Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. jún 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/37/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5615010056
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Gallová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5615010056.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudcov JUDr.
Pavla Polku a JUDr. Milana Repáňa, na verejnom zasadnutí konanom 21. júna 2016 prejednal odvolanie
podané obžalovaným T. W. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/25/2015 z
24.2.2016 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného T. W. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/25/2015 z 24.2.2016 bol
obžalovaný T. W. uznaný za vinného zo spáchania prečinu výtržníctva v spolupáchateľstve podľa § 20,
§ 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák. na skutkovom
základe, že:

dňa 16.11.2013 v čase asi o 16.55. hod. v obci W. I., okres Liptovský Mikuláš, po tom, čo stál na
chodníku pred rodinným domom č. XX L. T., nar. X.X.XXXX a L. Z., nar. X.X.XXXX, naštartoval od
vedľajšieho objektu miestneho pohostinstva Lemit právoplatne odsúdený J. K. zaparkované osobné
motorové vozidlo zn. Mitsubischi Pajero zelenej farby, ev. č. LM- 023BM, s ktorým zastal pri nich,
následne z vozidla vystúpil obžalovaný T. W., ktorý začal na nich vykrikovať: „Vy kurvy cigánske, dnes
sa máte po piči“ a nasadol si opäť do vozidla, na čo ods. J. K. s vozidlom vyštartoval smerom na L. T.

a L. Z. , pričom títo sa dali na útek a vbehli za bránu pri rodinnom dome č. XX, aby sa skryli, kde ods.
J. K. s vozidlom následne narazil do oplotenia pri dome a tieto nárazy zopakoval cca 5-krát, čím došlo
k vyhnutiu dreveného plota a následne s vozidlom odišli.

Za tento trestný čin bol obžalovaný odsúdený podľa § 364 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., na trest
odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu vo

výmere 14 mesiacov.

Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu. V
písomných dôvodoch odvolania poukázal na to, že rozhodnutie prvostupňového súdu je nezákonné
a nesprávne, pretože vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu veci, zistený skutkový stav
prvostupňový súd nesprávne právne posúdil a náležite sa nevysporiadal so všetkými skutkovými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Okrem toho prvostupňový súd porušil základné zásady
trestného konania, najmä zásadu upravenú v ust. § 2 ods. 10 a ods. 12 Trestného poriadku.
Podľa Obžaloby Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš zo dňa 23.2.2015 (ďalej len „obžaloba“) sa mal
obžalovaný dopustiť hrubej neslušnosti tým, že na poškodených, po tom ako vystúpil za auta, vykrikoval
v obžalobe uvedené slová. Tohto konania sa mal obžalovaný dopustiť spoločne s druhým obžalovaným
J. K., ktorý podľa obžaloby v rozhodnom čase šoféroval osobné motorové vozidlo zn. Mitsubischi Pajero

EČV: LM 023 BM. Po v obžalobe uvedenom slovnom útoku mal následne obžalovaný nastúpiť do autaa (medzičasom) odsúdený K. vyštartoval smerom na poškodených a potom narážal do plotu rodinného
domu súp. č. XX.
Podľa obžaloby teda predmetné vozidlo šoféroval odsúdený K., nie obžalovaný. Vo vzťahu k

obžalovanému z obžaloby vyplýva, že obžalovaný mal z auta pri cigáňoch vystúpiť a následne im
nadávať. Tieto skutkové okolnosti si osvojil a mal za preukázané aj prvostupňový súd. V tomto zmysle
totiž v prípravnom konaní zhodne vypovedali obaja svedkovia - poškodení a tieto svoje tvrdenia (že
K. šoféroval a obžalovaný vystúpil z auta a nadával) zopakovali aj na hlavnom pojednávaní. Obaja
svedkovia - poškodení tiež (rovnako v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní) zhodne

vypovedali, že obžalovaný v rozhodnom čase z predmetného auta vystúpil zo zadnej časti auta, ktoré
bolo štvordverové. Obžalovaný podľa obidvoch poškodených teda s určitosťou sedel vzadu, za vodičom,
resp. spolujazdcom (str. 3 rozsudku). Na takejto výpovedi zotrvali obaja poškodení aj po odstraňovaní
rozporov podľa ust. § 264 Tr. por.
Naproti tomu obžalovaný a svedkovia K. a K. zhodne na hlavnom pojednávaní vypovedali, že to bol
obžalovaný, kto v rozhodnom čase šoféroval, pretože jediný v tom čase nepil. Svedok K. ako majiteľ

vozidla tiež vypovedal, že predmetné vozidlo je trojdverové, a že teda, ak chce z neho osoba sediaca
vzadu (obžalovaný podľa obidvoch poškodených sedel vzadu) vystúpiť musí tiež z auta vystúpiť aj osoba
sediaca pred ňou. Teda z auta musia vystúpiť minimálne dve osoby. Okolnosť, že predmetné vozidlo je
trojdverové nebola v konaní sporná. Poškodení však netvrdili, že by z auta v čase útoku vystúpili dve
osoby a toto neuvádzala ani svedkyňa R.. Pokiaľ teda z auta nevystúpili dve osoby (z dokazovania táto

skutočnosť nevyplýva) a obžalovaný sedel podľa výpovedí obidvoch poškodených vzadu a nemohol
preto zo zadnej časti trojdverového auta sám vystúpiť, musela z auta (z miesta spolujazdca) logicky
vystúpiť iná osoba, odlišná od obžalovaného. Iný záver tu neprichádza do úvahy. Pri takejto logike veci
tu existuje podozrenie, že vulgárne slová na adresu cigáňov vyslovila iná osoba, ktorá musela vystúpiť z
miesta spolujazdca, pretože K. (podľa obžaloby a súdu) šoféroval. Z toho potom vyplývajú pochybnosti,

či sa súdeného prečinu dopustil obžalovaný.
Ohľadom týchto okolnosti (že obžalovaný sedel vzadu a že z auta vystúpila iba jedna osoba) sa obidvaja
poškodení vyjadrili zhodne „s určitosťou“ jednak vo svojich výpovediach, jednak aj pri vyšetrovacom
pokuse, nakoľko celý priebeh slovného útoku obžalovaného vnímali, podľa súdu, z krátkej vzdialenosti
(str. 9 posledný odsek). Súd si osvojil tieto ich tvrdenia, keď v odôvodnení rozsudku (str. 9 posledný

odsek) uviedol, že nemal dôvod neveriť poškodeným, keďže obžalovaného videli zo vzdialenosti iba
3,5 m. Paradoxne však súd neprihliadal na tú časť výpovede poškodených, v ktorej uvádzali, že
obžalovaný vystúpil zo zadnej časti štvordverového auta, ktorú skutočnosť tiež museli vnímať z krátkej
vzdialenosti 3,5 m. Obžalovaný namieta takéto selektívne hodnotenie výpovedí obidvoch svedkov -
poškodených. Na jednej strane totiž súd uveril ich tvrdeniam, že šoféroval K. a obžalovaný im vulgárne

nadával, ktoré skutočnosti mimochodom vyvracajú min. tri iné osoby (obžalovaný, K., K.). Na strane
druhej časť výpovede svedkov - poškodených o tom, že obžalovaný vystúpil zo zadnej časti dverí
(čo objektívne pri trojdverovom aute nie je možné) hodnotí „s rezervou“ a túto okolnosť označuje
za nepodstatnú. Obžalovaný sa domnieva, že súd nemôže vytrhávať časti výpovede a hodnotiť ich
podľa toho ako to súdu „pasuje“ (v tomto prípade na preukázanie viny). Súd by mal každý dôkaz

hodnotiť komplexne a neextrahovať z neho časti v neprospech obžalovaného. Navyše súd nijako
rozumne nevysvetlil, prečo jednu časť (svedčiacu v neprospech obžalovaného) výpovede poškodených
považoval za pravdivú a inú časť (svedčiacu o nevine obžalovaného) považoval za ich omyl pri vnímaní
udalostí. Takéto selektívne hodnotenie výpovedí obidvoch poškodených je vážnym zásahom do práva
obžalovaného na spravodlivý proces a jednostranne vedie v neprospech obžalovaného iba k záveru

o jeho vine. Pri spravodlivom hodnotení výpovedí obidvoch poškodených by totiž súd musel dospieť
k záveru, že sú tu vážne pochybnosti o tom, kto v skutočnosti z auta v rozhodnom čase vystúpil a
nadával cigáňom. V aute totiž sedeli okrem obžalovaného a už odsúdeného K. min. ďalšie dve osoby.
Uniklo pozornosti prvostupňového súdu, že tieto pochybnosti do priebehu skutkového deja vnášajú
samotní poškodení a tieto sú umocnené aj výpoveďami svedkov K. a K.. Takto zistení skutkový stav

neobstojí a rozhodne nemôže viesť k pozitívnemu výroku o vine obžalovaného. V tejto súvislostí
obžalovaný poukazuje na tú časť odôvodnenia rozsudku, v ktorom zmysle súd okolnosti svedčiace o
vine označuje za podstatné a okolnosti svedčiace o nevine označuje za nepodstatné. Pre obžalovaného
je aj nepodstatná časť podstatná, ak preukazuje jeho nevinu. Nie je preto namieste považovať skutkové
zistenia prvostupňového súdu za správne a spoľahlivé.

Obžalovaný opätovne zdôrazňuje, že obaja poškodení jednoznačne vypovedajú, že auto malo 4 (štyri)
dvere a že obžalovaný vystúpil zo zadnej časti (str. 3 ods. 2 a ods, 3 rozsudku). Pri trojdverovom
aute sa objektívne nedá vystúpiť zo zadnej časti auta, bez súčinnosti pred vami sediacej osoby. Pretomuseli z auta vystúpiť min. dve osoby. Ktorá z nich použila vulgárne slová na adresu poškodených však
objasnené nebolo.
Súdbezrozumnéhovysvetleniapovažovalvýpovedepoškodenýchzahodnovernéaprehliadol,žeobaja

poškodení sa mýlili nielen v tom, že auto bolo štvordverové, ale aj v tom, z ktorej časti auta obžalovaný
presne vystúpil. Oba tieto omyly súd v neprospech obžalovaného prehliadol a ináč ich výpovede
považoval za pravdivé a rozhodujúce na vyslovenie záveru o vine obžalovaného. Mimochodom, okrem
výpovedí obžalovaného a svedkov K. a K. aj svedok P. potvrdil, že v rozhodnom čase šoféroval
obžalovaný (str. 6 ods. 2). A ak šoféroval obžalovaný, nemohol vystúpiť zo zadnej časti auta, ani z miesta

spolujazdca a vulgárne nadávať
poškodeným podľa verzie, ktorú vyslovili v prípravnom konaní a zhodne zopakovali na hlavnom
pojednávaní. Obžalovaný podotýka, že podľa prvostupňového súdu priebeh incidentu vnímali obaja
poškodení z bezprostrednej blízkosti (str. 10 hore).
Obžalovaný namieta spôsob, akým súd vysvetlil omyl poškodených pri vnímaní celého incidentu. Súd
totiž uviedol (str. 9 druhý ods.), že uvedený omyl bol spôsobený preto, že poškodení sa museli sústrediť

na správanie obžalovaného. Obžalovaný nerozumie tomu, z akého dôkazu súd zistil, na čo sa obaja
poškodení pri incidente sústredili (str. 9 ods. 2 Rozsudku); taký dôkaz na hlavnom pojednávaní vykonaní
nebol.
Obžalovaný tiež poukazuje na rozporuplný a zmätočný obsah odôvodnenia rozsudku začínajúci druhou
vetou strany 10 rozsudku. Z obsahu tejto časti odôvodnenia vyplýva, že prvostupňový súd považoval

paradoxne práve osobu obžalovaného za šoféra predmetného vozidla v rozhodnom čase. Samotná
obžaloba pritom za šoféra predmetného vozidla označila svedka K., ktorý bol za šoférovanie tohto auta
už právoplatne odsúdený.
Nad rámec obhajobných námietok obžalovaný uvádza, že samozrejme uznáva pravidlá slušného
správania a tiež nevyhnutnosť ich dodržiavania. Nezriedka sa však stane, že si chlapi v krčme

vulgárne nadajú a orgány činné v trestnom konaní to neobjasňujú. Skúmaním okolností a následkov
prejednávaného skutku tak, ako to prikazuje ust. § 10 ods. 2 Tr, zákona, by súd nepochybne dospel k
záveru, že prejednávaný skutok nie je prečinom podľa § 10 ods. 1 Tr. zákona.
So zreteľom na pochybnosti, týkajúce sa riadneho a spoľahlivého zistenia skutkového stavu
prejednávaného skutku, so zreteľom na porušenie práva obžalovaného na spravodlivý proces a tiež so

zreteľom na nedostatok dôkazov svedčiacich o vine obžalovaného, obžalovaný tvrdí, že v konaní pred
súdom prvého stupňa neboli vykonané také dôkazy, ktoré jednotlivo ako aj v súhrne vytvárajú ucelenú
reťaz priamych aj nepriamych dôkazov, ktoré preukazujú spáchanie súdeného prečinu obžalovaným. Z
uvedeného je zrejmé, že pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o rozhodujúcich dokazovaných
skutočnostiach, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne

prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci
a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie.
Vzhľadom na uvedené obžalovaný, prostredníctvom svojho obhajcu, navrhuje, aby Krajský súd v Žiline
obžalovaného v celom rozsahu oslobodil spod obžaloby, pretože skutok, ktorý sa obžalovanému kladie
za vinu, nespáchal.

Na podklade podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr.
por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu
predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že odvolanie obžalovaného

T. W. nie je dôvodné.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou

objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v
oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa§2ods.12Tr.por.orgányčinnévtrestnomkonaníasúdhodnotiadôkazypodľasvojhovnútorného
presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne,

nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu
nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému,ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného
presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnení
napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje

skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdený
skutok sa stal a že ho spáchal obžalovaný T. W. spoločným konaním s odsúdeným J. K.. V tomto
smere okresný súd veľmi výstižne a presvedčivo v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na

základe akých dôkazov a zistení z nich vyplývajúcich dospel k záveru o vine obžalovaného. Na takomto
základe potom okresný súd vyvodil z dôkazov o podstate súdeného trestného činu zistenia, ktoré
sú správne. Dôvody napadnutého rozsudku sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo
skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Odvolací súd znovu pripomína, že v
dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného
rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolaciemu súdu nezostáva nič iné, len v podrobnostiach poukázať na

veľmi správne a erudované dôvody, na ktorých samosudca okresného súdu založil svoje odsudzujúce
rozhodnutie.

Krajský súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na
vnútornom presvedčení, získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery

boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto
záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech
obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby
sa bol spravoval inými úvahami.

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou
argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ
sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže
sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov
vyslovených súdom prvého stupňa.

Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého
stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a vykonané
dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného.
Odvolací súd sa stotožnil s vyhodnotením dôkaznej situácie tak, ako to urobil okresný súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku.

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako prečinu výtržníctva v spolupáchateľstve podľa § 20, § 364 ods.
1 písm. a), ods. 2 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák. aj podľa názoru krajského súdu
zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným predpokladom

na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení.

Odvolací súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Obžalovaný odvolanie založil aj na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred
súdomprvéhostupňa.Sjehonámietkami,skutkovýmiaprávnymi,saalesúdprvéhostupňavrozhodnutí
riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom

súde.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov.Vinu obžalovaného mal krajský súd, rovnako ako okresný súd, preukázanú predovšetkým na základe
priamych dôkazov - výpovedí poškodených L. T. a L. Z.. Odvolací súd zdôrazňuje, že pri hodnotení
vierohodnosti svedka je súd povinný prihliadať najmä k vnútornej štruktúre výpovede svedka, teda či si

neodporuje v podstatných okolnostiach, o ktorých vypovedal, k logickým súvislostiam o okolnostiach,
o ktorých vypovedá, či výpoveď svedka je v súlade aj s ostatnými dôkazmi zadováženými v trestnom
konaní, pričom nie menej podstatná bude aj okolnosť vzťahu svedka (poškodeného) k obžalovanému
alebo poškodenému, teda či svedok s obžalovaným alebo poškodeným je v príbuzenskom vzťahu,
resp. (ne)priateľskom, susedskom či zamestnávateľskom vzťahu, prípadne v inom vzťahu podriadenosti

alebo nadriadenosti. Taktiež je potrebné prihliadať na existenciu vlastného, často hmotného záujmu
svedka na výsledku trestného konania, v prípade, že v trestnom konaní vyjde najavo motív a príčiny
vyplývajúce či už z pozitívneho alebo negatívneho pomeru medzi svedkom a obžalovaným alebo
svedkom a poškodeným, ktoré by mohli mať na výpoveď svedka vplyv. Je úlohou súdu, aby po zvážení
všetkých týchto dôkazov a okolností prípadu, postupom v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. podľa vnútorného
presvedčenia rozhodol, ktorá skupina dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je. Pritom nemožno

opomenúť, že svedok na rozdiel od obžalovaného má zákonnú povinnosť vypovedať pravdu, a preto
logicky i právne vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia svedka, a to až do okamihu, kým nie
je preukázaný opak.

Podľa názoru odvolacieho súdu poškodení presvedčivo usvedčujú obžalovaného zo spáchania

súdeného skutku a krajskému súdu nie sú známe žiadne skutočnosti spochybňujúce vierohodnosť
ich výpovedí. Obidvaja svedkovia zhodne a bez akýchkoľvek pochybností spoznali už právoplatne
odsúdeného J. K. ako šoféra, ktorý v kritickom čase viedol motorové vozidlo zn. Mitsubischi Pajero
zelenej farby, ev. č. LM- 023BM a obžalovaného T. W., ktorý z vozidla vystúpil a ktorý začal na
nich vykrikovať: „Vy kurvy cigánske, dnes sa máte po piči“. Svedok poškodený L. T. k osobe vodiča

motorového vozidla uviedol, že J. K. pozná osobne a poznal ho aj pred kritickým dňom. Výpovede
poškodených krajský súd považuje za logické, presvedčivé, zrozumiteľné, pravdivé a vierohodné.
Uvedené priame dôkazy logicky prepájajú aj nepriame dôkazy vykonané v predmetnej veci - výpovede
svedkov N. R., O. L., O. V.. V neposlednom rade usvedčujúcim dôkazom sú aj vyšetrovací pokus
s fotodokumentáciou, prepis zvukového záznamu na tiesňovú linku č. 158, zápisnice o vykonaní

rekognície osoby s fotodokumentáciou.
K fotorekognícii vykonanej poškodenými treba pre úplnosť uviesť, že i keď zákon z dôvodu dôkaznej
hodnoty preferuje tzv. rekogníciu „in natura“, zároveň však nevylučuje vykonanie rekognície len na
základe fotografie poznávanej osoby. Takýto postup je v súlade so zákonom a nie je možné z neho
vyvodiť nezákonnosť postupu orgánov prípravného konania.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam týkajúcim sa spochybnenia výpovedí poškodených, ktorí nevedeli
s určitosťou uviesť, z ktorých dverí motorového vozidla v kritickom čase vystúpil obžalovaný T. W., je
potrebné konštatovať, že touto okolnosťou sa prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zaoberal, a
preto krajský súd ako súd odvolací, v tomto smere na predmetné odôvodnenie odkazuje. Neobstojí

ani názor obhajcu, že prvostupňový súd považoval práve osobu obžalovaného za šoféra predmetného
vozidla v kritickom čase, v dôsledku čoho je obsah odôvodnenia rozsudku rozporuplný a zmätočný. Ako
krajský súd konštatoval vyššie, dôvody napadnutého rozsudku sú zrozumiteľné a dostatočne logické,
vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.

ObžalovanýT.W.sanecítibyťvinnýzosúdenéhotrestnéhočinu.Trebauviesť,žeobžalovanývpriebehu
konania nepredložil orgánom činným v trestnom konaní a súdu žiadne alibi, ktoré by celkom nepochybne
mohlo výrazne spochybniť výpoveď dvoch priamych svedkov. Krajský súd nezistil relevantný motív
poškodených na krivé obvinenie obžalovaného. V predmetnej veci obhajoba ani pri výraznej snahe
nepreukázala, že by poškodení vypovedali nepravdu o podstatných okolnostiach spáchania súdeného

skutku. V okolnostiach prípadu výpoveď už odsúdeného J. K. nebola spôsobila privodiť rozhodnutie o
nevine obžalovaného.

Krajský súd uzatvára, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď priebeh skutkového deja ustálil tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.K výroku o treste

Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho

zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj
poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal aj odvolací súd zo zásady, že trest je právnym následkom
trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu).
Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v
tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného

činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej
prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym
páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na
ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa.

Podľa § 34 ods. 2, 3, 4 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je

to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu
odňatia slobody. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho
rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a
súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou.

Podľa názoru krajského súdu súd prvého stupňa pri rozhodovaní o treste zohľadnil všetky rozhodné
okolnosti a príslušné zákonné ustanovenia. Trest bol ukladaný v zmysle zásad pre ukladanie trestov
prihliadajúc na generálnu a individuálnu prevenciu, proporcionálnosť a tiež personálnosť trestu.
Krajský súd v zmysle vyššie uvedených právnych úvah s prihliadnutím na § 38 ods. 2 Tr. zák. (tzv. remízu

poľahčujúcichapriťažujúcichokolností),zistil,žeokresnýsúduložilobžalovanémuzákonnýtrestodňatia
slobody vo výmere 6 mesiacov, teda na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Zákonným
podmienkam zodpovedá aj podmienečné odloženie tohto trestu na skúšobnú dobu v trvaní 14 mesiacov.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom rozsudku, a

nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej
povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,
a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.