Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. máj 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/82/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111237804
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Trnková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:4111237804.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ J. R., bývajúceho v V., 2/ H. R.,
bývajúceho v V., 3/ S. R., bývajúceho v V., zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrej Jaroš,
spol. s.r.o., so sídlom v Trenčíne, Námestie sv. Anny 361/20, v mene a na účet ktorej koná advokát a
konateľ JUDr. Andrej Jaroš, proti odporcom 1/ Ing. Y. G., bývajúcemu v X., zastúpenému JUDr. Pavlom
Tatárom, advokátom v Trnave, Osvaldova 28, 2/ KOOPERATÍVE, poisťovňa, a.s. Vienna Insurance

Group, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, o nemajetkovú ujmu vedenú na
Okresnom súde Nitra pod sp.zn. 8 C 41/02012, o dovolaní odporkyne 2/ proti rozsudku Krajského súdu
v Nitre z 24. septembra 2014 sp.zn. 5 Co 182/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.
Odporca 2/ je povinný zaplatiť navrhovateľom 1/, 2/, 3/ trovy dovolacieho konania 174, 40 € na účet
Advokátskej kancelárie JUDr. Andrej Jaroš, spol. s.r.o. do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra rozsudkom z 15. apríla 2013 č.k. 8 C 41/2012-151 uložil odporcom 1/, 2/ povinnosť
spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi 1/ sumu 10 000 € a povinnosť zaplatiť navrhovateľom
2/ a 3/ každému 10 000 € k rukám navrhovateľa 1/ do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vyslovil,
že o náhrade trov rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151ods. 3
O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že navrhovatelia 1/ až 3/ sa návrhom, doručeným súdu 12. decembra

2011, domáhali zaplatenia každému z nich 10 000 € z dôvodu, že odporca 1/ zavinil dopravnú nehodu,
pri ktorej manželka navrhovateľa 1/ a matka navrhovateľov 2/ a 3/ (H. R.) utrpela zranenia, ktorým
podľahla. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že odporca 1/ bol uznaný vinným z trestného
činu ublíženia na zdraví a vozidlo, s ktorým došlo k dopravne nehode, bolo zákonne poistené u
odporcu 2/. Výrokom rozhodnutia v trestnom konaní bol súd (v danom konaní) viazaný (§ 135 ods. 1
O.s.p.). Tým bola preukázaná zodpovednosť odporcu 1/ za neoprávnený zásah do práv na ochranu

osobnosti navrhovateľov, a to do práva na ich súkromný a rodinný život, ktorý bol smrťou blízkej
osoby natrvalo narušený. Uvedená zodpovednosť je zodpovednosťou objektívnou, t.j. bez ohľadu na
zavinenie. Odporca 1/ je zodpovedný za smrť manželky a matky navrhovateľov, svoju zodpovednosť
za zásah do ich osobnostných práv nenamietal. Súd dospel k záveru, že v dôsledku smrti manželky a
matkynavrhovateľovdošlokzásahudoichprávanarodinu,nasúkromnýživot,včase,kedy manželstvo
fungovala a trvalo, z ktorého pochádzali dve maloleté deti (4 a 6 rokov). Navrhovateľ 1/ zostal sám a

prišiel o životného partnera a navrhovatelia 2/ a 3/ boli vo veku, kedy potrebovali osobnú starostlivosť
matky. Ich život sa úplne zmenil, navrhovateľ 1/ sa už nemohol venovať predchádzajúcej podnikateľskej
činnosti, a tak zabezpečovať výhradne rodinu po stránke finančnej. Musel si zvyknúť na starostlivosť
o maloleté deti a venovať sa im, aby čo najmenej pocítili stratu matky. Najpodstatnejšou však bola
strata životného partnera, teda citová ujma, keď v mladom veku, bez toho, aby takýto následok mohol
očakávať, prišiel o manželku, s ktorou zjavne plánovali prežiť svoj život spoločne s ich deťmi. Súd mal

za to, že u navrhovateľov 2/, 3/ rovnako v dôsledku smrti ich matky došlo k takému zásahu do ich
osobnostných práv, a to takej intenzity, že si tento zásah vyžaduje aj priznanie nemajetkovej ujmy.Nestotožnil sa s vyjadrením odporcu 2/, že u detí nedošlo k zásahu takej intenzity, ako u navrhovateľa
1/. Práve naopak, podľa názoru súdu strata matky u detí vo veku 4 a 6 rokov je následok ničím
nenahraditeľný, pretože deti prišli v živote o najbližšieho človeka, keď v čase vzniku nehody to

bola práve matka, ktorá sa o nich celodenne starala. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy súd
považoval za primeranú sumu 10 000 € pre každého z navrhovateľov. Pri jej určení vzal do úvahy
okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu osobnostných práv navrhovateľov, keď následok dopravnej
nehody zavinenej odporcom 1/ bol nenapraviteľný. V ďalšom poukázal na skutočnosti podstatné pre
priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle aplikovaných zákonných ustanovení a uviedol, že

súčasťou náhrady škody spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy, ale aj nemajetkové
ujmy na základe výslovného znenia zákona, ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje
zmysel škody aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku
zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t.j. ujmám imateriálnym, morálny, citovým, za
ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada. Aj podľa právnej úpravy poistenia občianskoprávnej
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v smerniciach (Smernica Rady č.

72/166/EHS, Smernica č. 90/232/EHS, Smernica č. 2000/26/ES) sú členské štáty povinné prijať všetky
primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území, bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených
strán a potenciálnych obetí nehôd a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistného krytia
cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené. V súlade s týmto cieľom sa úpravou povinného

poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel o.i.
vyžaduje, aby poistenie zodpovednosti za ujmu na zdraví pokrývalo zodpovednosť za ujmu na zdraví
spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúce z prevádzky vozidla (čl. 3 ods. 1 Smernice
72/166 /EHS, 7, čl. 1 Smernice 90/232/EHS 8) a aby bolo zaručené poškodeným osobám, ktoré utrpia
ujmu alebo škodu následkom havárie motorového vozidla, poskytnutie poistného plnenia a priame

právo na podanie žaloby proti poistiteľovi zodpovednej osoby, pričom podľa citovaných smerníc za
poškodeného sa považuje akákoľvek osoba (ktorá utrpela ujmu alebo škodu následkom dopravných
nehôd) oprávnená na náhradu (odškodné), pokiaľ ide o akúkoľvek škodu alebo ujmu spôsobenú
motorovými vozidlami (čl. 1 ods. 2 Smernice 72/166/EHS 9) a Smernice 90/232/EHS. S použitím
eurokonformnéhovýkladu pojmov„náhradaškody,škodanazdraví“vcitovanýchustanoveniachzákona

č. 381/2001 Z.z. a s prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah
do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel - sa v rámci náhrady škody
odškodňuje aj nemajetková ujmy spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno
priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom

ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. Podľa
súčasného znenia tejto právnej úpravy v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorových vozidiel
si môže poškodený vybrať, či si náhradu škody uplatní voči škodcovi alebo voči poisťovateľovi alebo
si ju môže uplatniť súčasne voči obidvom. Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného
na výplatu plnenia za poisteného škodcu, a to výške, v akom za škodu zodpovedá poistený škodca.

Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka) spadá do
rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti odporcu 1/ za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla podľa citovaného zákona. Preto sa súd priklonil k názoru, že odporca 2/ solidárne
zodpovedá aj za nemajetkovú ujmu navrhovateľom 1, 2, a 3/, ktorá im vznikla v dôsledku prevádzky
motorového vozidla poisteného u odporcu 2/, a tak rovnako ako odporca 1/ zodpovedá za škodu, a to

aj nemajetkovej povahy.

Krajský súd v Nitre na odvolanie odporcu 2/ rozsudkom z 24. septembra 2014 sp.zn. 5 Co 182/2013
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Dospel k záveru, že je vecne správny (§ 219
ods. 1 O.s.p.), stotožnil sa aj s jeho odôvodnením, v ktorom sa úplne (správne) argumentačne

vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci. V ďalšom citoval aplikované zákonné
ustanovenia, poukázal na skutkový stav zistený súdom prvého stupňa. Uviedol, že v danom prípade
došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia navrhovateľov chráneného § 11 Občianskeho zákonníka,
ktorého súčasťou je i rodinný život, keď z objektívneho pohľadu je strata jedného z členov tohto
rodinného spoločenstva celkom neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje jeho zostávajúcich členov, preto

je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka primeraným
prostriedkom ochrany proti neoprávnenému zásahu. Súd prvého stupňa nielen vecne správne
rozhodol o nároku navrhovateľov na nemajetkovú ujmu a jej výške, ale v odôvodnení sa aj správne
argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, preto sa odvolací súd obmedzilna konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku a zároveň na zdôraznenie správnosti
preskúmavaného rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody, ktoré boli reakciou na odvolanie na závery
prvostupňového súdu. Poukázal na to, že zákon č. 381/2001 Z.z. v § 15 od 1. januára 2002 zaviedol

všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poistiteľovi zodpovednej osoby tak, ako
to poznajú všetky obdobné právne úpravy v Európe, preto v prípade škody spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi alebo
voči poistiteľovi alebo voči obom súčasne (solidárne). Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo
poškodeného na výplatu plnenia za poisteného škodcu, a to vo výške, v akom za škodu zodpovedá

poistený škodca, pričom predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť, je preukázanie zodpovednosti
poisteného za škodu, ktorá poškodenému vznikla. Právny vzťah medzi navrhovateľmi a odporcom 2/
je založený osobitným zákonom č. 381/2001 Z.z. Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, ak
ku škodnej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktoré poistený zodpovedá, došlo v čase trvania
poistenia zodpovednosti, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu
podľa § 4 ods. 2 tohto zákona a podľa poistných podmienok, t.j. uplatnené a preukázané nároky na

náhraduškody,o.i.škodynazdravíanákladov priusmrtení.Súčasťounáhradyškody(ujmy)spôsobenej
na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy, ale aj nemajetkovej ujmy na základe výslovného znenia
zákona. Poukázal pritom na ďalšie dôvody uvedené prvostupňovým súdom vo vzťahu k príslušným
smerniciam a eurokonformnému výkladu pojmov náhrady škody a škody na zdraví, keď pri výklade
pojmu škoda z hľadiska cit. zákona je treba vychádzať z toho, že tento pojem poníma komunitárne

právo, t.j. chápe škodu ako majetkovú škodu, tak i nemajetkovú ujmu, ktorú považuje za nemajetkovú
škodu. Pokiaľ ide o účastníkmi uvádzané konanie pred ESD č. C-22/12 vo veci F. P. proti K. J. a L.
P. odvolací súd poukázal na to, že ESD o prejuduciálnej otázke rozhodol 24. októbra 2013, kedy bol
vydaný rozsudok v uvedenom znení. Konštatoval, že tento rozsudok je záväzný odo dňa vyhlásenia
nielen pre súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku, ale aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o

opravných prostriedkoch. Samozrejme pre ďalšie takéto prípady zaväzuje všetky súdy členských štátov
„pro future“. Preto podľa neho nepochybne vyplýva, že pasívna legitimácia odporcu 2/ bola daná. Na
záver vyslovil, že o náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v samostatnom
rozhodnutí v rámci rozhodnutia o trovách celého konania.

Okresný súd Nitra uznesením z 11. februára 2015 č.k. 8 C 41/2012-290 uložil odporcom, aby v lehote
do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia zaplatili spoločne a nerozdielne na účet súdu
súdny poplatok vo výške 966 €.

Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie odporca 2/. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu

súdu na ďalšie konanie alebo ho zmeniť a návrh navrhovateľov zamietnuť, nakoľko ich nárok voči
nemu nie je daný. Súčasne navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku. Dovolanie odôvodnil
poukazom na § 241 ods. 2 O.s.p. tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p., t.j. že sa jej postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Poukázal na dôvody
uvedené v rozhodnutí prvostupňového súdu, na dôvody podaného odvolania voči nemu, keď sa súdy

podľa jeho názoru argumentmi v ňom uvedeným nezaoberali. Teda prvostupňový súd vo svojom
rozsudku neuviedol, na základe akého právneho základu dospel k záveru, že uvedené smernice
Rady EHS zaoberajúce sa zodpovednosťou za škodu spôsobenú motorovými vozidlami ustanovili
rozsah poistného krytia aj v rozsahu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a 13 Občianskeho zákonníka.
Neuviedol tiež, prečo je možné eurokonformným výkladom zahrnúť do § 4 ods. 2 písm. a/ aj náhradu

