Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. november 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12CoE/66/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115208706
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6115208706.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská
100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD.,
advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti povinnej R. Y.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom N. X, XXX XX F. F., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom,
Exekútorský úrad so sídlom Borovianska 17, 960 01 Zvolen, pod sp. zn. EX 2109/15, o vymoženie

1.103,14 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská
Bystrica č.k. 2Er/1248/2015 - 24 zo dňa 19. 05. 2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“ alebo „exekučný súd“) uznesením zo dňa 19.
05. 2015 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupom

podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súdny exekútor predložil na okresný súd
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s.
so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 7, IČO: 35 862 882, sp. zn. IA - C/1112/0116 zo dňa 25. 02.

2013. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o úvere zo dňa 23.01.2009 uzavretej
medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Obchodné
podmienky pre úver dostupná pôžička, dostupná pôžička - šikovná rezerva a Všeobecné obchodné
podmienky.
Súd prvého stupňa preskúmal v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ich súlad respektíve rozpor so

zákonom a dospel k záveru, že žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemožno vyhovieť.
Zmluvu uzavretú medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou, na podklade ktorej bol vydaný
rozhodcovský rozsudok, vyhodnotil podľa jej obsahu ako spotrebiteľskú zmluvu, ktorú uzavrel pôvodný
veriteľ ako dodávateľ, ktorého predmetom podnikateľskej činnosti je aj poskytovanie úverov, naopak
povinný pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci podnikateľskej alebo obchodnej činnosti ale vystupoval
ako fyzická osoba (nepodnikateľ) označená menom, priezviskom a rodným číslom.

Pokiaľ ide o uzavretú rozhodcovskú zmluvu, jej praktickým dôsledkom je napriek jej formálnemu zneniu
to, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred súdom. Alternatíva, že z rozhodcovskej
doložky vyplýva aj možnosť riešiť spor pred príslušným súdom v súdnom konaní, neodstraňuje značnú
nerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa(povinného),pretože
možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor, teda ak
sa rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať. Vychádzajúc však

z povahy samotnej zmluvy je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo
voľby medzi rozhodcovským súdom alebo súdom bude takmer vždy dodávateľ (oprávnený), nakoľkomiera jeho práv voči druhej zmluvnej strane zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom
vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany spotrebiteľa, keďže dominantnou je v
tomto prípade povinnosť spotrebiteľa splácať poskytnutý úver. Možnosť iniciovania sporu z uzatvorenej

zmluvy zo strany spotrebiteľa je teda skôr teoretická. Vzhľadom na to, že ako žalobca bude vo
väčšine prípadov vystupovať dodávateľ, takto formulovanou rozhodcovskou doložkou prakticky nanúti
povinnému podrobenie sa právomoci rozhodcovského súdu.
Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenie sa v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka
nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol

ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu, je
súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, na ktoré zmluva a obchodné podmienky pre úver len
odkazujú. Zmluva a obchodné podmienky pre úver sú pripravené na predtlačenom tlačive, do ktorého sa
len vpisujú požadované údaje a povinný nemal možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah zmluvných
dojednaní, pričom jeho jedinou alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako celku.
Prípadná zmena Všeobecných obchodných podmienok pôvodného veriteľa je zo strany povinného

taktiež vylúčená. Z takto formulovanej rozhodcovskej doložky je zrejmé, že povinný ako spotrebiteľ
nemal možnosť voľby pri založení právomoci rozhodcovského súdu, prípadne túto právomoc vylúčiť.
Všeobecné obchodné podmienky obsahujú niekoľko strán textu husto popísaného drobným písmom
z čoho možno vyvodiť, že povinný ani nemal vedomosť o tom, že uzatvára aj rozhodcovskú doložku.
Oprávnený mal predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby

bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby, ako aj poskytnúť mu informácie
o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená a aké dôsledky má riešenie sporov pred rozhodcovským
súdom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/9/2012). Rozhodcovskú
doložku v predmetnej veci teda nie je možné považovať za individuálne dojednanú.
Medzi neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve zaraďuje Občiansky zákonník aj ustanovenia,

ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Znenie rozhodcovskej doložky síce neodporuje doslovnému
zneniu zákonného ustanovenia, avšak s poukazom na vyššie uvedené svojimi dôsledkami sleduje ten
cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). Preto takto
uzatvorenú rozhodcovskú doložku súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Vzhľadom na znenie ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka sú neprijateľné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách absolútne neplatné, teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ
(povinný) dovolával. V zmysle § 39 Občianskeho zákonníka je neplatný aj právny úkon, ktorý svojim
obsahom alebo účelom obchádza zákon. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliada súd
z úradnej povinnosti (ex offo). Na základe vyššie uvedeného dospel exekučný súd k záveru, že

rozhodcovská doložka je absolútne neplatná, nakoľko obchádza ustanovenia zákona o neprijateľných
zmluvných podmienkach.
Ďalej exekučný súd uviedol, že Všeobecné obchodné podmienky obsahujú v bode 10.2.3 ustanovenie,
podľa ktorého ak povinný nedoručí pôvodnému veriteľovi najneskôr pri podpise zmluvy písomné
oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Ani toto ustanovenie

však nie je spôsobilé privodiť platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, nakoľko možnosť povinného
vysloviť nesúhlas s rozhodcovskou doložkou, a teda od nej odstúpiť je možné iba v prípade, že je platná.
Od absolútne neplatnej rozhodcovskej doložky, ktorá je neplatná ex tunc, sa odstúpiť nedá. Poukázal
taktiež na tú skutočnosť, že ak niekto mlčí tam, kde nie je povinný sa vyjadriť, nie je možné jeho mlčanie
považovať za súhlas ani za nesúhlas (z uznesenia Krajského súdu v Prešove spis. zn. 6CoE/256/12 zo

dňa 29. 11. 2012) ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 6Cdo/310/2012
zo dňa 25. 10. 2012, ktorý v obdobnom prípade vyslovil právny názor, že v prípade takto koncipovanej
rozhodcovskej doložky je správne konštatovanie o jej neprijateľnosti a tým aj neplatnosti z dôvodu, že
táto nebola individuálne dojednaná.
Predpokladom na zákonné vedenie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia po materiálnej

aj formálnej stránke. Súčasťou predpokladov na vykonateľnosť exekučného titulu je, že exekučný
titul bol vydaný orgánom, ktorý mal na jeho vydanie právomoc a v prípade ak nie, ide o právny akt
nulitný, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať, takýto akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa
na neho akoby neexistoval (uznesenie NS SR 3MCdo/20/2008 zo dňa 22. 04. 2009). Nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v

spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku
(Uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21. 03. 2012). Keďže právomoc rozhodcovského súdu
na rozhodnutie je v predmetnej veci založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po
preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, a preto v zmysle §44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol.

Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v
zákonnej lehote odvolanie, a to podľa § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e) v spojení s § 221 ods. 1 písm.
d), f), h) O.s.p. s tým, že nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. V odvolaní uviedol, že
exekučný súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o udelenie poverenia, a to skúmaním iných
listín ako pripúšťa výslovné znenie zákona § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V zmysle uvedeného

ustanovenia je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd nemá zákonné
oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku.
Rozhodnutie navyše nie je dostatočne odôvodnené v tom, ako súd dospel k uvedeným záverom. Ak
je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o

opravnom prostriedku ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Zákonodarca predpokladá plnú kontrolnú
jurisdikciu pre rozhodcu postupujúceho podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“)
a redukovanú kontrolnú jurisdikciu pre súd konajúci o zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe
žaloby. Zákonodarca pamätal na procesnú situáciu, v ktorej bude exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok a exepressis verbis určil rozsah oprávnenia exekučného súdu ustanovením § 45 ods. 1

ZoRK. Skúmanie listinných dôkazov z konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu je arbitrárnym a svojvoľným postupom v rozpore s ustanovením § 45 ods.
1,2 ZoRK a tým čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už
nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu, podľa ustanovení § 159 O.s.p. Súd nemôže vec prejednávať znova, nanovo

skúmať skutkový stav, nanovo vykonávať dôkazy a tie následne právne hodnotiť - navyše bez účasti
oprávneného. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka veci
rozhodnutej bráni tomu, aby bola opätovne posúdená.
Exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať
rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný. Je tu prekážka res iudicata a

konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa súčasného
vymedzenia a praktického fungovania existuje deľba úloh medzi dvoma rôznymi štádiami konania. V
prvej fáze sa rozhoduje o veci samej - nachádzacie konanie a v druhej fáze dochádza k nútenému
výkonu rozhodnutia, ktorého účelom je nútená realizácia súdneho alebo iného rozhodnutia vykonaná
zásahom do majetkových práv povinného. V rámci exekučného konania už preto nedochádza

k opätovnému preskúmaniu nachádzacieho konania a exekučné konanie tak nenahrádza opravné
konanie. Exekučný súd nemôže v rámci exekučného konania zaujímať právne stanoviská a úvahy k
výroku samotného exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku a musí sa obmedziť len na také dôvody
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov a nemôže
sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti poukázal na nálezy Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. ÚS 2/200, II. ÚS. 499/2012 a PL. ÚS 21/08.
Oprávnený ako právny nástupca T. F., a.s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami
rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok,
T. F., a.s., postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi
návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto

zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol, je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Ak by
právny predchodca neponúkol klientovi návrh rozhodcovskej doložky, došlo by k porušeniu zákona o
bankách. V zmysle § 3 ods. 2 ZoRK rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak
to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Keďže to vylúčené nebolo, nemal oprávnený inú
možnosť ako podať žalobu na rozhodcovský súd v zmysle dohodnutej doložky.

Ďalej poukázal oprávnený na to, že podľa jeho názoru exekučný súd nesprávne aplikuje ustanovenia
Občianskeho zákonníka, v súvislosti s čím poukázal na množstvo rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky. Exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinného a nebol preukázaný jej nedostatok
pri uzatváraní rozhodcovskej doložky. Bez akýchkoľvek skutkových a právnych dôvodov ju potom
označil za neplatnú, nerešpektujúc princíp zmluvnej slobody. Exekučný súd sa taktiež nevysporiadal s

odlišným právnym názorom, ktoré majú exekučné súdy tohto istého stupňa, dokonca samotný exekučný
súd a nijako nezdôvodnil tento odlišný postup. Ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku,
ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch zmluvných strán a konanie by prebiehalo na „štátnom“
súde, súd sa nevyjadril, akým spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bolprípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. Rozhodcovský súd nepochybil a postupoval
v súlade so zákonom. V zmysle príslušných ustanovení Rozhodcovského poriadku v rozhodcovskom
konaní rozhodujú traja rozhodcovia, pričom každej zo strán rozhodcovského konania je daná možnosť

vybrať jedného rozhodcu z predloženého zoznamu. Ak na výzvu strany rozhodcu nevyberú, urobí tak
Predsedníctvo Rozhodcovského súdu. V rozhodcovskom konaní teda rozhoduje vždy trojčlenný senát,
pričom jedného člena si môže vybrať každá zo strán. Predsedajúceho rozhodcu potom vyberajú vybraný
rozhodcovia a v prípade ich nečinnosti Predsedníctvo. Rozhodcami sú odborne spôsobilé a bezúhonné
fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenska.

Svojim postupom exekučný súd vykonával nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého
dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd. Oprávnený nemal možnosť vyjadriť
sa k odlišným právnym záverom, k vykonaným dôkazom a k novo vytvorenému skutkovému stavu.
Oprávnenému bolo takto odopreté právo byť účastníkom konania a zasiahlo sa do jeho práva podľa
článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ani OSP, ani Exekučný poriadok a ani ZoRK neobsahuje
oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd

konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo napríklad rozsudok
zrušiť alebo zmeniť jeho výrok.
K aplikácii sekundárneho práva Európskej únie a judikatúry Európskeho súdneho dvora oprávnený
uviedol, že záver súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky nie je možné oprieť o Smernicu EHS
č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva, je aktom

výlučne sekundárnej povahy. Taktiež nie je možné brať do úvahy judikatúru Európskeho súdneho dvora ,
nakoľko judikatúra Európskeho súdneho dvora vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne
alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči
účastníkom tohto konania bezprostredne záväzná. Zdôraznil, že teóriu o tzv. eurokonformnom výklade
právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku.

Podľa článku 288 konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej
únie zverejneného pod č. 2012/C326/01, (pôvodný článok 249) je rozhodnutie záväzné v celom rozsahu
a rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich.
Ďalej oprávnený poukázal na súvisiacu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov a na neprimerané
zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia. Postupom exekučného

súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek
právny úkon, bol nezákonne zvýhodnený len na základe jeho postavenia.
Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., ako zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučný titul, je
členom záujmového združenia Rozhodcovská a mediačná, a.s., zapísaného v zozname stálych
rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a je držiteľom

povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory, v súlade § 73 odsek 5 zákona o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní.
Na základe uvedeného potom oprávnený žiadal, aby odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie v
celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vyhovujealeboabyalternatívneodvolanímnapadnutérozhodnutie zrušilavecvrátilsúduprvéhostupňa

na ďalšie konanie.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnom úradníčkou. Zákonná sudkyňa uviedla, že

odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4, druhej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „ O.s.p.“) vec predložila na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p., preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie prvostupňového súdu podľa§ 219 ods.

1,2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Z predloženého súdneho spisu odvolací súd zistil, že dňa 30. 03. 2015 bol súdnemu exekútorovi JUDr.
Jozefovi Ďuricovi, Exekútorský úrad so sídlom Borovianska 17, 960 01 Zvolen doručený návrh na
vykonanie exekúcie oprávneného PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava,

IČO: 45 869 464 proti povinnej R. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. X, XXX XX F. F. na podklade
exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ,
ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave sp. zn. IA - C/1112/0116. Následne dňa 22.
04. 2015 bola na exekučnom súde osobne podaná žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia.Z exekučného titulu je zrejmé, že rozhodcovský súd vyhovel nároku uplatnenému na základe zmluvy
o úvere zo dňa 23. 01. 2009 (č.l. 4 spisu) uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného T. F.,
a.s., so sídlom T. ul. X/F., XXX XX F., IČO: XX XXX XXX a povinnou, a žalovanej (povinnej) uložil

povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu 1.103,14 Eur s príslušenstvom do troch dní od
právoplatnosti rozhodnutia s tým, že v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V texte úverovej zmluvy sú
právnym predchodcom oprávneného vopred predtlačené viaceré prehlásenia žiadateľa o úver - klienta
(povinnej) mimo iného o tom, že sa oboznámil s Obchodnými podmienkami pre úver a Všeobecnými
obchodnými podmienkami a súhlasí s ich obsahom (bod 3). Ďalej je v nej uvedené, že „sa zmluvné

strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a
výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných obchodných
podmienkach“ (bod 7). V Obchodných podmienkach pre úver dostupná pôžička, dostupná pôžička -
šikovná rezerva je v článku 11 bod 11.2 uvedené, že „zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory,
ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody sa uplatní na
riešenie sporov rozhodcovská doložka uvedená vo Všeobecných obchodných podmienkach, na základe

ktorej dochádza k mimosúdnemu riešeniu týchto sporov“. Vo Všeobecných obchodných podmienkach
v bode 10 je uvedené, že „Banka a Klient sa budú snažiť o urovnanie všetkých sporov, ktoré vzniknú
z Bankových obchodov rokovaním vedeným v dobrom úmysle a v snahe vyhnúť sa súdnemu riešeniu
sporov. Banka a Klient sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej s riešenia všetkých sporov, ktoré
medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní Služieb, Bankových produktov

a/alebo vykonávaní Bankových obchodov, z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní Služieb,
Bankových produktov a/alebo vykonávaní Bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a
zánik príslušnej Zmluvy, a to v nasledujúcom znení :
a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie
Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v

čase začatia rozhodcovského konania;
b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie
a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné
a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu.

Ak klient, najneskôr pri uzavretí Bankového obchodu a/alebo Zmluvy nedoručí Banke písomné
oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal.

Uvedené Všeobecné obchodné podmienky nie sú verifikované podpisom povinnej (č.l. 12 spisu).

Právne posúdenie daného zmluvného vzťahu a tým aj odôvodnenie napadnutého uznesenia, pokiaľ
súd pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že predmetnú zmluvu uzavretú medzi právnym predchodcom
oprávneného a povinnou treba klasifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú a následne aj skúmal, či zmluva
neobsahuje neprijateľné podmienky, považuje odvolací súd za vecné správne. Záver o spotrebiteľskom

zmluvnom vzťahu nerozporoval ani oprávnený v podanom odvolaní.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Pokiaľ odvolateľ namietal, že exekučný súd prekročil rámec svojej preskumávacej činnosti, odvolací
súd vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok zdôrazňuje, že
súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených
procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého
konania oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe

platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný
titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydaniea či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po
stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným
v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie v konaní sp. zn. 3 Cdo

146/2011 zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09. 02. 2012). Či ide o rozhodnutie
formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom
bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť
označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa
skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný

titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania
alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného
súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania
a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2.

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v
odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný
súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu

už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné
konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 1.
1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia

môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu,

exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný
titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky
nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd.

Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa

§ 37 ZoRK má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok
súdu (§ 35 ZoRK). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným
predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky),
či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo

vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom
podložený postup exekučného súdu, pričom okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka,
ktorá bola dohodnutá v obchodných podmienkach ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a
povinným spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta Občianskeho zákonníka.

Okresný súd sa správne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami,
na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Rozhodcovská doložka začlenená
do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a
povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka). Rozhodcovská doložka

ako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, pokiaľ uprednostňuje veriteľa pred spotrebiteľom (§ 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka), a preto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom
(§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku). Rozhodcovská doložka (bod 10.2.3 Všeobecných obchodných
podmienok) preferuje riešenie sporu rozhodcovským súdom a spotrebiteľovi nedáva žiadnu možnosť
dohodnúť si s veriteľom osobu/orgán, ktorý rozhodne ich prípadný spor zo spotrebiteľskej zmluvy.

Odvolací súd upresňuje, že rozhodcovská doložka obsiahnutá vo Všeobecných obchodných
podmienkach, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci, je
zmluvná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nebola so spotrebiteľom dohodnutáindividuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
vzniknutých na základe zmluvy na strane spotrebiteľa, a preto je potrebné považovať ju za neprijateľnú
bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých

v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť

spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

K námietke oprávneného o splnení povinnosti banky vyplývajúcej z ust. § 93b ods. 1 zákona o bankách
odvolací súd uvádza, že zo zákona o bankách síce vyplýva povinnosť banky ponúknuť klientovi
návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak z neho nevyplýva povinnosť zakotviť rozhodcovskú

doložku priamo vo formulárovej zmluve, v obchodných podmienkach resp. všeobecných obchodných
podmienkach, ktorých obsah klient nemôže ovplyvniť. Návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky môže
banka predložiť aj ako samostatný návrh, ktorý by umožňoval v danom prípade spotrebiteľovi dojednať
rozhodcovskú doložku individuálne. Spotrebiteľ (klient) svojim podpisom na formulárovej zmluve, ktorej
súčasťou sú aj Všeobecné obchodné podmienky upravujúce rozhodcovskú doložku vyjadruje súhlas tak

so samotnou zmluvou, ako aj so Všeobecnými obchodnými podmienkami, a tým aj s rozhodcovskou
doložkou v nich obsiahnutou, preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej
doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie zmluvy.

Pokiaľ oprávnený namietal, že postupom exekučného súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,

keďže nemal možnosť vyjadriť sa k zisteniam exekučného súdu a k porušeniu jeho práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy SR odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6
ECdo 232/2013 zo dňa 30.09.2014, podľa ktorého, ak by za porušenie zásady kontradiktórnosti mal byť
považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy
odoprávneného,neoboznámiltohtoúčastníkaexekučnéhokonaniasosvojímstanoviskomoneplatnosti

rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru odvolacieho súdu za situácie, že
platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie alebo zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania, treba tento nedostatok považovať za
zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu
vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom

odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením
rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval
zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov
konania, ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov
právneho štátu, ktorým je princíp racionality.

Argument oprávneného poukazujúci na neprípustnosť aplikácie Smernice Rady ES 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Súdneho dvora ES nie
je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu v danom prípade zásadný,
nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa

spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa tak, ako na ňu poukázal odvolací súd a len podporne
poukázal na výklad danej Smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Na základe uvedených záverov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.