Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. máj 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoE/155/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815207247
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3815207247.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného Poštová banka, a.s., so sídlom Bratislava 811 02,
Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890 proti povinnému O. D., bytom X. XXX XX, Q. XXX o vymoženie
istiny 1.889,62 € s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza
zo dňa 27. novembra 2015 č.k. 15Er/1481/2015 - 40, v senáte jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 1, ods.
2, § 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 52, § 53, § 54, § 55 Občianskeho zákonníka, príslušné
ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, príslušné ustanovenia Smernice Rady
č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že oprávnený navrhol

vykonanie exekúcie voči povinnému pre vymoženie sumy 1.889,62 € s príslušenstvom na podklade
exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok sp.zn. IA-C/0314/3778 vydaný dňa 16.05.2014
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s., so sídlom
v Bratislave. Okresný súd sa oboznámil s návrhom na vykonanie exekúcie, so žiadosťou o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, s exekučným titulom, so zmluvou o úvere zo dňa 16.02.2012
uzatvorenou medzi oprávneným a povinným, Obchodnými podmienkami pre úver Poštovej banky,

a.s., Všeobecnými obchodnými podmienkami (ďalej len „VOP“). Zmluvu o úvere, na základe ktorej
poskytol oprávnený ako veriteľ povinnému ako dlžníkovi peňažné prostriedky vo výške 2.000,00 €,
posúdil okresný súd ako zmluvu spotrebiteľskú (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a
vopred pripravený obsah zmluvy „na predtlačenom formulári“), preto je potrebné na predmetný právny
vzťah aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Preskúmaním článku 3. bodu 5 úverovej zmluvy,
sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik,

platnosť a výklad, sa budú rozhodovať v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných
obchodných podmienkach. Podľa bodu 10.2.2 VOP sa zmluvné strany zmluvy o úvere dohodli na
rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych
vzťahov vzniknutých pri poskytovaní Služieb, Bankových produktov a/alebo vykonávaní Bankových
obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej zmluvy, a to v nasledovnom znení: a)
pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie

Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné
v čase začatia rozhodcovského konania; b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient, je
oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu to podľa jeho
Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo
všeobecnému súdu. Podľa bodu 10.2.3. Všeobecných obchodných podmienok, ak Klient, najneskôr pri
uzavretí bankového obchodu a/alebo Zmluvy nedoručí Banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou

doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Podľa bodu 10.2.4. Všeobecných obchodných podmienok,
Banka a Klient sa dohodli, že sa podrobujú základným vnútorným právnym predpisom Rozhodcovskéhosúdu, najmä Štatútu a Rokovaciemu poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského
konania. Jazykom rozhodcovského konania bude slovenský jazyk. Podľa bodu 10.2.5. Všeobecných
obchodných podmienok, Banka a Klient sa ďalej dohodli, že táto rozhodcovská doložka zaväzuje

právnych nástupcov oboch zmluvných strán. Podľa bodu 10.2.6. Všeobecných obchodných podmienok,
Banka a Klient sa dohodli, že odstúpenie od Zmluvy sa nedotýka rozhodcovských doložiek, ktoré
sú súčasťou Zmluvy uzavretej medzi Bankou a Klientom. Podľa bodu 2 Všeobecných obchodných
podmienok - definície pojmov sa pod pojmom „Rozhodcovský súd“ rozumie Stály rozhodcovský
súd zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35862882, zapísaná

v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č. 3157/B. V danom prípade
bola voľba riešenia sporov v rozhodcovskom konaní jednostranná, nakoľko samotné ustanovenie
rozhodcovského súdu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému
rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu
zmluvy o úvere povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd
vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadne spory riešiť je v tomto prípade

veriteľ,čižeoprávnený,pretožetentozostavilznenierozhodcovskejdoložkyvosvojejvopredpripravenej
formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch
uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle §53 ods.
4 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s

dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom
bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný
nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú
aj obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako

celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi
ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej doložky nesie. Rovnako okresný súd poukázal na Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam
právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv, judikatúru Európskeho súdneho dvora.

Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa
vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa
ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy)
ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach
značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu

uzatvorenia zmluvy). Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom
právomoci rozhodcovského súdu. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd v tomto štádiu
exekúciu z úradnej moci zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v celosti. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu
v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za

spôsobilý exekučný titul.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktoré
odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e) O.s.p. a § 221 ods. 1 písm. d), f) a h) O.s.p. Uviedol,
že podľa ustanovení § 44 ods. 2, prvá veta a druhá veta Exekučného poriadku je súd oprávnený

skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť
iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne
príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom

prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Poukázal aj na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo 159/2009 zo dňa 16.06.2009. Ďalej uviedol, že exekučný súd
je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach.
Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002
Z. z., má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu,

podľa ustanovení § 159 O.s.p. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto
prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Mal za to, že exekučný súd nie je
oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani
zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožnopreskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z. z.), podľa ustanovení § 159 O.s.p. doručený rozsudok,
ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný. Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre

účastníkov a pre všetky orgány, len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.
Teda je tu prekážka res iudicata. Uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek 2
Ústavy Slovenskej republiky. V súvislosti s uvedeným poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. ÚS 2/2000, II. ÚS 499/2012 a PL. ÚS 21/08. Poukázal aj na skutočnosť, že ako
právny nástupca Poštovej banky, a.s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského

zákona. V zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka,
a.s. postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi
návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto
zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol, je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd
zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomína
tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej

doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu
si zákonom stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie
poverenia.Malzato,žeexekučnýsúdnesprávneaplikujeustanoveniaObčianskehozákonníkaaplnesa
stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu II. ÚS 499/2012. Poukázal aj na uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19.04.2001, sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 02.04.2009,

sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29.09.2005 a na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS
244/09 z 29.09.2009, sp. zn. I. ÚS 390/08 z 23.04.2009, sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30.10.2007. Zastával
názor, že exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinného, že nebol preukázaný jej nedostatok pri
uzatváraní rozhodcovskej doložky a rovno bez skutkových či právnych dôvodov ju označil za neplatnú.
Exekučný súd sa nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy prvého

stupňa. V prípade, že by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku a konanie by prebiehalo na
štátnom súde, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by slabšia strana v prípadnom neskoršom
procese dokázala naplánovať. Poukázal na skutočnosť, že rozhodcami pôsobiacimi v rozhodcovskom
konaní pred Stálym rozhodcovským súdom sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické
osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo

zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán. Tiež uviedol, že exekučný súd pri skúmaní
žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe
ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený
sa nemal možnosť vyjadriť k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu.
Exekučný súd mu uprel právo byť účastným na takomto zisťovaní skutkového stavu, čím zasiahol do

jeho práva podľa čl. 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ani O.s.p., ani Exekučný poriadok, ani
zákon č. 244/2002 Z. z. neposkytuje absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol
vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej, a teda napríklad
vykonať vo veci samej dokazovanie, alebo napr. rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Poukázal na
Nález Ústavného súdu II. ÚS 499/2012. Ďalej mal za to, že pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú

doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky
oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou
unijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad
národného zákona je výlučne indikatívny a v žiadnom prípade interpretačný. Taktiež pokiaľ by súd
uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nie je možné brať do úvahy judikatúru Európskeho

súdneho dvora, nakoľko judikatúra Európskeho súdneho dvora, vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky
všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom - a teda
ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. Poukázal aj na rozhodnutia Krajského
súdu v Bratislave, č.k. 18CoE/635/2011-36 zo dňa 30.11.2012, Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k.
2CoE/112/2012-59 a na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 23/2013-8. Bol názoru,

že postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho,
aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne zvýhodňuje len na základe jeho postavenia. V
súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 23/2013-8 a
nanálezyÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky,sp.zn.III.ÚS153/07zodňa18.10.2007aIII.ÚS171/06
zo dňa 05.04.2007. Ďalej poukázal aj na skutočnosť, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s.

zriaďovateľsúduktorývydalexekučnýtitul,ječlenomzáujmovéhozdruženiaRozhodcovskáamediačná,
a.s. zapísaného v zozname stálych rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR
a je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory s číslom SRS 001, v súlade s § 73 ods. 5
zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie vcelom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vyhovie, alternatívne, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(„ďalejlenO.s.p.“)adospelkzáveru,žeodvolanieoprávnenéhoniejedôvodnéauzneseniesúduprvého

stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol
bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p..

Uznesenie okresného súdu bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia otázky
rozhodcovskej doložky a v kolerácii s rozhodovaním súdov v analogických prípadoch nebol zistený
žiadny právne významný dôvod na odlišný postup a rozhodnutie v danom prípade pri posudzovaní

rozhodcovskej doložky. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s kritériami ust. § 157 ods. 2
O.s.p. v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p., preto odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje
v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu a zároveň považuje za potrebné dodať.

Okresný súd správne uviedol, že zmluvu o úvere je potrebné posudzovať podľa ustanovení o

spotrebiteľskom práve. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že súd môže prvý-krát poskytnúť
spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú
spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku. Základnou
črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený
priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym predchodcom

oprávneného túto charakteristiku spĺňa.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom, a to po stránke
formálnej a materiálnej.

Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní sa ustanovenia tohto zákona
použijú aj na konanie začaté pred 01.01.2015.

Podľa § 243d ods. 1 prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. januára 2015 Exekučného

poriadku exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom
konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (zák.č. 335/2014
Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len
do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného
po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva

účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.

Podľa§243dods.2citovanéhozákonanaexekučnékonaniazačatévsúladesodsekom1alebovedené
na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom
je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (zák.č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom

rozhodcovskom konaní) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31.
decembra 2014.

V súvislosti so skúmaním podmienky v exekučnom konaní, a to (nedostatku) právomoci rozhodcovského
súdu (rozhodcu), pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu,

ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal
nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy
v žalobe na príslušnom všeobecnom súde (§ 40 ods. 1 písm. c/), skúmanie tejto právomoci exekučným
súdom v exekučnom konaní nevylučuje (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
16. januára 2013 sp.zn. 6 M Cdo 9/2012). To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,

ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto
smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a tedanezáväznosť tohto exekučného titulu. V tejto súvislosti zdôraznil princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v
spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností), ktorý
ustupuje dôležitejšiemu princípu, a tým je ochrana práv spotrebiteľa.

Na podporu tohto názoru odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktorý
v rozhodnutí C - 168/05 uviedol, že na rozhodcovský rozsudok v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má
súd kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadnuť z hľadiska jeho platnosti, resp. nulity a nie je potrebné
jeho prípadné zrušenie postupom podľa vnútroštátnych predpisov.

Okresný súd opodstatnene poukázal na to, že rozhodcovská doložka sa javí ako absolútne nevyvážená
a preto neprijateľná. Rozhodcovská doložka zakladá bez ďalšieho dohodu medzi zmluvnými stranami
o tom, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad,
budú rozhodované pred Stálym rozhodcovským súdom. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní
viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky a na ich základe opakovane

zvolil pre riešenie sporu rozhodcovský súd, keď podaním žaloby na tento príslušný súd vylúčil možnosť,
aby sa spor riešil pred všeobecným súdom. V danom prípade je to oprávnený, ktorý disponuje konaním
na strane žalobcu ako veriteľ. V zmysle zákona o bankách (účinný v čase uzatvorenia zmluvy),
ktorý upravuje postup a podmienky uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy, sa vyžaduje, aby mal klient
(povinný) možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie takejto zmluvy a

taktiež poučovaciu povinnosť zo strany banky o dôsledkoch jej uzatvorenia. Rovnako nie je klient
povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy; ak tento neprijme, prípadné spory sa riešia v konaní
pred všeobecným súdom. Rozhodcovská doložka neobsahuje žiadne poučenie spotrebiteľa o rozdiele
medzi rozhodcovským konaním a občianskym súdnym konaním. Rozhodcovská zmluva uzavretá so
spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom

slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi
viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (viď. napr. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16. januára 2013).

Na základe takto uzatvorenej rozhodcovskej doložky spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom

akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom oprávneného na riadnom súde v mieste svojho
bydliska. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť
rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. K námietke oprávneného o
tom, že v čase uzavretia zmluvy neboli účinné ustanovenia § 52 Občianskeho zákonníka, odvolací súd

poukazuje na použitie inštitútu eurokonformného výkladu (nepriamy účinok práva Európskej únie na
právne poriadky členských štátov). Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním
smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom
rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu.
Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť

spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj
vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby
bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.

Rovnako pokiaľ ide o námietku oprávneného, že rozhodcovský rozsudok zakladá prekážku res iudicata,

ktorá bráni tomu, aby vec bola opätovne prejednaná, považuje odvolací súd za neopodstatnenú. K tomu
uvádza, že neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na
prejednanie a ani na vydanie rozhodnutia, keďže v danom prípade ide o nulitný právny akt. Nič preto
nebráni oprávnenému, aby si svoje právo uplatnil v konaní pred všeobecným súdom.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods.
1 a 2 O.s.p. ako vecne správne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.