Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. apríl 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4CoPr/2/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3513211600
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3513211600.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy
Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa I., zastúpeného T., proti odporcovi
S., zastúpenou J., o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 18. decembra 2014, č.k.
12Cpr/3/2013-235, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia
neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej mu odporcom dňa 31.07.2013 a zaplatenia náhrady
mzdy. Vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ bol zamestnancom odporcu a pracoval na základe
pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 31.08.2006 a jej dodatkov, od 01.09.2006 ako učiteľ druhého
stupňa základnej školy. Podľa právnych predpisov Slovenskej republiky ako učiteľ druhého stupňa
základnej školy, ktorý má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v neučiteľských predmetoch, mohol

navrhovateľ vyučovať predmety príslušného alebo príbuzného odboru, z ktorého bola vykonaná jeho
štátna záverečná skúška. Navrhovateľ vykonal štátnu záverečnú skúšku na J., a to z predmetov
integrovaná rastlinná výroba, špeciálna zootechnika, ekologické poľnohospodárstvo a všeobecná
rastlinná výroba. Navrhovateľ u odporcu vyučoval predmety chémia, fyzika, biológia a prírodoveda,
pričom predpoklady ustanovené právnymi predpismi spĺňal len pre vyučovanie predmetu biológia. Už
pri prijímaní do pracovného pomeru bol navrhovateľ zo strany odporcu upozornený, že nevyhnutnosťou

pokračovania v jeho pracovnom pomere bude potreba doplniť si kvalifikáciu na vyučované predmety,
pretože žalovaný má záujem zabezpečovať výučbu predmetov kvalifikovanými učiteľmi. Odporca,
ako zamestnávateľ, navrhovateľa opakovane vyzýval na doplnenie jeho kvalifikačných predpokladov,
čo však navrhovateľ dlhodobo odmietal. Podľa tvrdenia odporcu bol navrhovateľ pri prijímaní do
pracovného pomeru upozornený, že nevyhnutnosťou pokračovania v jeho pracovnom pomere je
doplnenie kvalifikácie. Tvrdenia odporcu boli podporené svedeckými výpoveďami L.. L., L.. P., L.. I. a
vykonanými listinnými dôkazmi - čestným prehlásením L.. B., L.. P., L.. U., S. R. a L.. Y.. Navrhovateľ sa

rozhodol, že bude zabezpečovať vyučovanie predmetov, pre ktorých vyučovanie nespĺňa kvalifikačné
predpoklady odporca, učiteľom, ktorý spĺňa kvalifikačné predpoklady na vyučovanie daných predmetov.
Navrhovateľ vyučoval predmety chémia, fyzika, biológia a prírodoveda, pričom predpoklady spĺňal len
pre vyučovanie predmetu biológia. Konštatoval, že navrhovateľ bol kvalifikovaný len na vyučovanie
predmetu biológia. Námietku navrhovateľa, že jeho pracovná zmluva je z roku 2006 a výpoveď je
až z roku 2013, považoval súd za neopodstatnenú, pretože v ustanovenia § 7 ods. 4 zákona č.

317/2009 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a o odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ak nebolo možné zabezpečiť vyučovací proces
iným učiteľom, ktorý spĺňa kvalifikačné predpoklady, zamestnávateľ môže učiteľovi znížiť kvalifikačnúpožiadavku na rozsah jednej tretiny jeho týždennej priamej výchovno - vzdelávacej činnosti. Odporca
teda mohol zabezpečiť vyučovanie aj učiteľom, ktorý nespĺňa kvalifikačné predpoklady, ak nebolo
možné zabezpečiť vyučovanie učiteľom, ktorý spĺňa kvalifikačné predpoklady. Keďže navrhovateľ

opakovane deklaroval svoj nezáujem získať potrebnú kvalifikáciu (tvrdenie odporcu bolo podporené
svedeckými výpoveďami, ako aj správaním navrhovateľa, ktorý si kvalifikáciu nedoplnil), navrhovateľ si
zabezpečil vyučovací proces kvalifikovanými učiteľmi, len čo to bolo možné. Kvalifikačné predpoklady
a osobitné kvalifikačné požiadavky pre jednotlivé kategórie pedagogických zamestnancov a odborných
zamestnancov sú stanovené vyhláškou Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 437/2009 Z.z. V