nemajetkovej ujmy, ak tento právny inštitút nie je totožný s inštitútom náhrady škody a úhradu tohto
nároku platný ZoPZP neumožňuje. Podľa nej z uvedených čl. nemožno vyvodiť, že by sa poistné krytie
malo vzťahovať aj na nároky z ochrany osobnosti. Vnútroštátna právna úprava dôsledne rozlišuje medzi
škodou a nemajetkovou ujmou s tým, že ich odlišnosti potvrdili aj uvedené existujúce rozhodnutia
Slovenskej a Českej republiky. Ani odvolací súd v okolnostiach prípadu vo svojom rozhodnutí neuviedol

právny základ svojho záveru, ani na základe akých právnych skutočností dospel k nemu. Vo svojom
rozhodnutí sa jeho námietkami vôbec nezaoberal a nezdôvodnil, prečo jeho argumentáciu nepovažoval
za správnu. Ani jedným z právnych argumentov, ktorými preukazoval nemožnosť subsumovať pod
§ 4 ods. 2 písm. a/ ZoPZP aj nároky vyplývajúce z § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka sa tak
prvostupňový, ako aj odvolací súd nezaoberali a nezdôvodnili, prečo ich považovali za skutkovo a

právne bezvýznamné. Súd tiež právne nezdôvodnil, v čom videl povinnosť transpozície dotknutých
smerníc EU do vnútroštátneho právneho poriadku - a to ZoPZP v rozsahu nárokov pozostalých po
obetiach dopravných nehôd z titulu náhrady ich nemajetkovej ujmy, a napokon ak by takýto rozsah
poistného krytia zo smerníc na základe riadne zdôvodneného jeho záveru vyplynul, z akého právnehodôvodu bolo možné uplatniť eurokonformný výklad náhrady škody podľa § 4 ods. 2 písm. a/ ZoPZP
zahrnutím nárokov aj podľa § 13 Občianskeho zákonníka, ak platné vnútroštátne právo vo svojich
ustanoveniach takýto rozsahu uspokojenia nárokov neumožňuje a eurokonformný výklad nie je možné

ani podľa platného komunitárneho práva uplatniť, ak by bol v rozpore s platným vnútroštátnym právom.
Odvolací súd sa podľa neho nezaoberal ani s doteraz neprekonaným rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 168/2009. V ďalšom texte dovolania podrobne rozobral dôvody
podľa neho nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi nižších stupňov aj s uvedením právnych
záverov vyslovených v citovaných rozhodnutiach. Podľa nej uplatnenie eurokonformného výkladu § 4

ods. 2 písm. a/ ZoPZP prvostupňovým i odvolacím súdom (ktorý záver súdy ani náležite nezdôvodnili)
vedie k výkladu contra legem, ktoré vylučuje aj samotné komunitárne právo. Vykonáva poisťovaciu
činnosť v súlade s platnou vnútroštátnou úpravou, na ktorý výkon, ako všetky poisťovne, musí spĺňať
všetky požiadavky stanovené zákonom. Okrem všeobecných podmienok musia poisťovne predložiť
(činnosť podlieha dozoru Národnou bankou Slovenska) aj návrh obchodno-finančného plánu na PZP
na nasledujúce roky, ktorý musí obsahovať uvedené náležitosti. Žiadna z poisťovní nikdy nepredložila

na schválenie kalkuláciu poistného, ktorá by obsahovala aj nároky súvisiace s nemajetkovou ujmou.
Súdnymi rozhodnutiami nemožno meniť rozsah poistného krytia nad rámec zákona o PZP a
poistnej zmluvy, pretože sa tým zasahuje nielen do súkromnoprávnych zmluvných vzťahov, ale aj do
verejnoprávnej regulácie poisťovníctva, keďže štát nikdy o krytí nemajetkovej ujmy neuvažoval a do
existujúceho zákonného poistenia, v ktorom rozsah určuje sám, náhradu nemajetkovej ujmy nezahrnul.

Teda súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal ani s jednou námietkou uvedenou v odvolaní. Odvolací
súd svojím rozhodnutím potvrdil správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu o jeho pasívnej legitimácii
v konaní o náhrade nemajetkovej ujmy a zaviazal ho zaplatiť navrhovateľom nemajetkovú ujmu spoločne
s odporcom 1/, avšak v dôvodoch svojho rozhodnutia (tak ako aj prvostupňový súd) neuviedol u akých
dôvodov považoval argumentáciu za skutkovo i právne bezvýznamnú a neuviedol vôbec myšlienkové

i právne závery, na ktorých svoju argumentáciu založil. Preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné,
ktorým sa mu odňala možnosť konať pred súdom.

Odporca 1/ navrhol dovolanie zamietnuť. Poukázal na záver vyslovený v rozsudku Súdneho dvora z 24.
októbra 2013 č. C-22/12 vo veci F. P. proti K. J. a L. P., ktorý citoval.

Navrhovatelia navrhli dovolanie zamietnuť a priznať im náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie
podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom, bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236
ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež

proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3, 4 O.s.p.

Dovolaním odporcu 2/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci rozsudok odvolacieho
súdu vo veci samej, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací
súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd

mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4
O.s.p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie odporcu 2/
proti potvrdzujúcemu rozsudku vo veci samej nie je podľa ustanovenia § 238 O.s.p. prípustné.S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť
prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p. (či už to účastník namieta
alebo nie) sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné

podľa § 237 ods. 1 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo
závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok
právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku
veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný, o odňatie možnosti konať pred súdom a o rozhodovanie vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. a/
až c/, e/ a g/ O.s.p. odporca 2/ nenamietal a ich existenciu po preskúmaní veci nezistil ani dovolací súd.

Odporca 2/ namietal, že mu postupom odvolacieho súdu (spolu s postupom prvostupňového súdu) bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
svojím postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom zakladá porušenie
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len
„dohovor“) , porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04 .

Vadu konania podľa § 237 ods. 1 O.s.p. odporca 2/ vyvodzoval z nepreskúmateľnosti odôvodnenia
rozsudku odvolacieho súdu .

Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p. Jeho účelom je
predovšetkým doložiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu

pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké
má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie
obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd
oprel svojeskutkovézistenia,úvahy,ktorýmisaspravovalprihodnotenídôkazovaskutočnosti,ktorémal
preukázané a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.

Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že
odvolacísúd savplnomrozsahustotožní sdôvodmirozhodnutiasúduprvého stupňa,atoposkutkovej,
ako aj právnej stránke.

V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
súdu prvého stupňa ( „súd prvého stupňa nielen vecne správne rozhodol o nárokoch navrhovateľov
na nemajetkovú ujmu a jej výške, v odôvodnení sa aj správne argumentačne vysporiadal so skutkovým
stavom i právnym posúdením“). Podrobne sa vysporiadal aj s jednotlivými odvolacími námietkami, ktoré

vyhodnotil z konkrétne uvedených dôvodov za nedôvodné. Vzhľadom na to sa v dôvodoch svojho
rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku. Na zdôraznenie
správnosti preskúmavaného rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody ako reakciu na odvolanie na závery
súdu prvého stupňa, čo mu ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. tiež umožňuje.

Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská
procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne
predpisy,ktoréaplikovalazktorýchvyvodiljasný,jednoznačnýapresvedčivý právnyzáver odôvodnosti
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a jej výšky. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa
zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O.s.p.) skutkový a právny základ rozhodnutia, a tým

ajodvolaciehosúdu,niejenepreskúmateľnéaplnerešpektujezákladnéprávoúčastníkovnaspravodlivý
súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003).V súvislosti s námietkou o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu treba uviesť, že na
rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo
prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania

v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho
poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Ako

bolo uvedené zhora, odvolací súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k potvrdeniu
vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvého stupňa, preto nebol dôvod na postup podľa druhej vety
citovaného stanoviska.

Pokiaľ odporca 2/ namietal, že potvrdzujúci rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§
241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný

dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (pozri R
54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3
Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde
totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol

uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. To isté sa týka aj tzv. inej vady konania,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešným navrhovateľom priznal náhradu trov dovolacieho konania

pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k dovolaniu z 2.
mája 2015 (č.l. 359 spisu) á 136,94 €, spolu s režijným paušálom 8, 39 € a 20 % DPH 29, 07 € vo výške
174, 40 € (§ 10 ods. 1, 8, § 13 ods. 1 písm. c/, ods. 2, § 18ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.