Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. máj 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4CoPr/7/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114221440
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3114221440.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy
Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľky P. D., bytom W. 3, zastúpenej U.
A., advokátom, so sídlom Q. nad Q., M. XXXX/XX proti odporcovi G. M., so sídlom M. XXX, I. XX XXX
XXX, zastúpeného JUDr. L. F., K.., advokátom, so sídlom Q., M. XX, o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 13.

apríla 2015, č.k. 18Cpr/8/2014-130 a proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 13. mája 2015,
č.k. 18Cpr/8/2014-141, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo
dňa 13.05.2015, č.k. 18Cpr/8/2014-141 p o t v r d z u j e .

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania - trov právneho
zastúpenia vo výške 72,92 eur k rukám U. A., advokáta, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že skončenie pracovného pomeru medzi
navrhovateľkou a odporcom, ktorý bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 28.06.2002 v znení dohody
zo dňa 11.12.2009, okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa
25.08.2014, je neplatné. O náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcovi uložil povinnosť nahradiť
navrhovateľke trovy konania vo výške 100 %. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané,
že návrh podaný navrhovateľkou je dôvodný. Pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom bol

založený pracovnou zmluvou zo dňa 28.06.2002 v znení dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa
11.12.2009 na dobu neurčitú. Dňa 25.08.2014 odporca okamžite skončil s navrhovateľkou pracovný
pomer pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Navrhovateľka s týmto nesúhlasila a podala súdu
návrh na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. V zmysle § 77
Zákonníka práce môže zamestnanec neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatniť
na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Jedná sa
o hmotnoprávnu lehotu, čo znamená, že právo musí byť uplatnené na súde najneskôr v posledný deň

lehoty a súčasne prekluzívnu lehotu, ktorej nedodržanie predstavuje zánik práva domáhať sa určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Keďže zákon s nedodržaním
uvedenej lehoty spája zánik práva domáhať sa určenia neplatnosti pracovného pomeru, skúmal súd,
či v danom prípade bola uvedená lehota dodržaná. Pracovný pomer sa mal skončiť dňa 25.08.2014.
Týmto dňom začala plynúť zákonom stanovená dvojmesačná lehota na uplatnenie práva na súde.
Lehota uplynula dňa 25.10.2014. Navrhovateľka svoje právo domáhať sa určenia neplatnosti skončenia

pracovného pomeru uplatnila na súde dňa 26.09.2014. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľka svoje
právo uplatnila v zákonom stanovenej lehote, teda včas. Okamžité skončenie pracovného pomeru
je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru. Zo strany zamestnávateľa môže byť danélen zo zákonom taxatívne stanovených dôvodov a zamestnávateľ môže k takémuto kroku
pristúpiť len v zákonom stanovenej lehote po predchádzajúcom prerokovaní s príslušným odborovým
orgánom. V zmysle § 68 ods. 2 Zákonníka práce môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný

pomer so zamestnancom len v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na
okamžité skončenie dozvedel (subjektívna lehota), najneskôr však v lehote jedného roka odo dňa, keď
tento dôvod vznikol (objektívna lehota). Podobne aj v tomto prípade sa jedná o prekluzívnu lehotu,
ktorej zmeškanie má za následok zánik práva zamestnávateľa okamžite skončiť pracovný pomer so
zamestnancom. Ako vyplynulo z výpovede štatutárneho zástupcu odporcu, o porušovaní

pracovnej disciplíny navrhovateľky sa dozvedel na konci školského roka 2014, kedy prijal sťažnosť
pani U.. Predmetná sťažnosť bola odporcom prijatá dňa 30.06.2014 a od tohto dňa začala plynúť
odporcovi dvojmesačná lehota, v ktorej mohol s navrhovateľkou okamžite skončiť pracovný pomer.
Lehota uplynula dňa 30.08.2014, pričom odporca s navrhovateľkou okamžite skončil pracovný pomer
dňa 25.08.2014, teda v zákonom požadovanej lehote, pričom tomuto úkonu predchádzalo prerokovanie
okamžitého skončenia pracovného pomeru príslušným odborovým orgánom tak, ako to predpokladá

Zákonník práce v ustanovení § 74, čo vyplynulo zo žiadosti odporcu o prerokovanie okamžitého
skončenia pracovného pomeru zo dňa 19.08.2014 a následného oznámenia
odborového orgánu o prerokovaní predmetného návrhu na okamžité skončenie pracovného pomeru zo
dňa 20.08.2014. Po zistení, že vyššie uvedené zákonom predpísané predpoklady boli splnené, zaoberal
sa súd otázkou, či dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol náležite špecifikovaný tak, aby

nebol zameniteľný s iným dôvodom, a či bola naplnená skutková podstata tohto dôvodu, ktorým bolo
v tomto prípade závažné porušenie pracovnej disciplíny. Na tomto mieste súd konštatuje, že dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru bol v danom prípade riadne špecifikovaný. K
okamžitému skončeniu pracovného pomeru došlo z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny
navrhovateľkou, ktoré odporca videl v opakovanom nedodržiavaním prevádzkového poriadku materskej

školyvboderežimdňadetí,výchovno-vzdelávaciačinnosťazabezpečeniečistotyaúdržbyjednotlivých
priestorov predškolského zariadenia, konkrétne nedostatočný pobyt detí vonku, keď tieto neboli na
vychádzke, ale hrali sa na školskom dvore bez toho, aby sa im navrhovateľka
venovala, obmedzovanie detí v používaní WC, neudržiavanie poriadku v skrinkách
detí a nedostatky vo výchovno - vzdelávacej činnosti. Ďalej to bola finančná strata v dôsledku prijatia

ďalšej pracovnej sily, oneskorené vydávanie rozhodnutí o prijatí detí do materskej školy, výsledky
ankety rodičov a v neposlednom rade porušenie pracovného poriadku Obce M. v §
5 v bode využívanie pracovného času na prácu, plnenie vyučovacej činnosti a činnosti výchovnej
práce v rozsahu vyučovacej činnosti, nedostatočné informovanie rodičov o činnosti materskej školy.
Pojem závažného porušenia pracovnej disciplíny zákon nedefinuje. Z ustálenej súdnej praxe však

vyplýva, že zamestnanec sa musí dopustiť takého porušenia svojich pracovných povinností, ktoré je
možné z objektívneho hľadiska označiť za závažné a v dôsledku ktorého nemožno od zamestnávateľa
spravodlivo požadovať, aby takého zamestnanca naďalej zamestnával. Súd teda preskúmal jednotlivé
dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru a uvádza k nim nasledovné: v otázke pobytu detí
vonku, kde bolo navrhovateľke vytýkané, že s deťmi nechodila na prechádzky, ale deti sa hrali na

školskom dvore súd zistil, že pobyt detí vonku je upravený v prevádzkovom poriadku materskej školy,
v zmysle ktorého je stanovená len dĺžka pobytu detí vonku, pričom nie je bližšie špecifikované, akou
formou sa má tento pobyt realizovať (či prechádzkou alebo pobytom na školskom dvore). Ak teda deti
po určenú dobu vonku boli bez ohľadu na to, či sa zdržiavali na školskom dvore alebo sa prechádzali,
nemožno toto považovať za porušenie prevádzkového poriadku materskej školy. V otázke používania

WC deťmi a udržiavania poriadku na WC a v umyvárni sám odporca uviedol, že dieťa v použití WC
obmedzila pani učiteľka B., čo vyplynulo i z jej svedeckej výpovede, a preto takéto konanie nemožno
pričítať v neprospech navrhovateľky. Skutočnosť, že navrhovateľka deti nesprevádzala do umyvárne,
navrhovateľkavysvetlilatak,žedetiviedlaksamostatnosti,čoodporcanijakýmspôsobomnespochybnil.
Čo sa týka udržiavania poriadku v skrinkách detí odkladaním nezjedenej stravy, odporca v konaní

nepreukázal, že tohto konania sa dopustila práve navrhovateľka, ktorá sa bránila tým, že stravu do
skriniek deťom nedávala. Bolo teda na odporcovi, aby preukázal opak. V ďalšom bode odporca vytýkal
navrhovateľke nedostatočné venovanie sa deťom v oblasti výchovno - vzdelávacej (sem možno zaradiť
i aktivity počas pobytu detí vonku). Z výsluchu svedkov Mgr. I. L., L. F., T. P., J. S. a L. B. vyplynulo,
že deti neboli dostatočne pripravené na zápis do 1. ročníka základnej školy, nevedeli strihať, kresliť,

lepiť, poznali málo básničiek a pesničiek. Na tomto mieste súd konštatuje, že rodičia, aj keď bezpochyby
majú skúsenosti so zručnosťami detí v tom ktorom veku, nie sú kompetentní na kvalifikované posúdenie,
či pedagóg náležite postupuje pri vzdelávacej činnosti detí. Takýto záver môže
prijať len príslušný orgán na úseku školstva, ktorým je Štátna školská inšpekcia. V danom prípade všakzanedbanie výchovno - vzdelávacej činnosti týmto orgánom nebolo konštatované, nakoľko v období od
januára 2014 do júna 2014, t. j. v období, ktorého sa okamžité skončenie pracovného pomeru týka,
v materskej škole inšpekcia vykonaná nebola, čo medzi účastníkmi nebolo sporné. Ak mal odporca,

prípadne rodičia pochybnosti o správnosti postupu navrhovateľky v oblasti výchovno - vzdelávacej, nič
im nebránilo, aby sa na príslušný orgán obrátili, ktorý by kvalifikovane konštatoval prípadne nedostatky
v pedagogickej činnosti navrhovateľky. Z výpovedí svedkov T. Q., L.. I. L., T. P., J.
S. a S. B. však vyplynulo, že takýto podnet podaný nebol. Odporca síce v konaní predložil správu z
inšpekcie, ktorá konštatovala nedostatky v pedagogickej činnosti, avšak táto sa týka obdobia roku 2011.

Navyše podľa vyjadrenia navrhovateľky v rámci tejto inšpekcie bola hodnotená pedagogická
činnosť pani učiteľky B., nakoľko ona v tom čase deti nevyučovala. Opomenúť nemožno ani potvrdenie
Základnej školy a materskej školy P. zo dňa 27.01.2015, z ktorého vyplynulo, že deti z Materskej školy
v M., ktoré nastúpili do 1. ročníka k septembru 2013 a k septembru 2014, boli riadne zaškolené a
pripravené na plnenie školskej dochádzky. Dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru bolo
tiež aj to, že navrhovateľka ako riaditeľka materskej školy oneskorene vydávala rozhodnutia o prijatí detí

do materskej školy, v dôsledku čoho odišlo jedno dieťa do materskej školy v susednej obci, čím bola
odporcovi spôsobená finančná strata. Tento dôvod sa však týka činnosti navrhovateľky ako riaditeľky.
Ak sa takéhoto konania skutočne dopustila, potom zaň bola postihnutá odvolaním z funkcie riaditeľky.
Súd zastáva názor, že za uvedené konanie navrhovateľka nemôže byť postihnutá okamžitým skončení
pracovného pomeru z pozície učiteľky. V neposlednom rade bola dôvodom okamžitého skončenia

pracovného pomeru i anketa rodičov, v rámci ktorej bola zisťovaná spokojnosť, resp. nespokojnosť s
činnosťou navrhovateľky. V nej 17 rodičov z 24 vyjadrilo nespokojnosť s činnosťou navrhovateľky. Súd
má za to, že v rámci ankety bol vyjadrený subjektívny názor rodičov, ktorý nemôže byť rozhodujúci
pre prijatie tak výnimočného rozhodnutia, akým okamžité skončenie pracovného pomeru bezpochyby
je. Nespokojnosť jednej strany v zásade neznamená porušenie pracovnej disciplíny druhej strany.

Nespokojnosť totiž môže byť vyvolaná aj vtedy, ak osoba povinná k určitej činnosti túto plní riadne.
Odporca taktiež označil za závažné porušenie pracovnej disciplíny porušenie pracovného poriadku v
§ 5 pokiaľ ide o využívanie pracovného času na prácu - tento bod odporca bližšie nešpecifikoval a
neuviedol, v čom konkrétne vidí porušenie pracovnej disciplíny. Na základe uvedeného konštatoval, že
konaním uvedeným v oznámení o okamžitom skončení pracovného pomeru nebola naplnená skutková

podstata závažného porušenia pracovnej disciplíny. Takéto konanie navrhovateľky buď nebolo vôbec
preukázané, resp. bolo preukázané, že sa ho navrhovateľka nedopustila (pobyt detí vonku, tvrdené
nedostatky vo výchovno - vzdelávacej činnosti, obmedzovanie detí v používaní WC,
neudržiavanie poriadku v skrinkách detí), alebo sa dopustila konania, ktoré sa môže javiť ako porušenie
pracovnej disciplíny, avšak objektívne nedosahuje intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny

(nedostatočná informovanosť rodičov o činnosti školy, prípadné vykonávanie prípravy na vyučovanie
počas pracovnej doby, nedodržanie doby pobytu detí vonku, neskontrolovanie WC). Počas konania
odporca vytýkal navrhovateľke i ďalšie konanie - vedenie triednych kníh, možné vyhrážky fyzickými
trestami. Toto však nebolo predmetom okamžitého skončenia pracovného pomeru, preto sa tým súd
nezaoberal a v tej súvislosti ani nevykonal dôkaz oboznámením odporcom predložených triednych kníh

Rovnako tak nevykonal ani dôkaz psychologickým posudkom mal. P., nakoľko má za to, že vykonanie
tohto dôkazu by bolo vzhľadom na predmet konania nadbytočné. Pre úplnosť ešte súd dodáva, že sám
odporcapočaskonaniauviedol,žekonanienavrhovateľkypovažoval zamenejzávažnéporušenie
pracovnej disciplíny, pričom po prejednaní podanej sťažnosti konštatoval zlepšenie, čo vyplynulo i z
výsluchu svedkyne S. R. a S. B.. P. má za to, že o to viac nebol daný dôvod pre okamžité skončenie

pracovného pomeru. Právne rozhodnutie ďalej odôvodnil ust. § 59 ods. 1, § 68 ods. 1 písm. b), § 70, §
74, § 77 Zákonníka práce, § 1 ods. 2, 4 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 151 ods. 7 O.s.p. V danom prípade mala plný
úspech vo veci navrhovateľka, preto jej súd priznal náhradu trov konania vo výške, ktorú v zmysle § 151
ods. 7 O. s. p. vyjadril percentom, t. j. vo výške 100 %, pričom o konkrétnej výške trov súd rozhodne

samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Protitomutorozsudkuaajprotiuzneseniuzodňa13.05.2015podalvzákonnejlehoteodvolanieodporca.

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa navrhol zmeniť a návrh navrhovateľky zamietnuť, resp.

zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu záveru,
a to z toho dôvodu, že vykonané dôkazy nevyhodnotil jednotlivo a v celkovej súvislosti a naviac sa
nevysporiadal so všetkými návrhmi na doplnenie dokazovania. Súd podľa odporcu nesprávne vyhodnotildokazovanie,ktorýmbolopodľanehopreukázané,ženavrhovateľkanevykonávalasnáležitouodbornou
starostlivosťou ani pedagogickú ani riadiacu činnosť, pričom išlo o trvalé nedostatky v práci, keď aj
po kontrole, vykonanej školskou inšpekciou, došlo iba ku krátkodobému, nie trvalému zlepšeniu. Išlo

pritom o nedostatky takého charakteru, že zriaďovateľ bol nútený pristúpiť nielen k jej odvolaniu z funkcie
riaditeľky, ale aj k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Početnými svedeckými výpoveďami
rodičov boli preukázané nedostatky v pripravenosti detí na školskú dochádzku, pri prijímaní do Základnej
školy M. deti vykazovali nedostatky v motorike rúk (držanie ceruzky, strihanie nožnicami, jedenie
príborom), nepoznali pravidlá loptových hier, neovládali básničky a niektoré mali aj rečové problémy.

Okrem toho rodičia detí v materskej škole neboli informovaní o organizovaných akciách.

Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania, ktoré špecifikovala.
Mala za to, že dôvod odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. nielenže nie je daný, ale k odvolaniu
ani nemožno zistiť, v čom konkrétne ho odvolateľ vidí. V odvolaní nie je uvedený jediný dôkaz, ktorý by

bolo potrebné nad rámec už vykonaného dokazovania vykonať. Poukázala na to, že po poučení podľa §
120 ods. 4 O.s.p odporca uviedol, že nemá ďalšie dôkazy, ktoré by mohol predložiť na podporu svojich
tvrdení a vykonanie ďalšieho dokazovania ani nenavrhol. Ďalej uviedla, že odporca svoje tvrdenie, že
súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d)
O.s.p.), opiera o skutočnosti vymenované v bode 8 písm. a) až e) odvolania, kde ale sú uvedené iba

ním tvrdené negatívne výsledky pedagogickej činnosti, či vykonávaných akcií bez toho, aké konkrétne
konanie navrhovateľky, ktoré by mohlo byť pokladané za závažné porušenie pracovnej disciplíny, a
ku ktorému došlo v priebehu prvého polroka 2014, malo takýto následok spôsobiť. V tejto súvislosti
naviac uviedla, že na hodnotenie výkonu jej pedagogickej činnosti nie je oprávnený ani zriaďovateľ,
ani rodičia detí navštevujúcich materskú školu, pričom správa na to skutočne kompetentného orgánu -

Štátnej školskej inšpekcie A., sa vzťahuje k obdobiu spred takmer troch rokov pred tvrdeným závažným
porušovaním pracovnej disciplíny a naviac vo vzťahu k nej ani toto neobsahuje žiadne zistenie, týkajúce
sa porušenia pracovnej disciplíny z jej strany. Za daný nepokladala ani dôvod na podanie odvolania v
zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., teda, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, pričom mala za to, že odporcom tvrdené konanie, označené ako závažné porušenie

pracovnej disciplíny, nebolo vôbec preukázané, alebo nebolo preukázané, že sa dopustila ona, alebo
ak by aj niektoré konanie bolo možné ako porušenie pracovnej disciplíny posúdiť (podotkla, že ona
nie si vedomá žiadneho takéhoto konania), žiadne z nich nedosahuje intenzitu závažného porušenia
pracovnej disciplíny.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia
uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 99,50 eur podľa položky 1 písm. b)
sadzobníka súdnych poplatkov v zmysle zákona č. 71/1992 Zb.

Odporca v podanom odvolaní dôvodil, že obec je zo zákona oslobodená od súdnych poplatkov a navyše

zdôraznil, že odporca je zriaďovateľom predmetnej materskej škôlky.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolania odporcu nie
sú dôvodné.

Odvolacísúdpreskúmalvšetkynámietky,ktorébolivodvolaníodporcomvznesenéavplnomrozsahusa
stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odporca v podanom odvolaní neuviedol
žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.
Za daného stavu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p., v

celom rozsahu na ne poukazuje a k námietkam odporcu, uvádzaným v odvolaní, uvádza nasledovné:

Neobstoja námietky odporcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu, o nesprávnych skutkových
zisteniach, o nesprávnom právnom posúdení veci. Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal
z vykonaného dokazovania (aj z dokazovania, ktoré navrhol vykonať odporca na preukázanie svojich

tvrdení), pričom odporca žiadne iné návrhy na vykonanie dokazovania nemal. Súd prvého stupňa
zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil, prečo ani jeden z dôvodov okamžitého skončenia pracovného
pomeru nepovažoval za porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľkou v takej intenzite, ktoré by
oprávňovalo odporcu (zamestnávateľa) skončiť s ňou pracovný pomer týmto výnimočným spôsobom.Odvolací súd zdôrazňuje, že hodnotenie stupňa intenzity porušovania pracovnej disciplíny patrí výlučne
súdu, pričom súd nie je viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku alebo v inom
internom predpise alebo pokyne vedúceho zamestnanca hodnotí určité konanie zamestnanca ako

porušenie pracovnej disciplíny. Odporca v konaní tvrdil, že navrhovateľka si svoje pracovné povinnosti
dlhodobo riadne neplnila. Napriek tomu s ňou nerozviazal pracovný pomer výpoveďou a dokonca sám
odporca uviedol, že konanie navrhovateľky považoval za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Naviac, hodnotenie výkonu pedagogickej činnosti navrhovateľky (tak ako na to poukazoval odporca v
odvolaní - svedecké výpovede, hodnotenie navrhovateľky riaditeľkou Základnej školy v M., I.. I. L.) nie je

oprávnený zriaďovateľ, ani rodičia detí navštevujúcich materskú školu, tak ako na to správne poukázal
súd prvého stupňa, ale len skutočne kompetentný orgán - Štátna školská inšpekcia A., ktorej správa sa
však vzťahuje na obdobie spred takmer troch rokov pred tvrdeným závažným porušovaním pracovnej
disciplíny a naviac táto ani neobsahuje žiadne zistenie, týkajúce sa porušenia pracovnej disciplíny zo
strany navrhovateľky. Pokiaľ odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa nerozhodol o jeho návrhu, že
nie je možné spravodlivo očakávať, aby navrhovateľka zostala naďalej pracovať u odporcu, ani táto

námietka neobstojí.

Podľa § 79 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď, alebo ak s
ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe, a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s

výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi vždy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi,
že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo
ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Odvolací súd má za to, že ak je skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné a
zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný
pomer sa nekončí a zostávajú zachované všetky práva a povinnosti vyplývajúce ust.
§ 47 Zákonníka práce. Výnimkou je, ak súd rozhodne, že od zamestnávateľa nemožno

spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. V tomto prípade sa pracovný pomer
medzi zamestnávateľom a zamestnancom skončí iba na základe súdneho rozhodnutia. Domáhať
sa v tomto smere rozhodnutia súdu bude na zamestnávateľovi. Toto právo môže uplatniť
podaním samostatného návrhu na začatie konania alebo uplatnením vzájomného návrhu o náhradu
mzdy (§ 97 O.s.p.). Naliehavý právny záujem na takomto určení zamestnávateľ nemusí preukazovať.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka oznámila odporcovi, že trvá na tom, aby ju naďalej
zamestnával z dôvodu, že skončenie pracovného pomeru zo strany odporcu považovala za neplatné.
Pokiaľ bol odporca toho názoru, že nemožno od neho (ako zamestnávateľa) spravodlivo požadovať,
aby navrhovateľku (zamestnanca) naďalej zamestnával, bolo na ňom, aby sa v tomto smere domáhal

rozhodnutia súdu. Odporca však nepodal návrh, aby súd rozhodol, že od neho nemožno spravodlivo
požadovať, aby zamestnankyňu ďalej zamestnával a preto ani súd nemohol (bez návrhu) o tomto jeho
nároku rozhodnúť.

Za takýto návrh totiž nemožno považovať vyjadrenie odporcu k žalobe (č.l. 17), z ktorého jednoznačne

vyplýva, že navrhuje, aby súd žalobu zamietol a ani prednes právneho zástupcu odporcu na pojednávaní
dňa 23.03.2015, kde v záverečnej reči uviedol (okrem iného), že odporca si nevie predstaviť, že by
navrhovateľka ďalej v obci vykonávala funkciu riaditeľky alebo učiteľky, keď mal za to, že obec by bola
poškodená.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
tak, že úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov konania, vychádzajúc z neurčitej hodnoty veci,

spočívajúcu v odmene za právne zastúpenie - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 10.11.2015 á 64,53 eur +
1 x režijný paušál 8,39 eur, spolu 72,92 eur (§ 11 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3 vyhlášky č.
655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení).Predmetompreskúmaniaodvolacímsúdomboloďalejnapadnutéuzneseniesúduprvéhostupňa,ktorým
uložil odporcovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za
podané odvolanie vo výške 99,50 eur.

Podľa § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v platnom znení, od poplatku oslobodené obce a vyššie územné celky v konaní vo veciach
verejného a spoločensky prospešného záujmu.

Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvého stupňa má za to, že v prejednávanej veci nie je
daný dôvod na osobné oslobodenie odporcu od súdnych poplatkov podľa citovaného ustanovenia § 4
ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, nakoľko nejde o konanie vo veciach verejného a spoločensky
prospešného záujmu. Len zo samej skutočnosti, že účastníkom predmetného konania je obec, ktorá ako
samosprávny orgán plní úlohy aj na úseku školstva, nemožno vyvodiť záver, že predmetom konania je
vec verejného a spoločensky prospešného záujmu. Nárok obce na oslobodenie od súdnych poplatkov,

podľa citovaného ustanovenia, vzniká len v konaniach, ktorých predmetom sú vzťahy, ktoré vznikli pri
plnení tých úloh obce, ktoré sú priamym zabezpečovaním verejných potrieb, alebo s ním bezprostredne
súvisiace. Skutočnosť, že obec je zriaďovateľom predmetnej školy, v prejednávanej veci neodôvodňuje
oslobodenie odporcu od súdnych poplatkov.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako
vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .