Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 1. júl 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10SZa/15/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200775
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1016200775.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,

PhD. a z členov JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Igora Belka v právnej veci navrhovateľa: X. I. M.,
nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Vietnamská socialistická republika, zastúpeného: Centrum právnej
pomoci,Námestieslobody12,Bratislava,protiodporcovi:PrezídiumPolicajnéhozboru,Úradhraničneja
cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie hraničnej kontroly
Policajného zboru Bratislava Ružinov - letisko, Letisko M. R. Štefánika, Bratislava 216, o preskúmanie
rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-BA7-2-042/2016-AV zo dňa 25.03.2016, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Sp/43/2016-31 zo dňa 18.05.2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Sp/43/2016-31 zo dňa
18. mája 2016 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-BA7-2-042/2016-AV zo dňa 25.
marca 2016 z r u š u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Predmet konania

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č. PPZ-
HCP-BA7-2-042/2016-AV zo dňa 25.03.2016, ktorým odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa
§ 88a ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), dňom 25.03.2016. Odporca v zmysle ustanovenia §
88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov navrhovateľa zaistil na čas nevyhnutne potrebný a stanovil dĺžku
doby zaistenia do ukončenia azylového konania najdlhšie však do 10.06.2016. V zmysle § 88 ods. 5
zákona o pobyte cudzincov bol navrhovateľ umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v

Medveďove. Účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, pričom vychádzal z jednotlivých
námietok uvedených v opravnom prostriedku navrhovateľa a na základe toho skonštatoval, že
preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a navrhovateľom podané námietky proti nemu uvedené v
jeho opravnom prostriedku nie sú dôvodné.

Navrhovateľova námietka o spoľahlivo nezistenom stave veci podľa názoru súdu neobstojí, nakoľko
odporca riadne zistil skutkový stav a u navrhovateľa stále trvajú dôvody zaistenia.K námietke navrhovateľa, že odporca mohol byť zaistený iba vtedy, ak by existovalo riziko jeho úteku
alebo ak by sa vyhýbal procesu prípravy výkonu administratívneho vyhostenia, považoval za potrebné
uviesť,ževychádzajúcznapadnutéhorozhodnutiaodporcujezrejmé,žetentozaistilnavrhovateľapodľa

§ 88a ods. 1 písm. a), c) zákona o pobyte cudzincov na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti
alebo štátnej príslušnosti, ako aj z existencie podozrenia, že navrhovateľ podal žiadosť o udelenie
azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Krajský súd poukázal na
zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa 25.03.2016 v ktorej navrhovateľ uviedol, že je si vedomý, že
na území Slovenskej republiky sa zdržiava neoprávnene, a chcel by pracovať a bývať na Slovensku.

Poukázal aj na to, že navrhovateľ o udelenie azylu požiadal až potom, ako bol zaistený.

Mal za to, že odporca správne vychádzal z jemu dostupných informácií a tieto objektívne posúdil,
posudzoval relevantnosť dôvodov na strane navrhovateľa v súvislosti so zaistením tejto osoby. V tejto
súvislosti uviedol, že povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny
poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu správneho konania uviedol.

K námietke vzťahujúcej sa na dĺžku zaistenia súd prvého stupňa uviedol, že odporca podľa § 88 ods.
4 zákona o pobyte cudzincov navrhovateľa zaistil na čas nevyhnutne potrebný resp. dĺžku zaistenia
stanovil do doby ukončenia azylového konania. Dodal, že celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie
azylu nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Navrhovateľ sa nachádza na území Slovenskej republiky bez

povolenia na pobyt, nie je držiteľom žiadneho cestovného dokladu, v súčasnosti je bez akýchkoľvek
finančných prostriedkov potrebných na starostlivosť o svoju osobu, zdravie a bývanie. Navrhovateľ sa
zdržiaval v Bratislave, kde býval v ubytovni pre bezdomovcov J.. Dňa 11.03.2015 mu bola zamietnutá
žiadosť o tolerovaný pobyt.

K námietke navrhovateľa o nezaoberaní sa odporcu alternatívami zaistenia krajský súd uviedol, že
odporca sa zaoberal aj súkromným životom navrhovateľa. Krajský súd zhodnotil, že odporca mal za to,
ženadosiahnutieúčeluzaistenianiejemožnévyužiťinémenejzávažnéprostriedkynaúčelzisteniatých
skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré by nebolo možné získať ak existuje
podozrenie, že navrhovateľ podal žiadosť o azyl s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne

vyhostenie. Navrhovateľ by nemohol splniť podmienky podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.
Krajský súd opäť poukázal na zápisnicu o podaní vyjadrenia zo dňa 25.03.2016, v ktorej navrhovateľ
okrem iného uviedol, že je rozvedený, momentálne nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, má
dvoch dospelých synov, je s nimi v kontakte, 2 krát spolu telefonovali, ale za posledný polrok, ktorý strávil
v UPZC Medveďov ho neboli ani 1 krát navštíviť. Na otázku, či má možnosť ubytovať sa u vlastných

synov v Partizánskom navrhovateľ uviedol, že predpokladá, že u synov asi áno, ale nakoľko bývajú
spoločne s bývalou manželkou, tak ona s tým určite nebude súhlasiť. Z uvedeného mal odporca za
zrejmé, že navrhovateľ by podmienky stanovené v ustanovení § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov
nevedel splniť a preto odporca nemohol namiesto zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť
peňažnú záruku.

