Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. apríl 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/209/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112211259
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8112211259.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.

Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Wagshalovej v právnej veci žalobcu: R. Q., nar. XX.XX.XXXX, W.,
S. XX, zastúpeného JUDr. Sergejom Romžom, advokátom so sídlom v Košiciach, Hrnčiarska 5, proti
žalovaným: 1/ Spojená škola Prešov, Prešov, Kollárska 10, zastúpený JUDr. Ladislavom Lukáčom,
advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná 19, 2/ Ing. V. H., M. M. - K., B. XX, o náhradu nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovaných v 1/ a 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 12C
73/2012-163 zo dňa 5. 6. 2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. O d m i e t a sa odvolanie žalovaného v 2. rade.

II. P o t v r d z u j e sa rozsudok o zamietnutí žaloby proti žalovanému v 2. rade a vo výroku o trovách
konania medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade.

III. Náhrada trov odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade sa n e p r i z n á v a.

IV. Z r u š u j e sa rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby proti žalovanému v 1. rade a vo výroku o

trovách konania medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade a v rozsahu zrušenia sa vec v r a c i a súdu
I. stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) žalobu zamietol a
žalovanému v 1/ a 2/ rade náhradu trov konania nepriznal. Náhradu trov konania štátu nepriznal.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa okrem iného odôvodnil tým, že v danej právnej veci nebola
spochybňovaná skutočnosť, že k spornému zásahu do osobnostných práv žalobcu malo dôjsť v
súvislosti s výkonom povinností žalovaného v 1. rade, ktorý mal porušiť povinnosti vyplývajúce z

ustanovenia § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, v
spojení s ustanovením § 43 ods. 11 zákona č. 245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní a žalovaného v
2. rade ako riaditeľom školy.

Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, ako aj vyššie citovaných ustanovení, žalovaný v 2. rade,
bol oprávnený rozhodovať o výkone individuálnej praxe študentov a takisto uzatvárať za týmto účelom
dohody a pri zameraní sa, na túto časť nebolo preukázané, že by žalovaný v 2. rade v rámci plnení

svojich povinnosti vyplývajúcich z činnosti riaditeľa školy, zasiahol neoprávnene do osobnosti žalobcu.
Uvedená skutočnosť bola predmetom zisťovania v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice
- okolie sp. zn. 3T 145/2009, kde bol žalovaný v 2. rade oslobodený, zo skutku, práve založeného na tom
skutkovomzáklade,žeakoriaditeľSpojenejškolyPrešovmalvrozporesust.§43ods.8aods.1zákonač. 245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní a v rozpore s § 6 ods. 1 písm. d/ a písm. r/ a zákona č. 124/2006
Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci vyslať štyroch žiakov 2. ročníka Strednej lesníckej školy
na celodennú prax a nezabezpečiť, pracovisko, pracovné postupy, usporiadanie pracovných miest a

organizáciu práce, aby neohrozovali bezpečnosť a zdravie zamestnancov na odlúčenom pracovisku do
katastra obce K. A., k zrubovému domu č. XXX, kde žalobca utrpel úraz.

V rozsudku zo dňa 3.10.2011 sp. zn. 30Cdo 1509/2011 Najvyšší súd Českej republiky, ktorý je použiteľný
aj v tejto právnej veci vyslovil, že pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnosti spôsobený niekým, kto bol

použitý inou osobou k realizácií jej činnosti, postihujú občianskoprávne sankcie podľa § 13 Občianskeho
zákonníkasamotnúosobu,ktoráichnatopoužila;aneoprávnenýzásahsapričítavýlučne tejtosamotnej
osobe.

Zamestnanci (prípadne iné použité osoby) nezodpovedajú osobne priamo postihnutej fyzickej osobe,
ale len tým osobám, ktoré ich pri svojej činnosti použili. Z medzí plnenia pracovných úloh, či služobných

povinnosti a priamej súvislosti s nimi nevybočuje taká činnosť zamestnanca, ktorá je namieste s
časového aj vecného hľadiska s plnením pracovných úloh či služobných povinností, príp. z výkonu úloh,
ktoré priamo súvisia s plnením pracovných úloh či plnením služobných povinností. Len výnimočne, kedy,
by správanie použitej osoby bolo nutné vzhľadom k okolnostiam prípadu kvalifikovať ako vybočenie
z realizácie činnosti zamestnávateľa (používajúcej osoby), bola by postihnuteľná občianskoprávnymi

sankciami podľa § 13 OZ priamo použitá osoba.

Keďže za daného stavu veci, čo sa týka žalovaného v 2. rade nebolo možné konštatovať nedovolené,
respektíve protiprávne konanie, ktoré by vybočilo z povinnosti vyplývajúcich z jeho pracovného pomeru
aj z týchto dôvodov súd prvého stupňa vo vzťahu k nemu žalobu zamietol.

Lennavyšesúdprvéhostupňadodal,žeNajvyššímsúdomČeskejrepublikybolodokoncakonštatované,
že z činnosti používanej osoby nevypočuje každé správanie zamestnanca, ktorým spôsobil nemajetkovú
ujmu na osobnosti dotknutej fyzickej osoby, a to ani také, ktoré by sa stalo v stave opitosti alebo dokonca
malo povahu trestného činu. Priama zodpovednosť takzvanej použitej osoby nastupuje v prípade, keby

spôsobila inému ujmu síce v rámci dohodnutej či stanovenej činnosti, ale svojím konaním výlučne
sledovala záujmy, či potreby vlastné alebo tretích osôb (Karel Knap, Jiří Švestka a kol.: Ochrana
osobnosti podľa občianskeho práva, Linde Praha, a.s. 2004, str. 169 a 170, rozsudok Nejvyššího soudu
ČR zo dňa 20. 5. 2010, sp. zn. 30Cdo 1096/2009), a ani v tomto smere v danej právnej veci takéto
skutkové zistenia z vykonaného dokazovania nevyplynuli.

V ďalšom pri rozhodovaní súd prvého stupňa poukázal, že podľa § 11 a nasledujúcich Občianskeho
zákonníka je potrebné konštatovať nedostatok pasívnej legitimácie aj u žalovaného v 1. rade a to s
poukazom na ustanovenie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

V zmysle ustálenej judikatúry o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, napríklad tam,
kde k nemu mu došlo v rámci výkonu iného subjektívneho práva stanoveného zákonom, resp., kde iný
subjekt plnil právne povinnosti, ktoré mu uložil zákon. Prípustnosť v týchto prípadoch je odôvodnená
zvláštnym verejným záujmom na plynulom plnení právnych povinnosti uložených zákonom.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že škola má povinnosť zabezpečovať praktické vyučovanie,
ktoré je neoddeliteľnou súčasťou odborného vzdelávania a prípravy študentov a v zmysle ustanovenia
§ 43 ods. 8 zákona č. 245/2008 praktické vyučovanie sa zabezpečuje aj individuálne na pracoviskách
praktického vyučovania iných právnických alebo fyzických osôb, pričom podľa ustanovenia § 16 ods.
3 zákona č. 596/2003 zriaďovateľom pracoviska praktického vyučovania, môže byť aj fyzická osoba,

ktorá nemá oprávnenie podnikať, a teda pri uzatváraní pracovnej dohody medzi školou - žalovaným v 1.
rade a organizáciou v tomto prípade fyzickou osobou JUDr. V. E., bolo zákonom dovolené, či umožnené.
Taktiež bolo zistené, že žalovaným v 1. rade bolo realizované oboznámenie žiakov, ktorého sa zúčastnil
aj žalobca vo všeobecných zásadách bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci v rámci, ktorého v zmysle
bodu č. 10 bolo poučenie nepoužívať stroje, technické zariadenia, prístroje, vozidlá, nástroje a náradie,

ktoré mu neboli, podľa pokynov vyučujúceho pridelené, a v rámci bodu č. 9 používať a udržiavať výrobné
a pracovné prostriedky a zariadenia, podľa technickej dokumentácie výrobcu, ale iba pre tie činnosti,
ktoré sú z hľadiska BOZP vhodné.Navyše JUDr. V. E. v priebehu trestného konania sám niekoľkokrát, po opakovaných výsluchoch
nakoniec uviedol, že vedel o tom, že pílenie dreva nie je predmetom alebo obsahom praxe študentov,
a svedkovia - študenti potvrdili, že ho na to upozornili, pričom túto námietku ignoroval.

V ďalšom je potrebné poukázať na to, že k vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu
spôsobenú zásahom do fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka, musí byť ako predpoklad
zodpovednosti splnená nielen podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilá vyvolať nemajetkovú
ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len ohrození fyzickej osoby do jej fyzickej či morálnej

integrity, ale aj tento zásah musí byť neoprávnený - protiprávny a musí byť zistená príčinná súvislosť
medzi takým zásahom a vzniknutou nemajetkovou ujmou na osobnostných právach fyzickej osoby.
Nenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť nástupu sankcií podľa ustanovení
§ 13 Občianskeho zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. 11. 2010 sp. zn.
30Cdo 5161/2008, rozsudok zo dňa 22. 9.2011, sp. zn. 30Cdo 4352/2009 a pod.).

Keďže súd prvého stupňa nemal preukázané protiprávne konanie žalovaného v 1. rade, ale ani túto
príčinnú súvislosť medzi zásahom žalovaného v 1. rade so vzniknutou nemajetkovou ujmou žalobcu
mal za to, že ani vo vzťahu ku žalovanému v 1. rade, žaloba nie je dôvodná. Naopak z výsledkov z
vykonaného dokazovania v rámci trestného konania vedeného Okresným súdom Košice okolie - 3T
145/2009 sa javí, že došlo k neoprávnenému - protiprávnemu konaniu zo strany fyzickej osoby, ktorá

bola zriaďovateľom pracoviska praktického vyučovania túto skutočnosť, avšak nebolo možné súdom
túto zistenú skutočnosť reparovať bez procesného návrhu žalujúcej strany v tomto konaní, aj keď na
druhej strane utrpenie žalobcu vyvoláva hlbokú ľútosť.

Odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu

predstavuje ust. § 150, podľa ktorého súd výnimočne nemusí priznať náhradu trov konania celkom alebo
sčasti, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa tie však musia mať vždy výnimočný charakter. Súd
prvého stupňa v tomto prípade mal za to, že sú tu dané dôvody hodné osobitného zreteľa na strane
žalobcu, ktoré videl v jeho finančnej situácii, žalobca je invalidným dôchodcom, má zníženú pracovnú
schopnosť na 50 %, a je evidovaný ako uchádzač o zamestnanie, je slobodný avšak nevlastní žiadny

hnuteľný a nehnuteľný hodnotný majetok. Ide o aspekty morálne, ktoré v danom konkrétnom prípade
nemali právny vplyv na posúdenie hmotnoprávneho nároku navrhovateľky vo veci samej - súd však na
ne, v záujme požiadavky naplnenia účelu občianskeho súdneho konania v zmysle cit. ust. § 1 O.s.p.,
zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutia súdu, prihliadol ako na dôvody hodné osobitného zreteľa, pre
ktoré, aplikujúc cit. ust. § 150 ods. 1 O.s.p., žalovanému v 1. rade a žalovanému 2. rade napriek ich

úspechu v konaní náhradu trov konania nepriznal.

Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa súd prvého stupňa prihliadol aj k
majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom účastníkov konania na strane žalovanej, pričom,
keďže na strane žalovaného 1. rade ide o právnickú osobu, dopad takéhoto rozhodnutia na jeho

majetkové pomery ako oprávneného účastníka, súd mal za to, že nebudú tak ohrozujúce základné
životné potreby, akoby boli na strane pre žalobcu. Rovnako uvedené sa týka aj žalovaného v 2. rade,
ktorý je zamestnaný.

Z tých istých dôvodov súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania ani štátu, pozostávajúce zo

zaplateného svedočného.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní namietal
nesprávne právne posúdenie veci a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, eventuálne aby podľa okolností prípadu napadnutý rozsudok

zmenil tak, že podaný návrh zamietne. V doplnenom odvolaní žalobca okrem iného uviedol, že súd
prvého stupňa v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že v predmetnej veci nebola naplnená
jedna z obligatórnych normatívnych podmienok na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
zmysle § 13 OZ, spočívajúca v existencii nároku objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu,
nakoľko v danom prípade bolo preukázané, že praktické vyučovanie bolo žalovaným zabezpečené

prostredníctvom tretej osoby, ktorá tak zriaďovateľom pracoviska praktického vyučovania (na ktorom
bola spôsobená ujma), v danom prípade išlo o fyzickú osobu JUDr. Mariána Cserhalmiho, aj to s
poukazomnaust.§43ods.8zákonač.245/2008vspojenísust.zákonač.16ods.3zákonač.596/2003
Z. z. Odvolateľ je toho názoru, že ust. § 16 ods. 3 zákona č. 596/2003 Z. z. stanovuje iba možnosť,aby pracovisko praktického vyučovania zriaďovali aj iné subjekty, ako zamestnávateľa, resp. subjekt
zabezpečujúci výučbu. Samotná táto skutočnosť však nemá vplyv na zodpovednosť žalovaného v 1/
rade, ktorý JUDr. E. použil ako subjekt realizujúci praktickú výučbu. Jednoducho žalovaný v 1/ rade v

zmysle ust. § 6 ods. písm. d) zákona č. 124/2006 Z. z. v spojení s ust. § 43 ods. 11 zákona č. 245/2008 Z.
z. porušil svoju povinnosť ako subjekt zabezpečujúci vyučovanie tým, že nevytvoril podmienky na jeho
výkon, keď nezaistil bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, aby pracovníci a výrobné postupy, ako aj
organizácia práce neohrozovali bezpečnosť a zdravie zamestnancov. Povinnosťou žalovaného v 1/ rade
je nielen zabezpečiť realizáciu praktického vyučovania (a to aj prostredníctvom tretích osôb), ale aj dbať

na to, aby výrobné postupy, ako aj výkony realizované žiakmi neohrozovali ich bezpečnosť a zdravie.
Žalovaný v 1/ rade sa nemôže tejto povinnosti zbaviť tým, že zrealizuje všeobecné poučenie žiakov
o pravidlách o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, avšak bez toho, aby sám, či prostredníctvom
použitej osoby neprijal takéto organizačno-technické opatrenie, aby reálne nedošlo k ohrozeniu zdravia
a bezpečnosti žiakov. V danom prípade bolo preukázané, že použitá osoba - JUDr. E. vedel o tom, že
pílenie dreva nie je predmetom, resp. obsahom praxe študentov, pričom študenti ho na to aj upozornili,

tieto upozornenia však ignoroval a naďalej im prideľoval takúto prácu. Za týchto okolností niet pochýb o
tom, že použitá osoba žalovaným v 1/ rade porušila citované ust. § 6 ods. písm. d) zákona č. 124/2016 Z.
z. v spojení s ust. § 43 ods. 11 zákona č. 245/2008 Z. z. Nemožno sa preto stotožniť s právnym záverom,
ku ktorému dospel súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, že na strane žalovaného v 1/ rade je
nedostatok pasívnej legitimácie, nakoľko v konaní nebola preukázaná protiprávnosť jeho konania. Na

rozdiel od právneho záveru súdu prvého stupňa je odvolateľ toho názoru, že na priznanie uplatneného
nároku boli naplnené všetky obligatórne normatívne podmienky ustanovené v § 420 ods. 2 OZ, a preto
napadnutý rozsudok je nesprávny.

Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v 1/ rade proti výroku o nepriznaní

náhrady trov konania žalovanému v 1/ rade. V odvolaní okrem iného uviedol, že žalobca podal žalobu
o náhradu škody z ublíženia na zdraví napriek tomu, že ešte pred podaním žaloby mu bola táto škoda
uhradená poisťovňou. Dňa 31. 12. 2012 doručil súdu podanie, ktorým v tejto časti zobral žalobu späť.
Táto časť uplatňovaného nároku predstavovala sumu 13.570 Eur. Už v čase podania bol tento žalobný
nárok žalobcu nedôvodný. Nedôvodná bola i žaloba ohľadom náhrady nemajetkovej ujmy. Štatutárny

zástupca jeho školy bol oslobodený spod obžaloby práve pre skutok, pri ktorom došlo k vzniku zranenia
žalobcu a túto skutočnosť súdu oznámil a predložil aj kópiu rozsudku OS Košice - okolie. Vzhľadom
k tomuto oslobodzujúcemu rozsudku bolo zrejmé, že pracovníkom jeho organizácie v rámci výkonu
jeho činnosti nedošlo k žiadnemu porušeniu povinností, ktoré by mali príčinnú súvislosť so vznikom
zranenia žalobcu. Od tej doby bolo podľa jeho názoru zrejmé, že zo strany jeho školy nemohlo dôjsť

ani k porušeniu osobnostných práv žalobcu. Žalobca mal v konaní právneho zástupcu. Pri začatí sporu,
najmä v prípade nedôvodne podanej žaloby, musí podľa jeho názoru znášať riziko možnej náhrady
trov konania. To, že v súčasnosti má žalobca zníženú pracovnú schopnosť na 50% a je evidovaný ako
uchádzač o zamestnanie, je nemajetný, nemôže byť dôvodom na použitie § 150 ods. 1 O.s.p. To, že
súd mal prihliadať na nejaké morálne aspekty, tiež podľa jeho názoru nemôže mať vplyv na rozhodnutie

o náhrade trov konania. Podľa odvolateľa je dôležité to, že žalobca nedôvodne vyvolal tento spor a
uplatňoval si jemu neprináležiace, prehnane vysoké majetkové nároky. Odvolateľ využil svoje právo
a zvolil si právneho zástupcu, pretože prehra v tomto spore by pre jeho školu znamenala likvidačné
následky. I trovy právneho zastúpenia sú značne vysoké, a preto chce, aby mu ich žalobca zaplatil.
Odvolateľ to vidí zjednodušene tak, že ak aby svojím ľahkovážnym konaním žalobca nebol začal spor,

nevznikli by ani žiadne trovy. Z pohľadu princípu osobnej zodpovednosti by bol namieste, aby žalobca
ním zapríčinené trovy konania jeho škole nahradil. Navrhol, aby odvolací súd priznal žalovanému v 1/
rade proti žalobcovi náhradu trov konania v celom rozsahu podľa ním predloženej špecifikácie vo výške
1.744,25 Eur.

Proti rozsudku, a to proti výroku, ktorým súd nepriznal jemu ako žalovanému v 2/ rade náhradu trov
konania, podal odvolanie žalovaný v 2/ rade.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad
upravených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. a zistil, že odvolanie

žalovaného v 2/ rade je podané po uplynutí lehoty na podanie odvolania (§ 218 ods. 1 písm. a) O.s.p.) a
rozsudok o zamietnutí žaloby proti žalovanému v 2/ rade a vo výroku o trovách konania medzi žalobcom
a žalovaným v 2/ rade je vecne správny a rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby proti žalovanému v1/ rade a vo výroku o trovách konania medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade, je potrebné zrušiť a v
rozsahu zrušenia vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd vo vzťahu k odvolaniu žalovaného v 2/ rade poukazuje na to, že žalovanému v 2/ rade bol
rozsudok prvostupňového súdu doručený dňa 15. 7. 2014, pričom žalovaný v 2/ rade podal odvolanie
osobne dňa 12. 8. 2014 a tak žalovanému v 2/ rade uplynula lehota na podanie odvolania dňa 30. 7.
2014.

Za situácie, ak správne poučenie o opravnom prostriedku je obsahom rozsudku súdu prvého stupňa,
tak potom možno konštatovať, že žalovaný v 2/ rade podal svoje odvolanie oneskorene.

Sozreteľomnauvedenéodvolacísúdpostupompodľa§218ods.1písm.a)O.s.p.odvolaniežalovaného
v 2/ rade ako oneskorene podané odmietol.

Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby proti žalovanému v 2/ rade a vo výroku o trovách konania
medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade je vecne správny a odvolací súd sa v celom rozsahu v tejto časti
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v ostatnom odkazuje.

Na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poukazuje na to, že žalobcovi sa

nepodarilo preukázať, žeby žalovaný v 2/ rade bol zodpovedný za neoprávnený zásah do osobnosti
žalobcu, pretože v celej tejto záležitosti konal ako riaditeľ žalovaného v 1/ rade a jeho správanie
nevybočilo z povinností vyplývajúcich z jeho pracovného pomeru a aj z týchto dôvodov za situácie, ak
odvolanie neobsahovalo žiadne námietky vo vzťahu k zamietnutiu žaloby voči žalovanému v 2/ rade,
tak odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku v tejto časti.

So zreteľom na uvedené odvolací súd postupom podľa § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok vo výroku o
zamietnutížalobyprotižalovanémuv2/radeavovýrokuotrováchkonaniamedzižalobcomažalovaným
v 2/ rade ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania v tejto časti odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. s poukazom
naust.§142ods.1O.s.p.avychádzajúczozásadyúspešnostisúdneúspešnémužalobcovižalovanému
v 2/ rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Vovzťahukvýrokuozamietnutížalobyprotižalovanémuv1/radeodvolacísúduvádza,žeprvostupňový

súd nesprávne postupoval, ak vyložil okrem iného rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 3. 10. 2011 sp.
zn. 30Cdo 1509/2011, ktorým vylúčil zo zodpovednosti za náhradu nemajetkovej ujmy, a to aj z dôvodu,
že nemal preukázané protiprávne konanie žalovaného v 1/ rade, ale ani túto príčinnú súvislosť medzi
zásahom žalovaného v 1/ rade so vzniknutou nemajetkovou ujmou žalobcu a mal za to, že ani vo vzťahu
k žalovanému v 1/ rade žaloba nie je dôvodná. Prvostupňový súd ďalej poukázal, že Okresným súdom

Košice - okolie sp. zn. 3T 145/2009 sa javí, že došlo k neoprávnenému protiprávnemu konaniu zo strany
fyzickej osoby, ktorá bola zriaďovateľom pracoviska praktického vyučovania, túto skutočnosť však podľa
názoru súdu prvého stupňa nebolo možné reparovať bez procesného návrhu žalujúcej strany v tomto
konaní, aj keď na druhej strane utrpenie žalobcu vyvoláva hlbokú ľútosť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že práve spomínaným rozhodnutím Najvyššieho súdu
ČR zo dňa 3. 10. 2011 sp. zn. 30Cdo 1509/2011 je vyslovený názor, že pokiaľ bol neoprávnený
zásah do osobnosti spôsobený niekým, kto bol použitý inou osobou k realizácii jej činnosti, postihujú
občianskoprávne sankcie podľa § 13 Občianskeho zákonníka samotnú osobu, ktorá ich na to použila;
a neoprávnený zásah sa pričíta výlučne tejto samotnej osobe.

Je nepochybné, že žalovaný v 1/ rade použil JUDr. E. k realizácii jej činnosti, a preto postihujú
občianskoprávne sankcie podľa § 13 OZ samotného žalovaného v 1/ rade.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s konštatovaním súdu prvého stupňa, že žalovaný v 1/ rade

(škola) má povinnosť zabezpečovať praktické vyučovanie, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou odborného
vzdelávania a prípravy študentov a v zmysle ust. § 43 ods. 8 zákona č. 245/2008 praktické vyučovanie sa
zabezpečuje aj individuálne na pracoviskách praktického vyučovania iných právnických alebo fyzických
osôb, pričom podľa ust. § 16 ods. 3 zákona č. 596/2003 Z. z. zriaďovateľom pracoviska praktickéhovyučovania môže byť aj fyzická osoba, ktorá nemá oprávnenie podnikať, a teda pri uzatváraní pracovnej
dohody medzi školou žalovaným v 1/ rade a organizáciou, v tomto prípade fyzickou osobou JUDr. V. E.
bolo zákonom dovolené či umožnené.

Odvolací súd ďalej konštatuje, že je bez právneho významu, že žalobca sa zúčastnil oboznámenia o
všeobecných zásadách bezpečnosti ochrany zdravia pri práci, v rámci ktorého v zmysle bodu č. 10 bolo
poučenie nepoužívať stroje, technické zariadenia, prístroje, vozidlá, nástroje a náradie, ktoré mu neboli
podľa pokynov vyučujúceho pridelené a v rámci bodu č. 9 používať a udržiavať výrobné a pracovné

prostriedky a zariadenia podľa technickej dokumentácie výrobcu, ale iba pre tie činnosti, ktoré sú z
hľadiska bezpečnosti ochrany zdravia práce vhodné, vzhľadom na tú skutočnosť, že žalobca bol v čase
úrazu neplnoletou osobou (osobou chránenou).

V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť prvostupňového súdu na výsluch samotného
žalovaného v 2/ rade, ktorý uviedol „aby som to spresnil, pri odborných činnostiach, kde sa pracuje s

pílou, so zariadeniami, tam je zabezpečený pedagogický dozor. V tomto prípade bola dohodnutá prax
s obsahom manuálnych prác - ukladanie dreva, hrabanie lístia, teda bez zariadení - pedagogický dozor
tam teda zabezpečovaný nemusel byť. O tom, či pôjde učiteľ alebo nie rozhoduje učiteľ praxe. Študenti
sú poučovaní presne, čo na ktorej praxi ako majú vykonávať. Všetko je zabezpečené v trestnom spise,
sú tam dokonca aj učebné osnovy“. Bolo teda povinnosťou žalovaného v 1/ rade nielen zabezpečiť

realizáciu praktického vyučovania, a to aj prostredníctvom tretích osôb, ale aj dbať na to, aby všetky
postupy, ako aj výkony realizované žiakmi neohrozovali ich bezpečnosť a zdravie.

Je teda nepochybné, že za náhradu nemajetkovej ujmy bez akýchkoľvek pochybností zodpovedá
žalovaný v 1/ rade tak, ako to aj vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 3. 10. 2011 sp. zn.

30Cdo 1509/2011. Žalovaný v 1/ rade totiž nezabezpečil praktické vyučovanie tak, aby nedochádzalo
ku škodám a jeho povinnosťou bolo zabezpečiť prítomnosť učiteľa (dozoru) na praktickom vyučovaní aj
na individuálnych pracoviskách praktického vyučovania, či už u právnických alebo fyzických osôb.

So zreteľom na uvedené rozsudok v tejto časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby proti žalovanému v

1/ rade a vo výroku o trovách konania medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade je nepreskúmateľným
a nepreskúmateľným rozsudkom sa odníma účastníkovi právo konať pred súdom, čo je dôvodom pre
jeho zrušenie podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.

So zreteľom na uvedené odvolací súd postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. napadnutý rozsudok

v tejto časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne rozhodnúť vo veci v intenciách uvedených v tomto rozsudku,
pričom základ nároku žalobcu je vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade daný. Otázkou ostáva výška náhrady
nemajetkovejujmyakeďžeprvostupňovýsúdvnapadnutomrozsudkusajejvýškyaninedotkol,takbude

povinnosťou prvostupňového súdu vykonať ďalšie potrebné dokazovanie v tomto smere a rozsudok
odôvodniť v intenciách ust. § 157 ods. 2 O.s.p. tak, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivým.

Odvolací súd vo vzťahu k odvolaniu žalovaného v 1/ rade proti výroku o náhrade trov konania poukazuje
na to, že keďže v tejto časti došlo ku kasačnému rozhodnutiu, teda zrušeniu rozsudku v uvedenom

výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, tak bude povinnosťou súdu prvého stupňa sa
opätovne zaoberať okolnosťami uvedenými v odvolaní zo strany odvolateľa - žalovaného v 1/ rade a
vo veci opätovne rozhodne.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.