Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. marec 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 21Scud/9/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200295
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5014200295.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a členov senátu

JUDr. Veroniky Poláčkovej a JUDr. Zuzany Jančárovej, v právnej veci žalobcu: D. A. I., bytom J. X/
XX, XX-XXX T. Z., Poľsko, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, 29. augusta č. 8 a 10, 813 63
Bratislava 1, za účasti pribratého účastníka konania: REPRUF, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01
Čadca, IČO: 47 237 198, v konaní o odvolanie proti rozhodnutiu žalovanej č. 21738-2/2014-BA zo dňa
10.02.2014, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou na Krajský súd v Žiline dňa 21.3.2014 označenou ako „odvolanie proti rozhodnutiu
Sociálnej poisťovne ústredie 21738-2/2014-BA zo dňa 10.2.2014“ sa žalobkyňa domáhala preskúmania
a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 21738-2/2014-BA zo dňa 10.2.2014 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“, „preskúmavané rozhodnutie“, „rozhodnutie žalovaného“, „rozhodnutie druhostupňového
správneho orgánu“), ktorým žalovaný rozhodol o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového
správneho orgánu - Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 45936-1/2013-CA z 01.10.2013, ktorým
prvostupňový orgán rozhodol, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné

dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o. od
01.7.2012 do 31.12.2012 podľa Slovenskej legislatívy. Žalovaný predmetné prvostupňové rozhodnutie
správneho orgánu potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. V napadnutom rozhodnutí žalovaný správny
orgán poukázal na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a), § 7 ods. 1 písm. c) bod 1 zákona, § 3
ods. 1 písm. a), §14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona o sociálnom
poistení. Žalovaný konštatoval, že zamestnanec je vedený v registri poistencov v Sociálnej poisťovni
ako zamestnanec zamestnávateľa od 01.02.2012 do 31.12.2012. Zamestnávateľ je právnická osoba

zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina, oddiel Sro, vložka č. 55897/L dňom zápisu
04.01.2012. Žalovaný ďalej uviedol, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od
01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, nariadenie Rady
(EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.06.1971 a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z
21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 a Rady č. 988/2009 a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu
a Rady ES 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Pravidlá určujúce

uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa
na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú
činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského
štátu. Poukázal na články 11(3), 13 (3) a na čl. 13 (1) základného nariadenia. Pri súbehu poistení,v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude
vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením,
ktorékoordinujúsociálnezabezpečenie.Nazabezpečenieriadnehovykonávaniazákladnéhonariadenia

sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe čl. 76 základného nariadenia povinné
navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje
služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby,
ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej
legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v čl. 6, 15 a 16 vykonávacieho

nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu, v danom prípade miesta
výkonu práce. Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky
údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné
nariadenie. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia Poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia
ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských SZČO
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie

je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu
odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.
V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení bola Inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je

príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na územie Slovenskej republiky bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len
orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade
Sociálna poisťovňa. Tieto skutočnosti oprávňujú sociálnu poisťovňu vykonať kontrolu reálneho výkonu
činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorú sociálna poisťovňa nevykonáva podľa

zákona o sociálnom poistení, ale na základe kompetencií príslušnej inštitúcie na určovanie uplatniteľnej
legislatívy. Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, teda aj na posúdenie
a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrového sídla
alebo miesta podnikania. V tomto smere poukázal na rozhodnutie na prípad Planzer Luxembourg Sarl
C-73/06. Uviedol, že je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až

po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe
dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciami v členskom štáte, kde má zamestnávateľ
registrované sídlo alebo miesto podnikania, v rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné
preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v
členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená

väčšina zmlúv s klientom, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto,
kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie, vrátane bankovníctva a miesto náboru zamestnancov a
podobne. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa
na zamestnancov uplatňovať legislatíva v štáte, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo
miesto podnikania.

Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činností zamestnancov na území Slovenskej
republiky v období od 04.01.2012 do 26.02.2013 vykonala od 26.02.2013 do 08.03.2013 Sociálna
poisťovňa, pobočka Čadca. Bola vykonaná fyzická kontrola u zamestnávateľa v jeho sídle Palárikova 76,
Čadca, pričom zamestnávateľ na uvedenej adrese samostatnú kanceláriu nemá. Dňa 26.02.2013 sa na
uvedenej adrese nenachádzal žiadny zamestnanec, ani konateľ spoločnosti REPRUF, s.r.o.. Opätovne

bola vykonaná kontrola dňa 05.03.2013, kedy sa na adrese nachádzali p. O. J. J., konateľ spoločnosti
a pán J. N., splnomocnený konať za spoločnosť REPRUF, s.r.o.. V rámci kontroly sa zistilo, že doklady
zamestnávateľa sa nachádzajú na adrese Palárikova 76, Čadca, pracovné zmluvy sú zamestnancami
uzatvorené od 28.06.2012 na 4 hodiny mesačne, po tomto dátume na 10 hodín mesačne, všetci
zamestnancovi spoločnosti REPRUF, s.r.o. roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych

mestách na území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom telefonicky, e-
mailom alebo prostredníctvom pošty. Na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti
zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie
miesta podnikania. Zamestnávateľ síce predložil formálne doklady ako sú pracovná zmluva, mzdový
list, výplatné pásky, evidencia dochádzky, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce

zamestnanca na určenom mieste a v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov, cestovné
príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste. Firemné
pečiatky slovenských podnikov, resp. vizitky dokazujú existenciu podnikateľských subjektov v mieste,
kde mal zamestnanec účastníka konania, podľa ním predložených štvrťročných správ o vykonaníprác, vykonávať činnosť, avšak aj tieto doklady je možné na účely preverenia predmetu kontroly
považovať za nedostatočné. Registračný list fyzickej osoby - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky,
nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami

Európskejúnie.Tiežpoukázalnato,žedňa13.03.2013inšpekciapráce,resp.národnýinšpektorátpráce
vykonal kontrolu inšpekcie práce zamestnávateľa. V priebehu výkonu inšpekcie sa fyzicky nestretol so
zamestnancami zamestnávateľa. Záznamy z výkonu inšpekcie práce, v ktorých sa v závere konštatuje
neboli zistené nedostatky, boli vyhotovené na základe písomných podkladov získaných počas výkonu
inšpekcie práce vo vzťahu k skúmanej papierovej dokumentácii a nie v súvislosti s prešetrovaním

reálneho výkonu činnosti daných zamestnancov. Určovať uplatniteľnú legislatívu a zároveň kontrolovať
splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami je
oprávnená len inštitúcia ustanovená na tento účel, t.j. Sociálna poisťovňa. Obstaranie podkladov je
vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, nie je viazaná pritom len návrhmi účastníkov konania,
ale je povinná vykonať aj z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému
zisteniu skutočného stavu veci.

Proti predmetnému rozhodnutiu žalovaného riadne a včas bola podaná žaloba, ktorou žalobkyňa
žiadala napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukazovala na
neprimerané použitie čl. 11 (2) a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004, hoci
sa v tejto veci nemal uplatniť, pretože žalobkyňa nevykonáva len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj

nájomnú prácu na Slovensku, vzhľadom na tento fakt sa voči žalobkyni uplatňuje čl. 13 (3) základného
nariadenia. Ďalej poukazovala na neprimerané použitie čl. 11 ods. 2 písm. a neuplatnenie základného
nariadenia v dôsledku pričinenia sa k situácii žalobkyňa podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch
rôznych členských štátov. Žalovaný neuviedol právny základ prijatého rozhodnutia. V odôvodnení, kde
cituje veľa ustanovení rôznych zákonov, ale medzi nimi neexistuje žiadny konkrétny právny základ.

Poukázala na to, že v spoločnostiach boli urobené kontroly, ktoré preukázali, že zamestnávateľ má
všetky dokumenty týkajúce sa pracovníkov a ich práce. Namietala takisto porušenie čl. 87 ods. 1
Zákonníka práce. Namietala tiež predpoklad, že práca sa bude konať v sídle spoločnosti, zatiaľ čo v
pracovnej zmluve je ustanovené, že práca sa musí vykonávať na území Slovenska. Takisto namietala
základ vydaného rozhodnutia na neoprávnenom vyhlásení ZUS, že práca má marginálny charakter,

pričom pomer sociálneho zabezpečenia sa riadi podľa miesta pracoviska - lex laboris, teda ZUS ako
poľská inštitúcia miesta bydliska nemá právomoc posudzovať existenciu pracovného pomeru a hodnotiť,
ale toto oprávnenie patrí výhradne Sociálnej poisťovni.
Žalobkyňa poukazuje na to, že prácu vykonáva ako SZČO v Poľsku a na Slovensku vykonáva, resp.
je tiež aktívna a táto práca nepredstavuje marginálny charakter, teda na ňu sa vzťahuje čl. 13 ods. 3

základného nariadenia. Dĺžku pracovnej doby na Slovensku pracovná zmluva stanovuje 10 hodín za
mesiac a v Poľsku žalobkyňa vykonáva prácu na vlastný účet, najviac 160 hodín za mesiac a preto
zamestnanie na Slovensku je viac ako 5%, teda tá práca nie je prácou o marginálnom charaktere.
Neoprávnené prijatie záverov, že práca na základe pracovnej zmluvy pre spoločnosť REPRUF, s.r.o.
zahŕňa činnosti vykonávané doma. Taktiež neoprávnený predpoklad, že nájomná práca na základe

pracovnej zmluvy pre spoločnosť REPRUF, s.r.o. je realizovaná v rámci hlavného predmetu podnikania,
zatiaľ čo žalobkyňa vykonáva prácu na vlastný účet v úplne odlišnom charaktere, pre spoločnosť
REPRUF, s.r.o. vykonáva prácu promótora služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo
jeho klientom.
V bode II. žaloby namietala porušenie čl. 5 vykonávacieho nariadenia spochybňovaním platnosti

pracovnej zmluvy, ľubovoľné, nie slobodné hodnotenie dôkazov a odmietnutie pripustenia ako dôkaz
dokladov uvedených žalobkyňou. Takisto poukazoval na nesprávne posúdenie zápisnice z kontroly
vykonávanej Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca a teda uznanie, že práca nie je v skutočnosti
vykonávaná, zatiaľ čo žalobkyňa pracuje na území Slovenska, nie je nevyhnutné v meste, ktoré je sídlom
spoločnosti. Rozhodnutie je vydané na základe nesprávneho posúdenia skutkového a právneho stavu

veci.
Žalobkyňa uviedla tiež, že vykonáva podnikateľskú činnosť na vlastný účet a dodatočne uzatvorila
dňa 1.7..2012 pracovnú zmluvu s firmou REPRUF, s.r.o. so sídlom v Čadci, Palárikova 76 na území
Slovenskej republiky. Z dôvodu novej zmluvy žalobkyňa podala návrh na Sociálnu poisťovňu o určenie
príslušnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, v ktorom ako príslušná

legislatíva bola uvedená legislatíva Slovenska v súlade s čl. 13 (3) základného nariadenia. Práca
spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti. Nesprávne bol
použitý vo vzťahu k žalobkyni aj čl. 11 (2) (a) základného nariadenia č. 883/2004. Žalobkyňa bola
na základe pracovnej zmluvy registrovaná pre potrebu poistenia v Slovenskej republike a príslušnáslovenská inštitúcia jej udelila číslo sociálneho poistenia v registračnom liste FO. Existoval doklad
vydaný inštitúciou - doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie, vydaný na základe
predmetnej pracovnej zmluvy. Podľa čl. 13 (3) základného nariadenia, osoba, ktorá nastupuje do

nájomnej práce v inom členskom štáte únie podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia
členského štátu, v ktorom nájomnú prácu vykonáva. Vylúčená je preto príležitosť určenia náležitého
práva pre tento právny vzťah, ako je uvedené v norme týkajúcej sa koordinácie systémov sociálneho
zabezpečenia. Pomer sociálneho zabezpečenia sa riadi podľa miesta pracoviska - lex loci laboris. Tento
zákonpodľazásadykoordinácie,ktorájeopakomharmonizácienárodnýchsystémovzavedenímpojmov

a inštitúcií EÚ - priradená je klasifikácia pracovníka ako zamestnanca v zmysle nariadenia č. 883/2004
Z.z.. Založenie žalovaného na rozhodnutí ZUS ako poľského orgánu miesta bydliska žalobkyne nie
je v súlade s platnými predpismi Európskej únie, pretože ZUS je oprávnený iba uviesť platné právne
predpisy v súlade s čl. 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004, čiže s právnymi slovenskými predpismi
odo dňa uzatvorenia pracovnej zmluvy. Poľský poisťovací orgán nemal právomoc posúdiť existenciu
poistného vzťahu v právnom zmysle. Toto posúdenie môže byť vykonané iba na základe označených

kolíznou normou predpisov miesta zamestnania a môže byť vykonané len orgánmi príslušných používať
tieto pravidlá. Žalobkyňa teda podlieha právnym predpisom viac ako jednej krajiny a takýto výsledok
je aj v rozpore s účelom čl. 48 až 51 zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorá má zabezpečiť,
aby zamestnanci v dôsledku používania práva voľného pohybu, nestrácali dávky splatné im podľa
právnych predpisov sociálneho zabezpečenia členského štátu. Sociálna poisťovňa vykonala kontrolu

zamestnávateľa žalobkyne, ktorá však bola vykonaná tendenčným spôsobom s cieľom vylúčenia
žalobkyne zo sociálneho zabezpečenia na Slovensku. Sociálna poisťovňa nepožiadala spoločnosť,
aby preukázala zamestnávateľovi, akékoľvek dokumenty a je ťažké predvídať, aké požiadavky môže
mať kontrolujúci orgán. Zamestnávateľ predložil zamestnancom Sociálnej poisťovne dokumentáciu
personálu žalobkyne s prihliadnutím na správy z vykonanej práce. Prácu vykonáva žalobkyňa s

príslušnou frekvenciou uvedenej v pracovnej zmluve podľa vôle zamestnávateľa. Náplňou práce
je kontaktovanie potenciálnych klientov, propagácia a prezentácia činnosti zamestnávateľa a jeho
zákazníkov. Nedôvodne žalovaný tvrdí, že práca nie je vykonávaná, pretože zamestnanci v spoločnosti
REPRUF, s.r.o. neboli počas kontroly v sídle spoločnosti, pričom v zmluve sa nevyžaduje od žalobkyne,
aby bola v sídle spoločnosti. Dokladom o vykonaní práce na Slovensku sú štvrťročné výkazy o

dokončení prác, ktoré sú odovzdávané zamestnávateľovi a ktorý zostáva ich jediným disponentom. Pre
zamestnávateľa potvrdením vykonávania prác je predloženie doplnených podľa návodu štvrťročných
výkazov, ktoré žalobkyňa systematicky predkladala spoločnosti. Pracovné inštrukcie dostáva žalobkyňa
od svojho zamestnávateľa s príslušnými materiálmi potrebnými pre výkon práce. Za prácu dostáva
žalobkyňa náležitú odmenu stanovenú v pracovnej zmluve na uvedený bankový účet. S ohľadom

na kontroly vykonávané u zamestnávateľa žalobkyňa má tiež protokol o kontrole, ktorý dodatočne
potvrdzuje výkon práce a správne fungovanie spoločnosti a najímania zamestnancov v súlade s
platnými právnymi predpismi Slovenskej republiky. Tieto kontroly neodhalili žiadne nedostatky a preto
bolo zistené, že práca bola legálna a vykonaná a príspevky sú pravidelne platené. Námietky zo
strany žalovaného, že nebola práca vykonaná sú neopodstatnené, pretože žalobkyňa má výkazy z

vykonanej práce, ako aj doklady o pobyte na Slovensku. Logické je teda uznanie, že v prípade, ak
je žalobkyňa zamestnaná na Slovensku, má výkazy o vykonanej práci, potvrdenie o pobyte v hotely,
vtedy pobyt na Slovensku bol využitý pre skutočné vykonanie práce. Žalobkyňa si je vedomá toho,
že veľa rovnakých spoločností vykonáva činnosti v rozpore s vnútroštátnymi právnymi predpismi.
Spoločnosť zamestnávateľa je však právne fungujúcou spoločnosťou, ktorá zadáva prácu, platí mzdy

a reguluje pohľadávky týkajúce sa príspevkov a daňovej povinnosti. Spoločnosť REPRUF, s.r.o. má
sídlo na Slovensku už dva roky. V Čadci riadené jednou osobu predstavenstvo má kľúčové rozhodnutia
pre riadenie a rozvoj spoločnosti rovnako aj uzatvára pracovné zmluvy so zamestnancami. Majiteľ
firmy rozhoduje o politických smeroch činností spoločnosti po konzultácii so slovenským právnikom
spoločnosti Miroslavom Šperkom zo spoločnosti ACARTUS so sídlom v Čadci, ktorá vykonáva

účtovníctvo a právne služby. Administratívne a účtovné doklady sú uložené v sídle spoločnosti.
Spoločnosť má bankový účet v banke CBD, pobočka Čadca, z tohto účtu sú realizované všetky
verejnoprávne záväzky spoločnosti. Žalovaný mylne uvádza, že trvalé bydlisko vlastníka spoločnosti
má nejaký význam v tomto prípade. Jedná sa o kapitálovú spoločnosť, nie o osobnú spoločnosť.
Spoločnosť REPRUF, s.r.o. je ekonomicky efektívna a je to spojené s prenájmom a externej firmy, ktorá

podporuje spoločnosť. Preto spoločnosť nemusí zamestnávať svojich administratívnych pracovníkov.
Neexistujú žiadne predpisy, ktoré by vyžadovali držanie titulu vlastníctva spoločnosťou priestorov, v
ktorých pôsobí. Žalovaný sa dopustil diskriminácie poľských občanov pracujúcich na Slovensku ako
spolupracovníci žalobkyne obdržali overené dokumenty A1 a vykonávanie práce v ich prípade nebolonikdy spochybňované. Tento problém bude prezentovaný žalobkyňou v jej žalobe o porušení zákonov
spoločenstva. Z týchto dôvodov žalobkyňa považovala žalobu za dôvodnú.

Žalovaný podal k žalobe písomné vyjadrenie zo dňa 12.8.2014, pričom uviedol, že žalovaný nezdôvodnil
výrok rozhodnutia tým, že zamestnanci na území Slovenskej republiky vykonávajú tzv. marginálne
činnosti ako uvádza žalobkyňa vo svojej žalobe. Takisto poukázal na to, že prihláška do poistenia
nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho
poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Takisto nesúhlasí s tvrdením, že

by sa žalovaný dopustil hrubej diskriminácie poľských občanov zamestnaných na území Slovenskej
republiky. Tieto tvrdenia sú neopodstatnené. Na základe schválených postupov pobočky Sociálnej
poisťovne rozhoduje o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti formulárov E101/PD A1, resp.
o nevzniku povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve
vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti. Taktiež poukázal
na to, že nerozhodoval o neplatnosti pracovnej zmluvy žalobcu, ale o povinnom nemocenskom poistení,

povinnom dôchodkovom poistení a povinnom poistení v nezamestnanosti žalobcu ako zamestnanca
na území Slovenskej republiky na základe jeho pracovnej zmluvy. Žalovaný sa stotožnil so zisteným
skutkovým a právnym stavom vo veci. Žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Pribratý účastník konania sa k žalobe vyjadril písomne, podaním doručeným súdu dňa 13.10.2014.

Pribratý účastník konania žiada zrušiť rozhodnutie žalovaného, pričom poukazuje na to, že vznesené
námietky sú dôvodné, pričom bolo porušených množstvo predpisov zákona o Európskej únii a neboli
prešetrené námietky voči napadnutému rozhodnutiu. Vo veci žalobkyne kľúčovou okolnosťou je, že
vždy vykonáva prácu na základe pracovnej zmluvy na území Slovenska. Poukázal na to, že práca
žalobkyne je objednávaná na základe písomného zadania na vykonanie práce. Zamestnanci majú

bezvýhradnú povinnosť raz v roku sa zúčastniť na trojtýždňovej pracovnej ceste, ktorá je zorganizovaná
prostredníctvom účastníka konania. V ostatných mesiacoch môže žalobca cestovať na pracovisko
samostatne. Počas tohto výjazdu sa zamestnanci zúčastňujú na potrebných školeniach a súčasne sú
im predkladané ciele a predpoklady zamestnávateľa na nadchádzajúci kalendárny rok. Zamestnancom
sa vtedy pripomínajú ich práva a povinnosti. Spoločnosť má k dispozícii dokumenty z pracovných

ciest v podobe prepravných listov, listiny zamestnancov nahlásených do komerčného poistenia, ktoré
zabezpečujú ochranu ich života a zdravia počas cestovania a pobytu v zahraničí, prihlasovacie karty
potvrdzujúce pobyt v hotely a taktiež správy z vykonanej práce. Taktiež jednotliví pracovníci majú
relevantné dôkazy v podobe bilingov za medzinárodné rozhovory, či pokladničné doklady za zakúpené
tovary a služby. Takisto sú k dispozícii potvrdenia mesačných prevodov miezd za vykonanú prácu

v prospech spoločnosti na svoj bankový účet, ktorého číslo uvádzajú v obsahu pracovnej zmluvy. Z
vykonávania práce má žalobca povinnosť podávať štvrťročné správy o vykonávaní práce. Žalobca si
plní svoje povinnosti a predložil všetky správy z vykonanej práce. Za vykonanú prácu dostáva patričnú
mzdu na svoj bankový účet. Registračným sídlom spoločnosti je adresa 022 01 Čadca, Palárikova
76, kde si spoločnosť prenajíma priestory na vykonávanie podnikateľskej činnosti. V sídle spoločnosti

je skladovaná účtovná a personálna dokumentácia. Na administratívnu činnosť bola získaná vonkajšia
firma, ktorá navrhla veľmi atraktívnu sadzbu za každého zamestnanca zamestnaného prostredníctvom
spoločnosti vo výške 4,33 euro na osobu. Matematický výpočet určil, že pre účastníka konania je
ekonomickejším a niekoľkokrát lacnejším riešením využívať outsorcing účtovných a personálnych
služieb a zamestnávať vonkajšiu kanceláriu, ktorá sa bude starať o spoločnosť. Okrem námietok

uvedených prostredníctvom účastníka konania je potrebné taktiež citovať rozsudok Súdneho dvora zo
dňa 30.03.2006 vo veci C-10/05, podľa ktorého okrem toho, mzda že vykonané platby tvorí základnú
vlastnosť pracovného vzťahu, avšak ani obmedzená výška mzdy, ani pôvod finančných prostriedkov, z
ktorých je vyplácaná, nemôžu mať žiaden vplyv na to, či daná osoba nie je zamestnancom podľa zákona
Európskej únie. V judikatúre Súdneho dvora sa uvádza, že ak je príjem zo zárobkovej činnosti nižší ako

životnéminimum,aleboaknormálnapracovnádobaneprekračujeurčenýpočethodínvtýždnineexistuje
prekážka, aby bola osoba uznaná takouto činnosťou za zamestnanca podľa čl. 48 a čl. 119 Dohovoru
EHS alebo na základe iných smerníc hovoriacich o zamestnávaní občanov z iných členských štátov.
Práca navrhovateľa nepredstavuje marginálnu prácu, keďže zaberá viac ako 5% času venovaného na
podnikateľskú činnosť. V posledných protokoloch z kontroly predložených prostredníctvom navrhovateľa

vrátane odvolania, neboli zistené žiadne pochybenia zo strany spoločnosti a preto Sociálna poisťovňa
na základe ľubovoľnej interpretácie z protokolov vyvodzuje protichodné závery oproti skutkovému stavu.
Účastník konania žiada, aby sa priklonil k odvolaniu žalobkyne a napadnuté rozhodnutie zrušil.Krajský súd v Žiline v predmetnej veci rozhodol s poukazom na ust. § 250f ods. 1,2 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania. Súd vyzval žalobkyňu, žalovaného a pribratého účastníka konania, aby sa v lehote 15 dní
od doručenia výzvy v súlade s § 250f ods. 2 O.s.p. vyjadrili, či súhlasia s prejednaním veci bez nariadenia

pojednávania, zároveň pripojil, že ak sa v stanovenej lehote nevyjadria, bude sa predpokladať, že
námietky k prejednaniu veci nemajú. Žalobkyňa výzvu prevzala dňa 26.6.2014, žalovaný dňa 25.6.2014,
pribratý účastník výzvu prevzal dňa 1.12.2014. Žalobkyňa a pribratý účastník konania sa v stanovenej
lehote nevyjadrili, preto súd mal za to, že k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania nemajú
námietky. Žalovaný dal súhlas s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania v písomnosti doručenej

súdu dňa 18.12.2014 - č.l. 71 spisu.

KrajskýsúdvŽilinepreskúmalnapadnutérozhodnutiežalovanéhovrátaneprvostupňovéhorozhodnutia,
ako aj postup správnych orgánov v rozsahu danom žalobnými dôvodmi žalobkyne a dospel k záveru, že
žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol, a to z nasledovných dôvodov:

Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie 883/2004“, „základné nariadenie“) čl. 13: Vykonávanie
činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch - (3) - „Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak

vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s ods. 1.“

Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len
„vykonávacie nariadenie“), ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o

koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - čl. 14 týkajúceho sa spresnenia čl. 12 a 13 základného
nariadenia, bod 5a - „Na účely uplatňovania hlavy druhej základného nariadenia sa pod pojmom
„registrované sídlo alebo miesto podnikania“ rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v
ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správ.“
bod 5b - „Na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 13 základného nariadenia sa

zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Čl. 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady
podľa tohto článku.

Podľa čl. 11 (1) základného nariadenia (hlava II - určenie príslušnosti právnych predpisov) - všeobecné
pravidlá, osoby na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje podliehajú právnym predpisom len jedného

členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

Podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia (1) - „Osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých
členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu v
mieste bydliska.“

Podľa čl. 16 (2) - „Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne
predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia, čl. 14
vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom
určeníuplatniteľnýchprávnychpredpisovurčenejinštitúciekaždéhočlenskéhoštátu,vktoromsačinnosť
vykonáva.“

Pod čl. 16 (3) - „Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v ods. 2,
sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi
dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy
neboli definitívne určené na základe ods. 4, alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala
inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom,

že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.“
Podľa čl. 16 (4) - „Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku
ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie
jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo
samotných úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu

vzájomnou dohodu a so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia čl. 14
vykonávacieho nariadenia.“
Podľa čl. 16 (5) - „Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo
definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.“Podľa rozhodnutia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia
Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov

sociálneho zabezpečenia, Správna komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia v bode
7 ustanovila (2010/C 149/03) čl. 5 ods. 3 nariadenia (ES) 987/2009) umožňuje, aby príslušná inštitúcia
v prípade pochybností požiadala inštitúciu v mieste pobytu alebo bydliska o overenie informácií, ktoré
poskytla príslušná osoba alebo platnosti dokumentu.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, poistenec podľa tohto zákona je
fyzická osoba, ktorá je nemocensky poistená, dôchodkovo poistená alebo poistená v nezamestnanosti
podľa tohto zákona.

Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca

uvedeného v § 4 ods. 1 vzniká odo dňa právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem uvedený v § 3
ods. 1 pís. a) a ods. 2a 3, zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu

Pravidlá určujúce príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia osôb vykonávajúcich činnosť v
štátoch Európskej únie upravujú koordinačné nariadenia, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady

(ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie č.
987/2009. Uplatniteľná legislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel,
ktoré zabezpečujú, aby osoby pohybujúce sa v rámci európskych krajín z dôvodu výkonu zárobkovej
činnosti boli pokryté systémom sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu a zároveň
vylučujú, aby nepodliehali systému žiadneho členského štátu, prípadne, aby sa na nich vzťahovali

systémy dvoch alebo viacerých členských štátov z dôvodu bydliska a zárobkovej činnosti. Tieto
pravidlá majú výhradný účinok a tak neumožňujú pracovníkom, aby si mohli vyberať výhodnejšie
systémy sociálneho zabezpečenia alebo, aby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom
štáte ostali poistení v štáte bydliska. Je možné, že výsledkom uplatnenia pravidiel budú pracovníci
pokrytí systémom sociálneho zabezpečenia s menej výhodnými podmienkami, aké sú v štáte ich

bydliska, sídla zamestnávateľa, či štátu, v ktorom je samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len
„SZČO“) usadená. Uplatniteľná legislatíva sa vzťahuje na celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t.j.
na sociálne poistenie (nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti,
úrazové poistenie, garančné poistenie) a verejné zdravotné poistenie. Príslušnosť k systému sociálneho
zabezpečenia sa potvrdzuje prenosným dokumentom (PD A1 - potvrdenie o právnych predpisoch

sociálneho zabezpečenia), ktoré sa vzťahujú na držiteľa. A1 zároveň oslobodzuje klienta od povinnosti
platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v inom členskom štáte, v ktorom vykonáva činnosť, či už
dočasne z dôvodu vyslania alebo zvyčajne pri súbežne vykonávajúcich činnostiach zamestnanca alebo
samostatne zárobkovo činnej osoby. A1 je pre všetky členské štáty záväzný až do doby, kým nebol
vyhlásený za zrušený alebo neplatný. A1 nie je pracovné povolenie ani nenahrádza žiadne iné povolenie

na výkon zárobkovej činnosti. Nevystavenie A1 z dôvodu nevyslania neznamená, že zamestnanec
(SZČO)nemôžuvykonávaťzárobkovúčinnosťnaúzemíinéhočlenskéhoštátu.Akjeosobazamestnaná
alebo SZČO len v jednom členskom štáte, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia štátu,
v ktorom činnosť vykonáva aj napriek tomu, že sa jej bydlisko, či sídlo zamestnávateľa nachádzajú v
inom členskom štáte. V takých prípadoch sa A1 nevystavuje. Výnimkou zo všeobecnej zásady je inštitút

vyslania, ktorý môžu uplatniť zamestnávateľ aj SZČO po splnení stanovených podmienok.

Od vyslania sa odlišujú situácie, kedy osoba zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná alebo SZČO v
dvoch alebo viacerých členských štátoch. Osoba, ktorá má bydlisko na Slovensku podlieha slovenskej
legislatíve:

a) ak zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ako osoba samostatne zárobkovo činná v
dvoch alebo viacerých členských štátoch, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v štáte bydliska
na Slovensku,
b) nevykonáva podstatnú časť svojej činnosti v štáte bydliska na Slovensku a zamestnávateľ má
registrované sídlo alebo miesto podnikania na Slovensku,

c) zamestnáva ju viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania sa
nachádza v odlišných členských štátoch (účinnosť od 27.06.2012),
d) je súčasne zamestnaná na Slovensku a samostatne zárobkovo činná osoba v inom členskom štáte.Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie (ES) č. 465/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie
(ES) 883/2004 a uplatniteľnú legislatívu v prípade súbežného výkonu zamestnania v dvoch alebo
viacerých členských štátoch upravuje podrobnejšie. Pri súbežnom zamestnaní v dvoch členských

štátoch pre zamestnávateľov s registrovanými sídlami alebo miestami podnikania v odlišných štátoch sa
skúma podmienka podstatného výkonu činnosti zamestnanca v jednotlivých členských štátoch. SZČO
zvyčajne vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha legislatíve štátu,
v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu, ak nemá bydlisko v jednom z členských štátov, v ktorých
vykonáva podstatnú časť svojej činnosti.

Takéto osoby oznamujú svoju situáciu inštitúcii štátu bydliska, ktorá určí uplatniteľnosť právnych
predpisov len jedného členského štátu. Toto určenie je predbežné a definitívne sa stane do dvoch
mesiacov za predpokladu, že inštitúcia, resp. inštitúcie členských štátov, v ktorých osoba činnosť
vykonáva, nezaujmú k situácii dotknutej osoby odlišné stanovisko.

Podľa názoru krajského súdu, aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z
29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie“) a jeho čl. 11 (1) vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie
EurópskehoparlamentuaRady(ES)č.987/2009zodňa16.09.2009(ďalejlen„vykonávacienariadenie“)
a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj činnosť SZČO
v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobca vykonáva SZČO v Poľskej republike (čo

nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní nebolo preukázané, že by
reálne, fakticky žalobca vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa REPRUF, s.r.o., so sídlom
Palárikova76,Čadca(ďalejlen„zamestnávateľ“,„označenýzamestnávateľ“),ktoréhomiestopodnikania
resp. sídlo bolo na území SR.

Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že kontrolou so zameraním na preverenie reálneho
výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky v období od 04.01.2012 do 26.02.2013
bola vykonaná fyzická kontrola u zamestnávateľa v registrovanom sídle zamestnávateľa - Palárikova 76,
Čadca a to od 26.2.2013 do 8.3.2013. Bolo zistené, že zamestnávateľ na uvedenej adrese samostatnú
kanceláriou nemá, dňa 26.02.2013 sa na uvedenej adrese nenachádzal žiadny zamestnanec, ani

konateľ spoločnosti REPRUF, s.r.o.. Dňa 05.03.2013, kedy bola vykonaná opätovne kontrola na adrese
spoločnosti sa nachádzali pani Anna J. J., konateľ spoločnosti a pán J. N., splnomocnený konať za
spoločnosť REPRUF, s.r.o.. V rámci kontroly bolo zistené, že doklady zamestnávateľa sa nachádzajú na
adrese Palárikova 76, Čadca. Pracovné zmluvy so zamestnancami boli uzatvorené od 28.06.2012 na
4 hodiny mesačne, po tomto dátume na 10 hodín mesačne. Všetci zamestnanci spoločnosti REPRUF,

s.r.o. roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky,
pričom zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom telefonicky, e-mailom alebo prostredníctvom pošty.
Žalovaný konštatoval, že sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov zamestnávateľa
na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Boli síce
predložené doklady, ako sú pracovná zmluva, výplatné pásky, mzdový list, evidencia dochádzky, neboli

však predložené doklady preukazujúce reálny výkon činnosti zamestnanca na určenom mieste, v určený
deň ako napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že
zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste. Žalovaný vyhodnotil firemné pečiatky slovenských
podnikov, resp. vizitky, ktoré mali dokazovať prácu, uviedol, že dokazujú existenciu podnikateľských
subjektov v mieste teda, kde mal vykonávať zamestnanec pracovnú činnosť podľa štvrťročných správ

o vykonaní prác, avšak tieto doklady považoval takisto za nedostatočné. Uvedené skutočnosti boli
obsiahnuté v správe o kontrole č. 34099-2/2013-CA a tiež v zázname č. 34099-2/2013-CA zo dňa
08.03.2013.

Podľa názoru Krajského súdu v Žiline žalobkyňa v danom prípade nepreukázala reálny výkon činnosti

zamestnanca u označeného zamestnávateľa. Ani dokladmi v rámci správneho konania, resp. dokladmi
pripojenými k žalobe - štvrťročné správy o vykonaní prác opatrené vizitkami a pečiatkami firiem, tieto
súd vyhodnotil ako nekonkrétne, z hľadiska konkrétneho miesta vykonania prác, konkrétneho dátumu
vykonania prác ako aj rozsahu prác. Miesto vykonania prác je uvedené len ako Liptovský Mikuláš, nie
je uvedený konkrétny dátum vykonania prác, ako aj rozsah prác, ktoré sa mali v uvedených firmách,

ktorých vizitky resp. pečiatky sú súčasťou fotokópii štvrťročných prác, realizovať. Ani doložené výpisy
z účtu z banky - č.l. 35-40 súdneho spisu nemôžu preukazovať reálny výkon činnosti zamestnanca.
Ani záznam z výkonu inšpekcie práce, na ktorý poukazuje žalobkyňa nesúvisel ani podľa názoru
súdu s prešetrovaním reálneho výkonu činnosti zamestnancov označeného zamestnávateľa, tak akosprávne konštatuje žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia, keď určovať uplatniteľnú legislatívu a
zároveň kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými
nariadeniami je oprávnená len inštitúcia ustanovená na tento účel t.j. Sociálna poisťovňa.

Ani z týchto listinných dôkazov, podľa názoru krajského súdu, žalobkyňa nepreukázala konkrétne
vykonávanie prác podľa pracovnej zmluvy (č.l. 7 - 15 súdneho spisu) na základe ktorej mala vykonať
práce promotéra služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo klientmi zamestnávateľa.
Promotér (z anglického promotion - podpora, propagácia značiek, výrobkov, akcií a ďalších) je osoba,

ktorej úlohou je zviditeľniť určitý produkt, značku alebo službu a učiniť ich pre zákazníkov atraktívnejšie
a viditeľnejšie, často má podporiť ich predaj a v neposlednej rade zvýšiť prestíž a všeobecné povedomie
o samotnej značke či už výrobku alebo služby. Práca zamestnanca bola definovaná v pracovnej zmluve
ako kontakt s potencionálnymi klientami zamestnávateľa a jeho klientov, prezentácia a propagácia
činnosti zamestnávateľa a jeho klientov, zabezpečenie písomných študijných podkladov, materiálov a
technického vybavenia pre realizáciu a priebeh internetových školení. Úlohou promotéra nemôže byť

len fyzické odovzdávanie vizitiek resp. letákov rôznych firiem, bez ďalšieho. Ani predložené doklady
v konaní pred súdom nepreukázali realizáciu pracovnej náplne obsiahnutej v pracovnej zmluve, ktorú
mala žalobkyňa vykonávať od 1.7.2012 do 31.12.2012 na území SR.

Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného

nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území
Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť
ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch
tak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia
predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných

členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a
aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho
nariadenia).

Tak žalobkyňa ako aj jeho zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým sa doručovali

napadnuté rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, v konaní neuniesli dôkazné
bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili závery žalovaného a prvostupňového správneho
orgánu, závery správy o kontrole zo dňa 8.3.2013, ktorá bola jedným z podkladov pre rozhodnutie
žalovaného. Dôkazy, ktoré žalobkyňa produkovala v žalobe a aj v správnom konaní nepreukazujú
skutočnosť, že by reálne, v súlade s dohodnutými pracovnými podmienkami, pre označeného

zamestnávateľa od 1.7.2012 do 31.12.2012 žalobkyňa prácu reálne vykonávala.

Potom záver prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, že žalobcovi nevzniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa
slovenskej legislatívy, je súladný so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z.z. ako zákonnú

podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobkyne ako zamestnanca v
pracovnom pomere. Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobkyni bol vydaný registračný
list - prihláška FO do Sociálnej poisťovne, v ktorej bola označená identifikačnými údajmi a bol označený
aj jej zamestnávateľ REPRUF, s.r.o, Čadca. Podanie a registrácia prihlášky však nie je dôkazom o
skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru žalobkyne u zamestnávateľa.

Tento záver vyplýva aj z ustanovení § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a) zákona
č 461/2003 Z.z., ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti
a povinného nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia
statusu zamestnanca, ktorý žalobkyňa v konaní nepreukázala.

Žalobkyňa v správnom konaní, ani dôkazmi, ktoré pripojila k podanej žalobe nepreukázala, že od
uzavretia pracovnej zmluvy dňa 1.7.2012 do 31.12.2012 vykonávala u označeného zamestnávateľa
konkrétny dojednaný druh práce - promotéra služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom
alebo klientmi zamestnávateľa. Neuviedla skutkové tvrdenia a relevantné dôkazy, ktorými by skutočný

rozsah konkrétnych prác za konkrétne obdobie od 1.7.2012 do 31.12.2012, preukázala. Preto krajský
súd konštatuje, že žalobkyňa v konaní bola povinná uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno a
bola spôsobilá vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi preukázať, aký konkrétny rozsah prác od
1.7.2012 do 31.12.2012 pre zamestnávateľa v súlade s dohodnutým druhom práce podľa pracovnejzmluvy vykonávala. Preto neobstojí tvrdenie žalobkyne v podanej žalobe, že je poškodená na
svojich právach. Žalobkyňa mohla skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia
pracovnej zmluvy pre zamestnávateľa vykonávala, v ktorých firmách, aké konkrétne produkty, služby

prezentovala, propagovala, s ktorými osobami jednala a pod., ktoré by rozsah ňou vykonaných prác pre
zamestnávateľa, potvrdili.

Keďže bolo preukázané, že žalobkyňa vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte - v
Poľskejrepublikeanevykonávačinnosťzamestnancauzamestnávateľasmiestompodnikanianaúzemí

SR, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú
činnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia). Krajský súd konštatuje, že neboli splnené podmienky pre
aplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia, nakoľko nebol preukázaný
reálny súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a SZČO v dvoch členských štátoch.

Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že zákon č. 461/2003 Z.z. špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku,

upravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru krajského súdu, aplikovať
v postupe žalovaného ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo zákon č. 461/2003
Z.z. vylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa zákona č. 461/2003 Z.z.
upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ
žalovanýrozhodolmeritórneakonštatovalspolusprvostupňovýmrozhodnutím,žežalobkyniodurčitého

dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný
a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a bol povinný aplikovať.

Nedôvodné sú námietky žalobkyne vo vzťahu k vykonávaniu činnosti zamestnancov na území SR,
že títo vykonávajú tzv. marginálne činnosti na území SR, nakoľko rozhodnutia správnych orgánov

z týchto skutočností vôbec nevychádzajú. Podľa názoru súdu v danom prípade nebolo potrebné sa
zaoberať ani skutočnosťami registrového sídla zamestnávateľa, keďže nebol preukázaný reálny súbeh
dvoch činností- zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch, tak ako to súd vyššie
zdôvodnil. Taktiež je potrebné poukázať na to, že správne orgány nerozhodovali o neplatnosti pracovnej
zmluvy, nie je možné hovoriť ani o tom, že by sa vo vzťahu k žalobkyni správne orgány vzhľadom na

preukázaný skutkový stav správali diskriminačne.

Krajský súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné s ustanovením § 209 ods. 1
a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a obsahuje
v súlade s cit. zákonom predpísané náležitosti.

Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods.
1 O.s.p. žalobu zamietol.

O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p. a contrario. Žalobkyňa

nemala v konaní, nevzniká jej preto právo na náhradu trov konania, súd jej preto náhradu trov konania
nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch

vyhotoveniach.

Odvolanie musí spĺňať náležitosti ust. § 205 O.s.p.