Záverom súd poznamenal, že počas celej doby zaistenia bude odporca postupovať v zmysle
ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov a skúmať, či trvá účel zaistenia a či
nepominuli dôvody zaistenia.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ako aj
konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako
aj správnym poriadkom. Odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32
ods. 1 Správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné obsahujúce všetky
zákonom požadované náležitosti (§ 47 Správneho poriadku). Súd zároveň mal za to, že vznesené

námietky v opravnom prostriedku navrhovateľa nie sú odôvodnené a preto preskúmavané rozhodnutie
potvrdil (§ 250q ods. 2 O.s.p.).

II.
Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa

Proti rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Uviedol, že s rozhodnutím súdu sa v
celom rozsahu nestotožňuje z dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnymskutkovým zisteniam a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci.

S poukazom na ustanovenia § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
navrhovateľ uviedol, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie odporcu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nakoľko sa súd nestotožnil ani s jedným dôvodom
uvedeným v podanom odvolaní a v celom rozsahu vyhovel všetkým skutočnostiam odôvodňujúcich
zaistenie navrhovateľa, s ktorými navrhovateľ nesúhlasí, poukázal tento na existenciu inej vady konania

súdu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa navrhovateľa odporca v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci a následne vec nesprávne
právne posúdil, pričom napadnuté rozhodnutie odporcu je zároveň nepreskúmateľné.

Vďalšomdaldopozornosti,ževzmyslekonštantnejjudikatúryvšeobecnýchsúdovSRakoajÚstavného

súdu SR, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť súčasne efektívne a účelné.
Zároveň je správny orgán v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby je
naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k
neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených aj inými právnymi predpismi.

Navrhovateľ mal za to, že z napadnutého rozhodnutia odporcu vyplýva, že odporca v napadnutom
rozhodnutí stanovil dĺžku doby zaistenia do 10.06.2016, čím bola predĺžená pôvodná lehota zaistenia.

Zároveň upozornil na skutočnosť, že odporca v napadnutom rozhodnutí hovorí o vykonaní trestu
administratívneho vyhostenia. V súvislosti s tým považoval za potrebné poukázať na to, že navrhovateľ

sa nedopustil žiadneho trestného činu a preto v žiadnom prípade nemožno hovoriť o treste. Okrem
toho právny poriadok Slovenskej republiky nepozná trest administratívneho vyhostenia, ale len trest
vyhostenia, čo však bezpodmienečne súvisí so spáchaním trestného činu.

Spoukazomna ustanovenia§89ods.1,2a3zákonaopobytecudzincovkonštatoval,žeznapadnutého

rozhodnutia odporcu nevyplýva, že by sa odporca v prípade navrhovateľa zaoberal niektorou z alternatív
k zaisteniu a tým dôvodne vylúčil uloženie niektorej z možnosti uvedenej v § 89 ods. 1 písm. a) alebo
b) zákona o pobyte cudzincov. Odporca iba stroho skonštatoval, že alternatívu k zaisteniu v prípade
navrhovateľa nemožno uložiť.

Navrhovateľ dal ďalej do pozornosti, že na území Slovenskej republiky žije od roku 1981. Bol ženatý
až do roku 1997 a na území Slovenskej republiky sa zdržiavajú jeho dvaja dospelí synovia, ktorí majú
obaja slovenské štátne občianstvo a finančne ho podporovali už pred zaistením.

V ďalšom navrhovateľ vyjadril názor, že odporca neposúdil jeho prípad individuálne, a teda v súlade

s § 87 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a jednotlivé dôvody zaistenia aj administratívneho
vyhostenia navrhovateľa striktne založil na aspektoch všeobecnej prevencie. Opätovne uviedol, že má
na území Slovenskej republiky dvoch dospelých synov a bývalú manželku, prežil tu legálne niekoľko
desaťročí ako aktívny človek, k nášmu štátu sa viaže jeho celý sociálny život. Okrem toho sa na našom
území nechcel zdržiavať nelegálne, o čom svedčí aj fakt, že požiadal o predĺženie svojho tolerovaného

pobytu. Odkedy prišiel na územie Slovenskej republiky nemal v úmysle ju opustiť a taktiež aj vzhľadom
na jeho zdravotný stav má za to, že trvanie účelu zaistenia nie je dôvodné.

Považoval za potrebné poukázať na vyjadrenie odporcu: „zaistením je možnosť dosiahnuť realizáciu
azylového konania a účastník konania bude vždy prítomný pre potreby konania,“ s tým, že podľa

navrhovateľa nie je možné, aby dôvodom na zaistenie osoby bolo jeho prebiehajúce konanie o azyle.

Taktiež poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1Sp/20/2012, v ktorom je uvedené,
že „v zmysle judikatúry všeobecných súdov SR je správny orgán povinný zdôvodniť, prečo je potrebná
práve stanovená dĺžka zaistenia. (...) Lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie

zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný", je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka
zaistenia musí byť tiež náležité odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré
odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca....".Zdôraznil, že odporca v napadnutom rozhodnutí nijakým spôsobom neodôvodnil stanovenú dĺžku
doby zaistenia. Mal za to, že v zmysle citovaných rozhodnutí všeobecných súdov SR je takéto
pochybenie podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia

je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Napadnuté rozhodnutie odporcu považoval preto s ohľadom
na stanovenú dĺžku doby zaistenia za nepreskúmateľné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti v spojení s uvedenými právnymi predpismi a judikatúrou slovenských
súdov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že

rozhodnutie odporcu o jeho zaistení zruší, vec vráti odporcovi na ďalšie konanie a nariadi jeho
bezodkladné prepustenie zo zaistenia.

III.
Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

IV.
Argumentácia rozhodnutia odporcu

Odporca rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA7-2-042/2016-AV zo dňa 25.03.2016 rozhodol o zaistení
navrhovateľa podľa ustanovenia podľa § 88a ods. 1 písm. a) a c) zákona o pobyte cudzincov dňom

25.03.2016načasnevyhnutnepotrebnýastanovildĺžkudobyzaisteniadoukončeniaazylovéhokonania
najdlhšie však do 10.06.2016 a navrhovateľa umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov
Medveďov.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že dňa 25.03.2016 o 14.05 hod. bol navrhovateľ kontrolovaný hliadkou

správneho orgánu v obci Medveďov, kde na požiadanie hliadky predložil príkaz na prepustenie štátneho
príslušníka tretej krajiny z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove pod č. p.: PPZ-
HCP-ME-10-1/2016-U zo dňa 24.03.2016. Nakoľko nevedel preukázať oprávnenosť pobytu na území
Slovenskej republiky bol následne predvedený policajnou hliadkou na správny orgán.

Totožnosť navrhovateľa, ako aj jeho štátna príslušnosť bola zistená z príkazu na pustenie štátneho
príslušníka tretej krajiny z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove zo dňa 24.03.2016
ako aj na základe vyhlásenia navrhovateľa.

Bola vykonaná lustrácia osoby v informačných systémoch policajného zboru, kde bolo zistené, že

navrhovateľ na území Slovenskej republiky nemá udelené žiadne povolenia na pobyt (trvalý, prechodný
resp. tolerovaný).

Dňa 04.03.2016 bola na správny orgán doručená písomnosť z Útvaru policajného zaistenia pre
cudzincov Medveďov, vedená na správnom orgáne pod. č. p.. PPZ-HCP-BA7-002-031/2016-AV, kde

ÚtvarpolicajnéhozaisteniaprecudzincovMedveďovoznamuje,ženavrhovateľdňa04.03.2016požiadal
na Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov o udelenie azylu na území Slovenskej
republiky.

Nasprávnomorgáneboladňa25.03.2016snavrhovateľomspísanázápisnicaopodanívyjadreniapodľa

§ 22 odsek 1 zákona o správnom konaní č.: PPZ-HCP-BA7-2-041/2016-AV, bez prítomnosti tlmočníka,
nakoľko navrhovateľ dal čestné prehlásenie, že si neželá tlmočníka pri úkone zaistenia, nakoľko ovláda
slovenský jazyk slovom a aj písmom.

Vzápisnicinavrhovateľuviedol,žemomentálnenemážiadnydoklad,alevminulostimalkartičkutrvalého

pobytu, ktorú mu zrušili na cudzineckej polícii. V marci 2015 mu ukradli jeho vak, kde mal všetky doklady.
Kvôli tomu sa nedostavil na cudzineckú políciu v Bratislave - Petržalke. Od 11.03.2015, kedy mu bol
zamietnutý tolerovaný pobyt na území SR sa stále zdržiaval na území SR. Uviedol, že si bol vedomý,
že sa zdržiava na území SR neoprávnene. Na území SR sa môže zdržiavať aj s potvrdením o podanejžiadosti o tolerovaný pobyt. Navrhovateľ sa zdržiaval v hlavnom meste Bratislava, kde býval v ubytovni
pre bezdomovcov J.. Dokazovaním, ktoré vykonalo OHK PZ BA Ružinov - letisko bolo preukázateľne
zistené, že navrhovateľ sa zdržiava na území SR a schengenského priestoru neoprávnene, nakoľko od

11.03.2015, kedy mu bol zamietnutý tolerovaný pobyt, neopustil územie SR.

Taktiež bolo zistené, že navrhovateľ bol dňa 26.09.2015 zaistený v Útvare policajného zaistenia pre
cudzincov Medveďov z dôvodu, že je to potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia podľa
§ 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov. Navrhovateľ bol podľa § 88 ods.

4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, zaistený na čas nevyhnutne potrebný a stanovila
sa dĺžka doby zaistenia do zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia, najdlhšie však do
26.03.2016. Avšak ani do dňa 25.01.2016 Zastupiteľský úrad Vietnamskej socialistickej republiky
nevydal náhradný cestovný doklad (Menovaný nespolupracuje, odmieta vyplniť dotazník potrebný na
vystavenie náhradného cestovného dokladu).

Správny orgán dňa 14.01.2016 pod č. p.: PPZ-HCP-BA7-2016/001821-002 opätovne požiadal Útvar
policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov o stanovisko s uvedením konkrétnych krokov, ktoré útvar
vykonal od začiatku zaistenia a aké úkony vykonal k vystaveniu náhradného cestovného dokladu. Dňa
14.01.2016 bolo z útvaru zaslané stanovisko k účelu zaistenia a k vystaveniu náhradného cestovného
dokladu, z ktorého bolo zistené, že:

- Odo dňa umiestnenia navrhovateľa do ubytovacích priestoroch ÚPZC Medveďov bolo vykonaných
viacero osobných pohovorov s navrhovateľom, ktorý nespolupracuje, odmieta vyplniť dotazník potrebný
na vystavenie náhradného cestovného dokladu.
- Dňa 02.10.2015 bola odovzdaná žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre
navrhovateľa, ktorej prílohu tvorili fotokópie osobných dokumentov navrhovateľa, získané zo spisového

materiálu č. UHCP-246/UPZC-M-2009-U, ako podporný materiál.
- Dňa 11.11.2015 vykonal návštevu ÚPZC Medveďov prvý tajomník Zastupiteľského úradu Vietnamskej
socialistickej republiky, pán V. O. P.. Účelom návštevy bolo vykonanie osobného pohovoru so zaisteným
príslušníkom tretej krajiny, nakoľko to je potrebné na vystavenie náhradného cestovného dokladu pre
navrhovateľa. Po ukončení osobného pohovoru pán V. O. P. uviedol, že po obdržaní odpovede z

domovskej krajiny ich bude informovať.
- Dňa 11.12.2015 bol vykonaný telefonický pohovor s pracovníkom Zastupiteľského úradu Vietnamskej
socialistickej republiky za účelom získania informácií o stave vystavenie náhradného cestovného
dokladu. Pracovník oznámil, že do dnešného dňa neevidujú odpoveď z domovskej krajiny.
- Dňa 07.01.2016 bol vykonaný opätovný telefonický pohovor s pracovníkom Veľvyslanectva

Vietnamskej socialistickej republiky za účelom získania informácií. Pracovník oznámil, že v blízkej
budúcnosti bude vykonaná ďalšia návšteva ÚPZC Medveďov, za účelom vykonania opätovného
osobného pohovoru.

Následnesprávnyorgánvovzťahukalternatívamzaisteniapodľa§89ods.1zákonaopobytecudzincov

uviedol, že považuje za nespochybniteľne preukázané, že navrhovateľ by tieto nevedel splniť a z tohto
dôvodu správny orgán nemohol navrhovateľovi uložiť alternatívu voči jeho zaisteniu. Správny orgán
uviedol, že vychádzal zo skutočností ním zistených a navrhovateľ v predmetnej zápisnici tieto potvrdil.

V ďalšom zdôraznil, že zaistenie navrhovateľa je účelné z dôvodu realizácie a ukončenia azylového

konania. Z už uvedených skutočností a dôvodov (realizácia azylového konania, overenia totožnosti
a dôvodného podozrenia, že podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialenia alebo zmariť
administratívne vyhostenie) dňa 25.03.2016 začal správny orgán konanie vo veci zaistenia navrhovateľa
v zmysle § 88a ods. l písm. a) a c) zákona o pobyte cudzincov na účel zistenia tých skutočností, na
ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, s ktorým bol

pred vydaním uvedeného rozhodnutia oboznámený, čo potvrdil svojim podpisom.

Dokazovaním, individuálnym prístupom k navrhovateľovi a na základe získaných podkladov (výstup z
informačných systémov Policajného zboru, zápisnice o podaní vyjadrenia účastníka konania zo dňa
25.03.2016) správny orgán zistil, že v prípade navrhovateľa sú splnené podmienky na zaistenie podľa §

88a ods. 1 písm. a) a c) zákona o pobyte cudzincov, t. j. zaistenie je potrebné pre účely tých skutočností,
na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať.Správny orgán považoval zaistenie navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je
založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať za účelové
a efektívne, pretože v prípade účastníka konania je potrebné realizovať azylové konanie na území

Slovenskej republiky. Jeho zaistenie ako žiadateľa o azyl na území Slovenskej republiky je predpoklad,
že azylové konanie bude realizované a ukončené.

Dal do pozornosti, že navrhovateľ nie je držiteľom žiadneho cestovného dokladu, v súčasnosti je bez
akýchkoľvek finančných prostriedkov potrebných na starostlivosť o svoju osobu, zdravie a bývanie. Na

základe uvedeného odporca zhodnotil, že len zaistením navrhovateľa ako žiadateľa o azyl je možné
zabezpečiť riadnu účelnosť realizácie a ukončenia azylového konania, na ktoré je Slovenská republika
príslušná.

Vo vzťahu k dĺžke lehoty zaistenia správny orgán poznamenal, že táto bola určená v súlade so
zákonným ustanovením do 10.06.2016. Uvedená doba zaistenia je podľa správneho orgánu nevyhnutná

aj s ohľadom na zabezpečenie realizácie azylového konania. Zdôraznil, že doba zaistenia, ktorá je
esenciálnou zložkou zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne a
taxatívne určiť, pretože závisí od viacerých faktorov, ako doba realizácie azylového konania, ako aj
spolupráca navrhovateľa so štátnym orgánom Slovenskej republiky. Počas celej doby zaistenia bude
správny orgán postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov

a skúmať či trvá účel zaistenia. Poznamenal, že logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že
bude môcť byť naplnený. Zaistením je možnosť dosiahnuť realizáciu azylového konania a účastník
konania bude vždy prítomný pre potreby konania. Správny orgán pred vydaním rozhodnutia dospel k
záveru, že neboli zistené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali rešpektovať súkromný a rodinný život
navrhovateľa v zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a preto bolo

rozhodnuté o jeho zaistení.

So zaisteným navrhovateľom sa zaobchádza humánne a dôstojne a rešpektujú sa jeho základné práva
v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom a sú tiež dodržané zásady uznávané najmä Chartou
základných práv Európskej únie.

Správny orgán ustálil, že právnym dôvodom na udržanie navrhovateľa na určitom mieste, t. j. v útvare
policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove je realizácia azylového konania.

Záverom správny orgán uviedol, že navrhovateľ bol správnym orgánom v zmysle § 3 ods. 2 zákona o

správnom konaní vyzvaný, aby sa vyjadril v zápisnici o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 zákona
o správnom konaní vedenou pod č. p.: Č. p.: PPZ-HCP-BA7-2-041/2016 -AV zo dňa 25.03.2016 a bol
mu predložený kompletný spisový materiál vedený pod č. p.: PPZ-HCP-BA7 -2/2016-AV, ktorý tvorí
podklady pre vydanie rozhodnutia o zaistení a bol poučený o jeho práve podľa § 33 zákona o správnom
konaní. V uvedenej zápisnici bol taktiež vyzvaný, aby sa vyjadril k predmetnému konaniu a podkladom.

Navrhovateľ sa k prebiehajúcemu konaniu vyjadril, a to tak, že bude dodržiavať všetky zákony platné na
Slovensku. Dňa 04.03.2016 požiadal o azyl s tým, že bude dodržiavať všetky náležitosti a povinnosti,
ktoré sú potrebné od žiadateľa o azyl. Správny orgán uviedol, že na základe uvedených skutočností bolo
potrebné rozhodnúť o zaistení navrhovateľa.

V.
Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3

ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že
deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 01.07.2016 (§ 156 ods.
1 O.s.p.).

V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutieodporcuozaistenínavrhovateľapodľa§88aods.1písm.a)ac)zákonaopobytecudzincov,
preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmalrozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so
všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne

posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 250l ods. 1 O.s.p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných
prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené
inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s
výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 88a ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie
azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, na účel
zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti.

Podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie
azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, ak ide o
štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal
žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s
cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.

Podľa § 88a ods. 2 cit. zákona žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný,
pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku
1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o
udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4.

Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie
štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie
štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) nie je zaistením štátneho

príslušníka tretej krajiny dotknuté.

Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Podľa názoru odvolacieho súdu sa citovanými ustanoveniami odporca dostatočne neriadil a súd prvého
stupňa vytýkané pochybenia v intenciách podaného odvolania náležite nevyhodnotil.

Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že odporca svoj postup oprel o dôvody zaistenia vyplývajúce
z ustanovenie § 88a ods. 1 písm. a) a c) zákona o pobyte cudzincov, jeho povinnosťou preto bolo v

odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať sa preukázaním splnenia tam uvedených predpokladov.

Z obsahu ustanovenia § 88a ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov je zrejmé, že účelom zaistenia
žiadateľa o azyl je zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti. Vychádzajúc z
napadnutého rozhodnutia odporcu ako aj celej spisovej dokumentácie vyznieva absurdne skutočnosť,

že odporca zaistil navrhovateľa, aby zistil prípadne overil jeho totožnosť či štátnu príslušnosť, nakoľko
hneď na začiatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odporca uvádza, že „Dňa 25.03.2016 o
14.05 hod. bol účastník konania kontrolovaný hliadkou správneho orgánu v obci Medveďov, kde na
požiadanie hliadky predložil príkaz na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny z útvaru policajnéhozaistenia pre cudzincov v Medveďove pod č. p.: PPZ-HCP-ME-10-1/2016-U zo dňa 24.03.2016....
Totožnosť účastníka konania, ako aj jeho štátna príslušnosť bola zistená z príkazu na pustenie štátneho
príslušníka tretej krajiny z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove pod č. p.: PPZ-

HCP-ME-10-011/2016-U zo dňa 24.03.2016 vydaného Útvarom Policajného zaistenia pre cudzincov
v Medveďove, ako aj na základe vyhlásenia účastníka konania.“ Najvyšší súd nemá na základe
uvedeného žiadne pochybnosti o tom, že správny orgán už v čase, keď navrhovateľa kontroloval v obci
Medveďov vedel s úplnou presnosťou o koho sa jedná, teda poznal jeho totožnosť rovnako ako poznal
štátnu príslušnosť navrhovateľa.

Z obsahu ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že účelom zaistenia
cudzinca je skutočnosť, že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1
písm. a) alebo písm. b) zákona o pobyte cudzincov, a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje
dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho
administratívne vyhostenie. Jedným z predpokladov postupu podľa uvedeného ustanovenia zákona je,

že sa navrhovateľ v čase podania žiadosti o azyl nachádzal v zaistení podľa ustanovenia § 88 ods. 1
písm. a) alebo písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Najvyšší súd vychádzajúc z priloženého spisového
materiálu dospel k záveru, že daná požiadavka nebola splnená, nakoľko má za preukázané, že došlo
k prepusteniu navrhovateľa zo zaistenia príkazom na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny z
útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove pod č. p.: PPZ-HCP-ME-10-1/2016-U zo dňa

24.03.2016.

Vo svetle uvedeného je nepochybné, že odporca sa nijakým spôsobom nepokúsil preukázať splnenie
podmienok zaistenia v zmysle ustanovenia § 88a ods. 1 a) a c) zákona o pobyte cudzincov, čo by sa
mu podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na vyššie uvedené ani nepodarilo.

Navyše, odporca v rozpore s dôvodom zaistenia uvedenom vo výroku napadnutého rozhodnutia v jeho
odôvodnení konštatoval, že „zaistenie je potrebné pre účely tých skutočností, na ktorých je založená
žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať. Správny orgán považuje zaistenie
účastníkakonanianaúčelzisteniatýchskutočností,naktorýchjezaloženájehožiadosťoudelenieazylu,

ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať za účelové a efektívne, pretože v prípade účastníka konania
je potrebné realizovať a úspešne azylové konanie na území Slovenskej republiky.“ Najvyšší súd dáva do
pozornosti, že zaistenie cudzinca na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o
udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, je zákonným dôvodom zaistenia uvedeným
v ustanovení § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Vzhľadom na zjavný rozpor výroku

napadnutého rozhodnutia s jeho odôvodnením v tak zásadnej otázke ako je samotný dôvod zaistenia
navrhovateľa musí odvolací súd konštatovať zmätočnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu.

Takéto pochybenie v spojení s neprehľadnosťou kontextu rozhodnutia z hľadiska relevantnosti použitej
argumentácie citovaním právnych a politických dokumentov bez naznačenia priamej súvislosti k

použitým zákonným dôvodom zaistenia a chronológii prípadu vykazuje znaky zmätočnosti a tým
nepreskúmateľnosti rozhodnutia, čo nemalo ujsť pozornosti súdu prvého stupňa a krajský súd mal na
túto vadu prihliadnuť aj bez námietok navrhovateľa, pretože uvedená vada mala nepochybne vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Vychádzajúc z uvedeného nemala teda v záujme presvedčivosti rozhodnutia odporcu o zaistení
v jeho odôvodnení absentovať zmienka o takých skutočnostiach, ktoré by naplnenie citovaného
zákonného účelu zaistenia dostatočne zrozumiteľne odôvodňovali, napr. na základe čoho vyvstala
potrebazisťovaniaskutočnostítýkajúcichsajehožiadostioazyl,čiišloosúčinnosťsMigračnýmúradom,
prípadne na aké skutočnosti malo byť zisťovanie vykonané, resp. aké úkony si takéto zisťovanie ešte

vyžiada, najmä ak je zrejmé, že navrhovateľ potom čo požiadal o azyl už absolvoval v azylovom konaní
vstupný pohovor.

Z obsahu citovaného zákonného ustanovenia § 88a ods. 1 písm. a) a c) zákona o pobyte cudzincov
okrem iného vyplýva, že žiadateľa o udelenie azylu možno zaistiť, ak na dosiahnutie účelu nie je možné

využiť iné menej závažné prostriedky. Okrem toho, že rozhodnutie odporcu neobsahuje presvedčivé
zdôvodnenie potreby zisťovania akýchkoľvek ďalších skutočností okrem tých, na ktoré bol navrhovateľ
už vypočutý pri vstupnom pohovore v azylovom konaní z rozhodnutia odporcu nevyplýva, na základe
čoho ustálil nemožnosť využitia menej závažných opatrení, v rámci ktorých by v prípade navrhovateľaako žiadateľa o azyl prichádzalo do úvahy v zmysle zákona o azyle (§ 23 ods. 3 písm. c/ resp. § 23a
ods. 1 zákona č. 480/2002 Zb.) zdržiavanie sa v azylovom zariadení bez možnosti udelenia priepustky,
čím sa správny orgán nezaoberal, resp. z odôvodnenia jeho rozhodnutia to nevyplýva, rovnako ako sa

nezaoberal možnosťou bývania navrhovateľa u jeho dvoch synov.

V tejto súvislosti je treba zdôrazniť, že vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia
nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, resp. doplňujúcim vyjadrením odporcu
a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, resp. absentujúce

argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť odporca,
ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita
presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho
orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov.

Z obsahu citovaného zákonného ustanovenia § 88a ods. 1 písm. a) a c) zákona o pobyte cudzincov

okrem iného vyplýva, že žiadateľa o udelenie azylu možno zaistiť, ak na dosiahnutie účelu nie je možné
využiť iné menej závažné prostriedky.

K nevyhnutnosti využitia miernejších opatrení ESĽP vo veci Rusu v. Rakúsko, rozsudok z 2. októbra
2008, sťažnosť č. 34082/02, (sťažovateľka bola uväznená, keď sa pokúšala opustiť krajinu, pretože do

krajiny vstúpila nelegálne, bez platného pasu a víz, a na život v Rakúsku nemala potrebné prostriedky,
z týchto dôvodov orgány usúdili, že v prípade prepustenia by utiekla a zmarila konanie) zdôraznil,
že zaistenie jednotlivca je vážne opatrenie a že v kontexte, kde je zaistenie nutné na dosiahnutie
stanoveného cieľa, bude zaistenie svojvoľné, pokiaľ nie je odôvodnené ako posledná možnosť po
zvážení ostatných menej prísnych opatrení a ak sa zistí, že tieto opatrenia sú nedostatočné na

ochránenie jednotlivca alebo verejného záujmu. Odôvodnenie orgánov na zaistenie žiadateľky bolo
neprimerané a jej zaistenie obsahovalo prvky svojvôle. Jej zaistenie preto porušilo článok 5 EDĽP.

Vo veci Mikolenko v. Estónsko, rozsudok z 8. októbra 2009, sťažnosť č. 10664/05, ESĽP zistil,
že orgány mali k dispozícii aj iné opatrenia než držať žiadateľa v predlžovanej väzbe v deportačnom

stredisku, keď nemali bezprostrednú vyhliadku na jeho vyhostenie.

Vo veci Yoh-Ekale Mwanje v. Belgicko, rozsudok z 20. decembra 2011, č. 10486/10, sa sťažnosť
týkala zaistenia kamerunskej štátnej príslušníčky s pokročilým nálezom HIV. Orgány poznali totožnosť
a stálu adresu žiadateľky a tá vždy dodržala termíny ich návštev a podnikla niekoľko krokov s cieľom

zlegalizovať svoje postavenie v Belgicku. Napriek skutočnosti, že jej zdravotný stav sa počas pobytu vo
väzení zhoršil, orgány neposúdili menej intruzívnu možnosť- miernejšie opatrenia, ako napríklad vydanie
povolenia na dočasný pobyt s cieľom chrániť verejný záujem. Namiesto toho ju držali vo väzení takmer
štyri mesiace. ESĽP nevidel žiadne prepojenie medzi zaistením žiadateľky a cieľom vlády deportovať
ju, a preto usúdil, že došlo k porušeniu článku 5 ods. 1 EDĽP.

Vo veci A. a i. proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok veľkého senátu z 19. februára 2009, sťažnosť
č. 3455/05, ESĽP konštatoval, že politika „aktívneho sledovania“ možnej deportácie žiadateľky nebola
dostatočne určitá ani determinujúca, aby predstavovala „opatrenie [...] prijaté na účel deportácie“ podľa
článku 5 ods. 1. Zaistenie nebolo jasne zacielené na zabránenie nepovolenému vstupu, a preto bolo

nezákonné.

S poukazom na konštantnú judikatúru ESĽP ohľadne nutnosti využitia miernejších opatrení namiesto
zaistenia odvolací súd posudzoval námietku navrhovateľa ohľadne nepreskúmateľnosti rozhodnutia
odporcu v tej časti, v ktorej sa rozhodol neaplikovať alternatívy zaistenia v zmysle § 89 ZoPC.

Odkázať možno v tejto súvislosti taktiež na pomerne nedávny rozsudok Najvyššieho správneho súdu
Českejrepublikyzodňa17.12.2015,č.j.5AZS236/2015-34,vktoromnajvyššísprávnysúdkonštatoval
nepreskúmateľnosť rozhodnutia polície o zaistenie cudzincov pre nedostatok dôvodov.

Odvolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo
v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia dokonca zbavenie jeho slobody. Ide
teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť
prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincovalebo predovšetkým ústavným poriadkom SR. Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je
osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v
súlade s konaním stanoveným zákonom.... (písm. f/) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody
osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie

o vyhostenie alebo vydanie, (tiež čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
a čl. 6 Listiny základných práv Európskej únie).

Zo všetkých zmienených právnych dokumentov podľa najvyššieho súdu vyplýva zákaz svojvoľného
zbavenia či obmedzenia osobnej slobody.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry
ESĽP môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia
väzba) prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí
mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo
iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom

vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie
či vydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.06.1996 Amuur proti Francúzsku, zo dňa 05.02.2002 Čonka
a další proti Belgicku, zo dňa 27.11.2003 Shamsa proti Poľsku, zo dňa 25.01.2005 Singh proti ČR, zo
dňa 27.01.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.02.2009 Nolan a ostatní proti Rusku, zo dňa 19.02.2009
A. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu).

Rovnako podľa čl. 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných
normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych
príslušníkoch tretích krajín (ďalej len „smernica 2008/115/ES“) môžu členské štáty zaistiť iba štátneho
príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo

o výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch, kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny
príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje.
K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné
dostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia.

Akékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou
učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Pokiaľ sa ukáže, že reálny predpoklad pre vyhostenie
alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať alebo prestali existovať podmienky
uvedené v odst. 1, stráca zaistenie odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená
(čl. 15 ods. 4 smernice 2008/115/ES).

Podľa Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú členské
štáty použiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a stanovuje
poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa.

Najvyšší súd preto upozorňuje na nutnosť eurokonformného výkladu zákona o pobyte cudzincov práve
s ohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do vnútroštátnych
právnych noriem.

Podľa Smernice Parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a

postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene
zdržiavajú na ich území (podľa jej preambuly) v súlade so Smernicou Rady 2005/85/ES z 1. decembra
2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia
utečenca by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v členskom štáte, nemal považovať
za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosť

rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa
o azyl.Z ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle vyplýva, že žiadateľ o azyl je počas konania o udelenie
azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis
neustanovuje inak.

Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa k záveru, že námietky
navrhovateľa boli spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu, neboli teda
splnené predpoklady na jeho potvrdenie súdom prvého stupňa a preto odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 250ja ods. 3 O.s.p.).

Odvolací súd však zároveň nerozhodol o povinnosti bezodkladne prepustiť navrhovateľa zo zaistenia
podľa § 250sa ods. 7 O.s.p., pretože navrhovateľ bol napadnutým rozhodnutím zaistený najdlhšie do
10.06.2016. Odvolací súd teda predpokladá, že navrhovateľ bol po uplynutí lehoty zaistenia prepustený
z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, a ak by aj došlo v prípade navrhovateľa k
predĺženiu lehoty jeho zaistenia alebo k zaisteniu z iného dôvodu, preskúmanie daného rozhodnutia by

bolo predmetom iného konania.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v
spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p. a ustanovením § 224 ods. 2 O.s.p. Navrhovateľovi, ktorý mal
v odvolacom konaní úspech, právo na náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.