Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. jún 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/123/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309207597
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2309207597.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09
Bratislava, zast. splnomocnenkyňami: 1/ Advocate s.r.o., Bratislava, Pribinova 25 a 2/ Fridrich Paľko,
s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnej: D. T., nar. X. X. XXXX, bytom O., J. XX, o 213,01
eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, Bratislava, Záhradnícka 60,
o odvolaniach oprávnenej a Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, Nitra, Petzwalova 12

proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo 14. júna 2012 č. k. 5Er/323/2009-33, EX 2520/09 v znení
opravného uznesenia rovnakého súdu z 3. februára 2014 č. k. 5Er/323/2009-92, EX 2520/09 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávnenej a Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na prerušenie
konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti nepripustenia vstupu Združenia na ochranu

finančného spotrebiteľa OFS ako vedľajšieho účastníka do exekučného konania a v časti zastavenia
exekúcie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa I. vstup Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS
ako vedľajšieho účastníka do exekučného konania nepripustil; II. zastavil exekúciu vedenú súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým (ďalej len „exekútor“) pod sp. zn. EX 2520/09 a III. oprávnenej

uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 40 eur a to do 3 dní od
právoplatnosti takéhoto rozhodnutia. Právne svoje rozhodnutie v časti zastavenia exekúcie odôvodnil
ust. § 41 ods. 2 písm. d/ a § 57 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a
doplnení, čiže exekučného poriadku); § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „ZoRK“); § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. a/ a b/ a § 3 ods. 1 a
2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzavretia zmluvy

účastníčok a § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ktorým bol skorší
zákon nahradený); § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, ods. 4 písm. r/ a ods. 5, a § 54 ods.
1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a čl. 2 písm.
a/, čl. 3 ods. 2, čl. 6 a prílohou bodu 1 písm. e/a q/ Smernice Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách(ďalej len „Smernica“) s poukazom
na niektoré rozhodnutia v tzv. spotrebiteľských veciach. Vecne mal potom (súd prvého stupňa) za to,

že rozhodcovská doložka (predstavujúca základ pre prejednanie veci rozhodcovským súdom a vydanie
ním aj rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul), nachádzajúca sa v bode 17 všeobecných podmienok
poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“) nebola s povinnou (ako spotrebiteľkou) individuálne dojednaná,
je neprijateľnou a preto i neplatnou zmluvnou podmienkou. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla
založiť právomoc rozhodcovského súdu, aj exekučný titul nebol preto spôsobilý na vykonanie exekúcie
a exekúciu bolo tak treba zastaviť.V časti trov exekúcie súd prvého stupňa rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 196, § 197 ods. 1, § 200
ods. 1 a 2, § 203 ods. 1 až 3 E. p. a § 14, § 15 ods. 1, § 21a, § 22 ods. 1 a § 26 vyhlášky č. 288/1995
Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len

„exekútorskátarifa“),vecnepotomzastavenímexekúciezavinenímoprávnenejasprávnymvyúčtovaním
odmeny exekútorom, ktorému bola takto priznaná tzv. minimálna odmena.

V časti o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne
ust. § 93 ods. 1, 2, 3 a 4, § 251 ods. 4 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v

znení neskorších zmien a doplnení) a ust. § 37 ods. 1, 2 a 3 E. p. V tejto časti vecne prvostupňový
súd argumentoval tým, že vedľajšie účastníctvo je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania,
v ktorom účastníci vystupujú v postavení navrhovateľa (žalobcu) a odporcu (žalovaného). Výslovne
vylúčené je vedľajšie účastníctvo v konaní o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu
manželstvo je alebo nie je. V nesporovom, resp. mimosporovom konaní, kde sú účastníkmi aj tí,
o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať, nejestvuje možnosť vedľajšieho účastníctva.

Vedľajšie účastníctvo ako inštitút len základného konania už zo svojej podstaty je v exekučnom konaní
pojmovo vylúčené. Z týchto dôvodov ustanovenie § 93 O. s. p. o vedľajšom účastníctve nie je na
exekučné konanie aplikovateľné. K rovnakému záveru sa priklonil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
v uznesení 1 Cdo 106/2008 z 25. novembra 2008. Preto vstup Združenia na ochranu finančného
spotrebiteľa OFS ako vedľajšieho účastníka do exekučného konania nepripustil.

Proti tomuto uzneseniu podalo včas odvolanie Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, a to v
časti nepripustenia jeho vstupu ako vedľajšieho účastníka do konania, s návrhom na zrušenie uznesenia
v príslušnej časti a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okrem iného uviedlo, že podľa
§ 93 ods. 3 O. s. p. o prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh a z odôvodnenia

napadnutéhouznesenianevyplýva,abyniektorýzúčastníkovnamietalneprípustnosťvstupuvedľajšieho
účastníka do konania. Podľa jeho názoru súd rozhodoval arbitrárne, bez zákonného opodstatnenia a
bez predpokladu, ktorý vyplýva z uvedeného ustanovenia O. s. p., pričom pri absencii návrhu na takéto
rozhodnutie má postup súdu črty súdnej svojvôle. Vstup a pôsobenie vedľajšieho účastníka v súdnom
konaní je výsledkom objektivizovanej zákonnej a spoločenskej objednávky so zámerom chrániť vyššie

sociálne princípy. Podľa názoru odvolateľa je vstup vedľajšieho účastníka do exekučného konania
zákonný, odôvodnený a spoločensky žiadaný, pretože priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na
neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a nedokáže náležite argumentovať a brániť sa proti
nezákonne vedeným exekúciám a taktiež súdy si dôsledne neplnia svoju funkciu ex offo zabezpečiť
zákonný,spravodlivýanestrannýexekučnýproces.Napodloženiesvojichtvrdení,odvolateľpoukázalna

viaceré rozhodnutia slovenských súdov (uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 6CoE/179/2011 z 24.
januára 2012, uznesenie Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/84/2009 z 18. októbra 2011, uznesenie
Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 8Er/22/2011 z 3. apríla 2012). Súčasťou odvolania (pre prípad,
ak by mal súd pochybnosti o možnosti vedľajšieho účastníka pôsobiť v exekučnom konaní na ochranu
spotrebiteľa, v ktorom sa vymáha plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky) bol i návrh odvolateľa na

prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. s tým, že formuláciu prejudiciálnej otázky pre
Súdny dvor Európskej únie združenie predloží na výzvu súdu.

Proti tomuto uzneseniu podala v časti o zastavení exekúcie včas odvolanie aj oprávnená s návrhom
na zrušenie uznesenia v napadnutej časti (a zjavne i vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať). Súdu prvého stupňa vytkla predovšetkým
založenie jeho rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci, majúc najmä za to, že exekučný
súd nedisponoval oprávnením preskúmavať exekučný titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom
inak než z pohľadu existencie atribútov jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti, ak tu nebolo
žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Zmluva účastníčok z prejednávanej veci potom nie je

zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale bežnou tzv. obchodnoprávnou úverovou zmluvou majúcou sa
riadiť úpravou v Obch. z. (Obchodnom zákonníku č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení).
Ani názor o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky podľa nej (odvolateľky) neobstojí, keď tu šlo o tzv.
nevýhradnú rozhodcovskú doložku (rozumej doložku dávajúcu na výber), ktorú platné právo nezakazuje,
prijatie opačného názoru by dodávateľovi celkom znemožnilo využitie rozhodcovského konania a aj zo

Smernice možno vyvodiť iba neprípustnosť rozhodcovských konaní neupravených právnymi predpismi
(čo však nie je prípad rozhodcovských konaní v Slovenskej republike, upravených zákonom). Pre prípad
nezáujmu vyhovieť jej odvolaciemu návrhu zhora a rešpektovať tiež odvolaním podsúvanú interpretáciu
§ 44 ods. 2 E. p. (ktorý inak súd prvého stupňa v tejto veci nepoužil - pozn. odvolacieho súdu), označenútam za ústavne súladnú, potom navrhla s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušenie
konania a predostretie problému Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), resp.
s poukazom na ust. písm. c/ rovnakého paragrafu i odseku O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/
C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn. odvolacieho súdu) konanie prerušiť a predložiť SD
prejudiciálne (predbežné) otázky v nasledujúcom znení :

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov ?

2. V prípade zápornej odpovedi SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy
Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené

a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo

však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu ?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho

súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Po riadnom doručení napadnutého uznesenia oprávnenej (na pokyn odvolacieho súdu) oprávnená
podala proti nemu včas odvolanie v celom jeho rozsahu, argumentujúc najmä odňatím jej možnosti

konať pred súdom najmä tým, že v exekučnom konaní nebolo rozhodnuté o návrhu na vydanie
poverenia a exekučný súd prekročil svoju právomoc a v danej fáze neprípustným spôsobom rozhodol
o zastavení exekučného konania. Rozhodnutie a postup súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia prípustnosti aplikácie prekážky rozhodnutej veci v exekučnom konaní.

