Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. december 2011

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/173/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011899666
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2011:7011899666.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a sudcov

JUDr. Ota Jurča a JUDr. Miroslava Sogu vo veci navrhovateľky : F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A.,
B. Z. X, zast. advokátom JUDr. Richardom Kovalčíkom, Adsvokátska kancelária Košice, Rázusova 1,
proti odporcovi : Ľ. B., nar. XX.X.XXXX, bytom A., B.. Z., zast. advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,
Advokátska kancelária Košice, Štúrova 20, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a vypratanie
bytu, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 24C/400/01-305 z 19.1.2011 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u je rozsudok.

Z a v ä z u j e odporcu zaplatiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania v sume 77,29 €, ktorú sumu
je povinný zaplatiť advokátovi navrhovateľky JUDr. Richardovi Kovalčíkovi do 3 dní po právoplatnosti
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom určil, že navrhovateľka je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti bytu č.
29 nachádzajúceho sa na 8. poschodí bytového domu na ulici B. Němcovej 8, Košice č. súp. 34,
spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu B. Němcovej 6,
8 a spoluvlastníckeho podielu na pozemkoch o veľkosti 138/10000-in, zapísaných na LV č. XXXXX,
katastrálne územie Košice Sever. Uložil odporcovi povinnosť vypratať byt č. 29 nachádzajúci sa na 8.

poschodí bytového domu na ulici B. Němcovej 8, Košice, zapísaný na LV č. XXXXX, katastrálne územie
Košice Sever, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Uložil odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľke
trovy konania vo výške 1.056,20 € právnemu zástupcovi JUDr. Richardovi Kovalčíkovi, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Tak isto mu uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 33,19 € na účet
Okresného súdu Košice I, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a trovy štátu vo výške 163,31 € na účet
Okresného súdu Košice I, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa sa pôvodne domáhala zrušenia darovacej zmluvy
napísanej na Notárskom úrade v Košiciach, Letná 21 dňa 20.1.1999 v celosti. Následne naposledy
podaním z 13.6.2003 zmenila žalobný petit a žiadala, aby súd vydal rozsudok, v ktorom určí, že
navrhovateľka je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti č. bytu 29, nachádzajúcom sa na 8. poschodí
bytového domu na ul. B. Němcovej č. 8, Košice č. súp. 34, spoluvlastníckeho podielu na spoločných
častiach a zariadeniach domu B. Němcovej 6,8 a spoluvlastníckeho podielu na pozemkoch vo veľkosti
138/10000-in, ktorý byt a podiely sú zapísané na LV č. XXXXX kat. úz. Košice-Sever. Uznesením z

19.1.2001 súd prvého stupňa pripustil zmenu návrhu.

Z priestupkového spisu č. VVS-Pr/1117/01/Ml zistil, že navrhovateľka urobila oznámenie na OO PZ
Košice - Sever dňa 12.6.2001 tým, že dňa 13.5.2001 obvinila svojho syna Ľ. B., že ju fyzicky napadola vulgárne jej nadával, čím úmyselne narušila občianske spolunažívanie nepravdivým obvinením z
priestupku a z uvedeného dôvodu rozhodnutím Okresného úradu Košice I z 26.10.2001 bola uznaná
vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/zák. č.

372/1990 Zb. o priestupkoch a bola jej uložená sankcia pokarhanie a povinnosť uhradiť štátu trovy
konania. Toto rozhodnutie bolo rozhodnutím Krajského úradu v Košiciach z 18.2.2002 potvrdené a
odvolanie navrhovateľky ako nedôvodné zamietnuté.

Na základe vykonaného dokazovania vychádzajúc z § 37 ods. 1,2,3 OZ, § 39 OZ, § 628 ods. 1,2 OZ, §

630 OZ dospel k záveru, že darovacia zmluva uzavretá medzi účastníkmi je platná, pretože skutočnosť,
žeodporcaakoobdarovanývyhlásil,žepristupujekzmluveovýkonesprávy,ktorúzabezpečujesprávca,
ktorým je Spoločenstvom vlastníkov bytov Košice, blok Urán, sídlom Boženy Němcovej 6, Košice,
považoval za chybu v písaní, ktorá nevyvoláva neplatnosť právneho úkonu, pretože význam prejavu vôle
bol nepochybný. Táto skutočnosť podľa záveru súdu prvého stupňa vyplýva aj z toho, že odporca platí
aj v súčasnosti všetky platby vyplývajúce zo zmluvy správcovi, ktorým v súčasnosti je firma D.. P. J. - J..

Vychádzajúc z názoru, že darovanie, ku ktorému dochádza zmluvou uzavretou medzi darcom a
obdarovaným patrí k úkonu, pri ktorom darca obdarovanému poskytuje istý majetkový prospech bez
toho,abyhoktomuzaväzovalanejakápovinnosťaobdarovanýtentodarprijíma,žeObčianskyzákonník
(§ 629 a § 630 OZ) pozná dva spôsoby zániku vzťahu z darovacej zmluvy, a to jednostranný prejav

vôle obdarovaného vrátiť predmet daru pre vady, na ktoré ho darca neupozornil a jednostranný právny
úkon darcu, ktorým sa domáha vrátenia daru. Darcovi vzniká právo domáhať sa vrátenia daru, ak sa
obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Ak
darca uplatní toto právo, právny vzťah z darovania zanikne okamihom, keď dôjde prejav jeho vôle
obdarovanému. Týmto okamihom sa obnoví pôvodný stav a obdarovanému vznikne povinnosť vydať

predmet daru darcovi.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného uzavrel, že k zániku darovacieho vzťahu dochádza na základe dvoch
po sebe nasledujúcich právnych skutočností:
a/hrubéporušeniedobrýchmravovsprávanímsaobdarovanéhovočidarcovialebočlenomjehorodinya

b/ jednostranného právneho úkonu darcu adresovaného obdarovanému.

Vychádzajúc z týchto skutočností súd prvého stupňa hodnotil viaceré kritéria, z ktorých dominoval nie
riadnyvzťahodporcuakosynaanavrhovateľkyakojehomatky.Vychádzajúczvykonanéhodokazovania
s prihliadnutím na tvrdenia účastníkov dospel k záveru, že odporca neposkytoval navrhovateľke

starostlivosť na požadovanej úrovni. Poukazoval na to, že odporca túto skutočnosť ani nepoprel
odvolávajúc sa na to, že je zamestnaný a nie je v jeho silách starať sa o bezvládnu matku. Prihliadajúc
na pripojené listinné doklady predložené navrhovateľkou adresované Kancelárii prezidenta, Okresnému
úradu Košice I podľa názoru súdu prvého stupňa vyplýva, že sa domáhala vrátenia daru, pretože syn -
odporca jej neposkytol starostlivosť, spolužitie s odporcom a jeho rodinou sa zhoršilo a dochádzalo aj

k fyzickým útokom na jej osobu. Uvedenú skutočnosť navrhovateľka však nevedela preukázať žiadnym
spôsobom, pretože všetko sa odohrávalo iba za prítomnosti jej syna t.j. odporcu, prípadne členov jeho
rodiny. Žiadni iní svedkovia prítomní pritom neboli. Súd prvého stupňa výpoveď navrhovateľky ohľadne
okolností predchádzajúcich podaniu žaloby, považoval za dôveryhodnú, prihliadal aj na skutočnosť, že
ani samotný odporca nepoprel, že vzťahy medzi ním a navrhovateľkou sú vážne narušené, nerozprávajú

sa spolu, nepomáha jej, nezaujíma sa o ňu, pretože je pracovne zaťažený.

Dospel k záveru, že z hľadiska etického a morálneho hodnotenia správania sa odporcu k darkyni,
toto vôbec nezodpovedá všeobecne uznávaným pravidlám vzťahu dieťaťa k matke, ani elementárnym
pravidlám slušnosti v našej spoločnosti, preto konštatoval, že konanie odporcu sa prieči dobrým

mravom. Kvalifikoval správanie sa odporcu ako hrubé porušenie dobrých mravov, ktoré bolo sústavné,
spočívajúce aj v neposkytnutí potrebnej pomoci darcovi a darca uplatnil právo na vrátenie daru,
pričom prejavom na vrátenie daru v danom prípade považoval návrh navrhovateľky z 11.4.2011
(návrh, ktorým navrhovateľka v tomto konaní podala návrh pôvodne na zrušenie darovacej zmluvy a
následne ho zmenila na určenie vlastníckeho práva a vypratanie nehnuteľnosti). Z uvedeného dôvodu

sa obnovil pôvodný stav a obdarovanému, t.j. odporcovi vzniká povinnosť vydať predmet daru darcovi,
t.j. navrhovateľke.Keďže boli podľa záveru súdu prvého stupňa naplnené znaky § 630 OZ, pri ďalšom postupe vychádzal z
ust. § 80 O.s.p. majúc za to, že v tomto prípade je naliehavý právny záujem na takejto určovacej žalobe
a prihliadajúc na ust. § 123 OZ, § 126 ods. 1 OZ mal za to, že vzhľadom na to, že došlo k obnoveniu

pôvodného stavu a navrhovateľka sa stala vlastníčkou nehnuteľnosti, odporcovi vznikla povinnosť
vypratať predmet daru, ktorým je nehnuteľnosť, byt nachádzajúci sa v Košiciach, B. Němcová č. 8, byt
č. 29, nachádzajúci sa na 8. poschodí a spoluvlastnícke podiely na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu B. Němcovej 6,8 a spoluvlastníckeho podielu na pozemkoch vo veľkosti 138/10000-
in, zapísaného na LV č. XXXXX, pretože odporca predmetnú nehnuteľnosť užíva bez právneho dôvodu.

Z uvedených dôvodov návrhu vyhovel majúc za to, že predpoklady na vrátenie daru boli splnené.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej navrhovateľke priznal plnú náhradu
trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia, zaplateného súdneho poplatku za návrh a
poplatok za vydanie zápisnice z pojednávaní.

O povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za odvolanie rozhodol podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Z.z.
v platnom znení, nakoľko navrhovateľke bolo uznesením č.k. 24C/400/2001-168 z 11.8.2006 priznané
oslobodenie od súdnych poplatkov. Vychádzajúc z § 148 ods. 1 O.s.p., keďže v súvislosti so znaleckým
konaním trovy znaleckého dokazovania znášal štát, neúspešnému odporcovi, u ktorého nie sú splnené

predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, uložil v súlade s týmto zákonným ustanovením
uhradiť trovy štátu.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním odporca. navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a návrh
navrhovateľky zamietnuť. Rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval za nesprávne z dôvodov

uvedených v § 205 ods. 2 písm. d/,f/ O.s.p., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Poukazujúc na čl. 2 ods. 1 Ústavy SR mal za to, že aj jeho vlastnícke právo k
nehnuteľnosti, ktoré naňho prešlo darovacou zmluvou, požíva ochranu zakotvenú v tomto článku.
Preto ho nemožno zbaviť vlastníckeho práva bez skutočného naplnenia jednoznačnej podmienky

ustanovenej § 630 OZ. Poukazujúc na to, že zákonodarca v § 630 OZ obdarovaného chráni tak, že
mu je nevyhnutné preukázať správanie hrubo dobré mravy porušujúce, akékoľvek nevhodné správanie
sa medzi obdarovaným a darcom a členmi jeho rodiny nie je hrubým porušením dobrých mravov,
je to len prejav bežných medziľudských vzťahov. Uvádzal, že skutočne v konaní nemohol poprieť
zhoršenie medziľudských vzťahov, ktoré medzi ním a navrhovateľkou existujú, avšak zdôrazňoval, že

tieto nedosahujú stupeň hrubého porušenia dobrých mravov, ako aj to, že nedal žiadnu príčinu pre
zhoršenietýchtovzťahov.Navrhovateľkajetou,ktorápodanímkrivéhoobvineniaprotinemusadopustila
nielen priestupku proti spoločenskému nažívaniu, ale podaním návrhu na vrátenie daru len kvôli nátlaku
zo strany jej dvoch detí, jeho súrodencov, zhoršila ich vzťahy natoľko, že to viedlo k obmedzeniu
vzájomnej komunikácie. Poukazoval na to, že v konaní pred súdom prvého stupňa poukazoval na

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, z ktorých vyplýva, že pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie
sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, je potrebné vychádzať
z princípu vzájomnosti. Poukázal na to, že z vykonaného dokazovania, predovšetkým z výpovede
samotnej navrhovateľky vyplýva, že z jej strany došlo pod vplyvom jeho súrodencov k prehodnoteniu
názoru a v snahe získať predmetný byt späť, aby mohol byť následne v rovnakých dieloch rozdelený

medzi jej detí, pričom je aké nesporné, že aj naďalej navrhovateľka prejavovala vôľu, aby aj on
bol vlastníkom predmetného bytu, a to aj napriek tomu, že z jeho strany voči nej malo dochádzať k
nevhodnému správaniu. Ďalej poukazoval na to, že v odôvodnení súd prvého stupňa uvádza, že z
jeho strany dochádzalo aj k fyzickým útokom na osobu navrhovateľky, ktorú skutočnosť navrhovateľke
nevedela nijakým spôsobom preukázať, že súd považoval výpoveď navrhovateľky za dôveryhodnú,

keďže nepoprel, že vzťahy medzi ním a navrhovateľkou sú vážne narušené, avšak v priebehu konania
sa žiadnym spôsobom nepreukázalo, žeby sa dopustil voči navrhovateľke fyzického násilia. Naopak
navrhovateľka bola uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti spoločenskému spolunažívaniu. Ďalej
zdôrazňoval, že pokiaľ navrhovateľka bola uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu, prvostupňový súd bol viazaný týmto rozhodnutím. Napriek tomu však toto rozhodnutie

opomenul a tvrdenia navrhovateľky, ktoré sa nielenže žiadnym spôsobom nepreukázali, ale navyše bola
uznaná vinnou zo spáchania priestupku svojim nepravdivým obvinením, považoval za dôveryhodné.
Mal za to, že súd síce posudzuje v konkrétnom prípade obsah pojmu dobré mravy, je však nesporné,
že hodnotiť musí objektívne vezmúc do úvahy zákonné ustanovenia, podľa ktorých musí dbať, abynedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických osôb a taktiež pri konečnom
hodnotenímusíprihliadaťnavšetkočovpriebehukonaniavyšlonajavo,včítanetohočouviedliúčastníci.
Súd prvého stupňa však, takto nepostupoval. Napriek svojim úvahám a tvrdeniu, že jeho konanie

sa prieči dobrým mravom následne uvádzal, že „v danom prípade správanie sa odporcu kvalifikoval
ako hrubé porušenie dobrých mravov, ktoré boli sústavné, spočívajúce aj v neposkytnutí potrebnej
pomoci ...“. Navrhovateľka však pred súdom prvého stupňa uviedla, že o pomoc nikdy neprosila,
pretože je jej synom a mal by vedieť, že svojej matke by mal pomôcť. Poukázal na to, že matka
ho nikdy neinformuje o svojich potrebách, ani o prípadnom zhoršení zdravotného stavu a nemá inú

možnosť o týchto skutočnostiach získať informácie. Poukazujúc na znalecké posudky X.. P. F. a X..
M. Q., z ktorých vyplynulo, že je precitlivejšia na určité sociálne prejavy emocionálne labilnejšia, môže
byť plačlivejšia, úzkostlivejšia a vzťahovačnejšia, s prihliadnutím na rozhodnutie, ktorým bola uznaná
vinnou zo spáchania priestupku, konštatoval, že súd prvého stupňa dospel vyhodnotením výpovede
navrhovateľky ako dôveryhodnej, nepochybne k nesprávnemu záveru. Bol toho názoru, že skutočnosť,
že v tomto prípade nejde o hrubé porušenie dobrých mravov preukazuje aj skutočnosť, že navrhovateľka

v predmetnom byte zostala bývať napriek tomu, že mala možnosť bývania okrem iného aj u svojej dcéry,
ktorávlastníbyt.Zdôrazňoval,ževzhľadomnaveknavrhovateľky,akoajnazáveryznaleckýchposudkov
je zrejmé, že ani osoba psychicky zdatnejšia by v predmetnom byte nebývala, ak by v ňom boli pomery
také, žeby dochádzalo k hrubému porušovaniu dobrých mravov.

Vzhľadom na to, že darovacia zmluva bola spísaná 20.1.1999, 13.2.2002 mu bola doručená výzva
spolu s podaním 19.9.2001, avšak návrh z 11.4.2001 mu bol doručený až 3.12.2010, pričom
jednostranným úkonom, ktorým bol vyzvaný na vrátenie daru bolo podanie z 19.9.2001, ktoré mu bolo
doručené 13.2.2002 vzniesol námietku premlčania, pretože podľa jeho názoru došlo k premlčaniu práva
navrhovateľky na vrátenie daru.

Poukazujúc na to, že súd zmenu návrhu pripustil uznesením na pojednávaní 19.1.2011, na ktorom tiež
bol vyhlásený rozsudok, bol toho názoru, že mu takýmto postupom bola odňatá možnosť konať pred
súdom, keďže konanie dňa 19.1.2011 kedy bolo vo veci aj rozhodnuté, malo byť konaním o pôvodnom
návrhu, teda o vrátení daru, nie určení vlastníckeho práva.

Za nesprávny považoval aj výrok o trovách konania a výrok o povinnosti zaplatiť súdny poplatok a
nahradiťtrovyštátupoukazujúcnato,žepokiaľbynavrhovateľkapredzačatímalebovpriebehusúdneho
pojednávania požiadala o kópiu zápisnice, súd by ju jej vydal bezodkladne po jej spracovaní technickými
prostriedkami bezodplatne. preto považoval za nespravodlivé, pokiaľ by bol zaviazaný aj na úhradu

výdavkov navrhovateľky súvisiaci s úhradou za vydanie zápisnice z pojednávaní, keď si tieto mohla
zabezpečiť bezodplatne.

Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa a
priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Bola toho názoru, že odporca vo svojom odvolaní

uvádza argumenty, ktoré nie sú právne a skutkovo relevantné. Ako také ich považovala za nespôsobilé
spochybniť rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý považuje za spravodlivý a správny, pretože súd na
základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, objektívne vyhodnotil všetky
vykonané dôkazy, vrátane toho, čo účastníci tohto konania uviedli a vec správne právne posúdil.
Poukázala na to, že predpokladom vrátenia daru je negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré možno

hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. O také správanie ide spravidla v prípade porušenia
dobrých mravov spôsobom vyznačujúcim sa značnou intenzitou alebo sústavnosťou (opakovanosťou),
pričom jeho vonkajším prejavom môžu byť fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej
pomoci, hrubý nezáujem a pod.. Konštatovala, že konanie odporcu vyjadrovalo jeho nezáujem o ňu v
situácii, kedy potrebovala jeho pomoc a oporu v dôsledku zhoršenia zdravotného stavu, že vykazuje

znaky pokračujúceho alebo opakovaného správania hrubo porušujúceho dobré mravy. Považovala,
poukazujúc na základné historicky nemenné etické normy za samozrejmé, že dospelý syn prejavuje
záujem o situáciu, v ktorej sa nachádza jeho matka a nečaká na to, že ho o nej bude sama informovať.
Bola toho názoru, že pokiaľ v priebehu konania odporca uviedol, že sa jej neopýtal ako sa má a ani
nemal vedomosť o tom, že sa jej zhoršil zdravotný stav, vyjadril tým jednoznačne, že o matku nemá

záujem. Z aspektu tohto vyjadrenia sa už potom len ako účelové javia jeho tvrdenia, že je pracovne
mimoriadne vyťažený.K vznesenej námietke premlčania poukázala na to, že premlčacia doba plynie odlišne vtedy, keď
ide o správanie hrubo porušujúce dobré mravy, ktoré spočíva v jedinom, jednorazovom alebo
samostatnom konaní obdarovaného a vtedy, keď ide o sústavné (pokračujúce) alebo opakované

správanie obdarovaného relevantné podľa § 630 OZ. V prípade jednorazového správania obdarovaného
začína plynúť premlčacia doba dňom nasledujúcom po dní, v ktorom došlo k tomuto správaniu. V
prípade, že k takémuto správaniu sa hrubo priečiacemu dobrým mravom dochádza v dlhšom časovom
období, je pre záver o dôvodoch pre vrátenie daru určujúci čas posledného správania obdarovaného,
ktoré vykazuje znaky relevantné v zmysle § 630 OZ. V predmetnej veci výsledkami vykonaného

dokazovania bolo preukázané, že k správaniu obdarovaného, ktoré vykazuje znaky hrubo porušujúce
dobré mravy, dochádzalo počas celého obdobia nasledujúceho po uzatvorení dotknutej darovacej
zmluvy v roku 1999. Preto jej návrh na začatie konania bol podaný pred uplynutím trojročnej premlčacej
doby a v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k premlčaniu práva na vrátenie daru. K rozhodnutiu Okresného
úradu Košice I z 26.10.2001 uvádzala, že toto rozhodnutie je založené na krivých výpovediach manželky
odporcu a odporcu samotného. Ďalej poukázala na skutočnosť, že v zmysle ustálenej judikatúry

v prípade, že predmetom je nehnuteľnosť a obdarovaný odmieta darcovi nehnuteľnosť dobrovoľne
odovzdať a prepísať v katastri nehnuteľnosti, potom darca musí podať na súde žalobu o určenie
vlastníckeho práva k daru podľa § 80 písm. c/ O.s.p., pretože určovací výrok súdu je podkladom
pre ďalší zápis vlastníckeho práva. Preto za scestnú považovala námietku odporcu o tom, že nie
oprávnenážiadaťvráteniedaru,nakoľkovtomtokonaníužnejdeokonanieovráteniedaru,aleourčenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Bola toho názoru, že jej návrh na zmenu návrhu na začatie konania
a procesnoprávny úkon súdu spočívajúci v pripustení zmeny návrhu na začatie konania nemôže mať
nijaký vplyv na účinky výzvy na vrátenie daru ako hmotnoprávneho úkonu.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2

O.s.p.) a napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 219
ods. 2 O.s.p.) a k odvolacím námietkam udáva :

Odporca svoje odvolanie odôvodňuje odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a/,d/,f/ O.s.p., t.j.
z dôvodu, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Za odňatie možnosti konať pred súdom označil postup súdu prvého stupňa spočívajúcich v tom, že o
návrhu na zmenu žalobného návrhu z 5.6.2003 rozhodol až na pojednávaní dňa 19.1.2011, na ktorom
rozhodol aj vo veci samej, a to z dôvodu, konanie dňa 19.1.2011 malo byť konaním o pôvodnom návrhu,
teda o vrátení daru a nie o určení vlastníckeho práva.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu tých procesných práv, ktoré mu občiansky súdny poriadok dáva, napr. právo zúčastniť sa
pojednávania, urobiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať
svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, namietať v opravnom prostriedku
správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a pod..

Z obsahu spisu vyplýva, že písomné podanie navrhovateľky z 5.6.2003, ktorým sa domáhala zmeny
žalobného petitu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bytu spoluvlastníckeho podielu na
spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu na pozemkoch
a o určenie povinnosti odporcovi vypratať byt, bol doručený súdu prvého stupňa 13.6.2003. Na

pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 21.10.2003, zástupca navrhovateľky, na ktorom bol
prítomný odporca aj jeho právna zástupkyňa, predniesol návrh, v ktorom uviedol, že trvá na podanom
návrhu upravenom v zmysle podania z 5.6.2003, teda že navrhovateľka sa domáha určenia, že je
výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti a vypratania bytu. Zástupkyňa odporcu na tomto pojednávaní po
vyjadrení zástupcu navrhovateľky uviedla, že žiada návrh v celom rozsahu zamietnuť. Súd prvého

stupňa rozsudkom č.k. 24C/400/01-128 z 8.11.2005 rozhodol o zmenenom návrhu navrhovateľky, ako
to vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa. Následne po zrušení veci odvolacím
súdom opätovne konal o návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a uloženie povinnosti
vypratať nehnuteľnosť, ako to vyplýva z ďalšieho rozsudku súdu prvého stupňa č.k. 24C/400/01-237 z10.2.2009. Vyplýva to tak isto aj z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, v ktorom tak isto, ako
v predchádzajúcom rozhodnutí, bolo uvedené, že navrhovateľka sa domáhala zmeny návrhu na určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (bytu) a uloženie povinnosti vypratať predmetnú nehnuteľnosť. Po

opätovnom zrušení súd prvého stupňa na pojednávaní 19.1.2011 rozhodoval o pripustení zmeny návrhu
v zmysle podania doručeného súdu prvého stupňa 13.6.2003, ktorým sa navrhovateľka domáhala
určenia, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom daru a o uloženie povinnosti
odporcovi vypratať tento byt.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa o zmenenom návrhu rozhodoval už prvým
rozhodnutím vo veci samej - rozsudkom č.k. 24C/400/01-128 z 8.11.2005. Je síce pravdou, že vzhľadom
na to, že nerozhodol o pripustení zmeny návrhu a o zmenenom návrhu rozhodol, dopustil sa súd prvého
stupňaprvýmrozhodnutímajdruhýmrozhodnutímvovecisamej,procesnéhopochybenia,totoprocesné
pochybenie však samo osebe nie je pochybením, ktoré by malo za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Je teda zrejmé, že súd prvého stupňa už v roku 2003 konal s účastníkmi o zmenenom návrhu.

Odporca aj jeho právna zástupkyňa mali vedomosť o zmene návrhu. Preto tvrdenie odporcu uvádzané
v odvolaní, že týmto postupom súdu prvého stupňa, pokiaľ pripustil zmenu návrhu na pojednávaní dňa
19.1.2011 a o zmenenom návrhu na tomto pojednávaní aj rozhodol, mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom nie je dôvodné, pretože súd prvého stupňa ako už bolo vyššie uvedené o zmenenom návrhu
konal od roku 2003, tak odporca, ako aj jeho právna zástupkyňa o zmenenom návrhu mali vedomosť,

teda mali vedomosť o tom, že predmetnom konania je žaloba o určenie vlastníckeho práva a vypratanie
bytu.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd mal za to, že postupom súdu prvého stupňa v danom
prípade odporcovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom. preto uvedený odvolací dôvod nie je daný.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je vykladaný tak, že sa týka chyby v zisťovaní
skutkového stavu veci súdom prvého stupňa, pričom musí ísť o také skutkové zistenie, na základe
ktorého súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo
vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia

dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav(skutkové
zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne vtedy, ak zo
skutočnosti dostatočne preukázaných vyvodil nesprávne právne závery.

Ani z hľadiská uvedených odvolacích dôvodov odvolací súd nepovažuje odvolanie odporcu za dôvodne
podané.

Ako to vyplýva z obsahu spisu súd prvého stupňa vykonal účastníkmi navrhnuté dokazovanie.
Toto dokazovanie náležite vyhodnotil, vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a

prednesov účastníkov vyplynuli a neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Pri rozhodovaní vychádzal zo správneho právneho
predpisu, správne ho aplikoval a správne ho aj vyložil.

Z obsahu spisu jednoznačným spôsobom vyplýva a odporca ani v odvolaní nepopiera skutočnosť, ktorá

vyplýva aj z odôvodnenia súdu prvého stupňa, že sú medzi ním a navrhovateľkou zhoršené medziľudské
vzťahy, ktoré ale odporca nepovažoval za také, ktoré by dosahovali stupeň hrubého porušenia dobrých
mravov. Súd prvého stupňa však tieto zhoršené medziľudské vzťahy vzhľadom na dĺžku trvania, keďže
konštatoval, že išlo o porušovanie dobrých mravov sústavné, v konečnom dôsledku hodnotil ako hrubé
porušenie dobrých mravov.

Odvolací súd sa stotožňuje s týmto záverom súdu prvého stupňa, pretože z dokazovania vykonaného
súdom prvého stupňa vyplýva, že po uzavretí darovacej zmluvy nastalo zhoršenie vzájomných vzťahov
medzi navrhovateľkou a odporcom a členmi jeho rodiny (manželka a deti jeho manželky). Možnohodnotiť, že zhoršovanie týchto vzťahov sa stupňovalo, o čom svedčí skutočnosť, že dňa 13.5.2001
navrhovateľka obvinila svojho syna, že ju fyzicky napadol a vulgárne jej nadával a že rozhodnutím
Okresného úradu Košice I z 26.10.2001 navrhovateľka bola uznaná vinnou z priestupku úmyselného

narušenia občianskeho spolunažívania nepravdivým obvinením. Je teda zrejmé, že minimálne do mája
2001 možno hodnotiť správanie sa odporcu ako syna vo vzťahu k navrhovateľke - matke, t.j. po dobu
dlhšiu ako jedného roka za správanie v rozpore s dobrými mravmi. Z výpovedí svedkov (susedov) možno
vyvodiť záver taký, ako to urobil aj súd prvého stupňa, že odporca vôbec neprejavoval záujem o svoju
matku, teda nezaujímal sa aký je jej zdravotný stav, či nepotrebuje pomoc a že boli určité náznaky o

určitých možných fyzických útokoch na osobu navrhovateľky, ktoré však neboli jednoznačne preukázané
(nesúvisiace s fyzickým útokom, ktorý bol predmetom oznamovania dňa 13.5.2001). Skutočnosť, ako
to tvrdil odporca, že navrhovateľka o žiadnu pomoc nepožiadala, nemôže byť dôvodom preto, aby
jeho správanie sa nebolo hodnotené ako správanie sa, v rozpore s dobrými mravmi. Ako to vyplýva
aj zo zákona o rodine, povinnosťou odporcu ako syna bolo prejavovať opravdivý záujem o matku. Zo
správania sa odporcu však vyplýva, že neprejavil opravdivý záujem o matku, nikdy sa jej nespýtal na

jej zdravotný stav, nemal záujem zistiť, či matka nejakú pomoc nepotrebuje, je zrejmé, že ani on ani
jeho rodina vôbec nekomunikovali s navrhovateľkou, ba ani jej nezdravili. To, že odporca bol ochotný
prejavovať záujem o matku iba za podmienky, že táto prvá prejaví záujem o neho, nemožno hodnotiť
inak, ako to urobil aj súd prvého stupňa, že jeho správanie sa nezodpovedá elementárnym pravidlám
slušnosti v našej spoločnosti, pretože základným prejavom slušnosti je, aby syn pozdravil matku a

prejavoval opravdivý záujem o ňu, čo sa prejavuje aj tým, že sa opýta matky, či niečo nepotrebuje.

Odporca v odvolaní vzniesol námietku premlčania navrhovateľkou uplatneného nároku.

Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a

plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu. Vzhľadom
na to, že k podaniu návrhu na vrátenie daru zo strany navrhovateľky došlo 11.4.2001, k uzavretiu
darovacej zmluvy došlo 20.1.1999. Odvolací súd má za to, že v danom prípade navrhovateľky si svoj

nárok uplatnila riadne a včas. Samotná skutočnosť, že v návrhu podanom na súde prvého stupňa
11.4.2001 navrhovateľka žiadala o zrušenie darovacej zmluvy, vzhľadom na to, že písomným podaním
z 19.9.2001, doručeným súdu prvého stupňa tak isto 19.9.2001 upresnila svoj návrh tak, že žiadala, aby
jej bol odporca povinný vrátiť dar vydaním, je zrejmé, že už minimálne 19.9.2011 si uplatnila nárok na
vrátenie daru.

Na tom nič nemení skutočnosť, že od podania návrhu až do 13.6.2003 došlo k viacerým úpravám petitu
návrhu, pretože z návrhu, v spojení s podaním z 19.9.2001, ktoré boli odporcovi doručené 13.2.2002, je
zrejmé, že navrhovateľka sa vo vzťahu k nemu domáha vrátenia daru.

Vzhľadom na to, že v danom prípade dôvodom na vrátenie daru bolo sústavné porušovanie dobrých
mravov, možno konštatovať, že chovanie obdarovaného naplnilo znaky uvedené v § 630 OZ uplynutím
doby minimálne 6 mesiacov od doby kedy sa odporca prvýkrát dopustil chovania, ktoré možno hodnotiť
ako porušovanie dobrých mravov, ktoré podľa jednotlivých skutkov nemožno hodnotiť ako hrubé
porušenie dobrých mravov a súd prvého stupňa porušovanie týchto dobrých mravov hodnotil ako

hrubé porušenie iba z dôvodu jeho dlhodobého trvania, t.j. po dobu viac ako pol roka. Za takýchto
okolností podľa názoru odvolacieho súdu si navrhovateľka mohla uplatniť nárok na súde najskôr po
uplynutíšiestichmesiacovododňauzavretiadarovacejzmluvy,t.j.20.7.1999.Pretonávrhnavrhovateľky
nemožno považovať za premlčaný.

Keďže súd prvého stupňa nevyhovel návrhu z dôvodu jednorazového hrubého porušenia dobrých
mravov odporcu vo vzťahu k navrhovateľke, ktorým by mohol byť aj ňou tvrdený fyzický útok, ktorý
bol riešený podaním dňa 13.5.2001, tvrdenie odporcu, že z jeho strany nedošlo k žiadnemu fyzickému
násiliu voči navrhovateľke je bez právneho významu. Tak isto neobstojí tvrdenie, že súd prvého stupňa
dospel k nesprávnemu záveru, pokiaľ vyhodnotil výpoveď navrhovateľky ako dôveryhodnú, pretože zo

znaleckého posudku X.. P. F. ani X.. M. Q. nemožno vyvodiť záver, aby navrhovateľke nevypovedala
pravdu. To, že jej hodnotenie situácií môže byť čiastočne, vzhľadom na jej precitlivenosť, iné než sa javí z
objektívneho hľadiska, samo osebe nemá vplyv na dôveryhodnosť výpovede navrhovateľky. Navyše súd
prvéhostupňasvojzáverosústavnomporušovanídobrýchmravovnevyvodilibaztvrdenínavrhovateľky,prihliadal na ďalšie dôkazy vykonané v konaní pred súdom prvého stupňa, medzi inými aj na výpovede
samotného odporcu.

Odvolací súd má za to, že pokiaľ zástupca navrhovateľky požiadal o kópie zápisníc z pojednávania,
za ktoré zaplatil príslušný poplatok, bez preukázania ďalších skutočností, tento jeho postup nemožno
hodnotiť tak, že finančné prostriedky zaplatené za vyhotovenie týchto kópií zápisníc sú neúčelnými
trovami.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa tak vo veci samej, ako aj
vo výroku o trovách konania a vo výroku o súdnom poplatku a náhrade trov štátu podľa § 219 ods. 1
O.s.p. ako už bolo vyššie uvedené ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p., podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má účastník, ktorý bol v odvolacom

konaní úspešný, v danom prípade navrhovateľka, ktorá si uplatnila nárok na náhradu trov odvolacieho
konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej pomoci (vyjadrenie k odvolaniu v
sume 57 €, paušálnu náhradu v sume 7,41 € a keďže advokát je platiteľom DPH, aj DPH zo sumy 64,41
€, čo spolu predstavuje čiastku 77,219 €). Toto vyčíslenie odvolací súd považoval za správne a úkon
vykonaný považoval za účelne vynaložený, preto jej táto náhrada bola priznaná. O povinnosti odporcu

zaplatiť tieto trovy advokátovi navrhovateľky bolo rozhodnuté v súlade s § 149 ods. 1 O.s.p..

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.