Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. september 2014

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 24C/19/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111202627
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Čisovská

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2014:7111202627.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou Mgr.Zuzanou Čisovskou vo veci navrhovateľa: W. W., B.. XX.X.XXXX, X.

P. W., V. XX, zastúpeného: JUDr.Miroslav Katunský, advokát, so sídlom v Košiciach, Floriánska 16, proti
odporcom: v 1.rade Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v
Bratislave, Župné námestie 13, v 2.rade Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, v 3.rade Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, takto

r o z h o d o l :

Odporca v 3.rade je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 936,79 EUR spolu s úrokom z omeškania vo

výške 9% ročne od 10.12.2011 až do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti návrh z a m i e t a.

Vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom v 3.rade p r i z n á v a navrhovateľovi právo na náhradu
trov konania proti odporcovi vo výške 355,38 EUR, ktorú je odporca povinný zaplatiť k rukám právneho
zástupcu navrhovateľa JUDr.Miroslava Katunského, advokáta, v lehote do troch dní od právoplatnosti

tohto rozsudku.

Návrh vo vzťahu k odporcom v 1. a 2. rade z a m i e t a.

Vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcami v 1. a 2. rade, odporcom v 1. a 2. rade náhradu trov
konania proti navrhovateľovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 31.1.2011, pôvodne len voči odporcovi v 1.rade s
označeným zástupcom Ministerstvo spravodlivosti SR domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu

sumu 974,43 EUR spolu s 9% úrokom z omeškania ročne od 1.7.2010, ako aj náhradu trov konania.

Navrhovateľ návrh odôvodnil skutočnosťami, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Košiciach, Úradu justičnej a kriminálnej polície - oddelenia skráteného vyšetrovania
Nad Jazerom č. ČVS: ORP-321/1-OSV-K2-2004 zo dňa 23.11.2005 bolo voči navrhovateľovi vznesené
obvinenie z trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného formou spolupáchateľstva, pričom po
vznesení obvinenia navrhovateľ využil svoje právo a zvolil si na ochranu svojich práv obhajcu. Od

vznesenia obvinenia až do zastavenia trestného stíhania boli zrejmé skutočnosti, z ktorých jednoznačne
vyplývalo, že konaním navrhovateľa nemohla byť naplnená skutková podstata žiadneho trestného činu.
Na základe týchto dôvodov ho súd oslobodil spod obžaloby. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že orgány
činné v trestnom konaní nepostupovali správne a riadne neplnili svoje povinnosti, vo fáze prípravnéhokonania nepreverili dostatočne všetky dôležité skutočnosti, hoci v zmysle zásad trestného konania
mali s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,
ktoré svedčia v jeho prospech. Na základe takto nedostatočne zisteného skutkového stavu vydali

voči navrhovateľovi nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia. Za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, zodpovedá štát za podmienok ustanovených v zákone č.514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Podľa ustanovenia § 18 citovaného
zákona náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom
bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Navrhovateľ musel vynaložiť účelné náklady na svoju účinnú

obhajobu v trestnom konaní, čím mu vznikla škoda vo výške 974,43 EUR, o čom svedčí vyúčtovanie
odmeny advokáta za poskytovanie právnej pomoci, ktoré náklady navrhovateľ uhradil advokátovi dňa
21.12.2009. Napriek žiadosti navrhovateľa zo dňa 28.12.2009 o predbežné prerokovanie nároku, jeho
nárok nebol uspokojený ani sčasti a z tohto dôvodu je nútený domáhať sa svojich práv prostredníctvom
tohto návrhu. Na predbežné prerokovanie nároku je príslušné Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré o
jeho nároku napriek podanej žiadosti nerozhodlo ani v lehote šiestich mesiacov podľa ustanovenia § 16

citovaného zákona. Z uvedeného dôvodu sa navrhovateľ domáha aj priznania úrokov z omeškania a to
od uplynutia šiestich mesiacov od podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.

Súd vo vzťahu medzi navrhovateľom a pôvodne označeným odporcom rozhodol rozsudkom č.k.
24C/19/2011-63 zo dňa 17.10.2011 tak, že návrh zamietol v dôsledku nedostatku pasívnej legitimácie

odporcu, resp. z dôvodu, že návrh na začatie konania smeruje proti Ministerstvu spravodlivosti SR, ktoré
nie je orgánom príslušným konať v mene štátu v danej veci.

Vyššie citovaný rozsudok súdu prvého stupňa bol zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k.
3Co/45/2012-97 zo dňa 28.3.2013, ktorým zároveň odvolací súd vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že podľa ust. § 16 ods.2 zákona č.514/2003
Z.z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť
príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

Ako to vyplýva zo spisu, Ministerstvo spravodlivosti SR o žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
zo dňa 28.12.2009 nerozhodlo v lehote 6 mesiacov, ani nepostúpilo žiadosť príslušnému orgánu.
Rovnako Ministerstvo vnútra SR v odpovedi na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku oznámilo
navrhovateľovi, že orgánom príslušným jeho žiadosť prejednať je Ministerstvo spravodlivosti SR,
bez postúpenia žiadosti Ministerstvu spravodlivosti SR. Ako vyplýva z listín na č.l.51 až 55 spisu,

Ministerstvo spravodlivosti SR priznalo N..Y. K. a T..I. U., spoluobžalovaným navrhovateľa v trestnom
konaní pod sp.zn. 3T/101/2006 náhradu škody za trovy obhajoby a trovy právneho zástupcu, preto aj
navrhovateľ sa pri podaní žaloby mohol dôvodne domnievať, že orgánom konajúcim v mene štátu je
Ministerstvo spravodlivosti SR, o to viac, že judikatúrou súdov do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
č.k. 3Cdo/144/2010 zo dňa 30.3.2011 bola otázka, ktorý z orgánov štátu uvedený v § 4 zákona má

konať v mene štátu za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, rôzne vykladaná. Súd
prvého stupňa teda nesprávne vyložil ust. § 4 citovaného zákona, označujúce subjekt hmotnoprávne
zodpovedný za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci. Pasívne vecne legitimovaným subjektom je
Slovenská republika. Citované ust. len rieši otázku, ktorý orgán v mene štátu koná. Navrhovateľ v žalobe
preto označil správne vecne legitimovaný subjekt ako Slovenskú republiku. Pokiaľ je v návrhu na začatie

konania uvedený iný orgán ako ústredný orgán podľa § 4 cit. zákona, musí súd poučením navrhovateľa
tento nedostatok odstrániť.

Podaním zo dňa 4.10.2013 navrhovateľ oznámil súdu, že z dôvodu právnej istoty spôsobenej samotnou
činnosťou štátnych orgánov povinných zastupovať Slovenskú republiku v konaní o náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, navrhovateľ vedie
konanie pred Okresným súdom Košice I pod sp.zn. 10C/17/2012 voči Slovenskej republike, zastúpenej
Ministerstvom vnútra SR a Generálnou prokuratúrou. Navrhol, aby súd spojil vec vedenú pod sp.zn.
24C/19/2011 a pod sp.zn. 10C/17/2012 z dôvodu hospodárnosti konania podľa ust. § 112 ods.1 O.s.p.
a navrhol, aby vo veci súd rozhodol tak, že odporca v 1.rade. eventuálne odporca v 2.rade, eventuálne

odporca v 3.rade je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 974,43 EUR spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9% ročne od 10.12.2011 až do zaplatenia.Súd spojil vyššie uvedené konania na spoločné a pripustil vyššie uvedenú zmenu návrhu v súlade s
podaním navrhovateľa zo dňa 2.10.2013 uznesením č.k. 24C/19/2011-120 zo dňa 19.12.2013.

Generálna prokuratúra SR vo vyjadrení k návrhu na začatie konania uviedla, že nárok neuznáva v celom
rozsahu, s odôvodnením, že príslušnou organizačnou zložkou štátu v prípade, ak vec v trestnom konaní
skončí rozhodnutím súdu, je Ministerstvo spravodlivosti SR s poukazom na ust. § 4 ods.1 písm.a/ bod
1 vyššie citovaného zákona, pretože škoda vznikla v trestnom konaní, pričom z hľadiska zodpovednosti
je potrebné rozlišovať jednotlivé štádiá konania, v ktorých bola vec konečným rozhodnutím príslušného

orgánu štátu skončená. V danej veci bola prokurátorom podaná obžaloba, ktorú súd prijal, nespochybnil
a uznal teda dôvodnosť postavenia navrhovateľa pred súd a až po následnom dokazovaní súd dospel
k záveru, že skutok nie je trestným činom. K tomuto záveru dospel v úseku trestného konania, ktoré je
v plnej pôsobnosti súdov.

ObdobnévyjadreniepodaloajMinisterstvovnútraSR.Malozato,žeakonáhlevyšetrovateľodovzdáspis

prokurátorovi s návrhom podanie obžaloby, za konanie preberá zodpovednosť prokurátor. Ak následne
prokurátor podá obžalobu a súd ju akceptuje, tak za konanie preberá zodpovednosť súd a aj v prípade,
ak následne oslobodí obvineného spod obžaloby, je daná zodpovednosť SR, zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti SR. Konaním vyšetrovateľa nedošlo k žiadnemu porušeniu základných zásad trestného
konania. Ďalším dôvodom, pre ktorý odmieta byť orgánom oprávneným konať v mene štátu, je ten, že

prevažná väčšina trov, ktoré si navrhovateľ uplatňoval, vznikali v konaní pred súdom, kde vyšetrovateľ
nevystupuje a nemá možnosť zasahovať do konania alebo konanie ovplyvniť.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dokladov, ako aj trestného spisu a na základe týchto
dôkazných prostriedkov zistil skutkový stav veci:

Z uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach II, Úradu justičnej a kriminálnej
polície, oddelenia skráteného vyšetrovania Nad Jazerom, č. ČVS: ORP-3231/1-OSV-K2-2004 zo dňa
23.11.2005 súd zistil, že bolo začaté trestné stíhanie voči navrhovateľovi, T. D. a T. X., ktorí boli obvinení
z trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného formou spolupáchateľstva.

Z rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k.8To 28/2009-378 zo dňa 15.6.2009 súd zistil, že Krajský
súd v Košiciach na základe odvolania obžalovaných zrušil rozsudok Okresného súdu Košice II č.k.3T
101/2006 zo dňa 29.1.2009 a obžalovaných (vrátane navrhovateľa) oslobodil spod obžaloby okresného
prokuratúra pre skutok, ktorý mali spáchať tak, že ako konatelia spoločnosti REKVIEM, s.r.o. Košice

po predchádzajúcej vzájomnej dohode vo výplatnom termíne dňa 7.9.2002 nevyplatili zvyšnú časť
odstupného vo výške 32.887,- Sk zamestnankyni H. X., na ktoré mala podľa Zákonníka práce a podľa
dohody o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 5.8.2002 nárok, aj keď v deň splatnosti mali finančné
prostriedky na ich výplatu, z dôvodu, že skutok nie je trestným činom.

Z vyúčtovania odmeny advokáta (č.l.12 spisu) súd zistil, že JUDr.Miroslav Katunský, advokát, vyúčtoval
odmenu a náhradu za poskytovanie právnych služieb vo veci obžalovaného W. W. (navrhovateľa) vo
veciach č. ČVS: ORP-3231/1-OSV-K2-2004, sp.zn.3T 101/2006, sp.zn.8To 28/2009, ako aj sp.zn.8To
37/2008, po špecifikovaní jednotlivých úkonov právnej služby, spolu vo výške 974,43 EUR.

Z príjmového pokladničného dokladu súd zistil, že navrhovateľ zaplatil JUDr.T. W. dňa 21.12.2009 sumu
974,43 EUR za účelom úhrady odmeny za poskytnutú právnu pomoc.

Z listu právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 28.12.2009, adresovaného Ministerstvu spravodlivosti
SR, súd zistil, že navrhovateľ požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom. Z obsahu žiadosti vyplýva, že navrhovateľ
poukázal na uznesenie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. ČVS:
ORP-3231/1-OSV-K2-2004 zo dňa 23.11.2005, ktorým bolo voči navrhovateľovi vznesené obvinenie
z trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného, ako aj na skutočnosť, že súd ho oslobodil spod
obžaloby. Navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že na svoju obhajobu v trestnom konaní musel vynaložiť

náklady a v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci mu vznikla škoda spočívajúca v
úhrade trov právneho zastúpenia, jednak vo veci obhajoby v trestnom konaní spolu vo výške 974,43
EUR, ako aj vo veci predbežného prerokovania nároku vo výške 58,40 EUR, spolu vo výške 1.032,83
EUR. Navrhovateľ požiadal odporcu, aby mu uvedenú sumu poukázal na jeho účet.Z listu Ministerstva spravodlivosti SR č.1963/05-542/188 zo dňa 24.3.2006, adresovaného N..Y. K., súd
zistil, že ministerstvo po prerokovaní žiadosti o náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním priznalo

N..Y. K.W. náhradu trov obhajoby vo výške 76.075,- Sk, ako aj trovy právneho zastúpenia v konaní o
náhradu škody na Ministerstve spravodlivosti SR vo výške 3.200,- Sk. Vychádzajúc z právoplatného
rozsudku Okresného súdu vo Zvolene, ktorým bol žiadateľ oslobodený spod obžaloby malo ministerstvo
za to, že boli splnené podmienky pre priznanie náhrady škody podľa § 1 ods.1 zákona č.58/1969 Zb.. Z
uvedeného dôvodu Ministerstvo spravodlivosti SR žiadateľovi priznalo náhradu trov obhajoby.

Z listu Ministerstva spravodlivosti SR č.8251/2006-542/72 zo dňa 17.9.2008, adresovaného T..I. U., súd
zistil, že odporca priznal T..I. U. náhradu škody za trovy obhajoby a trovy právneho zástupcu v konaní o
predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody podľa zákona č.58/1969 Zb. vo výške 83.001,- Sk.
Z odôvodnenia listu vyplýva, že uznesením Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a
kriminálnej polície Košice zo dňa 19.12.2005 došlo k zastaveniu trestného stíhania.

Z listu právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 6.6.2011 súd zistil, že navrhovateľ požiadal Ministerstvo
vnútra SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, s rovnakým zdôvodnením ako v žiadosti
adresovanej MS SR.

Z odpovede Ministerstva vnútra SR zo dňa 14.12.2011 súd zistil, že Ministerstvo vnútra SR sa
nepovažuje za orgán verejnej moci, ktorý by mal v tomto prípade konať v mene štátu. Týmto orgánom
je Ministerstvo spravodlivosti SR. Z uvedeného dôvodu nároku navrhovateľa nevyhovel.

Z listu právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 18.10.2011 súd zistil, že navrhovateľ požiadal Generálnu

prokuratúru SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, s rovnakým zdôvodnením ako v
žiadosti adresovanej MS SR.

Z odpovede Generálnej prokuratúry SR zo dňa 3.1.2012 súd zistil, že Generálna prokuratúra SR nárok
navrhovateľa neuznala, s tým, že prokuratúra postupovala v medziach platných zákonov.

Všetci zástupcovia odporcu s poukazom na ust. § 553 ods.1 Trestného poriadku namietali, že štát síce
znáša trovy nevyhnutné na vykonanie trestného konania, vrátane trov vykonávacieho konania, neznáša
však vlastné trovy obvineného, ani výdavky spojené so zvolením obhajcu a splnomocnenca. Štát znáša
iba trovy na povinnú obhajobu, ktoré vznikli obvinenému v dôsledku dovolania podaného ministrom

spravodlivosti alebo generálnym prokurátorom. Trovy obhajoby by teda mal znášať navrhovateľ. V jeho
prípade nešlo ani o prípad nutnej obhajoby a teda nebolo nevyhnutné, aby vynakladal prostriedky
na svoju obhajobu. Bolo jeho slobodným rozhodnutím zvoliť si právneho zástupcu. Voľba obhajcu
teda nebola nutnosťou alebo len možnosťou. Odhliadnuc od uvedeného, škoda môže spočívať len
v takých trovách obhajoby, ktoré by predstavovali odmenu za skutočne vykonané, účelné a riadne

vyúčtované úkony právnej služby. Mali za to, že z trestného spisu nevyplýva vykonanie jednotlivých
úkonov právnej služby tak, ako boli obhajcom špecifikované vo vyúčtovaní a nezodpovedá všeobecne
záväzným právnym predpisom. Namietali, že z trestného spisu vyplýva, že v dňoch 11.8.2008, 2.9.2008
a 30.12.2008 došlo k odročeniu verejného zasadnutia, prípadne hlavného pojednávania bez prejednania
veci, kedy môže byť dôvodný nárok obhajcu iba na štvrtinu odmeny podľa ust. § 14 ods.4 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti SR č.655/2004 Z.z., v znení účinnom do 31.5.2009. Ďalej poukazovali na
tú skutočnosť, že právny zástupca navrhovateľa vykonával spoločné úkony pri obhajobe viacerých
obžalovaných, resp. obvinených, kedy podľa ust. § 13 ods.2 citovanej vyhlášky má dôjsť k zníženiu
základnej sadzby tarifnej odmeny o 20%. V tejto súvislosti namietli výšku odmeny za úkony zo dňa
8.6.2006 a 12.9.2006, kedy bola odmena vyúčtovaná vo výške 45,31 EUR, hoci správne mala byť

vo výške 36,25 EUR. Takisto namietali, že obhajcovi vznikne nárok na zaplatenie režijného paušálu v
súvislosti s jedným úkonom právnej služby vykonaným spoločne za viacerých klientov iba raz, s tým, že
ho má obhajca rozpočítať medzi klientov. Generálna prokuratúra SR namietala aj pokladničný doklad
zo dňa 21.12.2009, ktorý navrhovateľ predložil za účelom preukázania vzniku škody, s tým, že nespĺňa
náležitosti podľa zákona o účtovníctve; nemá číslo a nie je tam uvedené, či bol zapísaný v účtovnom

denníku a tak nie je zrejmé, či došlo skutočne k zaplateniu sumy prezentovanej týmto dokladom.

Na pojednávaní konanom dňa 22.5.2014 súd oboznámil celý obsah trestného spisu Okresného súdu
Košice II č.k.3T 101/2006, vrátane vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru vKošiciach II, Úradu justičnej a kriminálnej polície, oddelenia skráteného vyšetrovania Nad Jazerom ČVS:
ORP-3231/1-OSV-K2-2004.

Z obsahu trestného spisu súd zistil, že dňa 5.12.2005 navrhovateľ udelil plnomocenstvo na zastupovanie
v trestnom konaní JUDr.Miroslavovi Katunskému.

Uznesenie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach zo dňa 23.11.2005,
ktorým bolo vznesené obvinenie voči navrhovateľovi, mu bolo doručené dňa 12.12.2005. Právny

zástupca navrhovateľa JUDr.Miroslav Katunský podal voči tomuto uzneseniu dňa 14.12.2005 sťažnosť,
ktorá bola uznesením Krajského riaditeľstva PZ SR v Košiciach č.k.KpT/1080/06-3 zo dňa 7.2.2006
zamietnutá.

Na základe návrhu vyšetrovateľa na podanie obžaloby zo dňa 18.9.2006 okresný prokurátor dňa
4.10.2006 podal na navrhovateľa obžalobu.

V zápisnici z pojednávania konaného dňa 22.5.2014 súd zaznamenal každý úkon právnej služby
vykonaný JUDr.Miroslavom Katunským pri obhajobe navrhovateľa v trestnom konaní. Súd zistil, že
JUDr.Miroslav Katunský vykonal tieto úkony:
1. prevzatie a príprava zastúpenia 5.12.2005,

2. sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 14.12.2005,
3. účasť na výsluchu obvineného navrhovateľa zo dňa 17.3.2006,
4. účasť na výsluchu obvineného navrhovateľa zo dňa 8.6.2006,
5.podanieprávnehozástupcuzodňa12.6.2006sožiadosťouozastavenietrestnéhostíhaniauvšetkých
troch obvinených,

6. štúdium vyšetrovacieho spisu zo dňa 12.9.2006,
7. účasť na hlavnom pojednávaní zo dňa 12.7.2007,
8. účasť na hlavnom pojednávaní konanom dňa 10.12.2007, ktoré bolo odročené bez prejednania veci
samej,
9. účasť na hlavnom pojednávaní dňa 27.12.2007,

10. odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 10.1.20089,
11. účasť na verejnom zasadnutí na odvolacom súde zo dňa 11.8.2008, ktoré bolo odročené bez
prejednania veci,
12. účasť na verejnom zasadnutí na odvolacom súde dňa 2.9.2008,
13.podanieprávnehozástupcuzodňa7.10.2008-predloženiedôkazovprávnaargumentácia,14.účasť

na verejnom zasadnutí na odvolacom súde dňa 20.10.2008,
15. účasť na hlavnom pojednávaní dňa 30.12.2008,
16. účasť na hlavnom pojednávaní dňa 29.1.2009,
17. odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 11.2.2009,
18. účasť na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu dňa 15.6.2009.

Oslobodzujúci rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15.6.2009 nadobudol právoplatnosť dňa
15.6.2009.

Podľa ustanovenia § 27 ods.1 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje
na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a
na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Citovaný zákon nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004 (článok VI zákona).

Podľa ustanovenia § 1 citovaného zákona, tento zákon upravuje
a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,
b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len "územná samospráva") za škodu
spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy,

c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

Podľa ustanovenia § 2 citovaného zákona, na účely tohto zákonaa) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
b) orgán verejnej moci je

1. štátny orgán,
2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

Podľa ustanovenia § 3 ods.1 a 2 citovaného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ustanovenia § 5 ods.1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto

konaní.

Podľa ustanovenia § 6 ods.1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa ustanovenia § 15 ods.1 a 2 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť

príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa ustanovenia § 16 ods.1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa ust. § 17 ods.1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa ust. § 18 ods.1 citovaného zákona, náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov

konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

Podľa ust. § 18 ods.3 citovaného zákona, súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,
ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom.

V predmetnej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím -
uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach II zo dňa 23.11.2005, ktorým bolo
začaté trestné stíhanie voči navrhovateľovi, ktorý bol obvinený z trestného činu nevyplatenia mzdy a
odstupného, s poukazom na skutočnosť, že súd ho spod obžaloby oslobodil.Vzhľadom k tomu, že citované rozhodnutie bolo vydané po účinnosti zákona č.514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (1.7.2004), vychádzajúc z prechodného

ust. § 27 ods.1 citovaného zákona, súd po právnej stránke predmetnú vec posúdil podľa tohto zákona.

Základnými predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v prípade
nezákonného rozhodnutia sú:
1. existencia nezákonného rozhodnutia, vydaného orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci

2. existencia škody a
3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

Súd sa stotožnil s argumentáciou navrhovateľa, že vynesenie oslobodzujúceho rozsudku má rovnaké
dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, čo
je základná podmienka pre uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

tak ako to vyplýva z dikcie ust. § 6 ods.1 citovaného zákona.
Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s
objektívnym právom. Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov
smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa

nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti. V preskúmavanej veci navrhovateľ svoj
nárok na náhradu škody odvodzoval z uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré neúspešne napadol
sťažnosťou. Toto uznesenie považoval za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu nemalo byť
vôbec vedené; spáchanie skutkov, z ktorých bol obvinený, nebolo preukázané, preto bol spod obžaloby
oslobodený.

Keďže toto uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa § 4 ods.1 citovaného zákona, bolo
potrebné zaoberať sa otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska ust. § 6 citovaného
zákona rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Pri posudzovaní uvedenej otázky treba
vziať do úvahy, že po oslobodení spod obžaloby neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku
proti uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to už bezpredmetné. Záporná

odpoveď na položenú otázku by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej
v citovanom zákone. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená
nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe, bola odčinená. Záporná odpoveď
by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie, by musela niesť materiálne
dôsledky takéhoto rozhodnutia, aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu

treba hľadieť ako na nevinnú.
Vyššie uvedený výklad predstavuje už ustálenú súdnu judikatúru a súdnu prax. Skutočnosť, že nedošlo
(resp. objektívne nemohlo dôjsť) k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom
nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť alebo
nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný

výsledok celého trestného stíhania. Zhrnúc uvedené súd konštatoval, že v danom prípade je splnená
prvá základná podmienka pre záver o zodpovednosti štátu.

V danom prípade bola medzi účastníkmi konania spornou otázka orgánu, príslušného konať v mene
štátu. Ani jeden z označených orgánov štátu sa za takýto orgán nepovažoval.

Otázku orgánu, príslušného konať v mene štátu vo veciach náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci, upravuje citovaný zákon v ust. § 4 ods.1. Pôvodná právna úprava v zmysle
zákona č.58/1969 Zb. za ústredný orgán konajúci v mene štátu vo veciach náhrady škody, ktorá bola
spôsobená v trestnom konaní, označovala len jediný subjekt a to Ministerstvo spravodlivosti SR. Nová

právna úprava v zmysle zákona č.514/2003 Z.z. rozlišuje viaceré prípady spôsobenia škody orgánom
verejnej moci a v nadväznosti na túto diferenciáciu určuje aj viacero orgánov konajúcich v mene štátu.

Vzhľadom na dikciu ustanovenia § 4 ods.1 zákona č.514/2003 Z.z., ktoré diferencuje viacero orgánov
konajúcich v mene štátu, sa preto súd primárne zaoberal otázkou, či v danom prípade je orgánom

konajúcim v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, Generálna prokuratúra SR alebo Ministerstvo
spravodlivosti SR.V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že v priebehu konania, s účinnosťou od 1.1.2013
bolo ust. § 4 ods.1 citovaného zákona novelizované zákonom č.412/2012 Z.z.. Citovanou novelou došlo
k ďalšej špecifikácii, resp. upresneniu orgánov konajúcich v mene štátu a to nasledovne:

Podľa ust. § 4 ods.1 písm.a) zákona č.514/2013 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013, vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym

úradným postupom súdu,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa ust. § 4 ods.1 písm.b) citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom

verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom
konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe

záväzného pokynu prokurátora.

Podľa ust. § 4 ods.1 písm.f) citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo

správnom konaní.

Je potrebné uviesť, že citovaná novela zákona č.514/2003 Z.z. v o vzťahu k ust. § 4 ods.1 rieši procesné
zastúpenie štátu. Ide teda o procesnoprávny predpis, ktorý sa na konanie spravidla aplikuje v aktuálnom
znení,počnúcjehoúčinnosťou.Predmetnánovelaneobsahujeintertemporálneustanovenia,ktoréslúžia

k tomu, aby ozrejmili vzťah novely na konania začaté (a neskončené) pred jej účinnosťou, čo znamená,
že súd je povinný aplikovať ustanovenia tejto novely aj na konania, ktoré sa začali pred jej účinnosťou.
Na tomto závere nič nemení ani to, že účastník konania podal pôvodne žiadosť na inom orgáne, resp.
že súd konal od počiatku s iným orgánom, ktorý bol v tom čase orgánom oprávneným podľa zákona
konať za štát.

Uznesenie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach zo dňa 23.11.2005,
ktorým bolo vznesené obvinenie voči navrhovateľovi, bolo navrhovateľovi doručené dňa 12.12.2005.
Navrhovateľ podal voči tomuto uzneseniu dňa 14.12.2005 sťažnosť, ktorá bola uznesením krajského
prokurátora v Košiciach zo dňa 7.2.2006 zamietnutá. Na základe návrhu vyšetrovateľa na podanie

obžaloby zo dňa 18.9.2006 prokurátor dňa 4.10.2006 podal na navrhovateľa obžalobu. Rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach č.k.8To 28/2009-378 zo dňa 15.6.2009 bol navrhovateľ oslobodený spod
obžaloby okresného prokuratúra z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Zhrnúc vyššie uvedený
postup v trestnom konaní je zrejmé, že podmienky podľa ust. § 4 ods.1 písm.a) a b) citovaného
zákona neboli naplnené. Škoda nevznikla v súvislosti s rozhodnutím súdu (písm.a), preto orgánom

konajúcim v mene štátu nie je Ministerstvo spravodlivosti. Ministerstvo vnútra by bolo týmto orgánom
len vtedy, ak by prokurátor nezamietol sťažnosť obvineného proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného
zboru a nepodal by obžalobu (písm.b). V danom prípade síce uznesenie o vznesení obvinenia vydal
vyšetrovateľ Policajného zboru, avšak prokurátor sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení
obvinenia zamietol a podal obžalobu.

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že orgánom konajúcim v mene štátu podľa vyššie citovanej novely
nie je Ministerstvo spravodlivosti SR, ani Ministerstvo vnútra SR, ale Generálna prokuratúra SR(písm.f).
Z uvedeného dôvodu súd návrh voči odporcovi, u ktorých boli ako zastupujúce orgány označené
Ministerstvo spravodlivosti SR a Ministerstvo vnútra SR zamietol.

Čo sa týka existencie škody a príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, ako ďalších dvoch
podmienok zodpovednosti štátu, z už ustálenej súdnej judikatúry taktiež vyplýva, že ak v súvislostis rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, fyzická osoba
vynaložila náklady na trovy obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych následkov na
obvineného, štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom

konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám. Samozrejme treba vždy skúmať,
či trovy obhajoby boli v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Rozhodnutie orgánu činného
v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, totiž môže vyvolať zo strany obhajoby procesné
úkony smerujúce na odstránenie nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného, ktoré by v prípade
správneho rozhodnutia neboli potrebné. Takéto rozhodnutia môžu byť príčinou vzniku trov za úkony

obhajoby v záujme obvineného a náklady vynaložené na ne sú v príčinnej súvislosti s nezákonnými
rozhodnutiami, lebo boli týmito rozhodnutiami vyvolané. Uvedené znamená, že jednotlivé úkony
vykonané obhajcom na účelnú ochranu obvineného sú podmienené úkonmi a rozhodnutiami orgánov
činných v trestnom konaní.

Pojem škody ako kategórie občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala (prejavuje sa) v

majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. v peniazoch.
Skutočnou škodou sa rozumie zmenšenie majetku poškodeného. V danom prípade navrhovateľ s
poukazom na ust. § 18 ods.1 a 3 citovaného zákona tvrdil, že v dôsledku vydania citovaného
nezákonného rozhodnutia mu vznikla škoda, ktorú predstavujú náklady, vynaložené na obhajcu (trovy
konania), ktorého si zvolil na zastupovanie v trestnom konaní vo výške 974,43 EUR. Súd konštatoval,

že finančné prostriedky, ktoré navrhovateľ zaplatil titulom trov obhajoby v rozsahu, v akom došlo
k zmenšeniu jeho majetku, predstavujú jeho škodu. O tom, že navrhovateľom zvolený obhajca
JUDr.Miroslav Katunský prijal titulom odmeny za jeho obhajobu v trestnom konaní dňa 21.12.2009
sumu 974,43 EUR, svedčil príjmový pokladničný doklad, vystavený obhajcom. Napokon, uvedený záver
podporuje aj fakt, že navrhovateľa v tomto konaní o náhradu škody zastupuje práve JUDr.Miroslav

Katunský, ktorý skutočnosť, že zo strany navrhovateľa došlo k zaplateniu uvedenej sumy, potvrdil aj v
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Nedostatky, ktoré vykazuje príjmový pokladničný doklad z
účtovného hľadiska, na posúdenie danej otázky a teda, či došlo k reálnemu zaplateniu trov obhajoby,
nemôže mať vplyv. To, že príjemca platby nedostál svojej povinnosti opatriť príjmový pokladničný doklad
príslušnými náležitosťami, nie je možné klásť za vinu navrhovateľovi, ktorý na to nemal žiaden vplyv.

Podstatné je, že došlo k vyplateniu finančných prostriedkov a teda, k zmenšeniu majetku navrhovateľa.

Súd preskúmal rozsah vykonaných úkonov obhajoby oboznámením obsahu trestného spisu a
konštatoval, že všetky sú v príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia, ako aj ďalšími
rozhodnutiami resp. postupom orgánov činných v trestnom konaní, nepochybne boli učinené v súvislosti

s odvrátením nepriaznivých dôsledkov pre obvineného navrhovateľa, v súlade s ust. § 41 ods.1
Trestného poriadku, podľa ktorého je obhajca povinný účelne využívať na obhajovanie záujmov
obvineného všetky prostriedky a spôsoby obhajoby uvedené v zákone, najmä starať sa o to, aby
boli v konaní náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu
zmierňujú, a tým prispievať k správnemu objasneniu a rozhodnutiu veci, ako aj v súlade s ust. § 41

ods.2 Trestného poriadku, podľa ktorého je obhajca oprávnený už za prípravného konania robiť za
obvineného návrhy, podávať za neho žiadosti, opravné prostriedky, nazerať do spisov a zúčastniť sa
podľa ustanovení tohto zákona vyšetrovacích úkonov. Ako to vyplynulo z obsahu trestného spisu, úkony
obhajcu navrhovateľa pri jeho obhajobe spočívali v podávaní sťažnosti proti uzneseniu, v jeho účasti
na vyšetrovacích úkonoch - výsluchoch obvinených, pred podaním návrhu na podanie obžaloby v

preštudovaní vyšetrovacieho spisu, v konaní pred súdom v účasti na hlavných pojednávaniach, v podaní
odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, v účasti na verejných zasadnutiach odvolacieho súdu,
ďalej v návrhoch na vykonanie alebo doplnenie dokazovania.

Porovnaním jednotlivých úkonov obhajoby v zmysle oboznámeného trestného spisu a jednotlivých

úkonov v zmysle vyúčtovania súd zistil, že bolo osvedčené vykonanie všetkých úkonov právnej služby,
ktoré boli vyúčtované. Právny zástupca navrhovateľa si niektoré úkony právnej služby, ktoré v zmysle
trestného spisu reálne poskytol, nevyúčtoval (napríklad preštudovanie vyšetrovacieho spisu zo dňa
9.3.2006).

Súd ďalej konštatoval, že výpočet tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnych služieb v zmysle
vyúčtovania JUDr.Miroslava Katunského je takmer v celom rozsahu (vyjmúc jeden úkon) v súlade s
vyhláškou MS SR č.655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb, v znení neskorších zmien ( úkony vykonané od 5.12.2005 do 15.6.2009 ).Zástupcovia odporcu namietali výšku účtovanej odmeny za úkony zo dňa 11.8.2008, 2.9.2008 a
30.12.2008 s tým, že základná sadzba tarifnej odmeny mala byť znížená o jednu štvrtinu z dôvodu, že

hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie na súde bolo odročené bez prejednania veci.

Podľa ust. § 12 ods.3 citovanej vyhlášky, v znení účinnom počas výkonu úkonov právnej služby v danej
vecivcelomrozhodnomobdobí, priobhajobevtrestnomkonaníokremvecípodľaodseku1jezákladnou
sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje

trest odňatia slobody, ktorého horná hranica
a) neprevyšuje päť rokov, jedna dvanástina výpočtového základu,
b) prevyšuje päť rokov a neprevyšuje desať rokov, jedna osmina výpočtového základu,
c) prevyšuje desať rokov alebo za ktorý možno uložiť výnimočný trest, jedna šestina výpočtového
základu.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľ bol obvinený z trestného činu, na ktorý zákon
ustanovuje TOS, ktorého horná hranica neprevyšuje 5 rokov a teda, základná sadzba tarifnej odmeny
za jeden úkon právnej služby vykonaný počas celého obdobia trestného konania podľa písm.a/
vyššie cit.ustanovenia činí 1/12 výpočtového základu (ktorým sa rozumie priemerná mesačná mzda
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka)

a teda, za úkony vykonané v roku 2005 bola základná sadzba tarifnej odmeny vo výške 1.251,-Sk (41,53
EUR), za úkony vykonané v roku 2006 vo výške 1.365,-Sk (45,31 EUR), za úkony vykonané v roku 2007
vo výške 1.485 Sk (49,29 EUR), za úkony vykonané v roku 2008 vo výške 1.587,-Sk (52,68 EUR) a za
úkony vykonané v roku 2009 vo výške 57,95 EUR.

Podľa ust. § 13 ods.2 alebo ods.3 citovanej vyhlášky, v znení účinnom počas výkonu úkonov právnej
služby v celom rozhodnom období, základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 20%, ak ide o spoločné
úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

K námietkam zástupcov odporcu vo vzťahu k výške účtovanej odmeny je potrebné uviesť, že v danom

prípade nebolo sporné, že obhajca navrhovateľa zároveň zastupoval pri obhajobe v predmetnej trestnej
veci aj ďalších spoluobžalovaných. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné pri vyúčtovaní odmeny základnú
sadzbu tarifnej odmeny v prípade spoločných úkonov podľa vyššie cit.ust. § 13 cit.vyhlášky znížiť o 20 %.
Ako to však vyplynulo z vykonaného dokazovania - z oboznámeného trestného spisu, nie všetky úkony
právnej služby boli vykonané ako spoločné. Súd dospel k záveru, že obhajca navrhovateľa správne

aplikoval citované ustanovenie pri účtovaní odmeny, keď okrem dvoch úkonov a to účasť na výsluchu
dňa 8.6.2006 a štúdium spisu -oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania dňa 12.9.2006, neúčtoval
celú odmenu vo výške základnej sadzby, ale odmenu zníženú o 20 %, t.j. za úkony v roku 2005 odmenu
vo výške 33,22 EUR, za úkony v roku 2006 vo výške 36,25 EUR, za úkony v roku 2007 vo výške 39,57
EUR, za úkony v roku 2008 vo výške 42,17 EUR a za úkony v roku 2009 vo výške 46,36 EUR. Čo

sa týka uvedených dvoch úkonov, súd mal za preukázané, že výsluch obvineného navrhovateľa dňa
8.6.2006 bol v rámci vyšetrovania vykonaný ako samostatný úkon a rovnako štúdium vyšetrovacieho
spisu dňa 12.9.2006 bol vykonaný samostatne vo vzťahu ku každému z obvinených (u navrhovateľa
zvlášť od 12,00 hod. do 12,15 hod., u obv.X. od 11,45 hod. do 12,00 hod. a u obv.D. od 11,30 hod.
do 11,45 hod.) a takto je zaprotokolovaný aj v spise. Za tieto dva úkony vykonané v roku 2006 teda

obhajcovi patrí celá, neznížená odmena vo výške 45,31 EUR.

Podľa ust. § 14 ods.4 citovanej vyhlášky, v znení účinnom do 31.12.2008, za zastúpenie alebo obhajobu
na pojednávaní, pri ktorom došlo iba k vyhláseniu rozhodnutia, patrí polovica odmeny. Za zastúpenie a
obhajobu na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci, patrí len štvrtina odmeny.

K ďalšej námietke zástupcov odporcu, že v dňoch 11.8.2008, 2.9.2008 a 30.12.2008 došlo k
odročeniu verejného zasadnutia, prípadne hlavného pojednávania bez prejednania veci, kedy môže
byť dôvodný nárok obhajcu iba na štvrtinu odmeny podľa vyššie citovaného ustanovenia súd uvádza,
že oboznámením dotknutých úkonov z trestného spisu zistil, že uvedená námietka je dôvodná len

vo vzťahu k úkonu účasti na verejnom zasadnutí dňa 11.8.2008, na ktorom nedošlo k prejednaniu
veci. Vzhľadom k tomu, že obhajca navrhovateľa si za tento úkon vyúčtoval celú odmenu vo výške
42,17 EUR, súd konštatoval, že mu patrí štvrtina odmeny podľa ust. § 14 ods.4 cit.vyhlášky vo výške
10,54 EUR. Vo vzťahu k ďalším dvom namietaným úkonom právnej služby súd zistil, že pri týchtosa pojednávanie uskutočnilo, vec sama bola prejednávaná či už vyjadreniami zúčastnených strán k
veci samej, navrhovaním dôkazov alebo samotným vykonávaním dokazovania. Za tieto úkony teda
obhajcovi patrí odmena tak, ako ju účtoval. Už len na okraj je potrebné uviesť, že za nespochybňovaný

úkon - účasť na hlavnom pojednávaní dňa 10.12.2007 si obhajca správne vyúčtoval len štvrtinu odmeny
vo výške 9,89 EUR, pretože pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci.

Správne bol vyúčtovaný aj režijný paušál, ktorý zásadne patrí zvlášť za každý úkon právnej služby aj
v prípade, že ide o úkony pri zastupovaní viacerých osôb, ako aj zvýšenie odmeny o daň z pridanej

hodnoty vo výške 19 %podľa ust. § 18 ods.3 citovanej vyhlášky, keďže právny zástupca preukázal, že
je (resp. v období vyúčtovania v r.2009 bol) platiteľom uvedenej dane.

Zhrnúc vyššie uvedené súd uzavrel, že celková odmena za právne zastúpenie navrhovateľa v trestnom
konaní predstavuje 936,79 EUR ( z toho tarifná odmena 679,06 EUR, režijný paušál 108,16 EUR
a DPH 149,57). Súd zaviazal odporcu, zastúpeného Generálnou prokuratúrou SR na zaplatenie

uvedenej sumy a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Návrh zamietol aj vo vzťahu k odporcovi,
zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR a Ministerstvom vnútra SR, ktoré v zmysle vyššie
uvedeného odôvodnenia nie sú orgánmi, oprávnenými konať v mene štátu.

Navrhovateľ si okrem istiny uplatnil aj úroky z omeškania vo výške 9 % ročne počnúc od 10.12.2011

až do zaplatenia.

Podľaustanovenia§517ods.1vetaprvá,odsek2Občianskehozákonníka, dlžník,ktorýsvojdlhriadnea
včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať
od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z

omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa ustanovenia § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.1.2009, výška úrokov z omeškania
je o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná

k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Omeškanie sa odvíja od splatnosti dlhu. Pri nároku na náhradu škody podľa zákona č.514/2003 Z.z. je
pri určovaní splatnosti náhrady škody potrebné vychádzať z ust. § 16 ods.1, podľa ktorého ak nedôjde
k uspokojeniu nároku na náhradu škody do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné

prerokovanie nároku, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku na súde. Navrhovateľ požiadal
o predbežné prerokovanie nároku listom zo dňa 28.12.2009. Skutočnosť, že táto žiadosť bola
adresovaná Ministerstvu spravodlivosti SR a súd v tomto konaní vzhľadom na zmenu právnej úpravy
za príslušný orgán konajúci za štát určil Generálnu prokuratúru SR, na účinky podanej žiadosti nemá
vplyv. Šesťmesačná zákonom stanovená lehota na prerokovanie žiadosti uplynula dňa 28.6.2010. K

uspokojeniu nároku navrhovateľa nedošlo a odporca sa dostal do omeškania s plnením peňažného
dlhu. Pokiaľ sa teda navrhovateľ domáha priznania úrokov z omeškania až od 10.12.2011, jeho nárok
je dôvodný.

Výšku úrokov z omeškania súd určil podľa vyššie cit.ust. § 3 nar.vlády SR č.87/1995 Z.z.

základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu bola vo výške 1 % ročne. po zvýšení o osem perc.bodov výška úrokov z omeškania
činí 9 % ročne.

Podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p., aj keď mal účastník vo veci len čiastočný úspech, môže mu súd priznať

plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti.

O náhrade trov konania vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom v 3.rade súd rozhodol v zmysle
vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Navrhovateľ mal v konaní takmer plný úspech; vychádzajúc
z výšky uplatnenej istiny je zrejmé, že neúspech mal len v pomerne nepatrnej časti návrhu, o zaplatenie

sumy 36,64 EUR. Preto mu patrí právo na plnú náhradu trov, potrebných na účelné uplatňovanie svojho
práva proti odporcovi. Jeho trovy spočívajú v trovách právneho zastúpenia, keďže bol zastúpený v tomto
konaní advokátom. Právny zástupca si uplatnil trovy vo výške 355,38 EUR.Trovy právneho zastúpenia súd vyčíslil podľa ust. § 10 ods.1, § 14 ods.1 , § 16 ods.3 a § 18 ods.3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanieprávnychslužiebvzneníneskoršíchprávnychpredpisov.Základnásadzbatarifnejodmeny

zajedenúkonprávnejslužby,vychádzajúcztarifnejhodnotyveci,ktoroujevýškauplatnenejpohľadávky,
v predmetnej veci predstavuje 51,45 EUR. Tarifná odmena v tejto výške patrí právnemu zástupcovi
za tieto úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia 10.2.2012, žaloba zo dňa 10.2.2012,
návrh na spojenie vecí dňa 2.10.2013, účasť na pojednávaní dňa 22.5.2014 a dňa 18.9.2014. Spolu
tarifná odmena činí 257,25 EUR. Právnemu zástupcovi taktiež patrí aj tzv. režijný paušál vo výške 1/100

výpočtového základu za každý úkon právnej služby, t.j. 7,63 EUR za dva úkony právnej služby vykonané
v roku 2012, 7,81 EUR za jeden úkon vykonaný v roku 2013 a 8,04 EUR za dva úkony vykonané v
roku 2014, spolu vo výške 39,15 EUR. Spolu tarifná odmena s režijným paušálom predstavuje 296,40
EUR. Právnemu zástupcovi patrí aj zvýšenie odmeny a režijného paušálu o daň z pridanej hodnoty 20%,
pretože preukázal, že je platcom tejto dane podľa osobitného zákona. Zvýšenie predstavuje sumu 59,28
EUR. Odmena advokáta po uvedenom zvýšení predstavuje sumu 355,68 EUR. Právny zástupca si trovy

vyčíslil v nižšom rozsahu, preto súd uzavrel že trovy právneho zastúpenia činia 355,38 EUR.

Súdzaviazalodporcuzaplatiťpriznanétrovykonaniavsúladesust.§149ods.1O.s.p.krukámprávneho
zástupcu navrhovateľa.

Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcami v 1. a 2. rade, súd návrh zamietol. Podľa
cit.zák.ustanovenia by preto odporcom patrilo právo na náhradu trov konania. Súd však s využitím ust.

§ 150 ods.1 O.s.p. vyslovil, že odporcom náhradu trov konania nepriznáva.

Aplikácia ust. § 150 ods. 1 O.s.p. prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady
na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad,

ktorý musí byť v rozhodnutí odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj
v okolnostiach na strane účastníkov konania.

Podľa zaužívanej súdnej praxe pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa treba prihliadnuť
na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch účastníkov, t.j. treba prihliadnuť na pomery nielen

toho, koho by podľa všeobecného ustanovenia stíhala povinnosť nahradiť trovy konania, ale i toho,
koho majetková sféra by bola použitím tohto ustanovenia dotknutá a súčasne je potrebné zohľadniť aj
okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, pričom toto ustanovenie možno použiť vo všetkých
prípadoch, v ktorých by mala byť náhrada trov konania priznaná a jeho použitie dopadá na toho
účastníka, ktorý by inak mal nárok na náhradu trov konania.

Ako už bolo uvedené vyššie, predpokladom použitia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. je, aby išlo o prípad
hodný osobitného zreteľa. Potreba použitia tohto ustanovenia je odôvodnená tým, že by strohá aplikácia
ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. mohla viesť v tomto konkrétnom prípade k nežiaducej tvrdosti. Vždy je
potrebné zvážiť okolnosti konkrétneho prípadu tak na strane toho, v čí prospech má byť toto ustanovenie
použité, ako i na strane toho, komu inak prislúchajúci nárok nie je priznaný.

Dôvod hodný osobitného zreteľa súd v danom prípade videl v osobitosti procesnej situácie, ktorá nastala
v priebehu tohto konania. Návrh na začatie konania navrhovateľ podal na súde dňa 31.1.2011 proti štátu
ako vecne pasívne legitimovanému subjektu, pričom za orgán konajúci za štát označil MS SR. Ako už
súd uviedol vyššie, s účinnosťou od 1.1.2013 bolo ust. § 4 ods.1 zákona č.514/2003 Z.z. novelizované

zákonom č.412/2012 Z.z.. Citovanou novelou došlo k ďalšej špecifikácii, resp. upresneniu orgánov
konajúcich v mene štátu (procesné zastúpenie štátu). Tento procesnoprávny predpis neobsahuje
intertemporálne ustanovenia a súd od 1.1.2013 bol povinný aplikovať ustanovenia tejto novely aj na
konania, ktoré sa začali pred jeho účinnosťou. Na tomto závere nič nemení ani to, že účastník konania
podal pôvodne žiadosť o prerokovanie náhrady škody na inom orgáne, resp. že súd konal od počiatku

s iným orgánom, ktorý bol v tom čase orgánom oprávneným podľa zákona konať za štát. Napokon,
ako uviedol odvolací súd v uznesení, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, zo spisu vyplýva,
že Ministerstvo spravodlivosti SR o žiadosti o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 28.12.2009
nerozhodlo v lehote 6 mesiacov, ani nepostúpilo žiadosť príslušnému orgánu. Rovnako Ministerstvovnútra SR v odpovedi na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku oznámilo navrhovateľovi, že
orgánom príslušným jeho žiadosť prejednať je Ministerstvo spravodlivosti SR, bez postúpenia žiadosti
Ministerstvu spravodlivosti SR a ako to vyplýva z dokazovania, Ministerstvo spravodlivosti SR priznalo

N..Y.Á. K. a T..I. U., spoluobžalovaným navrhovateľa v trestnom konaní pod sp.zn. 3T/101/2006 náhradu
škody za trovy obhajoby a trovy právneho zástupcu. Preto aj navrhovateľ sa pri podaní žaloby mohol
dôvodne domnievať, že orgánom konajúcim v mene štátu je Ministerstvo spravodlivosti SR, o to viac,
že judikatúrou súdov bola otázka, ktorý z orgánov štátu uvedený v § 4 zákona má konať v mene štátu,
rôzne vykladaná. Navrhovateľ z uvedeného dôvodu z opatrnosti rozšíril okruh odporcov, resp. orgánov,

zastupujúcich štát aj na Ministerstvo vnútra SR a Generálnu prokuratúru SR. Súd má vzhľadom na
vyššie uvedené okolnosti za to, že navrhovateľovi tento postup v konaní nemožno vytknúť a bolo by
nespravodlivé, keby mal znášať trovy uvedených zástupcov štátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, prostredníctvom súdu, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie

smeruje, v troch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p. )
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a

čoho sa odvolateľ domáha ( § 205 ods. 1 O.s.p. ).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a)
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného
zákona. ( § 251 O.s.p. )