Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. máj 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/434/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712210117
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8712210117.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Gabriely Világiovej v právnej veci žalobkyne A. N. (predtým D.), nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. 6, R., právne zastúpenej M.. Pavlom Koczánom, advokátom, Ľ. Štúra 33,
Levice, proti žalovanému O. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. odboja 1, A., právne zastúpeného Beňo &
partners advokátska kancelária, s.r.o., Nám. sv. Egídia 93, Poprad, o zaplatenie sumy 6.638,78 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 17C/236/2013-113
zo dňa 04.09.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni na účet jej právneho zástupcu JUDr. Pavla Koczána, advokáta,
so sídlom v Leviciach, trovy odvolacieho konania vo výške 229,16 eur a to v lehote do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvého stupňa“) uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 6.638,78 eur s 9 %-ným p. a. úrokom z omeškania od 01.09.2009
do zaplatenia a nahradiť iné trovy konania vo výške 398,- eur a trovy právneho zastúpenia vo výške
2.154,58 eur s tým, že iné trovy konania a trovy právneho zastúpenia je žalovaný povinný zaplatiť k

rukám právneho zástupcu žalobkyne JUDr. Pavla Koczána, advokáta, Ľ. Štúra 33, Levice, všetko do 3
dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 149 ods. 1, § 149 ods. 2, § 494, § 121 ods. 3, § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, § 10 písm. c) nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z..
V odôvodnení uviedol cit.: „Žalobou doručenou súdu 26.07.2012 žalobkyňa žiadala, aby súd zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 6.638,78 eur s 9 % p. a. úrokom z omeškania od 01.09.2009 do
zaplatenia a nahradiť trovy konania. Nárok odôvodnila tým, že so žalovaným dňa 12.12.2008 uzavreli

zmluvu o mimosúdnom majetkovom vyrovnaní, podľa ktorej sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobkyni
sumu 200.000,- Sk, t. j. 6.638,78 eur do 31.08.2009.

Z vykonaného dokazovania v súlade s citovanou právnou úpravou súd dospel k záveru, že žaloba je
dôvodná.

Je nesporné, že účastníci konania dňa 12.12.2008 písomnou formou uzavreli dohodu o vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, podľa ktorej okrem iného sa žalovaný zaviazal zaplatiť
žalobkynido31.08.2009sumu200.000,-Sk(6.638,78eur).Zvyjadreniažalobkynemalsúdpreukázané,
že žalovaný doposiaľ sumu 6.638,78 eur neuhradil. Uvedené vyplýva aj zo žalobkyňou predloženej
výzvy adresovanej žalovanému zo dňa 27.07.2011 na plnenie sumy 6.638,78 eur spolu s pripojenýmpoštovým podacím lístkom. K obrane žalovaného vznesenej v podanom odpore proti platobnému
rozkazu súd konštatuje, že žalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Žiadnym spôsobom
súdu nepreukázal, že dňa 07.03.2010 zaplatil žalobkyni sumu 6.500 eur.

Pokiaľ svedok O. A. tvrdil, že bol prítomný pri odovzdávaní sumy 6.500,-- eur zo strany žalovaného
žalobkyni, súd svedeckej výpovedi vzhľadom na všetky ostatné okolnosti prípadu neuveril, túto považuje
za účelovú. Žalovaný žiadnym iným dôkazom nepreukazoval zánik záväzku splnením. Výsluch svedka
F. D. nepreukazuje zánik záväzku. Nie je právne významné a vylúčené, aby si v minulosti žalovaný od

F. D. požičal sumu 4.000,-- eur, táto skutočnosť ale nepreukazuje, že požičané peniaze boli odovzdané
žalobkyni. Súdu sa javí nepravdepodobné, žeby žalovaný plnil záväzok žalobkyni vo výške 6.500,-- eur v
hotovosti bez písomného potvrdenia o prevzatí sumy, žeby žalobkyňa zasielala 27.07.2011 žalovanému
výzvu na plnenie, keby jej predtým žalovaný plnil. Je pravdepodobnejšie, že žalobkyňa zobrala späť
žalobu vo veci sp. zn. 12C 31/2010, i keď žalovaný do 07.03.2010 neplnil.

Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozhodnutie súdu vo veci sp. zn. 12C/31/2010 z 18.03.2010, z obsahu
uznesenia súdu vo veci nie je preukázané, že by žalobkyňa žalobu v predmetnej veci zobrala späť v
dôsledku plnenia prijatého od žalovaného.

Súd priznal žalobkyni uplatnený úrok z omeškania v súlade s citovanou právnou úpravou vzhľadom na

skutočnosť, že žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením žalovanej istiny dňom 01.09.2009.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď žalobkyňa v
konaní mala plný úspech.“

Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby napadnuté
rozhodnutie zmenil tak, že žalobu zamietne. Zo skutkových tvrdení účastníkov konania je zrejmé, že
tieto popri sebe nemôžu obstáť a že jeden z účastníkov vedome klame. Písomná kvitancia nie je
podmienkou zániku záväzku. Podmienku je len jeho splnenie. Ak niet písomnej kvitancie, má dlžník

právo predkladať iné dôkazy o zániku pohľadávky a súd, ak napriek tomu jej zánik neuzná, je povinný
uviesť z akého dôvodu im neuveril. Nakoľko verzie oboch účastníkov konania sú možné a jedna vylučuje
druhú,malsasúdspravovaťzásadouprevahydôkazov.Vcivilnomkonanípostačujepreúspechtejktorej
strany väčšia miera pravdepodobnosti jej skutkovej verzie na základe prevahy vykonaných dôkazov. Súd
prvého stupňa z uvedených skutkových verzií vybral tú výrazne menej pravdepodobnejšiu a nezohľadnil

existujúcu prevahu dôkazov svedčiacich v prospech žalovaného. Účastnícke výpovede sú najslabším
dôkazným prostriedkom.

Súd neuviedol žiadny dôvod, pre ktorý dospel k záveru o účelovosti výpovede svedka A.. Ak mal súd
na mysli, že výpoveď svedka A. je nevierohodná, mal uviesť z akého dôvodu. Ak mal súd na mysli,

že svedok A. sleduje svojou výpoveďou iný účel, než je pravdivé opísanie toho, čo videl a vnímal, mal
súd uviesť, aký je podľa neho tento účel. Svedok sám o sebe nemohol mať osobný prospech zo svojej
výpovede.

Späťvzatie návrhu môže byť dôkazom zániku pohľadávky, ale len v prípade, ak je ako dôvod späťvzatia

výslovne uvedený zánik pohľadávky. Žalovaný sa ako laik mohol spoliehať na to, že späťvzatie návrhu
bude súčasne hmotnoprávny dôkaz o zániku pohľadávky a že nepotrebuje osobitné potvrdenie. Vzťahy
medzi účastníkmi sú trvalo rozvrátené. Niet dôvodu sa domnievať, že by žalobkyňa vzala návrh späť
deň pred právoplatnosťou platobného rozkazu. Nie je dôvod domnievať sa, že by žalobkyňa predĺžila
splatnosť pohľadávky do 31.12.2010 a nevyžiadala si o tom žiadne písomné potvrdenie. Súčasne vo

výzve, o ktorej tvrdí, že bola žalovanému zaslaná, sa predĺženie splatnosti neuvádza. Nie je logické ani
pravdepodobné, že by žalobkyňa - ak by mala skutočne v úmysle predĺžiť lehotu splatnosti - nenechala
správoplatniť platobný rozkaz. Ak naozaj chcela umožniť žalovanému neskoršie plnenie, bolo by oveľa
výhodnejšie a logickejšie nechať platobný rozkaz správoplatniť. Žalobkyňa by tak získala exekučný titul
a ak by žalovaný ani v dodatočnej lehote neplnil, mohla by ho uplatniť priamo v exekučnom konaní.

