Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoE/60/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215207802
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4215207802.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Bratislava, Vajnorská
100/A, IČO: 45 869 464, zastúpený JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so sídlom Bratislava,
Martinčekova 13, IČO: 42 174 716, proti povinnému: J. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom P., J. XXX, o
vymoženie sumy 506,30 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Komárno zo dňa 01. decembra 2015 pod č.k. 8Er/680/2015-26, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2, §
243d ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002

Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom
konaní“), § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. r), 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
zákona č. 477/2008 Z. z., § 39 Občianskeho zákonníka, rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a vykonaným dokazovaním. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa
návrhom na vykonanie exekúcie domáhal voči povinnému vykonania exekúcie na peňažné plnenie,
keď poukazoval na rozhodcovský rozsudok sp. zn. PC-A/1213/0489, ktorý vydal dňa 31. 10. 2014

Stály rozhodcovský súd zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s., ktorého
vydaniu predchádzala zmluva o osobnom účte č. 00684856 uzatvorená medzi účastníkmi konania
dňa 28. 09. 2009. Z predložených dokladov mal za preukázané, že v zmluve o osobnom účte v
bode 5. 5 je uvedené: "Zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy,
vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou
uvedenou vo Všeobecných obchodných podmienkach." V bode 10.2.2 Všeobecných obchodných

podmienok je uvedené: "Banka a klient sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia
všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb,
bankových produktov a/alebo vykonávaní bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a
zánik príslušnej zmluvy, a to v nasledovnom znení: a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom banka,
predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a
rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania; b) pokiaľ bude

v príslušnom spore žalobcom klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie
rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v
čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu." Z predložených dokladov mal za
preukázané, že povinný Všeobecné obchodné podmienky ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené
už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Podľa predmetnej zmluvy sa veriteľ, ktorý koná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti, zaviazal poskytnúť dlžníkovi (povinnému), ktorý nekoná v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, vedenie bežného účtu spolu s
ďalšími produktmi a službami v zmysle obchodných podmienok. Na základe vyššie uvedeného posúdilpredloženú zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu. Nakoľko v danej veci nebolo preukázané, že dlžník -
povinný, je podnikateľským subjektom, je možné vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať aj
daný zmluvný vzťah medzi dodávateľom - oprávneným a spotrebiteľom - povinným za spotrebiteľský

vzťah v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a následne ho potom aj podriadiť právnemu režimu
tejto normy upravujúcej problematiku spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. V danom
prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať za platnú rozhodcovskú doložku.
Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného

sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel
medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské
konanie vnúti, ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ
osobitnenevyjednalanemalnavýbervzhľadomnajejsplynutiesostatnýmištandardnýmipodmienkami.
Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam, a teda
aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na

začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle Občianskeho zákonníka neplatná. Zároveň
poukázal na skutočnosť, že nešlo o individuálne dojednanie tejto doložky, na ktoré by spotrebiteľ
bol zvlášť upozornený, ktoré by bolo s povinným zvlášť dojednané, on by bol s týmto ustanovením
zmluvy súhlasil a prejavil by svoj súhlas podpisom. Vznik rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyžaduje

individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne.
Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou
starostlivosťou príslušný zamestnanec oprávneného najprv poučil povinného a nechal mu priestor na
rozhodnutie a voľbu. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú
podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je

bezpochyby daný prípad. Rozhodcovská doložka uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť akceptovateľná
ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná
vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá
voľba konkrétne znamená. Nakoľko tieto podmienky neboli splnené a povinný nemal možnosť ovplyvniť
ani obsah zmluvy, ani obsah rozhodcovskej doložky, nemožno považovať rozhodcovskú doložku za

zmluvnú podmienku dojednanú individuálne. Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej doložky je, že
spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom
veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovskú doložku preto vyhodnotil ako
nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. S
poukazom na uvedené skutočnosti zistil, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako

exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal
právomoc vo veci konať a rozhodovať. Ak neexistuje rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilý byť
exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná,
čo je dôvod na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 205
ods. 2 písm. a), d), e) a f) OSP a § 221 ods. 1 písm. d), f) a h) OSP, namietajúc prekročenie zákonných
limitov pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné
znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Bol toho názoru, že ak exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať,

či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a
len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nebolo možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah
vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové,
logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Uvedené podľa neho
potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 16. 06. 2009 sp. zn. 4Cdo 159/2009.

V ďalšej časti odvolania namietal prekročenie zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45
ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní a prekážku rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej
doložky. S poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní mal za to, že
exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených
medziach. Okrem toho bol toho názoru, že o platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský

súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Vzhľadom na to, že
tu bola prekážka res iudicata, konaním súdu došlo k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej
republiky, pretože súd svojím konaním išiel nad rámec zákona. V tejto súvislosti poukázal aj na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky ÚS 2/2000 a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením nálezuÚstavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 499/2012 a nálezu zo dňa 23. 09. 2009 sp. zn. PL. ÚS
21/08. Okrem toho namietal, že oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky, a. s. bol povinný
postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Dal pritom do pozornosti, že v zmysle

ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a. s., postupovala
v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej
doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú
ponuku.Malzato,žeexekučnýsúdnesprávneaplikovalustanoveniaObčianskehozákonníka.Vytýkajúc
nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušenie § 153 ods. 1 OSP sa opätovne

stotožnil s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 499/2012, ako aj poukázal na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 03. 07. 2008 sp. zn. I. ÚS 242/207 a rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky zo dňa 29. 06. 2010 sp. zn. N23 Cdo 1201/2009, uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 28. 04. 2010 sp. zn. 23Cdo 4895/2009. Zároveň bol toho názoru, že
OSP, ani Exekučný poriadok, ani zákon o rozhodcovskom konaní neposkytujú absolútne žiadnu oporu
pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd

konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť,
či zmeniť jeho výrok. Ohľadom aplikácie sekundárneho práva Európskej únie uviedol, že smernica
je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má
dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Pokiaľ by aj súd
zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nebolo možné záver o neplatnosti

rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS. Taktiež pokiaľ by súd
uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nebolo možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko
judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v
spotrebiteľských zmluvách, nebola voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania -
bezprostredne záväzná. V neposlednom rade vytkol porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní,

pričom poukázal na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, ako aj namietal neprimerané
zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia, pričom poukázal na
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 23/2013-8. S poukazom na uvedené dospel
k záveru, že exekučný súd svojím postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom,
ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Okrem toho poukázal na

skutočnosť, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučný
titul, je členom záujmového združenia Rozhodcovská a mediačná, a.s., zapísaného v zozname stálych
rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR, a je držiteľom povolenia rozhodovať
spotrebiteľské spory s číslom SRS 001, v súlade s § 73 ods. 5 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní, a preto navrhol, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby príslušný
súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vo veci rozhodla vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Komárno. Sudkyňa súdu prvého stupňa
predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu nemienila, mala za to, že napadnuté

uznesenie je vecne správne.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd vec (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP bez
nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru,
že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne

správne potvrdiť.

Predmetom tohto konania je žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána Gaspera, PhD., so sídlom
Exekútorského úradu v Rimavskej Sobote, Kálmána Mikszátha 268 o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, predloženej súdu prvého stupňa dňa 28. 04. 2015. Spolu s ňou bol predložený i návrh

oprávneného, ktorým sa domáha od povinného vymoženia sumy 506,30 eura s príslušenstvom, a
exekučný titul, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ,
ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom Bratislava, Sienkiewiczova 4, zo dňa 31. 10. 2014 sp. zn.
PC-A/1213/0489, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19. 12. 2014 a vykonateľnosť dňa 23. 12. 2014.
Súčasťouspisujeizmluvaoosobnom00684856úvereuzatvorenáprávnympredchodcomoprávneného

- Poštovou bankou, a. s. a povinným dňa 28. 09. 2009 a Všeobecné obchodné podmienky.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa vodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne vec po právnej stránke posúdil a svoje
rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil, nakoľko bola jeho argumentácia vecne
správna, objektívna, presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky ako aj nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie §

219 ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. 10. 2008) sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody
opakoval.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak
priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania,

súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. Ak je exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne

nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. V rozhodnutiach Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 10. 2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011 a zo dňa 18. 01. 2012
sp. zn. 6Cdo/143/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že pokiaľ oprávnený v návrhu
na vykonanie exekúcie označí ako exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd
oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej

rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný
súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.

Odvolací súd nezistil vadu konania podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm.
d) OSP, nakoľko zo spisu nevyplýva, že by v exekučnom konaní bolo už rozhodnuté. Exekučný súd
nerozhodoval o rovnakej žiadosti toho istého súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie
identickej exekúcie týkajúcej sa rovnakých účastníkov. K tvrdeniu oprávneného, že mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom odvolací súd dodáva, že v štádiu, pri ktorom súd skúma žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul (§
44 Exekučného poriadku) v tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie, postačuje totiž, aby boli
rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho
založených listín. Vzhľadom na uvedené, oboznamovanie sa s obsahom listín, ktoré je zamerané na
posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o

poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní. Súd pri zastavení exekúcie
skúma existenciu dôvodov na zastavenie exekúcie. Ak je na zistenie dôvodov potrebné vykonať
dokazovanie, exekučný súd je povinný nariadiť za tým účelom pojednávanie. Ak je však možné
rozhodnúť iba na základe právneho posúdenia veci bez vykonávania dokazovania, pojednávanie nie je
potrebné. Exekučné konanie má charakter sporového konania, ktorý sa prejavuje iba v riešení prípadnej

spornej otázky medzi oprávneným a povinným, či možno vykonávať exekúciu. O tejto otázke rozhoduje
exekučný súd v 3 rovinách, a to ako spor o začatí exekúcie, spor o zastavení exekúcie a odklad
exekúcie. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade prvostupňový súd nemal dôvod vo veci
nariadiť pojednávanie, vykonávať dokazovanie na pojednávaní, preto ani túto vadu konania namietanúodvolateľom odvolací súd nezistil. K dôvodu odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP odvolací súd
uvádza, že súd prvého stupňa správne právne posúdil predmetný vzťah ako spotrebiteľský, a teda mal
povinnosť preskúmať, či plnenia, na ktoré povinného zaväzuje rozhodcovský rozsudok nevyplývajú z

neprijateľných zmluvných podmienok. Spotrebiteľská zmluva je každá zmluva bez ohľadu na právnu
formu,ktorúuzatváradodávateľsospotrebiteľom.Vzmysle§52Občianskehozákonníkazaspotrebiteľa
sa považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Osoba, ktorá do postavenia odberateľa
tovarov či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej

činnosti je tzv. nespotrebiteľom. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne,
spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno je na dodávateľovi. Základnou črtou
spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva o osobnom účte uzavretá právnym predchodcom
oprávneného a povinným túto charakteristiku spĺňa. Znenie tejto zmluvy povinný ovplyvniť nemohol,
nakoľko bola pripravená už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Vzhľadom na túto skutočnosť je

nevyhnutné na uvedený vzťah použiť ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na spotrebiteľské zmluvy. Stotožnil
sa s názorom súdu prvého stupňa, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v čl. II. bode 10.2.2
Všeobecných obchodných podmienok bola správne posúdená ako neprijateľná, pretože táto nebola
individuálne dojednaná. Povinná osoba mohla zmluvu prijať len ako celok alebo ako celok ju odmietnuť,
pričom toto ustanovenie spôsobilo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech povinnej osoby. Pretože neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné, súd prvého stupňa správne rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenia poverenia. Odvolací
súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a tiež posúdil predmetnú rozhodcovskú doložku ako
nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou
je zmluvná podmienka, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa. Zo Smernice Rady EÚ 93/13/EHS o nekalých podmienkach vyplýva,
že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek
požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na
základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa podľa smernice nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,

najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Možno povedať, že dojednaná
rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber, či
spor bude riešiť rozhodcovský súd alebo súd SR, je výlučne na žalujúcej strane, teda dodávateľovi, a
tak spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť jeho výber a vzhľadom na svoje slabšie postavenie v tomto
vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená, len ako celok prijať alebo odmietnuť. V danom

prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku.
Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej
právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť výber orgánu,
ktorý bude spor riešiť. Pre vybraný rozhodcovský súd je výber dodávateľa zdrojom príjmov, preto je
namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Vzhľadom na všetky

tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka
v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V prípade, že rozhodcovská doložka
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť

rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno
považovať za spôsobilý exekučný titul. Pretože neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné, súd prvého stupňa správne rozhodol, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia zamietol.

Odvolací súd dodáva, že ustanovenie § 93b ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinného
v čase uzavretia zmluvy o osobnom účte nezbavovalo oprávneného (resp. jeho právneho predchodcu)
povinnosti predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky takým spôsobom, aby z
neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na
riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli

poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom
konaní.Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.