Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. február 2015

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 24C/243/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112223319
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Keresztényi
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2015:7112223319.9

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou Mgr.Zuzanou Čisovskou vo veci navrhovateľa: L. F., X.. X.XX.XXXX,
L. Y. R., L. Č.. XXX/XX, zastúpeného: JUDr. Juraj Kus, advokát, so sídlom v Michalovciach, Námestie
osloboditeľov 10 proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Generálnou prokuratúrou SR, so sídlom v
Bratislave, Štúrova 2, v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci takto

r o z h o d o l :

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 100.000,- EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške
9,5 % ročne od 10.2.2012 až do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Konanie v časti o zaplatenie sumy 663,87 EUR spolu s prísl. z a s t a v u j e .

Priznáva navrhovateľovi právo na náhradu trov konania proti odporcovi vo výške 6.541,48 EUR (trovy
právneho zastúpenia), ktorú je odporca povinný zaplatiť navrhovateľovi k rukám jeho právneho zástupcu
JUDr. Juraja Kusa, advokáta, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 12.9.2012 domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu
sumu vo výške 663,87 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 10.2.2012 až do zaplatenia,
ako aj nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 100.000,- EUR s úrokom z omeškania vo výške 9,5 %
ročne od 10.2.2012 až do zaplatenia.

Návrh odôvodnil skutočnosťami, že navrhovateľovi bola spôsobená škoda nezákonným rozhodnutím
policajného orgánu. Týmto nezákonným rozhodnutím bolo uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa
14.12.2005 vydané vyšetrovateľom Odboru inšpekčnej služby v Košiciach. Trestná vec navrhovateľa
sa skončila oslobodzujúcim rozsudkom. Navrhovateľ bol nespravodlivo trestne stíhaný v čase od
14.12.2005 do 14.10.2010, t.j. 4 roky a 10 mesiacov. Navrhovateľ bol obvinený z trestného činu
zneužívania právomoci verejného činiteľa a z trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody.
Proti uzneseniu o vznesení obvinenia navrhovateľ podal sťažnosť, ktorú prokurátor zamietol a podal
na navrhovateľa obžalobu. Spod obžaloby bol navrhovateľ oslobodený rozsudkom Okresného súdu
Michalovce č.k. 3T/86/2010 zo dňa 28.9.2010 z dôvodu, že nebolo preukázané, že skutok sa stal.
Rozsudok nadobudol právoplatnosť 14.10.2010. Navrhovateľ poukázal na to, že oslobodzujúci rozsudok
má rovnaké právne účinky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia resp. zastavenie trestného
stíhania. Sumu vo výške 663,87 EUR si navrhovateľ uplatnil titulom nákladov na obhajobu v trestnom
konaní. V uvedenej časti vzal návrh následne späť. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, navrhovateľ poukázal
na skutočnosť, že za dobu trestného stíhania 4 rokov a 10 mesiacov sa musel zúčastňovať na úkonoch
v prípravnom konaní a neskôr v konaní pred súdom. Účasť na výsluchoch pred vyšetrovateľom a
na hlavnom pojednávaní pred súdom a hrozba vysokého trestu zanechala u neho trvalé následky a

spôsobila mu psychickú traumu. Každé trestné stíhanie a v rámci neho aj hroziaci trest, predstavujú
vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú aj ďalšie negatívne dopady na jeho osobný
život a životný osud. Zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto
sú spôsobilé okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovanú v článku 17 ods. 1 Ústavy
SR obmedziť či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie na ochranu súkromného a rodinného života,
dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje článok 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Trestné
stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, bolo teda spôsobilé vyvolať okrem vzniku
materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Navrhovateľ bol personálnym
rozkazom č. 730 zo dňa 22.12.2005 prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru z
tých istých dôvodov, pre ktoré bol obvinený uznesením vyšetrovateľa zo dňa 14.12.2005. V personálnom
rozkaze sa uvádza, že skutkový stav bol zistený a preukázaný šetrením nadriadeného, ktorý ako dôkazy
použil najmä výsledky šetrenia vedeného v trestnom konaní. Proti personálnemu rozkazu navrhovateľ
podal rozklad, ale Ministerstvo vnútra rozhodnutím zo dňa 6.3.2006 rozklad zamietlo. Síce oslobodzujúci
rozsudok trestného súdu zakladá dôvod na obnovu konania, pretože ide o novú skutočnosť alebo dôkaz,
ktoré neboli policajtovi alebo nadriadenému bez jeho viny v čase konania známe a nemohol ich uplatniť
a ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie, avšak trestné konanie sa skončilo až oslobodzujúcim
rozsudkom zo dňa 28.9.2010 a teda, navrhovateľ nie z vlastnej viny zmeškal subjektívnu aj objektívnu
lehotu podľa ust. § 245 ods. 2 zák. č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru na
podanie návrhu na obnovu konania, v ktorom by sa mohol domáhať zrušenia personálneho rozkazu,
ktorým bol prepustený zo služobného pomeru. Porovnaním obsahu uznesenia o vznesení obvinenia a
personálneho rozkazu o prepustení zo služobného pomeru je zrejmé, že všetky štyri skutky, za ktoré
bol navrhovateľ v disciplinárnom konaní prepustený zo služobného pomeru, sú zhodné zo skutkami, za
ktoré bol aj trestné stíhaný. Navrhovateľ preto dnes nemá k dispozícií iný prostriedok ochrany, ako sa
domáhať náhrady škody v tomto konaní. Prepustením zo služobného pomeru navrhovateľovi vznikla
nevyčísliteľná škoda. Stratil natrvalo sociálne výhody, ktoré ma policajt v zmysle zák. č. 73/1998 Z.z. a v
zmysle zák. č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov. Zo služobného pomeru bol
prepustený z dôvodu, že porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a
jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Podľa ust. § 35
ods. 1 písm. a) zák.č. 328/2002 Z.z. v takomto prípade policajtovi nepatrí odchodné, ktoré sa inak vypláca
policajtovi až do výšky 10-násobku služobného platu, pričom odchodné nepodlieha ani dani z príjmu
fyzických osôb. Navrhovateľ tak stratil nárok na odchodné, pričom jeho služobný plat v čase prepustenia
bol cca 20.000,- Sk, čiže by išlo o sumu asi 200.000,- Sk. Zároveň tým, že bol nezákonne prepustený
zo služobného pomeru, tak sa mu natrvalo kráti aj výsluhový dôchodok, ktorého výška závisí od počtu
odpracovaných rokov v služobnom pomere. Počas takmer 5 rokov nespravodlivého trestného stíhania
došlo k zásahu do súkromného a rodinného života navrhovateľa. Jeho prípad bol viackrát medializovaný,
napr. v denníku Korzár dňa 19.1.2007 bol zverejnený článok „Skorumpovaných policajtov môžu usvedčiť
Ukrajinci“. V tomto článku je rozpísaná vec navrhovateľa, ktorý má patriť medzi 17 policajtov z Odboru
hraničnej kontroly vo Vyšnom Nemeckom, ktorého pred rokom zadržali a obvinili z korupcie a zneužitia
právomoci verejného činiteľa. Táto vec bola medializovaná aj v iných médiách, napr. v televízii Markíza
v hlavných televíznych správach. Konanie navrhovateľa bolo opísané ako hotová vec, t.j. že patrí medzi
skorumpovaných policajtov, ktorí v službe brali úplatky za bezproblémové prepúšťanie cestujúcich atď.
Trestná vec navrhovateľa teda bola podrobená verejnej mienke a aj keď bolo zverejnené, že navrhovateľ
bol oslobodený spod obžaloby, jeho meno ostane navždy pošpinené a množstvo ľudí z rôznych oblastí
života, či už verejného, pracovného alebo rodinného, má o ňom dodnes pochybnosti. Navrhovateľ mal
za to, že najnebezpečnejšie sú zásahy do osobnostných práv, ku ktorým dôjde cez médiá. O trestnom
stíhaní navrhovateľa boli médiá informované policajnými zložkami. Celá verejnosť, známi a rodinní
príslušníci navrhovateľa, spájali jeho meno s korupciou, s braním úplatkov a pozerali na neho ako
na policajta, ktorý si nahonobil majetok z nečestných zdrojov. Navrhovateľ mal za to, že iba samotné
konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím a preto má nárok aj na nemajetkovú ujmu v peniazoch. Navrhovateľ sa ocitol v izolácii
vo všetkých oblastiach života. Mal za to, že s prihliadnutím na jeho osobu, na jeho doterajších život a
prostredie, v ktorom žil a pracoval, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo a
závažnosť následkov, ktoré vznikli v jeho súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, je nemajetková
ujma požadovaná vo výške 100.000,- EUR primeraná. Rozhodnutím o prepustení zo služobného pomeru
príslušníka Policajného zboru navrhovateľovi vznikla nevyčísliteľná škoda, stratil zdroj obživy, ako aj
sociálne výhody zo sociálneho zabezpečenia policajtov.

Zástupca odporcu - Generálna prokuratúra SR namietal, že by v predmetnej veci mal konať ako zástupca
štátu Ministerstvo vnútra SR, z dôvodu, že žaloba je identická so žiadosťou o predbežné prerokovanie
nároku, ktorý navrhovateľ prerokoval s Ministerstvom vnútra SR. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 4
ods. 1 písm. n) zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého je na konanie vo veci náhrady škody príslušný orgán
podľa písm. a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku, ak ku škode
došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť
bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. GP SR
mala za to, že medzi orgány, do pôsobnosti ktorých by patrilo predbežné prerokovanie nároku, patrí
MV SR, MS SR a GP SR. Tým, že nedošlo k predbežnému prerokovaniu nároku na náhrady škody
s Generálnou prokuratúrou SR, nie je splnená ani podmienka podľa ust. § 15 ods. 1 cit. zák., podľa
ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je potrebné vopred predbežne
prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného s príslušným orgánom. Pokiaľ Ministerstvo vnútra
SR malo za to, že nie je orgánom, ktorý je príslušný, malo túto žiadosť postúpiť príslušnému orgánu
podľa § 15 ods. 2 cit. zákona, pretože nepostúpením žiadosti prijalo na seba postavenie orgánu, s
ktorým sa má konať. Mal za to, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by u navrhovateľa
vznikla až taká ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie náhrady v uplatnenom rozsahu. Vo vzťahu k
nároku na úroky z omeškania namietal, že tento nárok vznikne až po rozhodnutí súdu o náhrade
nemajetkovej ujmy. Mal za to, že civilný súd v rámci tohto konania nemôže posudzovať a hodnotiť, či v
rámci trestného konania vznikli prieťahy. Čo sa týka medializácie prípadu, mal za to, že navrhovateľ si
mohol uplatniť právo na ochranu osobnosti priamo voči subjektom, ktoré predmetnú kauzu medializovali.
Čo sa týka personálneho rozkazu, ktorým bol navrhovateľ prepustený zo služobného pomeru a tvrdenia
navrhovateľa o jeho nezákonnosti, namietal, že nemajetková ujma, ktorá je predmetom tohto konania,
by nemala nahrádzať škodu spôsobenú nezákonnosťou rozhodnutí vydaných inými orgánmi.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, výsluchom svedkov a oboznámením listinných
dokladov tvoriacich obsah spisu a na základe týchto dôkazných prostriedkov zistil skutkový stav veci.

Z listu právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 5.8.2011 súd zistil, že navrhovateľ požiadal Ministerstvo
vnútra SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

Z listu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 6.2.2012 súd zistil, že žiadosti navrhovateľa
o náhradu škody nebolo vyhovené z dôvodu, že nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia ani k
nesprávneho úradnému postupu.

Z uznesenia Úradu inšpekčnej služby, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite MV SR
sp.zn. ČTS:UIS-86/KOK-2005 zo dňa 14.12.2005 súd zistil, že voči navrhovateľovi bolo vznesené
obvinenie za pokračujúce trestné činy zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1
písm.a) Tr. zákona a prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2 Tr. zákona z dôvodu,
že ako verejný činiteľ pri výkone služby na OH KPZ Vyšné Nemecké na pracovisku pasovej kontroly
pre peších a osobné motorové vozidlá na vstupe z Ukrajiny do Slovenskej republiky v rozpore s ust.
čl. 8 písm. b) a čl. 12 ods. 1 písm. b) a písm. c) Nariadenia ministra vnútra SR č. 50/2002 o činnosti
oddelení hraničnej kontroly Policajného zboru odborov hraničnej a cudzineckej polície, úradu hraničnej
a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru
1./ dňa 14.10.2005 bez zákonného dôvodu prevzal ako úplatok z pasu nestotožneného občana Ukrajiny
bankovku zelenej farby nezistenej meny a hodnoty a túto si ponechal pre osobnú potrebu,
2./ dňa 14.10.2005 bez zákonného dôvodu si vybral ako úplatok z ukrajinského cestovného pasu
nezistený predmet neznámej hodnoty a tento si ponechal pre osobnú potrebu,
3./ dňa 16.10.2005 bez zákonného dôvodu prevzal ako úplatok od nestotožnenej osoby krabicu od
alkoholu a krabičku cigariet zn. Marlboro a tieto si ponechal pre osobnú potrebu,
4./ dňa 19.10.2005 bez zákonného dôvodu prevzal ako úplatok od nestotožnenej osoby kartón cigariet
zn. BOSS a tento si ponechal pre osobnú potrebu,
čím porušil svoje povinnosti v zmysle ust. § 48 ods. 3 písm. a), písm. g) zák. č. 73/1998 Z.z. o štátnej
službe príslušníkov Policajného zboru, § 8 ods. 1 zák. č. 171/93 Z.z. o Policajnom zboru, s poukazom
na čl. 1 a čl. 5 Etického kódexu príslušníka Policajného zboru.

Z uznesenia Vojenskej obvodnej prokuratúry v Prešove č.k. OPv 259/05 zo dňa 23.2.2006 súd zistil, že
bola zamietnutá sťažnosť obvineného navrhovateľa proti vyššie cit. uzneseniu z dôvodu, že sťažnosť

nie je dôvodná. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že doposiaľ vykonané dokazovanie, predovšetkým
obrazové a zvukové záznamy, potvrdzujú existenciu podozrenia zo spáchania trestných činov.

Z obžaloby Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov č.k. OPv 280/08 zo dňa 3.6.2010 súd zistil, že na
navrhovateľa bola podaná obžaloba, že:
1./ dňa 14.10.2005 nevykonal prehliadku nestotožneného občana Ukrajiny vstupujúceho na územie
Slovenskej republiky, od ktorého bez existencie zákonného dôvodu prevzal bankovku nezistenej meny
a nominálnej hodnoty za jeho rýchle a bezproblémové vybavenie a vstup do Slovenskej republiky a túto
si ponechal pre osobnú potrebu,
2./ dňa14.10.2005 nevykonal prehliadku S. H. C., občana Ukrajiny, vstupujúceho na územie Slovenskej
republiky, od ktorého bez existencie zákonného dôvodu prevzal bankovku nezistenej meny a nominálnej
hodnoty za jeho rýchle a bezproblémové vybavenie a vstup do Slovenskej republiky a túto si ponechal
pre osobnú potrebu,
3./ dňa 16.10.2005 nevykonal prehliadku nestotožneného občana Ukrajiny vstupujúceho na územie
Slovenskej republiky, od ktorého bez existencie zákonného dôvodu prevzal alkohol a krabičku cigariet
bližšie nestotožnenej značky za jeho rýchle a bezproblémové vybavenie vstupu do Slovenskej republiky
a túto si ponechal pre osobnú potrebu,
4./ dňa 19.10. 2005 nevykonal prehliadku nestotožneného občana Ukrajiny vstupujúceho na územie
Slovenskej republiky, od ktorého bez existencie zákonného dôvodu prevzal kartón cigariet zn. Boss za
jeho rýchle a bezproblémové vybavenie a vstup do Slovenskej republiky a túto si ponechal pre osobnú
potrebu,
a teda, ako verejný činiteľ v úmysle zadovážiť sebe neoprávnený prospech vykonával svoju právomoc
spôsobom odporujúcim zákonu a priamo pre seba prijal úplatok, aby sa zdržal konania tak, že porušil
povinnosti vyplývajúce z jeho postavenia,
čím spáchal pokračovací trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm.
a) Tr. zákona účinného do 31.12.2005 a pokračovací trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej
výhody podľa § 160 ods. 2 Tr. zákona účinného do 31.12.2005. Z odôvodnenia obžaloby vyplýva, že
z posledného služobného hodnotenia navrhovateľa je zrejmé, že navrhovateľ je hodnotený kladne,
v priebehu služby bol šesťkrát disciplinárne odmenený, disciplinárne potrestaný nebol. V evidencii
priestupkov, ako aj v registri trestov GPSR nemá žiaden záznam.

Z rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 3T/86/2010-1105 zo dňa 28.9.2010 súd zistil, že
navrhovateľ bol spod skutkov obžaloby pre vyššie uvedené pokračovacie trestné činy oslobodený,
nakoľko nebolo dokázané, že skutky, pre ktoré bol obžalovaný stíhaný, sa stali. Z odôvodnenia rozsudku
vyplýva, že k tomuto záveru súd dospel s prihliadnutím k tomu, že dokazovaním nebol produkovaný
žiaden konkrétny dôkaz, ktorý by navrhovateľa jednoznačne usvedčil z trestných činov a teda, že by
konal v rozpore so služobnými povinnosťami vyplývajúcimi mu zo všeobecne záväzných právnych
predpisov, resp. z interných riadiacich aktov, ktorými bol pri výkone svojho povolania viazaný a bol ich
povinný dodržiavať.

Z personálneho rozkazu ministra vnútra SR č. 730 zo dňa 22.12.2005 súd zistil, že navrhovateľ, v
hodnosti podpráporčík, v stálej štátnej službe, vo funkcii staršieho referenta oddelenia hraničnej kontroly
PZ Vyšné Nemecké, Odboru hraničnej polície Sobrance, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia
Policajného zboru, bol podľa § 192 ods. 1 písm. e) zák. č. 73/1998 Z.z. prepustený zo služobného
pomeru príslušníka Policajného zboru, s tým, že jeho služobný pomer končí dňom doručenia tohto
rozhodnutia. Navrhovateľovi bolo odňaté identifikačné číslo. K prepusteniu zo služobného pomeru došlo
z dôvodov, ktoré sú totožné s uznesením o vznesení obvinenia, resp. s obžalobou. Z odôvodnenia
personálneho rozkazu ďalej vyplýva, že skutkový stav bol zistený a preukázaný šetrením nadriadeného,
ktorý ako dôkazy použil najmä výsledky šetrenia Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite,
Úradu inšpekčnej služby PZ MV SR, vedeného pod ČTS: UIS 86/KOK-2005 na základe nahliadnutia
do tohto spisu. V rozkaze je konštatované, že navrhovateľ svojím konaním porušil služobnú prísahu a
služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom spočívajúcim v tom, že nebol čestným a disciplinovaným
príslušníkom PZ, keď zneužil svoje služobné postavenie, prevzal a ponechal si v tomto rozhodnutí
uvedené veci a to aj napriek tomu, že na takéto prijatie nemal žiaden právny dôvod a tieto skutočnosti
bezodkladne neoznámil príslušnému orgánu, ako aj tým, že nevykonával štátnu službu riadne, keď si
neplnil úlohy na úseku svojho služobného zaradenia uložené mu zákonom, nariadením nadriadeného
a Etickým kódexom príslušníka PZ, nezdržal sa konania, ktoré viedlo k stretu dôležitého záujmu štátnej
služby s osobnými záujmami a ktoré mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru a ohroziť dôveru v tento

zbor a nedodržal služobnú disciplínu. Ponechanie navrhovateľa v služobnom pomere by bolo na ujmu
dôležitých záujmov štátnej služby, predovšetkým záujmu na svedomitom plnení služobných povinností a
dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi PZ, na ich čestnosti a na upevňovaní
dôvery občanov v tento zbor. Bolo by v príkrom rozpore s dôležitými záujmami štátnej služby, aby v
služobnom pomere zotrval policajt, ktorý vzatím v rozhodnutí uvedených vecí ohrozil aj svoju nestrannosť
z hľadiska výkonu svojej budúcej služobnej činnosti pri ochrane vonkajšej štátnej hranice Slovenskej
republiky a Európskej únie.

Z rozhodnutia Ministerstva vnútra SR č. KM-15/PK-2006 zo dňa 6.3.2006 súd zistil, že rozklad
navrhovateľa, podaný voči vyššie citovanému personálnemu rozkazu, bol zamietnutý ako nedôvodný
a personálny rozkaz bol potvrdený. Navrhovateľ v rozklade proti personálnemu rozkazu uviedol, že s
prepustením zo služobného pomeru nesúhlasí, pretože doposiaľ nebol právoplatne odsúdený a v tomto
prípade platí aj pre príslušníka PZ prezumpcia neviny.

Súd ďalej zistil, že v denníku Zemplínsky denník Korzár č. 15 bol dňa 19.1.2007 uverejnený článok
pod titulom „Skorumpovaných policajtov môže usvedčiť Ukrajinci“, s podtitulom „Zo sedemnástich
obvinených policajtov nebol ani po vyše roku nikto obžalovaný“, v ktorom sa uvádza, že vo vyšetrovaní
sedemnástich policajtov z Odboru hraničnej kontroly vo Vyšnom Nemeckom, ktorých pred rokom zadržali
a obvinili z korupcie a zneužitia právomoci verejného činiteľa, zavážia výpovede svedkov z Ukrajiny.
Vyplýva to z vyjadrení hlavného vojenského prokurátora Mikuláša Gardeckého, ktoré poskytol tomuto
denníku. Celý prípad dozoruje Vojenská obvodná prokuratúra v Prešove. Policajtov zadržali kukláči
v decembri 2005 priamo na hlavnom hraničnom prechode na slovensko ukrajinskej hranici počas
pracovnej porady. Obvinení mali cestujúcim umožňovať rýchly a bezproblémový prechod hranicou
za úplatok v podobe peňazí, cigariet alebo iného tovaru. Akciu na odhalenie a zadržanie úplatných
policajtov pripravoval Úrad inšpekčnej služby cudzineckej polície približne pol roka. Bývalý minister
vnútra Vladimír Palko policajtov krátko po zadržaní prepustil z radov polície bez nároku na odstupné.
Potreba výsluchov svedkov z Ukrajiny je podľa prokuratúry odôvodnená analýzami videozáznamov z
kamier, ktoré sú umiestnené priamo na hraničnom prechode. Analýzu videozáznamov už vyšetrovatelia
vykonali. Zadržanie sedemnástich policajtov vo Vyšnom Nemeckom je druhým najväčším prípadom
odhalenia korupcie policajtov na hraničnom priechode v SR za posledných 15 rokov.

Navrhovateľ vo svojej výpovedi uviedol, že po vznesení obvinenia strávil jednu noc v CPZ. Do
Policajného zboru bol prijatý dňa 1.1.1999. Absolvoval špeciálnu policajnú školu; iné, ako stredné
policajné vzdelanie, nemá. V regióne Sobrance znamenala práca policajta veľmi lukratívne zamestnanie.
Na spoločenskom rebríčku išlo o vysoké postavenie, s lukratívnym príjmom. Dňa 23.12.2005
navrhovateľa prepustili z polície a vtedy sa začalo pre neho doslova peklo na zemi. Nevedel sa uplatniť
v spoločenskom, ani v pracovnom živote. Nikde ho nechceli zamestnať. Sobrance je malé mestečko,
kde ho každý pozná. Po polroku preto vycestoval do zahraničia, kde bol necelé dva roky. Pracoval ako
robotník, roznášal tovar v obchodnom stredisku TESCO a potom pracoval ako pomocný robotník na
stavbe. Nešlo o stabilný pravidelný príjem. V zahraničí mal sprvoti problém sa uplatniť, pretože neovládal
anglický jazyk. Následne sa zo zahraničia vrátil, chcel si nájsť prácu na Slovensku a urovnať život,
ale bolo to ťažké a tak sa opäť vrátil do zahraničia, do Francúzska. V súčasnosti pracuje v doprave;
príležitostne jazdí ako taxikár. S priateľkou, ktorú mal v čase vznesenia obvinenia, sa rozišli; ich vzťah
ovplyvnili tieto okolnosti. V mieste bydliska mal navrhovateľ mnoho známych, všetci sa mu zdravili,
všetci boli kamarátski. Po tom, čo to celé vypuklo, sa ho ľudia začali strániť, posmievali sa mu, robili
narážky, rozprávali o ňom, že je skorumpovaný. Kolegovia zo zamestnania s ním už nekomunikovali tak,
ako predtým. Predtým sa zúčastňoval rôznych spoločenských stretnutí so známymi a priateľmi. Potom
už žiadnych, nikto ho už nepozýval. Cítil sa odvrhnutý aj tými, o ktorých si myslel, že pri ňom stoja.
Jeho príjem predtým, ako bol prepustený zo služobného pomeru, bol v priemere 15.000,- Sk mesačne.
Prepustením stratil nárok na odchodné, aj na výsluhový dôchodok, pretože mal odpracovaných málo
rokov. Navrhovateľ nemal žiadne záväzky (dlhy, úvery), býval u rodičov a šetril si na vlastné bývanie.

Svedkyňa C. F., matka navrhovateľa, uviedla, že aj ona spolu s manželom a s celou rodinou uverili, že to,
čo bolo kladené navrhovateľovi za vinu, je pravdou, že to urobil. Videli v televízii, ako syna a ostatných
policajtov odvádzajú v putách, písali o tom noviny. Preto tomu verili, hoci navrhovateľ svoju vinu popieral.
Otec navrhovateľa skoro vyhodil z domu. Celé sa to stalo pred sviatkami; na Vianoce, ani na Silvestra
k nim už nikto z rodiny neprišiel, hoci predtým k nim na tieto sviatky rodinní príslušníci chodili úplne
bežne. Navrhovateľ mal veľa známych a priateľov, ktorí bežne chodili k nim domov na oslavy menín,

narodenín a iné oslavy, napr. na opekačky, navrhovateľ chodil na futbal, na plaváreň. Potom to všetko
prestalo. Keď po tom, čo sa stalo, išli von do mesta alebo do obchodu, tak na nich ľudia zazerali. Otcovi
navrhovateľa v práci povedali, že vychoval banditu. Rozprávali sa s manželom o tom, kde urobili pri
výchove syna chyby. Dokonca ešte aj teraz, napriek tomu, že už bol oslobodený spod obžaloby, keď
sa otec navrhovateľa nahnevá, tak na neho kričí, že je kriminálnik; otec akoby stále pochyboval o jeho
nevine. Navrhovateľ začal po tom, čo sa to stalo, vo väčšej miere holdovať aj alkoholu, bol strašne
nervózny a aj ona a jej manžel museli brať prášky na ukľudnenie. Takto to bolo dosť dlho, že sa ich ľudia
stránili. Až po tom, čo navrhovateľa zbavili viny, tak sa to začalo trošku zlepšovať, ale ľudia sú takí,
že aj teraz sa ich viac menej stránia a podpichujú. Navrhovateľ si dlho nemohol nájsť prácu, polroka
bol doma, nikde ho nechceli zamestnať, preto vycestoval do zahraničia. Má len policajné vzdelanie, od
svojich 15 rokov chodil na policajnú školu do Holešova. Inú školu nemal skončenú. Teraz pracuje tak,
že príležitostne zabezpečuje dopravu ľudí na prácu do Rakúska.

Svedok H. F., brat navrhovateľa, uviedol, že pred tým, ako sa odohrali tieto udalosti, mal navrhovateľ
veľa kamarátov, chodili spolu na rôzne stretnutia, na grilovačky, všade kam prišiel, ho vítali, poznali ho
ako policajta. Policajtov si ľudia v Sobranciach veľmi vážia. Potom všetko prestalo. Navrhovateľ sa stal
veľmi nervóznym, hádali sa už aj na maličkostiach a na viac, začal dosť popíjať. Nervózny z tejto situácie
bol hlavne ich otec; či už on, keď niekam išiel alebo aj svedok, keď sa stretol niekde vonku so známymi,
títo ich neustále podpichovali, urážali a hádzali poznámky, čo potom bratovi vyčítal, lebo mu to bolo veľmi
nepríjemné. Všetci hovorili o tom, dokonca aj policajti, že to navrhovateľ určite urobil, že majú na nich
dôkazy. Uveril tomu aj svedok. Celá kauza bola zverejnená v médiách, na Markíze, písalo sa o tom v
SME a všetci o tom hovorili, vrátane policajtov. Brat sa nechcel o tom rozprávať, bol z toho znechutený
a podráždený. Predtým mali aj viac rodinných návštev; potom sa im začala rodina vyhýbať. Dokonca,
keď sa niekto spýtal, že „kto je ten F.“, stačilo povedať, že to je ten, čo ho zobrali kukláči a ľudia hneď
vedeli, o koho sa jedná. Ľudia robili narážky, priamo aj nepriamo; dalo sa vycítiť, že zazerajú a že sa o
nich rozprávajú. Vzhľadom na to, že po prepustení zo zamestnania si navrhovateľ nevedel nájsť prácu
a aj preto, aká bola doma atmosféra a chcel, aby zišiel z očí, tak odcestoval do Anglicka za prácou. V
okrese Michalovce sa práca nájsť nedala, od l5 rokov navrhovateľ chodil na policajnú školu, takže okrem
policajného vzdelania nemal iné remeslo.

Svedkyňa L. R., sestra matky navrhovateľa uviedla, že keď sa celé odohralo, bola veľmi sklamaná.
Synovca mali v rodine veľmi radi. Pozerali televízne noviny a videli, že polícia odvádzala chlapcov v
putách. Volal jej manžel, že tam videl aj synovca. Bola to veľká hanba. Tam, kde býva, to je malá dedina,
kde každý každého pozná a všetci sa pýtali, či aj ich synovec tam bol. Veľmi ťažko to znášala babka, tá sa
hanbila a povedala, že nech ani nepríde ku nej domov, že sa hanbí ísť hoci aj do obchodu. Ľudia vedia,
že sú v príbuzenskom vzťahu. Najhoršie to znášal manžel svedkyne, ktorý až doteraz nemôže synovca
vystáť. Svedkyňa v roku 2005 pracovala na pasovom oddelení Ministerstva vnútra SR v Michalovciach a
kolegovia sa jej stále pýtali, či je to pravda. Svedkyňa totiž často synovca spomínala, mali ho veľmi radi,
hovorila o ňom ako „o našom L.“. Potom nasledovali už len posmešky, keď jej kolegovia vraveli, že keby
nebol vinný, keby sa toho nebol dopustil, tak by ho určite nezobrali v putách. Ľudia veria tomu, že to
urobil. Bolo to v televízii a v novinách, tak majú za to, že je to svätá pravda. Ešte aj teraz sa niekedy stane,
že sa kolegovia svedkyne v práci spýtajú, či ten kriminálnik je jej rodina. Ľudia veria, že tie peniaze,
úplatky zobral a že teraz si bude z toho dobre žiť. S navrhovateľom sa svedkyňa už veľmi ani nestretáva,
napriek tomu, že bol oslobodený spod obvinení. Predtým sa ako rodiny pravidelne navštevovali. Ostali
totiž pochybnosti a zmiešané pocity. Je to, ako keď máte niekoho rád a potom Vás sklame.

Svedok D. E. uviedol, že s navrhovateľom sa poznajú asi 15 rokov, boli priatelia. Vzhľadom na svoju
pozíciu požíval v našom meste vážnosť a dôstojnosť. Aféra s úplatkami bola medializovaná v televízii,
v správach, videli kukláčov, ktorí ich odviedli. Uverili sme tomu. Každý o tom hovoril, každý tomu veril.
Hovorilo sa o skorumpovaných policajtoch, o tom, že z basy sa tak skoro nedostanú, že konečne už
niekto s tým niečo urobil. To by človek musel žiť v Sobranciach, aby vedel, ako to tam chodí. Hovorilo
sa o tom v televízii, v novinách a správach a rozoberalo sa to pomerne dlhú dobu. Kto by tomu neveril.
Hovorili, že pôjdu rovno do basy. Nejednalo sa len o navrhovateľa, ale o ďalších 20 policajtov. Po tom,
čo prepukla aféra s úplatkami, ich vzťah sa zmenil. Predtým chodili spolu von, často sa stretávali. Bolo
to v podstate každý víkend, kedykoľvek, keď mali voľný čas, sa stretávali ako partia 10 - 20 ľudí pri
rôznych príležitostiach. Kamarátili sa síce aj naďalej, ale nebolo to už také, ako to bolo predtým. Nastalo
ohováranie, podpichovali svedka, že sa kamaráti s niekým, kto bral úplatky. Aj rodičia svedkovi hovorili,

že ho s ním budú spájať, keď si bude napríklad hľadať prácu a podobne. Aj navrhovateľ sa zmenil, von
už tak nechodí, ako predtým. Je pravdou, že sa občas stretnú na káve, ale nie je to už také a to z oboch
strán. Sobrance sú veľmi malé mesto, každý sa s každým pozná a svedok si nechcel narobiť problémy
v súvislosti s tým, že by sa s ním bol naďalej stretával. Hovorí sa, že to je ten, čo bral úplatky. Ani prácu
si nemôže zohnať, pretože každý o ňom povie, že to je ten, ktorý si už nakradol toho dosť.

Svedok Y. G. uviedol, že s navrhovateľom sa pozná od svojich 15 rokov. Pred udalosťou, ktorá sa
stala navrhovateľovi, sa aktívne stretávali, chodili spolu na oslavy, mali dobrý kamarátsky vzťah. Po
medializácii celej udalosti svedok prerušil kontakt s navrhovateľom. V tom čase pracoval ako vojak a
mal obavu, aby ho nespájali s niekým, kto je skorumpovaným policajtom. Pamätal sa na udalosť, ktorá
sa stala v bare, kde navrhovateľa jeden človek verbálne napadol, povedal, že je nula, že už nie je ničím,
keď nie je policajtom a chcel ho napadnúť aj fyzicky. Samozrejme, vzhľadom na to, že Sobrance sú
malé mesto, sa s navrhovateľom vídajú, avšak žiaden vzťah už neudržiavajú. Navrhovateľ mal povesť
normálneho slušného človeka, z pracovného hľadiska ho vnímal ako profesionála, keďže vyštudoval
dobrú školu a získal dobré policajné vzdelanie a z osobného hľadiska ho vnímal ako poctivého človeka.
Aj svedok uveril obvineniam voči navrhovateľovi, bolo to predsa v správach, v televízii, v novinách, všade
sa hovorilo o skorumpovaných policajtoch. Hoci navrhovateľ sa bránil obvineniam, to, čo odznelo v
médiách, bolo pre svedka smerodajné. Celá udalosť bola témou debát v Sobranciach niekoľko mesiacov,
o inom sa ani nehovorilo. O navrhovateľovi panuje povesť, že je skorumpovaný, že bral úplatky, skrátka
ho vnímajú negatívne. Pred aférou mal navrhovateľ priateľku, ktorá ho opustila práve kvôli tejto udalosti.
Navrhovateľ pracoval v zahraničí, pretože tu si nevedel nájsť prácu práve kvôli tomu, čo sa stalo.

Svedok E. S. uviedol, že navrhovateľa pozná už od základnej školy, mali dobrý vzťah, chodili spolu často
von, na rodinné oslavy a pod.. Po tom, čo v decembri zobrali navrhovateľa policajti za korupciu a za to,
že bral úplatky, sa ich kamarátstvo zmenilo. Svedok uveril medializácii prípadu. Bývalý minister Palko
to zmedializoval tak, že človek by tomu ťažko neuveril. Predtým mal navrhovateľ v meste svoje meno,
svoje postavenie. Potom na neho ukazovali prstom, že kradol. Sobrance sú veľmi malé mesto. Každý s
ním prerušil styky, aj ostatní kamaráti. Predtým ho všade pozývali na opekačky, na stretnutia, potom už
nikto. Navrhovateľ začal mať problémy s alkoholom, nikto ho nechcel vziať do roboty, dosť sa trápil. Má
policajnú školu, s ktorou je ťažké pohľadať si nejakú inú prácu, než u polície a hlavne, ľudia ho brali ako
zločinca. Za prácou napokon musel vycestovať do zahraničia a teraz robí na čiastočný úväzok taxikára.
Ani po tom, čo bol navrhovateľ zbavený obvinenia sa nezmenil postoj svedka ani okolia; obnova je ťažká,
vzťahy sa už medzitým dosť narušili a ochladli.

Svedok A.. O. G. uviedol, že s navrhovateľom mali priateľský vzťah už od dávna, asi 20 rokov a pozná
ho aj z práce, navrhovateľ bol jeho starším kolegom. Často chodili na grilovačky, do barov, skrátka von.
V decembri 2005 sa všetko zmenilo a to aj v osobnom, aj v pracovnom živote. Videli, ako kukláči zobrali
17 ľudí - policajtov. Bola to téma porád v práci každý deň, po dlhú dobu. Ľudia ich inak nenazvali, ako
skorumpovaných kriminálnikov, ktorí si nahonobili majetky, pričom dôkazná situácia bola vnímaná tak,
že budú sedieť minimálne 10 rokov. Každý vravel, že aspoň sa vie, ako boli nahonobené majetky. Vedelo
sa, že existujú zvukové aj obrazové nahrávky, teda ITP vykonané so súhlasom súdu a vzhľadom na
túto dôkaznú situáciu sa aj medzi kolegami policajtmi predpokladalo, že obvinenie je dôvodné. Bolo
to medializované, bolo to v správach, v novinách, kto by tomu neveril. Po tejto afére sa svedok s
navrhovateľom prestal stýkať. Mal strach z dôvodu svojej pracovnej pozície, že ho ako policajta budú
spájať s ním. V meste sa o tom hovorilo, všade boli posmešky. Aj ostatní priatelia a kamaráti, resp. iní
ľudia sa prestali stýkať s navrhovateľom, ani sám navrhovateľ už nechodil von, prestali si so svedkom
aj telefonovať. Navrhovateľ mal v tom čase známosť, ktorej rodičia jej následne zakázali stretávať sa s
ním. Svedok ho pokladal za čestného kamaráta, dobrého kolegu. V práci mal v podstate postavenie tzv.
pána pasováka z Holešova, čo je policajná škola. Následne po tejto kauze má už iba povesť úplatkára a
zlodeja. Sobrance sú malé mesto, kde každý o každom hovorí. Svedok nezmenil svoj názor ani potom,
čo bol navrhovateľ zbavený obvinenia. Uviedol, že ich vzťahy sú už narušené a hoci sa navrhovateľ
obhajoval, svedok mu neveril.

Svedok V. E. uviedol, že s navrhovateľom sa spoznal prostredníctvom svojej manželky a matky
navrhovateľa, ktoré boli kolegyňami. Začali sa pravidelne navštevovať a pri týchto príležitostiach mal
možnosť spoznať navrhovateľa. Navrhovateľa pozná už 10 rokov. Čo sa týka jeho osobnostných a
charakterových vlastností, navrhovateľa vnímal ako milého, príjemného a tichého chlapca. Aj svedok
patril medzi obvinených, ktorých sa dotýkala predmetná kauza. Touto sa strašne zmenil celý ich život.

Médiá z nich spravili zlodejov, vrahov a klamárov. Sobrance sú malé mestečko, kdekoľvek sa objavíte,
každý na Vás ukazuje prstom. Obvinení policajti upustili od všetkých kontaktov, uzavreli sa do seba a
prestali komunikovať aj navzájom. Keď sa totiž aj náhodou stretli, už ich ohovárali, že zlodeji sa znova
stretli, už znova chcú niečo kuť. Vplývalo to zle nielen na nich, ale aj na ich rodinných príslušníkov;
aj na nich ľudia ukazovali prstom, ohovárali ich. Aké to bolo strašné, to sa vlastne ani nedá opísať.
Navrhovateľ bol veselý, zábavný chlapec, obľúbený v kolektíve. Chodilo k nemu veľa chlapcov. Veselili
sa, smiali. Obľúbený bol aj v kolektíve pracovnom, v ktorom sa cítil veľmi dobre. Potom s ním nikto
nechcel komunikovať, aj svedok sám počul, ako ľudia hovoria, s tým sa nestretávaj, veď toho viedli
v putách. Navrhovateľ stratil zamestnanie, stratil kamarátov. Ako bývalý policajt svedok uviedol, že je
ťažké nájsť si prácu s policajným vzdelaním mimo polície a to hlavne mladému človeku. Navrhovateľ
bol dlho nezamestnaný a teraz robí len príležitostné práce. Nikto ho nechcel vziať do práce práve kvôli
tomu, čo sa stalo.

Z rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 7C/66/2011-129 zo dňa 30.1.2013 súd zistil, že vo veci
navrhovateľa Z. L. proti štátu, zastúpenému Ministerstvom vnútra SR, súd zaviazal odporcu zaplatiť
navrhovateľovi sumu 2.104,44 EUR titulom náhrady trov právneho zastúpenia v trestnom konaní a sumu
60.000,- EUR titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Z odôvodnenia cit. rozsudku súd zistil, že navrhovateľ
sa žalobou zo dňa 15.4.2011 domáhal náhrady škody z dôvodu, že dňa 14.12.2005 bolo voči nemu
začaté trestné stíhanie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a trestný čin prijímania
úplatku a nenáležitej výhody. Z výpovede navrhovateľa vyplynulo, že dňa 23.12.2005 mu bol doručený
personálny rozkaz o ukončení jeho služobného pomeru. Svedok, syn navrhovateľa, uviedol, že potom,
čo sa stalo otcovi, doma nastala nepohoda, otec bol nervózny. Taktiež spolužiaci sa mu vysmievali,
že má skorumpovaného otca. Jeho otec začal mať problémy so zdravotným stavom, so srdcom. Sám
syn navrhovateľa mal záujem vstúpiť do služieb polície. Úspešne absolvoval a splnil všetky podmienky,
avšak riaditeľ Hraničnej polície s tým nesúhlasil, nakoľko jeho otec mal zlú povesť. Jeho otec mal
problém sa zamestnať. Bol dlhšiu dobu nezamestnaný. Súd uzavrel, že vedené trestné stíhanie malo za
následok stratu zamestnania navrhovateľa ako aj sťaženie jeho spoločenského uplatnenia, keďže si dlho
nemohol nájsť prácu. Taktiež malo za následok zhoršenie jeho zdravotného stavu a obmedzenie výkonu
poľovného práva ako dôsledok zaistenia zbrojného preukazu a streliva. Trestným stíhaním utrpela aj
povesť navrhovateľa v mieste jeho bydliska ako aj v predchádzajúcom profesijnom živote na základe
mediálnych výstupov. Ako živiteľ rodiny prišiel o stály príjem a zabezpečenie rodiny.

Podľa ustanovenia § 27 ods.1 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje
na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a
na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Citovaný zákon nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004 (článok VI zákona).

Podľa ustanovenia § 1 citovaného zákona, tento zákon upravuje
a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,
b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len "územná samospráva") za škodu
spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy,
c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

Podľa ustanovenia § 2 citovaného zákona, na účely tohto zákona
a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
b) orgán verejnej moci je
1. štátny orgán,
2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

Podľa ustanovenia § 3 ods.1 a 2 citovaného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ustanovenia § 5 ods.1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

Podľa ustanovenia § 6 ods.1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa ustanovenia § 15 ods.1 a 2 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť
príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa ustanovenia § 16 ods.1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa ust. § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

V predmetnej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady škody (nemajetkovej ujmy) spôsobenej nezákonným
rozhodnutím - uznesením Úradu inšpekčnej služby, Odboru boja proti korupcii a organizovanej
kriminalite MV SR sp.zn. ČTS:UIS-86/KOK-2005 zo dňa 14.12.2005, ktorým bolo začaté trestné stíhanie
voči navrhovateľovi, ktorý bol obvinený za pokračujúce trestné činy zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm.a) Tr. zákona a prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa §
160 ods. 2 Tr. zákona.

Vzhľadom k tomu, že citované rozhodnutie bolo vydané po účinnosti zákona č.514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (1.7.2004), vychádzajúc z prechodného
ust. § 27 ods.1 citovaného zákona, súd po právnej stránke predmetnú vec posúdil podľa tohto zákona.

Základnými predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v prípade
nezákonného rozhodnutia sú:
1. existencia nezákonného rozhodnutia, vydaného orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci
2. existencia škody a
3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

Nezákonné rozhodnutie.

Súd sa stotožnil s argumentáciou navrhovateľa, že vynesenie oslobodzujúceho rozsudku má rovnaké
dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, čo
je základná podmienka pre uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
tak ako to vyplýva z dikcie ust. § 6 ods.1 citovaného zákona.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s
objektívnym právom. Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov
smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa
nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti. V preskúmavanej veci navrhovateľ svoj
nárok na náhradu škody odvodzoval z uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré neúspešne napadol
sťažnosťou. Toto uznesenie považoval za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu nemalo byť
vôbec vedené; spáchanie skutkov, z ktorých bol obvinený, nebolo preukázané, preto bol spod obžaloby
oslobodený.

Keďže toto uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa § 4 ods.1 citovaného zákona, bolo
potrebné zaoberať sa otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska ust. § 6 citovaného
zákona rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Pri posudzovaní uvedenej otázky treba
vziať do úvahy, že po oslobodení spod obžaloby neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku
proti uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to už bezpredmetné. Záporná
odpoveď na položenú otázku by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej
v citovanom zákone. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená
nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe, bola odčinená. Záporná odpoveď
by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie, by musela niesť materiálne
dôsledky takéhoto rozhodnutia, aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu
treba hľadieť ako na nevinnú.
Vyššie uvedený výklad predstavuje už ustálenú súdnu judikatúru a súdnu prax. Skutočnosť, že nedošlo
(resp. objektívne nemohlo dôjsť) k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom
nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť alebo
nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný
výsledok celého trestného stíhania. Zhrnúc uvedené súd konštatoval, že v danom prípade je splnená
prvá základná podmienka pre záver o zodpovednosti štátu.

V danom prípade bola medzi účastníkmi konania spornou otázka orgánu, príslušného konať v mene
štátu.

Otázku orgánu, príslušného konať v mene štátu vo veciach náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci, upravuje citovaný zákon v ust. § 4 ods.1. Pôvodná právna úprava v zmysle
zákona č.58/1969 Zb. za ústredný orgán konajúci v mene štátu vo veciach náhrady škody, ktorá bola
spôsobená v trestnom konaní, označovala len jediný subjekt a to Ministerstvo spravodlivosti SR. Nová
právna úprava v zmysle zákona č.514/2003 Z.z. rozlišuje viaceré prípady spôsobenia škody orgánom
verejnej moci a v nadväznosti na túto diferenciáciu určuje aj viacero orgánov konajúcich v mene štátu.

Vzhľadom na dikciu ustanovenia § 4 ods.1 zákona č.514/2003 Z.z., ktoré diferencuje viacero orgánov
konajúcich v mene štátu, sa preto súd primárne zaoberal otázkou, či v danom prípade je orgánom
konajúcim v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, Generálna prokuratúra SR alebo Ministerstvo
spravodlivosti SR.

V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že v priebehu konania, s účinnosťou od 1.1.2013
bolo ust. § 4 ods.1 citovaného zákona novelizované zákonom č.412/2012 Z.z.. Citovanou novelou došlo
k ďalšej špecifikácii, resp. upresneniu orgánov konajúcich v mene štátu a to nasledovne:

Podľa ust. § 4 ods.1 písm.a) zákona č.514/2013 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013, vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,

3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa ust. § 4 ods.1 písm.b) citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom
konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora.

Podľa ust. § 4 ods.1 písm.f) citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo
správnom konaní.

Je potrebné uviesť, že citovaná novela zákona č.514/2003 Z.z. vo vzťahu k ust. § 4 ods.1 rieši procesné
zastúpenie štátu. Ide teda o procesnoprávny predpis, ktorý sa na konanie spravidla aplikuje v aktuálnom
znení, počnúc jeho účinnosťou. Predmetná novela neobsahuje intertemporálne ustanovenia, ktoré slúžia
k tomu, aby ozrejmili vzťah novely na konania začaté (a neskončené) pred jej účinnosťou, čo znamená,
že súd je povinný aplikovať ustanovenia tejto novely aj na konania, ktoré sa začali pred jej účinnosťou. Na
tomto závere nič nemení ani to, že účastník konania podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
inom orgáne, resp. že súd spočiatku konal s iným orgánom, ktorý bol v tom čase orgánom oprávneným
podľa zákona konať za štát.

Voči uzneseniu Úradu inšpekčnej služby, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite MV SR
sp.zn. ČTS:UIS-86/KOK-2005 zo dňa 14.12.2005, ktorým bolo voči navrhovateľovi vznesené obvinenie,
navrhovateľ podal sťažnosť, ktorá bola uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry v Prešove č.k.
OPv 259/05 zo dňa 23.2.2006 zamietnutá. Následne prokurátor dňa 3.6.2010 na navrhovateľa podal
obžalobu pod č.k. OPv 280/08. Rozsudkom Okresného súdu Michalovce č.k. 3T 86/2010-1105 zo dňa
28.9.2010 bol navrhovateľ oslobodený spod obžaloby prokuratúra z dôvodu, že skutky, pre ktoré bol
obžalovaný, sa nestali. Zhrnúc vyššie uvedený chronologický postup v trestnom konaní je zrejmé, že
podmienky podľa ust. § 4 ods.1 písm.a) a b) citovaného zákona neboli naplnené. Škoda nevznikla
v súvislosti s rozhodnutím súdu (písm.a), preto orgánom konajúcim v mene štátu nie je Ministerstvo
spravodlivosti. Ministerstvo vnútra by bolo týmto orgánom len vtedy, ak by prokurátor nezamietol
sťažnosť obvineného proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru a nepodal by obžalobu (písm.b).
V danom prípade síce uznesenie o vznesení obvinenia vydal vyšetrovateľ Policajného zboru, avšak
prokurátor sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zamietol a podal obžalobu.
Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že orgánom konajúcim v mene štátu podľa vyššie citovanej novely nie
je Ministerstvo spravodlivosti SR, ani Ministerstvo vnútra SR, ale Generálna prokuratúra SR(písm.f).

Škoda.

Podľa ust. § 17 ods.1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa ust. § 17 ods. 2 cit. zák. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa ust. § 17 ods. 3 citovaného zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa ust. § 244 zák. č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, proti rozhodnutiu
ministra, ak nejde o rozhodnutie o odvolaní, možno podať rozklad. O rozklade rozhoduje minister na
základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie; proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Pre
rozklad a konanie o ňom platia ustanovenia o odvolaní.

Podľa ust. § 245 ods. 1 citovaného zákona, ak sa dodatočne zistia nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
neboli policajtovi alebo nadriadenému bez jeho viny v čase konania známe a nemohol ich uplatniť a ktoré
mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie, možno na ich návrh právoplatné rozhodnutie preskúmať a
na základe toho toto rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť.

Podľa ust. § 245 ods. 2 citovaného zákona, návrh na obnovu konania sa podáva do troch mesiacov odo
dňa, keď sa policajt alebo nadriadený dozvedel o dôvodoch obnovy konania, najneskôr však do troch
rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

Podľa ust. § 248 citovaného zákona, policajt môže podať na súde návrh na preskúmanie právoplatného
rozhodnutia vydaného nadriadeným.

Podľa ust. § 33 ods. 1 písm. a) zák. č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov, odchodné patrí
v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom policajtovi okrem hasiča, ktorého služobný
pomer skončil:
1. uvoľnením,
2. prepustením,
3. uplynutím dočasnej štátnej služby.

Podľa ust. § 33 ods. 2 citovaného zákona, odchodné podľa odseku 1 patrí policajtovi a profesionálnemu
vojakovi vo výške polovice základu zisteného podľa § 60, ak jeho služobný pomer trval nepretržite
najmenej 13 rokov, a zvyšuje sa za každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru o jednu polovicu
základu zisteného podľa § 60, najviac do výšky deväťnásobku základu zisteného podľa cit. ustanovenia.

Podľa ust. § 60 ods.1 citovaného zákona, základ na výpočet výsluhového príspevku, odchodného,
úmrtného, výsluhového dôchodku a invalidného výsluhového dôchodku sa zistí z priemerného
mesačného služobného platu dosiahnutého v období posledných desiatich skončených kalendárnych
rokov pred dňom skončenia služobného pomeru u policajta podľa odseku 2 a u profesionálneho vojaka
podľa odseku 4.

Podľa § 35 ods. 1 citovaného zákona, odchodné podľa § 33 nepatrí policajtovi, ktorého služobný pomer
skončil prepustením z dôvodu
a) porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie
v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Pri posudzovaní existencie škody vo forme nemajetkovej ujmy súd v danej veci vychádzal z
nasledovných princípov:

Zmysel právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu má spočívať v tom, aby každá škoda spôsobená
nesprávnym či nezákonným zásahom štátu, bola primerane odčinená. Ust. § 17 ods. 2 zákona
č.514/2003 Z.z. zakladá nárok poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy a to bez ohľadu na to, či
zároveň vznikla škoda (skutočná škoda či ušlý zisk). Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než
majetkovej sféry poškodeného (nie je spojená so znížením majetkového stavu, či jeho nezvýšením,
hoci bolo predpokladané) a vedľa nepriaznivých dôsledkov vyvolaných neprimeranou dĺžkou súdneho
konania, môže zahŕňať aj iné negatívne dopady nesprávneho úradného postupu, či nezákonného
rozhodnutia, najmä do osobnostnej integrity poškodeného. Peňažná kompenzácia je v zákone označená
za spôsob subsidiárneho odškodnenia, ktoré nastupuje vtedy, ak nie je možné vzniknutú nemajetkovú
ujmu nahradiť inak, t.j. kedy dostačujúcim prostriedkom nápravy by nebolo len obyčajné konštatovanie
porušenia práva.

Je nepochybné, že trestné stíhanie fyzickej osoby, najmä ak je obvinená zo závažného trestného činu,
predstavuje závažný zásah do osobnostných práv fyzickej osoby chránených ustanovením § 11 Obč.

zákonníka. Každé trestné stíhanie predstavuje obmedzenie súhrnu osobnostných práv vymenovaných
v článku 10 Listiny základných práv a slobôd a to napriek tomu, že vo všeobecnosti platí, že takéto
obmedzenie je legitimované verejným záujmom na ochrane spoločnosti pred páchateľmi trestnej
činnosti. Súdna judikatúra už viackrát vyslovila názor, že trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do
osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dôsledky pre osobný život a životný osud
jednotlivca. Na tohto je okamihom oslobodenia spod obžaloby síce potrebné pozerať ako na nevinného,
avšak samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Trestné stíhanie tak zasahuje
do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a rovnako ako porušenie práva na osobnú
slobodu garantovaného článkom 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je spôsobilé obmedziť či
porušiť právo jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti
osobnej cti a dobrej povesti tak, ako je garantované v čl. 10 Listiny.

Ľudská dôstojnosť predstavuje najvyššiu hodnotu v základoch celého právneho systému i ústavného
poriadku a je možné ju preto považovať za konečný účel právneho poriadku. Tým sa stáva objektívnou
ústavnou kategóriou a pôsobí vo vzťahu k ostatným inak nehierarchicky usporiadaným základným
právam ako hodnota nadradená a s ohľadom na to je potrebné akýkoľvek zásah či zníženie ľudskej
dôstojnosti vnímať ako zásah veľmi závažný a teda, ťažko reparovateľný. Ľudská dôstojnosť je totiž
hodnotou horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami či spoločenskými normami,
je úplne nenahraditeľná iným statkom a tým menej hodnotou vyčísliteľnou v peniazoch.

V demokratickom a právnom štáte nemôže nastať situácia, kedy sa voči určitej osobe vedie viac ako štyri
roky trestné stíhanie (aj v konaní pred súdom), kedy je takáto osoba vystavená neustálym procesným
úkonom zo strany orgánov činných v trestnom konaní (ako osoba podozrivá, obvinená a následne
obžalovaná z trestného činu), toto sa skončí oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu, že skutok sa nestal,
že osoba skutok nespáchala, prípadne, že skutok nebol trestným činom, pričom takejto osobe, napriek
tomu, že bola po celú uvedenú dobu vystavená stresu, úzkosti a frustrácii, nebude priznané odškodnenie
nemajetkovej ujmy.

Primárnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy je funkcia satisfakčná, čo znamená primerané, s
ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne a tým účinné vyváženie a zmiernenie
nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Vzhľadom na to, že nemajetková ujma vzniknutá
porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani nedá odškodniť a jej rozsah nie je
možné ani exaktne kvantifikovať a vyčísliť, namiesto nej je možné len poskytnutie zadosťučinenia.

Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti,
treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí
fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia
tejto reakcie.

Kritériá, na ktoré má súd prihliadať pri určení výšky peňažnej náhrady, sú ustanovené v § 17 ods. 3 cit.
zákona. Ide o normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá vyžaduje, aby súd s ohľadom na konkrétne
skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil okolnosti významné pre určenie výšky
náhrady. Prihliadať má najmä na dopad nezákonného rozhodnutia do osobnostnej sféry poškodeného
nepriaznivosť jeho vplyvu na povesť poškodeného, jeho doterajší spôsob života a podobne. Výpočet
je demonštratívny a nevylučuje, aby sa prihliadlo aj na iné okolnosti, pokiaľ budú považované za
porovnateľne závažné. Je potrebné brať do úvahy aj závažnosť sporu pre účastníka samotného, či išlo
o záležitosti osobného stavu alebo rodinnoprávne, prípadne pracovnoprávne.

Vyhodnotením vykonaného dokazovania súd v predmetnej veci dospel k nespornému záveru, že v
dôsledku trestného stíhania došlo k negatívnemu zásahu do osobnostných práv navrhovateľa na
ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti.

Pri posudzovaní miery, akou bola v dôsledku trestného stíhania znížená dôstojnosť a vážnosť osoby
navrhovateľa v spoločnosti, súd vychádzal z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v osobnom,
rodinnom, spoločenskom a pracovnom prostredí navrhovateľa. Táto reakcia bola zrejmá z výpovedí
navrhovateľa, jeho blízkych rodinných príslušníkov (matka, brat, sestra jeho matky), z výpovedí priateľov
resp. známych (svedkovia E., G., S., G., E.), ako aj z výpovedí jeho kolegov z práce (G., E.). Vo vzťahu k
osobe navrhovateľa, jeho dovtedajšieho života a zmenám v dôsledku danej kauzy všetci zhodne uviedli,

že navrhovateľ bol veselý, spoločenský, obľúbený v kolektíve, považovali ho za dobrého, poctivého a
čestného človeka, ktorého si všetci vážili a rešpektovali ho a to aj v súvislosti s policajným vzdelaním,
ktoré dosiahol a výkonom funkcie policajta. Po prepuknutí predmetnej kauzy (vznesení obvinenia) sa
ho ľudia stránili, známi a priatelia sa s ním prestali stýkať; viacerí svedkovia uviedli, že mali obavu,
aby ich osoba nebola spájaná s osobou navrhovateľa. Navrhovateľ požíval už len povesť úplatkára a
zlodeja, skorumpovaného policajta, zločinca a to nielen v období trvania trestného stíhania; tento stav
pretrváva doposiaľ, napriek oslobodzujúcemu rozsudku. K náprave vzťahov medzi navrhovateľom a
jeho priateľmi a známymi, s ktorými sa pred kauzou intenzívne stýkal, doteraz nedošlo. Svedkovia -
priatelia navrhovateľa zhodne uviedli, že vzťahy sa narušili v takej miere, že k obnoveniu pôvodnej kvality
vzťahov dôjsť nemohlo, na viac, každý z nich napriek oslobodzujúcemu rozsudku vyslovil pochybnosti
o nevine navrhovateľa. K zmene došlo aj v správaní samotného navrhovateľa, ktorý sa stal nervóznym,
utiahol sa do seba, tiež sa stránil ľudí a začal vo väčšej miere požívať alkohol. V tejto súvislosti je
potrebné poukázať dobu trestného stíhania 4 rokov a 10 mesiacov, kedy sa musel zúčastňovať na
úkonoch v prípravnom konaní, výsluchoch pred vyšetrovateľom, neskôr na hlavnom pojednávaní v
konaní pred súdom, ktoré spolu s hrozbou vysokého trestu nepochybne negatívne pôsobili na jeho
psychický stav. Za trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa hrozí trest odňatia slobody v
trvaní od 6 mesiacov do 3 rokov a za trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody hrozí trest
odňatia slobody od 3 do 8 rokov. Čo sa týka vplyvu na rodinný život, z výpovede matky, brata a tety
navrhovateľa je zrejmé, že kauza mala zásadný vplyv na ich vzájomné vzťahy, rodičia kauzu veľmi ťažko
znášali, k navrhovateľovi pociťovali hnev a vo vzťahu k ostatným hanbu, rodinní príslušníci, s ktorými sa
predtým intenzívne stýkali, ich prestali navštevovať a aj oni boli vystavení verejnej mienke, ohováraniu,
podpichovaniu a posmeškom. Rodičia navrhovateľa uverili, že navrhovateľ je vinný a otec navrhovateľa
doposiaľ pochybuje o jeho nevine a nazýva ho kriminálnikom. Viacerí svedkovia tiež zhodne uviedli, že
kauza mala vplyv aj na vzťah medzi navrhovateľom a jeho priateľkou, ktorá ho po tejto kauze opustila. Čo
sa týka profesijnej sféry, z výpovede svedka G., kolegu navrhovateľa, vyplynulo, že aj medzi kolegami
policajtmi prevládal názor, že obvinenie je dôvodné, kauza bola dlhodobo témou porád v práci, ľudia
ho pokladali za skorumpovaného kriminálnika, ktorý si nahonobil majetok. Ďalší kolega navrhovateľa,
patriaci medzi spoluobvinených uviedol, že samotní obvinení policajti upustili od všetkých aj vzájomných
kontaktov a uzavreli sa do seba. Navrhovateľ rád chodil do spoločnosti, zahrať si futbal, na plaváreň;
tieto aktivity po prepuknutí kauzy prestal vykonávať.

Čo sa týka profesijnej oblasti, súd mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že navrhovateľ po
absolvovaní štúdia na policajnej škole v Holešove nastúpil do výkonu funkcie policajta dňa 1.1.1999.
V čase začatia trestného stíhania pracoval v stálej štátnej službe vo funkcii staršieho referenta
oddelenia hraničnej kontroly PZ Vyšné Nemecké, Odboru hraničnej polície Sobrance, Úradu hraničnej
a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru a mal hodnosť podpráporčíka. Počas výkonu funkcie
bol šesť krát odmenený, disciplinárne trestaný nebol. Bezprostredne po začatí trestného stíhania
bol personálnym rozkazom ministra vnútra SR č. 730 zo dňa 22.12.2005 prepustený zo služobného
pomeru príslušníka Policajného zboru; bolo mu odňaté identifikačné číslo. K prepusteniu zo služobného
pomeru došlo z dôvodov, ktoré sú totožné so skutkami, uvedenými v uznesení o vznesení obvinenia,
resp. v obžalobe. Z odôvodnenia personálneho rozkazu je zrejmé, že podkladom pre rozhodnutie o
prepustení navrhovateľa boli práve len výsledky šetrenia, vyplývajúce z vyšetrovania, v rámci ktorého
bolo vznesené voči navrhovateľovi obvinenie zo spáchania uvedených skutkov. Je potrebné zdôrazniť,
že navrhovateľ učinil všetky dostupné kroky na zvrátenie účinkov personálneho rozkazu; využil opravný
prostriedok proti rozhodnutiu ministra podľa ust. § 244 zák. č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov
Policajného zboru - rozklad, ktorý však bol rozhodnutím Ministerstva vnútra SR č. KM-15/PK-2006 zo dňa
6.3.2006 zamietnutý ako nedôvodný. Vydanie oslobodzujúceho rozsudku nepochybne pre navrhovateľa
predstavovalo dôvod pre obnovu konania v zmysle ust. § 245 ods. 1 cit.zákona; navrhovateľ
túto skutočnosť objektívne, bez svojej viny v konaní o prepustení zo služobného pomeru nemohol
uplatniť a ktorá mohla mať podstatný vplyv na rozhodnutie (personálny rozkaz ministra). V čase, kedy
oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť, však uplynula trojročná objektívna lehota na podanie
návrhu na obnovu v zmysle ust. § 245 ods. 2 cit. zákona a teda, navrhovateľ sa touto cestou nemohol
domôcť reparácie rozhodnutia. Navrhovateľ sa neúspešne domáhal aj preskúmania právoplatného
rozhodnutia ministerstva vnútra na súde podľa ust. § 248 cit.zákona. Z výpovedí navrhovateľa ako
aj svedkov ďalej nesporne vyplynulo, že navrhovateľ sa po strate zamestnania nevedel po pracovnej
stránke uplatniť; iným vzdelaním, ako policajným, nedisponoval. Pre povesť, ktorú požíval v dôsledku
predmetnej kauzy, ho nikto nechcel zamestnať. Z tohto dôvodu za prácou vycestoval do zahraničia,
kde pracoval ako nekvalifikovaná pomocná sila, robotník. Po návrate zo zahraničia daná situácia v

podstate pretrváva; v súčasnosti navrhovateľ pracuje ako taxikár. Funkcia policajta je v prostredí miesta
bydliska navrhovateľa na spoločenskom rebríčku vnímaná vysoko, ako vážna a lukratívna pozícia.
Navrhovateľ po prepustení z funkcie policajta stratil nielen pravidelný mesačný príjem vo forme mzdy, ale
aj ďalšie sociálne výhody spojené s výkonom tejto funkcie. Za predpokladu, že by nedošlo k prepusteniu
navrhovateľa zo služobného pomeru a teda, nebyť nezákonného rozhodnutia, za normálneho chodu
vecí, t.j. pri riadnom pokračovaní vo výkone funkcie policajta, by navrhovateľ od januára 2006 až doposiaľ
(9 rokov) mohol získať príjem vo forme mzdy vo výške cca 1.620.000 Sk (53.774,15 EUR). Uvedený
výpočet pritom vychádza z výšky mesačného platu navrhovateľa, ktorý dosahoval pred prepustením;
je však pravdepodobné, že výška jeho platu by pribúdaním rokov vo výkone služby narastala. Strata
sociálnych výhod navrhovateľa sa prejavuje najmä v tzv.odchodnom, ktoré podľa § 35 ods. 1 písm.a/
zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov nepatrí policajtovi, ktorého služobný pomer
sa skončil prepustením z dôvodu porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým
spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
V danom prípade je z Personálneho rozkazu ministra vnútra SR č. 730 zo dňa 22.12.2005 zrejmé, že
služobný pomer navrhovateľa sa skončil práve z dôvodu, pri ktorom zákon vylučuje vznik nároku na
odchodné. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na výšku odchodného podľa ust. § 33 ods.2 citovaného
zákona, ktorá predstavuje nezanedbateľný majetkový prospech; za splnenia zákonom stanovených
podmienok jeho výška môže byť až deväťnásobok priemerného mesačného služobného platu. Výška
priemerného mesačného služobného platu navrhovateľa v období, predchádzajúcom jeho prepusteniu
zo služobného pomeru, bola cca 15.000,-Sk; výška odchodného teda predstavuje cca 135.000,-Sk
(4.481,18 EUR).

Zhrnúc vyššie uvedené, súd konštatoval, že v posudzovanej veci sa zníženie spoločenského postavenia
navrhovateľa prejavilo navonok v pochybnostiach verejnosti a jeho kolegov v práci vo vzťahu k
jeho odbornosti vykonávať funkciu policajta, k jeho čestnosti a neúplatnosti, v ich viere v jeho
údajné protispoločenské správanie, vo vzniku uštipačných narážok zo strany verejnosti, známych,
aj kolegov, ktorým musel čeliť a všeobecne, vo vzniku jemu spoločensky nepríjemných situácií v
rodinnom i spoločenskom živote tým, že po dobu takmer piatich rokov bol vystavený z dôvodu vedenia
trestného konania stresu, úzkosti a frustrácii, keďže prišiel o svoje zamestnanie, čo sa nepochybne
prejavilo na jeho finančnej situácii, nakoľko sa nevedel zamestnať na pozícii zodpovedajúcej jeho
vzdelaniu a skúsenostiam, v dôsledku čoho sa uzavrel a odmietal komunikovať s okolím. Súd prihliadol
predovšetkým na to, že predmetná kauza zasiahla do mimoriadne citlivej oblasti života navrhovateľa
- občianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti a najmä jeho profesijnej činnosti, nakoľko
bol v rozpore so skutočnosťou označený za páchateľa protiprávnej činnosti závažného charakteru,
ktorá je všeobecne považovaná za protispoločenskú a nemorálnu a ako taká je spoločnosťou
odsudzovaná. Problematika páchania trestnej činnosti spočívajúcej v prijímaní úplatkov a inej nenáležitej
výhody (korupcie) a zneužívania právomoci verejného činiteľa v orgánoch verejnej moci, je z dôvodu
spoločenskej závažnosti podrobená mimoriadne negatívnemu a citlivému spoločenskému vnímaniu. V
danom prípade je tento následok o to intenzívnejší, že navrhovateľ žije v malom meste, v osobitom
regióne, v ktorom sa ľudia navzájom dobre poznajú, v prostredí, kde je nízka anonymita, čo znamená,
že informácie o navrhovateľovi neostali len v obmedzenom okruhu rodiny a priateľov navrhovateľa;
osoba navrhovateľa sa stala objektom posudzovania v okruhu širšej verejnosti. Trestná vec navrhovateľa
teda bola podrobená verejnej mienke a aj keď bolo neskôr zverejnené, že navrhovateľ bol oslobodený
spod obžaloby, jeho meno ostalo poškvrnené a množstvo ľudí z rôznych oblastí života, či už verejného,
pracovného alebo rodinného, má o ňom dodnes pochybnosti. Ďalšou veľmi významnou skutočnosťou,
ktorá výrazne ovplyvnila následky súvisiace s trestným stíhaním, bola medializácia celého prípadu. Ako
to vyplynulo z výpovede navrhovateľa a všetkých svedkov, ako aj z denníku Korzár zo dňa 19.1.2007,
prípad bol viac krát medializovaný v novinách, ako aj v televízii Markíza v hlavných televíznych
správach. Konanie navrhovateľa bolo v médiách opísané v podstate ako nesporná vec, t.j. že patrí medzi
skorumpovaných policajtov, ktorí v službe brali úplatky za bezproblémové prepúšťanie cestujúcich atď.
Svedkovia, vypočutí v tomto konaní uviedli, že práve pod vplyvom toho, ako bola vec medializovaná,
uverili, že navrhovateľ sa trestnej činnosti skutočne dopustil. To, čo počuli, videli alebo si prečítali v
médiách, bolo pre nich smerodajné. V televízii videli, ako bol navrhovateľ odvedený v putách. Dva roky po
začatí trestného stíhania si v miestnom denníku mohli prečítať, v akom štádiu je vyšetrovanie trestných
činov. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že z obsahu článku zo dňa 19.1.2007 je zrejmé, že
tento ako na zdroj informácií odkazuje na vyjadrenia hlavného vojenského prokurátora, ktoré poskytol
tomuto denníku. Podľa vojenského prokurátora akciu na odhalenie a zadržanie úplatných policajtov
pripravoval Úrad inšpekčnej služby cudzineckej polície približne pol roka, pričom sa pripravoval výsluch

svedkov z Ukrajiny, ktorý bol podľa prokuratúry odôvodnený analýzami videozáznamov z kamier, ktoré
sú umiestnené priamo na hraničnom prechode. Z uvedeného je zrejmé, že spôsob a forma medializácie
(t.j. poukaz na informácie získané od polície) nepochybne prispeli k tomu, že verejnosť vnímala tieto
informácie ako dôveryhodné a zaručené. Celá verejnosť, známi a rodinní príslušníci navrhovateľa spájali
jeho meno s korupciou, s braním úplatkov a pozerali na neho ako na policajta, ktorý si nahonobil
majetok z nečestných zdrojov. Aj vyššie uvedené nepochybne podporuje fakt, že najnebezpečnejšie
sú zásahy do osobnostných práv, ku ktorým dôjde cez médiá. Situácia, súvisiaca s trestným stíhaním
navrhovateľa za údajnú protispoločenskú činnosť, postihla celú jeho rodinu najmä po psychickej stránke
a navrhovateľa aj po stránke finančnej, keďže bol nútený opustiť policajný zbor, v ktorom odslúžil
6 rokov, počas ktorých nebol ani len disciplinárne stíhaný. V očiach kolegov, rodiny a verejnosti bol
považovaný za slušného človeka a odmietanie jednotlivých zamestnávateľov zamestnať ho z dôvodu, že
je voči nemu vedené trestné stíhanie, nepochybne museli zanechať na jeho psychike stopy. Bol nútený
pracovať za nízku mzdu a to v odvetví, ktoré jeho vzdelaniu nezodpovedalo. Dôležitou skutočnosťou
bolo aj to, že v dôsledku predčasného odchodu od polície utrpel stratu na zárobku ako aj na ďalších
sociálnych výhodách príslušníkov polície - na odchodnom, aj na výsluhovom dôchodku. Navrhovateľ
stratil zamestnanie, na ktoré sa pripravoval štúdiom, pričom vyštudoval len v tejto oblasti (odbornosti).
Stratil ho v mladom veku 28 rokov, po 6 rokoch výkonu funkcie, teda v čase, ku ktorému sa obvykle
viaže čas odpútavania detí od rodičov, ich osamostatňovanie, s čím je spojené aj uspokojenie bytovej
otázky. Ako to vyplynulo z dokazovania, počas výkonu funkcie policajta navrhovateľ býval u rodičov a z
pravidelného príjmu si mohol šetriť na vlastný byt. Túto možnosť stratil a doposiaľ býva u rodičov.

Zhrnúc vyššie uvedené súd konštatoval, že nemajetková ujma, ktorá navrhovateľovi vznikla v
dôsledku trestného stíhania, netrvala „len“ po dobu takmer piatich rokov od vznesenia obvinenia do
vynesenia oslobodzujúceho rozsudku, ale vo svojej podstate pretrváva aj naďalej, či už v súkromnom
alebo profesijnom živote a nie je možné odstrániť ju inak, ako priznaním zadosťučinenia vo forme
finančnej náhrady; navrhovateľovi doposiaľ nikto neposkytol ani len morálne zadosťučinenie vo forme
ospravedlnenia sa. Vzhľadom na vyššie uvedené súd uzavrel, že priznanie peňažného zadosťučinenia
za vzniknutú nemajetkovú ujmu navrhovateľa vo výške 100.000 EUR je primerané.

Výška nemajetkovej ujmy by mala korešpondovať so životnou úrovňou obyvateľstva ako aj s čiastkami,
ktoré sú v tom ktorom štáte vyplácané ako odškodnenie z titulu rôznej ujmy (názor vyslovený
Európskym súdom pre ľudské práva). V danom prípade navrhovateľ poukázal na viaceré prípady
právoplatne skončených vecí, kedy z dôvodu nezákonného trestného stíhania bola poškodeným
priznaná nemajetková ujma, napr. rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 14 C 112/2002 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č.k.16 Co 256/2005 zo dňa 7.7.2006 bola priznaná
suma 7.000.000 Sk (232.357,43 EUR), rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k.9 C 92/2007 zo dňa
4.5.2011 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu bola E..F.Í. G. priznaná suma 230.000 EUR, E..U.
Y. bola priznaná suma 1.600.000 EUR, rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 7C/66/2011-129 zo
dňa 30.1.2013 bola Z. L.Á. priznaná suma 60.000 EUR. Je potrebné uviesť, že v poslednej uvedenej
veci ide o poškodeného, patriaceho do okruhu spoluobvinených navrhovateľa. Súd preto pri úvahe nad
primeranosťou výšky náhrady za nemajetkovú ujmu prihliadal práve na tento prípad. Z odôvodnenia
citovaného rozsudku je zrejmá totožnosť resp. podobnosť skutkových okolností, ktoré boli v oboch
prípadoch predmetom posudzovania. Aj v prípade Z..L. došlo dňa 14.12.2005 k vzneseniu obvinenia
pre rovnaké trestné činy a dňa 22.12.2005 k jeho prepusteniu zo služobného pomeru. Trestné stíhanie
bolo zastavené prokuratúrou dňa 2.6.2009 z dôvodu, že skutok sa nestal. Čo sa týka následkov, u
Z..L. bolo rovnako poukázané na stratu zamestnania, zdroja príjmu, sťaženú možnosť pracovného
uplatnenia, zhoršenie zdravotného stavu, obmedzenie výkonu poľovného práva a negatívnu povesť v
mieste bydliska. Z uvedeného je zrejmé, že na rozdiel od navrhovateľa, sa trestná vec Z..L. nedostala na
súd a bola prokurátorom zastavená ešte v prípravnom konaní, teda skôr, po 3 a pol rokoch po vznesení
obvinenia. Navrhovateľ bol vystavený tlaku trestného stíhania aj v štádiu po podaní obžaloby a v konaní
pred súdom, teda podstatne dlhšiu dobu, pretože oslobodzujúci rozsudok bol vydaný až 14.10.2010.
Rozdiel v porovnávaných prípadoch je aj v tom, že Z..L. bol v čase prepustenia zo služobného pomeru
vo veku blízkom odchodu do dôchodku, čo má nepochybne vplyv na posúdenie rozsahu majetkovej
ujmy. Aj vzhľadom na vyššie uvedené, pokiaľ suma priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v prípade Z..L.
predstavuje 60.000 EUR, súd mal za to, že priznanie sumy 100.000 EUR navrhovateľovi, je adekvátne.

Príčinná súvislosť.

Súd je toho názoru, že všetky vyššie uvedené následky, predstavujúce nemajetkovú ujmu, sú v príčinnej
súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Vzťah medzi príčinou (nezákonným rozhodnutím) a následkami
je priamy, bezprostredný; nebyť začatia trestného stíhania, tieto následky by nenastali.

K námietke odporcu, že pri posudzovaní odškodnenia v rámci tohto konania by sa nemalo prihliadať
na to, či v rámci trestného konania vznikli prieťahy, ďalej na to, že medializáciou prípadu zasiahli do
osobnostných práv navrhovateľa tretie subjekty, voči ktorým si navrhovateľ mohol uplatniť právo na
ochranu osobnosti a tiež, že by odškodnenie nemalo nahrádzať škodu spôsobenú nezákonnosťou
rozhodnutí vydaných inými orgánmi, v danom prípade personálnym rozkazom, ktorým bol navrhovateľ
prepustený zo služobného pomeru, súd uvádza:

V danom prípade ide o škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nie nesprávnym úradným
postupom, ktorý podľa ustálenej judikatúry zahŕňa aj prieťahy v konaní. Súd sa teda uvedenou otázkou
v tomto konaní vôbec nezaoberal, ani ju nijak nehodnotil. Pokiaľ súd v tomto rozsudku poukazoval na
dĺžku trestného stíhania, učinil tak nie preto, že by hodnotil, že v trestnom konaní došlo k prieťahom, ale
preto, aby hodnotil vplyv trestného stíhania na život navrhovateľa aj v kontexte s jeho dĺžkou.

Čo sa týka medializácie prípadu, navrhovateľ netvrdil, že médiá, ktoré zverejnili tento prípad, tak učinili
v rozpore s tlačovým zákonom, alebo, že by pri medializácii boli použité nepravdivé, alebo pravdu
skresľujúce skutočnosti, ktoré by zakladali jeho nárok na ochranu voči týmto subjektom. Napokon, aj
z článku Korzár je zrejmé, že verejnosti boli oznámené len informácie týkajúce sa začatia trestného
stíhania a o jeho pokračovaní, čo v kontexte s právom na slobodu prejavu a šírenie informácií, zákon sám
osebe nezakazuje. Pokiaľ súd poukazoval na medializáciu prípadu, opätovne len vo vzťahu k hodnoteniu
reakcie ľudí z bezprostredného aj širšieho okolia na osobu navrhovateľa. Napokon, medializácia
prípadu je dôsledkom začatia trestného stíhania. K medializácii v danej forme a rozsahu - uverejnenie
obrazového záznamu zo zadržania obvinených, údaje o tom, kto a ako dlho pripravoval zásah, ďalej,
že polícia má k dispozícii obrazové a zvukové záznamy, by nedošlo bez informácií, ktoré boli médiám
poskytnuté zo strany polície.

Čo sa týka personálneho rozkazu, súd nehodnotil a ani nemôže vyhodnotiť tento akt ako nezákonný.
Personálny rozkaz je právoplatný, nebol zrušený a ani inak nebola vyslovená jeho nezákonnosť.
Opätovne, súd naň prihliadal v tomto konaní len ako na dôsledok začatia trestného stíhania a s tým
spojené následky v osobnom i pracovnom živote navrhovateľa.

S námietkou odporcu, že výška náhrady nemajetkovej ujmy je v súčasnosti zákonom limitovaná a
navrhovateľ si uplatnil náhradu nad zákonom stanovený limit, ktorý súd nemôže prekročiť, súd uvádza:

Podľa ust. § 17 ods. 4 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, v znení zákona č.412/2012 Z.z., výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2
nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu (odkaz pod čiarou 8a/ na zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb
poškodených násilnými trestnými činmi v znení zákona č. 79/2008 Z.z.)

V prvom rade je potrebné uviesť, že ust. § 17 ods.4 cit.zákona predstavuje hmotnoprávny, nie
procesnoprávny predpis. Je teda irelevantné, že v čase rozhodovania súdu, bolo dotknuté ustanovenie
účinné.

Základným kritériom pre rozlíšenie adekvátnej právnej úpravy, ktorú je potrebné aplikovať vo veciach
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, konkrétne za škodu spôsobenú
nezákonnými rozhodnutiami, je okamih vydania nezákonného rozhodnutia. Uvedené nesporne vyplýva
z prechodného ustanovenia § 27 ods.1 zákona č.514/2003 Z.z., podľa ktorého sa posudzovanie nároku
na náhradu škody spôsobenej rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, t.j. od 1.7.2004, riadi týmto zákonom.

Zákon č. 412/2012 Z.z., ktorý novelizoval zákon č.514/2003 Z.z. a v ust. § 17 ods.4 stanovil maximálnu
výšku náhrady za nemajetkovú ujmu, nadobudol účinnosť 1.1.2013. Do účinnosti citovanej novely, t.j.
do 31.12.2012 zákon nestanovil pre výšku náhrady nemajetkovej ujmy žiaden limit.

Z V.časti zákona č.514/2003 Z.z. (Prechodné a záverečné ustanovenia) je zrejmé, že vo vzťahu k
novele zákona č.412/2012 Z.z. absentujú prechodné ustanovenia. Pravidlá postupu pri použití príslušnej
právnej normy sú preto jednoznačne vymedzené v nižšie uvedenej právnej teórii, ako aj v platných
ústavných princípoch.

Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že v našom ústavnom poriadku sa uplatňuje
zásada "lex retro non agit" (teda "zákaz spätnej účinnosti zákona"), keď uviedol, že k definujúcim
znakom právneho štátu patrí aj zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, ktorý je
významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov, právnej istoty a ochrany dôvery občanov v
právny poriadok. V podmienkach demokratického štátu vládnu zákony a nie subjektívne predstavy ľudí
a z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia
pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti. V prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne narušila
požiadavka na ich bezrozpornosť, ďalej na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by nevyhnutne
dochádzalo k situácii, že ten, kto postupuje podľa práva, by nemal žiadnu možnosť zoznámiť sa s
obsahom budúcej právnej normy, ktorá by napríklad jeho konanie podľa platného práva v minulosti
vyhlásila za protiprávne, resp. za právne neúčinné. To by znamenalo, že jednotlivé subjekty práva
by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe, kedy došlo k nemu, nebude
neskoršie (po prijatí nového právneho predpisu) ex tunc posudzované ako protiprávne alebo právne
neúčinné, s vylúčením ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti (v súlade splatnou a účinnou
právnou úpravou).

Právna teória rozoznáva retroaktivitu pravú a nepravú.

Pravá retroaktivita zahrňuje prípady, keď právna norma reglementuje i vznik právneho vzťahu a nároky
z neho vzniknuté pred jej účinnosťou. O pravé spätné pôsobenie nového zákona teda ide vtedy, keď
pôsobí aj na vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté v minulej dobe. Treba dodať, že od
zásady zákazu retroaktivity vo vzťahu k základným právam a slobodám je možné odchýliť sa len celkom
výnimočne a to výslovným pozitívnym prechodným (intertemporálnym) ustanovením.

Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahy hmotného i procesného práva, ktoré vznikli za
platnosti práva starého, sa spravujú zásadne týmto právom, a to až do doby účinnosti práva nového.
Po jeho účinnosti sa však riadia právom novým. O nepravom spätnom pôsobení teda hovoríme vtedy,
keď nový zákon nariaďuje, že má byť použitý i na staré právne pomery už založené, ale iba od doby,
keď začína pôsobnosť nového zákona, alebo ešte od neskoršej doby. Vo všeobecnosti v prípadoch
stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa
právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej právnej normy riadia právnou normou novou; vznik právnych
vzťahov existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, resp. právne nároky, ktoré z
týchto vzťahov vznikli, sa však riadia predchádzajúcou právnou normou. Aplikuje sa tu princíp ochrany
právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti.

Zhrnúc vyššie uvedené, keďže vo vzťahu k novele zákona č.412/2012 Z.z. absentujú prechodné
ustanovenia a teda, neexistuje žiadne ustanovenie, ktoré by určovalo povinnosť použiť ust. § 17
ods.4, zavedené citovanou novelou, aj na prípady zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutiami
vydanými pred účinnosťou tohto zákona, platí princíp nepravej retroaktivity, kedy vznik právnych vzťahov,
existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy a právne nároky, ktoré z týchto vzťahov
vznikli, sa riadia predchádzajúcou právnou normou. Uvedený záver korešponduje aj so zmyslom
všeobecného prechodného ust. § 27 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého sa celý nárok na náhradu
škody, vrátane všetkých súvisiacich otázok a teda, vrátane výšky náhrady za nemajetkovú ujmu,
posudzuje podľa zákona, účinného v čase vydania nezákonného rozhodnutia.

V danom prípade bolo nezákonné rozhodnutie (uznesenie o vznesení obvinenia) vydané dňa
14.12.2005, teda v čase účinnosti zákona č.514/2003 Z.z., v znení pred jeho novelizáciou zákonom
č.412/2012 Z.z.. Aplikácia ust. § 17 ods.4, zavedená citovanou novelou, preto v danej veci nie je
prípustná a priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nad limit stanovený citovanou novelou, je v danom
prípade v súlade so zákonom.

Navrhovateľ si okrem istiny uplatnil aj úroky z omeškania vo výške 9,5 % ročne počnúc od 10.2.2012
až do zaplatenia.

Podľa ust. § 16 ods.4 zákona č.514/2003 Z.z., ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému
aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa ustanovenia § 517 ods.1 veta prvá, odsek 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a
včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať
od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z
omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa ustanovenia § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.1.2009, výška úrokov z omeškania
je o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Omeškanie sa odvíja od splatnosti dlhu. Pri nároku na náhradu škody podľa zákona č.514/2003 Z.z.
je pri určovaní splatnosti náhrady škody potrebné vychádzať z ust. § 16 ods.4, podľa ktorého lehota
omeškania začína plynúť najskôr dňom oznámenia, že nárok poškodeného nebude uspokojený, alebo
uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, Navrhovateľ požiadal o predbežné
prerokovanie nároku listom zo dňa 5.8.2011. Skutočnosť, že táto žiadosť bola adresovaná Ministerstvu
vnútra SR a súd v tomto konaní vzhľadom na zmenu právnej úpravy za príslušný orgán konajúci za
štát určil Generálnu prokuratúru SR, na účinky podanej žiadosti nemá vplyv. Šesťmesačná zákonom
stanovená lehota na prerokovanie žiadosti uplynula dňa 9.2.2012. Uvedené vyplýva z odpovede
Ministerstva vnútra SR zo dňa 6.2.2012. K uspokojeniu nároku navrhovateľa nedošlo a odporca sa dňom,
nasledujúcim po uplynutí šesťmesačnej lehoty, t.j. dňom 10.2.2012 dostal do omeškania s plnením
peňažného dlhu. Pokiaľ sa teda navrhovateľ domáhal priznania úrokov z omeškania od 10.2.2012, jeho
nárok je dôvodný.

Výšku úrokov z omeškania súd určil podľa vyššie cit.ust. § 3 nar.vlády SR č.87/1995 Z.z.. Základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu
bola vo výške 1,5 % ročne; po zvýšení o osem perc.bodov výška úrokov z omeškania činí 9,5 % ročne.

Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 663,87 EUR zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu podľa ust. §
96 ods.1 až 3 O.s.p.

Podľa § 142 ods. 3 O.s.p., aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú
náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia
záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej
odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia.
Navrhovateľ mal v konaní takmer plný úspech; vychádzajúc z výšky uplatnenej istiny je zrejmé, že
neúspech mal len v pomerne nepatrnej časti návrhu ( t.j. v časti, v ktorej vzal návrh späť - procesné
zavinenie podľa ust. § 146 ods.2 veta prvá O.s.p.). Preto mu patrí právo na plnú náhradu trov, potrebných
na účelné uplatňovanie svojho práva proti odporcovi.

Jeho trovy spočívajú v trovách právneho zastúpenia, keďže bol zastúpený v tomto konaní advokátom,
ako aj v preddavku, ktorý zložil na trovy vo výške 5.033,19 EUR.

Právny zástupca si uplatnil trovy vo výške 11.574,67 EUR.

Trovy právneho zastúpenia súd vyčíslil podľa ust. § 10 ods.1, § 14 ods.1 , § 16 ods.3 a § 18 ods.3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení neskorších právnych predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny
za jeden úkon právnej služby, vychádzajúc z tarifnej hodnoty veci, ktorou je výška priznanej pohľadávky,
predstavuje 625,73 EUR. Tarifná odmena v tejto výške patrí právnemu zástupcovi za tieto úkony

právnej služby: 1.prevzatie a príprava zastúpenia 1.6.2011, 2.žaloba zo dňa 12.9.2012, 3. stanovisko
k vyjadreniu odporcu k návrhu zo dňa 1.3.2013, 4.účasť na pojednávaní dňa 31.10.2013, 5.účasť na
pojednávaní dňa 3.2.2014, 6. účasť na pojednávaní dňa 14.4.2014, 7.stanovisko k vyjadreniu odporcu
zo dňa 5.8.2014, 8.účasť na pojednávaní dňa 29.9.2014 a 9.účasť na pojednávaní dňa 5.2.2015. Spolu
tarifná odmena činí 5.631,57 EUR. Právnemu zástupcovi taktiež patrí aj tzv. režijný paušál vo výške
1/100 výpočtového základu za každý úkon právnej služby, t.j. 7, 41 EUR za jeden úkon vykonaný v roku
2011, 7,63 EUR za jeden úkon vykonaný v roku 2012, 7,81 EUR za dva úkony vykonané v roku 2013
a 8,04 EUR za štyri úkony vykonané v roku 2014 a 8,39 EUR za úkon vykonaný roku 2015, spolu vo
výške 71,21 EUR. Spolu tarifná odmena s režijným paušálom predstavuje 5.702,78 EUR.

Právny zástupca si uplatnil aj náhradu hotových výdavkov - cestovného a náhradu za stratu času.

Podľa ust. § 15 vyššie citovanej vyhlášky, advokát má popri nároku na odmenu aj nárok:
a/ na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním
právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a
výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy,
b/ na náhradu za stratu času (§ 17).

Podľa ust. § 16 ods.4 cit.vyhlášky, na výšku náhrady preukázaných cestovných výdavkov sa vzťahujú
osobitné predpisy, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa ust. § 73 ods.1 zákona č.543/2005 Z.z. ( Spravovací poriadok pre súdy ), nárok na cestovné má
osoba zúčastnená na konaní, ktorá nemá trvalý alebo prechodný pobyt alebo nepracuje v mieste, kde
sa konanie uskutočňuje, alebo je predvolaná z miesta, kde sa dočasne zdržuje.

Podľa ust. § 73 ods.2 cit.zákona, osobe zúčastnenej na konaní sa hradia skutočné, účelné a hospodárne
vynaložené výdavky cestovného verejným hromadným dopravným prostriedkom. Ak použila osoba
zúčastnená na konaní vlastné motorové vozidlo, hradí sa jej cestovné ako pri ceste hromadným
dopravným prostriedkom okrem prípadov podľa § 74.

Podľa ust. § 74 cit.zákona, ak okolnosti prípadu vyžadujú, aby cesta bola vykonaná inak ako verejným
hromadným dopravným prostriedkom, poskytne sa osobe zúčastnenej na konaní pri ceste náhrada
podľa osobitných predpisov.

Osobitným zákonom, na ktorý odkazujú vyššie citované ustanovenia je zákon č.283/2002 Z.z. o
cestovných náhradách.

Podľa ust. § 7 ods.1 zákona o cestovných náhradách, ak sa zamestnanec písomne dohodne so
zamestnávateľom, že pri pracovnej ceste použije cestné motorové vozidlo okrem cestného motorového
vozidla poskytnutého zamestnávateľom, patrí mu základná náhrada za každý 1 km jazdy (ďalej len
"základná náhrada") a náhrada za spotrebované pohonné látky; ak zamestnanec použije cestné
motorové vozidlo na žiadosť zamestnávateľa, odsek 10 sa nepoužije.

Podľa ust. § 7 ods.2 citovaného zákona, sumu základnej náhrady pre jednostopové vozidlá a trojkolky
a pre osobné cestné motorové vozidlá podľa odseku 1 ustanoví opatrenie, ktoré vydá ministerstvo;
opatrenie sa vyhlási uverejnením jeho úplného znenia. 6) Pri použití prívesu k osobnému cestnému
motorovému vozidlu sa základná náhrada zvýši o 15%.

Podľa ust. § 7 ods.4 citovaného zákona, náhrada za spotrebované pohonné látky patrí zamestnancovi
podľa cien pohonných látok prepočítaných podľa spotreby pohonných látok (ďalej len "spotreba")
uvedenej v technickom preukaze cestného motorového vozidla alebo v osvedčení o evidencii cestného
motorového vozidla (ďalej len "technický preukaz").

Podľa ust. § 7 ods.5 citovaného zákona, cenu pohonnej látky preukazuje zamestnanec dokladom o
kúpe pohonnej látky, z ktorého je zrejmá súvislosť s pracovnou cestou (ďalej len "doklad o kúpe"). Ak
zamestnanec preukazuje cenu pohonnej látky viacerými dokladmi o kúpe, cena pohonnej látky sa môže
vypočítať aritmetickým priemerom preukázaných cien. Ak zamestnanec nepreukáže cenu pohonnej látky

dokladom o kúpe, na výpočet sa použije cena pohonnej látky, ktorá platila v čase nástupu na pracovnú
cestu zistená Štatistickým úradom Slovenskej republiky (ďalej len "štatistický úrad").

V súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami patrí právnemu zástupcovi aj nárok na cestovné
náklady, vynaložené v súvislosti s cestou z miesta svojho sídla (Michalovce) do miesta pojednávania,
konaného v Košiciach dňa 31.10.2013, 14.4.2014, 29.9.2014 a 5.2.2015 a späť do miesta svojho sídla.

Cestovné zahŕňa dva druhy náhrad a to tzv.základnú náhradu za každý 1km jazdy a náhradu za
spotrebované pohonné látky.

Sadzba základnej náhrady v zmysle § 1 písm.b/ Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny
SR č.632/2008 Z.z. o sumách základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri
pracovných cestách, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 1.1.2009, v čase vykonania cesty činila 0,183 EUR
za 1 km cesty. Vzdialenosť z Michaloviec do Košíc a späť činí 124 km. Výška základnej náhrady teda
predstavuje sumu 22,69 EUR (t.j. 0,183 EUR x 124 km); za účasť na 4 pojednávaniach spolu 90,76 EUR.

Z predloženého technického preukazu cestného motorového vozidla zn. Mercedes Benz Daimler
Chrysler ev.č.H. XXX L., ktorého držiteľom je právny zástupca navrhovateľa súd zistil, že priemerná
spotreba pohonných látok tohto motorového vozidla (nafta) je 10,2 litra na 100 km. Právny zástupca
navrhovateľa preukázal cenu pohonnej látky dokladom o kúpe, podľa ktorého je cena za 1 liter nafty
k 5.2.2015 1,291 EUR; uvedená cena platila aj v čase ciest na predchádzajúce pojednávania (2013,
2014) podľa údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky. S použitím vyššie uvedených údajov, na
124 km je spotreba 12,64 litrov nafty, čo pri cene 1,291 EUR za jeden liter predstavuje cenu 14,27 EUR
za 12,64 litrov nafty. Súd uzavrel, že náhrada výdavkov za spotrebované pohonné látky za účasť na 4
pojednávaniach činí 57,08 EUR (4 x 14,27 EUR).

Spolu náhrada cestovného (základná náhrada a náhrada za spotrebované pohonné látky) činí 147,84
EUR.

Podľa ust. § 17 ods.1 vyššie citovanej vyhlášky, pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste,
ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada
za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.

Cesta autom z Michaloviec do Košíc trvá približne 1 hodinu a 20 minút, naspäť rovnako, teda spolu 2
hodiny a 40 minút, teda 6 polhodín. 1/60 výpočtového základu v roku 2013 činila 13,01 EUR, v roku 2014
činila 13,40 EUR a v roku 2015 činí 13,98 EUR. Náhrada za stratu času za cestu na pojednávanie konané
v roku 2013 78,06 EUR, za pojednávania v roku 2014 160,80 EUR (2x 80,40 EUR) a za pojednávanie
v roku 2015 83,88 EUR, spolu 322,74 EUR.

Spolu tarifná odmena, režijný paušál, náhrada cestovného a náhrada za stratu času predstavuje
6.173,36 EUR.

Podľa ust. § 18 ods.3 vyhl.MS SR č.655/2004 Z.z. v platnom znení, ak je advokát platiteľom dane z
pridanej hodnoty, zvyšuje sa odmena a náhrady podľa tejto vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorú je
advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu.
Právnemu zástupcovi podľa cit.ust. § 18 ods. 3 patrí aj zvýšenie vyššie uvedenej odmeny a náhrad o
daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %, pretože preukázal, že je platiteľom tejto dane podľa osobitného
predpisu. 20 % zo sumy 6.173,36 EUR predstavuje 1.234,67 EUR. Po pripočítaní uvedenej sumy teda
celková odmena spolu s náhradami predstavuje 7.408,03 EUR. Keďže navrhovateľ si uplatnil náhradu
trov právneho zastúpenia len vo výške 6.541,48 EUR ( t.j.11.574,67 EUR - 5.033,19 EUR preddavok na
trovy), súd mu priznal náhradu v uplatnenom rozsahu 6.541,48 EUR.

Súd zaviazal odporcu zaplatiť priznané trovy konania v súlade s ust. § 149 ods.1 O.s.p. k rukám právneho
zástupcu navrhovateľa.

Podľa ust. § 141a ods.3 O.s.p., o zloženom preddavku na trovy konania rozhodne súd v lehote 15 dní
od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa končí konanie; preddavok sa
vždy použije najskôr na náhradu trov podľa § 148 ods. 1.

Navrhovateľ si uplatnil náhradu trov konania tak, že do vyčíslenia zahrnul aj preddavok na trovy konania
vo výške 5.033,19 EUR, ktorý zložil na základe uznesenia č.k.24 C 243/2012-94 zo dňa 12.3.2013. Súd
do rozhodnutia o náhrade trov uvedenú položku nezahrnul, pretože podľa ust. § 141a ods.3 O.s.p. môže
súd rozhodnúť o zloženom preddavku až v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa
doručenia, prostredníctvom súdu, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie
smeruje, v troch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha
(§ 205 ods.1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci ( § 205 ods.2 O.s.p.).

Podľa ust. § 251 ods.1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá
vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie
podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.