V prospech žalovaného svedčí jeho účastnícka výpoveď, výpoveď svedka A., výpoveď svedka D. a
späťvzatie žaloby. V prospech žalobkyne svedčí jej účastnícka výpoveď a údajná výzva na zaplatenie,
pri ktorej sa jednak nepreukázalo doručenie a ktorých mohla žalobkyňa zaslať neobmedzený počet. Súdprvého stupňa vyhodnotil skutkový stav v rozpore s vykonanými dôkazmi a svoj skutkový právny názor
presvedčivo neodôvodnil.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že žalovaný jej nezaplatil sumu na základe dohody o
mimosúdnom majetkovom vyrovnaní. K plneniu nikdy nedošlo a vôbec už nie pred svedkom. Ani
výsluchom svedkov žalovaný nepreukázal, že svoj dlh žalobkyni splnil. Súd prvého stupňa spoľahlivým
spôsobom zistil skutkový stav, správne ho vyhodnotil a vo veci správne rozhodol aj po právnej stránke.
Z uvedených dôvodov navrhla, aby odvolací súd rozsudok v celom rozsahu potvrdí. Súčasne si uplatnila

trovy odvolacieho konania.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci svojich kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 10
ods. 1 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle
zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade
s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej

tabuli súdu ako aj internetovej stránke dňa 16.09.2016 a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
Odvolací súd verejne vyhlásil rozsudok dňa 24.05.2016.

Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä
tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú

na pokyny súdu.

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci.

Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov,
ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti
nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak

dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia
nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou
označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná
zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu

rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné
podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil
povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej
O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec).

Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti
toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje
aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať
k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka
treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci

charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti (z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. 6
Cdo 81/2010.).

V predmetnom konaní sa žalobkyňa domáhala peňažného plnenia voči žalovanému na základe dohody

o mimosúdnom vyrovnaní zo dňa 12.12.2008. Žalobkyňa ako dôkazný prostriedok súdu túto dohodu
predložila. V konaní nebolo medzi účastníkmi sporné, že dohoda o mimosúdnom vyrovnaní je platná a
že žalovaný mal v zmysle dohody záväzok žalobkyni plniť žalovanú sumu. Za daného stavu odvolací
súd konštatuje, že žalobkyňa si splnila tak povinnosť tvrdenia ako aj dôkaznú povinnosť a uniesladôkazné bremeno. S poukazom na negatívnu dôkaznú teóriu nebolo možné od žalobkyne žiadať, aby
preukazovala negatívnu skutočnosť, teda, že k plneniu zo strany žalovaného nedošlo.

Žalovaný v konaní tvrdil, že k splneniu záväzku v zmysle dohody o mimosúdnom vyrovnaní došlo dňa
07.03.2010, pričom na preukázanie svojich tvrdení poukázal na späťvzatie žaloby žalobkyňou v konaní
vedenom na súde prvého stupňa pod sp. zn. 12C/31/2010 a navrhol uskutočniť výsluch svedka M. A.,
ktorý mal byť prítomný pri splnení dlhu. Dôkazné bremeno žalovaného v danom prípade spočívalo v
preukázaní, že k zániku jeho dlhu voči žalovanej došlo splnením. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil,

že žalovaný dôkazné bremeno v tomto smere neuniesol.

Späťvzatie žaloby v konaní vedenom na súde prvého stupňa pod sp. zn. 12C/31/2010 nie je
možné považovať za relevantnú skutočnosť svedčiacu v prospech tvrdenia žalovaného o splnení
dlhu. Z podania, ktorým k späťvzatiu došlo, dôvod späťvzatia, akékoľvek pohnútky žalobkyne nijako
nevyplývajú. Pokiaľ pohnútka žalobkyne nie je v podaní, ktorým k späťvzatiu došlo, vyjadrená, pričom z

výpovede žalobkyne pred súdom prvého stupňa dňa 04.09.2015 je zrejmé, že k podpísaniu späťvzatia
nepristúpila z dôvodu splnenia dlhu žalovaným, ale preto, že so žalovaným chcela vychádzať, keďže
spolu majú dieťa, potom akékoľvek tvrdenia o tom, že dôvodom späťvzatia bolo splnenie dlhu sú len
dohadom žalovaného a nemôžu mať vplyv na posúdenie veci samej. Ak žalovaný dňa 07.03.2010 za
žalobkyňou išiel s cieľom splniť svoj dlh, nič mu nebránilo v späťvzatí žaloby, ktoré žalobkyni predložil