konaní pred súdom bol jednoznačne preukázaný opak, a to, že navrhovateľ bol opakovane vyzývaný
na doplnenie kvalifikácie, čo odmietol. Dohodu o zmene pracovnej zmluvy odmietol navrhovateľ, s
tým, že na vypracovanú dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 26.06.2013, ktorej predmetom
mala byť zmena pracovného úväzku zo 100% t.j. 23 vyučovacích hodín na 39,13%, t.j. 9 vyučovacích
hodín (ako je uvedené priamo na tejto dohode) rukou dopísal: "So znížením pracovného úväzku
nesúhlasím, žiadam o pridelenie práce v súlade s pracovnou zmluvou na 100% úväzku." Uvedenú

dohodu súdu predložil samotný navrhovateľ ako prílohu k žalobnému návrhu, označenú ako "8.
Dôkaz." Nebola preukázaná pravdivosť tvrdenia, že navrhovateľ žiadal o výučbu predmetu biológia v
rozsahu 10 hodín, pretože navrhovateľ preukázateľne žiadal o prideľovanie práce na 100% pracovnej
zmluvy, t.j. 23 vyučovacích hodín, nie 10 hodín biológie, ako tvrdil. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval
na prijatie novej pani učiteľky G., ktorá vyučovala kvalifikovane predmety biológia a náboženstvo.

Predmet geografia, ktorý vyučovala, sa zaviazala doplniť si kvalifikáciu, pričom tento jej záväzok, s
ktorým súhlasila, je uvedený v závere jej pracovnej zmluvy. Dňa 31.07.2013 bola navrhovateľovi daná
výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 1 Zákonníka práce z dôvodu, že navrhovateľ ako zamestnanec
nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce, pričom odporca
ako zamestnávateľ ponúkol navrhovateľovi prácu na kratší pracovný pomer, v mieste, ktoré bolo

dohodnuté ako miesto výkonu práce s tým, že bude vyučovať len predmet, na ktorého vyučovanie spĺňa
predpoklady ustanovené právnymi predpismi. Túto prácu na kratší pracovný čas navrhovateľ odmietol.
Vzhľadom na námietky zo strany navrhovateľa je potrebné špecifikovať výpoveď a spôsob doručovania
výpovede. Výpoveď je jednostranný právny úkon, súhlas zamestnanca, preto nie je potrebný. Tento
sa však vyžaduje v prípade dohody o skončení pracovného pomeru ako dvojstranného právneho aktu

vyžadujúceho si súhlasný prejav vôle oboch strán, pričom medzi stranami nedošlo k uzatvoreniu dohody
o skončení pracovného pomeru, pretože navrhovateľ odmietol takéto riešenie situácie na pracovisku.
Ak zamestnanec s dohodou nesúhlasí, zamestnávateľ musel pristúpiť k výpovedi. Pokiaľ ide o otázku
doručovania, zamestnávateľ spravidla doručuje výpoveď na pracovisku zamestnancovi do vlastných
rúk, podpis zamestnanca je len potvrdením o prevzatí výpovede, nie je vyjadrením súhlasu s ňou.

Ak by zamestnanec odmietol výpoveď prevziať, účinky doručenia tak či tak nastanú, pretože v zmysle
§ 38 ods. 4 veta druhá Zákonníka práce účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo
zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne. V tomto prípade stačí, aby odmietnutie prevzatia dosvedčili
2-3 svedkovia. Spôsob odovzdania a oboznámenie s dôvodmi bol preukázaný svedeckými výpoveďami
svedkýňV.H.,L.L.,L.P.abývalejriaditeľkyškolyL..I..Dokoncapriebehbolzistenýajlistinnýchdôkazov

predložených navrhovateľom a počas konania navrhovateľ nepoprel svoju prítomnosť pri prečítaní a
odovzdaní výpovede zo strany riaditeľky školy. Podmienkou platnosti výpovede v zmysle § 74 Zákonníka
práce, keďže zamestnávateľ je povinný vopred prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov,
inak je výpoveď z pracovného pomeru neplatná. Prerokovanie výpovede bolo preukázané listinným
dôkazom - zápisnicou z Odborového výboru ZOOZ PšaV pri ZŠ a MŠ T. zo dňa 26.07.2013, kde

