Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/93/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814203428
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8814203428.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Martina Barana v právnej veci žalobcu: CD Consulting, s.r.o.,
Politických vězňu 1272/21, Nové město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 297 05, proti
žalovanému G. S., nar. XX.X.XXXX, bytom G. N., D. nad U., zast. opatrovníčkou I. B., súdnou
tajomníčkou Okresného súdu Vranov nad Topľou,o zaplatenie 518,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu vo Vranove nad Topľou č.k.10C/22/2014-31 zo dňa 29.6.2015 takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

Pripúšťa späťvzatie žaloby v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19% denne.

V tejto časti zrušuje rozsudok súdu 1. stupňa a konanie zastavuje.

Vo zvyšku potvrdzuje rozsudok 1.stupňa.

Žalobca nemá právo na náhradu trov vo vzťahu k zastaveniu konania ani na náhradu trov odvolacieho
konania

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd 1. stupňa žalobu zamietol. Vyslovil, že žalovanému náhradu trov

nepriznáva.

Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd 1.stupňa ustanovením článku I. § 75 a §11 ods.1 zákona č.
191/1950 Zb. ( zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov) článkom 2 písm. a) článkom
3 ods.1 a 2 smernice 93/13/EHS, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods.1,2,4 písmeno k) a 5, § 54 ods.1 a 2, § 3
a § 39, Občianskeho zákonníka, ustanovením § 524 ods.1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 17 zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v zneni účinnom dňa 28.5.2013 a ustanovením § 4 ods.6

zákona číslo 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

Žalobcasanávrhom(tlačivoA-návrhnauplatneniepohľadávky,článok4,ods.1NariadeniaEurópskeho
parlamentu a Rady /ES/ číslo 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu) domáhal zaplatenia istiny 518,- eur, zmenkového úroku 0,25 % denne zo sumy 518,-
eur od 23.1.2011 do zaplatenia. Okrem toho žiadal priznať 6 %-ný ročný úrok zo sumy 518 eur od
8.4.2011 do zaplatenia ako aj zmenkovú odmenu vo výške 1/3-tina percenta zmenkovej sumy teda

1,73 eur. Tiež si uplatnil nárok na náhradu trov konania v časti trov právneho zastúpenia vo výške
102,96 eur s DPH a zaplateného súdneho poplatku v sume 31,- eur. Žalobca uviedol, že ako indosatár
je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil žalovaný dňa 17.5.2010 na zmenkovú sumu
518,- eur, pričom sa zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 23.1.2011. Vtextemalbyťuvedenýzáväzokžalovaného,žezaplatízatútozmenkupripredloženínaradzmenkovému
veriteľovi. Indosovaná zmenka je podľa žalobcu vista zmenkou a je opatrená doložkou „na platenie
predložiť v lehote štyroch rokov od vystavenia“.

Žalobca uviedol, že indosant predložil zmenku k zaplateniu, pričom vystaviteľ do podania žaloby zaplatil
0,- eur, kde na zmenkovú sumu uhradil 0,- eur a na úroky uhradil 0,- eur. Keďže zmenková istina je
opatrená doložkou „bez protestu“, indosant nenechal vyššie uvedené skutočnosti zistiť verejnou listinou.
Uznesením zo dňa 24.4.2015 pod č.k. 10C/22/2014-28 súd ustanovil žalovanému opatrovníčku - súdnu

tajomníčku Okresného Vranov nad Topľou, Máriu Olexíkovú, nakoľko jeho pobyt nebol známy.

Vykonaným dokazovaním mu mal súd 1.stupňa za preukázane, že dňa 17.5.2010 uzavrel žalovaný
ako dlžník so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako veriteľom zmluvu o úvere VS (č. zmluvy)
803400395 v písomnej forme, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru, vo výške 400,- eur, ktorý úver
sa dlžník zaviazal vrátiť spolu s poplatkom vo výške 356,-eur, t.j. celkovo v čiastke 756,-eur, t.j. v

12-tich mesačných splátkach po 63,-eur. V ten istý deň bola dlžníkom ako vystaviteľom vystavená a
podpísaná zmenka na sumu 518,- eur. Žalobou si žalobca na súde uplatnil právo na zaplatenie tejto
zmenkovej sumy 581,- eur. Zo skutočností známych súdu z jeho činnosti, a to z pripojeného spisu
Er mal súd za preukázané, že žalobcom predložená zmenka zabezpečovala hlavný záväzkový vzťah,
ktorým bola zmluva o úvere uzavretá medzi žalovaným ako dlžníkom a spoločnosťou POHOTOVOSŤ,

s.r.o. Bratislava ako veriteľom. Zmluvu o úvere uzatváral žalovaný ako občan - fyzická osoba. Zmluva
bola uzatváraná na formulári veriteľa, mala predtlačený text a do zmluvy sa dopisovali len údaje, ktoré
vzhľadom na charakter nemohli byť vopred dané a to osobné údaje dlžníka, výška poskytnutého úveru,
výška poplatku a spôsob splatnosti. Do zmluvy sa dopisovala len suma úveru, suma poplatku a výška
splátok, ako aj počínajúci deň splatnosti, pričom v predtlačenej forme formulára bol obsiahnutý aj text, že

dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi sumu úveru zvýšenú o príslušný poplatok. Neoddeliteľnou časťou
zmluvy o úvere boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru, dohody o vyplnení zmenky a mediačnej
dohody. Taktiež sa strany dohodli na tom, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa ich
právne vzťahy budú spravovať Obchodným zákonníkom. Zmenka z ktorej si žalobca v tomto smere
uplatnil zmenkové nároky slúžila na zabezpečenie nárokov právneho predchodcu žalobcu - indosanta

zmenky spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., ako veriteľa zo spotrebiteľského úveru. Zmenkové právo podľa
zmenového zákona č. 191/1950 Zb., vychádza z abstraktného charakteru zmenky, t.j. z nevyvrátiteľnej
zákonnej domnienky danosti kauzality právneho vzťahu, ktorý zmenka zaisťuje alebo zabezpečuje.

Súd 1.stupňa konštatoval, že ktorýkoľvek stup v ktoromkoľvek stupni konania v prípade zmenkového

sporu v prvom rade ex offo je povinný skúmať či nejde o zmenku vystavenú v zmysle alebo v rozpore s
ustanoveniami zákona t.j. „pracovnoprávnu“ alebo „spotrebiteľskú“ zmenku, až v prípade negatívneho
zistenia, že o takúto zmenku ide , môže vychádzať z jej abstraktného charakteru a nárok posúdi v zmysle
zmenkového zákona. V tejto súvislosti poukázal súd prvého stupňa jednak na rozsudky súdneho dvora,
ale aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo9/2012.

Súd 1. Stupňa zároveň poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16.11.2010 právo vo veci
POHOTOVOSŤ s.r.o. C-76/10, kde bolo rozhodnuté, že vo vnútroštátny súd má v každom štádiu konania
vrátane výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalé povahy sankcií obsiahnutých v
zmluve o úvere, ak má súd k tomuto účelu k dispozícií nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom

stave. Zároveň poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora sp. zn. C-419/2011 zo dňa 14.3.2013 na
rozsudok nemeckého súdu Z1965 a na list Európskej komisie z 25.4.2013 pod číslom 2012/4165.

Dohoda o vyplňovacom práve zmenky môže byť ako prejav zmluvnej autonómie zmluvných strán
akceptovateľná právom, len ak je výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Aby bolo možné

hovoriť o slobodnej vôli pri uzavretí tejto dohody na strane spotrebiteľa je potrebné jednak informovanie
spotrebiteľa o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa (viď Rozsudok KS v Prešove, č. 7Co
339/2014 zo dňa 26.2.2015) a jednak to informovanie musí byť poskytnuté spotrebiteľovi vo forme ktorej
je spotrebiteľ s ohľadom na svoju rozumovú vyspelosť spôsobilý rozumieť. V opačnom prípade je možné
takú zmluvnú podmienkou v spotrebiteľskej zmluve považovať za neprijateľnú. Pre uznanie spotrebiteľa

za zodpovedného za takú zmluvnú podmienku neobstojí uplatnenie princípu „neznalosť zákona
neospravedlňuje“, pretože tento princíp ustupuje princípu ochrany spotrebiteľa, ktorý má prevahu.
Žalobca nielen že nepreukázal dostatočné informovanie spotrebiteľa o následkoch vystavenia zmenky,
ale v žalobe túto skutočnosť ani netvrdil. O tejto podmienke pre uznanie žalovaného nároku žalobcaneuniesol dôkazné bremeno. Preto je podľa § 39 Občianskeho zákonníka táto dohoda neplatná,
čo spôsobuje aj neplatnosť samotnej zmenky. Okrem toho podľa bodu 14 citovaných všeobecných
obchodných podmienok spol. Pohotovosť, s.r.o., ktoré boli súčasťou úverovej zmluvy sa zmluvné strany

dohody o vyplnení zmenky dohodli len na tom že remitent blankozmenku doplní len o zmenkovú sumu a
dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. To znamená, že zmenka musela byť opatrená doložkou „bez
protestu“ spotrebiteľom už pri jej vystavení v rozpore s dohodou o vyplnení zmenky. Toto je v rozpore s §
54 ods. 1, druhá veta Občianskeho zákonníka a z uvedeného dôvodu to spôsobuje neplatnosť zmenky.
V zmysle cit. bodu 14 mal veriteľ vystavenú blankozmenku doplniť o zmenkovú sumu. Limit § 4 ods. 6

zákona číslo 258/2001 Zbierky zákonov o spotrebiteľských úveroch v tejto dohode o vyplnení zmenky
dohodnutý nebol. Súd podotýka, že išlo o formulárovú zmluvu, ktorú spotrebiteľ - dlžník nemal možnosť
meniť. Dlžníkovi - žalovanému bol poskytnutý úver v sume 400,- eur, pričom veriteľ do zmenky doplnil
zmenkovú sumu 518,- eur. Uvedené je zjavne vysoko nad limit § 4 ods. 6 zákona číslo 258/2001 Zbierky
zákonov o spotrebiteľských úveroch.

Súd 1. Stupňa ďalej konštatoval, že dohoda o vyplnení zmenky a následne vystavená zmenka sú
absolútne neplatné podľa § 39 a § 3 Občianskeho zákonníka a to pre rozpor s dobrými mravmi ako aj
preto, že svojim obsahom a účelom odporujú zákonu. Samotná zmenka aj pre rozpor s § 54 ods. 1, druhá
veta Občianskeho zákonníka. Účelom tohto právneho úkonu je obísť ustanovenia spotrebiteľského
práva zameraného na reálnu a nielen formálnu ochranu práv a povinností spotrebiteľa.

Dohoda o vyplnení zmenky a následne vystavená zmenka sú absolútne neplatné podľa § 39 a § 3
Občianskeho zákonníka a to pre rozpor s dobrými mravmi ako aj preto, že svojim obsahom a účelom
odporujú zákonu. Samotná zmenka aj pre rozpor s § 54 ods. 1, druhá veta Občianskeho zákonníka.
Účelom tohto právneho úkonu je obísť ustanovenia spotrebiteľského práva zameraného na reálnu a

nielen formálnu ochranu práv a povinností spotrebiteľa.

I keď v žalobe žalobca neuviedol dátum indosácie zmenky spol. Pohotovosť, s.r.o. ako indosanta na
žalobcu ako indosatára, zo spisu 10Er/1600/2012 je zrejmé, že k indosamentu muselo dôjsť až po
právoplatnom rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, t.j. po

28.5.2013. Veriteľ Pohotovosť, s.r.o. porušil § 17 ods. 1,2 o spôsobe postúpenia práv vyplývajúceho
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zo žaloby žalobcu je zrejmé, že pôvodný veriteľ neuzavrel so
žalobcom ako nadobúdateľom práv dohodu o tom, že by naďalej pôvodný veriteľ Pohotovosť s.r.o.
spravoval spotrebiteľský úver voči spotrebiteľovi podľa § 17, ods. 2, veta za bodkočiarkou zákona
129 /2010. Uvedené neznamená, že indosament zmenky by mal byť bez ďalšieho ex tunc neplatný,

ale pri postúpení pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy boli postupca i postupník povinní dodržať a
postupovaťajpodľa§17ods.1,2zákona129/2010Z.z.apodľaodkazuk§17ods.1 citovanéhozákona
aj podľa § 524 občianskeho zákonníka. To znamená, že súd skúmal, či spoločnosť Pohotovosť s.r.o. ako
postupca pohľadávky splnil uvedenými právnymi predpismi požadované kritéria pre platnosť postúpenia
pohľadávky, t.j. najmä či uzavrel so žalobcom písomnú dohodu o postúpení pohľadávky (§ 524 ods. 1

OZ) a či o postúpení bezodkladne informoval žalovaného (§17 ods. 2 zákona 129/2010 Z.z.) Z obsahu
žaloby žalobcu a ním k návrhu pripojených listín vyplýva, že žalobca ako ani jeho právny predchodca
Pohotovosť s.r.o. tieto zákonné požiadavky nesplnili. Žalobca nepredložil do súdneho konania zmluvu
o postúpení pohľadávky, nepreukázal že pôvodný veriteľ Pohotovosť s.r.o. podľa § 17 ods. 2 zákona
129/2010 spojení s § 526 ods. 1 bezodkladne (§ 17 ods. 2 zákona 129/2010), resp. bez zbytočného

odkladu(§526ods.1OZ) oznámildlžníkovipostúpeniepohľadávky alebo,žemužalobcaakopostupník
pohľadávky toto postúpenie preukázal. Napokon, tieto skutočnosti žalobca v žalobe ani len netvrdil. Súd
je povinný aktívnu a pasívnu legitimáciu v spore skúmať ex offo. Nemôže sa uspokojiť s púhym tvrdením
aktívnej legitimácie žalobcom. Vzhľadom na uvedené a na prísnu formálnosť a písomnosť konania podľa
Nariadenia, podľa ktorej súd postupoval a napokon, na ktorej žalobca opätovne trval, je zrejmé, že

žalobca nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu pre toto konanie a nie je preň aktívne legitimovaný.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd 1.stupňa ustanovením § 142 ods.1 O.s.p. V konaní bol plne
úspešný žalovaný, ale žiadne trovy konania si neuplatnil ani mu žiadne nevznikli. Preto mu ich súd
nepriznal.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby k jeho návrhu
na uplatnenie pohľadávky bolo v celom rozsahu vyhovené. Zároveň si uplatnil trovy konania vo
výške 34,86,- eur bez DPH za podané odvolanie a 8,39,- eur bez DPH režijný paušál a to všetkonavýšene o DPH. Namietal, že napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje
odňatie možnosti konať pred súdom. Prekvapivosť napadnutého rozhodnutia vyplýva zo skutočnosti,
že žalovaný uplatnený nárok nepoprel, no napriek tomu súd uplatnený nárok zamietol, ale najmä

vyplýva z rozporu napadnutého rozhodnutia s konštatovanou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky na ktorú žalobca poukazuje v odvolaní a ktorá má byť súdu známa. Súd 1.stupňa v odôvodnení
rozhodnutia uvádza, že vo veci vykonal dokazovanie okrem iného oboznámením sa úverovou zmluvou,
exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca a ani žalovaný dokazovanie úverovou
zmluvou, exekučným spisom, či ďalšími listinnými dôkazmi vôbec nenavrhli. Podľa ustanovenia § 120

O.s.p.dokazovanievsporovomkonaníjeovládanéprejednacouzásadou,čoznamená,žesúdvychádza
len zo skutočnosti tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Ustanovenie
§ 120 ods. 1 O.s.p. in fine síce súdu umožňuje, aby v sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy, ako tie
ktoré navrhli účastníci konania, avšak tento postup je možné využiť len výnimočne, ak je vykonávanie
nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť
príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného

doterajšieho dokazovania. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej
sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas
písomnej fázy konania a vykonaného dokazovania vykonaného na základe návrhov sporových strán,
nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto
konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje

právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je preto jediným legitimizačných prostriedkom,
ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a 6 nariadenia
vzniesť námietky voči zmenke a ak tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté a to z
dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej týmto nariadením. Súd prvého stupňa navyše
pri rozhodovaní vychádzal z podľa neho nesporných skutočností. Za nesporné považoval to, že žalovaný

so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o. uzatvoril zmluvu o úvere, ďalej, že zmenka, ktorá je predmetom
tohto konania je zabezpečovacou zmenkou a že žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ.
Tieto údajne nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania. K týmto
skutočnostiam sa účastníci nikdy nevyjadrili, preto neexistuje spôsob akým by súd prvého stupňa
mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. K rozhodnutiu dospel na základe aplikácie nesprávnych

právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej
únie. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať
či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd sa aplikáciou
príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval
predmet sporu. Je nevyhnutné zdôrazniť, že predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový

právny vzťah. Žalobca v konaní uplatňuje bezpodmienečný záväzok žalovaného, že za zmenku zaplatí.
Súd však vec posudzoval ako by išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Následkom
tohto postupu bolo nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa porušil poučovaciu povinnosť
prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných
prostriedkovakprihliadolnaskutočnostiadôkazy,naktorénebolomožnéprihliadnuť,pretoženemalibyť

v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 vykonané
bez návrhu. Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku nie je
možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa zákona o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu
odporuje. Zmenka uplatnená v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o
platnú zmenku. Žalobcom uplatnený nárok je tak v celom rozsahu dôvodný. Samotný zákon č. 258/2001

Z.z. o spotrebiteľských úveroch pripúšťal, aby na zabezpečenie nárokov zo spotrebiteľského úveru bola
vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej
vyplnenia. Zmenka preto aj v prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Zákon súčasne
nelimituje použitie len istého druhu zmeniek ani nevylučuje použitie určitých doložiek a podobne. Z
uvedeného vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky

s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Súčasne z formulácie ustanovenia §
4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. a použitia spojenia „v čase vyplnenia“ ako aj zo slov „vyplnenú
veriteľom“, je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení,
pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil vyplňovanie zmenky zo strany
veriteľa. Z uvedeného preto vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla

byť neprijateľnou zmluvou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava
explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek.Súd 1.stupňa dospel k záveru, že žalobca nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu pre toto konanie a
nie je preto aktívne legitimovaný. S uvedeným sa nemožno stotožniť nakoľko žalobca svoju aktívnu
legitimáciu odvodzuje z indosovanej zmenky pričom indosament je riadne vyznačený na rube originálu

zmenky. Indosácia zmenky podľa § 11 a nasledujúcich Zákona zmenkového a šekového nie je totožná s
postúpením pohľadávky podľa § 524 Občianskeho zákonníka a preto nie je možne jej účinky zamieňať.
Jedným z rozdielov je napríklad samotné obligatórne oznámenie postúpenia pohľadávky dlžníkovi - tak
ako to u postúpenia pohľadávky vyžaduje § 526 Obchodného zákonníka na rozdiel od ktorého indosáciu
zmenky nie je potrebné oznámiť dlžníkovi , zároveň poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Banská

Bystrica sp. zn. 43CoZm10/2013 zo dňa 21.11.2013 i rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn.
4COZm3/2014 zo dňa 13.6.2014.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na

úradnej tabuli súdu dňa 22.06.2016 a zistil, že žalobca zobral žalobu späť v priebehu odvolacieho
konania v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne, zároveň vo zvyšku odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol

vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Vo veci nie je možné stotožniť
sa s argumentáciu spochybňujúcou postup súdu pri vykonávaní dôkazov. V prejednávanom spore
predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu sídliaceho v Českej

republike,ktorýnáslednesvojeprávavyplývajúcezozmenkyuplatňujepredsúdomSlovenskejrepubliky
v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného Nariadením Európskeho
parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený a v zásade
písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s cieľom zjednodušenia prístupu
k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ

by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo
veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež použitím príslušného tlačiva. Znenie
Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné dôkazné prostriedky ako príslušné
tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou
zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č. 861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov

pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie technických
a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej
zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s
malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne
pojednávanie pokiaľ to považuje za potrebné. Zjednodušená forma konania podľa tohto nariadenia je

preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na nekalosť
zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu
sporu sa riadi za predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom členského štátu v ktorom
sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.

Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení
§ 120 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne
vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci. V danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom
práve zmenky obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za

takejto situácie súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie. V zmluve o
úvere zo dňa 17.05.2010 okrem údajov potrebných na identifikáciu žalovaného (meno a priezvisko,
bydlisko, dátum narodenia, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu), iné údaje uvedené nie sú.
Kolónky umožňujúce identifikovať žalovaného ako subjekt konajúci v rámci predmetu svojej obchodnej

alebo inej podnikateľskej činnosti (obchodné meno, IČO, miesto podnikania, číslo živnostenského
registra, iné oprávnenie ako živnostenský list) vôbec vyplnené neboli. Z iných konaní je pritom
známe, že právny predchodca žalobcu subjekty podnikajúce, resp. vykonávajúce činnosť na základe
iného ako živnostenského oprávnenia špecifikuje v zmluvách o úvere aj ich obchodným menom aprideleným identifikačným číslom. Za takejto situácie záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere
má oporu vo vykonanom dokazovaní. Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru v čase uzatvorenia
zmluvy bola obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z.z. Tento právny predpis v ustanovení § 2 písm. a/

definoval spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Veriteľom
v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. bola fyzická alebo právnická osoba
poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom podľa ustanovenia § 3 ods.
2 tohto právneho predpisu fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako

na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že
sú pre spotrebiteľa vopred prepravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy
alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou
zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybnosti všeobecné úverové podmienky, ktoré žalovaný
ovplyvniť nemohol, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Právny predchodca
žalobcu mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu odvolacieho konania

nebolo preukázané, aby úver poskytol žalovanému za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti tohto účastníka. S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu
uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského
charakteru zmluvy dodávateľ, resp. jeho právny nástupca. Existujúce pochybnosti treba odstrániť
spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že nespotrebiteľský charakter musí byť

preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním
nemôže v žiadnom prípade byť len všeobecný nič nehovoriaci údaj o poskytnutí úveru na výkon
povolania,ktorýneposkytujeodpoveďnaotázku,akýkonkrétnysúvismávýkonpovolania,zamestnania,
resp. podnikateľská činnosť s uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník pri uzatváraní zmluvy skutočne
konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Túto dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 120

ods. 1 veta prvá O.s.p. si žalobca nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovaným rovnaký vplyv, ako keby v zmluve účel jej uzatvorenia
uvedený nebol. Spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere bol teda bez akýchkoľvek pochybností
preukázaný. Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo
vychádzať jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej

povahy. Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov
a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, nezakazuje používanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu
povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom

na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z
predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo
skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa
je abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu

pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto
obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi, ktorý
poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej

špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti

niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a
o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,

ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,
že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie
je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše
je zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásadenie je závislá od zavinenia veriteľa. Abstraktný charakter zmenky bol spochybnený už v ustanovení §
4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy o úvere. Podľa tohto
ustanovenia v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť

dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich
nárokov zo spotrebiteľského úveru len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase
vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva
(vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške max.
30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s

predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať.
Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.
Vyššie uvedené ustanovenie teda výslovne zakazovalo splniť dlh zmenkou alebo šekom. Výnimku
tvorila len zabezpečovacia zmenka zo zákonnými limitmi obmedzujúcimi výšku zmenkovej sumy. Právny
predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy vôbec nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému
zákazu prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka vystavená v rozpore s právnym predpisom

predstavuje neplatný právny úkon podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o dohodu o
vyplňovacomprávezmenky,tátoakmábyťprávomakceptovateľnáakoprejavzmluvnejautonómiemusí
byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o dôsledkoch
vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej dohody žiadne informácie o dôsledkoch vystavenia
zmenky pre žalovaného nevyplývajú. Žalobca a ani jeho právny predchodca sa svojej zodpovednosti za

uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôžu zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris
nonexcusat“(neznalosťzákonaneospravedlňuje)uplatnenímjehodôsledkovvneprospechžalovaného.
Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba
vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do
úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu

totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu,
ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov
realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje požiadavka na podrobné znalosti
právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná
informovať v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Okrem toho vystavením zmenky v rozsahu nad

zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu tohto cenného papiera, si žalovaný bez akýchkoľvek
pochybnosti zhoršil svoje zmluvné postavenie. Potreba vystavenia a odovzdania zmenky právnemu
predchodcovi žalobcu pritom pre žalovaného priamo vyplývala zo všeobecných úverových podmienok.
V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v

neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Dojednanie o zmenke nezohľadňujúce právne
predpisy na ochranu spotrebiteľa odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1. 2 Občianskeho zákonníka, a preto
je absolútne neplatné podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.

Odvolacísúdužvyššiekonštatoval,žezmenkavystavenávrozporesprávnympredpisompredstavovala
neplatný právny úkon podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Takúto neplatnú zmenku
previedol právny predchodca žalobcu na žalobcu. Z toho dôvodu bolo namieste žalobu zamietnuť.
Otázkou aktívnej legitimácie žalobcu vo vzťahu k porušeniu ustanovenia § 17 ods. 1 a 2 zákona

č. 129/201 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného k dátumu 20.05. 2013 sa preto odvolací súd
nezaoberal. Preto ani námietkami žalobcu proti rozsudku v tejto časti

V priebehu odvolacieho konania žalobca vzal žalobu späť v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19
% denne.Podľa ust. § 208 O.s.p., ak je návrh na začatie konania vzatý späť keď už rozhodol súd prvého

stupňa, ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.
Súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd
zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví. Keďže žalobca zobral žalobu späť v rozsahu
zmenkového úroku vo výške 0,19 % a žalovaný nevyslovil so späťvzatím návrhu v časti nesúhlas,
odvolací súd postupom podľa ust. § 208 O.s.p. pripustil späťvzatie žaloby v rozsahu zmenkového úroku

vo výške 0,19 % denne. V tejto časti zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a konanie zastavil. Čo do
zvyšku odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219
ods. 1, 2 O.s.p..O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v
spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, žežalobca v konaní úspech nemal a zavinil čiastočným späťvzatím návrhu v tejto časti zastavenie konania
a žalovanému v súvislosti s konaním žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Pri tomto rozsudku odvolanie nie je prípustné.