Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. október 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/858/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114200088
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4114200088.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v právnej veci navrhovateľa : TELERVIS PLUS a.s., so sídlom Bratislava, Staré
Grunty 7, IČO: 35 717 769, zastúpený JUDr. Alanom Strelákom, advokátom so sídlom Bratislava, Na
vŕšku 12, proti odporcom : 1. K. D., bytom I. č. 7, N. pri R., 2. S. D., bytom I. č. 7, N. pri R., o zaplatenie
sumy 1.132,75 eura s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo
dňa 5. júna 2014 č. k. 18C/87/2014-25, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti, v časti určenia odplaty za neprijateľnú
podmienku a v časti trov konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa) rozsudkom zo dňa 5. júna 2014 č. k. 18C/87/2014-25 (napadnutý
rozsudok) zaviazal odporcov v l. a v 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu vo
výške 562,75 eura, ktorú povolil odporcom v l. a v 2. rade splácať v splátkach po 50 eur mesačne,

ktoré sú povinní platiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, do rúk navrhovateľa, počnúc prvou splátkou
nasledujúcou po právoplatnosti rozhodnutia, pod stratou výhody splátok. Vo zvyšku návrh zamietol.
Zároveň určil, že odplata vo výške 570 eur dohodnutá v zmluve o spotrebiteľskom úvere číslo
220110959, zo dňa 03.06.2011 je neprijateľnou podmienkou. O trovách konania v uvedených častiach
rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Konanie v časti zaplatenia
zmluvnej pokuty vo výške 198 eur zastavil. Vo vzťahu k zastavujúcej časti žiaden z účastníkov nemá

právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa písomne podaným návrhom zo dňa 07.01.2014 domáhal, aby
súd zaviazal odporcov v l. a v 2. rade na zaplatenie sumy 1.132,75 eura istiny s príslušenstvom ako i
na zaplatenie zmluvných pokút.
Právny zástupca navrhovateľa vzal návrh v časti zmluvnej pokuty vo výške 198 eur späť, preto podľa
§ 96 ods. 1, 3 OSP konanie v tejto časti zastavil.

Právny zástupca navrhovateľa zotrval na podanom návrhu s tým, že suma 1.132,75 eur predstavuje
20 % výšku úroku a 18 % odmenu, čo spolu je suma 570 eur. Odporcovia si zobrali úver 1.500 eur a
súhlasili s výškou odplaty 570 eur. Doposiaľ odporcovia uhradili 937,25 eur.
Odporcovia v 1. a 2. rade zhodne uviedli, že sú ochotní zaplatiť žalovanú sumu v splátkach po 50 eur.
Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania zistil, že dňa 3.6.2011 bola uzatvorená
medzi účastníkmi konania Zmluva o spotrebiteľskom úvere číslo 220110959, medzi navrhovateľom ako

veriteľom a odporkyňou v l. rade ako dlžníčkou, odporcom v 2. rade ako spoludlžníkom. Na základe
predmetnej zmluvy bol pri podpise poskytnutý bezúčelový hotovostný spotrebiteľský úver vo výške 1.500
eur s tým, že celkový úrok bol vo výške 20 % z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov a vo výške
14 % z istiny pri úvere poskytnutom na 7 mesiacov. Zároveň bola vyúčtovaná odmena vo výške 18 %
z istiny pri úvere poskytnutému na 13 mesiacov a vo výške 5 % z istiny pri úvere poskytnutému na 7
mesiacov.

Odporcovia v1. a 2. rade sa zaviazali uhradiť navrhovateľovi istinu vo výške 1.500 eur a odplatu vo výške
570 eur. Zároveň sa zaviazali zaplatiť poskytnutý úver v 13-tich mesačných splátkach a to v prvých trochmesiacoch vo výške 7,50 eur a v 10 mesačných splátkach po 204,75 eur. RPMN bola určená na výšku
46,56 %. Odporcovia doposiaľ uhradili sumu 937,25 eur.
Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 4 ods. 1, 2, 3 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 54 ods. 1, § 53 ods. 1, § 544 ods. 1, § 517 ods. 1, 2 OZ.
Na základe vykonaného dokazovania považoval návrh navrhovateľa za dôvodne podaný v časti
zaplatenia sumy 562,75 eura. Súd mal za preukázané, že odporcom v l. a v 2. rade bol poskytnutý
spotrebiteľský úver vo výške 1.500.-eur, z ktorého odporcovia v l. a v 2. rade uhradili sumu 937,25 eur.
Z týchto dôvodov preto súd zaviazal odporcov v l. a v 2. rade na zaplatenie sumy vo výške 562,75 eur

a povolil odporcom v l. a v 2. rade splácať dlžnú sumu v splátkach po 50 eur mesačne s poukazom
na § 160 OSP.
Predmetom konania bola i odplata vo výške 570 eur, ktorú súd určil s poukazom na 153 ods. 4 OSP za
neprijateľnú podmienku, a preto súd návrh v tejto časti ako nedôvodne podaný zamietol. Výšku odplaty
súd nepovažoval za zákonnú a v súlade s dobrými mravmi, považoval ju za zjavne neprimeranú.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP, tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na

náhradu trov konania s poukazom na pomer úspechu a neúspechu účastníkov (50 %) konania a vo
vzťahu k zastavujúcemu uzneseniu rozhodol o náhrade trov konania podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP.
Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie navrhovateľ v zamietajúcej časti a v časti výroku o určení
neprijateľnej podmienky, podľa jeho názoru súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, preto
žiadal v uvedenej časti rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa jeho

názoru odôvodnenie rozsudku nespĺňa zákonom vyžadované náležitosti. Každý účastník má právo na
takéodôvodnenierozhodnutia,ktorébyjasne,presneazrozumiteľneposkytovaloúčastníkomodpovede
na prípadné skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom konania. Právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 OSP predpokladá, že rozhodnutie musí byť zdôvodnené. Súd prvého
stupňa neuviedol dostatočne určito, že na základe akých úvah dospel k záveru, že zmluvná podmienka

o odplate má byť neprijateľnou. Nevyporiadal sa ani s tým, že odplata sa skladá z úroku a odplaty,
ide o absolútny obchod, preto je potrebné aplikovať normy obchodného zákonníka. Poukázal v tomto
smere na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6MCdo/4/2012. Pokiaľ ide o trovy konania, je toho názoru, že súd
prvého stupňa rozhodol na základe nesprávne zisteného skutkového stavu a uplatnil si náhradu trov
prvostupňového konania i odvolacieho.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je
potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ OSP v napadnutej zamietajúcej časti zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu nepreskúmateľnosti pre zmätočnosť a nedostatok dôvodov,
čím bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom a pre nedostatočne zistený skutkový

stav a nesprávne právne posúdenie.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Súd je povinný rozsudok odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 OSP, čo je jedným
z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z Listiny základných práv a slobôd ako
aj z článku 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z
odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov a právnymi závermi. Stav, kedy rozsudok neobsahuje náležitosti uvedené v ust. §

157 ods. 2 OSP vedie v konečnom dôsledku k tomu, že sa stáva nepreskúmateľným. Ak je rozhodnutie
súdu prvého stupňa nepreskúmateľné, musí ho odvolací súd zrušiť, pretože inak by zaťažil konanie
vadou, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením
základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v
podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasledujúcich Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Judikatúra
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Aj rozhodnutie formou uznesenia (ak nejde
o rozhodnutie, ktorým sa celkom vyhovuje návrhu, ktorému nikto neodporoval alebo o uznesenie, ktoré

sa týka vedenia konania) musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť
rozhodnutiejeodrazomprávaúčastníkanadostatočnéapresvedčivéodôvodneniespôsoburozhodnutia
súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Odôvodnenie písomného vyhotovenia
rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti
výrokurozhodnutia.Súdsavodôvodnenísvojhorozhodnutiamusívyporiadaťsovšetkýmirozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen

poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne
závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.

Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nie len
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých

alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,
účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí
byť preskúmateľné. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na

strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu
v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá zároveň aj dôvodnosť podaného odvolania.

Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ OSP, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd

posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne,
avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
Súd prvého stupňa právny vzťah medzi účastníkmi konania posúdil podľa Obchodného zákonníka,
keďže bol toho názoru, že ide o tzv. absolútny obchod. Takéto právne posúdenie je nesprávne.
Zaspotrebiteľskúzmluvusapodľaplatnéhoznenia§52Občianskehozákonníkapovažujekaždázmluva

bezohľadunaprávnuformu,ktorúuzatváradodávateľsospotrebiteľom.Podľaplatnéhoznenia§52ods.
2 sa ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom.
Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto
ustanovenia, sú neplatné.

V slovenskom právnom poriadku jestvuje duálna právna úprava záväzkov, pričom rozlišujeme ich
občianskoprávnuaobchodnoprávnuúpravu.Vzťahtýchtodvochkódexovsúkromnéhoprávajevzťahom
lex specialis ku lex generalis, pričom použitie Občianskeho zákonníka je subsidiárne - právne vzťahy
podriadené režimu Obchodného zákonníka sa budú riadiť Občianskym zákonníkom v tých otázkach,

ktoré Obchodný zákonník neupravuje (§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka).

„Kolíznu“ normu subsumujúcu konkrétny právny vzťah (alebo jeho časť) pod režim konkrétneho
kódexu (Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka) predstavuje § 261 Obchodného
zákonníka. Toto kogentné ustanovenie obsahuje kritériá pre určenie, kedy sa záväzkové vzťahy spravujú

ustanoveniami Obchodného zákonníka. Pokiaľ záväzkový vzťah tieto kritériá nenaplní, vzťahuje sa
naň právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku. Na základe uvedeného potom rozlišujeme
tzv. relatívne obchodné záväzkové vzťahy, ktoré sa spravujú Obchodným zákonníkom iba v prípade,
keď všetci účastníci záväzkového vzťahu sú podnikateľmi a absolútne obchodné záväzkové vzťahy,na ktoré sa Obchodný zákonník aplikuje bez ohľadu na povahu účastníka právneho vzťahu. Uvedený
systém rozlišovania obchodných záväzkových vzťahov možno ešte doplniť o tzv. fakultatívne obchodné
záväzkové vzťahy, v ktorých si zmluvné strany môžu v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti dohodnúť

obchodno-právny režim svojho záväzku (§ 262 Obchodného zákonníka).

V aplikačnej praxi vznikla otázka významu rozlišovania, či ide o záväzkový vzťah regulovaný
Občianskym zákonníkom alebo Obchodným zákonníkom (ba dokonca otázka významu rozlišovania v
rámci Obchodného zákonníka, či ide o absolútny obchodný záväzkový vzťah, fakultatívny obchodný

záväzkový vzťah, atď.) vo vzťahu k možnosti aplikácie inštitútu spotrebiteľských zmlúv.

Riešenie tejto otázky má niekoľko rovín, pričom každá z nich sama o sebe dáva odpoveď na otázku, či
aplikovať inštitút spotrebiteľských zmlúv. Je potrebné:
1. riešiť otázku vzťahu medzi Občianskym a Obchodným zákonníkom
2. zobrať do úvahy existenciu zákona o ochrane spotrebiteľa, s obsahom kogentných noriem verejno-

právneho charakteru
3. zohľadniť požiadavky komunitárneho práva - nevyhnutnosť aplikácie eurokonformného výkladu.

Keďže Obchodný zákonník aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani
komplexne neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenie Občianskeho zákonníka, je

nevyhnutné ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné, či ide o
relatívny obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný
záväzkový vzťah.

K uvedenému je potrebné ešte doplniť, že znenie § 52 Občianskeho zákonníka bolo významne

korigované. Bol odstránený nevyhovujúci taxatívny výpočet spotrebiteľských zmlúv a podľa novej
definície je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom. Toto ustanovenie bolo komentované odbornou verejnosťou slovami:
„Zákonodarca však pod „právnou formou“ s veľkou pravdepodobnosťou rozumel akýkoľvek zmluvný
vzťah (nominátny, formálny či neformálny, dvojstranný aj viacstranný a pod.), ktorý vznikne medzi

dodávateľom a spotrebiteľom, a to bez ohľadu na to, ustanovenia akého právneho predpisu sa naň
aplikujú.“

Zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov obsahoval s účinnosťou od
25. 11. 2004 ustanovenie § 23a, podľa ktorého sa za spotrebiteľské zmluvy považovali zmluvy uzavreté

tak podľa Obchodného ako aj podľa Občianskeho zákonníka. Teda ani zmluvou uzatvorenou podľa
ustanovení Obchodného zákonníka nebolo možné obísť inštitút spotrebiteľských zmlúv obsiahnutý v
Občianskom zákonníku, a to aj preto, že naň odkazovala kogentná norma obsiahnutá v § 23a zákona
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov.

Túto konštrukciu prevzal aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý v § 3 ods. 3 zakotvoval
právo spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, pričom
sa za takúto zmluvu považovali tak zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, ako aj zmluvy
uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Táto konštrukcia odkazu na inštitút spotrebiteľských zmlúv
pokrývajúca Obchodný aj Občiansky zákonník bola vypustená novelou č. 397/2008 Z. z. s účinnosťou od

1. novembra 2008, a to vzhľadom na novelu Občianskeho zákonníka č. 568/2007 Z. z., v zmysle ktorej
sa za spotrebiteľskú zmluvu považuje každá zmluva uzatváraná medzi dodávateľom a spotrebiteľom,
a to bez ohľadu na jej právnu formu.

Odpoveď na otázku aplikovateľnosti inštitútu spotrebiteľských zmlúv vo vzťahoch spravujúcich sa

Obchodným zákonníkom významne ovplyvní aj skutočnosť, že tento inštitút je zakotvený v Smernici
Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica
je právny nástroj Európskych spoločenstiev, ktorý a priori nedisponuje vlastnosťou priameho
účinku, čo znamená, že norma obsiahnutá v smernici štandardne potrebuje pre svoju aplikáciu prenos
do právneho poriadku členského štátu. Motívom smernice teda nie je unifikácia právnych poriadkov,

ale len vytvorenie platformy pre existenciu elementárnych pravidiel spoločných pre všetky členské
štáty, ktoré uľahčia fungovanie vnútorného trhu. V procese prenosu normy obsiahnutej v smernici do
všeobecne záväzných právnych predpisov členského štátu však môže dôjsť k nepresnostiam. Keďže
tieto nepresnosti môžu viesť k diskrepanciám vo fungovaní vnútorného trhu Európskych spoločenstiev,bola vyvinutá doktrína požadujúca tzv. eurokonformný výklad ustanovení právnych predpisov členského
štátu, čo znamená povinnosť štátnych orgánov členského štátu Európskych spoločenstiev (pod tento
pojem je potrebné zahrnúť aj súd) vykladať svoje právo v čo najvyššej možnej miere eurokonformne,

čiže v súlade s právom Európskych spoločenstiev (t.j. tak aby sa dosiahol cieľ sledovaný komunitárnou
normou) - v našom prípade v súlade so smernicou 93/13/EHS, ktorá požaduje, aby za tzv. spotrebiteľské
zmluvy boli požadované všetky zmluvy medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Takéto
použitie eurokonformného výkladu sa týka všetkých ustanovení vnútroštátneho práva (teda nie len
transpozičného opatrenia) a je vylúčené, iba ak by išlo o výklad contra legem, alebo ak by došlo k

porušeniu všeobecných zásad práva, najmä požiadavky právnej istoty a zákazu retroaktivity. Podľa
Súdneho dvora Európskych spoločenstiev je povinnosť eurokonformného výkladu inherentnou súčasťou
systematiky Zmluvy o založení ES, pretože umožňuje vnútroštátnemu súdu, aby vo veciach spadajúcich
do jeho pôsobnosti zabezpečil plnú účinnosť komunitárneho práva.

Právny vzťah medzi účastníkmi konania treba preto posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z. z., pretože

v danom prípade išlo o poskytnutie úveru (§ 1 ods. 2 písm. e/ Zák. č. 258/2001 Z. z.). Spory týkajúce
sa zmlúv o spotrebiteľských úveroch sú občianskoprávnymi vecami a podstata vzťahu založeného
poskytnutím spotrebiteľského úveru je občianskoprávna.

V danej veci sa súd prvého stupňa sa v prvom rade vôbec nevyporiadal so špecifikáciou žalovanej sumy,

teda si neujasnil predmet konania, nie je zrejmé z čoho pozostáva žalovaná suma 1.132,75 eura, či len z
istiny, teda dlžnej sumy čistého úveru, alebo je v nej zahrnutý aj úrok z úveru, prípadne nejaké poplatky,
úroky z omeškania, pokuty a podobne. Nie je potom ani zrejmé čo priznal súd prvého stupňa v priznanej
sume 562,75 eura, pričom v uvedenej časti odvolanie podané nebolo, preto vo vyhovujúcej časti
nadobudol rozsudok právoplatnosť. Rozsudok v časti zamietnutia zvyšku návrhu taktiež nešpecifikoval,

bolo potrebné presne a jasne stanoviť aké položky nepriznal, z akého dôvodu, prípadne ich taktiež
vyhlásiť za neprijateľné zmluvné podmienky. Súd prvého stupňa v časti zamietnutia zvyšku návrhu
uviedol iba sumu 570 eur ako odplatu za úver, ktorú vyhlásil i za neprijateľnú zmluvnú podmienku,
avšak absolútne nevysvetlil na základe akých skutočností a úvah dospel k záveru o neprijateľnosti tejto
zmluvnejpodmienky.Vnapadnutomrozsudkuneuvádzažiadnekonkrétnezmluvnédojednaniauvedené

v zmluve o úvere uzavretej medzi účastníkmi, alebo vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré
sú súčasťou zmluvy.

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd nemal podmienky pre preskúmanie rozsudku v
napadnutej zamietajúcej časti, preto v uvedenej časti rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/ a h/ OSP), v ktorom bude súd prvého stupňa postupovať v
naznačenom smere, svoje nové rozhodnutie zdôvodní v súlade s § 157 ods. 2 OSP a rozhodne aj o
trovách odvolacieho konania.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.