Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. august 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/319/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219560
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219560.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudkýň Mgr.

Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: O., s.r.o. so sídlom K., O.
XX, IČO 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Y. O., s.r.o., W. č. X, K., IČO 36
864 421, proti odporcovi: A. P., za ktorú koná M. A. A. P., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 20. októbra 2014,
č.k. 7C/237/2012-23, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa na začatie konania a účastníkom
náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1
písm. a/, bod 1, § 9 ods. 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z.o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku a konštatovaním, že návrh nepovažoval za opodstatnený. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo
veci samej, tak poukázal na postup tamojšieho súdu v exekučnej veci sp.zn. 16Er /464/2012, kedy
oprávnený, t.j. navrhovateľ podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 14.02.2012.

Súd uznesením č.k. 16Er/464/2012-13 zo dňa 06.03.2012 žiadosť o udelenie poverenia zamietol a
uznesením zo dňa 28.02.2013 exekučné konanie zastavil.. V tejto veci vidí navrhovateľ nesprávny
úradný postup Okresného súdu Prievidza v tom, že rozhodol o žiadosti na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie oneskorene. Súd prvého stupňa vyslovil názor, že otázku, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je
kompetentný preskúmať len Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä z pohľadu zložitosti

veci, správanie sa účastníka a postupu súdu. Súdne a tým i exekučné konanie nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003, ale len Ústavný súd SR na
podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by súd
konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
malo by to za následok záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov
a uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre
rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré

môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov môžu byť aj súdy vyššieho stupňa.
Poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci I.ÚS 16/02, kde sa okrem iného konštatuje, že
pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
Ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v Ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanienepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch
sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Vyslovil názor, že aj keď súd v exekučnom konaní urobí
úkon po zákonom stanovenej lehote, nemožno bez zohľadnenia ďalších okolností veci konštatovať, že

došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Napokon, aj keby takýto nesprávny úradný postup bol daný,
navrhovateľ nepreukázal vznik škody alebo nemajetkovej ujmy priamo vyvolanej týmto nesprávnym
úradným postupom, pričom v niektorých exekučných konaniach bola dĺžka konania ovplyvnená aj
správaním súdneho exekútora, ktorý na výzvy súdu v danej lehote nereagoval. Vychádzajúc z týchto
úkonov súdu v exekučnom konaní preto nemožno považovať postup exekučného súdu za nesprávny

úradný postup, resp. za zbytočné prieťahy v konaní, keď exekučný súd prednostne v konaní riešil
zákonnosťexekučnéhotituluatýmprípustnosťexekúcieakocelku.Kposúdeniuzákonnostiexekučného
titulu súd nevyhnutne vyžadoval súčinnosť s oprávneným, ako i pôvodným súdnym exekútorom.
Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu, a
to existenciu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza vo veci 16Er/464/2012, ktorý
by mohol byť základom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, výškou uplatnenej škody

sa potom súd nezaoberal. Nesprávny úradný postup by musel byť takou podstatnou príčinou, ktorá by
spôsobila škodu, čo v danom prípade nie je možné konštatovať, keď exekučné konanie bolo zastavené.
V súvislosti s nevydaním rozhodnutia o zamietnutí žiadosti v zákonnej lehote nemohlo preto dôjsť k
vzniku žiadnej materiálnej škody. Tvrdenia navrhovateľa o tom, že mu vznikla majetková škoda v sume
4 087,85 Eur a nemajetková ujma 817,57 Eur považoval za nepodložené aj s ohľadom na výsledok

exekúcie, keď sa dá dôvodne predpokladať, že exekúcia bude právoplatne zastavená v dôsledku
zavinenia na strane oprávneného, ktorý navrhol vykonať exekúciu na základe nezákonného exekučného
titulu. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu
trov konania nepriznal, keď v konaní úspešnému odporcovi nebola náhrada trov konania priznaná,
pretože si ich neuplatnil a navrhovateľovi, ktorý vo veci nemal úspech právo na náhradu trov konania

nevzniklo.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
navrhovateľ, ktorý navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní
uplatnil dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/, ďalej písm. c/, d/, f/ O.s.p. Súdu prvého

stupňa tak vyčítal, že prejednal vec v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu (zrejme mal na
mysli navrhovateľa). Poukázal na to, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania,
uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi, a preto súd nemohol
postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Zotrval na svojom
stanovisku, že sudcovia okresného súdu sú vylúčení, v dôsledku čoho navrhovateľ podal ústavnú

sťažnosť pre porušovanie jeho práva na Ústavný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia
krajského súdu. Konečné rozhodnutie neprichádzalo do úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Navrhovateľ sa taktiež nemal možnosť vyjadriť
k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal ani k dôkazom, na ktorých
založil svoje rozhodnutie. Ďalej súdu vyčítal, že rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi s

cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci a
nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov a nemal možnosť sa k týmto dôkazom vyjadriť a
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Ďalej tvrdil, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a pokiaľ tak súd prvého stupňa urobil, porušil právo
navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Pokiaľ ide o majetkovú škodu, tak súdu prvého stupňa

vyčítal, že ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode s tým, že navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku. Ďalej prejavil nespokojnosť s tým, že súd prvého
stupňa vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keď sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v

zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne
ospravedlňujúce dôvody.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného
súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny.Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust. § 205 ods. 2
O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a/ - f/ citovaného zákonného ustanovenia.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, f/
citovaného zákonného ustanovenia.

Odvolací súd preskúmaním zistil, že dôvody odvolania, uplatnené navrhovateľom nie sú dané.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný v prípade, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.

Za takúto vadu považuje navrhovateľ predovšetkým tú skutočnosť, že mu ako účastníkovi konania bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Zo spisu však vyplýva, že súd prvého stupňa určil termín pojednávania na 20.10.2014, a to dňa
23 .septembra 2014, pričom predvolanie bolo doručené navrhovateľovi 30.09.2014.

Navrhovateľ sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť neospravedlnil žiadnym dôležitým dôvodom.
V deň konania pojednávania doručil súdu žiadosť o "zrušenie pojednávania", a to s poukazom na

porušenie nestrannosti súdu.

Zo spisu ďalej vyplýva, že nadriadeným Krajským súdom v Trenčíne bolo už rozhodnuté o námietke
zaujatosti sudkyne Okresného súdu Prievidza JUDr. V. L., ktorej vec pripadla na prejednanie a
rozhodnutie podľa rozvrhu práce, a to uznesením č.k. 4NcC/613/2012-19 zo dňa 02. novembra 2012. O

tvrdení navrhovateľa, že v takýchto prípadoch rozhodoval výlučný sudca, už bolo rozhodnuté Najvyšším
súdom SR vo viacerých rozhodnutiach, napr. v uznesení zo dňa 31. mája 2010 v konaní sp.zn.
3NcC/14/2010, z ktorého vyplynulo, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá samotná skutočnosť, že
sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva
súdnictvo a Najvyšší súd aj v konaní 3Cdo 102/2013 konštatoval, že dôvodom na vylúčenie sudcu

nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý podľa tvrdenia navrhovateľa svojím
nesprávnym úradným postupom v inej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú
ujmu v zmysle zákona č. 514/2013. Navrhovateľ preto nežiadal o odročenie pojednávania z dôležitých
dôvodov. Samotnú okolnosť, že navrhovateľ aj po rozhodnutí nadriadeného súdu o nezaujatosti vec
prejednávajúceho sudcu považoval tohto za zaujatého a odmietal sa zúčastniť pojednávania, nemožno

akceptovať ako dôvod pre odročenie pojednávania, pretože otázka zaujatosti sudcu bola vyriešená
postupom stanoveným Občianskym súdnym poriadkom a nepredstavovala preto pre súd prvého stupňa
prekážku pojednávania a vo veci.

K odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani v odvolaní namietaným neumožnením reagovať na

vyjadrenie protistrany, oboznámiť sa s vykonanými dôkazmi, vyjadriť sa k dôkazom, navrhovať ďalšie
dôkazy a všeobecne porušením práva na kontradiktórny proces. Súd prvého stupňa totiž nariadením
pojednávania umožnil navrhovateľovi realizáciu viacerých práv, ktorých porušenie navrhovateľ namieta.
Pokiaľ sa navrhovateľ pojednávania nezúčastnil bez toho, aby na jeho strane bol pre neúčasť daný
dôležitý dôvod, nie je realizácia procesných práv navrhovateľa, ktorú umožňuje práve pojednávanie,

pochybením súdu prvého stupňa, ale iba dôsledkom konania samotného navrhovateľa.

Vyjadrenieodporcuknávrhunazačatiekonaniabolosúduprvéhostupňadoručenéeštedňa22.03.2013.
Neúčasťou na pojednávaní sa navrhovateľ zbavil možnosti vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu. Okrem
toho nariadením pojednávaniasriadnympoučenímpodľa§120ods.4O.s.p.súdprvéhostupňavytvoril

navrhovateľovi možnosť uplatniť právo na kontradiktórny proces v plnom rozsahu, a preto neobstoja
jeho námietky uvádzané v odvolaní o tom, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam protistrany, k
dôkazom a sám navrhovať dôkazy. Navrhovateľ bez ospravedlniteľného dôvodu túto možnosť nevyužil,
keď sa pojednávania nezúčastnil bez toho, aby mal na to dôležité dôvody. Pokiaľ za tejto situácie
nenavrhol pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania ďalšie dôkazy, ostali neskoršie dôkazné

návrhy v odvolacom konaní prípustné iba za podmienok podľa § 205 písm. a/ ods. 1 O.s.p., ktoré však
naplnené neboli. Pre vykonanie dôkazu znaleckým posudkom v odvolacom konaní, tak ako ho navrhoval
navrhovateľ preto neboli splnené procesné podmienky.Pokiaľ sa jedná o znalecký posudok na výšku škody, tak takýto dôkaz treba považovať za nadbytočný,
pretože v prípade nepreukázania nesprávneho úradného postupu, ako jednej zo základných podmienok
vzniku škody je otázka výšky škody bezpredmetná.

Navrhovateľ nedôvodne namieta porušenie svojich procesných práv v súvislosti s tým, že sa vo veci
neuskutočnilo ústne pojednávanie, pričom nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Zrejme ušlo pozornosti navrhovateľa, že v danom prípade nešlo o takýto prípad, súd prvého stupňa
nerozhodovalbeznariadeniapojednávaniavzmysleust. §115aO.s.p.,aleriadnenariadilpojednávanie

podľa § 114 O.s.p.

Rovnako po preskúmaní veci odvolací súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľa o tom, že by
odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňalo požiadavky stanovené ustanovením § 157 ods. 2
O.s.p., najmä, že by súd prvého stupňa riadne nezdôvodnil, prečo rozhodnutie vydané so zisteným
časovým odstupom od podania žiadosti o udelenie poverenia nepredstavuje nesprávny úradný postup,

spočívajúci v zbytočných prieťahoch konaní.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku naopak vyplýva, že súd prvého stupňa sa veľmi podrobne
zaoberal časovou následnosťou jednotlivých úkonov v exekučnej veci, kde bol oprávnený navrhovateľ
(vec 16Er/464/2012) a zistil, že v tejto veci bola žiadosť o vykonanie exekúcie zamietnutá, pre ktorý

prípadExekučnýporiadokžiadnulehotunavydanierozhodnutianestanovuje.Pokiaľideokonštatovanie
prieťahov, tak súd prvého stupňa podrobne vyložil, z akého dôvodu časové rozdiely medzi jednotlivými
úkonmi exekučného súdu nemohol posudzovať ako prieťahy a ako nesprávny úradný postup okresného
súdu, s čím sa aj odvolací súd stotožňuje.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný v prípade, ak súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.

Z odvolania nie je zrejmé, o ktoré nevykonané dôkazy, ktoré by boli v priebehu prvostupňového konania

navrhované a súdom prvého stupňa nevykonané, sa jedná, pričom zo spisu takýto dôkazný návrh
navrhovateľa nevyplýva.

Dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. preto nemožno považovať za opodstatnený.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný v prípade nesprávnej aplikácie a výkladu právnej normy,
prípadne použitia právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní konkrétne neuvádza, ktoré ustanovenie, najmä hmotnoprávneho

predpisu, a to zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov malo byť súdom prvého stupňa
nesprávne vyložené, prípadne aplikované. Odvolací súd v rámci svojej prieskumnej činnosti nezistil,
že by súd prvého stupňa nesprávne vyložil príslušné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, prípadne, že by na zistený skutkový stav ustanovenia tohto zákona
nesprávne aplikoval.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu
súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania, dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové

zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na
závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá
postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo

za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné
vytknúťprvostupňovémusúduvprípade,akbyzobraldoúvahyskutočnosti,ktorézvykonanýchdôkazov
alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol
rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadnepreto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo
vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vieryhodnosti je logický rozpor
alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 - § 135 O.s.p. Odvolacím dôvodom podľa

citovaného ustanovenia teda možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého
nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je teda možné súdu v
tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je ani dôvod na polemizovanie s jeho skutkovými závermi.

Z uvedených dôvodov boli vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným predpokladom vzniku uplatnených

nárokov správne skutkové aj právne závery súdu prvého stupňa a vzhľadom na neexistenciu ním
tvrdených predpokladov zodpovednosti za uplatnenú škodu a nemajetkovú ujmu bolo napadnuté
rozhodnutie správne.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 a § 142 ods. 1 O.s.p
a úspešnému odporcovi v odvolacom konaní ich náhradu nepriznal, keďže si žiadne trovy odvolacieho

konania neuplatnil a z obsahu spisu mu žiadne trovy ani nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .