Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. marec 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/301/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110227291
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Sučanská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:7110227291.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Sučanskej
a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej veci navrhovateľov 1/ V.
S., 2/ F. S., 3/ Ing. W. S., 4/ M. S., všetci bývajúci v T., 5/ MVDr. W. S., bývajúceho vo M., navrhovatelia
1/ až 5/ zastúpení JUDr. Marekom Radačovským, advokátom so sídlom v Košiciach, Štefánikova č. 26,
proti odporcom 1/ K.P., bývajúcemu v T., zastúpenému Mgr. Gabrielom Vonsom, advokátom so sídlom
v Námestove, ul. Mieru č. 282, 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom v
Bratislave, Štefanovičova č. 4, IČO: 00 585 441, o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom
súde v Námestove pod sp. zn. 8 C 27/2011, o dovolaní navrhovateľov proti rozsudku Krajského súdu v
Žiline z 27. júna 2012 sp. zn. 7 Co 403/2011, takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie z a m i e t a.
Odporcom 1/, 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovatelia 1/ až 5/ návrhom žiadali zaviazať odporcov 1/, 2/ zaplatiť každému z nich 33 194 € titulom
náhrady nemajetkovej ujmy. Návrh odôvodnili tým, že odporca 1/ ako vodič motorového vozidla M.,
EČ: N. pri dopravnej nehode dňa 12. januára 2009 v obci D. usmrtil manžela navrhovateľky 1/, otca
navrhovateľov 2/ až 5/ M. S., čím protiprávne zasiahol do ich práva na ochranu osobnosti - do práva na
súkromie a na rodinný život, spôsobiac im neodstrániteľný následok v podobe náhlej a neočakávanej
straty najbližšieho rodinného príslušníka. Zodpovednosť odporkyne 2/ za takto vzniknutú nemajetkovú
ujmu vyvodzovali za použitia eurokonformného výkladu pojmu škoda z okolností, že motorové vozidlo,
ktoré viedol odporca 1/, bolo v čase dopravnej nehody poistené u odporkyne 2/ zmluvou z poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Okresný súd Námestovo čiastočným rozsudkom z 21. septembra 2011 č.k. 8 C 27/2011-234 návrh
navrhovateľov 1/ až 5/ voči odporkyni 2/ zamietol a zamietol aj návrh navrhovateľov 1/ až 5/ na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Rozhodol tak po zistení, že odporca 1/ zapríčinil dňa 12.
januára 2009 dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej došlo k úmrtiu M. S., za čo bol uznaný vinným
z prečinu usmrtenia, čo bolo konštatované aj právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného
súdu Námestovo sp. zn. 6 T 136/2009. Zodpovednosť odporcu 1/ za spôsobenú škodu ustálil podľa
§ 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ako vodič motorového vozidla škodu spôsobil porušením
právnej povinnosti. Odporkyňa 2/ na základe uzatvorenej poistnej zmluvy s odporcom 1/, ktorej
súčasťou sú Všeobecné poistné podmienky, za poisteného zaplatila navrhovateľom náhradu škody
na zdraví a nákladov pri usmrtení, vrátane nákladov zdravotnej starostlivosti, dávok nemocenského
poistenia a dôchodkového zabezpečenia v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“). Navrhovatelia sa v konaní

domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka s
odôvodnením, že konaním odporcu 1/ došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ich súkromný a
rodinný život chránených § 11 Občianskeho zákonníka vzhľadom na charakter následku, ktorý je trvalý
a neodstrániteľný. Podľa názoru súdu pri riešení základnej otázky, či náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch, ktorá má svoj právny základ v neoprávnenom zásahu do práva na ochranu osobnosti (§
11 a § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) je krytá povinným zmluvným poistením, treba vychádzať z
obsahu samotnej poistnej zmluvy (resp. poistných podmienok ako jej súčasti) poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorá vymedzuje dojednaný rozsah poistenia
(záväzok vzniká ex contractu). Záväzok plniť za poisteného teda nevzniká zo zákona, nejde o zákonné
poistenie zodpovednosti za škodu, kedy by bolo potrebné príslušný vnútroštátny právny predpis vykladať
s použitím eurokonformného výkladu, ale sa jedná o povinné zmluvné poistenie charakteristické
tým, že bez uzavretej poistnej zmluvy nemôže takýto záväzok poisťovne ani vzniknúť. Nesúhlasil s
názorom navrhovateľov, že otázka náhrady nemajetkovej ujmy závisí od výkladu pojmu škoda v zmysle
európskych smerníc upravujúcich povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla [v súčasnosti platná smernica Európskeho parlamentu a Rady č.
2009/103/ES zo 16. septembra 2009 (ďalej len „smernica“)] ako akejkoľvek majetkovej či nemajetkovej
ujmy, pretože nedostatok priameho účinku uvedených smerníc možno preklenúť eurokonformným
výkladom iba v prípade potreby interpretácie vnútroštátneho právneho predpisu (čo nebol daný prípad)
a nie výkladom obsahu pojmu škoda. Poukázal na to, že zo samotnej podstaty smerníc vyplýva, že
vo vzťahu medzi jednotlivcami - súkromnoprávnymi subjektmi, smernica nikdy nemôže mať priamy
horizontálny účinok (tento môže mať len vo vzťahu k členskému štátu prípadne k subjektu v jeho
mene konajúcom), keď jeho pripustením, ako už uviedol Súdny dvor Európskych spoločenstiev
(ďalej len „SD“), by sa priznala Európskej únii (ďalej len „únia“) právomoc prijímať smernice ako
akty s automatickým priamym účinkom, ktorými sú v zmysle právomocí únie iba nariadenia alebo
rozhodnutia. Založenie zodpovednosti poisťovateľa za vzniknutú nemajetkovú ujmu priamo na smernici,
teda na základe smernice mu uložiť povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu ako súkromnoprávnemu
subjektu vo vzťahu súkromnoprávnych subjektov, je v rozpore s podmienkami prípustnosti priameho
horizontálneho účinku smerníc. Ak štát neprijal opatrenia na prebratie prvej až piatej smernice o
povinnom zmluvnom poistení s takým výsledkom, aby zodpovedali cieľu a účelu smerníc, nemôžu
navrhovatelia zo samotných smerníc vyvodzovať zodpovednosť odporcu 2/ za nemajetkovú ujmu. V
prípade, ak výsledok predvídaný smernicou nemožno dosiahnuť prostredníctvom výkladu (ako v súdenej
veci), právo spoločenstva ukladá členským štátom povinnosť nahradiť za splnenia určených podmienok
škody, ktoré vznikli neprebratím smernice. Okresný súd ďalej poukázal na článok XII. všeobecných
poistných podmienok (obsahujú výklad pojmov), ktoré sú súčasťou poistnej zmluvy uzavretej medzi
odporcom 1/ ako poisteným a odporcom 2/ ako poisťovateľom, kde nie je definovaný obsah pojmu
škoda, ktorý všeobecné poistné podmienky používajú. Potom pri výklade tohto pojmu použitého v rámci
písomného právneho úkonu treba postupovať v zmysle výkladového pravidla uvedeného v § 35 ods. 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich
jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore
s jazykovým prejavom. V zmysle tohto ustanovenia potom pre vznik poistenia aj ohľadne náhrady
nemajetkovej ujmy musela k tomu smerovať vôľa účastníkov zmluvy; vzhľadom na samotné jazykové
vyjadrenie rozsahu poistenia v článku I. poistných podmienok je zrejmé, že predmetom poistenia bola
iba škoda v ponímaní úbytku v majetkovej sfére poškodeného a nie aj náhrada nemajetkovej ujmy; ak by
účastníci mali na mysli aj poistenie tejto náhrady, nesporne by ju do poistnej zmluvy zahrnuli. Vzhľadom
na to, že náhrada nemajetkovej ujmy u navrhovateľov nebola krytá poistením odporcu 1/ uzavretým
s odporkyňou 2/, návrh navrhovateľov voči odporkyni 2/ čiastočným rozsudkom zamietol, nakoľko
pre zameranie ďalšieho dokazovania vo veci súd v tomto štádiu konania, považoval za účelné vyriešiť
otázku pasívnej vecnej legitimácie odporkyne 2/ (§ 152 ods. 2 O.s.p.). Zamietol aj návrh navrhovateľov
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., pretože otázka pasívnej legitimácie odporkyne
2/ nezávisela na výklade európskych smerníc upravujúcich povinné zmluvné poistenie, preto nebol
dôvod žiadať SD o rozhodnutie o predbežnej otázke.
Krajský súd v Žiline na odvolanie navrhovateľov 1/ až 5/ a odporcu 1/ rozsudkom z 27. júna 2012 sp.
zn. 7 Co 403/2011 napadnutý (čiastočný) rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, odvolanie odporcu 1/
odmietol ako podané neoprávnenou osobou. Proti svojmu rozhodnutiu pripustil dovolanie, lebo podľa
jeho názoru ide v danom prípade o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu v otázkach: 1/
či odporkyňa 2/ je v spore pasívne legitimovaná na plnenie - náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za
zásah do osobnostných práv navrhovateľov (práva na súkromný a rodinný život) spôsobený úmrtím ich
blízkej osoby pri dopravnej nehode podľa § 4 ods. 2 písm. a/, § 15 ods. 1 veta druhá zákona č. 381/2001

Z.z., ak nárok navrhovateľov nie je možné priznať podľa zákona č. 381/2001 Z.z., 2/ či súd o uplatnenom
nároku môže rozhodnúť podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR priamou aplikáciou smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2009/103/ES zo dňa 16. septembra 2009 v spojení s rozhodovacou činnosťou SD.
Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že pojem "škoda" v zmysle zákona č. 381/2001
Z.z. nesubsumuje v sebe (rozsah náhrady škody vymedzený v § 4 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona)
aj náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých a že táto náhrada nie je
predmetom poisteného krytia v zmysle podmienok citovaného zákona. Pojmy vymedzené v § 4 ods. 2
písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. sú pojmami zhodnými, ktorých podmienky sú uvedené v § 442 až §
449a Občianskeho zákonníka. Podmienky vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ako nároku, ku
ktorému došlo zásahom do osobnostných práv fyzických osôb sú uvedené v Prvej časti, Druhej hlavy
Občianskeho zákonníka, kým podmienky (a pojmy) nároku na náhradu škody sú upravené v Šiestej
časti, Druhej hlavy Občianskeho zákonníka. Výkladom pojmov (logickým a gramatickým) uvedených
v zákone č. 381/2001 Z.z. vo vzťahu k podmienkam uvedeným v § 1, § 4 ods. 2 písm. a/, § 15 ods.
1, ako aj ďalších ustanovení citovaného zákona, v porovnaní s pojmami nároku na náhradu škody a
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vymedzenými v Občianskom zákonníku, dospel k záveru, že
účelom zákonodarcu pri stanovení právnej úpravy rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu v zmysle
§ 4 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona nebolo zaradiť aj nárok pozostalých na náhradu nemajetkovej
ujmy, inak ktorého podmienky sú uvedené v § 11 a § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak by aj
pojmy používané v smernici (osobná ujma a škoda na majetku) používané tiež ako "ujma" alebo
"škoda" sa považovali aj za ujmy v sfére pozostalých, ktoré podľa nášho právneho poriadku možno
subsumovať pod nároky uvedené v § 11 a 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z obsahu zákona č.
381/2001 Z.z. vyplýva, že o takúto rozširujúcu transpozíciu smernice Európskej únie do nášho právneho
poriadku (zákona č. 381/2001 Z.z.) sa nejedná. Takýto úmysel zákonodarcu pri schvaľovaní podmienok
zákona č. 381/2001 Z.z. (a uvedených dôvodov nároku na náhradu škody) zrejme nebol, vychádzajúc
napr. aj z toho, že doposiaľ nebolo novelizované napr. ust. § 444 Občianskeho zákonníka. Podľa
odvolacieho súdu je potrebné vychádzať z toho, že zákon č. 381/2001 Z.z. je zákonom lex specialis,
ktorým sa osobitne upravujú podmienky povinného zmluvného poistenia povinnosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Poistná zmluva z 9. decembra 2007 uzavretá medzi odporcom 2/ ako
poisťovateľom a odporcom 1/ ako poistníkom bola uzatvorená len na základe podmienok zákona č.
381/2001 Z.z. Pri výklade aplikácie zákona č. 381/2001 Z.z. nemožno vychádzať z účelu a zmyslu
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009, ak by aj jej účelom
bolo odškodnenie "akejkoľvek ujmy", teda aj možnosti odškodnenia podľa smernice požadovanej (aj)
náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých, ak zákonodarca pri schvaľovaní zákona č. 381/2001 Z.z. (jeho
obsahových podmienok) na všetky podmienky smernice neprihliadal. Podľa názoru odvolacieho súdu
priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ako nároku "na náhradu škody" v zmysle smernice, by
bolo možné len vykonaním novely zákona č. 381/2001 Z.z. (v časti rozsahu poistenia zodpovednosti),
prípadne novelou ustanovení Občianskeho zákonníka v častiach o náhrade škody. Zároveň uviedol, že
navrhovatelia podľa vnútroštátneho práva majú možnosť domáhať svojho práva na súde (podľa článku
46 ods. 1 Ústavy SR), ako nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, z dôvodov uplatnených v
návrhu si navrhovatelia môžu v občiansko-súdnom konaní uplatniť tento nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy proti tomu, kto do ich osobnostného práva (práva na súkromný a rodinný život) zasiahol. Z
uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch potvrdil,
odvolanie odporcu 1/ proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľov
voči odporkyni 2/, podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odmietol ako podané neoprávnenou osobou.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali navrhovatelia dovolanie a žiadali, aby dovolací súd
zmenil rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa tak, že určí, že nárok
navrhovateľov voči odporkyni 2/ je čo do právneho základu opodstatnený, alebo aby zrušil rozsudky
súdov nižších stupňov a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň žiadali dovolacie
konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a SD predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie
špecifikovali v podanom dovolaní. Namietali, že konanie je postihnuté vadami podľa § 237 písm. f/
a písm. g/ O.s.p. K odňatiu ich možnosti konať pred súdmi došlo tým, že odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu, ktorý sa s jeho odôvodnením stotožnil, nerešpektuje základné
právne premisy, je arbitrárne, keďže si všeobecne záväzné právne predpisy vykladá v priamom rozpore
s ich výslovným znením a inkorporuje v sebe prvok prekvapivosti a nepredvídateľnosti vzhľadom
na zaužívanú súdnu prax (rozsah poistenia záväzne stanovený zákonom č. 381/2001 Z.z.) a teda
narúša princíp právnej istoty právneho štátu. Ďalej vytýkali odvolaciemu súdu nesprávny postup, keď
nevyhovel ich návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. za účelom požiadania
SD o rozhodnutie o predbežných otázkach, tak ako boli formulované pred súdom prvého stupňa ako

aj odvolacím súdom. V rozsahu výkladu práva Európskeho spoločenstva je zákonným sudcom vo veci
začatej pred vnútroštátnym sídlom nielen sudca určený rozvrhom práce podľa osobitných predpisov,
ale aj komunitárny sudca, jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je
súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nemožno obísť. Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom
nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný
na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne
obsadený (§ 237 písm. g/ O.s.p.). Podľa dovolateľov kľúčovým pre posúdenie predmetnej otázky
zásadného právneho významu (1) je posúdenie vzájomného vzťahu pojmu nemajetková ujma, resp.
ujma vo všeobecnosti a pojmu škoda. Nesúhlasili s názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého medzi
týmito pojmami nie je pojmová blízkosť aj s ohľadom na ich systematické zaradenie a gramaticky
a logický výklad a odlišný obsah. Tento názor je nesprávny, neberúci do úvahy existujúce pramene
európskeho práva, rozhodovaciu činnosť SD ani závery právnej vedy. Poukázali na to, že zákon č.
381/2001 Z.z. je výsledkom transpozície tzv. 5 motorových smerníc upravujúcich oblasť poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, a to: 1/ smernica Rady 72/166/
EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti (ďalej len „Prvá motorová smernica“), 2/ smernica Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983
(ďalej len „Druhá motorová smernica“), 3/ smernica Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 (ďalej len
„Tretia motorová smernica“), všetky v znení 4/ smernice 2000/26/ES Európskeho parlamentu a Rady
zo 16. mája 2000 o zmene a doplnení smerníc Rady č. 73/239/EHS a 88/357/EHS [Štvrtá smernica
o poistení motorových vozidiel (ďalej len „Štvrtá motorová smernica“)], a 5/ smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice Rady 72/166/
EHS, 84/5/EHS, 88/357/EHS a 90/232/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/26/ES o
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (ďalej len „Piata motorová
smernica“). Tieto smernice boli účinné ku dňu dopravnej nehody, ktorá zakladá nárok navrhovateľov
na náhradu škody. V súčasnosti je od 27. októbra 2009 účinná smernica európskeho parlamentu a
Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel a o kontrole plnenie povinností z poistenia tejto zodpovednosti (ďalej len „smernica
2009/103/ES“), ktorá nahradila všetky vyššie uvedené smernice a v podstate prevzala ich dovtedajšie
znenie do jedného súhrnného predpisu. Podľa dovolateľov všetky citované smernice jednoznačne
zahŕňajú tak ujmu ako aj škodu, mysliac tým tak nemajetkovú ujmu, resp. osobnú ujmu ako aj všetky
druhy škôd tak ako ich pozná slovenský právny poriadok. V zmysle uvedeného je vo vzťahu k zneniu
slovenského implementačného právneho predpisu potrebné pristúpiť k výkladu, ktorý bude akceptovať
„akékoľvek ujmy alebo škody“ ako kryté povinným zmluvným poistením. Poukázali na článok 288
Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“), v zmysle ktorého, ak smernica obsahuje určité
ustanovenia vyjadrujúce jej cieľ, každý členský štát je povinný smernicu do tohto cieľa implementovať
a na členský štát sa ponecháva len voľba foriem a metód takejto implementácie. V tomto smere
treba vychádzať z predpokladu, že aj slovenský zákonodarca pri tvorbe zákona musel vychádzať zo
znenia týchto smerníc, a že jeho úmyslom bolo implementovať smernice v ich celosti a vo všetkých ich
častiach. Doslovné znenie slovenského právneho predpisu je potrebné ho vykladať eurokonformným
spôsobom v súlade s citovanými smernicami a ich tzv. nepriamym účinkom, ktorým sa rozumie povinnosť
vnútroštátnych súdov a iných orgánov verejnej moci aplikujúcich právo Únie vykladať vnútroštátne právo
v súlade so znením a cieľom smernice. V ďalšej časti dovolania poukázali na viaceré rozsudky SD, v
ktorých bol formulovaný princíp nepriameho účinku smerníc ES [rozsudok v prípade Von Colson č. 14/83
z 10. apríla 1984, rozsudok zo 4. júla 2006 Konstantinos Adeneler a iní v ELOG (C-212/04)]. Podľa
názoru dovolateľov, ak má slovenský vnútroštátny súd podať adekvátny výklad slovenského právneho
predpisu, ktorý je výsledkom transpozície smerníc, je nevyhnutné, aby podrobne skúmal aj znenie
samotných smerníc a zvlášť v nich vyjadrené ciele a ich účel. Vyššie citované smernice jednoznačne
zahŕňajú tak ujmu ako aj škodu, mysliac tým tak nemajetkovú, resp. osobnú ujmu, ako aj všetky druhy
škôd tak, ako ich pozná slovenský právny poriadok. Pripustením takéhoto záveru je preto potrebné aj
vo vzťahu k zneniu slovenského implementačného právneho predpisu pristúpiť k výkladu, ktorý bude
akceptovať „akékoľvek ujmy alebo škody“, ako kryté povinným zmluvným poistením. Lepšie pochopenie
a interpretácie cieľov citovaných smerníc umožní rozhodovacia činnosť SD, medzi najdôležitejšie možno
zaradiť rozsudky vo veciach Ruiz Bernáldes (rozsudok z 28. marca 1996, C-129/94), Ferreira (rozsudok
zo 14. septembra 2000, C-348/98), Candolin (rozsudok z 30. júna 2005, C-537/03), Farrel (rozsudok
z 19. apríla 2007, C-356/05) a Carvalho (rozsudok zo 17. marca 2011, C-484/09). Dovolatelia pre
pochopenie skutočného významu smerníc a všeobecne prameňov európskeho práva pre jazykovú
rozmanitosť členských štátov považujú za dôležité aj porovnanie rôznych jazykových verzií dotknutého

prameňa európskeho práva, na ktorom je založený teleologický výklad aj v zmysle judikatúry SD, ako
jeden zo základných spôsobov postupu vnútroštátnych súdov pri aplikácii prameňov európskeho práva.
V danom prípade možno za vzor zobrať anglickú jazykovú verziu smernice 2009/103/ES, kde v preklade
pojem preložený ako „osobné ujmy“ je v anglicky hovoriacich krajinách chápaný s významom ujmy na
tele, psychike a v emočnej sfére poškodeného. Významným prameňom práva pre riešenie uvedenej
otázky podľa dovolateľov sú tzv. „Princípy európskeho deliktuálneho práva (ďalej len „Princípy“), prijaté
v roku 2005 Európskou skupinou pre deliktuálne právo, členmi ktorej sú významní predstavitelia právnej
vedy z celého sveta. V zmysle Princípov (článku 10:301 ods. 3) je nemajetková ujma výslovne chápaná
ako ujma (zhoršenie) telesného alebo duševného zdravia, teda v kontexte zákona č. 381/2001 Z.z. ako
súčasť škody na zdraví. Vzhľadom na uvedené dovolatelia zastávali názor, že vo svetle uvedených
prameňov európskeho práva, rozhodnutí Súdneho dvora, ako aj Princípov európskeho deliktuálneho
práva je zrejmé, že výklad pojmov škoda, či ujma tak, ako sú použité v Prvej až Piatej motorovej smernici,
v smernici 2009/103/ES, ako aj v zákone č. 301/2001 Z.z. zahŕňa aj nemajetkovú ujmu pozostalých po
obeti dopravnej nehody, preto je odôvodnený priamy nárok pozostalých proti poisťovni - odporkyni 2/. V
podaní z 28. októbra 2013 navrhovatelia - dovolatelia poukázali na rozsudok SD C-22/12 vo veci Katarína
Haasová proti Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej, ktorý podľa ich názoru môže mať podstatný
vplyv na predmetné konanie. SD v uvedenej veci odpovedal na prejudiciálnu otázku Krajského súdu v
Prešove tak, že článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 a článok 1 ods. 1 a 2 druhej
smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady
2005/14/ES z 11. mája 2005 má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám
obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Z uvedeného vyplýva, že predmetná
smernica jednoznačne zakotvuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy osôb pozostalých po obetiach
dopravnej nehody, a teda tieto osoby sa môžu domáhať nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priamo
od poisťovateľa podľa zákona č. 381/2001 Z.z. Poukázali v podrobnostiach na body 46, 47, 49, 50, 54
a 55 citovaného rozsudku, ktoré považujú za významné pre rozhodnutie danej veci.
Odporca 1/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že súhlasí s dôvodmi dovolania navrhovateľov. Poukázal
na to, že rozsah škôd, ktoré sa nahrádzajú poškodeným pri dopravných nehodách, je stanovený
vnútroštátnym právom (nie poistnou zmluvou) a rozsah krytia náhrady týchto škôd je jasne a
jednoznačne určený komunitárnym právom (nie poistnou zmluvou, ani vnútroštátnou právnou úpravou,
ak je v rozpore s právom Európskej únie). V súlade s bodom 22 úvodných ustanovení smernice
2009/103/ES, osobnú ujmu a škodu na majetku, ktorú utrpeli chodci, cyklisti a iní nemotorizovaní
užívatelia cesty, ktorí sú obyčajne najslabšími účastníkmi nehody, by malo pokrývať povinné zmluvné
poistenie vozidla účastného na nehode, kde majú nárok na odškodnenie podľa vnútroštátneho
občianskeho práva. Pojem poškodený je pritom v čl. 1 ods. 2 uvedenej smernice definovaný ako
akákoľvek osoba oprávnená na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými
vozidlami. Poukázal na záväznosť smerníc podľa čl. 288 ZFEÚ pre členské štáty, ktorým je určená,
vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Preto akékoľvek znenie slovenského právneho predpisu
je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade s cieľom implementovaných smerníc. Z
rozhodovacej činnosti SD je zrejmá povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby zodpovednosť na škodu
uplatniteľná podľa ich vnútroštátneho práva bola krytá poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel. Vnútroštátna úprava, ktorá vylučuje nárok na nemajetkovú ujmu zo
systému povinného poistenia je v rozpore s právom Európskej únie. Z uvedených skutočností je zrejmé,
že keď je vodič motorového vozidla zaviazaný podľa vnútroštátneho práva nahradiť akúkoľvek škodu,
teda i nemajetkovú ujmu pozostalým z titulu ujmy spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, táto
je krytá povinným zmluvným poistením. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý čiastočný rozsudok
zrušiť spolu s rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Odporkyňa 2/ sa k dovolaniu navrhovateľov nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p.
(poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1.
januárom 2015, lebo dovolanie bolo podané pred týmto dňom)] po zistení, že dovolanie podali včas
účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p a dospel k záveru, že dovolanie treba
zamietnuť.
Pred rozhodnutím vo veci samej dovolací súd skúmal najskôr, či je dôvodný návrh dovolateľov na
prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., podľa ktorého súd konanie preruší,
ak rozhodol, že požiada SD o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný obligatórne prerušiť súdne
konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267 ZFEÚ SD o vydanie o predbežnej (prejudiciálnej
otázke). Podľa tohto ustanovenia SD má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach,
ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo
agentúr EÚ. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať
absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o
vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 ZFEÚ. Pokiaľ ale procesný postup súdov
vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v
aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania. Zákon č. 381/2001 Z.z. je
síce výsledkom transpozície tzv. 5 motorových smerníc upravujúcich oblasť poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, z určujúceho hľadiska v danej veci išlo ale zo
strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (zákona
č. 381/2001 Z.z. a Občianskeho zákonníka). SD v rámci výkonu svojej právomoci v rozsudku z 24.
októbra 2013 sp. zn. C-22/12 nevyslovil nesprávnu implementáciu tzv. motorových smerníc do právneho
poriadku Slovenskej republiky, ani nekonštatoval, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001
Z.z. a § 11 a nasl., ďalej § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka sú v rozpore s právom EÚ (konkrétne
so smernicami, ktoré boli transponované do zákona č. 381/2001 Z.z. v znení zákona č. 110/2007 Z.z.
Ak sa súkromné právo členského štátu neprieči právu EÚ, je oprávnený na jeho výklad vnútroštátny
súd, ktorý vychádza z platnej právnej úpravy, t.j. v danej veci zo zákona č. 381/2001 Z.z. a Občianskeho
zákonníka. Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa §
109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či
navrhovateľmi podané dovolanie smeruje proti rozsudku, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
V preskúmavanej veci odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku založil prípustnosť
dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. Ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia, dovolateľ je oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo
dovolanie pripustené. V dovolacom konaní potom predmetom posudzovania môže byť len správnosť
riešenia uvedenej právnej otázky.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva pritom povinnosť dovolacieho súdu prihliadať vždy (aj bez
osobitnej námietky dovolateľa) na procesné vady konania uvedené v § 237 O.s.p. a tzv. iné vady konania
majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Túto povinnosť má teda dovolací súd aj v konaní o
dovolaní, prípustnosť ktorého bola založená výrokom odvolacieho súdu podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
Navrhovatelia vady konania vymenované v § 237 písm. a/ až e/ O.s.p. nenamietali a žiadna z týchto
vád nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Dovolatelia tvrdia, že postupom súdov im bola odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod
odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba rozumieť procesne nesprávny
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožňuje realizácia jeho procesných oprávnení priznaných mu v
občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Podľa dovolateľov došlo v konaní k odňatiu ich možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu, ktorý sa s jeho odôvodnením
stotožnil, absolútne nerešpektujú základné právne premisy, je arbitrárne, keďže si všeobecne záväzné
právne predpisy vykladá v priamom rozpore s ich výslovným znením a inkorporuje v sebe prvok
prekvapivosti a nepredvídateľnosti, keďže sa vymyká zo zaužívanej súdnej praxe (rozsah poistenia
záväzne stanovený zákonom č. 381/2001 Z.z.) a narúša princíp právnej istoty.
V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie rozhodnutie,
ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú
nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvého stupňa.
Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než
rozhodnutie súdu prvého stupňa (viď tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009 sp. zn.
3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“
založené nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd
prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť
„nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (viď uznesenie najvyššieho súdu zo 14. júla
2011 sp. zn. 5 Cdo 46/2011). V danom prípade ale rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu
súdu prvého stupňa nevyznieva ani prekvapujúco, ani nečakane - súdy oboch stupňov založili svoje
rozhodnutia na rovnakých skutkových a právnych záveroch. So zreteľom na vyššie uvedené nebolo

rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa ani prekvapujúce, ani
nečakané. Navrhovatelia mohli očakávať a predvídať, ako rozhodne odvolací súd. Postupom súdov
preto nedošlo namietanej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Obsah dovolania nasvedčuje tomu, že dovolatelia namietajú i nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu, čo malo za následok jeho nepreskúmateľnosť. Najvyšší súd k tomu uvádza, že
judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje už dávnejšie nepreskúmateľnosť rozhodnutia za
tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia
ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych
záveroch súladných s R 111/1998 (viď najmä aktuálne rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS
364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).
Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko,
ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v
zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho
poriadku“. Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné
stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladala vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad v
prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie
dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie.
V danom prípade obsah spisu v ničom neodôvodňuje uplatnenie druhej vety predmetného stanoviska,
ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety stanoviska a týka sa výlučne len takých ojedinelých
prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký
prípad môže ísť v praxi vtedy, keď dôsledky nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia majú najvyšší
stupeň intenzity, napríklad preto, že rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo že
sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”; samo neúplné odôvodnenie ale vadou
takej intenzity nie je.

Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v primeranom rozsahu uvádza skutkový stav,
ktorý súd považoval za rozhodujúci, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory
vysvetlené v odôvodnení. Dovolací súd pripomína, že konanie pred súdom prvého stupňa a pred
odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným
rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Za vadu konania v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p. vo všeobecnosti nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv dovolateľov.

Dovolatelia namietajú, že konanie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. g/ O.s.p., nakoľko vo
veci rozhodol súd nesprávne obsadený, pretože podľa ich názoru sa na rozhodovaní mali podieľať
prostredníctvom inštitútu predbežnej otázky a následného výkladu normy európskeho práva sudcovia
SD. K takto odôvodnenej námietke dovolací súd dodáva, že naplnenie tohto dovolacieho dôvodu, by
bolo možné v prípade, ak by bol daný dôvod na prerušenie súdneho konania podľa § 109 ods. 1 písm.
c/ O.s.p. V prejednávanom prípade, či už odvolací ale aj dovolací súd dospeli k opačnému záveru, teda,
že nie sú dané dôvody pre prerušenie konania a výklad normy európskeho práva sudcami SD, preto ani
takáto argumentácia dovolateľov vadu konania podľa § 237 písm. g/ O.s.p. nezakladá.
Dovolací súd nezistil, že by konanie bolo postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); námietku dovolateľov v súvislosti s nedostatočným
odôvodnením rozhodnutí súdov dovolací posúdil ako neopodstatnenú (viď vyššie).
V dovolaní sa namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v oboch pripustených dovolacích
otázkach spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Ako už vyššie bolo uvedené, prípustnosť dovolania vyplýva z § 238 ods. 3 O.s.p., a v takom prípade je
dovolateľ oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke (príp. otázkach), pre ktorú bolo
dovolanie pripustené (pozn.: vo vzťahu k dovolaniu pripustenému dovolacím súdom podľa § 238 ods. 3
O.s.p. sa uvedené ako principiálny, konštantný a nemenný prístup dovolacieho súdu jednotne aplikuje
všetkými senátmi najvyššieho súdu v ich doterajšej rozhodovacej praxi - viď napríklad rozhodnutia
najvyššieho súdu z 25. marca 2009 sp. zn. 1 Cdo 216/2009, 31. januára 2013 sp. zn. 2 Cdo 173/2012,
26. januára 2012 sp. zn. 3 Cdo 219/2011, 25. januára 2012 sp. zn. 4 Cdo 28/2011, 29. apríla 2010
sp. zn. 5 Cdo 171/2009, 23. mája 2012 sp. zn. 6 Cdo 115/2011 a napokon z 28. mája 2012 sp.
zn. 7 Cdo 117/2011). Vzhľadom na to sa dovolací súd v predmetnom dovolacom konaní nemohol
zaoberať žiadnymi skutkovými otázkami (na ich riešenie nie je oprávnený a ani vybavený procesnými
prostriedkami - viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.), ale ani tými právnymi otázkami, so zreteľom na
ktoré nebola odvolacím súdom vyslovená prípustnosť dovolania.
I. Prvou otázkou zásadného právneho významu, ktorú odvolací súd nastolil v napadnutom rozhodnutí
je, „či odporkyňa 2/ je v spore pasívne legitimovaná na plnenie - náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
za zásah do osobnostných práv navrhovateľov (práva na súkromný a rodinný život) spôsobený úmrtím
ich blízkej osoby pri dopravnej nehode podľa § 4 ods. 2 písm. a/, § 15 ods. 1 veta druhá zákona č.
381/2001 Z.z.“.
Odvolací súd pri posudzovaní otázky pasívnej legitimácie odporkyne 2/ vychádzal z názoru totožného
so súdom prvého stupňa, že pojem škoda v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. nesubsumuje v sebe aj
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých a že táto náhrada
nie je predmetom poistného krytia v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ uvedeného zákona, z ktorého dôvodu
odporkyňa 2/ nie je v konaní pasívne legitimovaná.
Otázka pasívnej legitimácie poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 a nasl.
Občianskeho zákonníka za zásah do ich osobnostných práv pozostalých spôsobený usmrtením blízkej
osoby pri dopravnej nehode a jej krytia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. už bola v rozhodovacej
činnosti najvyššieho súdu riešená, a to uznesením z 20. apríla 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009. Z
uvedeného rozhodnutia vyplýva záver o nedostatku pasívnej legitimácie poisťovne s poukazom na
výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z., v zmysle ktorého plnenie z povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje
na nárok navrhovateľov na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka.
Dovolací súd v posudzovanej veci nezistil dôvody na odklon od názoru vysloveného najvyšším súdom
vo vyššie uvedenom rozhodnutí, ktorý považuje za opodstatnený aj v prejednávanej veci.
Predpokladom pre vyriešenie otázky pasívnej legitimácie odporkyne 2/ je posúdenie správnosti výkladu
§ 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 318/2001 Z.z. odvolacím súdom, podľa ktorého povinnosť odporkyne 2/ na
plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla sa nevzťahuje na nárok navrhovateľov na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúci z § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka.
Predmetom úpravy zákona č. 318/2001 Z.z. (lex specialis) je povinné zmluvné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla; takto určenému predmetu zodpovedá aj
vymedzenie, na koho sa poistenie zodpovednosti vzťahuje (vzťahuje sa na každého, kto zodpovedá za
škodu § 1) a vymedzenie rozsahu poistného krytia (§ 4).
Vzťah tohto zákona k všeobecnej právnej úprave, ktorou je Občiansky zákonník vymedzuje § 1 ods.
2 nasledovne:, „Ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na poistenie zodpovednosti osobitné
predpisy“. V poznámke k tejto úprave zákon odkazuje na Občiansky zákonník a zákon o poisťovníctve.
To znamená, že ak zákon č. 381/2001 Z.z. neustanovuje inak, treba aplikovať osobitné predpisy, za
ktoré v prípade poistenia treba považovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 788 a nasl.), prípadne
ďalšie ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak § 788 OZ neustanovuje inak.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 318/2001 Z.z. poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto
zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 318/2001 Z.z. poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ
za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu: a/ škody na zdraví a nákladov
pri usmrtení, b/ škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, c/ účelne
vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a/, b/
a d/, ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a/ alebo písm. b/, alebo poisťovateľ

neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie,
d/ ušlého zisku.
Citované ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. vymedzuje rozsah poistného krytia, a
to tým spôsobom, že pod písm. a/ až d/ tohto ustanovenia obsahuje taxatívny výpočet prípadov,
na ktoré sa vzťahuje poistné krytie a ktoré sú z hľadiska rozlíšenia toho, čo sa odškodňuje (okrem
prípadu uvedeného pod písmenom c/), zhodné s právnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody
spôsobenej prevádzkou motorových vozidiel obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 442 a nasl.). Z
takto vymedzeného rozsahu poistného krytia je zrejmé, že rozlišuje vecnú škodu, ktorá je v Občianskom
zákonníku upravená v § 443 a škodu na zdraví, ktorú upravujú ustanovenia § 444 - § 449a Občianskeho
zákonníka. V dôvodovej správe k zákonu č. 381/2001 Z.z. sa výslovne uvádza že: „Rozsah poistenia
zodpovedností je v návrhu vymedzený s ohľadom na nároky vyplývajúce z tohto zákona, jednotlivé
zložky náhrady škody a na územnú platnosť poistenia“.
Poistený má podľa § 4 ods. 2 písm. a/ tohto zákona právo, aby poisťovateľ za neho nahradil
poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a náhradu nákladov
pri usmrtení, pričom poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti
poisťovateľovi (§ 15 zákona č. 381/2001 Z.z.).
Zákon č. 381/2001 Z.z. a ani Občiansky zákonník pojem škody nedefinuje, hoci pokiaľ ide o skutočnú
škodu a o ušlý zisk, bežne tieto pojmy na rôznych miestach používa. Uvedené je tak prenechané
občianskoprávnej teórii a súdnej praxi. Tie celkom zhodne za škodu v zmysle občianskeho práva
považujú každú majetkovú ( materiálnu - hmotnú) ujmu (stratu), ktorú možno objektívne vyjadriť (vyčísliť)
všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi (viď R 55/1971). Občiansky zákonník nezahrňuje pod pojem
škody i nemajetkovú (imateriálnu - nehmotnú - ideálnu) ujmu, táto sa ale podľa platného právneho stavu
odškodňuje len v prípadoch osobitne stanovených v § 444. Ak dôjde ku škode, resp. z teoretického
hľadiska presnejšie k ujme na zdraví či živote, t.j. na osobnostných (imateriálnych, nemajetkových,
nehmotných) statkoch, vzniká poškodenému taxatívne vymedzený komplex práv na ich náhradu, resp.
na ich zmiernenie. Tento komplex práv, ktorými sa odškodňuje tak vzniknutá majetková ujma, ako i
vzniknuté určité stanovené druhy nemajetkovej ujmy, sa spravuje zvláštnym právnym režimom podľa §
444 až 449 a Občianskeho zákonníka.
Pri ujme na zdraví ide v prvom rade o právo na náhradu za stratu na zárobku, a to jednak po dobu
pracovnej neschopnosti či pri invalidite a právo na stratu na dôchodku, ako i o právo na náhradu účelných
nákladov spojených s liečením. V prípade smrti poškodeného ide o právo na náhradu nákladov pohrebu
ako i o náhradu nákladov na výživu pozostalých. V rámci náhrady škody, resp. ujmy na zdraví Občiansky
zákonník priznáva na základe výslovnej úpravy § 444 poškodenému naviac právo na jednorazové
peňažné odškodnenie - resp. právo na primerané zmiernenie alebo zadosťučinenie (satisfakciu) za
vzniknutú nemajetkovú ujmu. Táto nemajetková ujma spočíva podľa platného slovenského práva jednak
vo vytrpených bolestiach, jednak v sťažení spoločenského uplatnenia [tieto nároky sú podrobnejšie
upravené v osobitných všeobecne záväzných právnych predpisoch (zákon o sociálnom poistení č.
461/2003 Z.z., zákon č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia)].
V týchto prípadoch ani nejde o ekvivalent takto vzniknutých nemajetkových ujem, lebo tie nemožno
ako majetkovú ujmu - škodu - presne vyčísliť, jedná sa iba o ich zmiernenie formou poskytnutia určitej
peňažnej čiastky (materiálnej satisfakcie), ktorá neplní funkciu náhrady vzniknutej nemajetkovej ujmy,
ale funkciu iba jej určitého primeraného zmiernenia.
Podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri škode na zdraví sa uhradzujú aj účelné náklady
spojené s liečením a podľa ods. 2 pri usmrtení primerané náklady spojené s pohrebom, pokiaľ neboli
uhradené pohrebným poskytnutým podľa predpisov o nemocenskom poistení. Vzhľadom na skutočnosť,
že pojem „náklady“ v súvislosti so škodou na zdraví, resp. pri usmrtení, právny poriadok pozná a
používa ho vo význame, ktorý uvádza § 449 Občianskeho zákonníka, podľa názoru dovolacieho súdu
nie je možné pojem „náklady pri usmrtení“ vykladať tak, že by pod tento pojem mala patriť aj náhrada
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Doterajšia
právna prax, ale aj právna teória a ani samotné znenie zákona, nikdy neoznačovali „nemajetkovú
ujmu pozostalých slovným spojením „náklady spojené s úmrtím“. Takýto extenzívny výklad by bol v
priamom rozpore s gramatickým významom použitého slovného spojenia. Pojem „náklady spojené s
pohrebom resp. s liečením má svoj konkrétny legislatívny obsah a pod pojmom „náklady“ treba rozumieť
určitú kompenzáciu výdavkov, ktoré poškodený, resp. pozostalí po poškodenom, vynaložili v súvislosti
s pohrebom, resp. liečením. So zreteľom na uvedené možno dospieť k záveru že pod nákladmi pri
usmrtení je potrebné rozumieť primerané náklady spojené s pohrebom, prípadne iné výdavky, ktoré boli
v súvislosti s usmrtením poškodeného preukázateľne vynaložené v zmysle § 449 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, príp. aj náklady spojené s liečením podľa predchádzajúceho odseku. Uvedené nároky sú

v plnom rozsahu kryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
ako súčasť náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla.
Pri aplikácii § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. nestačí vychádzať len zo samotného znenia
tohto ustanovenia, ale ho treba vykladať v jednote s ustanoveniami, na ktoré nadväzuje. Podľa § 4
ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho
nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky; platná legislatíva a ani právna teória neoznačuje
osobu, ktorej osobnostné práva boli porušené za „poškodenú osobu“. Tiež v § 2 písm. g/ zákona č.
381/2001 Z.z. sa uvádza, že poškodeným je ten, kto utrpel prevádzkou motorového vozidla škodu a má
nárok na náhradu škody (nie nemajetkovej ujmy) podľa tohto zákona. Obdobne aj v § 2 písm. i/ tohto
zákona sa poistnou udalosťou rozumie vznik povinnosti poisťovateľa alebo kancelárie nahradiť vzniknutú
škodu (nie nemajetkovú ujmu). So zreteľom na uvedené zákonné ustanovenia nemožno dospieť k inému
záveru, ako k tomu, že povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu je krytá výlučne škoda,
nie nemajetková ujma za zásah do osobnostných práv poškodených osôb v zmysle § 13 Občianskeho
zákonníka.
V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné poukázať na pojmovú obsahovú odlišnosť inštitútov
zodpovednosti za škodu a zodpovednosti za zásah do osobnostných práv v slovenskom vnútroštátnom
práve. Zodpovednosť za škodu je upravená v Šiestej časti Občianskeho zákonníka s názvom
„Zodpovednosť za škodu a bezdôvodné obohatenie“ a Zodpovednosť za zásah do osobnostných práv
je upravená v Prvej časti Občianskeho zákonníka s názvom „Všeobecné ustanovenia“ a je konštruovaná
podstatne odlišným spôsobom ako zodpovednosť za škodu. Pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu,
táto je založená na subjektívnom princípe, pričom zavinenie sa prezumuje. Osobitne však v prípade
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov v §§ 427 až 431 Občianskeho
zákonníka stanovuje zodpovednosť prevádzateľa motorového vozidla založenú na objektívnom princípe.
Právo na náhradu škody v rámci úpravy zodpovednosti za škodu patrí fyzickým ako aj právnickým
osobám. Spôsob a rozsah náhrady škody upravuje Občiansky zákonník v §§ 442 až 449a, pričom
predpokladá náhradu škody spôsobenú na veciach, resp. majetkových právach (vecná škoda) alebo
náhradu škody na zdraví. Škoda sa uhrádza v zásade v peniazoch alebo uvedením do predošlého stavu,
vznik škody a jej rozsah musí byť vždy preukázaný poškodeným.
Predmetom ochrany osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) je nehmotná hodnota ľudskej
osobnosti. Podľa slovenskej právnej teórie právo na ochranu osobnosti prestavuje nemajetkové právo
rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka. Subjektom tohto práva môže byť preto
len fyzická osoba. Zásah do práva na ochranu osobnosti sa zásadne odškodňuje v nepeňažnej
forme. Možnosť priznať peňažnú náhradu za zásah do práva na ochranu osobnosti sa predpokladá
až v prípade, ak sa primerané morálne zadosťučinenie ukazuje ako nepostačujúce. Na rozdiel od
odškodnenia v prípade zodpovednosti za škodu, pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v
peňažnej forme súdom nestanovuje zákon žiadne medze a uplatňuje sa široká miera voľnej úvahy.
Odlišnosť oboch inštitútov potvrdzuje aj samotné znenie § 16 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého,
ak niekto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí inému škodu, zodpovedá
za ňu podľa ustanovenia tohto zákona o zodpovednosti za škodu. Podstatou a účelom nemajetkovej
ujmy v peniazoch je poskytnúť fyzickej osobe, ktorej osobnostné právo bolo porušené, priznanie
peňažnej satisfakcie. Keďže skutočnú ujmu nie je možné presne zistiť (dá sa len predpokladať), výška
nemajetkovej ujmy sa nedá presne vyčísliť a teda ani preukázať.
Bezprostredne s otázkou pasívnej legitimácie odporkyne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy
pozostalých po obeti dopravnej nehody podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka zo zmluvného
zákonného poistenia nepochybne súvisí posúdenie rozsahu poistného krytia podľa § 4 ods. 2 písm. a/
zákona č. 381/2001 Z.z. So zreteľom na vyššie uvedené, odvolací súd správne ustálil, že do pojmu
náhrady škody a nákladov pri usmrtení v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. nemožno
subsumovať náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obeti dopravnej nehody. Povinnosť žalovanej
2/ na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla sa nevzťahuje na nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúci z § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka a teda odporkyňa 2/ nie je v konaní o tomto nároku pasívne legitimovaná. So
zreteľom na uvedené súdy nižších stupňov správne posúdili v danej veci nedostatok pasívnej legitimácie
odporkyne 2/ pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z.
Dovolací súd za správny považuje aj záver odvolacieho súdu, že pri nárokoch podľa § 13 Občianskeho
zákonníka je možné uplatňovať si nemajetkovú ujmu len voči osobe, ktorá sa takéhoto zásahu do
integrity osobnosti dopustila, čo vo vzťahu k odporkyni 2/ - poisťovni- nie je splnené.
Pokiaľ ide o prvú dovolaciu otázku (I), dovolací súd zároveň poukazuje na závery rozsudku najvyššieho
súdu z 20. apríla 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009, v ktorom dovolací súd podal výklad ustanovenia § 4

zákona č. 381/2001 Z.z., z ktorého vyplýva, že predmetné zmluvné poistenie kryje nároky explicitne
uvedené v citovanom ustanovení § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, nie však iné prípadné nároky vzniknuté z iného titulu. Posudzoval
otázku pasívnej legitimácie žalovanej poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po
obeti dopravnej nehody v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. so záverom, že pasívna
legitimácia poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 381/2001 Z.z. nie je daná.
Dovolací súd nevzhľadal dôvod na odlišný výklad § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. ani
po rozhodnutí SD rozsudkom C-22/12 vo veci Katarína Hassová proti Rastislavovi Petríkovi a Blanke
Holingovej. Právna veta tohto rozsudku jednoznačne konštatuje, že „Článok 3 ods. l smernice Rady
72/166/EHS z 24. apríla 1922 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti (ďalej len „Prvá smernica“), článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30.
decembra 1983 a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005
(ďalej len „Druhá smernica“) a článok 1 prvý oddiel tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája
1990 (ďalej len „Tretia smernica“) sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe
zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej“.
SD v rozsudku nevyložil, či v rámci posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia
povinného zmluvného poistenia je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám
obetí usmrtených pri dopravnej nehode ale nie. Preto ani nijakým spôsobom nespochybnil závery
doterajšej judikatúry aplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle ktorej takáto náhrada nemajetkovej ujmy
nespadá do povinného zmluvného poistenia. SD iba uviedol, ako by mala úprava tejto otázky vo
vnútroštátnom práve v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať. Z § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č.
381/2001 Z.z. vyplýva, že toto poistenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba
„škodu na zdraví“, pričom škodu na zdraví a nároky spôsobené zásahom do osobnostných práv
Občiansky zákonník striktne od seba odlišuje (viď § 13 ods. 2 a § 16 Občianskeho zákonníka
na jednej strane a § 444 a nasl. Občianskeho zákonníka na druhej strane), pričom v uvedenom
rozsudku SD nebolo konštatované, že by toto ustanovenie bolo v rozpore s niektorou zo smerníc
upravujúcich poistenie zodpovednosti motorových vozidiel. Keďže slovenské právo neupravuje takúto
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej obetiam usmrteným pri dopravných nehodách v rámci úpravy
zodpovednosti poisteného za škodu, nie je potrebné, aby tento nárok bol v zmysle rozsudku zahrnutý
v poistnom krytí z povinného zmluvného poistenia.
II. Pre prípad, že dovolací súd dôjde k záveru, že nárok navrhovateľom nie je možné priznať podľa
zákona č. 381/2001 Z.z., odvolací súd za ďalšiu otázku zásadného významu považoval otázku 2/ „či súd
o uplatnenom nároku môže rozhodnúť podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR priamou aplikáciou smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo dňa 16. septembra 2009 v spojení s rozhodovacou
činnosťou SD“.
Súdy v danej veci vychádzali z názoru, že smernice upravujúce povinné zmluvné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla - tzv. motorové smernice (v
súčasnosti platná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/RS zo 16.09.2009) nemajú
priamy účinok vo vzťahu medzi jednotlivcami - súkromnoprávnymi subjektmi, ktorý možno preklenúť
eurkonformným výkladom iba v prípade potreby interpretácie vnútroštátneho právneho predpisu (čo
však nebol daný prípad), pričom zo samotnej podstaty smerníc vyplýva, že nikdy nemôžu mať priamy
horizontálny účinok medzi jednotlivcami (tento môže mať len vo vzťahu k členskému štátu, prípadne k
subjektu konajúcom v jeho mene).
Smernice majú špeciálne postavenie v rámci komunitárneho práva Spoločenstva. Smernica ako jeden z
prameňov práva Európskej únie (EÚ) je definovaná v čl. 288 ZFEÚ ako záväzná pre každý štát, ktorému
je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, ktoré si potom môžu vybrať spôsob vykonania
tohto cieľa na vnútroštátnej úrovni, čo znamená, že smernica nie je právne perfektná a jej vykonanie si
vyžaduje transpozíciu na vnútroštátnej úrovni.
V zásade sa rozlišujú dva druhy účinku (aplikácie) smerníc, a to priamy účinok, na základe ktorého
vznikajú subjektom práva a povinnosti, a nepriamy účinok, ktorý spočíva v možnosti účastníka žiadať,
aby v konkrétnom prípade súd uplatnil tzv. eurokonformný výklad vnútroštátneho práva v súlade s
ustanovením smernice.
Judikatúra SD postupne skonkretizovala podmienky, za splnenia ktorých sa možno domáhať priameho
účinku smernice, a to: a/ márne uplynutie lehoty na transpozíciu smernice, b/ žiadna alebo nesprávna
implementácia smernice (transponovaná neskoro, nesprávne alebo neúplne), c/ dostatočná jasnosť

smernice, tak aby umožnila bezprostrednú aplikáciu; ustanovenia smernice zakladajúce právo pre
jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát sú dostatočne jasné, presné (určité) a nepodmienené,
d/ nepodmienený vznik práva vyplývajúceho zo smernice, ktorý si na vyvolanie právnych účinkov
nevyžaduje prijatie ďalšieho právneho aktu, e/ priamy účinok nesmie založiť povinnosti jednotlivcom, ako
aj právnickej osobe. To znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch
medzi súkromnoprávnymi subjektami, ani obrátený vertikálny priamy účinok použitý verejným subjektom
voči súkromnoprávnemu subjektu. SD priznáva možnosť dovolávať sa priameho účinku smernice pred
vnútroštátnym súdom vo vzťahu k štátnemu orgánu v prípade, ak štát smernicu neimplementuje riadnym
spôsobom alebo ju neimplementuje vôbec. Ak členský štát nesplní svoju povinnosť vyplývajúcu zo
smernice, nemôže byť upreté právo jednotlivca dovolávať sa v takom prípade priamo tejto smernice, ak
ide o jeho vzťah k členskému štátu.
Priamy účinok (priama aplikácia) ustanovení smernice prichádza do úvahy len subsidiárne,
ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný. Jednotlivci
(súkromnoprávne subjekty) sa teda môžu v konaniach proti členskému štátu priamo odvolávať na
ustanovenia smernice výnimočne len vtedy, ak je eurokonformný výklad vnútroštátneho práva vylúčený
napr. z dôvodu, že členský štát neprijal včas opatrenia potrebné na vykonanie smernice, alebo prijal
opatrenia, ktoré sú s ňou v rozpore, alebo ak vnútroštátne transpozičné ustanovenia nie sú aplikované
v súlade s výsledkom smernice.

Aj v prípade splnenia podmienok pre priamy účinok smernice, je však priamy účinok smernice vylúčený,
ak ide o tzv. horizontálny priamy účinok smernice, kedy by mal byť priamy účinok smernice uplatnený
v spore medzi jednotlivcami. Touto otázkou sa SD zaoberal v zásadnom rozhodnutí Marshall 152/84, v
ktorom judikoval, že „smernica nemôže priamo zakladať práva a povinnosti jednotlivcom a ustanovení
smerníc sa nemôže dovolávať jednotlivec v spore proti jednotlivcovi“. Ide o stabilizovanú rozhodovaciu
prax SD, čo potvrdzuje aj nasledujúca právna veta „z ustálenej judikatúry vyplýva, že smernica nemôže
zakladať povinnosť jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú voči nemu nemožno odvolávať. Z toho
vyplýva, že sa nemôže, hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti, ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe
výhradne jednotlivci“.
Je zrejmé, že otázka zahrnutia práva pozostalých blízkych osôb po obetiach dopravných nehôd na
náhradu nemajetkovej ujmy do povinného zmluvného poistenia sa týka práv a povinností súkromných
subjektov (poistníkov, poistených, poškodených a poisťovní) v právnom vzťahu povinného zmluvného
poistenia. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že priamy účinok (čl. l ods. l
druhej smernice, resp. čl. 3 štvrtý pododsek) smernice č. 2009/103/ES o poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti, ktorá nahradila prvú smernicu, druhú smernicu a tretiu smernicu, je vylúčený.
III. Z uvedeného vyplýva, že v dovolacom konaní v rámci, ktorý bol odvolacím súdom vymedzený
nastolením tzv. dovolacích otázok, sa navrhovateľom nepodarilo spochybniť správnosť právneho
posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd so zreteľom na to dospel k záveru, že v dovolaní je
neopodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Nakoľko v dovolaní uplatnený dovolací dôvod nie je daný a neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v
§ 241 ods. 2 O.s.p., najvyšší súd dovolanie navrhovateľov podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní (procesne) úspešným odporcom vzniklo právo na náhradu trov konania proti
navrhovateľom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).
Úspešní účastníci dovolacieho konania nepodali v tomto konaní návrh na uloženie povinnosti nahradiť
im trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.), preto im dovolací súd
nepriznal náhradu trov dovolacieho konania.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.