Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 24. jún 2016

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 8C/116/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612215684
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Balážová

ECLI: ECLI:SK:OSLC:2016:6612215684.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec samosudkyňou JUDr. Magdalénou Balážovou v právnej veci žalobcu

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 v jeho mene koná doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD. advokát a konateľ proti žalovanej Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava - Staré mesto, Župné námestie 13, IČO: 00
166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. žalobu žalobcu o zaplatenie majetkovej škody vo výške 125 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 1076,90
Eur proti žalovanej z a m i e t a.

II. Súd návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a.
III. Súd žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca doručil Okresnému súdu Lučenec dňa 27.09.2012 žalobu, ktorou sa domáhal vyhlásenia
medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd rozhodol, že žalovaná je zodpovedná za škodu ktorá mu vznikla
nesprávnymúradnýmpostupomOkresnéhosúduLučenec,pretožetentonerozhodoložiadostioudelení
poverenia na vykonanie exekúcie pre jeho pohľadávku vzniknutú neplnením zo záväzku vyplývajúceho
zo zmluvy o úvere, prípadne neúplnej zmenky citovanej nižšie.

Predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie majetkovej škody vo výške 125 Eur a nemajetkovej
ujmy vo výške 1076,90 Eur.

Žalobca poukázal na tú skutočnosť, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe
registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V
súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt veriteľ zo Zmluvy o úvere navrhol
písomným podaním súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, a to z dôvodu, že zo strany dlžníka neboli

rešpektované zmluvné dojednania a zákonné ustanovenia. Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre
svoju pohľadávku, ktorá vznikla nesplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 6461971 zo
dňa 08.01.2008, povinnou je Elena Krupová, nar. 24.08.1956 (spis Okresného súdu Lučenec sp.zn.
13Er/567/2011).

Súdny exekútor požiadal exekučný súd - Okresný súd Lučenec o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. V exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel uvedených v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku platného od 01.06.2011 a od 01.06.2010 do 31.05.2011 je založená povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvkynadmernej právnej zložitosti, a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať
svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

po uplynutí zákonom stanovenej doby.

Súdny exekútor tiež požiadal o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 1, 2 Zák. č. 233/1995, účinný
od 01.02.2002 do 31.05.2010, podľa ktorého exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní súdu (§ 45) a

požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Žalobca v konaní tvrdil, že nedisponuje rovnopisom exekučného titulu, ani rovnopisom príslušného
návrhunavykonanieexekúcienaktorombybolvyznačenýdátumjehodoručeniasúdu. Tvrdil,že voveci
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi

dlhej dobe, keď ním prejednávaná vec nevykazovaliaprvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala
si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na
čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu. Žalobca tvrdil, že mu vznikla majetková škoda predstavujúca
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca vynaložil v tomto období na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca, pomocou informačného systému sumu
70 Eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 Eur a na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a

kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 Eur. Táto suma by nezaťažila žalobcu, ak by
exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie
dodržal zákonom stanovenú dobu. Žalobca uviedol, že výška hmotnej škody je stanovená na základe
paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len
z nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostávala zo škody spočívajúcej v administratívnych

výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca.
Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom žalobca uviedol, že z dôvodu ochrany osobných údajov,
obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady
resp. pracovné a obchodné zmluvy. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. I. Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Žalobca mal za to, že nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy žalobcu

riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziku
insolvencie povinného, keď neexistoval akýkoľvek účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý
reštituovať vzniknutú situáciu. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy žalobcu, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať a spôsobila u
členov riadiacich orgánov žalobcu, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,

neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy žalobca
odôvodnil požiadavkou na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a
primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Žalobca vyčíslil výšku
nemajetkovej ujmy s poukazom na doktrínu prijatú ústavným súdom, pričom poukázal na nálezy
ústavného súdu sp.zn.: III. ÚS 203/06-25, III. ÚS 235/04-3, III. ÚS 347/05, III. ÚS 142/06-28, III. ÚS

118/06-40, III. ÚS 110/04-55, III. ÚS 125/04-44, III. ÚS 229/04-52, III. ÚS 21/05-30, III. ÚS 190/05-36, III.
ÚS 301/05-35 a III. ÚS 82/03-25. Žalobca mal za to, že na každý rok označený prieťahmi sa na základe
predmetnej doktríny vzťahuje satisfakcia vo výške 660 Eur (20.000 Sk) t. j. cca 55 Eur za každý mesiac
omeškania v činnosti exekučného súdu.Ďalej dodal, že postupoval podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou
žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaná

však do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala. Preto je nutné deklarovať porušenie práva
žalobcu na súdnu ochranu zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, pretože súdna ochrana nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite,
deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu,

nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej
súvislosti s porušením jeho práv uvedených vyššie.

Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe, žiadala žalobu zamietnuť, nakoľko žalobca
nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými
mravmi, danosť príčinnej súvislosti ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Žalovaná

uviedla, že lehota na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi je výraznou prekážkou toho, aby
mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c)
zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť
k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok

spĺňa všetky kritériá zákonnosti. Žalovaná mala za to, že z ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku platného pred dňom 01.06.2011 vyplýva skutočnosť, že 15 dňová lehota na
udelenie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu, teda aj rozhodcovského rozsudku. S
poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 16/02 dospela žalovaná k záveru, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní, keď skúmanie

vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to,
že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Žalovaná taktiež
tvrdila, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov, keď žalobca
nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že
by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP

či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorým by bolo konštatované porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalovaná zároveň vzniesla námietku premlčania, keďže
mala za to, že k uplynutiu lehoty na rozhodnutie o udelení poverenia na vykonanie exekúcie došlo tri
roky pred dňom, kedy bola žalovanej doručená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku. Žalovaná
uviedla, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku škody. Mala za to, že akákoľvek výška nákladov

prevádzkovania na správu informačného systému a udržiavanie systému vznikala/vznikla žalobcovi
bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považovala žalovaná za účelné, keďže žalobca ako
spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva
informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Žalovaná mala za to, že požadovať
paušálne sumy za žalobcom veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové. Skutočnú

škodu je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami. Žalovaná tiež uviedla, že žalobca nepreukázal tak
vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať náhrada v peniazoch. Poskytovanie
finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu súdom. Každé
prípadové okolnosti sú osobitné a nemožno vychádzať z paušálnej sumy 660 Eur na základe nálezov
Ústavného súdu. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy sa vychádza z významu sporu pre žalobcu,

zo skutočnosti, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave, ako aj zo skutočnosti, či sa jedná o
právnickú alebo fyzickú osobu. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo/675/2011
žalovaná uviedla, že pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a
nedôvery sú v predmetnom konaní irelevantné, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje
spoločnosť - právnická osoba. Žalobca nekonkretizoval, v čom spočíval „zánik podnikateľských aktivít

a podnikateľských plánov“ žalobcu ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“.
Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní v prvom rade je potrebné poznamenať, že žalobca
neuvádzal kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Žalobca neuviedol, ani po vyžiadanej
súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil možnosť podania sťažnosti
na zbytočné prieťahy v príslušnom konaní predsedovi okresného súdu, respektíve možnosť podania

ústavnej sťažnosti. Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze z 03.05.2011, č. k. III. ÚS
69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle
zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať
iba jemu. V druhom rade, mala za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnenýposudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd Slovenskej
republiky. Žalovaná s poukazom na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť
pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) 1360 a článok v denníku SME zo dňa 16.07.2012 uviedla, že žalobca

a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy
konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu
podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. V tomto
prípadeajsúdnamocmusípozornejšieskúmaťakékoľvekpodaniažalobcu.Sprihliadnutímnapopísanú
charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považovala žalovaná za konanie v rozpore s dobrými

mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňoval nárok za náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala
žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v
takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu, už samotné konštatovanie porušenia práva
musí byť považované za dostačujúce.

Súd vytýčil termín pojednávania na deň 24.06.2016. Predvolanie na pojednávanie prevzal právny

zástupca žalobcu dňa 25.05.2016, pojednávania sa nezúčastnil a neúčasť neospravedlnil.
Žalovaná prevzala predvolanie na pojednávanie dňa 25.05.2016, svoju neúčasť na pojednávaní
ospravedlnila emailom doručeným súdu dňa 23.03.2016.
Podľa § 101 ods. 2 zák. č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny poriadok, ďalej „O.s.p.“) súd pokračuje
v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie

ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého
účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. V súlade s citovaným zákonným
ustanovením súd pojednával v neprítomnosti účastníkov konania.

Súd vykonal dokazovanie prečítaním žaloby, vyjadrenia žalovanej k žalobe z 03.03.2014, listu Európskej

komisie, článku v denníku Sme zo 16.07.2012, prečítaním návrhu žalobcu na prerušenie konania,
písomného vyjadrenia žalovanej k prerušeniu konania, oboznámením podstatného obsahu pripojeného
spisu tunajšieho súdu sp.zn. 13Er/567/2011 a mal súd preukázané:

Nahliadnutím do spisu Okresného súdu Lučenec Spr. 1213/2012 súd zistil, že žalobca podal žiadosť

o predbežné prerokovanie nároku žalovanej dňa 23.04.2012, žalobca doručil súdu žalobu na začatie
konania dňa 27.09.2012, čiže pred uplynutím 6 mesačnej lehoty od podania návrhu na predbežné
prerokovanie nároku. Súd mal za to, že ku dňu rozhodovania o žalobe žalobcu už bolo zrejmé, že
žalovaná nárok žalobcu v rámci predbežného prerokovania neuspokojila, čo vyplynulo z písomného
vyjadreniažalovanej,hoci6mesačnálehotanapredbežnéprerokovanienárokuvčaserozhodnutiasúdu

ešte neuplynula, súd z písomného vyjadrenia žalovanej k žalobe, nepovažoval žalobu za predčasne
podanú. Súd v konaní zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu,
a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda žalobcovi vznikla.

Z pripojenej fotokópie spisu sp.zn. 13Er/567/2011 súd zistil, že dňa 02.07.2011 bola súdu doručená

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, spolu s návrhom oprávneného
na vykonanie exekúcie zo dňa 18.05.2011, ktorý bol spísaný do zápisnice pred súdnym exekútorom,
exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom. Dňa 23.08.2011 súd uznesením č.k. 13Er/567/2011-14
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
12.09.2011. Uznesením č.k. 13Er/567/2011-18 zo dňa 23.09.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa

12.10.2011 súd exekúciu zastavil, nepriznal súdnemu exekútorovi ani oprávnenému právo na náhradu
trov konania. Návrhom na začatie konania pod sp.zn. 8C/116/2012 sa žalobca domáhal od žalovanej
zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 Eur a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 1076,90 Eur.

Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát

zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:
1/nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
2/vznik škody,
3/príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou.

Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.K nesprávnemu úradnému postupu - rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia po 15-dňovej lehote
treba uviesť, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou
toho,abymohlisúdyobjektívneposúdiťzákonnosťexekúcie,akexekučnýmtitulomjenotárskazápisnica

alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Samotnýžalobcauvádzalznenie ustanovenia§44ods.2Exekučnéhoporiadkuúčinnéhood01.06.2011
"Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie

a exekučný titul, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa
nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie." Ustanovenie §41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znie: "vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených".

Z týchto ustanovení jednoznačne vyplývala skutočnosť, že 15-dňová lehota na udelenie poverenia

neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Toto znenie je účinné od 01.06.2011,
kedy bol Exekučný poriadok novelizovaný zákonom č. 102/2011 Z. z., čo znamená, že akýkoľvek nárok
žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v
namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011 nemá žiadnu oporu v zákone.

Pred 01.06.2011 § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znel "vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených". V samotnej dôvodovej správe, je k
novelizovanémuustanoveniu§41ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadkuuvedené,žesprávnosťaplikácie
dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým
výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do

formulácie vložili slová "rozhodnutí rozhodcovských súdov", predstavovala len explicitnejšie ujasnenie
litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je
v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 01.06.2011.

Vo všeobecnosti je taktiež potrebné poukázať na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 ktorá
konštatuje, že "Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré
sú uvedené v ústave alebo v zákone (napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré
sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie

uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej
veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno
vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2

ústavy (I. ÚS 63/00)."

Z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky
prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje

osobitnúprávnuúvahunajmäsohľadomnato,žetietosatýkajúprávnychvzťahovpodliehajúcichrežimu
spotrebiteľských zmlúv.

Žalobca si v súvislosti so zamietnutím návrhu na udelenie poverenia uplatnil svoj nárok titulom
nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa neho spočíval v nesprávnej aplikácii právnych predpisov.

Je nepochybné, že posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o udelenie
poverenia, ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za
nesprávny úradný postup ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o
existencii nezákonného rozhodnutia. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tentozákonneustanovujeinak,právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímmožnouplatniť
iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto

orgánu.

V citovanej exekučnej veci súd zdôrazňuje, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, vo vzťahu
ku ktorému platila povinnosť exekučného súdu z úradnej moci preskúmať obsah takéhoto exekučného
titulu v zmysle hľadísk vymedzených v § 45 Zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Taký

prieskum si vyžadoval osobitnú úvahu s ohľadom na právny režim spotrebiteľskej ochrany. Nadväzne,
dĺžka exekučného konania v súdenej veci (od doručenia žiadosti na udelenie poverenia 02.07.2011,
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia dňa 23.08.2011) vzhľadom na vykonaný úkon (oprávnený na
výzvu súdu zo dňa 02.08.2011 doručil dňa 12.08.2011 súdu zmluvu o úvere), nebola takej povahy, aby
bolo možno vysloviť porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR (I. ÚS 16/2012) v zmysle

ktorého záverov, samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v
konaní. Súd konštatuje, že ani v jednej z dotknutých vecí žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup
(prieťahyvsúdnomkonaní)akozákladnýpredpokladprevznikzodpovednostištátuzaškoduspôsobenú
nesprávnym úradným postupom.
Je nepochybné, že posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o udelenie

poverenia, ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za
nesprávny úradný postup, ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o
existencii nezákonného rozhodnutia.

Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie

nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby
nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie
z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti
rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie namietaných žalobcom splnená. Predmetné rozhodnutie exekučného súdu nie

je možné považovať za nezákonné a zároveň ich zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať v
tomto konaní. Ide o namietanie samotného rozhodnutia, a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom
úradnom postupe.

Zároveň v tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti
o udelenie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie
na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa §41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného
poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to
bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu.

Žalobca ďalej uvádza, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal "opätovné posúdenie
práva žalobcu na zaplatenie dlhu". V tejto veci, je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného
súdu SR z 3. marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. októbra

2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn.
3 MCdo 11/2010 a uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010,
vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa,
preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v

takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca na niektorých miestach vo svojich žalobných návrhoch namietal
prieťahy v konaní, žalovaná odkázala na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať
pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných
prieťahoch v konaní.V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o náhrade škody môže pri
posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade,
ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie

vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky

konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom v niektorých žalobách, k nesprávnemu
úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období od augusta 2009 do decembra 2010.

Žalobca sa vo svojich žalobách domáhal náhrady materiálnej škody vo výške istiny s príslušenstvom

vymáhanej od povinného. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa
skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku
na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je okrem iného nevyhnutné preukázať existenciu
škody. Žalovaná tvrdila, že žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je
možné považovať za hypotetické. Čo sa týka prípadov uplatnenia majetkovej škody vo výške istiny s

príslušenstvom je potrebné poukázať na nasledovné. Žalobca v prvom rade nepreukázal existenciu
dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha. V druhom rade nepreukázal
existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a v treťom rade ani
nevymožiteľnosť pohľadávky. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že nie je možné vymôcť pohľadávku od
dlžníkažalobcuatvrdeniu,žerozhodnutievpodobezamietnutiažiadostioudeleniepovereniaspôsobuje

nevymožiteľnosť pohľadávky, poukázal žalovaný na to, že rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo
nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Nulitný rozhodcovský
rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku žalobcu na súde, v tejto súvislosti
poukázalnajudikatúruzaoberajúcusatoutootázkounapr.uznesenieKSvTrnavezodňa31.05.2012sp.
zn. 10CoE 308/2011, či uznesenie KS v Žiline zo dňa 11.07.2012 sp. zn. 20CoE 94/2012. Žalobca mal

možnosť získať iný exekučný titul, a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, resp. platobným
rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobách namieta. Na
základe všetkých uvedených skutočností bola toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať
žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal jednak
vznik a ani výšku škody.

Podľa § 4 ods.1 písm. a) Zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom ku dňu namietania nesprávneho úradného postupu vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola

spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom ku dňu namietania nesprávneho úradného postupu
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla
škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 9 ods. 1, 2, 4 citovaného zákona účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu,
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní

alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.Pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa Zák. č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné okrem
existencie nesprávneho úradného postupu, nezákonného rozhodnutia, vzniku škody, či nemajetkovej
ujmy preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami.

Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,
je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť

závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu
príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností bola žalovaná toho názoru, že žalobca nepreukázal,
že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal
vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o zamietnutí
návrhu na vydanie poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou

a nemajetkovou ujmou. Stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania
podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že
žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej
škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok,
ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle Zák. č. 514/2003 Z. z., považuje žalobu za

právne neopodstatnenú.

Podľa § 15 ods. 1 Zák. č. 514/2003, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 17 ods. 1, 2 a 3 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Podľa § 27 ods. 1 citovaného zákona zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/, účinný k 01.06.2011, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na

podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.Podľa § 44 ods. 1, 2 Zák. č. 233/1995, účinný od 01.06.2011, exekútor, ktorému bol doručený návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15
dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 Zák. č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,
exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od

doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Zák. č. 233/1995, účinný k 01.06.2010, podľa tohto zákona možno vykonať

exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 44 ods. 1, 2 Zák. č. 233/1995, účinný od 01.06.2010, exekútor, ktorému bol doručený návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15
dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 1, 2 Zák. č. 233/1995, účinný od 01.02.2002 do 31.05.2010, exekútor, ktorému
bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným

titulom najneskôr do 15 dní súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Vyššie citované zákonné ustanovenia súd aplikoval na zistený skutkový stav.
Podľa § 132 ods. 2 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
včítane toho, čo uviedli účastníci.

Súd v konaní rozhodoval o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Podľa § 3 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedná za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej
moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)

nesprávnym úradným postupom.

Zák. č. 514/2003 Z.z. má oporu v článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Pri jeho aplikácii sa
podporne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý je v tomto ohľade všeobecným predpisom.
Nároky na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov sa zásadne

uplatňujú na všeobecnom súde. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci má
povahu objektívnej zodpovednosti (bez zreteľa na zavinenie). Zákon nepozná žiadny liberačný dôvod,
na základe ktorého by sa bolo možné zbaviť tejto zodpovednosti.Štát zodpovedá za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom. Úradným postupom je postup
orgánov štátu súvisiacich s výkonom štátnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností
účastníkov daného konania. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom je tiež príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny
postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

Exekučné konanie ako druhá samostatná fáza civilného procesu je upravená v Exekučnom poriadku.
Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel upravených v Exekučnom poriadku, avšak štát
zodpovedá za škodu len ak je daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode.
Nesprávny postup súdu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

Súd poukazuje na tú skutočnosť, že aj v prípade keď nebolo rozhodnuté o žiadosti súdneho exekútora
v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote podľa § 41 odsek 2 písmeno d) s poukazom na ustanovenie §
44 ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011, samotné nedodržanie lehoty
stanovenej v exekučnom poriadku neznamená automaticky prieťahy v konaní. Exekučným titulom bol

rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. Súd musel preskúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný
titul. V exekučnom konaní objektívne posudzoval zákonnosť exekúcie, musel skúmať či rozhodcovská
zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Dĺžka exekučného konania bola primeraná
náročnosti veci. Súd považuje za potrebné uviesť, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je
oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný

súd Slovenskej republiky.

Podľa názoru súdu žalobca mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej
sťažnosti v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Otázkou, či v konkrétom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

včlánku48ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky,jekompetentnýpreskúmaťÚstavnýsúd,ktorýjuvsúlade
so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu
(IUS41/02).SúdnekonanieniejekompetentnýpreskúmavaťsúdvkonaníonáhradeškodypodľaZák.č.
514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda

súdu na podklade sťažnosti na prieťahy v konaní. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko
orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska
vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup svojho
alebo iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže
všeobecné súdy by preskúmali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať

aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve.

Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci
musia byť splnené všetky tri podmienky uvedené v Zák. č. 514/2003 Z. z., a to nezákonné rozhodnutie,
resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.

nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Z uvedených zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola
konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení

alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka
nepochybne nie je v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
namietanej žalobcom splnená. Predmetné rozhodnutie okresného súdu nie je možné považovať za
nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku
správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na udelenie poverenia taktiež nie je na mieste

posudzovať. Ide o namietanie samotného rozhodnutia, a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom
úradnom postupe.Vzhľadomnaskutočnosť,žežalobcavosvojomžalobnomnávrhunamietaprieťahyvkonaní,jepotrebné
poukázať na ustanovenie § 9 ods. 2 Zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je
explicitneuvedené,zčohovýlučnejemožnévychádzaťpriposudzovanínesprávnehoúradnéhopostupu

súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní.

V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 Zák. č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o náhrade škody môže pri
posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade,
ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie

vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca sa vo žalobe domáhal náhrady materiálnej škody vo výške istiny s príslušenstvom vymáhanej
od povinnej.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný

predpis neustanovuje inak.
Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa Zák. č. 514/2003 Z. z. je okrem iného
nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa názoru súdu žalobca nepreukázal existenciu škody a
nároky, ktoré si uplatňuje.
Na základe všetkých uvedených skutočností je súd toho názoru, že žalovaná nemôže niesť

zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože
žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody.

Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené

zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu nie je preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani
to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník, ďalej „OZ“) výkon práv a povinností
vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a

oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu
úradnémupostupudôjsť,atoprizohľadnenípovahypodnikateľskejčinnostižalobcuapovedomí,ktoréje
okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky

štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že
potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.
Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.

Žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými
mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods.
3 Zák. č. 514/2003 Z. z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu
(ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti
prípadnejujmyanásledky,ktoréžalobcovimoholnamietanýnesprávnyúradnýpostupspôsobiť,nemôže

byť žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností mal súd za to, že žalobca nepreukázal, že
by činnosťou exekučného súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tak neexistuje ani

príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o
zamietnutí návrhu na udelenie poverenia po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou
škodou a nemajetkovou ujmou. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok,ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle Zák. č. 514/2003 Z. z., súd žalobu ako právne
neopodstatnenú zamietol.

Žalovaná vzniesla námietku premlčania nároku s poukazom na § 19 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z. pri
každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti o
udelenie poverenia pred dňom 23.04.2009 (vtedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku).

Preskúmaním žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá bola
predmetom tohto konania súd zistil, že žiadosť bola súdu doručené po 23.04.2009, teda nárok žalobcu
premlčaný nie je.

Žalobca doručil súdu dňa 22.04.2016 návrh na prerušenie konania v súlade s § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach a o predložení prejudiciálnych

otázok, ktoré konanie prebieha pred Okresným súdom Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010, ide o konanie o
náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie. Prejudiciálne konanie č. C-168/15 doposiaľ nie
je právoplatne skončené, predložené prejudiciálne otázky majú podľa žalobcu podstatný význam pre
rozhodnutie o návrhu žalobcu.
Žalovaná v písomnom vyjadrení k návrhu na prerušenie konania dňa 16.05.2016 (súdu doručenému

20.05.2016) tvrdila, že ustanovenie § 109 ods. 2 O.s.p. dáva súdu fakultatívnu možnosť rozhodnúť o
prerušení konania o. i. aj v prípade, že pred iným orgánom prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Týmto konaním pred iným orgánom má byť v tomto
prípade konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie o prejudiciálnych otázkach podľa uznesenie a
Okresného súdu Prešov sp.zn. 7C/6/2010 zo dňa 07.10.2013.

Predmetom prejudiciálnych otázok je vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením
komunitárneho práva ne/činnosťou orgánov štátu pri výkone verejnej moci pri súčasnej nečinnosti a
nezáujme poškodeného na hájení svojich práv, vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou za škodu a
zodpovednosťou za bezdôvodné obohatenie, a posúdenie otázky, či má byť prednostne uplatňovaným
nárok na náhradu škody voči štátu alebo nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tretiemu

subjektu, ktorý sa v dôsledku porušenia komunitárneho práva orgánom štátu pri výkone verejnej moci
bezdôvodne obohatil. Z dôvodu, že predmet tohto konania nie je zrejmý, aké otázky a skutočnosti
relevantné pre toto konanie majú byť v konaní o predmetných prejudiciálnych otázkach zodpovedané,
je prerušenie takéhoto konania v rozpore s požiadavkou rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov
konania ( § 6, § 100 ods. 1 O.s.p.), čo je v konečnom dôsledku i podstatou samotnej žaloby. Žalovaná

poukázala i na skutočnosť, že podľa jej vedomostí konanie o prejudiciálnych otázkach pred Súdnym
dvorom Európskej únie nebolo do dnešného dňa začaté.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak

súd dal na takéto konanie podnet.

Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že konanie o prejudiciálnych otázkach položených Okresným
súdom Prešov v konaní sp.zn. 7C/6/2010 je takým konaním, v ktorom sa rieši otázka majúca význam
pre rozhodnutie súdu vo veci nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, vzhľadom na

tento predmet konania nie je zrejmé, aké otázky a skutočnosti relevantné pre toto konanie majú byť v
konaní o prejudiciálnych otázkach zodpovedané a preto návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol
aj z dôvodu, že prerušenie konania by bolo v rozpore s požiadavkou rýchlej a účinnej ochrany práv
účastníkov konania podľa § 6 a § 100 ods. 1 O.s.p.

Podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu
trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal.

Podľa ustanovenia § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh

spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania,
je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.Podľa ustanovenia§ 151 ods. 2 O.s.p. ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná
náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho
zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd

munáhradutrovkonanianepriznáavtakomprípadesúdniejeviazanýrozhodnutímoprisúdenínáhrady
trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalovaná bola v konaní úspešná. Náhradu trov konania si uplatnila, ale ich nevyčíslila s poukazom
na § 151 ods. 2 O.s.p., pričom súd konštatuje, že žiadne trovy jej v konaní nevznikli, pojednávania sa

nezúčastnila. Z týchto dôvodov súd úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo
dňa jeho doručenia cestou Okresného súdu Lučenec, Ul. Dr.Herza
14, 984 37 Lučenec na Krajský súd v Banskej Bystrici a to písomne
v troch rovnopisoch.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu , ktorým
bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým , že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v

§ 221 ods. 1 , b) konanie má inú vadu , ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205 a), f) rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.