Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. máj 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/155/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223934
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1512223934.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a

sudcov JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a zaplatenie nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava V zo dňa 8. decembra 2014, č.k. 24C 183/2012-54, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomsúdprvéhostupňazamietolnávrhnavrhovateľa,ktorýmsaododporcudomáhal
zaplatenia sumy 125 eur titulom majetkovej škody, a sumy 330 eur titulom náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V
v exekučnom konaní, vedenom na návrh navrhovateľa ako oprávneného proti Branislavovi Miklošovi
ako povinnému pre pohľadávku navrhovateľa z úverovej zmluvy, spočívajúcom v rozhodnutí o žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej

lehoty od doručenia žiadosti a v prieťahoch v konaní. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Vec
posúdil právne podľa ust. § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, 2 a 4, § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a §
17 ods. 2, 3 a 4 Zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 08.12.2014
v neprítomnosti účastníkov s poukazom na ust. § 101 ods. 2 O.s.p., nakoľko účastníci sa na

pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne predvolaní. Vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom
navrhovateľa, vyjadrením odporcu, obsahom pripojeného exekučného spisu ako aj obsahom súdneho
spisu. Skonštatoval, že navrhovateľ požadoval od odporcu v súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Bratislava V, spočívajúcom v oneskorenom rozhodnutí o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a v prieťahoch v konaní v exekučnej veci sp. zn. 37Er 25/2009 vedenej
proti povinnému A. V., náhradu majetkovej škody vo výške 125 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu
330 eur. Uviedol, že navrhovateľ uplatnenú škodu vo výške 125 eur špecifikoval ako vynaložené náklady

spojené so správou pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov vo výške 70 eur, s
udržiavanímasprávouinformačnéhosystémuvovýške40eur,asadministratívnym spracovanímtextov
adresovaných exekučnému súdu, poštovným a s telekomunikačnými výdajmi spojenými s urgenciami a
kontrolou stavu konania vo výške 15 eur, a výšku nemajetkovej ujmy určil na 55 eur za každý mesiacomeškania v činnosti exekučného súdu s poukazom doktrínu ústavného súdu, podľa ktorej pokiaľ ide o
zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačeným prieťahmi vzťahuje
satisfakcia vo výške 660 eur.

Zo spisu Okresného súdu Bratislava V (exekučného súdu) sp. zn. 37Er 25/2009 zistil, že žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 09.01.2008,
a že exekučný súd rozhodol o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie dňa 13.01.2009. Z tohto
skutkového stavu vyvodil záver, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Zdôraznil, že predpokladom

objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je kumulatívne
splnenie podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej ujmy
respektíve nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom,
pričom pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť štátu za škodu nevznikne. Poukázal na
to, že navrhovateľ tvrdil, že súd prvého stupňa ako exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej 15-dňovej lehote, čím došlo zo strany exekučného súdu

k nesprávnemu úradnému postupu, v dôsledku čoho mala navrhovateľovi vzniknúť majetková škoda
ako i nemajetková ujma. Ustálil, že exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty od doručenia
žiadosti. Dospel však k záveru, že exekučný súd neporušil svoje zákonné povinnosti nesprávnym
úradným postupom spočívajúcom v nečinnosti, resp. prieťahoch v konaní tým, že o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol po 15-dňovej lehote, nakoľko nie
každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako prieťah zbytočný (čl.48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR).
Vysvetlil, že nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keď pri posudzovaní, či prieťah v konaní bol alebo nebol
zbytočný, sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Na priznanie oprávnenosti nároku poškodeného

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nečinnosťou súdu, musí ísť o taký významný
prieťah, ktorý možno kvalifikovať ako neefektívny postup súdu a zbytočný prieťah. Rozhodujúcimi
faktormi pre takého posúdenie sú nielen obtiažnosť prejednávanej veci a súčinnosť účastníkov, ale v
neposlednom rade aj stav konkrétneho súdneho oddelenia, ako počet vecí a preťaženosť sudcu, ktorý
nepochybne má vplyv na rýchlosť konania súdu. Vyhodnotil, že v danom prípade ide o exekučnú vec,

v ktorej sa žiadosť o poverenie opierala o exekučný titul - rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej
veci. Vzhľadom na problematiku rozhodovania v spotrebiteľských vzťahoch a na rozsiahlu právnu
úpravu, týkajúcu sa právnej ochrany spotrebiteľa, mal exekučný súd povinnosť aj v rámci exekučného
konania skúmať predmetné rozhodcovské rozhodnutie. Ide o zložitosť a náročnosť po právnej stránke a
nevyhnutnosťskúmaniarozhodcovskéhorozhodnutiaakoexekučnéhotitulu,keďževzmysleustanovení

Smernice rady 93/13/EHS je v každej zložke súdneho procesu súd povinný skúmať a preverovať,
aby nemorálne podmienky spotrebiteľa nezaväzovali v záujme vyššej kvality života. Prihliadajúc na
závažnosť a obtiažnosť spotrebiteľskej veci pri dodržiavaní zvýšenej ochrany spotrebiteľa, vyhodnotil,
že zákonom stanovenú 15-dňovú lehotu pre udelenie poverenia nie je možné vždy dodržať, avšak
ani prípadné nedodržanie lehoty súdom nie je také závažné, ako závažné by bolo porušenie ochrany

spotrebiteľa, ktorému zákon prisudzuje mimoriadnu pozornosť.

Dospel tiež k záveru, že navrhovateľ nepreukázal ani splnenie druhej podmienky vyžadovanej zákonom
pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to vznik samotnej
škody ako majetkovej ujmy. Vyhodnotil, že navrhovateľom uplatnená materiálna škoda predstavuje

náklady vynaložené na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa v súvislosti s realizovaním
predmetu jeho obchodnej činnosti, pričom podnikateľský subjekt znáša aj podnikateľské riziko
prípadného ekonomického neúspechu obchodných prípadov, a náklady s tým súvisiace, nezakladajú
nárok na náhradu škody vo výške vynaložených nákladov. Keďže nebol preukázaný vznik škody,
nemohla byť preukázaná ani príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou,

ktorá porušením povinnosti vznikla. Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena navrhovateľom v
časti tvrdenej majetkovej škody, nárok ako nedôvodný zamietol napriek tomu, že exekučným súdom
nebola dodržaná lehota na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uviedol, že navrhovateľ si
v konaní uplatňoval aj nemajetkovú ujmu, tvrdiac, že konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote v spojení s

porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v
primeranom čase, nie je dostatočným zadosťučinením. Túto argumentáciu navrhovateľa neprijal, keď
poukázal na to, že navrhovateľ nijako nešpecifikoval ani nekonkretizoval, ako skutočnosť, že exekučný
súd vydal exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku pozákonom stanovenej lehote, ohrozila jeho subjektívne práva, a nepreukázal, že by daná situácia
negatívnym spôsobom ovplyvnila jeho podnikateľskú činnosť, ktorú preukázateľne naďalej vykonáva.
Argumentáciu navrhovateľa vyhodnotil ako teoretické zdôvodňovanie možných následkov nesprávneho

úradného postupu exekučného súdu bez potrebnej konkretizácie a zdokladovania údajnej nemajetkovej
ujmy. Uviedol, že mu je z rozhodovacej činnosti známe množstvo úverov, ktoré navrhovateľ ako
nebankový subjekt poskytuje, aj dohodnuté zmluvné podmienky, často majúce vlastnosti neprijateľných
zmluvných podmienok. Mal za to, že finančné profitovanie z týchto úverov v porovnaní s občasným
neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika, nemôže mať veľký ekonomický dopad na

ďalšiu podnikateľskú existenciu navrhovateľa. Dospel potom k záveru, že samotné konštatovanie
porušenia práva navrhovateľa je dostatočným zadosťučinením, pričom navrhovateľ ničím hodnoverným
nepreukázalmajetkovúškoduaninemajetkovúujmu,anímtvrdenáškodanemábezprostrednúapriamu
príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu ani tvrdenými prieťahmi.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p, a odporcovi ich náhradu nepriznal, keďže

si náhradu trov neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, a
žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Súdu prvého
stupňa vytkol, že vo veci konal a rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci riadne a včas požiadal o zrušenie

pojednávania, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal tiež, že vo veci rozhodol
vylúčený sudca, keď v tejto súvislosti uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva,
neobstojí. Poukázal na to, že z tohto dôvodu podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd. Považoval za neprípustné, aby konanie pokračovalo, a aby rozhodol vo veci vylúčený

sudca, keď konanie malo byť podľa jeho názoru prerušené. Uviedol tiež, že meritórne rozhodnutie
vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania súdom prvého stupňa do úvahy aj preto, že v rovnakom
rozhodnutí rozhodol súd prvého stupňa aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Odvolanie podal aj proti rozhodnutiu
o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, keďže v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu

nebolo o zamietnutí návrhu na prerušenie konania právoplatne rozhodnuté, a dôsledok správania súdu
prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o
prerušeníkonania,zakladajúporušeniejehoprávanasúdnuochranu,osobitnejehomožnosťkonaťpred
súdom. V rozpore s touto argumentáciou uviedol, že súdu prvého stupňa doručil návrh na prerušenie
konania, o ktorom bol súd prvého stupňa pred rozhodnutím o veci samej povinný rozhodnúť, čím

mu odňal možnosť konať pred súdom. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa nesprávne aplikoval
ust. § 101 ods. 2 O.s.p., pretože on trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaniach.
Nebolo mu tak umožnené ovplyvniť rozhodnutie súdu jeho vyjadrením sa k skutkovým a právnym
otázkam, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, bola mu odňatá možnosť vyjadriť sa k odporcom
predloženým dôkazom a prednesom, taktiež nemal možnosť navrhnúť ďalšie dôkazy na podporu

svojich protitvrdení. Došlo tak podľa neho k porušeniu práva na kontradiktórnosť súdneho procesu.
Namietal aj odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré považoval za nepreskúmateľné a nedostatočne
odôvodnené.Súduprvéhostupňavytkol,žeignorovalvšetkyjehotvrdeniaomajetkovejškodevzniknutej
titulom udržiavania a správy informačného systému a titulom výdajov na administratívne spracovanie
textov urgencií, publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií a titulom telekomunikačných

a poštových výdajov. Súdu prvého stupňa vytkol, že neprípustne skrátil dokazovanie len na dôkazy
vykonávané ex offo, a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej. Poukázal na to,
že si nechal vypracovať znalecký posudok, ktorý však vzhľadom na namietané konanie súdu nemal
možnosťpredložiť.Následnezaserozpornespredchádzajúcimvyjadrenímtvrdil,žepredmetnýznalecký
posudok v konaní predložil, ale súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením

sa s ním. Za rozporný označil napadnutý rozsudok z dôvodu, že napriek zisteniu porušenia práva, toto
súd prvého stupňa nekonštatoval, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej
ujmy, pričom rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe je podľa jeho názoru v právnom štáte
neudržateľné.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas
účastník konania, prejednal odvolanie podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolaciehopojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p.,
keď dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.), a na ich základe dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2
O.s.p.). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich

správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Keďže v takomto prípade ich nie je potrebné opakovať, v ďalšom na
ne poukazuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a k odvolacím námietkam
navrhovateľa uvádza nasledovné.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,

je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda
povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu (§ 120 ods. 1 O.s.p.). K
splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ s poukazom na ust. §
101 ods. 2 O.s.p. namietal, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez

prítomnosti jeho právneho zástupcu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne a v
súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keďže na tento postup boli splnené podmienky. Predmetné ustanovenie
predpokladá pre prejednanie veci v neprítomnosti účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví na
pojednávanie, a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie.

Odvolací súd zo spisu zistil, že súd prvého stupňa vo veci stanovil termín pojednávania na deň
08.12.2014. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa podľa doručenky
založenej na č. l. 41 doručené dňa 07.11.2014. Navrhovateľ doručil dňa 04.12.2014 prostredníctvom
svojho právneho zástupcu do podateľne súdu prvého stupňa e-mailové podanie, obsahujúce návrh
na zrušenie nariadeného pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania do právoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti, ktorou namietal porušenie jeho práva na
zákonného sudcu a na nestranný súd, čo považoval za dôvod pre zrušenie pojednávania. Odvolací
súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepožiadal o zrušenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Z
jeho návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia nestrannosti súdu a sudcu
je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto úkonom by navrhovateľ síce mohol

požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na ním uvedený dôvod pre zrušenie
pojednávania nie je možné tento dôvod vyhodnotiť ako dôležitý, keďže v prvom rade o ním namietanej
nestrannosti súdu už bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 3NcC 90/2012-16
zo dňa 15.10.2012, ktorý o námietke zaujatosti, vznesenej navrhovateľom v návrhu na začatie konania
rozhodol, že zákonná sudkyňa JUDr. Mária Filová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania

predmetnej veci. Odvolací súd považuje v tejto súvislosti tiež za potrebné uviesť, že mu je z jeho
rozhodovacej činnosti známe, že Ústavný súd Slovenskej republiky ústavné sťažnosti navrhovateľa
v skutkovo a právne totožných veciach pre nedostatok svojej právomoci odmieta (napr. v konaniach
vedených pod sp. zn. I. ÚS 92/2013, I. ÚS 293/2013, I. ÚS 355/2013, I. ÚS 264/2013, II. ÚS 392/2012,
II. ÚS 460/2013, IV. ÚS 345/2013, IV. ÚS 346/2013, IV. ÚS 360/2013, IV. ÚS 518/2013 a ďalších)

s tým, že z odôvodnenia uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že argumentácia
navrhovateľa ako sťažovateľa v podaných sťažnostiach je totožná s jeho argumentáciou použitou v
stovkách sťažností, ktorými sa Ústavný súd už zaoberal, a v ktorých navrhovateľ atakoval právne
závery všeobecných súdov rozhodujúcich o ním vznesených námietkach zaujatosti v prvostupňových
konaniach, s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľovi sú dôvody odmietnutia jeho sťažností v

obdobných prípadoch, ako i ustálený právny názor Ústavného súdu na danú právnu problematiku v
závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí, známe. Preto postupoval súd prvého stupňa správne,
ak dôvod na zrušenie pojednávania, uvádzaný navrhovateľom, nepovažoval za dôležitý. Vzhľadom
na skutočnosť, že navrhovateľ mal pred podaním žiadosti o zrušenie pojednávania vedomosť, že
ním uvádzaný dôvod nie je dôležitý, a teda nemôže obstáť, považoval odvolací súd jeho žiadosť za

obštrukčnú.

Z uvedených dôvodov potom ani odvolacia námietka navrhovateľa, že vo veci konal a rozhodoval
vylúčený sudca, ako i nesúhlas s údajným zamietnutím jeho návrhu na prerušenie konania vnapadnutom rozsudku, ktorá sa na posudzovanú vec vôbec nevzťahuje (tieto odvolacie dôvody
opakuje navrhovateľ vo všetkých odvolaciemu súdu známych odvolaniach bez zohľadnenia konkrétnych
odlišností jednotlivých konaní), nemohla obstáť. Súd prvého stupňa taktiež postupoval správne, ak na

návrh navrhovateľa na prerušenie konania neprihliadal, nakoľko tento bol urobený e-mailovým podaním
nepodpísaným zaručeným elektronickým podpisom, a nebol do troch dní doplnený originálom podania.
Keďže k uvedenému postupu súdu prvého stupňa nemal navrhovateľ v odvolaní žiadne konkrétne
námietky, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s procesným postupom súdu prvého stupňa,
a ostatné formulárové a v každom jeho odvolaní opakujúce sa námietky navrhovateľa, týkajúce sa

údajného nesprávneho procesného postupu súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o jeho návrhoch na
prerušenie konania vyhodnotil ako s posudzovanou vecou nesúvisiace a teda zmätočné. Považuje však
za potrebné zdôrazniť, že podanie síce možno urobiť elektronickými prostriedkami, ale nakoľko sa jedná
o návrh vo veci samej, treba ho doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní.
Na podanie, ktoré nebolo v lehote doplnené, sa podľa ust. § 42 ods. 1 O.s.p. neprihliada, a keďže
podanieprávnehozástupcunavrhovateľa,ktorýmnavrholkonanieprerušiť,nebolodotrochdnídoplnené

originálom, postupoval súd prvého stupňa a v súlade s aktuálnou judikatúrou (rozhodnutie NS SR sp. zn.
1Ndc6/2011zodňa15.04.2011)správne,keďnanávrhnavrhovateľanaprerušeniekonanianeprihliadol.
Právny zástupca navrhovateľa sa na pojednávanie, hoci bol riadne a včas predvolaný, nedostavil, čo
skonštatoval aj súd prvého stupňa v zápisnici z pojednávania zo dňa 08.12.2014. Nakoľko žiadny
dôležitý dôvod na odročenie pojednávania nebol vzhľadom na vyššie uvedené daný, súd prvého stupňa

nepochybil, keď dňa 08.12.2014 pojednával a rozhodol v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa
(§ 101 ods. 2 druhá veta O.s.p.).

Odvolací súd dospel tiež k záveru, že ani právo navrhovateľa na kontradiktórne konanie nebolo
porušené. Podľa ust. § 115 ods. 1 a 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje

inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých,
ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času
na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Táto podmienka
vykonania pojednávania bola splnená. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v
jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť

účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho
súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania
majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností.
Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného
bremena tak, ako tomu bolo i v posudzovanej veci. Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku

konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto procesných úkonov, v rámci
prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je unesenie dôkazného bremena v
rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné
postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch
svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a právnických osôb, listiny,

ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že
predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah.
Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky
na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. V danej veci bolo nariadené pojednávanie na deň
08.12.2014, pričom právny zástupca navrhovateľa bol na toto pojednávanie riadne predvolaný, no bez

ospravedlnenia sa nedostavil. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O.s.p. majú
účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké
možnosti na uplatnenie ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo forme stanovenej zákonom
nazerať do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa
vykonali, byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní súd prvého stupňa oboznámil obsah

celého spisu, teda návrh navrhovateľa, vyjadrenie odporcu, obsah pripojeného exekučného spisu ako i
ostatný spisový materiál spisu. Pokiaľ teda na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom
a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k
dôkazom,resp.navrhnúťďalšiedôkazynapreukázaniesvojichtvrdení,taktýmtojehopostupomnedošlo
k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov

práva na spravodlivé súdne konanie. K právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom zodpovedá aj povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý
súd vykonal, a ktorý môže aj obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo
strany súdu prvého stupňa postupom podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 123 O.s.p. dodržaný. Súd prvéhostupňa dodržal i zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad
občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods.
1), keďže táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce

sa ich občianskych práv a záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti
sporového konania.

Dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zo strany súdu
prvého stupňa je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou

koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať
účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich
tvrdení, ale aj právo byť oboznámení a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým
s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti zbraní, ktorý bol súdom prvého
stupňa dodržaný, bola poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy.
Pokiaľ súd prvého stupňa v rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým

stranám na navrhovanie dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal navrhovateľovi
ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru Ústavného súdu SR
a ESĽP. Jeho postupom nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov
v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a
kontradiktórnosti sporového konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O.s.p., v

práve na spravodlivý proces, ako ho vykladá Ústavný súd SR a ESĽP.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nekonštatoval, že jeho právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako aj právo na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase
bolo porušené, hoci zistil, že ním namietaná lehota na vydanie rozhodnutia nebola dodržaná, odvolací

súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa nič také neuviedol, a v odôvodnení napadnutého rozsudku
popri konštatovaní, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nedodržal pätnásťdňovú lehotu, poukázal na tú skutočnosť, že exekučný súd sa musel
najskôrvysporiadaťsoskutočnosťou,žeexekučnýmtitulombolrozhodcovskýrozsudokvspotrebiteľskej
veci, čo si vyžiadalo dôkladnejšiu analýzu skutkového stavu a komplexnejšie právne zhodnotenie

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo mohlo mať za následok nedodržanie
zákonnej lehoty na vydanie poverenia. Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na názor Ústavného
súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno
vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených
lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej je nutné

zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale
ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno
preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených

lehotách (napr. I. ÚS 86/02).

Odvolací súd súhlasí aj so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ ničím nepreukázal svoje
tvrdenia o vzniku a výške majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Paušálne vyčíslenie nákladov na
správu a udržateľnosť pohľadávky bez ďalšieho dôkazom o vzniku a výške konkrétnej, v tomto konaní

uplatnenej, škody nie je. Napokon navrhovateľ vynaloženie ním tvrdených nákladov v tomto konkrétnom
prípade nepreukázal, a teda neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Správny je aj
záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľ ničím nepreukázal vznik a výšku ním uplatnenej nemajetkovej
ujmy.Aknavrhovateľodvodzovalsvojnároknanemajetkovúujmuvpeniazochodtvrdenia,ženesprávny
úradný postup ovplyvnil jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobil neistotu v plánovaní ďalších

rozhodnutí, ktoré mohol prijať, stotožnil sa odvolací súd s o záverom súdu prvého stupňa, ktorý správne
skonštatoval, že navrhovateľ tieto tvrdenia nekonkretizoval a ani nepreukázal, a teda na svoje tvrdenia
neuniesol dôkazné bremeno. V tomto smere odvolací súd poukazuje na zdôvodnenie rozsudku súdom
prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje a jeho správne závery nepovažuje za potrebné opakovať.
Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa sa dostatočne neoboznámil so závermi

znaleckého posudku, ktorým preukazoval vznik a výšku škody v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu, odvolací súd uvádza, že navrhovateľ žiadny znalecký posudok v konaní
do spisu nezaložil, a nepripojil ho ani k odvolaniu.Napokon neobstojí ani argument navrhovateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku.
Napadnutý rozsudok je podľa odvolacieho súdu preskúmateľný, pretože obsahuje dôvody, resp.
argumentáciu, pre ktoré súd prvého stupňa dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu, rovnako obsahuje

ustanovenia právnych prepisov, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav veci, a tieto aj správne
interpretoval. Súd prvého stupňa teda venoval náležitú pozornosť nielen zisťovaniu rozhodujúcich
skutkových okolností, ale aj vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom
odôvodnil. Ak potom návrh navrhovateľa zamietol ako neopodstatnený z dôvodu, že nie je daná
zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. pre nepreukázanie zákonných predpokladov

objektívnej zodpovednosti štátu, rozhodol vecne správne, a odvolací súd sa s jeho závermi stotožnil.

Z vyššie uvedených dôvodov potom napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa
ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a ich

náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, keďže si ju neuplatnil návrhom a v odvolacom konaní mu ani
žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.