Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. máj 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/54/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413201682
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8413201682.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu

JUDr. Petra Šama a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova
4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 4C 94/2013-29
zo dňa 21.11.2014, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Kežmarok napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania
nepriznal.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobou podanou na Okresný súd Poprad 27. 9. 2012 sa žalobkyňa
domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť jej titulom náhrady majetkovej škody 125 eur,
titulom náhrady nemajetkovej ujmy 385 eur a náhradu trov konania, všetko do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Právny základ žaloby žalobkyňa v danej veci dôvodila nárokom na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, ktorá jej vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Poprad ako
exekučnéhosúduspočívajúcimvnerozhodnutíojejžiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
v zákonnej lehote 15 dní od doručenia žiadosti a v jeho bezdôvodnej nečinnosti po podaní žiadosti v
dĺžke viac ako 7 mesiacov, opierajúc nárok o ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Petitom žaloby žalobkyňa
žiadala, aby súd o základe žaloby rozhodol medzitýmnym rozsudkom tak, že žalovaná je zodpovedná

za škodu, a následne konečným rozsudkom žalovanej uložil povinnosti náhradu škodu zaplatiť. Z
oznámenia Okresného súdu Poprad zo dňa 8.10.2014 súd zistil, že exekučné konanie žalobkyne
ako oprávnenej proti povinnej D. S., narodenej X.X.XXXX, vedené na exekútorskom úrade pod č. EX
12162/2009, je na Okresnom súde Poprad vedené pod sp.zn. 11Er 549/2009. Konanie je vedené
pre vymoženie pohľadávky vo výške 340,47 eur s prísl. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok
vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou, a.s., č.SR 15683/09 zo
dňa 25.9.2009. Súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému

súdu doručil 14.12.2009. Uznesením z 25.1.2010 exekučný súd konanie sčasti ohľadne vymoženia
úroku z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 316,64 eur od 25.3.2009 do zaplatenia zastavil.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16.3.2010. Dňa 1.4.2010 exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi
poverenie na vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti. Žalobkyňa v danej veci tvrdí, že exekučný súd vuvedenom exekučnom konaní nepostupoval správne, keď o jej žiadosti o udelenie poverenia súdnemu
exekútorovi na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonnej lehote 15 dní od doručenia žiadosti a od
podania žiadosti cca. 7 mesiacov bol bezdôvodne nečinný. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočnosti

k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v danej veci malo dôjsť od 14.12.2009 (tzn. od
podania žiadosti o udelenie poverenia exekučnému súdu) v trvaní 7 mesiacov. Právny základ nároku
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobkyni v príčinnej súvislosti s týmto
nesprávnym úradným postupom žalobkyňa opiera o ust. zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Súd prisvedčil

žalobkyni, že v danej veci v čase podania žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na
vykonanie predmetnej exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Exekučný poriadok stanovoval
procesnú lehotu 15 dní na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, pričom z tejto procesnej lehoty
nevylučoval prípady, ak exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Exekučný poriadok však
procesnú 15 dňovú lehotu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie stanovoval pre prípad,
že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu (vrátane rozhodcovského rozsudku podľa § 41 ods. 2 písm. i) so zákonom.
Z tejto lehoty boli následne s účinnosťou od 1.6.2010 výslovne vylúčené vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené, a s účinnosťou od 1.6.2011 výslovne aj rozhodnutia
rozhodcovských súdov. Výnimku u týchto exekučných titulov zákon upravil práve z dôvodu potreby
preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. To však neznamená, že materiálnemu

prieskumu, či neexistuje rozpor exekučného titulu so zákonom, v čase podania predmetnej žiadosti o
udelenie poverenia nepodliehali rozhodcovské rozsudky. Materiálny prieskum súladu exekučného titulu,
ktorým bol rozhodcovský rozsudok, so zákonom je potrebné vykladať aj v nadväznosti na zákon č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktorý v ust. § 45 ods. 1, 2 umožňoval súdu aj bez návrhu
zastaviť konanie o výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konania, ak zistí v rozhodcovskom

konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c). Teda, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok
uvedený v § 40 písm. a) a b) (ak bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského
konania alebo vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne
rozhodlo v inom
rozhodcovskom konaní) alebo ak zaväzoval účastníka konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Materiálny prieskum súdu rozhodcovských
rozsudkov plne potvrdila už dnes vcelku ustálená súdna prax. Navyše z ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietne. Naopak, takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučnému súdu

neukladá (Nález ÚS SR sp. zn. II.ÚS 520/2012 z 10. 7. 2013, rozsudok KS Prešov sp. zn. 17C
419/2012 z 19. 4. 2014). V danej veci exekučný súd po doručení žiadosti o udelenie poverenia súdnemu
exekútorovi (14.12.2009) žiadosť, návrh a rozhodcovský rozsudok preskúmal a uznesením z 25.1.2010
exekučné konanie sčasti zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16.3.2010. Dňa 1.4.2010
súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti. Súd sa preto

nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že v danej veci exekučný súd postupoval nesprávne, ak o žiadosti
súdneho exekútora na udelenie poverenia nerozhodol v 15 dňovej zákonnej lehote. Exekučný súd
žiadostiplnedôvodnevcelomrozsahunevyhovelaprerozhodnutieočiastočnomzastaveníexekučného
konania nebol viazaný žiadnou zákonnou lehotou. O udelení poverenia na vykonanie exekúcie vo
zvyšnej časti exekučný súd v danej veci rozhodol bez zbytočného odkladu (do 15 dní) po nadobudnutí

právoplatnosti uznesenia o čiastočnom zastavení exekúcie. Za tejto situácie súd nemohol prijať vo veci
právny záver o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívajúcom v porušení povinnosti
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15 dňovej
lehote. Za nesprávny úradný postup zákon č. 514/2003 Z. z. považoval okrem porušenia povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, aj nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb (ust. § 9). Pri posudzovaní
predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú zbytočnými prieťahmi vo veci v zmysle cit. § 9
zákona č. 514/2003 Z. z. je pritom taktiež nutné postupovať nielen podľa vnútroštátnej zákonnej úpravy,
do ktorej je vsadená, ale v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva vzťahujúcou sa k čl.

6 Dohovoru o základných ľudských právach a základných slobodách, a tiež judikatúrou Ústavného súdu
SR. Podľa tejto ustálenej judikatúry základným predpokladom pre posúdenie, či došlo v konkrétnom
konaní k porušeniu práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote,
je stanovenie celkovej dĺžky konania. Za celkovú dĺžku konania je pritom potrebné považovať dobuod začatia konania do jeho skončenia. Podľa tejto judikatúry o porušeniu práva na prejednanie veci v
primeranej lehote sa nemusí jednať vtedy, ak v konaní síce došlo k prieťahom, avšak ak konanie ako
celok odpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné ukončenie konania spravidla očakávať.

Nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o sebe preto nemusí zakladať porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
a práva na prejedanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru. Na kratšie obdobia nečinnosti
všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, ak sa vyskytli opakovane a zároveň
významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku konania (I.ÚS 19/00, I.ÚS 39/00, I.ÚS 42/01, I.ÚS

57/01, II.ÚS 23/06, a pod.). Na základe skutočností zistených v danej veci súd neprisvedčil ani tvrdeniu
žalobkyne, že exekučný súd bol od doručenia žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na
vykonanie exekúcie 7 mesiacov nečinný. Rozhodovanie
prvostupňového exekučného súdu o žiadosti trvalo cca 3 a pol mesiaca. V tejto dobe exekučný súd
však exekúciu čiastočne zastavil a po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o čiastočnom zastavení
exekúcie do 15 dní udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti.

Exekučný súd teda nebol po dobu 7 mesiacov nečinný. O udelení poverenia na vykonanie exekúcie vo
zvyšnej časti súd rozhodol po cca 3 a pol mesiacoch od doručenia žiadosti o udelenie poverenia. Tu súd
za právne najvýznamnejšiu skutočnosť pre posúdenie správnosti úradného postupu exekučného súdu
v predmetnom exekučnom z hľadiska zbytočných prieťahov exekučného súdu považoval všeobecne
známu skutočnosť, že žalobkyňa na exekučnom súde iniciovala stovky exekučných konaní v typovo

obdobných veciach. Podľa oznámenia Okresného súdu Poprad žalobkyňa ako oprávnená len v roku
2010, tzn. v roku podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v danej veci, podala na
tento súd 421 žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcii a v roku 2011 cca. 312 žiadostí. Tu
súd poukázal na Nález ÚS SR II.ÚS 520/2012-39 z 10. 7. 2013 vydaný v obdobnej typovej exekučnej
veci iniciovanej žalobkyňou ako sťažovateľkou. Vychádzajúc z okolnosti predmetného exekučného

konania, v ktorom súd nebol úplne nečinný, a v ktorom jeho rozhodovanie o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie trvalo cca 3 a pol mesiacov, v celom rozsahu poukazujúc na
argumentáciu Ústavného súdu SR v uvedenom náleze súd v danej veci prijal záver, že exekučný súd
v exekučnom konaní nepostupoval nesprávne a konanie súdu nemožno kvalifikovať ako konanie so
zbytočnými prieťahmi. Keďže žalobkyňa nepreukázala splnenie jednej zo základných predpokladov

vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to nesprávny úradný postup štátneho orgánu, súd žalobu ako
nedôvodnúzamietol.Vzhľadomnatentoprávnyzáversúdnepovažovalzahospodárnevykonávaťďalšie
dokazovanie vo veci a ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zamietol. Súd vzhľadom na rozsiahlu
argumentáciu žalobkyne ako aj žalovanej k veci a značný počet typovo obdobných žalôb považoval
za potrebné k ďalším tvrdeniam žalobkyne uviesť, že pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej, že podľa

ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o náhrade škody pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon v zákonom stanovenej lehote, v
nečinnosti alebo zbytočných prieťahov v konaní, môže vychádzať iba zo záveru o takomto nesprávnom
úradnom postupe vyslovenom zákonom na to oprávneným orgánom, súd dal do pozornosti ust. § 9
zákona č. 514/2003 Z. z. tak, ako bol účinný v čase, kedy k nesprávnemu úradnému postupu v danej

veci malo dôjsť. Nové znenie ust. § 9 bolo zavedené až novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z.z.
účinnou od 1. 1. 2013. Avšak aj za predpokladu záveru, že súd by nebol v tomto konaní oprávnený
preskúmavať nesprávny úradný postup z pohľadu zbytočných prieťahov v exekučnom konaní ani v čase
pred 1. 1. 2013, súd konštatoval, že žalobkyňa v konaní ani v tomto smere neuniesla povinnosť tvrdenia
(ani dôkaznú povinnosť) ohľadne skutočnosti, že by o prieťahoch v predmetnom exekučnom konaní

bol rozhodol niektorý z orgánov taxatívne vymenovaných v ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
účinnom od 1. 1. 2013. Ďalej súd dodal, že aj v prípade záveru, že by sa vo veci jednalo o nezákonný
úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch súdu, tento nesprávny úradný postup sám osebe
ešte nepredstavuje škodu v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O majetkovú ujmu, ktorá je
odškodniteľnápodľazákonač.514/2003Z.z.,pôjdeibavtedy,akbymaltakýtonesprávnyúradnýpostup

dopad do majetkovej sféry účastníka. Pojem skutočná škoda a ušlý zisk (§ 17 ods. 1 Zákona 514/2003 Z.
z.) je potrebné vykladať v súlade s jeho všeobecným vymedzením v Občianskom zákonníku, a najmä
s ustálenou súdnou judikatúrou (keďže
Občiansky zákonník sám definíciu neobsahuje), nakoľko vzťah zákona č. 514/2003 Z. z. k Občianskemu
zákonníku je vzťahom špeciality, v zmysle ktorej všeobecnú úpravu je možné použiť všade tam, kde

špeciálny predpis jej aplikáciu nevylučuje výslovným zákazom alebo tým, že neustanoví niečo iné.
Súd bol toho názoru, že náklady spojené s činnosťou žalobkyne uskutočňovanou vo veci správy a
udržateľnosti pohľadávky, pre ktorú bola exekúcia v danej veci vedená (pracovné výkony zamestnancov,
správa informačného systému) v období, ktoré podľa jej tvrdení zbytočne uplynulo medzi doručenímžiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutia o nej, bez ďalšieho, nemožno považovať za skutočnú
škodu. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej, že žalobkyňa ako obchodná spoločnosť založená
za účelom podnikania (poskytovania spotrebiteľských úveroch) vynakladala a vynakladá náklady na

správu svojich pohľadávok, vrátane predmetnej pohľadávky, prostredníctvom informačného systému
predovšetkým v súvislosti s touto podnikateľskou činnosťou. Náklady na udržiavanie tohto informačného
systému, teda aj náklady na správu predmetnej pohľadávky v informačnom systéme, jej preto vznikali v
súvislosti s jej podnikaním na trhu bez ohľadu na tvrdené prieťahy v exekučnom konaní. Pohľadávka by
už zrejme nebola spravovaná informačným systémom len v prípade jej vymoženia. Z tvrdení žalobkyne

a znaleckého posudku vypracovaného znaleckým ústavom Ekonomickou univerzitou Bratislava pod
č. 1/2014 pritom nie je vôbec zrejmé, či a kedy, prípadne či doposiaľ stále je predmetná pohľadávka
informačným systémom spracovávaná, či a v akom rozsahu by sa náklady na správu a udržanie
informačného systému žalobkyne v prípade neevidovania predmetnej pohľadávky v informačnom
systéme vôbec znížili, a teda ani či vôbec nejaké náklady na správu predmetnej pohľadávky boli
vynakladané zbytočne v dôsledku tvrdených prieťahov v exekučnom konaní. Preto súd dospel k

názoru, že žalobkyňa v konaní neuniesla povinnosť tvrdenia (a teda ani dôkaznú povinnosť) ohľadne
vzniku majetkovej ujmy v dôsledku tvrdených zbytočných prieťahov v exekučnom konaní. Žalobkyňa v
konaní neuniesla povinnosť tvrdenia (a teda rovnako ani dôkaznú povinnosť) ani ohľadne skutočnosti,
aké konkrétne náklady vôbec vynaložila na správu a udržanie svojho informačného systému. Taktiež
neuniesla ani dôkaznú povinnosť ohľadne tvrdenia ohľadne nákladov na administratívne spracovanie

a publikačné výdaje spojené s urgenciami. Súd má poznatky, že žalobkyňa vyhotovuje mnohé podania
v elektronickej podobe. Aj samotné návrhy na zmenu exekútora boli podané v elektronickej podobe.
Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku vznesenú žalovanou v konaní, súd dodal, že v zásade
platí, že nárok, ktorý nevznikol (alebo nie je daný), sa nemôže premlčať. Žalobu je však možné
tiež zamietnuť pre premlčanie a neskúmať, či nárok vznikol (alebo je daný). V danej veci však súd

žalobu zamietol bez zreteľa k uplatnenej námietke premlčania, nakoľko zistenie neexistencie práva v
danej veci súd považoval za hospodárnejšie a účelnejšie, než zisťovanie predpokladov pre posúdenie
dôvodnosti námietky premlčania. Tu súd len poukázal na ust. § 19 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré je
osobitným ustanovením k ust. § 101 - 110 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje dĺžku a začiatok
behu subjektívnej premlčacej doby, v ktorej musia byť uplatnené nároky na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom. Túto subjektívnu premlčaciu dobu zákonodarca stanovil zhodne so
všeobecnou premlčacou dobou podľa Občianskeho zákonníka v dĺžke 3 rokov. Začiatok behu tejto
subjektívnej premlčacej doby odvíja od okamihu, kedy sa poškodený o škode z nesprávneho úradného
postupu dozvedel, teda kedy získal vedomosť o tom, že vznikla. Nejedná sa o vedomosť o škodnej
udalosti (o nesprávnom úradnom postupe), ktorá škodu vyvolala, ale vedomosť o vzniku

majetkovej ujmy
(skutkových okolností, z ktorých je možné dovodiť vznik škody a orientačne a jej rozsah) na strane
poškodeného. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej ohľadne nesplnenia podmienky predbežného
prerokovania nároku, súd dodal, že v konaní súd nepovažoval za sporné, že Ministerstvo spravodlivosti
SR nárokom žalobkyne, ktoré podľa jej tvrdení žalobkyňa hromadne v obdobných veciach predbežne

u nej uplatnila 23. 4. 2012, v lehote 6 mesiacov nevyhovelo. Skutočnosti tvrdené žalovanou, že
žalobkyňa neposkytla súčinnosť pri prerokovaní nároku, súd pre rozhodnutie vo veci nepovažoval za
relevantné. Za relevantnú súd považoval doterajšiu judikatúru Najvyššieho súdu ČR vo vzťahu k § 14
zákona č. 82/1998 Sb. o zodpovědnosti za škodu způsobenou při výkone veřejné moci rozhodnutím
nebo nesprávným úředním postupem, ktorá je podľa názoru súdu plne aplikovateľná aj na ust. § 16

ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa tejto judikatúry niet pochýb, že predbežné prerokovanie nároku
nie je hmotnoprávnou podmienkou úspešnosti žaloby a nesplnenie tejto podmienky nie je dôvodom
k zamietnutiu žaloby. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalovanej,
ktorá v konaní mala úspech a ktorá o náhradu trov požiadala, prislúcha právo na náhradu trov účelne
vynaložených na bránenie práva v konaní. Keďže žalovaná trovy tohto konania v lehote 3 dní od

vyhlásenia tohto rozsudku nevyčíslila (§ 151 ods. 1) a zo spisu jej žiadne trovy konania nevyplývajú (§
151 ods. 2), súd žalovanej náhradu trov tohto konania nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu dal odvolanie žalobca. Uviedol, že súd rozhodol o merite veci na
základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Nie

je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sanesústredeného postupu, ktorý má za následok nesprávne súdne rozhodnutie. Takéto rozhodnutie musí
byť zrušené. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty.
Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Zákonodarca vytvoril

legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd ignoroval túto
legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je
z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo
a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť

meritórne rozhodnutie. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. nárast
ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy atď.. Dohovor zaväzuje zmluvné
strany, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám čl. 6 ods.
1 zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Žalobca doložil v konaní ako dôkaz L.
K. Č.. X/XXXX, vypracovaný L. Ú. D. W. I. G.. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením

sa s predloženým znaleckým posudkom. Poukazuje tiež na to, že ak bol súdu doručený v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania, bol súd
povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto
návrhu osobitne rozhodnúť. Žalobca navrhuje zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátiť na
opätovné prejednanie.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok na neverejnom zasadnutí, v dôsledku čoho nebolo na
odvolacom pojednávaní priamo zopakované, či doplnené dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa.
Právnym dôsledkom takéhoto preskúmavania veci je viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom
zistenýmsúdomprvéhostupňa(§213ods.1,3,4,5a§214ods.2O.s.p.).Nakoľkovšakrozsudokvoveci

samej musí byť verejne vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom
stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu a na internete (§ 156 ods.1,3 O.s.p.). Pri preskúmavaní
napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol
oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom
odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 212 ods. 1,3 O.s.p.). Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal
preskúmania napadnutého rozhodnutia a zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť
ako vecne správne. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu
prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a k tomu dodáva:

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd skúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Exekučný súd z úradnej moci

podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku má právo skúmať žiadosť o udelenie poverenia, čo je limitované
15-dňovou lehotou na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pri bezchybnom návrhu. Ak exekučný
súd z úradnej moci je oprávnený preskúmavať žiadosť o udelenie poverenia, tak lehota 15 dní vždy platí
len pre prípady vyhovenia návrhu a poverenia súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný
poriadok neuvádza žiadnu lehotu na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti na udelenie poverenia.

Pätnásťdňová lehota nie je stanovená v prípade, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie
exekúcie so zákonom. Potom nedodržanie 15-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia o nevyhovení
návrhu súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je porušením práva
oprávneného. Pre prípad neudelenia poverenia na vykonanie exekúcie nie je zákonom - Exekučným
poriadkom stanovená lehota, aj keď sa žalobca domnieva, že aj v takomto prípade by mala platiť 15-

dňová lehota na vydanie rozhodnutia o zamietnutí návrhu na udelenie poverenia.

Lehota na zamietnutie žiadosti na udelenie poverenia z Exekučného poriadku nevyplýva. Nemohlo dôjsť
k porušeniu práva žalobcu na vydanie rozhodnutia - urobenie úkonu v zákonom stanovenej lehote. Nie
je možné konštatovať nesprávny úradný postup podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.. Ustanovenie §

9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. udeľuje právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom tomu, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda. Keď táto podmienka nároku na
náhradu škody nie je osvedčená žalobcom, keďže sa nedá konštatovať nesprávny úradný
postup, potomrozhodnutie okresného súdu je správne, pokiaľ súd žalobu zamietol.

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom len v prípadoch, keď sa takýto

nesprávny úradný postup preukáže. Ak neexistuje v Exekučnom poriadku lehota na vydanie rozhodnutia
o neudelení poverenia súdnemu exekútorovi, nemôže sa žalobca domáhať náhrady škody, ak nedošlo
k porušeniu právnej povinnosti súdom.

Odvolací súd poukazuje na to, že nie sú splnené ani podmienky na vyvodenie zodpovednosti za

nesprávny úradný postup zadefinovaný v § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak nebolo konštatované
porušenie práva žalobcom v dôsledku prieťahu v súdnom konaní, o čom je oprávnený rozhodnúť
Ústavný súd, resp. na základe sťažnosti predseda okresného súdu. Neexistuje rozhodnutie Ústavného
súdu SR či konštatovanie prieťahov pred súdom prvého stupňa, potom neexistuje rozhodnutie týkajúce
sa preukázania prieťahu v súdnom konaní exekučným súdom. Novela § 9 zákona č. 514/2003 Z.z.
len bližšie zadefinovala podmienky pre konštatovanie prieťahu v súdnom konaní ako predpokladu na

uplatnenie nároku na náhradu škody nesprávneho úradného postupu. Ak kompetentný orgán nezistí
nesprávny úradný postup, potom nie je možné vyvodiť zodpovednosť z nesprávneho úradného postupu
aj vo forme náhrady škody.

Žalobca v konaní uplatňuje právo na náhradu škody, kde škodu predstavujú náklady na evidovanie

pohľadávky žalobcu. Podľa odvolacieho súdu nestačí len samotné tvrdenie žalobcu o tom, že mu
vznikli náklady, ktoré vyčíslil bez predloženia dôkazov vynaložených nákladov. Naviac sa jedná o
administratívne náklady, ktoré má žalobca so správou pohľadávky a nemôže byť uplatnená ako
náhrada škody pre porušenie povinnosti súdu v exekučnom konaní. Tieto administratívne náklady
tak či tak nemôžu byť predmetom exekučného konania, pretože predmetom súdneho rozhodnutia je

vždy pohľadávka prisúdená, nie dodatočné náklady žalobcu so správou tejto pohľadávky. Žalobca
uplatňuje nemajetkovú ujmu, pri ktorej nepreukázal, že žalobcovi v dôsledku nesprávneho úradného
postupu došlo k ohrozeniu legitímnych očakávaní v ohrození jeho podnikateľských aktivít, straty dôvery
vedenia spoločnosti v súdnictvo. Ide len o hypotetické uvažovanie žalobcu bez preukázania konkrétneho
zásahu do sféry žalobcu. Keď žalobca poukázal na Znalecký posudok č. 1/2014, tak súd tento znalecký

posudok môže považovať len za ďalší dôkaz predkladaný žalobcom v konaní, pričom údaje z tohto
znaleckého posudku nie sú verifikovateľné, kde znalec vychádzal výlučne z údajov poskytnutých
navrhovateľom. Znalecký posudok je aj tak bez významu, pretože uplatnená náhrada škody vyjadruje
len paušálne náklady, aj keď podložené znaleckým posudkom, pričom sa vykazujú náklady akejkoľvek
administratívnej činnosti, nie priamo ku konkrétnemu nároku zo sporu. Nároky na náhradu škody sú

skôr hypotetické, pretože vymedzujú všeobecný náhľad správy pohľadávky u žalobcu bez konkrétneho
určenia, pričom výška škody v súvislosti s jednotlivými prípadmi porušenia povinnosti exekučným súdom
má predstavovať konkrétnu náhradu materiálnej ujmy u žalobcu. Žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom, zatiaľ neosvedčeným a vznikom konkrétnej škody.

Čo sa týka nemajetkovej ujmy žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy v súvislosti s porušením
práva, že samotné konštatovanie porušenia práva nebude dostatočným
zadosťučinením. Výška nemajetkovej ujmy v konkrétnom prípade nie je žalobcom nijak preukázaná,
najmä tvrdený postih žalobcu nesprávnym úradným postupom, čo by sa malo prejaviť v strate dôvery
žalobcuvspravodlivosť.Zhľadiskamorálnychaspektovzporušeniaprávažalobcusámžalobcavymáha

pohľadávky, ktoré sú pochybné. Preto nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je pochybný.

Ak žalobca poukazuje na retroaktivitu pri použití § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., tak odvolací súd
konštatuje, že ide o nepriamu retroaktivitu, pretože v ods. 1 je vymedzený nesprávny úradný postup
a v ods. 2, ktorý je účinný od 1.1.2013, len bližšie definuje posudzovanie nesprávneho úradného

postupu súdom, ktorého dôsledkom sú sťažnosti na prieťahy, prípadne na disciplinárne konanie, ktoré
konštatoval Ústavný súd SR. Keďže neexistuje žiadne rozhodnutie týkajúce sa sťažnosti na prieťahy, nie
je možné konštatovať nesprávny úradný postup, ktorý je podmienkou na uplatnenie nároku na náhradu
škody či nemajetkovej ujmy. Ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. len bližšie rieši otázku
posúdenia nesprávneho úradného postupu, ale definovanie nesprávneho úradného postupu je stále

uvedené v § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného aj pred 1.1.2013. Aj táto námietka žalobcu v
odvolaní nie je dôvodná. Preto odvolací súd nevidí dôvod na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.V odvolaní žalobca poukazuje na skutočnosť, že vo veci bol podaný návrh na prerušenie konania, o
ktorom nebolo rozhodnuté. K tomu odvolací súd uvádza, že takýto návrh z obsahu spisu nevyplýva.

Odvolací súd sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom aj vo výroku o náhrade trov konania. Žalobca ako
neúspešný účastník konania je povinný nahradiť úspešnej žalovanej trovy konania podľa § 142 ods. 1
O.s.p.. Keďže úspešná žalovaná si trovy konania v zákonom stanovenej lehote nevyčíslila, správne jej
súd prvého stupňa náhradu trov konania nepriznal.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1,2 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p..
Neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanej v odvolacom konaní
trovy nevznikli, trovy nežiadala, preto jej nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.