na podpis, uviesť, že svoj peňažný dlh žalobkyni uhradil. Žalovaný zároveň vo svojej výpovedi pred
súdom prvého stupňa dňa 08.04.2015 uviedol, že späťvzatie žaloby si nechal pripraviť JUDr. Beňom.
Za daného stavu, ak bol žalovaný v čase, kedy malo dôjsť k plneniu, v kontakte s osobou s právnickým
vzdelaním, vyhlásenie žalovaného o tom, že je laik bez vedomostí v oblasti práva sa javí ako účelové
s cieľom privodiť si úspech v konaní.

Aj odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa ustálil, že prvostupňovým súdom zistený skutkový stav
v prevažnej miere svedčí v prospech záveru, že k splneniu dlhu žalovaným nedošlo. Žalobkyňa sa
rovnakoakožalovanýmohlaakolaikdomnievať,žespäťvzatiežalobyprednadobudnutímprávoplatnosti
rozhodnutia nebude hmotnoprávnym dôkazom o zániku pohľadávky tak, ako to v opačnom ponímaní

uviedol žalovaný, keď nebolo žalovaným inak preukázané splnenie dlhu. Už skutočnosť, že žalovaný
nedodržal pôvodnú dohodu o vyporiadaní BSM, keď sa zaviazal sumu 200 000 Sk (6638,78 Eur)
žalobkyni vyplatiť do 31.08.2009, svedčí o tom, že nie je silnou stránkou žalovaného dohody dodržiavať.
Je pravdepodobnejšie, že ak žalovaný žiadanú sumu neuhradil ani následne, žalobkyňa ho aj písomne
vyzvala výzvou z 27.07.2011 na ich úhradu. V konaní bol vypočutý aj otec žalovaného, pričom tento

netvrdil, že žalovaný dlh splnil, uviedol len, že žalovanému požičal sumu 4000 Eur. Nevie, či ich
žalovaný skutočne použil na úhradu dlhu voči žalobkyni. Vo vzťahu k výpovedi svedka M. A. odvolací
súd uvádza, že tento bol v zmysle jeho výpovede v čase, kedy malo dôjsť k plneniu žalovaného so
žalovaným v kamarátskom vzťahu, je okrem žalovaného jedinou osobou, ktorá tvrdila, že k plneniu zo
strany žalovaného došlo, pričom žalobkyňa poprela, že pri jej stretnutí so žalovaným dňa 07.03.2010

bol prítomný aj svedok M. A.. Pod ťarchou vyššie uvedeného aj odvolací súd vyhodnotil svedeckú
výpoveď M. A. ako účelovú s úmyslom zbaviť svojho známeho - žalovaného povinnosti uhradiť žalobkyni
žalovanú sumu. V kontexte všetkých vykonaných dôkazov tak tvrdenie žalovaného o splnení dlhu vo
výške 6500 Eur dňa 07.03.2010 nie je možné považovať za preukázané (odvolací súd poznamenáva,
že predmetom konania je vyššia suma - 6638,78 Eur, ktorú mal žalovaný zaplatiť podľa dohody o

mimosúdnom vyrovnaní).

Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.

Za daného stavu odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p.

potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.. Keďže žalovaný v odvolacom konaní úspešný nebol, vznikla mu povinnosť
nahradiť trovy odvolacieho konania žalobkyni. Žalobkyni, ktorá si uplatnila náhradu trov odvolacieho

konania tak odvolací súd priznal voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 229,16
eur, ktoré pozostávajú z odmeny právneho zástupcu žalobkyne za vyjadrenie k odvolaniu vo veci samej
vo výške 220,77 eur (§ 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c) vyhl. č. 655/2004 Z.z.) a z prináležiaceho
režijného paušálu za rok 2015 vo výške 8,39 eur (§ 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.