Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/45/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514201215
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8514201215.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Martina Barana v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej Slovenskej republike
- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 08.01.2015, č.k. 4C
40/2014-85 v spojení s opravným uznesením zo dňa 30.12.2015, č.k. 4C 40/2014-133, a proti uzneseniu
Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 26.03.2015, č.k. 4C 40/2014-99, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s opravným uznesením č.k. 4C/40/2014-133 zo dňa 30.12.2015.

P o t v r d z u j e uznesenie č.k. 4C/40/2014-99 zo dňa 26.03.2015.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením č.k. 4C/40/2014-133 zo dňa 30.12.2015
Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvého stupňa“) žalobu zamietol. Návrh žalobcu na
prerušenie konania zamietol. Vyslovil, že žiadnemu z účastníkov konania nepriznáva náhradu trov
konania.

Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 925,59 eur a nemajetkovej
ujmy vo výške 185,12 eur z dôvodu nesprávneho právneho postupu súdu.

Rozhodnutie citujúc §§ 3, 4, 6, 9, 15, 16, 17, 19 z.č. 514/2003 Z.z., §§ 41, § 44, § 243 z.č. 233/1995 Z.z. s
poukazom na čl. 46 a 48 Ústavy SR odôvodnil tým, že v predmetnej veci vidí žalobca nesprávny úradný
postup OS Vranov nad Topľou v tom, že rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
oneskorene, keď súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 325 dní, pretože exekučné konanie podľa

tvrdenia žalobcu začalo dňa 08.03.2010 a exekučným súdom bolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie
poverenia až dňa 27.1.2011. Po preskúmaní exekučného spisu však súd zistil, že žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 24.06.2010 a až od tohto dňa
plynie súdu lehota na rozhodnutie. O tejto žiadosti bolo rozhodnuté súdom uznesením č. k. 7Er/348/2010
zo dňa 07.12.2010, čiže k rozhodnutiu o žiadosti nedošlo po takej dobe, ako tvrdí žalobca.

Aj keď súd v predmetnom konaní vzhľadom na tvrdený okamih spôsobenia škody, postupuje podľa

zneniazákonaúčinnéhodo31.12.2012zastávanázor,ževzmysle§9ods.1zákonač.514/2003Z.z.,je
dôležité pri skúmaní existencie nesprávneho úradného postupu a porušenia povinnosti urobiť určitý úkon
v ustanovenej lehote, pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej moci a skúmaní zbytočných prieťahov v
konaní alebo iného zásahu vychádzať z vyššie uvedených záverov, pretože i samotná súdna prax v tejtooblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej úpravy možnosť vychádzať v takýchto konaniach o
náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy konaní, prípadne žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy a pod. (viď znenie § 9 citovaného zákona s účinnosťou od 01.01.2013).

Uvedené je dôležité nielen z pohľadu kompetencie príslušného orgánu posudzovať prieťahy konaní,
resp. porušenia ústavného práva, ale i z pohľadu splnenia si všeobecnej preventívnej povinnosti podľa
§ 415 Občianskeho zákonníka, keďže si navrhovateľ nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na majetku.
I keď predmetom konania o nárokoch žalobcu je skúmanie nesprávneho úradného postupu súdu a
s tým vzniknutú majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu, súd považuje za správne poukazovať i

na rozhodnutia Ústavného súdu SR, pretože v konaniach pred ústavným súdom, kde sa posudzuje
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa v podstate skúmajú a vyhodnocujú
tie isté okolnosti, ako je zákonná lehota na rozhodnutie, ostatné okolnosti prípadu, úkony súdu, úkony
účastníka konania, zložitosť veci a podobne. Súd má za to, že nemožno všeobecne rozhodnutie súdu
po zákonom stanovenej lehote posudzovať bez ďalšieho ako nesprávny úradný postup súdu.

Žalobca ďalej namietal nesprávny úradný postup exekučného súdu z dôvodu, že tento nerozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupom, v ktorom by správne interpretoval a
aplikoval ustanovenie § 44 ods.2 zákona č.233/1995 Z.z.. V tejto súvislosti dospel súd k záveru, že
čo sa týka tvrdeného nesprávneho úradného postupu zamietnutím vydania poverenia na vykonanie
exekúcie, nemohlo sa jednať o nesprávny úradný postup, ale len o nezákonné rozhodnutie v zmysle

ustanovenia § 6 ods. 4 zákona 514/2003 Z. z., ktorého výsledkom bola podľa názoru žalobcu prekážka
veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným. K
tomu by chcel súd uviesť, že za nesprávny úradný postup nemožno považovať taký postup, ktorý
našiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Podľa názoru súdu takéto rozhodnutie,
ktorým bolo odmietnuté vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekútorovi, nebolo ani nesprávnym

úradným postupom v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ani sa nejednalo o nezákonné
rozhodnutie, ktorým by orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc v zmysle § 6 ods. 4 zákona
514/2003 Z. z. Dôvodom pre odmietnutie vydania poverenia v predmetnom exekučnom konaní, bola
totiž nezákonnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku z dôvodu neprijateľnej rozhodcovskej
doložky vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu. Skúmaním rozhodcovskej doložky exekučný

súd nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako je uvedené napr. v
rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Cdo/144/2012. V tomto rozhodnutí NS SR je uvedené, že exekučný súd
je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu a to v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, pričom tak môže urobiť na

návrh účastníka konania ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Je v kompetencii
exekučného súdu skúmať tak formálnu ako aj materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu.

Súd prvého stupňa tak na základe uvedeného dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie už
prvého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu a to existenciu nesprávneho úradného postupu, resp.

nezákonného rozhodnutia.

Žalobca v konaní nepreukázal nielen vznik majetkovej škody, ako ani vznik nemajetkovej ujmy na
jeho strane, nepreukázal ani len to, že zo strany exekučného súdu v exekučnom konaní išlo o
nesprávny úradný postup, nepreukázal taktiež ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym

úradným postupom exekučného súdu a prípadne žalobcovi vzniknutou či už majetkovou škodou
alebo nemajetkovou ujmou, teda nepreukázal v tomto konaní ani jednu z podmienok zakladajúcich v
dotknutých prípadoch zodpovednosť žalovanej podľa zákona č. 514/2003 Z.z., preto súd jeho žalobu
zamietol.

Pokiaľ ide o návrh žalobcu na prerušenie konania, tento bol súdu doručený ako mailové podanie dňa
19.12.2014 a týmto žalobca navrhol predmetné konanie prerušiť s odôvodnením, že pred Okresným
súdom v Prešove pod sp. zn. 7C/6/2010 prebieha konanie o náhradu škody pre porušenie práva
Európskej únie, ktorého sa podľa žalobného návrhu dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní
vedenom proti žalobkyni na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie

na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako aj v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu
transpozície smerníc Európskej únie zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu.Prvostupňový súd mal preukázané, že Okresným súdom Prešov bolo uznesením č.k. 7C/6/2010-269
zo dňa 7.10.2013 prerušené konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie z dôvodu,
že žalovaná v 1. rade navrhla položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky, ktorých

posúdenie má dôležitý význam pre rozhodnutie v predmetnej veci. Súd mal zároveň preukázané /
na základe mailovej komunikácie s Krajským súdom v Prešove/, že následne prejudiciálne otázky
predložené neboli. Z dôvodu podaného odvolania proti uzneseniu o prerušení konania bol spis
predložený Krajskému súdu v Prešove, ktorý uznesením č.k. 12Co/127/2013 zo dňa 22.12.2014
rozhodol tak, že ruší uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vracia na ďalšie konanie. Z uvedeného

teda vyplýva, že konanie vo veci 7C/6/2010 nebolo právoplatne prerušené, a teda odpadol dôvod na
ktorý poukazuje žalobca v návrhu na prerušenie konania v tejto predmetnej veci /4C/40/2014/.

Keďže zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, aby súd nemohol v rozhodnutí vo veci samej zároveň
rozhodnúť aj o návrhu na prerušenie konania, resp. ak rozhodne o návrhu na prerušenie konania je
povinný do právoplatnosti rozhodnutia o prerušení konania vyčkať s rozhodnutím vo veci samej, súd

spolu s rozhodnutím vo veci samej zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť

a vec vrátiť na opätovné prejednanie. Ako dôvod uviedol, že v merite veci sa rozhodlo na základe a s
použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia

potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z.,

pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu

sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom

nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej agendy a podobne. Nemožno pochopiť,
ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Poznamenal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., a to znalecký
posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným
znaleckým posudkom bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu

negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Namietal,
že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné oboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom. Mal
za to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody.

K návrhu na prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred rozhodnutím vo veci samej o

tomto návrhu osobitne rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.Odvolací súd v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods.
2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia zverejnil na úradnej tabuli súdu a

internete dňa 24.06.2016 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým

súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj k odvolacím dôvodom odvolací súd
uvádza, že je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu v tom, že § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. nie je možné aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi
účastníkmi konania pred účinnosťou tohto ustanovenia, lebo by išlo o retroaktivitu pri aplikácii právneho

predpisu. Uvedené ustanovenie bolo do zákona č. 514/2003 Z. z. zavedené zákonom č. 412/2012
Z. z. s účinnosťou od 01.01.2013. Je ho preto možné aplikovať len na právne vzťahy upravené síce
zákonom č. 514/2003 Z. z., ale len tie, ktoré vznikli od 01.01.2013. Toto však nevylučuje, aby súd prvého
stupňa nemohol v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť významné okolnosti uvedené aj v § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. Pri posudzovaní a hodnotení otázky nesprávneho úradného postupu však súd

prvého stupňa jednoznačne vychádzal z § 9 ods. 2 cit. zákona účinného v čase, keď mal deklarovaný
zodpovednostný vzťah medzi účastníkmi konania vzniknúť.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v predmetnej veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v
konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v
konaní konštatoval.

V danom prípade nesprávny úradný postup mal spočívať v nedodržaní 15 - dňovej zákonnej lehoty
stanovenej ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. Táto 15 - dňová zákonná lehota sa výslovne vzťahuje na prípady, ak súd po preskúmaní
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom. Ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Pre zamietnutie žiadosti

Exekučný poriadok žiadnu zákonnú lehotu neurčuje. Je totiž logické, že tá istá lehota nemôže platiť aj
pre zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia, keď súd musí vypracovať rozsiahle rozhodnutie a v ňom
patrične zdôvodniť svoj právny názor a vysvetliť porušenie zákona. Často krát pred takýmto rozhodnutím
si musí zabezpečiť aj ďalšie listiny, najmä ak exekučný titul je rozhodcovský rozsudok, ako je tomu aj
v tomto prípade. Exekučný súd je totiž povinný dôsledne skúmať či sú splnené formálne i materiálne

predpoklady pre vedenie exekúcie v každom štádiu konania, a to aj bez návrhu. Je povinný skúmať,
či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia je spôsobilým exekučným
titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku.

Zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení § 9 ods. 1 upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom, za ktorý považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. V preskúmavanej veci k zamietnutiu
žiadosti o udelenie poverenia došlo postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku po zistení, že žalobcom predložený rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým titulom pre
vykonanie exekúcie. Bol teda zistený rozpor exekučného titulu so zákonom v dôsledku čoho k vydaniu

poverenia na vykonanie exekúcie ani objektívne dôjsť nemohlo.

Pri rozhodovaní o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, žiadne zákonné
lehoty porušené neboli, a teda nie je naplnený jeden zo základných predpokladov pre priznanie náhrady
škodyanemajetkovejujmy,ktorýmjenesprávnyúradnýpostupspočívajúcivporušenípovinnostiorgánu

verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Už len nesplnenie
tohto predpokladu je samo o sebe dôvodom pre zamietnutie žaloby. Zákonnými predpokladmi vzniku
nároku na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. sú existencia nesprávneho
úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Akchýbačoilenjedenztýchtopredpokladovzodpovednosťžalovanéhovyplývajúcazozákonač.514/2003
Z. z. daná nie je. Súd sa preto nemal dôvod zaoberať ani otázkami výšky škody a náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorej sa žalobca domáhal a z toho dôvodu aj znaleckým posudkom.

Zákonnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.
sú existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupomavzniknutouškodou.Akchýbačoilenjedenztýchtopredpokladovzodpovednosťžalovaného
vyplývajúca zo zákona č. 514/2003 Z. z. daná nie je.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu týkajúcim sa jeho návrhu na prerušenie konania odvolací
súd konštatuje:

Pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši
otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet (§

109 ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku).

Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva (arg. slovo „môže“), že prerušenie konania z tam
uvedených dôvodov je fakultatívne, teda súd nie je povinný prerušiť konanie ani v prípade, že by inak boli
splnené podmienky podľa tohto ustanovenia. Takéto stanovisko prijíma i právna veda (porov. Ficová,

S., v diele Števček, M., Ficová, S., a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. 1. vydanie. Praha : C.H.
BECK 2009, 603). Účastník môže navrhnúť takéto prerušenie konania, avšak súd nie je povinný takému
návrhu vyhovieť bez toho, aby o tom rozhodoval. Tento procesný úkon súdu závisí len od úvahy súdu,
a preto nie je viazaný návrhom účastníka konania.

Prekážky postupu konania sú taxatívne vymedzené v § 107 až 111 Občianskeho súdneho poriadku.
Tieto ustanovenia neobsahujú právnu normu, ktorá by umožňovala, aby všeobecný súd nekonal a
nerozhodoval vo veci len z dôvodu, že sa na rovnakom súde vedie konanie v súvisiacom spore s tými
účastníkmi konania s obdobným skutkovým a právnym základom.

Pripustenie dôvodu prerušenia konania len z dôvodu, že na súde sa vedie iné konanie s tými istými
účastníkmi, by bolo porušením práva účastníkov na prerokovanie veci bez prieťahov. V danom prípade
je potrebné prihliadať na legitímne očakávania účastníkov, preto konanie v inej veci nemôže
byť dôvodom na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Využitie možnosti prerušiť
konania sleduje záujem hospodárnosti.

Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne postupoval, pokiaľ návrh
na prerušenie konania nepovažoval za dôvodný a návrh na prerušenie konania zamietol.

Okresný súd Prešov uznesením č.k. 7C 6/2010-269 zo dňa 7.10.2013 prerušil konania do rozhodnutia

Súdneho dvoru Európskej únie o prejudiciálnych otázkach. Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn.
12Co 127/2013 zo dňa 22.12.2014 zrušil predmetné uznesenie a vec vrátil Okresnému súdu Prešov
na ďalšie konanie z dôvodu absencie naformulovanej prejudiciálnej otázky. Okresný súd Prešove
uznesením č.k. 7C 6/2010-316 zo dňa 12.3.2015 prerušil konanie a položil prejudiciálnu otázku v tomto
znení:

1. „Či ide o závažné porušenie práva Európskej únie, ak sa vymôže v exekúcii vedenej na základe
rozhodcovského rozsudku plnenie z neprijateľnej podmienky v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora
Európskej únie?

2. Môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako
účastníkkonaniavyužijevšetkyprávneprostriedkyprislúchajúcemupodľaprávnehoporiadkučlenského
štátu v konaní o výkone rozhodnutia; vzhľadom na skutkový stav veci, môže v tomto prípade vzniknúť
táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkon rozhodnutia a pred
vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia?

3. V prípade, ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie
orgánu, ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na absolútnunečinnosťžalobkyneavzhľadomnanevyčerpanievšetkýchprávnychprostriedkovnápravyumožnených
právom členského štátu?

4. Ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva, je žalobkyňou
uplatňovaná suma škodou, za ktorú má zodpovednosť členský štát; možno škodu v tomto poňatí
stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením?

5. Má vydanie bezdôvodného obohatenia, ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred náhradou

škody?“

Prípadné prerušenie konania o náhradu škody štátu spôsobenej nesprávnym úradným postupom do
skončenia konania o predmetnej prejudiciálne otázke by nesledovalo záujem hospodárnosti.

Podstatnou odvolacou námietkou je, a teda zásadný problém žalobca vidí v opatrení exekučného

súdu neudeliť poverenie na vykonanie exekúcie vedenej na základe rozhodcovského rozsudku (arg.
„Opodstatnenosť návrhu na prerušenie konania do zodpovedania prejudiciálnych otázok vidí v tom,
že v danom prípade bude zodpovedaná otázka, či postup exekučného súdu v konaní o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie na základe právoplatného rozsudku rozhodcovského súdu je v
súlade s komunitárnym právom“). V tomto smere odvolací súd poznamenáva, že Slovenská republika

má vnútroštátne pravidlo, ktoré umožňuje exekučnému súdu netrvať na materiálnej právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku (porov. uznesenie Súdneho dvora Európskej únie práve vo veci žalobcu
POHOTOVOSŤ/Korčkovská C-76/10; tiež rozsudok C-40/08 Asturcom). Toto pravidlo umožňujúce
preskúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul z hľadiska imperatívu dobrých mravov zákon
stanovuje v § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31.12.2014, §

44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Aj ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., tak ako napokon každé zákonné ustanovenie, sa musí
vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Keďže zo
žiadneho ustanovenia ústavy nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na

to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, musí sa všeobecný súd pri uplatňovaní procesného postupu podľa ustanovenia § 109
ods. 2 písm. c) O.s.p. riadiť preto i požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku ústavy a ktorá
ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných
prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (I. ÚS 21/00).

Žiadne skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť správnosť uvedeného
záveru a právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa a neodôvodňujú iné rozhodnutie o uplatnenom
nároku.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1, 2
O.s.p. napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením č.k. 4C/40/2014-133 zo dňa 30.12.2015
ako vecne správny potvrdil.

Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 26.03.2015, č.k. 4C 40/2014-99 uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť

súdny poplatok za podané odvolanie vo 20 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Mal za to, že v prílohe
zákona č. 71/1992 Zb. nie je jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania. Žiadal
napadnuté uznesenie zrušiť.

Odvolací súd v zmysle zásad upravených v ustanovení § 212 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie
spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214
O.s.p. a zistil, že odvolanie nie je opodstatnené.

Odvolací súd poukazuje na to, že súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom bolo ex lege podľa § 4
ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len „poplatkového zákona“) oslobodené od poplatku od 01.07.2007, ktoré bolo zavedené s odkazom nazákon č. 273/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zákonom č. 286/2012 Z.z. z 11.09.2012, ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení neskorších právnych predpisov a

ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo k novele zákona o súdnych poplatkov, pričom bolo
vypustenésúčinnosťouod01.10.2012ustanovenie§4ods.1písm.k/poplatkovéhozákona(týkajúcesa
vecného oslobodenia vzťahujúceho sa na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom).

Z ustanovenia § 18ca poplatkového zákona v súvislosti s účinnosťou novely poplatkového zákona č.
286/2012 Z.z. vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012.

Privýkladepredmetnéhozákonnéhoustanoveniajepotrebnévychádzaťzceléhokontextupoplatkového
zákona s poukazom na znenie § 1 a § 5 citovaného právneho predpisu.

Ak bol poplatkový úkon navrhnutý alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny
poplatok za konanie a toto bolo začaté do 30.09.2012, vyberajú sa poplatky podľa doterajších predpisov.
Ide o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým
do 30.09.2012, keďže pri nich poplatková povinnosť vznikla ešte počas účinnosti právneho stavu pred

novelou vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z.

V prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 Zákona o súdnych poplatkoch
až podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom. Ak bolo odvolanie podané po 30.09.2012, aj
keď samotné súdne konanie na súde prvého stupňa začalo do 30.09.2012, použije sa na poplatkovú

povinnosť v odvolacom konaní právny stav účinný po 30.09.2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov účinného od 01.10.2012, zo žaloby za náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
sa platí súdny poplatok vo výške 20 Eur.

Ak je ustanovená sadzba za konanie, myslí sa tým konanie na jednom stupni (§ 6 ods. 2 veta prvá
Zákona o súdnych poplatkoch). Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Z uvedeného vyplýva, že i sám zákonodarca rozlišuje pre poplatkové účely medzi konaním na
jednom stupni a konaním odvolacím a dovolacím, preto poplatková povinnosť za odvolanie sa posudzuje

podľa právneho stavu platného v čase účinnosti začatia odvolacieho konania.

Keďže poplatková povinnosť žalobcu v odvolacom konaní vznikla podaním odvolania a od 01.10.2012
na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom sa nevzťahuje vecné oslobodenie, vznikla žalobcovi povinnosť

zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podľa § 6 ods. 2 druhá veta poplatkového zákona, položky 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov (porov. tiež uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co
530/2013-97 zo dňa 30.04.2014).

So zreteľom na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p.

napadnuté uznesenie č.k. 4C/40/2014-99 zo dňa 26.03.2015 ako vecne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.