odôvodnil.

Námietky žalovanej v tom, že rozhodnutie o vznesení obvinenia nebolo žiadnym orgánom zrušené
pre jeho nezákonnosť a preto sa nemôže z tohto titulu dožadovať náhrady škody súd kvalifikovaným
spôsobom odmietol s poukazom na ustálenú judikatúru v obdobných veciach. Následne sa zaoberal
námietkou premlčania časti nároku z dôvodu neskorého podania na súd týchto trov obhajoby, ktoré
nesúviseli s obhajobou, ale súviseli s väzbou. V tejto súvislosti poukázal na § 5 ods. 1 zákona č.

58/1969 Zb. s tým, že štát je povinný nahradiť škodu, ktorá vznikla v priamej príčinnej súvislosti s
rozhodnutím o väzbe, ak sú splnené ďalšie podmienky, čo v danom prípade splnené boli, čo konštatoval
súd. Úkony súvisiace s obhajobou po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia alebo v súvislosti s
podanou obžalobou, aj keď sú vykonávané v Ústave pre výkon väzby, nie sú úkonmi, ktoré boli vykonané
v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe. Záver súdu o tom, že časť trov vo výške 1.887,- Eur
súvisí s bránením sa proti väzbe je nesprávny, nevychádza z vykonaného dokazovania ani z protinávrhu

žalovanej.Ďalejsasúdzaoberalpojmomškodaajejpreukázaniu.Konštatovanímsúdu,žepokiaľzaplatil
advokátovi len sumu 783,18 Eur, tak len v takejto výške mu vznikla škoda, tak v tejto súvislosti poukázal
na to, že Okresný súd Senica vydal pod sp. zn. 5C/193/2014 dňa 31.05.2015 platobný rozkaz, ktorým
mu uložil povinnosť zaplatiť advokátovi sumu 3.110,16 Eur a náhradu trov konania. Súd však na toto
neprihliadol s poukazom na § 154 ods. 1 O.s.p., nakoľko rozhodujúci je stav, ktorý trvá v čase vyhlásenia

rozhodnutia. Súd podľa jeho názoru však nesprávne interpretoval pojem škoda tak, ako je vnímaný
teóriou a praxou. Ak by totiž platil výklad súdu, že majetkom nie sú pohľadávky, ktorých splnenie možno
legitímne očakávať, potom by do majetku nemohli byť zahrnuté ani peňažné prostriedky vedené na
účte v banke, pretože záznam na výpise z účtu len potvrdzuje pohľadávku klienta voči banke. Ak je
teda pohľadávkou, u ktorej možno legitímne očakávať jej splnenie, súčasťou majetku na strane aktív,

potom nepochybne záväzok, ktorý sa osoba dobrovoľne zaviazala splniť, resp. jej táto povinnosť bola
uložená kompetentným orgánom, je súčasťou majetku na strane pasív, ktorými ho znižuje. Otázku, či
mu bola nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia spôsobená škoda a v akej výške je potrebné
zodpovedať kladne a to minimálne vo výške trov obhajoby, ktoré vo forme záväzku reálne znižujú jeho
majetok. Je úplne irelevantné, či trovy boli obhajcovi zaplatené alebo nie. Okresný súd Skalica teda

nesprávne posúdil časť uplatneného nároku vo výške 1.887,- Eur ako úkony vykonané v súvislosti s
rozhodnutím o väzbe a tento nárok mu z titulu premlčania nepriznal a tiež nesprávne posúdil celý zvyšok
uplatneného nároku vo výške 3.110,16 Eur, ktoré nevyhodnotil ako spôsobenú škodu. V konaní vyčíslil
trovy právneho zastúpenia vo výške 1.055,56 Eur. Uplatnil si okrem týchto trov aj trovy odvolacieho
konania za jeden úkon, tzn. za podanie odvolania vo výške 141,09 Eur spolu s režijným paušálom

vo výške 8,39 Eur, celkovo 1.205,04 Eur. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a nie sú splnené na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie navrhol zmeniť
napadnutý rozsudok tak, že odvolací súd uloží žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.110,16
Eur spolu s 9% úrokom z omeškania ročne od 27.10.2011 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti
rozsudku a žalovanej uložiť tiež povinnosť zaplatiť náhradu trov konania vo výške 1.205,04 Eur k rukám

právneho zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaná odvolanie nepodala a k doručenému odvolaniu žalobcu nepodala písomné vyjadrenie.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas

(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania(§212ods.1O.s.p.),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)

a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i

vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i
správne právne posúdil, pričom preskúmavané rozhodnutie i náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.
vo veci samej odôvodnil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne,podrobné a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací
súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, zrozumiteľne a
podrobne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa je podľa názoru odvolacie súdu vecne správne a dostatočne v súlade
surt.§157ods.2O.s.p.odôvodnené.Odvolacísúdnepovažujezapotrebnédôvodysúduprvéhostupňa
opakovať, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je presvedčivý.

Odvolacie argumenty žalobcu nie sú spôsobilé dosiahnuť zmenu napadnutého rozsudku v jeho
zamietajúcej časti. Nárok žalobcu presahujúci súdom prvého stupňa priznanú sumu 783,19 Eur s 9%
úrokom z omeškania ročne od 27.10.2011 do zaplatenia, nie je dôvodne uplatnený a odvolací súd
nezdieľa argumentáciu odvolateľa, naopak súhlasí s tým, že pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v
čase jeho vyhlásenia, pričom preukázateľne potvrdzuje to aj advokát žalobcu, že žalobca mu zaplatil

len sumu 783,19 Eur, o ktorú sumu sa znížil jeho majetok, ide teda o majetkovú ujmu - škodu, ktorá je
žalovaná mu uhradiť spolu s priznaným úrokom z omeškania.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej
časti, vrátane vecne správneho výroku o náhrade trov konania, odvolacou argumentáciou osobitne

nenapadnutého, ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnila.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.