odborová organizácia v bode 3 uvedenej zápisnice vyslovila súhlas s výpoveďou navrhovateľovi, ako
aj výpoveďami svedkýň V. H., L. P. a L.. I.. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ
nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce. Odporca preukázal
opakované výzvy na zvyšovanie kvalifikácie, pričom nesplnenie môže byť výpovedným dôvodom v
zmysle § 63 Zákonníka práce. Z výpovede vyplýva konkrétne, aké predpoklady na výkon dohodnutej

práce navrhovateľ nespĺňal. Vo výpovedi bolo uvedené, akú požiadavku odbornej, resp. pedagogickej
spôsobilosti, navrhovateľ na výkon jeho práce učiteľa nespĺňa. V súdnom konaní bolo preukázané,
že navrhovateľ požiadavku odbornej a pedagogickej spôsobilosti nespĺňa, čo bolo vo výpovedi riadne
konkretizované. Výpovedný dôvod bol skutkovo konkretizovaný tak, že nebol zameniteľný. Na základe
preukázanýchskutočnostísúdposúdilvýpoveďzpracovnéhopomeruakoplatnú,spĺňajúcupredpoklady

vyžadované §74 Zákonníka práce, a preto návrh v celom rozsahu zamietol. Záverom súd prvého
stupňa považoval za potrebné vyjadriť sa aj k strate dokumentov u zamestnávateľa. K odcudzeniu
dokumentov skutočne došlo, boli odcudzené dokumenty nielen zo stola v riaditeľni, ale aj z archívu
školy, pričom vypočutí svedkovia nemusia mať detailné informácie o okolnostiach krádeže, ako ajs ohľadom na odstup času. Svedkyňa L. L. uviedla, že v letných mesiacoch došlo k odcudzeniu
zápisníc, ako aj iných potrebných dokumentov z porád z riaditeľne. Svedkyňa L. P. uviedla, že
ohľadne predmetnej krádeže jej volala pani riaditeľka, pretože došlo k narušeniu objektu a že bolo

otvorené okno do riaditeľne a na stole sa nachádzal osobný spis navrhovateľa. Pamätala si to preto,
že potrebovala z tohto spisu určité dokumenty doložiť do trestného konania vedeného na základe
trestného oznámenia, ktoré na ňu podal navrhovateľ, pričom toto trestné konanie bolo zastavené. Pri
prvotnej obhliadke po krádeži nebolo zrejmé, že došlo k odcudzeniu dokumentov aj z archívu školy,
toto bolo zistené až dodatočne. Súd nevykonával ďalšie zisťovanie okolností krádeže, keďže dôvod

výpovede bol dostatočne preukázaný a podporený viacerými svedeckými výpoveďami. Poukázal na
to, že Zákonník práce platný a účinný v čase, kedy došlo k doručeniu výpovede navrhovateľovi a
ani iný právny predpis, nevylučoval rozviazanie toho istého pracovného pomeru viacerými právnymi
úkonmi, urobenými buď súčasne alebo postupne. Vo všeobecnosti možno uviesť, že ak skončil pracovný
pomer na základe skoršieho právneho úkonu, má to za následok, že neskorší právny úkon o rozviazaní
pracovného pomeru sa neuplatní (aj keby bol inak platný) ako dôvod zániku tohto pracovného vzťahu,

neskorší neplatný právny úkon o rozviazaní pracovného pomeru nemôže spôsobiť ani pokračovania
pracovného pomeru. Pričom v prípade navrhovateľa nebolo preukázané, že by odporca s ním rozviazal
pracovný pomer viacerými právnymi úkonmi, ani skutočnosť, že by zamestnávateľ konal v rozpore s
dobrými mravmi, ani skutočnosti tvrdené navrhovateľom týkajúce sa zaobchádzania a zneužívania jeho
postavenia ako zamestnanca. Súd prvého stupňa nevykonal dôkaz prehratím CD záznamov z dôvodu,

že okolnosti jeho zhotovenia boli účastníkmi spochybnené a bola spochybnená ich vierohodnosť. S
prihliadnutím na predmet konania súd o náhrade trov štátu a náhrade trov konania účastníkov rozhodne
po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p., v zmysle ktorého
v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov
uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Navrhol ho zmeniť a jeho návrhu
v celom rozsahu vyhovieť, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol,
že odporca úmyselne uviedol do „omylu“ súd prvého stupňa a na jeho kriminálnom čine páchali túto

svedeckú výpoveď aj advokáti odporcu. Poukázal na to, že dôkazy o jeho pedagogickej spôsobilosti
boli odporcom popreté, zamlčané a úmyselne utajené. Jedná sa osvedčenie o prvej atestácii zo dňa
09.05.2013 vydané Metodicko-pedagogickým centrom v Bratislave a o oznámenie o výške funkčného
platu v 10. platovej triede zo dňa 01.01.2013 s podpisom odporcu (riaditeľky I.). Konštatoval, že u
odporcu išlo o šesť právnych úkonov aplikácie skončenia pracovného pomeru s ním, a to preukázateľne

od 23.05.2013 do 06.12.2013, ktoré v odvolaní jednotlivo špecifikoval. Časovú postupnosť, nadväznosť
šiestich úkonov výpovede a dôvod skončenia pracovného pomeru zo strany odporcu označil za rozporné
so Zákonníkom práce. Ďalej dôvodil, že do 26.08.2013 sa na pracovisku odporcu hľadali dôvody
na skončenie pracovného pomeru s ním, pritom dovtedy neboli zaznamenané žiadne sťažnosti na
neho, ani na jeho predmety, ktoré učil. Opätovne poukázal na absolvovanie atestačného školenia,

súhlas s ktorým podpísala riaditeľka školy, nakoľko bez tohto súhlasu nemohlo byť vykonané atestačné
školenie. Namietal, že pred absolvovaním tohto školenia nebola uzatvorená dohoda o štúdiu popri
zamestnaní v zmysle vyhl. č. 41/1996 Z.z. o odbornej pedagogickej spôsobilosti s poukazom na
náležitosti takejto dohody. Ďalej namietal, že riaditeľka poprela jeho kompetencie učiteľa, keď si
nepamätala, že podpisovala školenie svojmu podriadenému, že mu podpisovala dekrét 10. platovej

triedy a tú skutočnosť, že tieto dokumenty sa stratili, nenašli sa v archíve personálneho oddelenia.
Mal za to, že postup odporcu odhalil jeho nekompetentnosť, nakoľko keď učiteľ má vyučovať predmet,
na ktorý nemá aprobáciu, toto musí byť zapísané v pracovnej zmluve, resp. k dodatku k pracovnej
zmluve, kde malo byť definované, akým spôsobom a dokedy si má učiteľ rozšíriť svoje pedagogické
kompetencie. Odporca sa však snažil takýto dokument nahradiť nejakými pamfletmi, nejakými čestnými

vyhláseniami submisívnych podriadených zamestnankýň. Odporca v konaní nepreukázal, ž by ho
vyzvalnadoplnenievzdelania,žiadnavýzvaanidodatokkpracovnejzmluvenebolpredložený.Poukázal
na to, že ani polícia pri vyšetrovaní údajnej krádeže nenašla žiadnu výzvu ani dodatok. Ďalej poukázal
na náhlu zmenu jeho hodnotenia, keď od roku 2006 vyhovoval potrebám školy, dňa 01.01.2013 bol
zaradený do 10. platovej triedy, dňa 09.05.2013 mal vydané osvedčenie o absolvovaní prvej atestácie

a odo dňa 01.06.2013 mal byť zaradený do 11. platovej triedy, ale zrazu prestal vyhovovať dňa
23.05.2013, ako to dokumentoval sám odporca. Konaním odporcu sa cíti byť poškodený, aplikácia ust.
§ 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce bola zneužitá v jeho neprospech, ešte predtým bol ponížený
konfrontáciou so žiakom, ku ktorej nemalo prísť za žiadnych okolností. Uviedol, že oprávnene neprevzallist s výpoveďou, lebo vedel, čo je v liste. Ďalej namietal, že odporca nezabezpečil právne regulárny
spôsob oznámenia skončenia pracovného pomeru, ktorý mal nasledovať po neprevzatí výpovede. Ďalej
dôvodil, že odporca sa sám usvedčil zo súvislého vytláčania navrhovateľa z pracovného pomeru,

keď predmetná výpoveď bola už šiestym právnym úkonom skončenia pracovného pomeru. Tento bol
napísaný a predložený odporcom, a to prvýkrát až na prvom pojednávaní. Takýto dokument podľa
jeho názoru nemôže spĺňať náležitosti platného právneho úkonu. Spochybnil vieryhodnosť svedeckých
výpovedí , a to štyroch učiteliek odporcu. Navrhol odvolaciemu súdu, aby tieto svedecké výpovede
ignoroval, inak by ich musel žalovať za krivoprísažné svedecké výpovede. Na jednej strane svedkyne

