Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 12C/54/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202195
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Bíróová

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2016:2214202195.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda v konaní pred sudkyňou JUDr. Evou Bíróovou v právnej veci žalobcu:

Pohotovosť, s. r. o., Bratislava, Pribinova 25, IČO 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou:
Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika, v zast.
Ministerstvom spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

(1) Žalobca sa žalobou zo dňa 27.09.2012 (doručenou Okresnému súdu Galanta) domáhal, aby

súd medzitýmnym rozsudkom určil, že „žalovaný je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta, pretože tento nerozhodol o žiadosti o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2580038 dlžníkom (povinným) Ľ. H. (v ktorej veci súdny exekútor
návrh na vykonanie exekúcie zaregistroval pod č. EX 2039/2010) v zákonom stanovenej lehote“
a ďalej sa domáhal rozhodnutia súdu rozsudkom, ktorým by bol žalovaný zaviazaný k „povinnosti
zaplatiť žalobcovi 125 eur titulom majetkovej škody a 715,47 eur titulom nemajetkovej ujmy“ a

priznal žalobcovi náhradu trov konania. V žalobe uviedol, že žalobca je právnickou osobou, ktorá
vykonáva podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V pozícii
oprávneného v exekučnom konaní navrhol žalobca postupom podľa § 38 a nasl. zák. č. 233/1995
Z. z. (Exekučný poriadok) zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor predložil návrh
žalobcu miestne a vecne príslušnému okresnému súdu a požiadal ho o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Žalobca poukázal na to, že v exekučnom konaní sa (pri postupe podľa § 44

ods. 2 Ex. por.) robil rozdiel medzi exekučnými titulmi vzhľadom na zmeny právnej úpravy procesného
postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
do 15 dní od doručenia žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným
rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. V danom prípade exekučnými titulmi
sú však rozsudky stáleho rozhodcovského súdu, nejde teda o rozhodnutie rozhodcovskej komisie,
ale rozsudok rozhodcovského súdu. Rozhodnutiami rozhodcovskej komisie sa rozumeli rozhodnutia

v pracovných sporoch, pričom prejednávanie a rozhodovanie pracovných sporov bolo k 01.02.1991
zrušené, rozhodnutia rozhodcovských komisií a nimi schválené zmiery však ostali naďalej vykonateľné.
Rozsudok rozhodcovského súdu je exekučným titulom podľa iného ustanovenia O. s. p. a neskôr
Exekučného poriadku (§ 274 písmeno h/ O. s. p. a § 41 ods. 2 písmeno i/ Ex. por. V zmysleuvedeného je tak založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným
titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. V zmysle právnej úpravy platnej do 31.05.2010

sa rozdiel medzi exekučnými titulmi a povinnosťou exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho
exekútora do 15 dní od doručenia žiadosti ani nerobil. V danom prípade exekučný súd napriek tomu, že
vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si spoluprácu s
účastníkmi konania, ktorá by mala podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu o žiadosti,
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 01.04.2011 (pričom konanie sa začalo 09.03.2010),

a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie
poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 388 dní). Žalobca
vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní a dosiahol vydanie rozhodnutia
(nielen a výlučne vo vzťahu k tejto exekučnej veci, ale skutkových okolnostiach prípadu aj vo vzťahu
k rade iných skutkovo a právne porovnateľných stagnujúcich exekučných vecí na okresných súdoch)
a dňa 02.07.2009 (?) spísal a podal žiadosť o informáciu o stave konania s námietkou porušovania

svojich práv márnym uplynutím času a žiadal nielen oznámenie informácie o aktuálnom stave konania,
ale aj konkretizovanie prekážky, ktorá bráni rozhodnutiu súdu o žiadosti súdneho exekútora, dňa
23.09.2009 opätovne spísal a podal žiadosť a zopakoval svoju námietku a ďalej tak urobil v ďalších
v piatich prípadoch v období od 13.11.2009 do 25.05.2011. Podľa názoru žalobcu v predmetnom
prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so

zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil
až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ospravedlniteľná, počas špecifikovaného
obdobia nevykonával vo veci úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca
nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Žalobca sa
o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, dozvedel po

doručení upovedomenia o začatí exekúcie (?). Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu si žalobca uplatňuje náhradu majetkovej ujmy predstavujúcej náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou správou a vymáhaním pohľadávky v období,
ktoré zbytočne plynulo medzi doručením žiadosti a rozhodnutím o nej. V tomto období žalobca vynaložil
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného

systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur a na administratívne
spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s
urgovaním a kontrolou stavu konania sumu 15 eur, spolu 125 eur. Táto suma by nezaťažila žalobcu,
ak by exekučný súd postupoval správne a dodržal by zákonom stanovenú dobu. Výška hmotnej
škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, nakoľko presnú škodu by

bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca. Zároveň si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože
samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase
zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením. Nesprávny úradný postup okresného súdu je dôsledkom jeho
nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne

očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo
k vyvolaniu nasledovných rizík - zánik povinného, strata kontaktu s povinným, insolvencia povinného.
Žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu včas efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že
žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá a je preto potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu.

V postupe exekučného súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára.
Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov a základných práv. Pri určení primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v
súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške

20.000 Sk, t. j. cca 660 eur, k čomu žalobca poukázal na doterajšie rozhodnutia Ústavného súdu SR vo
veciporušovaniaprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovsúdmivcivilnomkonaní.Výpočet
nároku na primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vykonal žalobca pomerom 55 eur za každý mesiac
omeškania v činnosti exekučného súdu. Žalobca postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody.
Žalovaný do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval.

(2) Žalobca vo svojom návrhu (žalobe) súčasne vzniesol námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu
Galanta. Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 23NcC/42/2012-21 z 22.10.2012 rozhodol, že sudcovia
Okresného súdu Galanta sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vecí sp. zn. 10C/223/2012 (v
ktorej bolo spojených 204 žalôb uznesením Okresného súdu Galanta č. k. 10C/223/2012 - 7 zo dňa
09.10.2012) a vec prikázal na prejednanie a rozhodnutie tunajšiemu súdu, ktorému vec napadla pod sp.

zn. 12C/39/2013. Okresný súd Dunajská Streda uznesením č. k. 12C/39/2013-49 zo dňa 13.12.2013
žaloby pôvodne vedené na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 10C/223/2012 až 10C/251/2012,
10C/253/2012 až 10C/314/2012 a 10/316/2012 až 10C/428/2012 vylúčil na samostatné konania (teraz
sp. zn. 12C/39/2013 a sp. zn. 12C/28/2014 až 12C/230/2014).

(3)Žalovanémuboližalobyeštevspojenejvecipôvodnýmsúdomdoručenédňa17.12.2012.Kžalobesa

vyjadril žalovaný na výzvu tunajšieho súdu zo dňa 03.05.2013 písomným podaním z 02.07.2013 (originál
vyjadrenia je založený v spise zn. 12C/39/2013), v ktorom navrhol žalobu ako právne neopodstatnenú
zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania. Uviedol, že žalobca v jednotlivých žalobách
zmätočne označil povinných z exekučných konaní, neuvádza spisové značky príslušných exekučných
konaní vedených na súde, neuvádza relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, majúce

význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa žalobca o vzniku škody v jednotlivých prípadoch
dozvedel. Žalobca nepripojil ani jeden relevantný dôkaz preukazujúci vôbec existenciu predmetného
exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď. Žalobca síce uviedol časti dôkazov,
najmä s odkazom na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, hoci
dôkaznébremenoznášažalobcasám.Zformulovanýchžalôb(vktorýchnezákonnosťúradnéhopostupu

okresnéhosúduvidížalobcavtom,žeokresnýsúd1/nerozhodolonávrhunazmenusúdnehoexekútora
v zákonnej lehote, 2/ rozhodol o poverení exekútora po 15-dňovej lehote, 3/ rozhodol o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote) nie je jednoznačné, na
základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobách sa tieto tituly prelínajú, či z titulu
nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, či z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o

udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka prieťahov
v konaní, žalobca uvádza kroky, ktoré podnikol na jeho odstránenie, len pri žalobách týkajúcich sa
exekučných konaní, v ktorých boli zamietnuté žiadosti o udelenie poverenia; jeho žiadosti o informáciu
o stave konania nie je však možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu
tvrdených prieťahov a k ich účinnému odstráneniu, žalobca neuvádza, či využil možnosť podania

sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi súdu, resp. možnosť podania
ústavnej sťažnosti. Žiadosti o informáciu o stave konania nie je možné považovať za aktívny postoj
žalobcu vo veci v záujme účinného odstránenia prieťahov - tu poukázal žalovaný na nález Ústavného
súduSRč.k.III.ÚS69/2011-25z03.05.2011,vzmyslektoréhosťažovateľmápredovšetkýmpostupovať
v zmysle zásady vigilantibus iura (každý, nech si stráži svoje právo). Tiež poukázal na to, že všeobecný

súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v inom konaní súdu. Dňa
23.04.2012 boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody, žaloby však okresnému súdu boli doručené už 27.09.2012, z čoho je zrejmé, že žalobca ich
nepodal po uplynutí šesťmesačnej lehoty. Žalovanému bolo doručených niekoľko desiatok tisíc žiadostí
žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, žalobca neposkytol v rámci predbežného

prerokovania požadovanú súčinnosť, čím bol proces predbežného prerokovania fakticky zmarený.
Žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp.
zmaril možnosť splnenie uvedených predpokladov čo i len posudzovať, preto žiadny z uplatnených
nárokov uspokojený nebol. Dôkazné bremeno preukázať predbežné prerokovanie nároku je na strane
žalobcu a nemôže zaťažovať žalovaného, ktorý nemôže jednoznačne potvrdiť, že jednotlivé uplatnené

nároky (v jednotlivých žalobách) boli predmetom doručených žiadostí o predbežné prerokovanie. V
zmysle citovaných §§ 15 ods. 1 a 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci sa poškodený práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci
môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. Preto podľa žalovaného ide o predčasne uplatnený nárok na

súde. Napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré (výzvy) žalovaný adresoval žalobcovi
po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, bola žalovanému
doručená len všeobecná odpoveď, v ktorej žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil
žiadané informácie, neposkytol teda žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaní žiadosti azmaril akúkoľvek možnosť predbežne nárok na náhradu škody prerokovať. Ďalej žalovaný poukázal,
že pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky ustanovené zákonom č.
514/2003 Z. z., pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri

výkone verejnej moci, súčasne. K rozhodnutiu o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po
pätnásťdňovej lehote žalovaný uviedol, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota je výraznou prekážkou
toho,abymohlisúdyobjektívneposúdiťzákonnosťexekúcie,akexekučnýmtitulomjenotárskazápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písmeno
c/ zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, čo sa prejavilo vo veľkom počte nezákonných

exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania. Z ustanovenia § 44 ods. 2 Ex. por. účinného
od 01.06.2011 jednoznačne vyplýva skutočnosť, že pätnásťdňová lehota na vydanie poverenia neplatí
pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Akýkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci z
nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných
konaniach začatých po 01.06.2011 nemá žiadnu oporu v zákone. Argumentácia žalobcu v súvislosti
s takzvanými rozhodnutiami rozhodcovských komisií nie je správna, k čomu žalovaný poukázal na

dôvodovú správu k novele Exekučného poriadku zákonom č. 102/2011 Z. z., podľa ktorej správnosť
aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojím
autentickým výkladom aj Národná rada SR, zároveň poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 16/02. Samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v
konaní. Žalobca (s poukazom na § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. účinného od 01.01.2013) nepreukázal,

že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo
právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup
spočívajúcivexistenciiprieťahov.Efektívnosťarýchlosťsúdnehokonanianiejeoprávnenýpreskúmavať

súd v konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 9Co/285/2011). Podľa skutkových okolností uvádzaných žalobcom v niektorých žalobách, k
nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009. S poukazom
na § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. žalovaný pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo
k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti na udelenie poverenia pred dňom 23.04.2009 (t. j.

3 roky pred dňom, kedy boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku)
vzniesol námietku premlčania. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je okrem iného
nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Žalobca existenciu škody nepreukázal a nároky,
ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Žalobca neuvádza, či uvádzané vecné náklady
predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk a žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov navyše

nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech. Na
preukázanie vzniku škody by žalobca musel v konaní produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej
individuálnej pohľadávke. Žalobca ako spoločnosť zaoberajúca sa spotrebiteľskými úvermi k svojej
činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, takýto systém musel využívať nielen
počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok,

ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali
bez namietaných nedostatkov. Náklady prevádzkovania na správu informačného systému vznikali
žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a ich uplatnenie považuje žalovaný za účelové. Paušálnou
sumou na administratívne spracovanie urgencií a publikačné výdaje si žalobca uplatňuje neprimerané
čiastky. Uplatňovanie nároku na majetkovú škodu je nepodložené, nadhodnotené a nepreukázané.

Žalobca nepreukázal existenciu dlžníka, existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti, ani
nevymožiteľnosť pohľadávky. K nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu poukázal žalovaný vo svojom
vyjadrení na § 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. Poukázal na to, že každé prípadové okolnosti
sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660 eur za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha.
Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal z významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o

veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Tiež ústavný súd prihliada aj na to, či sťažnosť
predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa
priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov ústavného súdu, keď predseda súdu
nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Nie je tak

preukázanývzniknemajetkovejujmy,anito,žebysamalaposkytovaťjejnáhradavpeniazoch.Žalovaný
zdôraznil potrebu zohľadnenia ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, aj § 17 ods. 2, 3 zák.
č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Nie je možné totiž opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnémupostupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo
žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv a práve uplatňovanie rôznych

pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a
v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. S poukazom na to pripojil žalovaný k svojmu
vyjadreniu list Európskej komisie adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej
únii v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu a s tým súvisiacimi sťažnosťami od slovenských
spotrebiteľov a slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov. Žalobca a jeho praktiky sú vnímané

verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy vo viacerých prípadoch
konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu
podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca
je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb. Žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu,
súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva.

(4) Podľa § 115a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani
v drobných sporoch. Podľa § 200ea ods. 1 O. s. p. ak v priebehu konania dosiahne predmet konania
sumu 1000 eur, od toho okamihu ide o drobný spor. Podľa § 156 ods. 3 O. s. p. vo veciach, v ktorých súd
rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

(5) Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a obsahom spisu tunajšieho
súdu zn. 12C/39/2013 a Okresného súdu Galanta sp. zn. 20Er/389/2010 a zistil nasledovný skutkový
stav veci:

(6) Dňa 27.04.2010 podal súdny exekútor na Okresný súd Galanta žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vo veci oprávneného - žalobcu (na jeho návrh zo dňa 09.03.2010 proti povinnému
Ľudovítovi Halászovi) na vymoženie istiny 1.500 eur s príslušenstvom. Exekučným titulom v danej veci
bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave č. k. SR 18646/09 zo dňa 18.11.2009. Okresný

súd Galanta postupom podľa § 44 ods. 2 Ex. por. (v poradí prvým) uznesením č. k. 20Er/389/2010-17
zo dňa 27.12.2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
z dôvodov neplatnosti rozhodcovskej doložky, a teda že rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým
exekučným titulom na vykonanie exekúcie (kedy najneskôr pri doručení uznesenia dňa 15.03.2011 sa
dozvedel žalobca aj číslo súdneho - exekučného spisu v danej veci!). Uznesenie napadol odvolaním

žalobca (v exekučnom konaní v postavení oprávneného), odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a
vec vrátil na ďalšie konanie. V poradí druhým uznesením č. k. 20Er/389/2010-58 zo dňa 13.05.2013
Okresný súd Galanta opäť žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol, rozhodnutie
sa stalo právoplatné dňom 04.06.2015 (v spojení s uznesením odvolacieho súdu, ktorý uznesenie
prvostupňového súdu potvrdil). V súvislosti v týmto postupom súdu mala žalobcovi vzniknúť škoda,

náhrady ktorej sa v tomto konaní domáha. Následným uznesením č. k. 20Er/389/2010-88 zo dňa
09.07.2015 bolo s poukazom na § 44 ods. 3 Ex. por. exekučné konanie zastavené, exekútorovi súd
náhradu trov exekúcie nepriznal.

(7) Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bodu 1. zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v znení platnom a účinnom ku dňu zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia) vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci
podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla
v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

(8)Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Podľa ods. 2 zodpovednosti podľa odseku 1 sa
nemožno zbaviť.

(9) Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa ods. 2 právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

(10) Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.
(11) Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

(12) Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Podľa ods. 2 v

prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

(13) Podľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri

roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Podľa ods. 3 lehota neplynie počas predbežného
prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však
počas šiestich mesiacov.

(14) Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.

(15) Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a

nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

(16) Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov

iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

(17) Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (v znení platnom v čase začatia exekučného konania)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.

(18) Podľa § 41 ods. 1 Ex. por. exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo,
zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Podľa ods. 2 písm. d/ podľa tohto zákona možno vykonať
exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

(19) Podľa § 79 ods. 2 O. s. p. navrhovateľ je povinný k návrhu pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa
odvoláva, okrem tých, ktoré nemôže pripojiť bez svojej viny. Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú
povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie

nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
(20) Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, alebo nezákonným
rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou
objektívnou (bez ohľadu na zavinenie). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musiabyť splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne.
Pri splnení všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť. Základnými
predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo

nezákonným rozhodnutím sú 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/ vznik a
existencia škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom a škodou.

(21)Nesprávnymúradnýmpostupommôžebyťajoneskorenévydanierozhodnutiavdôsledkuporušenia

stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj
nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote,
ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov" (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky) - rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 126/2009 zo dňa 30.6.2010.

(22) K námietke premlčania vznesenej žalovaným súd uvádza, že žiadosť žalobcu o predbežné

prerokovanienárokovuplatňovanýchvtomtokonaníbolapodanáužalovaného23.04.2012avzávislosti
od toho by nároky, ktoré eventuálne vznikli žalobcovi v lehote troch rokov pred touto žiadosťou o
predbežné prerokovanie, mohli byť premlčané, keby išlo o nároky vzniknuté pred dňom 23.04.2009. V
predmetnej veci bola žiadosť o udelenie poverenia doručená po dni 23.04.2009 (27.04.2010), preto je
námietka premlčania neaktuálna.

(23) Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody v sume 125 eur a na náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 715,47 eur. Žalobca podľa vlastného tvrdenia vynaložil v danom období
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administratívne

spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje
spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Zároveň si žalobca
uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Sumu 715,47 eur žalobca vyčíslil výpočtom - sumou 55 eur za každý mesiac omeškania činnosti

exekučného súdu. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že nesprávnym úradným
postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom súdu
dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a, že mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v
zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu
mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že

žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Za nesprávny úradný postup exekučného súdu považoval
žalobca skutočnosť, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v lehote 15 dní podľa § 44 ods. 2 Ex. por.

(24) V danom prípade mal súd za preukázané, že exekučný súd poverenie na vykonanie exekúcie

nevydal, ale žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol, následne exekučné konanie
zastavil. Majetková škoda a nemajetková ujma mala byť žalobcovi spôsobená nesprávnym úradným
postupomOkresnéhosúduGalantavpredmetnomexekučnomkonaní,tentomalpodľažalobcuspočívať
v tom, že rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom
stanovenej doby s omeškaním viac ako 388 dní. Žalovaný sa bránil tým, že zo samotnej dikcie § 44

ods. 2 Ex. por. vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia a tým, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená
automaticky prieťahy v konaní.

(25) Z exekučného spisu je zrejmé, že uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie

poverenia nebolo napadnuté odvolaním (keď uznesenie obsahovalo poučenie o možnosti podať
odvolanie) a toto nebolo ani zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Ustanovenie § 6 zákona
č. 514/2003 Z. z. umožňuje síce výnimku z obligatórnej povinnosti vyčerpania riadnych opravných
prostriedkov podľa osobitného predpisu. Zákonodarca tým chcel umožniť v prípadoch hodných
osobitného zreteľa uplatňovanie zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (pri

splnení ostatných predpokladov) aj takým poškodeným, ktorí podmienku podania riadneho opravného
prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu nesplnili (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo
171/2009 zo dňa 29.04.2010). Posúdenie prípadu za hodný osobitného zreteľa patrí do kompetencie
súdu. Muselo by ísť o prípady, keď nepodanie riadneho opravného prostriedkubolo spôsobené skutkovým alebo právnym stavom, ktorý vylučoval alebo znemožňoval jeho podanie
(vážnedôvodynastraneúčastníka:náhlanevyhnutnáhospitalizácia,obmedzeniealebostrataprocesnej
spôsobilosti, alebo na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, napr. nesprávne poučenie

o možnosti podania opravného prostriedku a pod.). Muselo by ísť ďalej o rozhodnutie, ktoré je zjavne
nezákonné, napr. ak súd rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do jeho právomoci, prekážka res iudicata
(rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co 72/2008 zo dňa 07.10.2008).

(26) Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich
súladu so zákonom. Pritom skúma, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané
orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch
ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. V nadväznosti na uvedené je
treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozsudku sp. zn. 3Cdo 164/1996
zo dňa 27.01.2007 (Zbierka stanovísk a rozhodnutí č. R 58/1997) uviedol, že „súdna exekúcia môže

byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude
exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v
každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Súd v exekučnom konaní realizoval svoje oprávnenie
posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo
1/2012 zo dňa 21.03.2012).

(27) Súd má za to, že exekučný súd postupoval v súlade so zákonom. Z ustanovenia § 44 ods.
2 Ex. por. vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom (pritom od 01.06.2010 neplatí ani táto lehota,

ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/). Pokiaľ súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Lehota 15 dní sa nevzťahuje na prípad zisteného rozporu a vydania uznesenia o zamietnutí
žiadosti. Takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu zákon neukladá, pričom
toto platilo aj pred dňom 01.06.2010 (nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 520/2012 zo dňa 10.07.2013).

(28) Samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny
úradný postup súdu, pretože postup súdu našiel vyjadrenie v rozhodnutí, nebol neefektívny (rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cdom 129/97 zo dňa 29.06.1999). Výsledkom rozhodovacej činnosti
súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne. Zo zákona nevyplýva,

že kogentne musí vždy súd žiadosti vyhovieť. Práve táto rozhodovacia činnosť je podstatou súdnictva a
nemožno ju vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup (uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo
1018/07 zo dňa 25.08.2009). Nesprávny úradný postup možno vymedziť tak, že ide o porušenie právnou
normou predpísaného postupu štátneho orgánu, alebo účelu postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo
nesúvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu a ak tento postup nenašiel svoj bezprostredný

výraz vo vydanom rozhodnutí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/04). Nesprávnym
úradným postupom je činnosť spojená s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri nej alebo v
jej dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie orgánu verejnej
moci alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu. Uvedené ustanovenie zakladá
objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorá predpokladá splnenie súčasne troch

podmienok, a to nesprávny úradný postup príslušného orgánu verejnej moci, vznik škody poškodenému
a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa neviaže na vydanie rozhodnutia v predpísanom
konaní a s rozhodovaním buď vôbec nemusí súvisieť, alebo naopak ide o taký postup v konaní smerujúci
síce k vydaniu rozhodnutia, ktorý sa však bezprostredne v obsahu rozhodnutia neodrazí. Úradný postup

nie je možné spravidla upraviť natoľko detailne, aby pokrýval všetky predpísané dielčie kroky, ktoré
je potrebné v rámci výkonu právomoci uskutočniť. Správnosť úradného postupu musí byť hodnotená i
hľadiskom účelu, ku ktorého dosiahnutiu postup orgánu verejne moci smeruje.

(29) Súd na základe vyššie uvedeného preto uzavrel, že v danom prípade k nesprávnemu úradnému

postupu súdu nedošlo (z pohľadu tvrdeného nedodržania zákonnej lehoty).

(30) Čo sa týka prieťahov v exekučnom konaní, otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (prieťahy v konaní tvrdil žalobca), jekompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa základných kritérií:
zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Priebeh súdneho konania nie je

kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale výlučne
Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti. Rozhodnutie ústavného súdu žalobca nepredložil a na
toto sa v žalobe ani neodvolával.

(31) Takýto výklad vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012 zo dňa 07.05.2013,

v zmysle ktorého v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods.
2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu, pozn.) sa otvára priestor na
to, aby sťažovateľ podal v súlade s ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobu
o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o ktorej sú oprávnené a aj povinné rozhodnúť
vecne a miestne príslušné všeobecné súdy. Ústavný súd tu vyslovil názor, že až po konštatovaní

porušenia základných práv čl. 48 ods. 2 ústavy sa otvára možnosť podať predmetnú žalobu. Navyše,
ako aj z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01).

(32) Vychádzajúc z vykonaného dokazovania považoval súd nárok žalobcu na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta za neopodstatnený. Okresnému
súdu Galanta bola doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú žiadosť súd
zamietol, pričom o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol na 274. deň od jej doručenia súdu, a nie s
omeškaním viac ako 388 dní, ako uvádza žalobca. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne

disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej
republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať
dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania. Exekučný
poriadok určuje lehotu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie na vydanie iného rozhodnutia

o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonná lehota neexistuje, a teda nemožno konštatovať, že
v prejednávanej veci nebola nedodržaná lehota na vydanie rozhodnutia, keďže zákon v čase podania
návrhu na súd lehotu neurčoval. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských

rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úpravu, najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov
podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.

(33) Žalobca ako oprávnený v exekučnej veci žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas doby od
doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o jej zamietnutí bol v

neistote a hrozila mu akákoľvek škoda. Rovnako žalobca nepreukázal, že táto doba viedla k strate jeho
legitímnych očakávaní, že nastane zákonom predpokladaný stav a vyvolala riziko ohrozujúce konečné
vymoženie pohľadávky, keďže aj v mnohých iných exekučných veciach žalobcu ako oprávneného
bola spochybnená právomoc rozhodcovského súdu, resp. materiálna vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku. Nepochybne o žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté. V

postupe Okresného súdu Galanta neboli zistené žiadne pochybenia, a preto možno konštatovať, že
sa nedopustil nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom k uvedeným konštatovaniam je zrejmé, že
absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný postup orgánu
verejnejmoci,ktorýnesprávnyúradnýpostupnebolvkonanípreukázaný.Zovšetkýchvyššieuvedených
dôvodov súd návrh žalobcu považoval za neopodstatnený.

(34) Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca
napriek márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 O. s. p. žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal ich
vznik. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie
tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok

neunesenie dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich
tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky
v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
ostatných vykonaných dôkazov. Podľa názoru súdu sa žalobcovi nepodarilo vôbec preukázať, že by muv súvislosti s postupom Okresného súdu Galanta v exekučnej veci vznikla akákoľvek škoda, či ujma.
Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nákladov spojených so správou a vymáhaním pohľadávky bez toho,
aby ich bližšie špecifikoval (napr. koľko zamestnancov informačného systému spravovalo pohľadávky

dlžníkov,akýpočetpohľadávokspravovalpomocouinformačnéhosystému,ktomuspravovalaudržiaval
informačný systém a za akú odmenu), keď nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil
povinný už tým, že nesplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Znamená
to,ževzniknákladovžalobcuakooprávnenéhovexekučnomkonanínasprávuavymáhaniepohľadávky
niejevpríčinnejsúvislostispostupomOkresnéhosúduGalantavexekučnejveci.Žalobcasvojetvrdenia

ovznikumajetkovejškodyvžalobevšeobecnepopísanénijakonezdokladovala(paušalizované)určenie
výšky majetkovej (skutočnej) škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku.

(35) V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy súd uvádza, že samotné vedenie exekučného
konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného,
resp. exekútora, s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla

dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť už v čase pred rozhodnutím v základnom
konaní. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Samotnú situáciu
vyvolal sám žalobca tým, že uprednostnil rozhodcovský súd (súkromnoprávny orgán) pred všeobecným
súdom, ktorý by nepochybne pri rozhodovaní vychádzal zo zákona o spotrebiteľských úveroch,
zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe. Nepochybne žalobcovi musela byť všeobecne známa

vzhľadom na predmet jeho podnikania (poskytovanie úverov z vlastných zdrojov), a to ešte pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie, rozhodovacia prax všeobecných súdov v danej problematike
rozhodcovských rozsudkov. Preto, ak by aj žalobcovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma,
nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s postupom Okresného súdu Galanta v exekučnej veci.

(36) K žalovaným namietanému nedodržaniu 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku súd
uvádza, že žalobca v podaní zo dňa 20.05.2013 tvrdí, že podal žalovanému celkom 43.597 návrhov.
Súdu však žalobca nepreukázal, že podal návrh aj v prejednávanej konkrétnej veci, pričom dôkazné
bremeno ťaží práve žalobcu. Jeho „výhovorky“ typu, že nedisponuje rovnopisom návrhu na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, navyše obsahujúcim dátum podania, z dôvodu hospodárnosti,

abynedošlovsúvislostisnesprávnymúradným postupomsúduknavýšeniumateriálnejškodynastrane
žalobcu, a preto navrhol predloženie administratívneho spisu žalovaného, v ktorom by mal mať žiadosť
žalobcu založenú, neobstoja. Podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je
základnou hmotnoprávnou podmienkou pre podanie žaloby. Žalovaný vo svojom vyjadrení nepotvrdil
podanie konkrétnej žiadosti a práve žalobca sa mal pre takýto prípad zabezpečiť rovnopisom podania (a

predložiť ho prílohou k žalobe v súlade s § 79 ods. 2 O. s. p.) a mal vedieť, že v prípade, že súd posúdi
jeho nároky za oprávnené, má právo na náhradu trov vzniknutých mu v súvislosti s uplatnením nároku.
Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že dôkaz žalobca nepripojil k žalobe vlastným zavinením.

(37) Všetky vyššie konštatované skutočnosti, a to nepreukázanie nesprávneho úradného postupu

súdu, reálne nepreukázanie vzniku škody, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody, ako aj nepreukázanie dodržania zákonného postupu o podaní písomnej
žiadosti k predbežnému prerokovaniu nároku boli dôvodom na zamietnutie uplatneného nároku pre jeho
nedôvodnosť.

(38) Žalobca vo svojom žalobnom návrhu žiadal o veci rozhodnúť tzv. medzitýmnym rozsudkom (§ 152
ods. 2 O. s. p.). Rozhodnutie o základe veci medzitýmnym rozsudkom zohľadňuje zásadu účelnosti a je
opodstatnené v prípade, ak by súd 1. stupňa žalobe vyhovel a
pokračoval by po právoplatnosti dokazovaním o výške uplatneného nároku. Pri zamietajúcom
medzitýmnom rozsudku nie je zrejmá jeho efektívnosť.

(39) O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1, 2 O. s. p.,
žalovanému ako procesne úspešnému účastníkovi v spore vzniklo právo na náhradu trov konania voči
žalobcovi, súd náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne v konaní nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jehodoručenia, na Krajský súd v Trnave cestou tunajšieho súdu.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť

a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.