Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. máj 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/96/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614202433
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5614202433.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
POTIFOB, s.r.o., so sídlom Adyho 43, 900 45 Malinovo, IČO: 44 811 829, právne zastúpeného V4
Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 783/4, 010 01 Žilina, IČO: 36 858 820, proti žalovanému: GARANT
PARTNER PLUS, s.r.o., so sídlom Priemyselná 1, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 43 809 731, v konaní
o zaplatenie 504,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č.k. 4Cb/17/2014-374 zo dňa 21.01.2015, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu
Liptovský Mikuláš č.k. 4Cb/17/2014-415 zo dňa 30.04.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 4Cb/17/2014-374 zo dňa 21.01.2015, v spojení s
opravným uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 4Cb/17/2014-415 zo dňa 30.04.2015 v
napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, p o t v r d z u j e .

Odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 4Cb/17/2014-374
zo dňa 21.01.2015, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k.
4Cb/17/2014-415 zo dňa 30.04.2015 v napadnutom výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť

zaplatiť žalobcovi 252 Eur s príslušenstvom o d m i e t a .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 252,- Eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 252,- Eur
od 15.01.2014 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že žiadny z účastníkov mená
právo na náhradu trov konania.

Okresný súd Liptovský Mikuláš vydal vo veci dňa 01.04.2014 pod č.k. 8Rob/31/2014-18 platobný rozkaz,
voči ktorému podal žalovaný včas odpor s odôvodnením, čím došlo k zrušeniu platobného rozkazu
a vo veci bolo nariadené pojednávanie. Okresný súd podľa § 101 ods. 2 OSP konal a rozhodol v
neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili,
súhlasili s pojednávaním v ich neprítomnosti.

Okrem výsluchu svedkov a účastníkov konania, okresný súd v rámci vykonaného dokazovania sa

oboznámil s obsahom listín založených v spise a to emailovou komunikáciou medzi účastníkmi
konania a zákazníkom - spoločnosťou Octigon, a.s. (č.l. 149 a nasl. spisu), s prezenčnou listinou zo
dňa 25.11.2013, 28.11.2013 a 29.11.2013 (č.l. 69 spisu), zhodnotiacimi dotazníkmi školenia Základy
PRINCE2 (č.l. 70 - 85 spisu), dokladmi ohľadne vzdelania, certifikátov a akreditácii svedka PhDr. O. Z.(č.l. 86 - 94 spisu), s certifikátmi žalobcu (č.l. 95-98 spisu), s potvrdením o akreditácii vzdelávacieho
programu Ministerstva školstva SR a rozhodnutím o akreditácii Ministerstva vnútra ČR na žalobcu (č.l.
99-100 spisu), s faktúrou INBOX SK č. 2014012 (č.l. 162 spisu), s hodnotiacimi dotazníkmi INBOX

SK (č.l. 163-179 spisu), s obsahom ostatných listín založených v spise. Okresný súd mal preukázané,
že medzi účastníkmi konania bola uzavretá Rámcová zmluva o spolupráci, na základe ktorej žalobca
pre žalovaného poskytoval školenia metodiky PRINCE2 a žalovaný pre žalobcu v metodike IPMA.
Na základe písomnej objednávky (formou emailu - č.l. 149 spisu) si žalovaný u žalobcu objednal
školeniePRINCE2-„poznaťzákladymetodikyprezákazníka-spoločnosťOctigon,a.s.,pretoženiektoré

ich projekty majú byť podľa P2 riadené pre cca 10 osôb, v rozsahu dvoch dní s tým, že zákazník
nepotrebuje akreditované školenie, ani certifikáciu. Predseda predstavenstva p. Vadovič súhlasí s
priamo komunikáciou s lektorom, aby navrhovateľ zistil ich očakávania a reálne potreby". Zároveň
žalovaný žalobcu vyzval, aby „budúci týždeň zákazníka" kontaktoval a podľa dohovoru mu zaslal
doporučenú dĺžku, obsah a ich cenu školenia s tým, že výslednú ponuku zašle GPP (žalovaný). Jedná
sa o emailovú objednávku zo dňa 18.10.2013, ktorá zo strany žalobcu bola akceptovaná s tým, že

následnou emailovou a telefonickou komunikáciou bolo dojednané školenie v rozsahu dva a pol dňa v
termíne 25., 28. a 29.11.2013 tak, aby sa do školenia vmestil praktický nácvik (č.l. 152 spisu). Uvedené
školenie zo základov PRINCE 2 za žalobcu viedol lektor PhDr. O. Z., MBA. Uvedenému školeniu
predchádzala emailová komunikácia medzi predsedom predstavenstva spoločnosti Octigon, a.s. p.
Vadovičom a lektorom PhDr. Z.. Emailom zo dňa 08.11.2013 lektor kontaktoval p. Vadoviča, aby prebrali

niektoré aspekty školenia, hlavne prípadovú štúdiu, na ktorej budú účastníci školenia pracovať (č.l. 154
rub spisu), na ktorý email reagoval p. Vadovič dňa 11.11.2013 a zaslal lektorovi podklady emailom zo
dňa 18.11.2013. Lektor oznámil p. Vadovičovi, že si pozrel dokumentáciu, „je robená podľa metodiky
PRINCE2, aj keď je tam pár menších nejasností, ktoré by bolo možné doladiť". Zároveň mu oznámil,
že ak by chceli školenie zamerať na ich projekt „znamenalo by to vzhľadom na jeho rozsiahlosť dosť

práce naviac, aj vyššiu časovú dotáciu, čím by zjavne stúpla cena". Vyzval ho, „či súhlasí s tým, že
prípadovú štúdiu by urobili na projektoch firmy navrhovateľa s tým, že ak budú nejaké otázky k ich
projektu, môžu sa o tom porozprávať, ale špeciálnu prípadovú štúdiu k tomu robiť nebude" (č.l. 155
spisu). Emailom zo dňa 18.11.2013 návrh lektora predseda predstavenstva spoločnosti Octigon, a.s.
akceptoval v znení „OK súhlasím ...". Po realizácii školenia žalobca žalovanému vystavil faktúru č.

GPP/11/2013 na sumu 3.060 Eur, ktorá bola splatná 18.12.2013 a zo strany žalovaného uhradená
čiastočne vo výške 2.556 Eur dňa 14.01.2014 a dňa 03.02.2014 žalovaný uhradil žalobcovi aj príslušné
zákonné úroky z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 3.060 Eur od 19.12.2013 do 14.01.2014 vo
výške20,16Eur,ktoréskutočnostimedziúčastníkminebolisporné(§120ods.3OSP).Medziúčastníkmi
prebiehala rozsiahla emailová komunikácia (č.l. 26 - 32 spisu), ktorou žalovaný u žalobcu reklamoval

dodané služby a zároveň tak urobil písomne listom zo dňa 23.12.2013 a 30.01.2014 (č.l. 33-37 spisu).
Vady služieb, „ktoré žalovaný vytýkal, boli: absencia interaktívnej komunikácie, príklady ktoré školiteľ
uvádzal za objasnenie konkrétnej časti prednášky, boli pre nich príliš jednoduché, z čoho nevedeli úplne
presne prepojiť poznatky zo školenia s ich praxou, prípadová štúdia bola úplne od veci, podklady neboli
prispôsobené pracovnému zameraniu klienta, materiály boli neprehľadné a tie, ktoré školiteľ prednášal

neboli poskytnuté, málo praktických cvičení, priveľa teórie. Zároveň odporca vyzval navrhovateľa na
dodanie bezplatného jedného dňa školenia navyše, prípadne znížiť cenu školenia o jeden školiaci
deň (č.l. 129 spisu). Nakoľko dodávateľ t.j. navrhovateľ reklamáciu odporcu (objednávateľa) neuznal,
odporca dodal zákazníkovi náhradné školenie prostredníctvom spoločnosti INBOX SK, ktoré školenie sa
uskutočnilo dňa 12. 02. 2014 (č.l. 163 spisu) a ktorého sa zúčastnili zamestnanci zákazníka (s výnimkou

p. Ing. U.). Spoločnosť INBOX SK odporcovi vystavila faktúru č 2014012 na sumu 600 eur, ktorá bola
splatná 23. 02. 2014. Podanou žalobou sa navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy 504 eur t.j. je vo výške
odporcom vyčíslenej zľavy za vady dodaných služieb."

Okresný súd s poukazom na § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. 513/1991 Zb. (ďalej aj len

„Obchodný zákonník"), § 261 ods. 8 Obchodného zákonníka, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, §
369 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, žalobe vyhovel sčasti, nakoľko mal za preukázanú jej
dôvodnosť. Okresný súd uviedol, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá Zmluva o spolupráci,
keď na základe písomnej objednávky mal preukázané, že žalobca sa zaviazal dodať pre zákazníka

žalovaného školenie v oblasti Základy metodiky PRINCE2, t.j. formou subdodávky. Podanou žalobou
sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 504 Eur t.j. vo výške žalovaným uplatneného nároku na zľavu
za dodané služby. Každá zmluvná strana má právo na dodanie služby, ktorá nemá vady (je bez vád).
Vada znamená porušenie povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy a v prípade zodpovednosti za vady je tástrana, ktorá dodala vadnú službu, povinná strpieť následky porušenia svojich zmluvných povinností.
Z ustanovení Obchodného zákonníka, upravujúcich nároky z vád pri porušení zmluvy vyplýva, že
ak objednávateľ uplatní včas vady a nárok na odstránenie vád opravou v poskytnutej primeranej

dodatočnej lehote a zhotoviteľ tieto vady neodstráni, resp. oznámi objednávateľovi, že ich neodstráni
v tejto lehote, môže objednávateľ uplatniť nárok na zľavu z kúpnej ceny. Podmienkou uplatnenia tohto
nároku je: 1./ existencia vád, 2./ ich včasné uplatnenie, 3./ zodpovednosť zhotoviteľa za vady, 4./
neodstránenievádzhotoviteľomvposkytnutejprimeranejdodatočnejlehote.Zastanovenýchpodmienok
môže objednávateľ uplatniť nárok na zľavu z kúpnej ceny pri podstatnom i nepodstatnom porušení

zmluvy.Obchodnýzákonníkstriktneneupravujespôsob,akýmtakmáobjednávateľurobiť.Musítakvšak
urobiť preukázateľným spôsobom. Môže tak urobiť aj spôsobom upraveným v § 439 ods. 2 Obchodnom
zákonníku (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. 9. 2010, sp. zn. 1 Co 3/2009). Výsluchom účastníkov
konania, svedka p. Vadoviča, po oboznámení sa s emailovou komunikáciou a dotazníkmi spokojnosti
zamestnancov spoločnosti Octigon, a.s., okresný súd dospel k záveru, že žalobcom dodané služby
vykazovali vady. Žalobca mal vedomosť o tom, že zákazník žalovaného mal špecifické požiadavky

na praktickú stránku školenia, nakoľko realizuje grantové projekty a niektoré ich projekty majú byť
podľa metodiky PRINCE2 riadené. Žalobcom použitá prípadová štúdia vzhľadom na svoju náročnosť
nezodpovedalapotrebámzákazníka.Pretožecieľomškoleniabolozískanienovýchvedomostí,prípadne
aj praktických zručností, zákazník zaslal emailom lektorovi žalobcu podklady k školeniu na potreby
a podmienky ich spoločnosti a nimi riadených projektov. Lektor žalobcu oznámil zákazníkovi, že nimi

požadovaná prípadová štúdia na podmienky ich spoločnosti bude nad rozsah dojednaného dva a pol
dňového školenia, bude si vyžadovať prácu naviac a tomu zodpovedá aj nové nacenenie. Uvedená
požiadavka je pritom v rozpore s predmetom Zmluvy o dodávke školenia, na ktorú sa žalobca zaviazal.
Žalobca porušil svoj zmluvný záväzok, pretože sa akceptáciou písomnej objednávky zaviazal oznámiť
žalovanému obsah so zákazníkom dojednaného školenia, avšak výslednú ponuku mal zákazníkovi

oznámiť žalovaný ako dodávateľ, nie žalobca ako subdodávateľ. Žalobca pritom nebol v zmluvnom
vzťahu so zákazníkom, ale so spoločnosťou žalovaného.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalovaný si u žalobcu včas uplatnil
nárok na zľavu dodaných služieb, ako to vyplýva z emailovej komunikácie - štyri dni po realizácii

školenia, zároveň si nárok zo zodpovednosti za vady dodaných služieb uplatnil riadne (výzva na
dodanie náhradného školenia). Nakoľko žalobca vady v dodatočne poskytnutej primeranej lehote
neodstránil, dodanie náhradného školenia zákazníkovi žalovaného realizoval prostredníctvom tretej
osoby. Žalovaným uplatnenú zľavu okresný súd akceptoval len v rozsahu 1/2. Okresný súd dospel k
záveru, že došlo aj k pochybeniu samotného žalovaného, „ktorý si následnú komunikáciu, ktorú zveril

na navrhovateľa a svojho zákazníka, následne neoveril, pritom potvrdil, že zákazník nevedel a nemohol
vedieť, čo bude obsahom školenia (nemohol mať vedomosť, že existujú prípadové štúdie na rôzne
stupne obtiažnosti). V zmluvnom vzťahu so zákazníkom bol odporca, teda zodpovedal za včasnosť
a kvalitu dodaného školenia. Podľa názoru súdu mohol odporca riadne zadefinovať požiadavku na
náročnosť prípadovej štúdie, hoci táto vyplynula už z potrieb zákazníka, o ktorých bol navrhovateľ

informovaný. Na záver možno skonštatovať, že došlo k zlyhaniu komunikácie medzi účastníkmi konania,
na ktorom sa účastníci konania podliehajú rovnakou mierou. Zároveň súd priznal navrhovateľovi
uplatnené úroky z omeškania zo súdom priznanej sumy vo výške 9,25 % ročne od 15. 01. 2014 do
zaplatenia, kedy bol odporca preukázateľne v omeškaní s plnením peňažnej pohľadávky, ktorej výška
zodpovedá vyššie citovaným zákonným ustanoveniam." O trovách konania rozhodol okresný súd podľa

§ 142 ods. 2 OSP tak, že žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže
účastníci konania mali vo veci úspech pomerný.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý uviedol, že
„nesúhlasí, a to so žiadnym z výrokov uvedených v Rozsudku, ako ani s jeho odôvodnením a podáva

voči Rozsudku v zákonom stanovenej lehote odvolanie, z dôvodu v zmysle ustanovenia § 205 ods.
2 písm. d) a f) zákona č. 99/1963, Občiansky súdny poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej
len ako „OSP"). Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade so skutočnosťou opísal
postup dojednania špecifík predmetného školenia vykonávaného žalobcom, ktoré malo byť zamerané
na školenie PRINCE 2, a to „poznať základy metodiky". Z rozsiahleho dôkazného materiálu vyplýva,

ako prebiehala komunikácia medzi účastníkmi pri dojednaní školenia, resp. ako žalovaný na začiatku
špecifikovalsvojepožiadavkyaakédalžalobcovikompetencienakomunikáciuskoncovýmzákazníkom,
spoločnosťou Octigon, a.s. (ďalej len ako „Zákazník"). Ako je uvedené v e-mailovej komunikácií
medzi žalobcom a žalovaným (konkrétne konateľmi, pánom Ondekom, pani Ondekovou, pánomVšetečkom), ako aj školiteľom žalobcu, ktorý viedol školenie u koncového Zákazníka, a „samotným
predstaviteľom Zákazníka, zadanie žalovaného rámcovo stanovovalo požiadavky Zákazníka, pričom
základným parametrom bolo, aby (i) školenie bolo necertifikované, t.j. školený pracovníci Zákazníka

nemali získať certifikát o absolvovaní školenia z projektového riadenia PRINCE 2, (ii) školenie malo
trvať 2 pracovné dni, a (iii) mal byť použitý konkrétny prípad týkajúci sa projektov Zákazníka." V rámci
komunikácie medzi žalobcom, žalovaným a Zákazníkom sa však vyššie uvedené základné parametre
stanovené žalovaným „na začiatku komunikácie o školení ukázali ako nedostatočné, resp. nesprávne
komunikované s očakávaniami zamestnancov Zákazníka." V bode (i) poukázal predovšetkým na to, že

už zo samotných dotazníkov zamestnancov Zákazníka (ktoré boli predložené v spore ako dôkazový
materiál), bolo viac-krát uvedené, že niektorí zamestnanci očakávali, že školenie bude certifikované.
Zákazník teda pravdepodobne neinformoval svojich zamestnancov vôbec o obsahu dojednaného
školenia, resp. boli tu isté pochybnosti, aké očakávania zamestnancov boli Zákazníkom u svojich
zamestnancov nastavené, pretože už zo samotného prvotného zadania parametrov školenia vyplýva,
že požiadavka nikdy nebola na certifikované školenie. V bode (ii) parametrov bolo zadané, že školenie

má trvať 2 pracovné dni. Ihneď po začatí komunikácie so Zákazníkom však bolo zistené, a to zo strany
samotného žalovaného, že takto krátke školenie nemôže splniť účel požadovaný Zákazníkom, a preto
bolo školenie rozšírené na 2,5 dňa tak, aby boli úspešne školené teoretické i praktické časti programu.

V odvolaní žalobca uviedol, že najrozsiahlejším sporným bodom bola prípadová štúdia. Predpoklad

žalobcuboltaký,žeZákazníksiželá,abyteoretickéčastiškoleniabolinásledneaplikovanénaprípadovú
štúdiu. Keďže v zadaní bolo uvedené, že Zákazník by mal záujem o aplikáciu svojej prípadovej štúdie,
kontaktoval Zákazníka školiteľ žalobcu, ktorý mal obdržať materiály na prípravu prípadovej štúdie.
Nakoľko však Zákazník nebol schopný zaslať žalobcovi (resp. jeho školiteľovi) príslušné materiály v
takom rozsahu, aby mohla byť pripravená bežná prípadová štúdia, školiteľ informoval Zákazníka, že

pre krátkosť času do dňa konania školenia a bez adekvátnej prípravy materiálov a ich spracovania
nebude možné dodržať cenovú ponuku, Zákazník následne vyslovene súhlasil s prezentovaním
praktickej časti na vzorovej prípadovej štúdií žalobcu. V tomto momente už žalobca prebral v celom
rozsahu komunikáciu so Zákazníkom, nakoľko žalovaný už neinicioval žiadne ďalšie kroky, aby preveril,
ako bol obsah školenia v konečnom dôsledku so Zákazníkom dohodnutý. Keďže žalovaný umožnil

žalobcovi, aby komunikoval so Zákazníkom priamo a vo viacerých bodoch boli zmenené parametre
školenia, nemal žalobca pochybnosť o tom, že by z takéhoto konania žalobcu mohol žalovaný neskôr
odvodzovať akékoľvek pochybenie žalobcu - „považoval to za zavedenú obchodnú prax v tomto
konkrétnom prípade. Je preto zarážajúce, že Odporca si vôbec „neskontroloval", aké služby bude
svojmu Zákazníkovi poskytovať a až do času tzv. „reklamácie" školenie vykonané Navrhovateľom nijako

nespochybnil. Napriek tomu, že základnou zásadou, ktorú Odporca deklaroval v konaní, je kvalita
jeho služieb, Odporca nevynaložil príslušnú odbornú starostlivosť na to, aby si sám preveril úroveň
školenia, ktoré malo neštandardné parametre a teda sa v tejto veci obmedzil a stotožnil s tvrdeniami
Zákazníka, ktoré boli v konečnom dôsledku taktiež skreslené nevyjasnenými očakávaniami účastníkov
školenia." Predmetom reklamácie boli pripomienky zamestnancov Zákazníka, ktoré obsahovali najmä

nespokojnosť s neprispôsobením školenia žalobcu s praxou a pracovným zameraním Zákazníka (ďalej
len ako „Reklamácia").

Žalobca namietal, že okresný súd napadnutým rozsudkom dospel k záveru, že reklamácia bola sčasti
oprávnená, nakoľko žalobca mal vedomosť o tom, že Zákazník mal špecifické požiadavky na praktickú

stránku školenia a žalobcom použitá prípadová štúdia vzhľadom na svoju náročnosť nezodpovedala
potrebámZákazníka.Ďalejmalokresnýsúdzato,žedodanáslužba-školeniežalobcumávady,nakoľko
žalobca porušil svoj zmluvný záväzok, a to povinnosť oznámiť žalovanému obsah so Zákazníkom
dojednaného školenia. Tento záver okresného súdu nebol podľa žalobcu „správny nakoľko Navrhovateľ
bol poverený Odporcom, aby dojednal so Zákazníkom bližšie podmienky predmetného školenia, kde

Zákazník súhlasil so školením, ktoré nebude zamerané na projekt Zákazníka, nakoľko by sa tým zvýšila
cena ako aj čas trvania tohto školenia. Údajné porušenie povinnosti Navrhovateľa na oznámenie obsahu
so Zákazníkom dojednaného školenia považujeme v tejto veci za bezpredmetné, nakoľko predmetné
oznámenie odporúčanej dĺžky, obsahu a ceny školenia Navrhovateľa malo viesť len k zaslaniu ponuky
Odporcu vo veci tohto školenia Zákazníkovi, čo nemá vplyv na dojednané podmienky školenia, ktoré sú

predmetom reklamácie v tejto veci a na ktorých dojednanie so Zákazníkom bol Navrhovateľ oprávnený."

Okresný súd sa v napadnutom rozsudku podľa žalobcu obmedzil len na konštatovanie, „že vada
znamená porušenie povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy a v prípade zodpovednosti za vady je tá strana,ktorá dodala vadnú službu, povinná strpieť následky porušenia svojich zmluvných povinností, pričom
súd toto tvrdenie v Rozsudku žiadnym spôsobom právne neodôvodnil. Ďalej súd v Rozsudku poukazuje
len všeobecne na ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce nároky z vád pri porušení zmluvy,

bez bližšej špecifikácie takýchto ustanovení. Máme za to, že súd na základe vykonaných dôkazov
nedostatočne skutkovo a právne posúdil samotnú skutočnosť, či poskytnutá služba Navrhovateľa
vykazovala vady v obsahu školenia, ktoré bolo poskytnuté, a ktorá časť školenia bola predmetom
Reklamácie, t.j. predmetom sporu medzi účastníkmi konania." Žalobca citoval „§ 499 Občianskeho
zákonníka upravujúceho zodpovednosť za vady- „Kto prenechá inému vec za odplatu, zodpovedá za

to, že vec v čase plnenia má vlastnosti výslovne vymienené alebo obvyklé, že ju možno použiť podľa
povahy a účelu zmluvy alebo podľa toho, čo účastníci dojednali, a že vec nemá právne vady.". Máme za
to, že predmetné školenie Navrhovateľa nemalo vady, ktoré boli predmetom Reklamácie tohto školenia
- školenie obsahovalo teoretickú ako aj praktickú časť a rozsah praktickej časti bol so Zákazníkom pred
vykonaním školenia odsúhlasený."

V odvolaní žalobca namietal, že okresný súd v napadnutom rozsudku nedostatočne skutkovo posúdil
predmetnú vec, keď sa „nezaoberal dostatočne skutočnosťou, čo bolo hlavnou príčinou nespokojnosti
zamestnancov Zákazníka a teda hlavnou príčinou Reklamácie tohto školenia od Zákazníka. Máme za
to, že žalobca konal pri vykonaní školenia riadne a včas, podľa vopred odsúhlasených podmienok a
cenovej ponuky, preto z tohto konania žalobcu nemožno podľa nášho názoru odvodiť takú rozhodujúcu

skutočnosť, že poskytnuté školenie vykazuje vady." Žalobca poskytol školenie, ktoré malo vlastnosti
obvyklé, vzhľadom na zadanie - „poznať základy metodiky" výslovne vymienené, resp. dohodnuté -
bolo dohodnuté, že prípadová štúdia bude pripravená tak, aby bolo možné prakticky precvičiť teoretickú
časť školenia s tým, že otázky k projektom Zákazníka boli školiteľom zodpovedané ústne v priebehu
školenia, na základe otázok zamestnancov Zákazníka. Žalobca teda poskytol školenie, ktorého výsledky

možno použiť podľa jeho povahy a účelu a podľa toho, čo si účastníci dojednali - „poznať základy
metodiky...". Nespokojnosť zamestnancov Zákazníka so školením nemožno dávať za vinu žalobcovi,
ale samotnému Zákazníkovi, ktorý neposkytol svojim zamestnancom dostatočné informácie o tomto
školení, nepripravil ich na obsah školenia. Poukázal na § 560 Obchodného zákonníka - „Dielo má
vady, ak vykonanie diela nezodpovedá výsledku určenému v zmluve". „Skutočnosť, či je dielo vadné,

sa zisťuje porovnaním dosiahnutého výsledku vykonaného diela s vlastnosťami, ktoré boli uvedené v
dohodnutom predmete zmluvy. Ak predmet diela odkazuje na vlastnosti uvedené v projekte, porovnáva
sa výsledok diela s vlastnosťami uvedenými v projekte. V prípade, ak zmluva neobsahuje odkaz na
vlastnosti diela, dielo musí mať aspoň obvyklé vlastnosti, ktoré má porovnateľné dielo podľa účelu
zmluvy". Poskytnuté školenie žalobcom bolo v súlade s dojednanými podmienkami a nevykazovalo

žiadne vady, za ktoré by zodpovedal žalobca, a preto mal žalobca nárok na zaplatenie dohodnutej
sumy za poskytnutie tohto školenia od žalovaného v plnom rozsahu. Podľa žalobcu okresný súd na
základe vykonaných dôkazov nesprávne skutkovo a právne posúdil existenciu vady poskytnutej služby
žalobcom, a preto bol naplnený odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP a navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš vo veci sp.zn. 4Cb/17/2014 zo dňa

21.01.2015 zmenil tak, že vydá tento „1.Odporca je povinný do troch (3) dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku zaplatiť Navrhovateľovi sumu 504 EUR s príslušenstvom spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9,25 % ročne zo sumy 504 EUR odo dňa 15.01.2014 do zaplatenia, a to na bankový účet číslo
SK0702000000002621206959, pričom je povinný označiť platbu variabilným symbolom 140152.
2. Odporca je povinný do troch (3) dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku zaplatiť

Navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia a súdneho konania, a to na bankový účet číslo
SK0702000000002621206959, pričom je povinný označiť platbu variabilným symbolom 140152.
3.Odporca je povinný do troch (3) dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku zaplatiť Navrhovateľovi
paušálnu náhradu nákladov na uplatnenie pohľadávky vo výške 40 EUR, a to na bankový účet číslo
SK0702000000002621206959, pričom je povinný označiť platbu variabilným symbolom 140152."

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu písomne vyjadril v rozsiahlom podaní (č.l. 397-408 spisu), v
ktorom sa podrobne a dôsledne vyjadril k jednotlivým argumentom odvolania žalobcu. Zotrval na
skutočnostiach uvádzaných v prvostupňovom konaní a žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdiť, pričom uviedol: „Rozhodnutie súdu považuje odporca za spravodlivé a odôvodnené čo sa týka

oprávnenosti reklamácie na základe posúdenia vád, za neodôvodnené, čo sa týka výšky akceptácie
uplatnenej zľavy odporcu a to s ohľadom na počet dodávateľov v reťazci, mieru ich zavinenie s ohľadom
na zhodnotenie kauzálnych súvislostí a celkových nákladov súvisiacich s opravou dodaných služieb.Odporca sa neodvolal voči rozsudku z dôvodov, ktoré uvádza na záver tohto dokumentu pri svojich
vyjadreniach ku konkrétnym výrokom súdu odôvodňujúcim dané rozhodnutie".

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods.
1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa
§ 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v spojení s opravným
uznesením v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, podľa § 219 ods. 1
OSP potvrdil ako vo výroku vecne správne rozhodnutie, odvolanie žalobcu proti rozsudku okresného

súdu v spojení s opravným uznesením okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým bola žalovanému
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 252 Eur s príslušenstvom, odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b)
OSP. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2

OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/96/2015-423 zo dňa 10.05.2016
k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení osobitne písomnosťou na
č.l. 424 spisu, oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP"), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný

podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný, bolo v prvostupňovom
konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania dostatočné dokazovanie,
z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako správne právne vyhodnotil.
Vzhľadom na konštatovanie správnosti odvolaním napadnutého výroku, ktorým okresný súd žalobu

vo zvyšku zamietol, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský
súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s

ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez
§ 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa
odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Z odvolania žalobcu bolo zrejmé, že žalobca odvolaním napádal rozsudok súdu prvého stupňa v celom
rozsahu, keďže uviedol, že „nesúhlasí, a to so žiadnym z výrokov uvedených v Rozsudku, ako ani s
jeho odôvodnením a podáva voči Rozsudku v zákonom stanovenej lehote odvolanie, z dôvodu v zmysle
ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) a f) zákona č. 99/1963, Občiansky súdny poriadok, v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „OSP")." K odmietnutiu odvolania žalobcu do výroku rozsudku okresného

súdu v časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 252 Eur s príslušenstvom,
krajský súd poukazuje na § 218 ods. 1 písm. b) OSP a analogicky aj na judikované rozhodnutie Rc
40/1993, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 07.07.1992 sp. zn. 1Cdo 28/1992,
podľa ktorého právnej vety ...„právo na podanie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nemá ten
účastník, ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na svojich právach". Uvedená napadnutá výroková

časť rozhodnutia okresného súdu, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 252 Eur
s príslušenstvom, teda takýmto výrokom rozsudku okresného súdu nebol žalobca dotknutý na svojich
právach, keďže nevyznela v jeho neprospech. Z uvedeného, žalobca v tejto časti podaného odvolania
proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bolo žalobe vyhovené, nebol osobou oprávnenou napodanie odvolania a v tejto časti jeho odvolanie bolo odvolacím súdom odmietnuté podľa § 218 ods.
1 písm. b) OSP.

Na zdôraznenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým okresný
súd žalobu vo zvyšku zamietol, krajský súd ďalej uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli
produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci uplatneného nároku (ktorý bol okresným
súdom zamietnutý), nebola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby na uloženie
povinnosti žalovanému v tomto rozsahu. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré

skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec
podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci. V rámci podaného odvolania žalobca
argumentoval tým, že okresný súd nesprávne právne vec posúdil a dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

V súvislosti s týmito odvolacími námietkami krajský súd konštatuje, že pri námietke nesprávneho
právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace
prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu
spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval
nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval

nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval. Za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom,
že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie
dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132 - 135 OSP.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
9. marca 2015 (č.l. 386 a nasl. spisu), a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci, podľa
výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel
k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalobcom.

Len na zdôraznenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým okresný
súd žalobu vo zvyšku zamietol, považuje krajský súd za podstatné vyjadriť sa k niektorým odvolacím
námietkam žalobcu a v podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP.

Žalobca v odvolaní argumentoval tým, že jeho predpoklad bol taký, že Zákazník si želá, aby teoretické
časti školenia boli následne aplikované na prípadovú štúdiu. Keďže v zadaní bolo uvedené, že Zákazník
by mal záujem o aplikáciu svojej prípadovej štúdie, kontaktoval Zákazníka školiteľ žalobcu, ktorý
mal obdržať materiály na prípravu prípadovej štúdie. Nakoľko však Zákazník nebol schopný zaslať

žalobcovi (resp. jeho školiteľovi) príslušné materiály v takom rozsahu, aby mohla byť pripravená bežná
prípadová štúdia, školiteľ informoval Zákazníka, že pre krátkosť času do dňa konania školenia a bez
adekvátnej prípravy materiálov a ich spracovania, nebude možné dodržať cenovú ponuku, Zákazník
následne vyslovene súhlasil s prezentovaním praktickej časti na vzorovej prípadovej štúdií žalobcu. V
tomto momente už žalobca prebral v celom rozsahu komunikáciu so Zákazníkom, nakoľko žalovaný

už neinicioval žiadne ďalšie kroky, aby preveril, ako bol obsah školenia v konečnom dôsledku so
Zákazníkom dohodnutý. V súvislosti s touto odvolacou argumentáciou žalobcu krajský súd poukazuje
na mailovú správu zo dňa 18.10.2013 (č.l. 149 a nasl. spisu), z ktorej vyplýval súhlas žalovaného
na kontaktovanie školiteľa so zákazníkom, ale tiež z nej vyplýva, že: „Telefonoval som s predsedom
predstavenstva p. Vadovicom, - súhlasí s priamou komunikáciou (tel/e-mail) s lektorom, aby ste zistili ich

očakávania a reálne potreby, - v ďalšom e-meili zašlem kontakt, informoval som ho, že podľa očakávaní
odporučíme dĺžku školení (ak iba teória 2 dni, ak aj príklady na ich reálnom projektom potom 2,5-3
dni... v kombinácii so samoštúdiom), - budúci týždeň ich prosím kontaktujte a podľa dohovoru mi zašlite
odporučenú dĺžku, obsah a vašu cenu školenia, - výslednú ponuku zašle GPP, - ak bude zákazník chcieť,
GPP vystaví aj záverečné Osvedčenia o absolvovaní školenia (ako sa nedohodneme inak)". Z uvedenej

mailovej správy však nie je možné prijať záver, že by práve touto mailovou správou došlo k zmene
zmluvnéhozáväzkužalobcu,ktorýmalžalobcavočižalovanému.Lenpreúplnosťkrajskýsúdpripomína,
že záväzkový právny vzťah je definovaný v § 488 Občianskeho zákonníka ako právny vzťah, z ktorého
veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.V tomto smere je potrebné pre definovanie každého právneho vzťahu, z ktorého má vzniknúť záväzok,
záväzkový vzťah, aby bolo zrejmé, kto je v danom právnom - záväzkovom vzťahu povinným subjektom,
oprávneným subjektom, čo je predmetom práv a povinností (pohľadávky a záväzku) prípadne, či

ide o plnenie odplatné alebo bezodplatné, v akom čase plnenia a v akom mieste plnenia. Z týchto
všeobecných náležitostí kladených na záväzkové právne vzťahy, ich obsah, kogentná právna úprava
stanovuje pri jednotlivých zmluvných typoch niektoré z nich, prípadne i s vyžadovaním právnej formy.
V prejednávanej veci, pri zohľadnení zmluvného vzťahu účastníkov však nebolo možné prijať záver,
že by komunikácia Zákazníka so školiteľom mala, bez ďalšieho, vplyv na obsah dojednaného záväzku

žalobcu so žalovaným. Z uvedeného záveru preto nebol vytvorený priestor na to, aby sa odvolací súd
stotožnil s argumentáciou žalobcu v odvolaní, že vo viacerých bodoch boli zmenené parametre školenia,
pretože žalobca nemal pochybnosť o tom, že by z takéhoto konania žalobcu (priama komunikácia so
Zákazníkom) mohol žalovaný neskôr odvodzovať akékoľvek pochybenie žalobcu. V tomto smere sa
podľa odvolacieho súdu žiada akcentovať, že tak žalobca, ako aj žalovaný sú podnikatelia, a teda majú
povinnosť konať s odbornou starostlivosťou a tiež zvýrazniť, že pokiaľ tak nekonajú, sú povinní niesť

následky takéhoto správania, preto ak nedošlo k zmene zmluvného záväzku žalobcu v zodpovedajúcej
časti, tak len vyjadrenie Zákazníka, ktorý nebol priamo zmluvnou stranou zmluvného vzťahu žalobcu a
žalovaného, samo o sebe, aj keď bol žalobca oprávnený komunikovať v niektorých otázkach priamo so
zákazníkom, nemohlo mať bez ďalšieho vplyv na rozsah dojednaného zmluvného záväzku žalobcu a
žalovaného. Krajský súd tiež upriamuje pozornosť na závery okresného súdu, s ktorými sa stotožnil a v

zmysle ktorých požiadavka Zákazníka bola pritom v rozpore s predmetom Zmluvy o dodávke školenia,
na ktorú sa žalobca zaviazal. Žalobca porušil svoj zmluvný záväzok, pretože sa akceptáciou písomnej
objednávky zaviazal oznámiť žalovanému obsah so zákazníkom dojednaného školenia, keďže výslednú
ponuku mal Zákazníkovi oznámiť žalovaný ako dodávateľ, nie žalobca ako subdodávateľ. Vzhľadom na
všetky tieto závery odvolacieho súdu potom nebol priestor nato, aby bola ako relevantná vyhodnotená

argumentácia žalobcu, že okresný súd nesprávne konštatoval, že dodaná služba - školenie žalobcu
má vady, nakoľko sám žalobca porušil svoj zmluvný záväzok, a to povinnosť oznámiť žalovanému
obsah so Zákazníkom dojednaného školenia. Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného
bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť
aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje

v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov
hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska
hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať,
zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to,
kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností

preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012).
Po vykonaní odvolacieho prieskumu, krajský súd konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v
rovine tvrdení, ktoré boli uvádzané pred súdom prvého stupňa a na ktoré nadväzovali čiastočné tvrdenia
uvádzané v odvolaní. V tejto súvislosti len podporne krajský súd v súvislosti s postupom okresného súdu
poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011 sp.zn. 3Cdo 204/2009,

ktorého závery si osvojil a v zmysle ktorého „dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri
ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri
hodnotenídôkazovvzásadeniejeobmedzovanýprávnymipredpismivtom,akoasakýmvýsledkommá

z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov".

Ak v rámci podaného odvolania žalobca uvádzal, že nespokojnosť zamestnancov Zákazníka so
školením nemožno dávať za vinu žalobcovi, ale samotnému Zákazníkovi, ktorý neposkytol svojim
zamestnancom dostatočné informácie o tomto školení, nepripravil ich na obsah školenia, tak krajský

súd upriamuje pozornosť na vyššie uvedené závery krajského súdu a tiež aj na správanie samotných
účastníkov a samozrejme na závery okresného súdu, s ktorými sa cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP
stotožnil. K uplatneniu zodpovednostných nárokov žalovaným sa žiada dodať, že žalovaný si u žalobcu
včas uplatnil nárok na zľavu dodaných služieb, ako to vyplývalo z emailovej komunikácie - štyri dni
po realizácii školenia, zároveň si nárok zo zodpovednosti za vady dodaných služieb uplatnil riadne

(výzva na dodanie náhradného školenia). Nakoľko žalobca vady v dodatočne poskytnutej primeranej
lehote neodstránil, dodanie náhradného školenia zákazníkovi žalovaného realizoval prostredníctvom
tretej osoby, tak žalovaným uplatnenú zľavu okresný súd akceptoval len v rozsahu v 1/2. Okresný súd
dospel k záveru, že došlo aj k pochybeniu samotného žalovaného, „ktorý si následnú komunikáciu,ktorú zveril na navrhovateľa a svojho zákazníka, následne neoveril, pritom potvrdil, že zákazník nevedel
a nemohol vedieť, čo bude obsahom školenia (nemohol mať vedomosť, že existujú prípadové štúdie
na rôzne stupne obtiažnosti). V zmluvnom vzťahu so zákazníkom bol odporca, teda zodpovedal za

včasnosťakvalitudodanéhoškolenia.Podľanázorusúdumoholodporcariadnezadefinovaťpožiadavku
na náročnosť prípadovej štúdie, hoci táto vyplynula už z potrieb zákazníka, o ktorých bol navrhovateľ
informovaný. Na záver možno skonštatovať, že došlo k zlyhaniu komunikácie medzi účastníkmi konania,
na ktorom sa účastníci konania podliehajú rovnakou mierou", s ktorými závermi sa krajský súd cez
úpravu v § 219 ods. 2 OSP stotožnil.

Podľa krajského súdu je namieste tiež pripomenúť, vo väzbe na argumentáciu žalobcu v odvolaní,
že „Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania
najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a
dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať

aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd
rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností,
ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné
pochybnosti (§ l53 ods. l O.s.p.). V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má
jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe

vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi
povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ
účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia
dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v
konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v

jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých
prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie
o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť
nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia

a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje
sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena
(okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad
v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že
so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že

žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia
nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné
bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti
preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je
procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v

konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť
dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena
tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu)
konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu.
Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy

riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci" (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 3 M Cdo 6/2010 z 22.10.2010).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu, v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež

zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné

akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických

osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu

protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského

súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu v napadnutom
výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie
podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1, § 151

ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý návrh na náhradu trov odvolacieho
konania neuskutočnil. Žalovaný ako úspešný účastník odvolacieho konania trovy odvolacieho konania
ani nevyčíslil k momentu verejného vyhlásenia rozsudku, ale ani v lehote do troch pracovných dní od
vyhlásenia rozhodnutia krajským súdom, ku ktorému vyhláseniu došlo dňa 19.5.2016, preto za aplikácie
§ 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 2 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP žalovanému ako úspešnému účastníkovi

konania nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Nebola teda splnená ani jedna
z kumulatívnych podmienok pre priznanie náhrady trov konania, preto žalovanému ako úspešnému
účastníkovi odvolacieho konania nebola odvolacím súdom priznaná ich náhrada.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona
(zák. č. 233/1995 Z.z.).