zhodne „dokazovali“ ako riaditeľka (odporca) dbá o ich postgraduálne vzdelávanie, na druhej strane
o tom predložili len akési „čestné vyhlásenia“, čím sa dopustili nahradiť úradný dokument nejakým
hromadným pamfletom. Výsluch svedkýň označil za vopred zmanipulovaný priamo na pracovisku.
Takýto postup mal jednoznačne zavrhnúť aj právny zástupca odporcu, čo neurobil, a tým sa stala
pochybnou jeho právna kompetencia. Pokiaľ sa týka dôkazného audiozáznamu, toto považoval za
nevyhnutnú sebaobranu sociálne oslabeného zamestnanca, nakoľko vyhrážky dňa 23.05.2013 odzneli

výslovne len slovne. Namietal, že súd prvého stupňa nevzal do úvahy posledný text výpovede, kde
nie sú uvedené žiadne okolnosti, ktoré viedli k postihu navrhovateľa, nie je ani zdokumentované, o
aké fyzické napadnutie žiaka a sa jedná, ani ako bolo, či nebolo dokázané. Preto tento právny úkon
nie je zrozumiteľný, je zmätočný, neurčitý, jeho realizácia sa javí ako účelovo vyvolaná. „Intenzita“
fiktívnehoporušeniapracovnejdisciplínysaneoprávnene,bezdôkazov,premietladozníženiaosobného

príplatku navrhovateľovi, proti ktorému predtým nikto nemal výhrady. Mal za to, že fiktívny priestupok bol
len súkromným zahájením konania o prepustenie subjektívne neželaného navrhovateľa. Právny úkon
skončenia pracovného pomeru označil s poukazom na ust. § 37 ods. 1 Obč. zák. za neplatný.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa ako vecne správny potvrdiť. Tvrdenie navrhovateľa v odvolaní označil za absolútne nepravdivé,
účelové, tendenčné, plné urážok, osočovania na adresu odporcu, právnych zástupcov odporcu, svedkov
a sudcu. K námietke navrhovateľa, že odporca s ním skončil pracovný pomer šiestimi právnymi úkonmi
považoval za absolútne nepravdivé, nenáležité a až nemiestne. Uviedol, že navrhovateľovi doručil dňa
26.08.2013 výpoveď v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bod 1 Zákonníka práce z dôvodu, že navrhovateľ

ako zamestnanec nespĺňal predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce.
Len týmto jedným jednostranným a perfektným právnym úkonom skončil odporca pracovný pomer s
navrhovateľom. Žiadnym iným spôsobom pracovný pomer s navrhovateľom neskončil. Poukázal na to,
že skutočnosti uvádzané navrhovateľom ako právne úkony, nie sú vôbec právnymi úkonmi, nakoľko
tu postrádajú základné pojmové znaky a náležitosti právnych úkonov. Uviedol, že nikdy neskončil

pracovný pomer s navrhovateľom z organizačných dôvodov, ako mylne uvádza navrhovateľ. Ohľadne
účinkovdoručeniavýpovedeuviedol,žeokamihom,kedynavrhovateľodmietolprevziaťvýpoveď,nastali
účinky doručenia v zmysle ust. § 38 ods. 4 Zákonníka práce, nakoľko ak pri doručovaní písomnosti
zamestnanec odmietne jej prijatie, platí nevyvrátiteľná právna domnienka, že písomnosť bola doručená.
Pokiaľ ide o listinné dôkazy, ktoré navrhovateľ predložil v odvolacom konaní, poukázal na ust. § 120

ods. 4 O.s.p., v zmysle ktorého boli účastníci poučení na pojednávaní dňa 02.12.2014 a preto, keď
v danej veci nebola splnená žiadna podmienka ust. § 205a ods. 1 O.s.p., doplnenie dokazovania v
odvolacom konaní je neprípustné a navrhovateľ nemôže predkladať a navrhovať žiadne nové návrhy
na doplnenie dokazovania. Napriek uvedenému poukázal na to, že osvedčenie o prvej atestácii, ktoré
navrhovateľ predložil, sa týka len predmetu biológia, na ktorý mal kvalifikačné predpoklady, netýka

sa predmetov, na ktorých vyučovanie kvalifikačné predpoklady nespĺňal s poukazom na ust. § 49
ods. 5 vyhl. č. 317/2009 Z.z. o pedagogických a o odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Tento listinný dôkaz preto rozhodne nepreukazuje skutočnosť, že navrhovateľ si
zvýšil svoju kvalifikáciu aj o vyučovanie predmetov, na ktoré nebol kvalifikovaný. Pokiaľ navrhovateľ
namietal, že riaditeľ odporcu „nezapísal“ do pracovnej zmluvy, že navrhovateľ nemá aprobáciu, uviedol,

