Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. jún 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/270/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114224585
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114224585.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a sudcov JUDr. Michala

Boroňa a JUDr. Martina Kopinu v právnej veci žalobkyne C., s.r.o., so sídlom v H., C. XX, V.: XX XXX
XXX, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanej G. M. - I. G. SR,
so sídlom v H., F. T. XX, V.: XXXXXXXX, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 12C/321/2014-17 zo dňa 16.04.2015 a proti
uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k. 12C/321/2014-30 zo dňa 10.07.2015 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. P o t v r d z u j e uznesenie.

III. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. (ďalej aj ,,žalobkyňa“) poskytuje okrem iného aj úvery vrátane
úverov spotrebiteľom. Úver poskytla aj Dušanovi Jacinovi.

2. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok.

3. Žalobkyňa podala tisíce návrhov na exekučné súdy. Spoločným znakom odmietavého prístupu
exekučných súdov k návrhom žalobkyne bolo vyhodnotenie konania žalobkyne ako nemravné a
založené spravidla na neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, najmä na nečestnej
rozhodcovskej doložke (porov. veci tunajšieho súdu 1CoE 28/2014, 3CoE 10/2014, 7CoE 105/2014,
8CoE 105/2014, 19CoE 15/2014) alebo notárskej zápisnice spísanej na základe neplatnej plnej moci.

4. Žalobkyňa viní štát za neúspešnú exekúciu a navrhuje priznať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj len ,,Zákon“) náhradu škody a
nemajetkovú ujmu. Podľa žalobkyne exekučný súd išiel nad rámec oprávnení exekučného súdu, konal
napriekvýzvam sprieťahmiavovecivedenejnaOkresnomsúdeHumennéč.k.6Er/618/2009nedodržal
15-dňovú lehotu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

5. Žalobkyňa uplatňuje náhradu škody za náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky a
nemajetkovú ujmu za stratu dôvery v právo a za nespravodlivé riešenie veci.

6. Prvostupňový súd žalobu zamietol. Neuznal tvrdenia o nesprávnom úradnom postupe. Prvostupňový
súd odmietol argumentáciu o vzniku škody na strane subjektu, ktorý sám koná v rozpore s dobrými
mravmi.7. Žalobkyňa v odvolaní trvala na tvrdení, že exekučný súd vytvoril stav právnej neistoty, konal
s prieťahmi, nesústredene. Nesúhlasil s postupom súdu, ktorým návrh na vykonanie znaleckého

dokazovania zamietol. Navrhla zrušiť rozsudok a vrátiť vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

8. Krajský súd v Prešove preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez nariadenia
pojednávania (§ 214 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok je vo výroku vecne správny.

9. Prvostupňový súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec
správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie prvostupňového súdu a v súvislosti s
odvolacími dôvodmi dopĺňa.

10. Zdá sa, že zásadný problém žalobkyňa vidí v opatrení exekučného súdu neudeliť poverenie
na vykonanie exekúcie vedenej na základe rozhodcovského rozsudku. Odvolací súd preto na

zdôraznenie správnosti postupu exekučného súdu, ktorý podľa žalobkyne mal spôsobiť škodu, dopĺňa,
že Slovenská republika má vnútroštátne pravidlo, ktoré umožňuje exekučnému súdu netrvať na
materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku (porov. uznesenie Súdneho dvora Európskej únie
(ďalej len ,,SD“) práve vo veci žalobkyne POHOTOVOSŤ/Korčkovská C-76/10; tiež rozsudok C-40/08
Asturcom). Spomínané pravidlo umožňujúce preskúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul z

hľadiska imperatívu dobrých mravov zákon stanovuje v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

11. Postup exekučného súdu, ktorý preskúmava spôsobilosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu, je v súlade s ustanoveniami § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovením § 45 ods.

1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ak sa vykladajú teleologicky vo vzájomnej
súvislosti. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. totiž celkom zreteľne umožňuje exekučnému
súdu v určitej obmedzenej miere preskúmať rozhodcovský rozsudok, keďže len tak (jeho preskúmaním)
môže exekučný súd dospieť k záverom, ktoré v zmysle citovaného ustanovenia umožňujú zastavenie
výkonu takéhoto rozhodcovského rozsudku. Správnosť tohto postupu napokon potvrdzuje i judikatúra

Najvyššieho súdu SR, na ktorú odvolací súd v záujme stručnosti len odkazuje (R 46 a 47/2012).

12. Exekučný súd jasne vysvetlil, že právny úkon zakladajúci rozhodcovské konanie odporoval morálke
aprincípomunijnéhoprávaavdemokratickejspoločnostisatakétoexekúciejednoducho povoliťnedajú.

13. Žalobkyňa uplatňuje náhradu škody a nemajetkovej ujmy aj v súvislosti s nedodržaním lehoty
na udelenie poverenia a s tvrdenými prieťahmi. V prerokúvanej veci išlo o exekúcie na základe
rozhodcovských rozsudkov vydaných stálym rozhodcovským súdom voči spotrebiteľom, a to na základe
rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom. Vzhľadom na to, že takéto
doložky sa môžu považovať za neprijateľné podmienky v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka

a tiež vzhľadom na relatívne turbulentný vývoj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vo veciach
ochrany spotrebiteľa v danom období (porov. rozsudky citované aj v iných zamietavých uzneseniach
exekučného súdu príp. iných súdov), nemožno podľa názoru súdu uvedené veci považovať za právne
úplne jednoduché, pretože až do daného času ešte netvoril prieskum rozhodcovských rozsudkov úplne
obvyklú a bežnú súčasť agendy exekučných súdov pri rozhodovaní o žiadosti o povolenie exekúcie. To

sa prejavovalo najmä požiadavkou na predkladanie spisov rozhodcovských súdov, ich preskúmavaním
a pod..

14. Správanie účastníkov síce k dĺžke konania samo o sebe neprispelo. Nemožno však nebrať zreteľ
na osobitosti nielen predmetnej veci, ale tisíce obdobných právnych vecí. Podľa § 17 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z. z. má žalobkyňa aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak a ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Pri posudzovaní výšky nemajetkovej
ujmy sa pritom prihliada na kritériá uvedené v § 17 ods. 3 cit. zákona, teda najmä a) osobu poškodeného,
b)závažnosťvzniknutejujmyanaokolnosti,zaktorýchknejdošlo,c)závažnosťnásledkovvsúkromnom

živote a v spoločenskom uplatnení. Z takto formulovaných kritérií je podľa názoru súdu zrejmé, že
žalobkyneakoprávnickejosobysamôžetýkaťnanajvýškritériumuvedenévpísmeneb),pretožeostatné
sa celkom zjavne môžu týkať len fyzickej osoby. Žalobkyňa nemá súkromný život ani spoločenské
uplatnenie, ani „osobu“, doterajší život alebo prostredie, kde žije a pracuje.15. Podľa súdu však práve okolnosti danej veci neumožňujú priznať žalobkyni náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Žalobkyňa si totiž musela byť vedomá, že štát (okresný súd) nemôže mať kapacity

na to, aby v krátkom čase spracoval tak obrovské množstvo žiadostí jedného subjektu. Z obsahu
exekučnýchspisovjepritomzrejmé,žeminimálnesúdnyexekútormuselbyťnatakýtonápadpripravený,
čo sa prejavuje napríklad tým, že v zápisniciach, do ktorých bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie,
je jeho podpis pripojený len formou podpisovej pečiatky alebo naskenovaného faksimile, nie originálne.
Je síce pravdou, že je povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom

personálne a materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru súdu však uvedené
zásady platia pre štandardné situácie, kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod
sa zaujímať o pripravenosť súdu na poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna
osoba v priebehu krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, sa v rámci
prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka) musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd

jehopodaniaschopnývybaviť,ajepovinnýakceptovať,ževybaveniejehovecínemusíbyťtakpromptné,
ako vybavovanie vecí iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup
k spravodlivosti pre všetkých a žalobkyňa nemohla očakávať, že súd promptne vybaví všetky jej veci
na úkor všetkých ostatných. Žalobkyňa tak podľa názoru súdu nemohla rozumne (legitímne) očakávať
vybavenie svojich žiadostí v 15 dňovej lehote ani v tých prípadoch, v ktorých mala nárok na vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie. Za týchto okolnosti nemohla žalobkyňa z nedodržania tejto lehoty
zažiť žiadnu „stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci“. Za ujmu nemožno považovať ani samo
„vyvolanierizíkohrozujúcichkonečnévymoženiepohľadávky“,„vnútornézásahydospoločnosti“(zrejme
pocity„frustráciečlenovriadiacichorgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľov“),keďževtomtoprípadeide
o príliš hypotetické a navonok prakticky nedokázateľné následky. Samo „ovplyvňovanie podnikateľského

plánovania a rozhodovania“ je podľa názoru súdu v prvom rade dôsledkom predošlého plánovania a
rozhodnutia žalobkyne zahltiť exekučné súdy tisícmi vecí v pomerne krátkom čase, v dôsledku čoho
tu jednoznačne prichádza do úvahy spoluzavinenie žalobkyne ako poškodenej pri vzniknutom stave (§
441 Občianskeho zákonníka).

16. To všetko podľa názoru súdu vylučuje, aby žalobkynina ujma musela byť kompenzovaná ešte aj
náhradou v peniazoch.

17. I napriek tomu však podľa názoru tunajšieho súdu nemožno postup exekučného súdu považovať
za poznačený zbytočnými prieťahmi. Súd pritom poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa

ktorej sa dokonca ojedinelá nečinnosť v období niekoľko mesiacov nekvalifikuje ako zbytočné prieťahy
v konaní (porov. napr. IV. ÚS 388/04, III. ÚS 68/09, III. ÚS 279/2013 a v nich citované rozhodnutia). V
takýchto konaniach je tak problematické kvalifikovať postup exekučného súdu ako prieťahy „zbytočné“
v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

18. Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že v uvedených exekučných konaniach sa exekučný súd
nedopustilnesprávnehoúradnéhopostupuvpodobe„zbytočnýchprieťahovvkonaní“vzmysle§9ods.1
zákona č. 514/2003 Z. z., čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá mala
žalobkyni vzniknúť. Súd sa preto nemal dôvod zaoberať ani otázkami priznania náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáhala.

19. Odvolateľ namieta neprípustnú retroaktivitu v súvislosti s použitím ust. § 9 ods. 2 Zákona v znení
zákona č. 412/2012 Z.z. (účinný od 1.1.2013). Zdá sa, že ide o právny lapsus, pretože prvostupňový
súd uvedené ustanovenie neaplikoval retroaktívne.

20. V konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu (základ nároku), preto má
odvolací súd za to, že znaleckým posudkom o výške škody sa nebolo potrebné zaoberať.

21. Odvolací súd nevidí vadu konania v prípade neprerušenia konania vo veci zákonného súdu.
Prvostupňový súd nebol exekučným súdom a táto odvolacia námietka je súčasťou ako keby

formulárových podaní žalobkyne, ale zjavne smerovaných vo veciach, v ktorých o náhrade škody
rozhodoval súd, ktorý bol zároveň exekučným súdom, a to nie je prípad predmetnej veci.

22. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny (§ 219 O.s.p.).23. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej trovy nevznikli. Z tohto dôvodu sa ich náhrada nepriznala
(§ 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.).

24. Vo vzťahu k odvolaniu voči uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku odvolací súd poukazuje na to, že
súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebojehonesprávnymúradnýmpostupomboloexlégepodľa§4ods.1písm.k/zákonač.71/1992Zb.o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „poplatkového zákona“), oslobodené

od poplatku od 01.07.2007, ktoré bolo zavedené s odkazom na zákon č. 273/2007 Z.z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov. Zákonom č. 286/2012 Z.z. z 11.09.2012, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z.z. o
správnych poplatkoch v znení neskorších právnych predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákona, došlo k novele zákona o súdnych poplatkov, pričom bolo vypustené s účinnosťou od 01.10.2012
ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/ poplatkového zákona (týkajúce sa vecného oslobodenia vzťahujúceho

sa na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom).

25. Z ustanovenia § 18ca poplatkového zákona v súvislosti s účinnosťou novely poplatkového zákona
č. 286/2012 Z.z. vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú

poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012.

26. Pri výklade predmetného zákonného ustanovenia je potrebné vychádzať z celého kontextu
poplatkového zákona s poukazom na znenie § 1 a § 5 citovaného právneho predpisu.

27. Ak bol poplatkový úkon navrhnutý alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny
poplatok za konanie a toto bolo začaté do 30.09.2012, vyberajú sa poplatky podľa doterajších predpisov.
Ide o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým
do 30.09.2012, keďže pri nich poplatková povinnosť vznikla ešte počas účinnosti právneho stavu pred
novelou vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z..

28. V prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 Zákona o súdnych poplatkoch
až podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom. Ak bolo odvolanie podané po 30.09.2012, aj
keď samotné súdne konanie na súde prvého stupňa začalo do 30.09.2012, použije sa na poplatkovú
povinnosť v odvolacom konaní právny stav účinný po 30.09.2012.

29. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov účinného od 01.10.2012, zo žaloby za náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20 Eur.

30. Ak je ustanovená sadzba za konanie, myslí sa tým konanie na jednom stupni (§ 6 ods. 2 veta prvá
Zákona o súdnych poplatkoch). Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Z uvedeného vyplýva, že i sám zákonodarca rozlišuje pre poplatkové účely medzi konaním na
jednom stupni a konaním odvolacím a dovolacím, preto poplatková povinnosť za odvolanie sa posudzuje
podľa právneho stavu platného v čase účinnosti začatia odvolacieho konania.

31. Keďže poplatková povinnosť žalobcu v odvolacom konaní vznikla podaním odvolania a od
01.10.2012nakonanievoveciachnáhradyškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa nevzťahuje vecné oslobodenie, vznikla žalobcovi
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podľa § 6 ods. 2 druhá veta poplatkového zákona,

položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov (porov. tiež uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.
12Co 530/2013-97 zo dňa 30.4.2014).

32. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie ako vecne správne (§ 219 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.