Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. apríl 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/56/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112231460
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7112231460.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a
sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Zuzany Matyiovej vo veci žalobcu: M. A. Q., s.r.o., Y. 5, B., IČO:
35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, proti žalovanej: F. E., nar.
X.XX.XXXX, bytom T. 4, A., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej: I. na ochranu občana
spotrebiteľa O., Vážecká16, Prešov 16, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom,
advokátom so sídlom Námestie SNP 7, Stropkov, o zaplatenie 1.313,40 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 10. októbra 2013, č.k. 17C/73/2013-113

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca je povinný uhradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy odvolacieho konania vo výške 83,34 Eur do 3
dní od právoplatnosti rozsudku na účet JUDr. Ambróza Motyku, advokáta.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a
žalobcovi uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na účet jeho právneho zástupcu trovy
konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 166,13 Eur, do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 1.313,40 Eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 209,55 Eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 1.284,71
Eur od 23.10.2012 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že právny predchodca žalobcu - Všeobecná
úverová banka, a.s., uzavrela 31.1.2006 so žalovanou Zmluvu k úverovému účtu č. 1988117253 v
znení jej dodatkov. Pohľadávku z úveru nadobudol žalobca na základe zmluvy o postúpení pohľadávok
uzavretej dňa 14.2.2011. Pohľadávka pozostávala z istiny 1.424,71 Eur a z úroku z omeškania 28,69
Eur. Žalovaná doposiaľ uhradila 140 Eur. Žalovaná Dohodou o uznaní záväzku uznala vyššie uvedený
záväzok. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 708 ods. 1, 2, § 710, § 497, § 397, § 323
Obchodného zákonníka, ďalej podľa § 524 ods. 1, 2, § 121 ods. 3, § 100 ods. 1, § 558, § 407 ods.
1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3 ,5, § 54 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 516 ods. 1, §
521, zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, ďalej podľa § 4 ods. 8, § 7 ods. 1, 2, § 8 ods.
4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom zdôraznil, že zákonom č. 150/2004 Z.z.,
ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095,
21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné podľa názoru súdu využívať ako interpretačné
pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko
je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27. júna 2000 v spojených prípadoch C-240/98,
C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero

und Salvat Editores SA proti José M. Sánchez Alcón Prades, José Luis Copano Badillo, Mohammed
Berroane a Emilio Vinas Feliú, v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže
dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej
povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť
vhodné prostriedky. Znamená to dosiahnuť výsledok sledovaný čl. 6 Smernice, konkrétne chrániť
spotrebiteľa pred záväzkom voči nečestnej podmienke a dosiahnuť zámer čl. 7 Smernice. Tieto opatrenia
môžu pôsobiť ako odstrašujúci prostriedok a predchádzať nečestným zmluvným podmienkam. Osobitne
súd poukázal na ust. čl. 3 ods. 1, 2, čl. 3 ods. 3, čl. 5, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS
z 5. apríla 1993. K právnemu režimu uzavretej zmluvy o úvere, ktorý bol poskytnutý vo forme prečerpania
finančných prostriedkov z bežného účtu žalovanej vo VÚB a.s. a ktorý mala žalovaná splatiť aj s úrokmi
súd uviedol, že zmluva o úvere patrí podľa § 261 ods. 3 písm. d) ObZ medzi tzv. absolútne obchody, pre
ktoré je daná pôsobnosť ObZ bez ohľadu na povahu účastníkov. Zároveň však súd podotýka, že ide aj o
zmluvu spotrebiteľskú, nakoľko spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 OZ), pričom dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 OZ)
a spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 OZ). Vzhľadom na
uvedené je potrebné na uvedenú zmluvu aplikovať právnu úpravu úverovej zmluvy podľa Obchodného
zákonníka ako aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Ustanovenia upravujúce vzťahy
spotrebiteľského charakteru je potrebné aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na
spotrebiteľskú zmluvu a teda aj na Dohodu o splátkach a uznaní dlhu. Premlčanie sa aj v spotrebiteľských
zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu spravuje výlučne Obchodným zákonníkom a podľa §
397 Obch. zákonníka je premlčacia doba štyri roky. Obchodný zákonník v ust. § 323 ods. 1 na rozdiel
od § 558 Občianskeho zákonníka pre platnosť uznania premlčaného dlhu nevyžaduje vedomosť dlžníka
o premlčaní.

Súdu je z úradnej činnosti známe, že žalobca skupuje veľké množstvo často už premlčaných
pohľadávok, ktoré potom uplatňuje na súde. Takáto samotná kúpa nezákonná nie je, spoločným
menovateľom je to, že ide o pohľadávky voči fyzickým osobám. Súd sa ešte nestretol s uplatnením
pohľadávky voči právnickej osobe, pričom kúpa takejto pohľadávky z dôvodu, že u právnickej osoby
možno predpokladať odborný aparát (s vedomosťou o následkoch premlčania) asi tak zaujímavá nie
je. Z množstva obdobných konaní vedených na tamojšom súde na základe návrhu žalobcu je súdu
známe, že osoby konajúce v mene žalobcu sa bez podnetu dlžníkov dostavia do miesta ich bydliska a
dlžníkovi predložia vopred pripravenú listinu na podpis s odôvodnením potreby jej podpísania, aby sa
vyhli súdnemu konaniu a exekučnému konaniu. O tom, že vlastne okrem dohody o splátkach podpisujú
aj uznanie premlčaného dlhu oboznámení nie sú, čo vyplýva aj z písomných vyjadrení žalovanej.
Uznanie dlhu ako inštitút zabezpečenia záväzku je inštitútom legálnym a zákonom aprobovaným. Ide
o jednostranný úkon, ktorý tento charakter nestráca ani keď je súčasťou iného dvojstranného úkonu. V
prejednávanej veci však ide predovšetkým o otázku, akým spôsobom tento úkon dlžníka - spotrebiteľa
vznikol. Ak by vznikol zo slobodnej vôle spotrebiteľa (napr. aj z dôvodu aby spotrebiteľ nebol vedený ako
neplatič a mohol sa uchádzať o iný úver), tak napriek jeho nevýhodnosti pre spotrebiteľa by súd voči jeho
platnosti namietať nemohol. V tomto prípade to bol však práve žalobca (zjavne práva znalý s vyškolenými
pracovníkmi), ktorý si vynútil u žalovanej návštevu (žalobca iné netvrdil) a dal jej pod zámienkou
výhodnosti podpísania splátkového kalendára ako listiny, ktorá ma dlžníka uchrániť pred problémami so
súdom a exekúciou, podpísať ním vopred pripravený formulár, kde okrem dvojstranného právneho úkonu
vo forme dohody o splátkach, ktorý dlžníkom zvyčajne prezentuje, vložil aj pre ňu zjavne nevýhodný
jednostranný úkon uznania záväzku, ktorý dlžníkom na rozdiel od dohody o splátkach už výslovne
neinterpretoval (znovu žalobca netvrdil opak). V uvedených súvislostiach, tak dlžník podpísaním dohody
nič nezískal, ale naopak, naoko „vlastným“ úkonom si z vôle žalobcu svoje postavenie podstatne zhoršil.
Aj z ďalších právnych súvislostí vyplýva, že dohoda o splátkach nebola zo strany žalobcu žiadnym
dobrodením (keďže žalobca iba odložil podanie žaloby po uznaní záväzku v snahe predísť možnej
námietke premlčania (keďže žalobu včas nepodal), ale naopak žalobca napriek vedomosti účinkov, ktoré
sa snažil dosiahnuť v podobe obnoviteľnosti nároku neposkytol žalovanej žiadny benefit (napr. v podobe
odpustenia úrokov z omeškania, a pod.). Na úroky z omeškania za omeškanie od účinnosti dohody
podľa § 521 OZ do splatnosti jednotlivých splátok má veriteľ voči dlžníkovi nárok iba vtedy, ak je to
medzi veriteľom a dlžníkom výslovne dohodnuté) tým, že v čl. 3 bode 3.1 veta prvá svojho formulára
uviedol, že dlžník sa zaväzuje k úhrade príslušenstva pohľadávky a narastajúcich úrokov z omeškania
počas splácania. V prejednávanej veci tak nejde zo strany žalobcu o aplikáciu právnej normy spôsobom

mu prinášajúcim výhodu právnou normou predpokladaným spôsobom, ale o ľstivé zneužitie neznalosti
dlžníkov a ich strachu pred prípadným súdnym a exekučným konaním. Právny úkon sa prieči dobrým
mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v
historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú rešpektované
rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Podľa názoru súdu postup žalobcu
v prejednávanej veci je jednoznačne nekalou obchodnou praktikou a ako taký je hrubo rozporný s
dobrými mravmi. Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalobca Dohodou o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku vnútil žalovanej aj iný úkon než ten, ktorý bol v danom okamihu vo sfére jej
záujmu, keď žalovaná sa súčasne jedným a tým istým podpisom na predmetnej listine podpísala aj pod tú
časť predtlače listiny, ktorá sa týkala uznania záväzku i rozhodcovskej doložky. Teda, ak chcela žalovaná
získať povolenie splátok, čo bolo jej jedinou pohnútkou k podpísaniu uvedenej dohody, nemala na výber
a musela podpísať predloženú predtlač listiny, ktorá v sebe obsahovala aj náležitosti iného (v prípade
uznania záväzku dokonca jednostranného) právneho úkonu. V tomto prípade sa tak dá usudzovať na
nedostatok vôle konajúcej osoby - spotrebiteľa - k ďalším právnym úkonom okrem dohody o uzavretí
splátkového kalendára, pričom v dôsledku nemožnosti akejkoľvek zmeny predtlače predloženej listiny
konala neuvážene a nevedome aj s účinkami smerom k vykonaniu sekundárneho právneho úkonu, s
čím dodávateľ už vopred kalkuloval, čo možno kvalifikovať aj ako nekalá praktiku, ktorá v zmysle vyššie
citovaných ust. Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, ako aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, nemôže požívať právnu ochranu. S poukazom na uvedené sa súdu javí takýto právny úkon
spotrebiteľa - žalovanej ako neplatný s poukazom na ust. § 3 a 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Správanie žalobcu dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku, súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné
znaky tohto inštitútu a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa, ako aj potenciálne
riziko, že takéto konanie podstatne narušuje alebo môže narušiť ekonomické správanie priemerného
spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresované
alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.
Umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu nasvedčuje tomu, že zo strany žalobcu došlo k
porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k spotrebiteľovi, ktorá predpokladá osobitnú schopnosť
a starostlivosť, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi
zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho
oblasti činnosti. Z tohto hľadiska je Dohoda o uzavretí splátkového kalendára o uznaní záväzku ako
nekalá obchodná praktika neplatná. Pre úplnosť súd dodáva, že dohoda o zaplatení už splatného
záväzku nie je ničím iným ako privatívnou nováciou v zmysle § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a
teda zmenou existujúcej zmluvy v otázke splatnosti, v uvedenej dohode však výška ani počet splátok
nie sú uvedené. Takýto právny úkon je neurčitý a teda neplatný.

Nakoľko sa vedľajší účastník i žalovaná v konaní dovolávali premlčania (žaloba bola podaná dňa
3.12.2012), súd na ňu musel prihliadnuť a keďže podľa žalobcom predloženej Prílohy č. 1 k Zmluve o
postúpení pohľadávok premlčacia doba začala plynúť najneskôr 31.12.2007 a skončila 31.12.2011, súd
nemohol žalobcovi premlčané právo na zaplatenie istiny a úrokov z omeškania priznať (ako vedľajšieho
záväzku, ktorý čo do svojho trvania závisí od trvania hlavného záväzku). Z uvedených dôvodov súd
žalobu v celom rozsahu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa zásady úspechu (ust. § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaná, ako úspešný
účastník, si právo na náhradu trov konania neuplatnila, preto súd o jej trovách nerozhodoval. Vedľajšiemu
účastníkovi na strane úspešnej žalovanej súd priznal plnú náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov
právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka za 4 úkony právnej služby v roku 2012 podľa § 10 ods. 1, §
11 ods. 1, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, vyjadrenie k žalobe zo dňa 18.2.2013),
t.j. 2 x 61,41 Eur + režijný paušál 4 x 7,81 Eur + 20 % DPH, spolu 166,13 Eur. Súd nepriznal odmenu za
písomné vyjadrenia právneho zástupcu vedľajšieho účastníka zo dňa 10.7.2013 a 19.9.2013, nakoľko
v nich neboli uvedené žiadne nové skutočnosti významné pre rozhodnutie vo veci samej.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho zmeniť a návrhu vyhovieť v celom
rozsahu, resp. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobca poukázal na ust. §
110 ods. 1 a § 558 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a na to, že 06.09.2011 žalovaná podpísala
Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku (ďalej len „Dohoda“). Predmetná Dohoda
spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka, teda má

písomnú formu, vyplýva znej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh
zaplatiť. Zároveň žalovaná potvrdila vedomosť o premlčaní dlhu a následkoch s tým spojených. Podľa §
110 ods. 1 druhá veta OZ zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu.
Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa
S 558 OZ, čo potvrdzujú aj odlišné právne dôsledky, ktoré s nimi zákon spája. Uznanie premlčaného
práva nie je z hľadiska účinkov spojených s § 110 ods. 1 OZ viazané na vedomosť dlžníka, že uznal
premlčané právo. K prerušeniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a začatiu plynutia novej 10 ročnej
premlčacej doby dochádza bez ohľadu na to, či dlžník v čase uznania o premlčaní vedel alebo nie.
Na rozdiel od uvedeného, úprava obsiahnutá v ustanovení § 558 OZ spája vedomosť toho, kto uznal
premlčaný dlh, o jeho premlčaní, so vznikom vyvrátiteľnej domnienky, že dlh v čase uznania trval. To
znamená ustanovenie § 110 ods. 1 OZ nepodmieňuje samotné uznanie dlhu a jeho účinky (hoci aj
vo vzťahu k premlčanému dlhu) s nutnosťou vedomosti toho, kto dlh uznal, o jeho premlčaní a jeho
následkoch. Z uvedeného dôvodu sa žalovaná nemôže brániť námietkou premlčania. Rovnaký právny
názor zastáva aj Najvyšší súd Českej republiky v nasledovných rozsudkoch: 3 Cz 6/68, 33 Cdo 155/2007,
33 Odo 934/2005, 33 Odo 1039/2004, 33 Odo 133/2005. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že v čase
podpisu Dohody pohľadávka žalobcu nebola premlčaná. Podľa odôvodnenia rozsudku premlčacia doba
uplynula dňa 31.12.2011. Dohoda bola podpísaná dňa 06.09.2011, tzn. v čase, keď premlčacia doba
neuplynula. V danom prípade teda neprichádza do úvahy zamietnutie žaloby z dôvodu premlčania a
navyše je nutné na daný prípad aplikovať aj ustanovenie §558 OZ. Žalovaná, keďže si je vedomá
svojho existujúceho záväzku voči veriteľovi, ho v súlade s dobrými mravmi a svojím svedomím chce
uhradiť, avšak vzhľadom na to, že pre svoju zlú finančnú situáciu ho nemôže uhradiť naraz v plnej
výške, sa slobodne rozhodne uzavrieť s navrhovateľom Dohodu, v zmysle ktorej jej je umožnené uhradiť
existujúci záväzok postupne v splátkach. Tým, že žalovaná podpísala Dohodu, prejavila svoju vôľu
záväzok splniť, čo je zároveň v jej záujme, pretože po jeho splatení nebude figurovať v databázach
neplatičov, čím sa môže v budúcnosti zlepšiť jej postavenie pri žiadosti o úver. Predmetná Dohoda
neobsahuje žiadne zložité ani zavádzajúce právne formulácie. Obsah Dohody nie je tak rozsiahly, aby
sa s ním žalovaná nemala možnosť oboznámiť a okrem toho žalovaná Dohodu podpisovala vo svojom
bydlisku, teda mala možnosť si Dohodu v pokoji prečítať a v prípade, ak mala záujem uzatvoriť Dohodu
s takýmto obsahom, vysloviť s ňou svoj súhlas svojím podpisom, resp. odmietnuť ju a nepodpísať,
ak s jej obsahom nesúhlasila. Ide o prejav slobodnej vôle žalovanej. Takáto forma dohody medzi
veriteľom a dlžníkom nie je ničím neobvyklým a už vôbec ju nie je možné hodnotiť ako nekalú obchodnú
praktiku zo strany veriteľa. Z vykonaného dokazovania nie je vôbec zrejmé, ako dospel súd k záveru,
že dohoda o splátkach medzi veriteľom a dlžníkom je nekalá obchodná praktika. Žalobca mal možnosť
sa v tom čase domáhať zaplatenia pohľadávky na súde, čím by sa pohľadávka žalovanej značne
navýšila o trovy konania a pohľadávku by žalovaná musela pravdepodobne uhradiť naraz. Žalovaná
sa však rozhodla Dohodu podpísať a uhrádzať pohľadávku v splátkach. Z uvedeného nepochybne
vyplýva, že žalovaná si svoje postavenie v čase podpisu Dohody nijako nezhoršila. Spôsob vyhodnotenia
predložených dôkazov súdom žalobca považuje za zarážajúci, kedy súd neprihliadol na jednoznačný
dôkaz, že žalovaná sa dohodla s veriteľom na splátkach, zároveň uznala svoj záväzok voči žalobcovi.
Žalobca považuje takéto vyhodnotenie listinných dôkazov za bezbrehú a ničím neodôvodnenú ochranu
žalovanej ako spotrebiteľa a porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, ktorá vedie k tomu, že
osoby, ktorým bol poskytnutý úver, tento nakoniec nebudú musieť vrátiť. Takýmto postupom súdu budú
veritelia nútení neposkytovať dlžníkom možnosť splácania dlhu v splátkach, ale okamžite pohľadávky
uplatniť na súde. Zároveň poukázal na skutočnosť, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v
žiadnom prípade ju nemožno chápať ako ochranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa (viď.
Rozsudok Nejvyššího soudu České republiky, sp. zn. 23 Cdo 1201/2009 a tiež komentár Občanský
zákoník I Komentár. I. vydanie, Praha: C.H.Beck, 2008). Účelom ochrany spotrebiteľa je zabezpečiť
rovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán tak, že súd má povinnosť ex offo prihliadať na
neprijateľnosť a neplatnosť zmluvných podmienok. Účelom ochrany spotrebiteľa však v žiadnom prípade
nemôže byť zbavenie spotrebiteľa akejkoľvek zodpovednosti za záväzkové vzťahy, do ktorých vstupuje.
Žalobca zastáva názor, že súd vybočil z medzí a účelu ochrany spotrebiteľa upravenej v Občianskom
zákonníku, keď úplne negoval hmotnoprávne inštitúty upravené v Občianskom zákonníku, a to uznanie
práva v zmysle ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj uznanie záväzku v zmysle ust. §
558 Občianskeho zákonníka, vychádzajúc pritom iba z domnienok, ktoré riadne neodôvodnil. Má za
to, že posúdenie platnosti Dohody a jej súladu s normami na ochranu spotrebiteľa sa musí opierať o
logickú a dôvodnú úvahu, nepostačuje konštatovanie, že si spotrebiteľ podpísaním predmetnej Dohody
zhoršil svoje zmluvné postavenie, pretože tu ide o zákonný následok uznania dlhu. Žiadne zákonné
ustanovenie nebráni súdnemu uplatneniu aj premlčaného práva a zároveň premlčaním dlh nezaniká,

teda nemožno hovoriť o použití nekalých obchodných praktík. Žalobca zastáva názor, že žalovaná po
tom, čo sa oboznámila s obsahom Dohody, svojím podpisom svoj existujúci záväzok uznala a vyjadrila
svoju vedomosť s premlčaním pohľadávky. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na viaceré
rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, Krajského súdu v Nitre, Krajského súdu v Prešove, Krajského súdu
v Trnave a Krajského súdu v Banskej Bystrici.

Žalobca nesúhlasí ani s priznaní trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi z dôvodu, že vedľajší
účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa - musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný
poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Podľa údajov registrácie
Ministerstvom vnútra SR samotné združenie má v radoch členov, ktorí evidentne majú právnické
vzdelanie. Združenia na ochranu spotrebiteľa podľa § 25 zákona č. 250/2007 Z.z. majú pritom možnosť
využívať aj určenú podporu ministerstva. Tieto právne závery ustálil aj Krajský súd v Bratislave vo
svojom rozhodnutí sp. zn. 5Co/26/2012 a sp. zn. 3Cob/259/2011, ktorý v obdobných prípadoch nepriznal
vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia. Žalobca poukázal aj na obsah dôvodovej
správy k zákonu č. 384/2008 Z.z. a na to, že paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do
konaní, v ktorých pre vstup nebol žiadny dôvod, iba zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem,
že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe
náhrady trov právneho zastúpenia. V súvislosti s týmto argumentom poukázal na rozhodnutia Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/141/2012, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/91/2012 a
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/420/2012. Žalobca zastáva názor, že trovy konania vedľajšieho
účastníka nie sú trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva. Združenie v
predmetnom konaní nevystupuje ani ako splnomocnený zástupca žalovanej, pričom táto o vstupe
združenia do konania pravdepodobne ani nemala žiadnu vedomosť. Súd nepriznaním náhrady trov
konania vedľajšiemu účastníkovi neporušuje základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v
konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, keďže tieto trovy konania neboli účelne vynaložené a neboli ani
v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania. Obdobný právny
názor vyslovil Ústavný súd SR v náleze II. ÚS 78/03. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na
viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu
v Košiciach, Krajského súdu v Nitre, Krajského súdu v Prešove, Krajského súdu v Žiline. Žalobca má
vedomosť, že vedľajší účastník v súvislosti s dôvodnosťou priznania trov poukazuje na § 137 O.s.p. a na
ustanovenia Charty základných práv EU ako aj rozhodnutia Súdneho dvora EU. K uvedenému si žalobca
uviedol, že združenie žalovanú v konaní nezastupuje. Z uvedeného dôvodu nemožno argumentovať
vyššie uvedeným ustanovením, nakoľko to priznáva náhradu hotových výdavkov právnickej osoby, ktorá
je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného prepisu, čiže ide najmä o Centrum právnej pomoci.
Obdobný právny názor vyjadril Krajský súd v Prešove v rozhodnutí sp. zn. 13Co/40/2012. Žalobca
zastáva názor, že rozhodnutím súdu dochádza k podpore nekorektného postupu zo strany združení
ako vedľajších účastníkov, ktorých prvotný cieľ spočívajúci v ochrane spotrebiteľa ustúpil snahe o
profitovanie z trov právneho zastúpenia, keďže je prinajmenšom pozoruhodné, že združenie na ochranu
spotrebiteľa nevstupuje do všetkých konaní, v ktorých je jedným z účastníkov konania spotrebiteľ, ale len
do tých konaní, kde má záruky úspechu vo veci prostredníctvom jednoduchých opakovaných podaní, čo
vedie k nehospodárnemu a neúčelnému priznanie trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi.
Zároveň si žalobca uplatnil trovy konania a právneho zastúpenia v prvostupňovom i odvolacom konaní,
ktoré pozostávajú z jedného úkonu právnej služby vo výške 73,69 € s DPH a režijného paušálu k úkonu
právnej služby vo výške 9,37 Eur s DPH, spolu 83,06 Eur s DPH (podanie odvolania).

K odvolaniu žalobcu podal písomné vyjadrenie vedľajší účastník, ktorý navrhuje napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdiť.

Pokiaľ ide o odvolanie vo veci samej, vedľajší účastník nesúhlasí s názorom žalobcu, ktorý obhajuje
uzavretú Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo 6. septembra 2011 a poukazuje
na skutočnosť, že vzhľadom na podpis predmetnej dohody začala plynúť nová premlčacia doba,
preto nemožno mať za to, že uplatnená pohľadávka je premlčaná. Z vykonaného dokazovania vyšlo
v priebehu konania najavo, že žalobca rovnako v tomto, ako aj stovkách, ba tisíckach ostatných
obdobných prípadov, sa pri podpise Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku dopustil
nekalej obchodnej praktiky. Žalobca totiž nijako neupozornil spotrebiteľa na to, že podpisom predmetnej
dohody dochádza okrem dohody o splátkach aj k uznaniu záväzku. Nemožno mať pritom pochybnosti,
že žalobca musel vedieť o tom, že primárnym záujmom spotrebiteľa je iba oddialenie negatívnych
následkov nedodržania splátok podľa úverovej zmluvy, a teda, že jeho vôľa smeruje výhradne k

podpisu dohody o splátkach. Žalobca naopak doslova zneužil uvedenú situáciu k získaniu plynutia novej
desaťročnej premlčacej doby a do predloženého formulára zakomponoval aj jednostranný právny úkon
uznania dlhu. Považuje preto za správne, ak súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje, že
predmetná dohoda nepredstavuje nič iné ako privatívnu nováciu v zmysle § 516 ods. 1 OZ a vzhľadom
na uvedené jej nepriznal žalobcom zamýšľané účinky uznania dlhu. Vzhľadom ku skutočnosti, že
vedľajší účastník vidí v konaní žalobcu, ktorý spotrebiteľom podsúva na podpis tieto zdanlivo výhodné
dohody ako „splátkový kalendár“, nekalý zámer a v súdnych konaniach vedľajší účastník namieta ich
platnosť, vyvíja sa k tejto právnej problematike aj judikatúra odvolacích súdov. Vedľajší účastník preto
poukazuje na niektoré ďalšie rozhodnutia odvolacích súdov týkajúce sa predmetnej dohody, na ktoré
ešte nepoukázal vo vyjadrení z 18. februára 2013 - uznesenie Krajského súdu v Prešove z 29. novembra
2012, sp. zn. 17Co/120/2012, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. apríla 2013, sp. zn.
16Co/5/2013-119 s tým, že sa celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou uvedených odvolacích súdov,
ktorá je vecná a „dešifruje“ nekalú obchodnú praktiku žalobcu pri podpise takýchto Dohôd.

Pokiaľ žalobca v odvolaní k trovám vedľajšieho účastníka namieta, že nemožno hovoriť o trovách
účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva, podrobná právna argumentácia vedľajšieho
účastníka k oprávnenosti združenia ako vedľajšieho účastníka dať sa v konaní právne zastúpiť a k tomu
zodpovedajúcemu nároku na náhradu trov konania v úspešných sporoch je súdom už známa. Poukázal
preto na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, v Trnave, v Nitre, v Trenčíne, v Žiline, v
Košiciach a Krajského súdu v Prešove, z ktorých jednoznačne vyplýva právo vedľajšieho účastníka na
právne zastúpenie a právo na náhradu trov v úspešných súdnych sporoch. Vedľajší účastník poukázal
na skutočnosť, že v súčasnej dobe sa proti Slovenskej republike vedie Európskou komisiou konanie pre
porušenie práva Európskej únie (Infringement), pričom Európska komisia zaslala Slovenskej republike
Výzvu (Porušenie č. 2012/4165), v ktorej dospela k záveru, že zo strany Slovenskej republiky dochádza
pri implementácii a uplatňovaní právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa k porušovaniu Zmluvy o
fungovaní Európskej únie. Európska komisia okrem nesprávnej právnej úpravy namieta aj nesprávnu
aplikačnú prax orgánov Slovenskej republiky, najmä súdov. Zároveň poukázal na to, že Generálny
prokurátor SR podal na Najvyššom súde SR vo veci nároku združenia na náhradu trov konania
mimoriadne dovolania, o ktorých je konanie vedené pod sp. zn. 6 M Cdo 5/2013 a sp. zn. 6 M Cdo 9/2013.
O tom, že združenie vedľajšieho účastníka dosahuje efektívnu ochranu poškodených spotrebiteľov v
súdnych konaniach svedčí aj fakt, že po podaní námietok premlčania zo strany združenia žalobcovia
berú žaloby späť a konania sa zastavujú, čo potvrdzujú aj zistenia Komisie. Je preto otázna udržateľnosť
argumentácie súdov, ak tieto predmetný argument uvádzajú a používajú na neprospech združenia.
Zo skutkového stavu v predmetnej právnej veci jednoznačne vyplýva, že k zamietnutiu žaloby došlo z
dôvodu vznesenej námietky premlčania vedľajším účastníkom a taktiež z dôvodu poskytnutia aktívnej
pomoci zo strany združenia žalovanému spotrebiteľovi. Ak sa teda žalobca zaoberá neúčelnosťou trov
vedľajšieho účastníka, pričom práve vďaka pôsobeniu vedľajšieho účastníka v konaní došlo k úspechu
žalovaného, jeho argumentácia sa stáva skutkovo aj právne nepresvedčivou. Rovnako protirečivo
vyznieva konštatovanie o všeobecnosti podaní vedľajšieho účastníka. V predmetnom právnom spore
bolo potrebné preštudovať žalobu a prílohy, zhodnotiť právnu podstatu veci a náležite právne reagovať.
Vyjadrenie vedľajšieho účastníka, v ktorom uplatnil námietku premlčania, bolo náležité, vecné a účelné.
Vedľajší účastník si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania za písomné vyjadrenie k odvolaniu
žalobcu vo výške 61,41 Eur [§ 13a ods. 1 písm. c) vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov,
ďalej AT] a režijného paušálu vo výške 8,04 Eur (§16 ods. 3 AT) a 20% DPH vo výške 13,89 Eur, teda
celkom trovy odvolacieho konania vo výške 83,34 Eur (osvedčenie o registrácii pre DPH JUDr. A. Motyku
je prílohou k vyčísleniu trov prvostupňového konania)

K odvolaniu žalobcu podala písomné vyjadrenie aj žalovaná, ktorá sa stotožňuje s argumentáciou
vedľajšieho účastníka v jeho vyjadrení k odvolaniu žalobcu. Dohodu, ktorú podpísala, podpísala iba za
účelom získania splátok, a vôbec netušila, že súčasťou tejto dohody bolo aj uznanie dlhu, čo to uznanie
dlhu je, a aké má následky. Rozhodnutie okresného súdu preto považuje za správne a navrhuje, aby
ho krajský súd potvrdil, a to aj v časti trov konania vedľajšieho účastníka, pretože bez jeho pomoci by
v konaní neuspela.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody [§ 205 ods.

2 písm. d) a f) O.s.p.], preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 13. apríla 2016 o 9,05 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 215, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 211 ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 156 ods. 1, 3 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd dospel k záveru, že uvedený rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd potvrdil
podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadísk žalobcom uplatnených odvolacích
dôvodov dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené, lebo súd prvého stupňa úplne
zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané a vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa svojej úvahy v súlade s § 132 a nasl. O.s.p.
a správne posúdil žalobcom uplatnený nárok.

Súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ prihliadol na námietku premlčania uplatnenú v konaní
vedľajším účastníkom na strane žalovanej a dospel k správnemu záveru o nedôvodnosti žaloby z dôvodu
premlčania nároku. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v konaní zistené skutočnosti odôvodňujú záver,
že žalobca uplatnil nárok na zaplatenie pohľadávky s príslušenstvom po uplynutí zákonnej premlčacej
lehoty podľa § 101 Občianskeho zákonníka, keďže podľa žalobcom predloženej Prílohy č. 1 k Zmluve
o postúpení pohľadávok premlčacia doba začala plynúť najneskôr 31.12.2007 a žaloba bola podaná
na súde 3. decembra 2012. Keďže námietka premlčania vznesená vedľajším účastníkom na strane
žalovanej bola v konaní účinne uplatnená, treba na ňu prihliadnuť, a preto uplatnený nárok s poukazom
na ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno žalobcovi priznať.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza:

Podľa ust. § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do
dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie
tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Takéto uznanie zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania iba vtedy, ak dlžník,
ktorý dlh uzná, vedel o jeho premlčaní. Ak dlžník nevedel o premlčaní, či už pre omyl skutkový alebo
pre omyl právny, nemá jeho uznanie uvedené právne účinky. Aj uznanie premlčaného dlhu zakladá len
vyvrátiteľnú domnienku. Dlžník sa i tu môže brániť námietkou, že dlh nevznikol alebo že v čase uznania
neexistoval. Nemôže sa však brániť námietkou premlčania.

Právne následky viažuce sa na možnosť počítania 10-ročnej premlčacej doby pri právach písomne
uznaných, čo do dôvodu i do výšky (§ 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka), súd závislé
od toho, či dlžník o premlčaní vedel alebo nie. Uznanie premlčaného práva zakladá právne dôsledky
uvedené v ust. § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka len vtedy, ak dlžník o premlčaní vedel.
Ak dlžník o premlčaní nevedel, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny (napr. aj preto, že nepoznal
ustanovenia o premlčaní), nemá jeho uznanie akékoľvek právne účinky.

Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že Dohoda je neplatná, lebo sa
prieči dobrým mravom. Žalovaná neuznala dlh tak, ako to predpokladá § 558 Občianskeho zákonníka,
ktorý vyžaduje, aby uznanie dlhu v písomnej forme malo také textové vyjadrenie, ktoré nevyvoláva
pochybnosti o tom, že dlžník vie o premlčaní záväzku. Žalobca ale v konaní nepreukázal, že by žalovanej
takéto informácie poskytol, preto Dohoda nemohla vyvolať právne dôsledky predpokladané v § 110 ods.
1 Občianskeho zákonníka o začatí plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby. Ak žalobca sám, využívajúc
faktickú nerovnosť zmluvných strán, vyhotovil takúto Dohodu, konal v rozpore s dobrými mravmi.

Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ súd prvého stupňa nepriznal právne
účinky predmetnej Dohode a dospel k záveru o účinnom vznesení námietky premlčania, rozhodol vecne
správne.

Zároveň odvolací súd, vychádzajúc z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. apríla 2015,
sp. zn. 3MCdo 12/2014 zdôrazňuje, že je zo zákona povinný prihliadať na dôvody, ktoré bránia priznať
plnenie požadované žalobou. V posudzovanej veci musí brať do úvahy, že ide o právny vzťah, ktorého
účastníkom je spotrebiteľ, z čoho vyplýva, že vždy sa prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, a to aj v prípade, keď ide o tzv. absolútny obchod. V tejto konkrétnej veci to znamená, že
premlčanie sa posudzuje podľa Občianskeho zákonníka a premlčacia doba je trojročná.

Skutočnosti a námietky, ktoré žalobca uviedol v odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností a právnych záverov, ku ktorým dospel súd
prvého stupňa, preto prihliadajúc na námietku premlčania, ktorá bola v konaní účinne uplatnená, ako
aj na dôvody obsiahnuté v preskúmavanom rozsudku, považujúc námietky žalobcu v odvolaní za
neopodstatnené, odvolací súd podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142
ods. 1 O.s.p. a úspešnému vedľajšiemu účastníkovi priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške
83,34 Eur pozostávajúceho z jedného úkonu, a to vyjadrenie k odvolaniu vo výške 61,41 Eur [§ 13a ods.
1 písm. c) vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov], režijného paušálu vo výške 8,04 Eur
(§16 ods. 3) a 20% DPH vo výške 13,89 Eur. Celkom vo výške 83,34 Eur, ku ktorým zaviazal žalobcu.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č.
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.