Povinná ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.

Opravnýmuznesenímz3.februára2014č.k.5Er/323/2009-92súdprvéhostupňanapokynodvolacieho
súdu odstránil zrejmú nesprávnosť napadnutého uznesenia spočívajúcu v nesprávnom označení
právneho zástupcu oprávnenej, ktorým v čase vydania napadnutého uznesenia už nebol „JUDr. Martin

Máčaj, advokát“ (fyzická osoba) ale tzv. advokátska obchodná spoločnosť „Advocate s. r. o.“ (právnická
osoba).

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach odvolaní celú
vec, a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad

potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že žiadnemu
z návrhov na prerušenie konania, ako ani návrhu na predloženie predbežných otázok SD nie je dôvod
vyhovieť a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné považovať za správne.

Odvolací súd odvolaniu Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS nevyhovel, pretože

prvostupňový súd správne v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že vedľajšie účastníctvo
je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, v ktorom účastníci vystupujú v postavení
navrhovateľa a odporcu. V nesporovom, resp. mimosporovom konaní, kde sú účastníkmi aj tí, o právach
alebo povinnostiach ktorých sa má konať, nejestvuje možnosť vedľajšieho účastníctva. Odvolací
súd konštatuje, že vedľajšie účastníctvo je inštitút len základného konania už zo svojej podstaty

a v exekučnom konaní je pojmovo vylúčené. Z uvedených dôvodov ustanovenie § 93 O. s. p.
nie je aplikovateľné v exekučnom konaní. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky 1 Cdo 106/2008 z 25. novembra 2008, z ktorého vyplýva, že Najvyššísúd Slovenskej republiky nepripustil vstup Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS ako
vedľajšieho účastníka do exekučného konania.

V súvislosti s návrhom Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na prerušenie konania a
následné predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. z
dôvodu objasnenia pochybností o možnosti vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní na ochranu
spotrebiteľa, odvolací súd má za to, že v uvedenom prípade nie je potreba predkladať predmetnú
otázku Súdnemu dvoru Európskej únie, nakoľko otázka zavedenia inštitútu vedľajšieho účastníctva je

pomerne jednoznačná a konštantná (pozri bližšie uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo
III. ÚS 23/2013-8 z 15. januára 2013, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo
211/2011 z 10. októbra 2012 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo
106/2008 z 25. novembra 2008). Tunajší súd navyše podotýka, že rozhodnutia, na ktoré sa príslušné
združenie odvoláva a tvoria súčasť príloh k odvolaniu, nie sú opatrené doložkou právoplatnosti (čo
znamená, že možno predpokladať ich zmenu/zrušenie odvolacím súdom) a v neposlednom rade, sú

to rozhodnutia prvostupňové, a teda nemajúce tak zásadný právny význam (najmä v súvislosti s ich
pomerom k rozhodnutiam inštančné vyšších súdov z hľadiska viazanosti s ich právnym názorom).

Vzhľadom na uvedené, tunajší súd nepovažuje za potrebné postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.
s. p. konanie prerušiť a súčasne sa obrátiť s uvedenou skutočnosťou na Súdny dvor Európskej únie. Z

tohodôvodu,príslušnýnávrh(vktoromnavyšeplneabsentuje/absentujúpresnestanovenéprejudiciálne
otázky) Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS tunajší súd zamietol, ako nedôvodný.

S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby prvostupňový súd nepripustil vstup
Združenia na ochranu spotrebiteľa OFS ako vedľajšieho účastníka do exekučného konania. Odvolací

súd preto uznesenie súdu prvého stupňa v tejto časti ako vecne správne (s použitím ust. § 219 O. s.
p.) potvrdil.

Vo vzťahu k odvolaniu oprávnenej potom odvolací súd poznamenáva, že z pohľadu dôvodnosti
rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia potom podstatným bolo, že súd prvého

stupňa si otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii (teda otázku prijateľnosti
rozhodcovskej doložky predstavujúcej podklad pre tzv. prvotné prejednanie i rozhodnutie veci v
rozhodcovskom konaní) zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne
presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na tom
nemohla nič zmeniť.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno
považovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky
na pomyselné ihrisko SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm.

c/ O. s. p.).

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12
v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento

súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym

postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a požiadať o predloženie predbežnej otázky SD,
čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD sa obrátiť, ak vnútroštátny
súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak
je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť,
resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej

otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ a to podmienky
sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o
predbežnejotázkejeprerozhodnutievnútroštátnehosúdunevyhnutné(čižežebeztakéhotorozhodnutia
hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v
rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy

členských štátov Európskej únie jednotný).

O taký prípad ale v prejednávanej veci pri dôslednom riadení sa ustanoveniami citovanými zhora,
ustanoveniami vnútroštátneho práva Slovenskej republiky citovanými už súdom prvého stupňa (v
odôvodnení napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom

prvého stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež por. najmä obsah odôvodnenia
napadnutého uznesenia) nešlo a ani ísť nemohlo.

Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za (účelom výkladu
smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam len

to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky
predstavovanej rozhodcovskou doložkou neaplikoval (priamo) Smernicu (a ani Chartu) a v tejto
konkrétnej veci Smernicu použil len ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení
vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa.

Takto ale v prejednávanej veci prakticky odpadla potreba vyporiadavania sa s námietkou známou z
iných vecí, týkajúcou sa nie celkom správneho prekladu znenia Smernice do slovenčiny (s ktorou sa
tunajší odvolací súd stretol napr. vo veci inej oprávnenej, vedenej Okresným súdom Senica pod sp.
zn. 5Er/142/2010 a Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 10CoE/329/2011, a s ktorou sa stotožnil
napr. Krajský súd v Prešove - tu por. napr. jeho vec sp. zn. 6CoE/167/2012), aj v tejto konkrétnej

veci to však bol vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu
ustanoveníSmernice,resp.Charty(zostranySD)akopodkladuprevlastnérozhodovanievoveci.Takýto
výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad
Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa
oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd - ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať

konečné rozhodnutie - práve pre stotožnenie sa s výkladom podaným súdom prvého stupňa opretým
výlučne o komunitárne právo takéto rozhodnutie (rozumej konečné rozhodnutie bez možnosti opravného
prostriedku proti nemu) aj mienil prijať. Ani jeden z takýchto predpokladov ale v prejednávanej veci
naplnený nebol (pre dôvody uvedené v skoršej časti ani byť nemohol).

Bolo to tak predovšetkým preto, že dvoma z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou (v
chronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvého stupňa a
ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal (nikdy totiž žiaden z nich netvrdil to, že rozhodcovské
konanie ako spôsob riešenia sporov je v tzv. spotrebiteľských veciach apriori vylúčené a rovnako
i charakteristika rozhodnutí vnútroštátnych súdov odmietajúcich „odobriť“ exekúcie na podklade

rozhodcovských rozsudkov majúcich pôvod v pochybných rozhodcovských doložkách za také, ktoré
bránia vymožiteľnosti „reálnych“ pohľadávok voči spotrebiteľovi, bola zavádzajúcou, sugestívnou a
zastierajúcou možnosť veriteľa „po vyradení rozhodcovskej doložky“ domáhať sa ochrany svojich práv
na všeobecnom súde) a tou zvyšnou (v poradí druhou) oprávnená sledovala výlučne na základevýkladu Smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie
puncu legitimity pre konkrétnu ňou v minulosti používanú rozhodcovskú doložku. Nastolením požiadavky
na výklad predbežných otázok sa pritom evidentne zakrýval fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k

oprávnenou neprijímanému postupu priamym uplatnením Smernice či Charty, ale uplatnením noriem
slovenského spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie
si prakticky vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súv. por. najmä zákon
č. 150/2004 Z. z. novelizujúci O. z. s účinnosťou od 1. apríla 2004) a ani odvolací súd nemal prečo
uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy neakceptovať.

Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa
problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ)
na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany
spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej
úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (tu por. okrem už vyššie zmieneného uznesenia

vo veci sp. zn. 10CoE/329/2011 napr. i uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2011 č. k.
10NcC/19/2011-15, čo aj venujúce sa medzičasom legislatívne upratanému problému príslušnosti).
Výkladom a contrario (opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa
(normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých
Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Súčasťou tuzemského právneho poriadku pritom už

v čase uzavretia úverovej zmluvy oprávnenej a povinnej bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z.
(obsahujúcedefiníciuneprijateľnejpodmienkyvymedzujúcu,žespotrebiteľskézmluvynesmúobsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa), tak i odsek 4 rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných
podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku 5 za neplatné), ktorému je

vlastné, že je len demonštratívny (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný,
tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej
podobe preto predstavovala taký základ pre riešenie otázok majúcich byť predostretých SD, ktorý bol
jednak na úprave v Smernici relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity
nešlo nič vytknúť.

Návrh oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok SD tak nebol
opodstatneným a odvolací súd preto takýto návrh zamietol. To rovnako platilo v prípade návrhu na
prerušenie konania, sledujúceho predloženie veci ústavnému súdu, keďže nedostatok aplikácie aj ust.
§ 44 ods. 2 E. p. už na súde prvého stupňa a zjavná nemožnosť opretia o takéto ustanovenie (priamo)

i rozhodnutia odvolacieho súdu (pretože tu šlo o zastavenie už rozbehnutej exekúcie a nie zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) činili z nastoleného problému problém čisto
akademický (bez možnosti ovplyvnenia akoukoľvek odpoveďou ústavného súdu aj výsledku konania v
prejednávanej veci).

Špecificky k námietke potrebou vztiahnutia na právny vzťah účastníčok z prejednávanej veci výlučne
noriem obchodného práva (a nie aj noriem spotrebiteľského práva či už v užšom alebo širšom slova
zmysle) potom oprávnenej musia byť dôverne známe závery ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry)
tunajšieho súdu ustaľujúce presný opak. Súčasťou skoršieho výkladu tunajšieho súdu o normách
spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle (od ktorého ani v tejto konkrétnej veci nebol dôvod

ustupovať) je totiž i téza, podľa ktorej treba považovať za zakázané (a teda nepožívajúce právnu
ochranu zo strany súdu) také dojednania, ktorých účelom je buď vylúčenie noriem spotrebiteľského
práva v širšom slova zmysle celkom, alebo navodenie situácie, v ktorej by sa takéto normy
javili nepoužiteľnými. Každú zmluvu spadajúcu do definičného vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy
a tiež jednotlivé dojednania tvoriace súčasť takejto zmluvy treba teda vyhodnocovať aj z hľadiska

dodržania tých obmedzení v právnych predpisoch, ktorých primárnym účelom je poskytnutie zvýšeného
stupňa ochrany spotrebiteľovi (ako slabšiemu účastníkovi príslušného právneho vzťahu). Čo platí
na spotrebiteľské zmluvy (spotrebiteľské právo v širšom slova zmysle), musí potom logicky i za
použitia právneho argumentu „a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu) platiť aj na spotrebiteľské
úvery (spotrebiteľské právo v užšom zmysle slova), pričom v prejednávanej veci dokonca nebolo

uvádzané nič spôsobilé relevantne spochybniť záver, žeby tu nemalo ísť aj o spotrebiteľský úver (ako
podmnožinu množiny spotrebiteľských zmlúv). Práve to bol aj dôvod, pre ktorý už taktiež v skoršej
rozhodovacej praxi tunajšieho súdu zaznelo, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy
úveru) sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úpravespotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, pretože
tu úprava normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe O. z. ako celok vrátane
predpisov na jeho vykonanie pôsobí nielen ako doplnková právna úprava (najmä u spotrebiteľských

úverov či iných zmluvných typov upravených mimo O. z.), ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie
noriem práva obchodného - čo v praxi znamená, že najmä Obch. z. sa môže uplatniť len tam, kde
nenarazí na obmedzenia v O. z. a vo vykonávacích predpisoch k nemu (tu por. i uznesenie Krajského
súdu v Trnave z 31. augusta 2010 č. k. 10CoE/85/2010-44, toto vo veci Okresného súdu Dunajská
Streda sp. zn. 9Er/1052/2008).

I s „argumentom“, podľa ktorého už okolnosť poskytovania oprávnenou len peňažných prostriedkov (a
nie aj tovarov alebo služieb) by mala spôsobovať nepodraditeľnosť právneho vzťahu účastníčok konania
v prejednávanej veci (či dokonca vzťahov za účasti dnešnej oprávnenej všeobecne) pod úpravu zákona
o spotrebiteľských úveroch sa tunajší súd už v minulosti a to práve v skoršej veci oprávnenej totožnej
s tou z prejednávanej veci vyporiadal (tu por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 23. februára

2010 č. k. 10CoE/5/2010-46, vo veci Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 8Er/1280/2008), čo bol
dôvod, pre ktorý námietku tzv. nespotrebiteľským charakterom poskytnutého úveru bolo treba rovnako
odmietnuť.

Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia však

najpodstatnejším bolo to, že súd prvého stupňa sa pomerne podrobne, na vysokej argumentačnej
úrovni a takto i objektívne presvedčivo vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky
(v tomto prípade inak podkladu oprávňujúceho vôbec rozhodcovský súd prejednať spor účastníkov
úverovej zmluvy a tento i rozhodnúť a vydať takto rozhodcovský rozsudok - slúžiaci tu ako exekučný
titul). Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej

veci ťažiskovou a platila tu pomerne jednoduchá rovnica (v podobe „prijateľná rozhodcovská doložka
= relevantný exekučný titul“, resp. naopak „neprijateľná rozhodcovská doložka = titul existujúci tu len
formálne a z právneho hľadiska nulitný“).

V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka pojatá

do príslušného článku VPPÚ je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu
zo zmluvy ponecháva prakticky na vôli dodávateľa a takto vykonaná voľba vyžaduje, aby sa spotrebiteľ
podriadilrozhodcovskémukonaniu.Oprávnenátakémutonázoruoponovalavlastným,podľaktoréhotzv.
nevýhradná rozhodcovská doložka (doložka dávajúca na výber) je prípustná a spotrebiteľ sa má právo
kedykoľvek slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne (rozumej na všeobecnom alebo rozhodcovskom

súde) uplatní svoje právo.

Takáto argumentácia je v hrubom rozpore so znením doložky.

V tejto súvislosti sa žiada opätovne zdôrazniť, že jedným zo základných východísk pri posudzovaní

prijateľnosti zmluvných podmienok (čiže i tu diskutovanej rozhodcovskej doložky) je, že výpočet
neprijateľných zmluvných podmienok zakotvený v ustanovení § 53 ods. 4 O. z. je len demonštratívny,
teda že takto zákonodarca vymedzil len príklady podmienok predstavujúcich najkrikľavejšie porušenie
rovnováhy vo vzťahu majúcom sa inak vyznačovať vyváženosťou práv a povinností zmluvných
partnerov. Hoci z pomerne obsiahleho výpočtu navyše postupom času i dopĺňaného (tu pre prípad

záujmu por. jednotlivé zákony novelizujúce state O. z. o spotrebiteľských zmluvách) možno nepochybne
vybadať úmysel zákonodarcu zaniesť už do textu zákona podľa možnosti všetky mu známe a teda
najtypickejšie prípady dojednaní na ujmu spotrebiteľa, teda obrazne neponechať nič na náhodu a čo
najviac zúžiť pomyselný manévrovací priestor nielen osobám profitujúcim z neprijateľných podmienok,
ale tiež súdom (tým pri interpretácii a aplikácii tzv. pozitívneho práva), po celú dobu existencie

úpravy normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na vnútroštátnej úrovni je patrným tiež
uvedomovanie si nemožnosti reagovania priamo zákonom na všetky do úvahy prichádzajúce situácie a
takto i nutnosť poskytnutia možnosti práve súdom, aby existujúcu právnu úpravu dotvorili výkladom.

Práve za pomoci takejto úvahy potom i podľa názoru odvolacieho súdu za korektnú a tiež zodpovedajúcu

zmyslu právnej úpravy (majúcej sa tu použiť) nemožno považovať interpretáciu príslušného ustanovenia
VPPÚ predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu
orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu
obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcuako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej) treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je
z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi
zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej

podmienky. To platilo rovnako u tvrdenia (oprávnenou v týchto veciach opakovane uplatňovaného a
majúceho taktiež väzbu na argument o tzv. nevýhradnom charaktere doložky), že zánik rozhodcovskej
doložky privodí už výber všeobecného súdu spotrebiteľom (čím dôjde k naplneniu rozväzovacej
podmienky).

Jednak totiž tunajší súd už v minulosti v inej tzv. spotrebiteľskej veci vyznačujúcej sa obdobnou
argumentáciou (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10 CoE/326/2010-36,
vec Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/3210/2009) poukázal na to, že možnosť iniciovania sporu
zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže tu spektrum
potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi
obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského

rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom), predovšetkým
však aj v prejednávanej veci treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner
prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy
prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Rovnako

potom nie je dôvod ustupovať ani od toho rovnako už skôr vysloveného názoru (tu opäť por.
obsah odôvodnenia ostatného vyššie spomenutého uznesenia), že túto nerovnováhu nie je spôsobilé
eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len
pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám
stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Napokon špecificky ku konkrétnej

podobe rozhodcovskej doložky použitej oprávnenou z prejednávanej veci a to osobitne vo vzťahu
k argumentu tejto účastníčky o možnosti pomerne jednoduchého privodenia spotrebiteľom nástupu
rozväzovacej podmienky (majúcej za následok zánik rozhodcovskej doložky) platí, že systematickým
a tiež logickým výkladom príslušného zmluvného ustanovenia treba vyvodiť presný opak verzie
podsúvanej odvolaním (a takto i evidentnú snahu oprávnenej jej odvolaním v skutočnosti súdy zaviesť).

Je síce pravdou, že podľa príslušného bodu VPPÚ sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán
úverovej zmluvy na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky,
oprávnená tu však so zrejmým úmyslom nezdôrazňovala aj časť vety za bodkočiarkou z príslušného
ustanovenia VPPÚ tvorenú slovami „ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou

doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu“. Práve tento dovetok bol pritom z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému
súdu kľúčový, pretože kým spotrebiteľ by nepochybne mohol vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním
nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde, túto možnosť by vychádzajúc z príslušného zmluvného
dojednania stratil už podaním akejkoľvek žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom

súde. Ak potom možnosť predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej
zmluvy je i pri zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko
nepravdepodobnou až blížiacou sa či bez nadsadzovania i rovnou nule, namieste je i ďalší záver, že
už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa naopak
umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu k nemu

ohľaduplnejší a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu činí
závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.

Pretože práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci, súhlasiť bolo treba so súdom prvého stupňa,
žetuoprávnenousformulovanározhodcovskádoložkamalacharakterneprijateľnejzmluvnejpodmienky

(podľa § 53 ods. 4 O. z. v rozhodnom znení) zo zákona považovanej za neplatnú (odsek 5 ustanovenia).

Ak dôsledkom uplatnenia takejto podmienky bolo práve prejednanie a tiež rozhodnutie sporu účastníčok
úverovej zmluvy v rozhodcovskom konaní a vydanie v ňom i rozhodcovského rozsudku tvoriaceho tu
podklad exekúcie, šlo aj o prípad nemožnosti akceptovania takéhoto rozhodnutia a teda i pokračovania

exekúcie na jeho základe.

Napokon zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu v spotrebiteľských veciach (na
ktorých ani v tejto veci nevznikol dôvod nič meniť) vyplýva, že obstáť nemohla ani námietka údajnýmprekročenímkompetenciíexekučnéhosúdupriposudzovanírozhodcovskéhorozsudkuakoexekučného
titulu, ako ani ďalšia, podľa ktorej by ani dosiaľ známymi rozhodnutiami v tzv. spotrebiteľských veciach
nešlo obhájiť nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho

podklad neskoršej exekúcie) „vložením sa“ do problému exekučným súdom.

Systematickým výkladom rozhodnej právnej úpravy totiž treba dospieť k tomu, že už v tejto veci do
úvahy neprichádzajúce ustanovenia § 44 ods. 2 a 3 E. p. (v predmetnej exekučnej veci súdnemu
exekútorovi bolo totiž vydané 4.6.2009 poverenie č. 5202 042470*) zakotvujú nielen možnosť, ale tiež

povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom
prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava
je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia
uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním
dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže odobrenie exekúcie bol(o) možným len

zacenuporušeniapráva.Vuvedenejsúvislostisamozrejmestáleplatíito,že„odobrenie“exekúcie-teda
udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade nezistenia exekučným súdom
rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre
vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul);
pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje

zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred
exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul).

Ak takto exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu
odporujúceho zákonu a takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku

(keďže tu právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok
udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu
a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom, môže mu však - tu
spomínanému titulu - za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť); nemôže byť žiadna zmysluplná
polemika vedená byť o tom, že ak navzdory vade exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti došlo k

udeleniupoverenia(hocisatakstaťnemalo,akotomuboloajvprejednávanejveci),musítubyťajprávny
prostriedok spôsobilý eliminovať nežiaduce dôsledky takéhoto skoršieho pochybenia exekučného súdu.
Tým je práve zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 ZoRK v spojení s ust. § 57 ods.
2 E. p..

Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci
exekúciu ako celok zastavil a odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa aj v napadnutej časti
zastavenia exekúcie podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.

Pre úplnosť je tu zrejme vhodné ešte podotknúť, že nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom

prvého stupňa tu nešlo vyvodiť ani z jeho argumentácie (okresného súdu) tiež dnes už zrušeným
ustanovením § 45 ZoRK (k jeho vypusteniu zo zákona došlo až s účinnosťou od 1. januára 2015, tu
por. i čl. I bod 75 a čl. III zákona č. 336/2014 Z. z.), nakoľko na prípady exekúcií v tzv. spotrebiteľských
veciach na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných pred uzákonením inštitútu spotrebiteľského
rozhodcovského konania pamätá nové prechodné ustanovenie § 243d E. p. (zanesené doň zákonom

č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
ďalej tiež len „ZoSRK“, prijatým súbežne s vyššie spomínanou novelizáciou ZoRK) a to konkrétne jeho
odsek 2.

Podľa § 243d ods. 1 E. p. exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v

rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu
(ktorým je podľa pozn. č. 4ead/ k E. p. práve ZoSRK), vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať
len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného
po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva
účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.

Podľa § 243d ods. 2 E. p. sa na exekučné konania začaté v súlade s ods. 1 alebo vedené na podklade
rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúcipodmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy
účinné do 31. decembra 2014.

Hoci potom oprávnená odvolaním podľa jeho obsahu výslovne napadla len výrok o zastavení exekúcie
a osobitné odvolacie dôvody proti výroku o trovách exekúcie neuviedla, odvolaním bol takto napadnutý
i tento výrok, keďže ide o výrok na zastavení exekúcie závislý.

Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. odvolanie nie je prípustné ani (okrem iných tam uvedených prípadov - pozn.

odvolacieho súdu) proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (ktorým osobitným
zákonom je na základe poznámky č. 31 k tu citovanému ustanoveniu O. s. p. práve E. p.), ak tento
osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou
smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie

nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom do 31. októbra 2013 (ktorému do 31. decembra 2012 zodpovedal
§ 58 ods. 5 E. p.) proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.

Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom od 1. novembra 2013 proti výroku o náhrade trov konania v
rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.

Podľa čl. I § 243b ods. 1 E. p. (ustanovenia nadpísaného spôsobom „Prechodné ustanovenia k úpravám
účinným od 1. novembra 2013“) exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa

predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak (odsek 1) a o odvolaní
proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom
2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané
proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca (odsek 3).

Hocizvyššiecitovanýchustanoveníjezrejmé,žeE.p.včasevydanianapadnutéhouzneseniaodvolanie
proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 pripúšťal, novelou E. p. vykonanou
zákonom č. 299/2013 Z. z. bola s účinnosťou od 1. novembra 2013 zákonodarcom prípustnosť odvolania
vočitakémutovýrokuvylúčená,atotým,žeE.p.odtohtodátumuprípustnosťodvolaniavtejtootázkeani
nezmieňuje, resp. pôvodné (odvolanie pripúšťajúce) ustanovenie nahradzuje ustanovením vyslovene

vylučujúcim možnosť podať mimoriadne dovolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí
podľa § 57.

Ak potom predmetné rozhodnutie vydané vyšším súdnym úradníkom bolo v časti náhrady trov exekúcie
napadnuté odvolaním oprávnenej podaným pred 1. novembrom 2013, v zmysle ustanovenia § 243b

ods. 3 E. p. sa s účinnosťou od 1. novembra 2013 musí postupovať podľa predpisov účinných od tohto
dátumu, ktoré vylučujú prípustnosť odvolania voči výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa §
57 E. p., čo spôsobuje i nutnosť aplikácie § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. na prejednávanú vec.

So zreteľom na vyššie formulované zákonné ustanovenia podanie včasného odvolania oprávnenej

osoby, o ktorom nebolo rozhodnuté sudcom súdu prvého stupňa, spôsobilo po nadobudnutí účinnosti
vyššie zmienenej novely E. p. zrušenie uznesenia vyššieho súdneho úradníka v časti, ktorou bolo
rozhodnuté o náhrade trov exekúcie, a v čase rozhodovania odvolacieho súdu (t. j. po 1. novembri 2013)
preto nejestvovalo (z pohľadu rozhodovania zamestnanca súdu prvého stupňa už a naopak z pohľadu
prípadného rozhodovania sudcu ešte) žiadne rozhodnutie o náhrade trov exekúcie, ktorého správnosťou

by sa mal odvolací súd na základe odvolania zaoberať a posúdenie tejto otázky a opätovné rozhodnutie
o nej bude prináležať sudcovi súdu prvého stupňa.

To je napokon i dôvodom nerozhodovania krajským súdom o trovách odvolacieho konania, pretože tu
došlo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách exekúcie, čím vznikla súdu prvého stupňa

povinnosť rozhodnúť o trovách exekúcie opätovne, a to vrátane trov odvolacieho konania skončeného
týmto uznesením odvolacieho súdu (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4, resp. i § 151 ods. 3 O. s. p. per
analogiam).K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.