že v zmysle § 43 ods. 1 Zákonníka práce, pracovná zmluva obsahovala všetky zákonom predpísané
náležitosti a o tom, že učiteľ nemá aprobáciu sa nič „nezapisuje“ do pracovnej zmluvy a preto nemal
dôvod vypracovávať ani žiadny dodatok k pracovnej zmluve. K výpovediam svedkov uviedol toľko , že
všetci svedkovia vypovedali slobodne, bez akéhokoľvek nátlaku, pričom súd prvého stupňa boli náležite
poučení o povinnosti hovoriť pravdu a nič nezamlčovať. Všetci svedkovia vypovedali plynulo, k veci

sa sami vyjadrili, pričom popísali celý priebeh doručovania výpovede a ostatné skutočnosti dôležité
pre dané konanie. Navrhovateľ, hoci ich výpovede nedôvodne spochybňoval, avšak neposkytol žiadny
protidôkaz ich nevierohodnosti, pričom samotná skutočnosť, že svedkovia sú zamestnanci odporcu
nespochybňuje ich nevierohodnosť. Žiadny súd, podľa názoru odporcu, nemôže len tak ignorovaťvo veci vykonané dôkazy, ako to navrhol navrhovateľ v podanom odvolaní. Uviedol, že nehorázne
klamstvá navrhovateľa, resp. jeho právneho zástupcu o pochybnom právnom zástupcovi odporcu, o
spolupáchateľstve advokátov a zákonnej sudkyne, podvrhovaniu falošných dokumentov, navádzanie ku

krivej výpovedi, ďaleko presiahli mieru únosnej kritiky a zasahujú do osobnostných práv dotknutých
osôb.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že

odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa správne vo veci zistil skutkový stav veci a z toho vyvodil aj správny právny záver,
odvolací súd sa s ním v plnom rozsahu stotožňuje a na dôvody napadnutého rozsudku v plnom rozsahu
poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Odvolacie námietky sú totožné s námietkami navrhovateľa v
prvostupňovom konaní, s ktorými sa súd prvého stupňa vysporiadal a ktoré nemohli privodiť zmenu

napadnutého rozsudku. K jednotlivým odvolacím námietkam odvolací súd uvádza nasledovné:

1) Pokiaľ odvolateľ namietal, že odporca s ním skončil pracovný pomer šiestimi právnymi úkonmi,
táto námietka neobstojí. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že odporca dňa 26.08.2013 doručil
navrhovateľovi výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bod 1 Zákonníka práce

z dôvodu, že navrhovateľ nespĺňal predpoklady stanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej
práce.

2) Navrhovateľ namietal, že predmetná výpoveď mu nebola riadne doručená. Odvolací súd v zhode
s názorom súdu prvého stupňa je toho názoru, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že

navrhovateľ v prítomnosti riaditeľky odporcu L.. J. I. a L.. L. P., L.. L. L. a V. H. odmietol výpoveď z
pracovného pomeru prevziať (odôvodnenie rozsudku str. 15), čím nastali účinky doručenia výpovede v
zmysle § 38 ods. 4 Zákonníka práce, nakoľko ak pri doručovaní písomností zamestnanec odmietne jej
prijatie, platí nevyvrátiteľná právna domnienka, že písomnosť bola doručená. Odvolací súd poukazuje na
tvrdeniesamotnéhonavrhovateľavodvolaní,vktoromuviedol,žeoprávneneneprezvallistsvýpoveďou,

lebo vedel, čo v liste je.

3) Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní predložil osvedčenie o prvej atestácii z 09.05.2013, je potrebné
poukázať na ust. § 120 ods. 4 O.s.p., v zmysle ktorého boli účastníci na pojednávaní dňa 02.12.2014
poučení a v dôsledku toho dôkazy, ktoré neboli predložené alebo navrhnuté pred súdom prvého stupňa,

nemôžu byť použité v odvolacom konaní, resp. len výnimočne za podmienok ustanovených v § 205a
ods. 1 O.s.p., čo však nie je daný prípad.

4) K odvolacej námietke navrhovateľa, aby odvolací súd ignoroval výpovede svedkov v danej veci
odvolací súd dodáva nasledovné:

Občianske súdne konanie je ovládané prejednacou zásadou, v dôsledku ktorej povinnosť tvrdiť
skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je zásadne vecou účastníkov konania. Dokazujú sa
len tie skutočnosti, ktoré zostávajú medzi účastníkmi sporné. Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania.
Platí zásada, že každý z účastníkov ( a teda nielen navrhovateľ, ktorý sa domáha určitého práva
alebo nároku ) preukazuje tie skutočnosti, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky.
Neunesenie dôkazného bremena postihuje účastníka nepriaznivým následkom v podobe neúspechu v
spore, pričom právne posúdenie uplatneného nároku spočíva na súde. Odvolací súd môže hodnotenie

dôkazov vykonané okresným súdom preskúmavať len vtedy, pokiaľ je toto hodnotenie v rozpore s
pravidlami logického myslenia. Odvolací súd je v sporovom konaní viazaný skutkovým stavom tak,
ako ho zistil súd prvého stupňa, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje len vtedy, ak má za
to, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a
doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkmi môže za podmienky, že ich

nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol alebo za podmienok ustanovených v § 205a
O.s.p. ( § 213 ods. 4 O.s.p. ). Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru,
že súd prvého stupňa v danej veci hodnotil dôkazy v súlade s ust. § 132 O.s.p. a odvolacie námietky
odporcu považoval za neopodstatnené. Hodnotenie výpovede svedka z hľadiska jeho vieryhodnosti jev súlade so zásadou priamosti občianskeho súdneho konania vecou súdu, ktorý vykonáva dokazovanie
a k spôsobu tohto hodnotenia by mohol odvolací súd prihliadnuť len v prípade, že by súd hodnotil
vieryhodnosť výpovedí na základe skutočností, ktoré sa podľa všeobecných skúseností k vieryhodnosti

výpovedí nevzťahujú. Vieryhodnosť výpovede svedka možno hodnotiť i s prihliadnutím k spôsobu, akým
svedok súdu oznamuje zisťované skutočnosti a k jeho chovaniu pri výpovedi.

Je potrebné poukázať na to, že všetci svedkovia vo veci vypočutí boli poučení v zmysle § 126
O.s.p., t.j. boli poučení o povinnosti hovoriť pravdu a nič nezamlčovať. Výpovede svedkov navzájom

korešpondovali a jednoznačne z nich vyplynulo, že navrhovateľ bol pri prijímaní do pracovného pomeru
upozornený, že nevyhnutnosťou pokračovania v jeho pracovnom pomere je doplnenie kvalifikácie.
Keďže navrhovateľ si kvalifikáciu na vyučovanie predmetov chémie, fyziky, biológie a prírodovedy
nedoplnil, spĺňal tak predpoklady len pre vyučovanie predmetu biológie, správne súd prvého stupňa
uzavrel, keď návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti predmetnej výpovede zamietol. Nebola dôvodná
ani námietka navrhovateľa ohľadne absencie dodatku k pracovnej zmluve o doplnení vzdelania, nakoľko

pracovná zmluva obsahovala všetky podstatné náležitosti - druh práce, miesto výkonu práce, deň
nástupu do práce a mzdové podmienky.

5) K ďalšej námietke odvolateľa ohľadne straty dokumentov u odporcu, odvolací súd v celom rozsahu
odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku v tomto smere (str. 16).

6) Pokiaľ sa týka námietky navrhovateľa ohľadne nevyhodnotenia ním vyhotovených zvukových
záznamov ohľadne danej veci, je potrebné dať za pravdu právnemu zástupcovi odporcu, že na
predmetný dôkaz (DVD nahrávky) nie je možné prihliadnuť, nakoľko tento dôkaz navrhovateľ získal bez
súhlasu osôb, ktorých sa tento zvukový záznam týkal, pričom nešlo o výnimku stanovenú zákonom.

Na základe týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1
O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 224 ods. 4 O.s.p. súd

prvého stupňa.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .