Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. máj 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/472/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813212871
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3813212871.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne JUDr.

Emílie Zimovej, a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa C. V., nar. XX.X.XXXX,
bytom H. rad XXXX/XX, F., zastúpeného JUDr. Milanom Sobotom, advokátom so sídlom Hlavná 659,
Nitrianske Rudno, proti odporcovi Y. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX/XX, F., o zaplatenie 35.910,57
Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 21.
augusta 2014, č.k. 8C/27/2013-118, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, t.j. vo vyhovujúcom výroku čo do istiny a trov konania,
potvrdzuje.

II. Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, t.j. vo vyhovujúcom výroku čo do úroku z omeškania
mení tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania 8,75 % ročne zo sumy
28.601,36 eur za obdobie od 26.4.2013 do zaplatenia a vo zvyšku úroku z omeškania návrh zamieta.

III. Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrhu čiastočne vyhovel a odporcu zaviazal zaplatiť
navrhovateľovi 28.601,36 eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne od 1.1.2012 do zaplatenia a

náhradu trov konania 1.484.46 eur. Vo zvyšku návrh zamietol.

Rozhodol tak o návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia dohodnutého podielu 90 % na zisku
zo spoločného speňažovania pohľadávok, ktorý bol v celom rozsahu vyplatený odporcovi.

Okresný súd mal za preukázané, že medzi účastníkmi bola uzavretá dohoda označená ako Zmluva
o vzájomnej spolupráci, na základe ktorej poskytol odporca dve pohľadávky v celkovej nominálnej

hodnote 24.305.173,24 Sk nadobudnuté ním za 20.000 Sk a navrhovateľ poskytol sumu 180.000 Sk
na účely krytia nákladov spojených s vymáhaním predmetných pohľadávok. Na nákladoch a zisku sa
mali účastníci podieľať v pomere 90 % v prospech navrhovateľa a 10 % v prospech odporcu, a to na
základe vyúčtovania vykonaného nimi poverenou osobou. Ďalej mal okresný súd za preukázané, že po
vymožení časti jednej z pohľadávok bolo odporcovi dňa 10.6.2009 pripísané na jeho účet 1.200.000 Sk
(39.832,70 eur), pričom náklady s vymožením tejto časti predstavovali 611,43 eur a daňová povinnosť s
tým spojená a splnená odporcom 7.441,98 eur. Po odpočítaní uvedených nákladov a dane predstavoval

zisk 31.779,29 eur, z ktorého 90 % priznal okresný súd navrhovateľovi napadnutým rozsudkom, a to
vrátane úroku z omeškania od 1.1.2012, pretože od 12.10.2011mal odporca k dispozícii vyúčtovanie
nákladov vymáhania. Vo zvyšku presahujúcom priznanú sumu nepovažoval okresný súd návrh za
dôvodný.Okresný súd neuznal obranu odporcu spočívajúcu v tvrdenej neplatnosti zmluvy, pretože odporca
nepreukázal danosť tiesne na jeho strane. Za platné nepovažoval okresný súd ani odstúpenie od Zmluvy

o vzájomnej spolupráci, pretože dôvod pre odstúpenie spočívajúci v uzavretí zmluvy v tiesni a za
nápadne nevýhodných podmienok (§ 49 OZ) nepovažoval okresný súd za daný, keďže určenie hodnoty
vkladu odporcu sumou 20.000 Sk nepovažoval za nápadne nevýhodné podmienky, keď za túto sumu
odporca pohľadávky nadobudol. Odstúpenie od zmluvy nepovažoval okresný súd za dôvodné ani pre
omeškanie so zaplatením vkladu navrhovateľa (§ 517 ods. 1 OZ), pretože tieto prostriedky poskytol

navrhovateľ JUDr. J., ktorý z nich platil súdne poplatky a trovy právneho zastúpenia a zvyškom naďalej
disponuje. Za dôvodnú nepovažoval okresný súd ani odporcom vznesenú námietku premlčania. Podľa
okresného súdu mohol navrhovateľ prvýkrát uplatniť právo na súde druhý deň po tom, čo bola suma
pripísaná na účet odporcu (11.6.2009) a pokiaľ tak urobil návrhom doručeným súdu dňa 11.6.2012, bol
tento podaný pred uplynutím premlčacej lehoty. Okresný súd vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1,
§ 34, § 39, § 49, § 51, § 101, § 122 ods. 1, § 122 ods. 2, § 517 ods. 1, § 517 ods. 2, § 524 ods. 1, §

526 ods. 1, § 530 ods. 1, § 559 ods. 1, § 559 ods. 2, 829 ods. 1, § 832 ods. 1, § 833, § 834, § 837, §
841, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č.
87/1995 Z. z. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. v spojením s vyhláškou č. 655/2004
Z.z. podľa pomeru úspechu vo veci.

Proti rozsudku, a to do vyhovujúceho výroku a trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie odporca,
ktorý navrhol jeho zmenu zamietnutím návrhu, prípadne zrušenie a vrátenie veci okresnému súdu na
ďalšie konanie.

Odporca namietal nepresnosti v opise skutkového stavu ako napríklad spôsob zoznámenia sa

účastníkov, formu predzmluvných jednaní účastníkov a pod., ako aj vnútornú rozpornosť odôvodnenia
rozsudku. Vyčítal nedostatočné hodnotenie výpovede svedka Gažíka, ktorú okresný súd v podstate iba
prepísal. Namietal, že nikdy nebolo dohodnuté spoločné vymáhanie pohľadávok, ale navrhovateľ sa mal
podieľať na činnosti len poskytnutím potrebného kapitálu a na výsledku podielom na zisku. Spochybnil
tiež zloženie vkladu zo strany navrhovateľa a poukázal na nedostatočné vyúčtovanie zo strany svedka

Gažíka.

Odporca namietal nesprávnosť skutkového zistenia, že v zmluve nebola dohodnutá ani inak určená
splatnosť podielu na zisku, pričom sa v nej výslovne uvádza, že nárok na podiel vzniká po skončení
každého jednotlivého vymoženia pohľadávky. Tým, že okresný súd neuviedol kedy k vymoženiu

pohľadávky došlo, je zistenie skutkového stavu neúplné. Odporca okresnému súdu ďalej vyčítal, že
nebral do úvahy listinu označenú ako „moja výpoveď k prebiehajúcemu konaniu“.

Za nesprávne považoval odporca závery o finančnej tiesni na jeho strane pri uzatváraní zmluvy, ktorej
danosť jednoznačne vyplýva už z toho, že samotná zmluva bola uzavretá práve z dôvodu že odporca

potreboval financie na vymáhanie pohľadávok. Táto skutočnosť pritom nebola v konaní ani sporná a je
možné ju považovať za hlavný zmysel uzavretej zmluvy. Odporca mal tiež za to že finančná tieseň ako
nedostatok peňazí na strane odporcu je negatívnym tvrdením ktoré nemohol preukázať odporca, ale
bola povinná ho vyvrátiť protistrana preukázaním opaku, čo však navrhovateľ neurobil.

Ďalej okresnému súdu odporca vyčítal, že sa nevysporiadal s tým, prečo navrhovateľ neplnil svoju
vkladovú povinnosť odporcovi tak ako bolo dohodnuté v zmluve ale k rukám svedka Gažíka. Odporca
poprel, že by jeho odstúpenie od zmluvy bolo len účelovou obranou tak ako to uzavrel okresný súd,
pretože aj po odstúpení od zmluvy stále ponúkal možnosť vyriešiť spor zmierom s tým, že vyplatí
navrhovateľovi 28 601,36 eur, pokiaľ bude táto suma znížená aspoň o časť nákladov odporcu spojených

s týmto konaním.

Odporca tiež namietal odňatie možnosti konať pred súdom spočívajúce v tom, že okresný súd sa
nevysporiadal s viacerými podstatnými tvrdeniami odporcu a neodôvodnil svoj odklon od judikatúry
Najvyššieho súdu SR v obdobnej veci ( 4 Obo/125/2003 ). Otázkou neplatnosti zmluvy pre rozpor

s dobrými mravmi, ktorá bola riešená aj v uvedenom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sa okresný
súd v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal. Pritom niet pochýb, že reálna hodnota vkladu
odporcu výrazne prevyšovala jeho účtovnú hodnotu. To vyplýva jednak z nominálnej hodnoty odporcom
vložených pohľadávok, ako aj zo skutočnosti, že už len na jednu z pohľadávok sa podarilo vymôcť1 200 000 SK. Uvedená suma je minimálna skutočná hodnota vkladu odporcu, a preto ohodnotenie
jeho vkladu pre účely zmluvy sumou iba 20 000 SK predstavuje rozpor s dobrými mravmi. Aj z
uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pritom vyplýva, že rozhodujúca je skutočná hodnota

vloženej pohľadávky a nie suma, za ktorú bola nadobudnutá. Za nemravné je teda potrebné považovať,
pokiaľ jeden z účastníkov zmluvy získal na úkor druhého neprimerane viac než sám poskytol.

Odporca ďalej namieta ako nesprávne závery o neplatnosti odstúpenia odporcu od zmluvy, a to tieseň
na jeho strane, k danosti ktorej sa vyjadril na inom mieste odvolania, namieta ako nesprávny aj záver

o neplatnosti odstúpenia pre omeškanie navrhovateľa so splnením povinnosti zložiť svoj vklad, keďže
sa okresný súd vôbec nezaoberal okolnosťami ako k splneniu tejto povinnosti navrhovateľa došlo.
Nesprávny bol aj záver okresného súdu o určení začiatku plynutia premlčacej doby, pretože vôbec
nerozlišoval, že podľa zmluvy mal navrhovateľ dve práva, a to právo žiadať podiel na zisku, ktorému
zodpovedala povinnosť odporcu vyúčtovať výsledok hospodárenia a až po tomto následne vzniklo
navrhovateľovi právo na vyplatenie peňažnej sumy. Podanou žalobou sa pritom navrhovateľ domáhal

uvedeného práva žiadať podiel na zisku ktoré podľa zmluvy účastníkov vzniká po skončení každého
jednotlivého vymoženia pohľadávky. Odporca v odvolaní zastával názor že zmluvné ustanovenie podľa,
ktorého účastníkom vzniká nárok na podiel zo zisku po skončení každého jednotlivého vymoženia
pohľadávky zakladá totožnosť momentu vymoženia pohľadávky a momentu vzniku práva žalobcu
požadovať podiel na dosiahnutom zisku. Za moment vymoženia pohľadávky je potom potrebné

považovať moment jej zániku. K domu došlo urovnaním medzi dlžníkom predmetnej pohľadávky a
odporcom. Premlčanie práva na vyplatenie podielu na zisku bolo potom podľa odporcu potrebné počítať
od okamihu vyplatenia peňažných prostriedkov zo strany dlžníka, teda odo dňa 26. 8. 2008 .

Za nesprávne právne posúdenie považoval odporca posúdenie zmluvy účastníkov podľa ustanovení

zmluvy o združení, pričom sa svojím obsahom podstatne viac blížila zmluve o tichom spoločenstve.

Odporca tiež namietal uskutočnenie " čiastočného vyporiadania účastníkov združenia", keďže zmluva
medzi účastníkmi takýto postup nepozná a neumožňuje. Delenie majetku upravuje len pri ukončení
činnosti. Dovtedy je majetok získaný pri vymáhaní spoluvlastníctvom účastníkov. Z postupu súdu sa javí,

že mienil pristúpiť k vyporiadaniu spoluvlastníctva účastníkov, pri ktorom postupe by však nebol priestor
na uloženie platenia úrokov z omeškania odporcovi a okresný súd rozhodol nad rámec návrhu.

Za nesprávne považoval odporca aj určenie okamžiku vzniku omeškania so zaplatením dlhu
navrhovateľovi.Podľaodporcuniejedanýjedinýdôvod,prektorýbymalobyťomeškaniezaloženépráve

vyhotovením vyúčtovania zo strany svedka J.. Naopak splatnosť dlžnej sumy mohla nastať najskôr po
výzve navrhovateľa na plnenie, za ktorú možno v danom prípade považovať najskôr moment doručenia
návrhu odporcovi.

Ohľadom trov konania odporca namietal, že okresný súd sa nevysporiadal s ním navrhovanou aplikáciou

§ 150 ods. 1 O.s.p. a priznané trovy za ďalšie pojednávania považoval odporca za neúčelné, pretože
právny zástupca navrhovateľa len zopakoval svoj predchádzajúci postoj.

Navrhovateľ sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu je
potrebné v napadnutej časti čo do priznanej istiny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je v tejto
časti výroku vecne správny. Čo do úroku z omeškania bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zmeniť
podľa § 220 O.s.p. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa
ktorého možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Účelom odvolacieho konania je posúdiť správnosť tých skutkových a právnych záverov, a postupu
súdu prvého stupňa, ktoré odvolateľ namieta, a na ktorých je napadnuté rozhodnutie založené. Pokiaľ
napadnuté rozhodnutie obsahuje závery, alebo konštatovania, na ktorých nie je založené, teda závery,
či konštatovania nadbytočné, jedná sa o nenáležité vyhotovenie rozhodnutia, teda formálnu chybu,

avšak bez vplyvu na vecnú správnosť rozhodnutia. Preto nepresnosti v opise skutkového stavu ako aj
vnútorná rozpornosť odôvodnenia rozsudku v častiach, na ktorých nebolo rozhodnutie o veci založené,
nepredstavuje dôvod, v ktorom by mohla spočívať nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a je pretonadbytočné sa nimi zaoberať v odvolacom konaní. Odporcom vytýkané nedostatky tohto typu, preto
neboli spôsobilým odvolacím dôvodom.

Pokiaľ odporca dovodzuje nesprávnosť skutkového zistenia okresného súdu o zmluvne nedohodnutej,
ani inak určenej splatnosti podielu na zisku tým, že zmluva výslovne uvádza, že nárok na podiel vzniká
po skončení každého jednotlivého vymoženia pohľadávky, nejedná sa v tomto ustanovení zmluvy o
určenie splatnosti, ale o určenie okamžik vzniku práva. Tieto dva momenty je potrebné odlišovať. Vznik
práva predstavuje vznik tomu zodpovedajúcej povinnosti druhej strany ale až so splatnosťou je spojené

oprávnenie, splnenie danej povinnosti požadovať. Správny bol preto záver okresného súdu, že splatnosť
nebola medzi účastníkmi dohodnutá ani inak určená. V dôsledku uvedeného potom ani nedošlo k
odporcom vytýkanému neúplnému zisteniu skutkového stavu tým, že okresný súd neuviedol kedy k
vymoženiu pohľadávky došlo.

Ďalej odporca namietal, že okresný súd nebral do úvahy listinu zo strany odporcu označenú ako „moja

výpoveď k prebiehajúcemu konaniu“. Neuvádza však, aké okolnosti pre vec podstatné mali v dôsledku
odporcom tvrdeného postupu okresného súdu ostať nezohľadnené. V rozhodnutí je súd povinný
zohľadniťvšetkypodstatnéokolnostiveci,ktorévyjdúvkonanínajavo.Odporcaneuviedol,včommalbyť
obsah uvedenej listiny podstatný, a preto ani jej prípadné nezohľadnenie nepredstavuje vadu konania s
dopadom na vecnú správnosť rozhodnutia (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.).

Nesprávne neboli závery okresného súdu o nepreukázaní finančnej tiesne na strane odporcu pri
uzatváraní zmluvy. Finančnú tieseň nemožno dovodzovať zo skutočnosti, že dôvodom uzavretia zmluvy
je získanie financií. S týmto argumentom odporcu by bola vo finančnej tiesni uzavretá každá úverová
zmluva.Preukázaniefinančnejtiesnetiežokresnýsúdsprávnepovažovalzadôkaznébremenoodporcu,

ktorý jej existenciu tvrdil. Jej preukázanie nepredstavuje dôkaz neexistencie skutočnosti, pretože
finančná tieseň nie je preukázateľná iba tým, že subjekt nedisponuje financiami, ale typicky preukázaním
dôsledkov, ktoré nedostatok financií má vo sfére dotknutej osoby. Preto rozhodne nebolo dôkazným
bremenom navrhovateľa preukázať, že odporca nebol vo finančnej tiesni pri uzatváraní zmluvy.

Čo sa týka odvolacích námietok odporcu k nedostatočne zistenému splneniu zmluvnej povinnosti
zo strany navrhovateľa (poskytnúť 180.000 Sk na náklady vymáhania), na ktorej nesplnení odporca
zakladal okrem iného odstúpenie od zmluvy podľa § 517 ods. 1 OZ, v tomto smere je splnenie
uvedenej povinnosti dostatočne preukázané zo skutočnosti, že náklady spojené s vymáhaním odporcovi
vyplatenej časti jednej z pohľadávok boli uhradené. Nie je preto rozhodujúce ako navrhovateľ svoju

povinnosť splnil, ale že bol naplnený účel jej splnenia.

Neobstojí tvrdenie odporcu, že okresný súd sa nezaoberal otázkou odporcom namietanej neplatnosti
zmluvy účastníkov, čím malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom. Súčasťou právneho posúdenia
veci zo strany okresného súdu bolo aj ust. § 39 OZ a k otázke platnosti zmluvy sa okresný súd

vyjadril na str. 6 posledný odsek odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. K tomu možno v súvislosti
s odkazovaným rozhodnutím NS SR sp. zn. 4 Obo/125/2003 doplniť, že ohodnotením pohľadávok
odporcu pre účely jeho vkladu sumou 20.000 Sk, teda hodnotou, za ktorú ich odporca nadobudol,
nedošlo k neprimeranému prospechu na strane navrhovateľa, keď z vymoženej sumy 1.200.000
Sk získal 90 %. Prijatím opačného záveru by totiž neprimeraný prospech získal sám odporca pri

nadobudnutí uvedenej pohľadávky, a už nadobudnutie pohľadávky za odporcom vyplatenú sumu by tu
muselo byť považované za rozporné s dobrými mravmi. Pritom pri pohľadávkach, zvlášť voči právnickým
osobám, ako to bolo aj v posudzovanom prípade, sa často aj pri vysokých nominálnych hodnotách jedná
o hodnoty značne neisté.

Správne boli aj závery okresného súdu o nenaplnení podmienok na odstúpenie od zmluvy, a to tak podľa
§ 49 OZ, ako aj podľa § 517 ods. 1 OZ. K otázkam tiesne na strane odporcu ako aj omeškania na
strane navrhovateľa bola správnosť záverov okresného súdu odôvodnená vyššie a platí aj vo vzťahu k
odstúpeniu z týchto dôvodov.

Čo sa týka záveru okresného súdu o určení začiatku plynutia premlčacej doby, je odporcom predostreté
odlišovanie práva na zisk a práva na vyplatenie peňazí predstavujúcich zisk teoretickou konštrukciou
mimo skutočný obsah zmluvy. Významná je tu skutočnosť, že od odporcu mohol navrhovateľ požadovať
peňažné prostriedky najskôr odvtedy, odkedy ich mal odporca k dispozícii. To bolo, ako správne uzavrelokresný súd, ich pripísaním na účet odporcu dňa 10.6.2009, trojročná premlčacia doba podľa § 101 OZ
potom začala plynúť 11.6.2009 a deň 11.6.2012, kedy bola žaloba podaná na súde, bol jej posledným
dňom.

Dôvodná nebola ani odvolacia námietka o nesprávnom právnom posúdení spočívajúca v nesprávnom
subsidiárnom použití ustanovení zmluvy o združení (odporca považoval za správne použitie ustanovení
zmluvy o tichom spoločenstve). Otázka správneho výberu zmluvného typu pre subsidiárne použitie na
vzťah upravený nepomenovanou zmluvu má význam len v prípade, ak je potrebné riešiť otázku, ktorú

sama nepomenovaná zmluva neupravuje. V danom prípade však bolo možné všetky otázky významné
z hľadiska uplatneného nároku riešiť priamo podľa zmluvy účastníkov, preto je výber subsidiárne
použiteľného zmluvného typu bez významu na rozhodnutie o veci a prípadné pochybenie pri ňom bez
možnosti dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ odporca namietal uskutočnenie čiastočného vyporiadania účastníkov združenia ako zmluvou

neupravené, je to v priamom rozpore so obsahom zmluvy zisteným okresným súdom, podľa ktorého
účastníkom vzniká nárok na podiel zo zisku po skončení každého jednotlivého vymoženia pohľadávky.
Vyporiadanie tak bolo podľa výslovného znenia zmluvy účastníkov prípustné a okresný súd nepochybil,
keď odporcovi uložil vyplatiť navrhovateľovi na neho pripadajúci pomer vymožených prostriedkov, aj za
situácie, že nebolo ukončené vymáhanie všetkých pohľadávok, ktorých sa zmluva účastníkov týkala.

Nedôvodný bol aj poukaz odporcu na režim podielového spoluvlastníctva pri vymožených prostriedkoch,
pretože podľa zmluvy účastníkov sa podielovým spoluvlastníctvom účastníkov mal stať majetok získaný
pri výkone spoločnej činnosti, čo však nie je pohľadávka patriaca iba odporcovi a ani peniaze získané
jej plnením. Za majetok získaný pri výkone spoločnej činnosti by mohli byť považované výnosy, ktoré by
priniesli vklady účastníkov, nie však samotné vklady alebo ich peňažné ekvivalenty.

Dôvodne však odporca namietal určenie okamžiku vzniku omeškania, ktoré okresný súd stanovil
minimálne na 12.10.2011 a odvodzoval od okamžiku, kedy si odporca prevzal vyúčtovanie vyhotovené
svedkom J.. Ako však správne uviedol okresný súd na inom mieste rozhodnutia, splatnosť nebola medzi
účastníkmi dohodnutá a ani inak určená, preto sa riadi ustanovením § 563 OZ podľa, ktorého, ak čas

splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný
splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Pretože žiadosť navrhovateľa o plnenie
od odporcu nebola preukázaná, bolo potrebné za výzvu na plnenie považovať až doručenie návrhu
odporcovi, ku ktorému došlo dňa 24.4.2013. Dňa 25.4.2013 bol odporca povinný plniť a dňom 26.4.2013
sa dostal do omeškania, odkedy potom navrhovateľovi patrí úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne.

Vzhľadom na uvedené krajský súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil čo do istiny a
zmenil čo do úroku z omeškania.

Rozsudok bolo potrebné potvrdiť aj ohľadom trov konania. Krajský súd nepovažoval za dané dôvody

hodné osobitného zreteľa na strane odporcu pre použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Právny vzťah, v ktorom
má pôvod žalovaný nárok má blízko k obchodnoprávnemu charakteru a nejedná sa o obranu práva
bezprostredne súvisiaceho s uspokojovaním základných životných potrieb. Súčasne pomery odporcu
nemožno hodnotiť ako nepriaznivé, pokiaľ disponuje majetkovými hodnotami, ktorých sa konanie týkalo.

Zároveň nemožno priznané trovy konania hodnotiť ako neúčelne vynaložené len preto, že právny
zástupca prezentuje na pojednávaniach to isté stanovisko. Účel účasti právneho zástupcu na
pojednávaní nie je len v prezentovaní základného stanoviska ku konaniu, ale aj v pripravenosti strany
sporu kvalifikovane reagovať na vývoj sporu a priebeh pojednávania. Túto pripravenosť zabezpečuje
právny zástupca už samotnou svojou účasťou aj v prípade, pokiaľ na pojednávaní nenastane potreba

žiadnej reakcie právneho zástupcu. Na nariadenom pojednávaní je preto v zásade účelná aj pasívna
účasť právneho zástupcu, pokiaľ nenastane potreba jeho aktívneho vystúpenia záujme uplatnenia
alebo bránenia práva.

Dôvodom pre zmenu rozhodnutia o trovách konania nebola ani zmena napadnutého rozhodnutia

ohľadom úrokov z omeškania, pretože sa týkala zanedbateľnej časti príslušenstva.

V odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi krajský súd náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože ju nežiadal (§ 224 ods. 1 v spojení s ust. § 151 O.s.p.).Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .