Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. jún 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/174/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712219721
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5712219721.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany

Nemčekovej, členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
ZAGRO Michalovce, spol. s r.o., so sídlom Farska 32, 071 01 Michalovce, IČO: 31 676 359, zastúpeného
právnym zástupcom JUDr. Radoslavom Sotákom, advokátom, so sídlom G.. A. X, XXX XX M., proti
žalovaným: 1/ M. A., bytom B. X, XXX XX B., 2/ K. W., bytom I. X, XXX XX M., obom žalovaným
zastúpeným právnym zástupcom JUDr. Milanom Hablákom, advokátom, so sídlom M. R. Z. XX, XXX XX
M., v konaní o zaplatenie 9.294,25 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Martin č.k. 18Cb 217/2012-249 zo dňa 01.07.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb 217/2012-249 zo dňa 01.07.2015 vo výroku o zamietnutí
žaloby p o t v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb 217/2012-249 zo dňa 01.07.2015 vo výroku o trovách
konania z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým meritórnym výrokom rozsudku okresný súd žalobu (o zaplatenie 9.294,25 Eur s
príslušenstvom) zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd poukázal na žalobu (doručenú

súdu 27.12.2012), ktorou sa žalobca domáhal proti žalovaným v rade 1/ a 2/ (ďalej aj len „žalovaný 1/“ a
„žalovaný2/“)spoločneanerozdielnezaplatiťžalobcovisumu15.933,-Eursozákonnýmročnýmúrokom
z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovaným v rade 1/ a 2/ do zaplatenia a
trovy konania. Podľa žaloby, na základe Zmluvy o obchodnej spolupráci zo dňa 02.03.2007 (ďalej aj len
„zmluva“ alebo „zmluva o obchodnej spolupráci“), uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou SALIM
v.o.s., Osloboditeľov 1, 038 53 Turany, IČO: 31 599 648 (ďalej aj len „SALIM v.o.s.“) dodával žalobca
tejto spoločnosti mraziace boxy a mraziarenský tovar. Dňa 08.12.2009 došlo k ukončeniu spolupráce

so SALIM v.o.s. výpoveďou zo strany žalobcu. Žalovaní v rade 1/ a 2/ boli v tom čase spoločníkmi
SALIM v.o.s., ktorá zmenila dňa 17.03.2010 právnu formu na s.r.o. V čase vzniku záväzkov SALIM v.o.s.
prevádzkovala činnosť ako verejná obchodná spoločnosť a v zmysle § 86 Obchodného zákonníka, zák.
č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „OBZ“), za záväzky spoločnosti ručia žalovaní
v rade 1/ a 2/ zo zákona, keďže boli spoločníkmi tejto v.o.s. od 28.01.1994 do 16.03.2010. Od 17.03.2010
boli žalovaní, vzhľadom na zmenu právnej formy spoločnosti na s.r.o., spoločníkmi spoločnosti s ručením
obmedzeným; 30.12.2010 previedli obchodné podiely na A. Rigovú. Žalobca poukázal na čl. 9.10. a

13.3. zmluvy o obchodnej spolupráci a uplatnil proti žalovaným v rade 1/ a 2/ za nesplnenie povinnosti
podľa čl. 9.10. v období od 01.01.2009 do 10.12.2009 (ďalej aj len „rok 2009“) zmluvnú pokutu vo výške
1.327,75 Eur mesačne - 12 x 1.327,75 = 15.933,- Eur, dohodnutú v čl. 13.3. Zmluvnú pokutu uplatnil v
nižšej sume, ako bolo zmluvne dohodnuté. Nesplnenie povinnosti (9.10 zmluvy) spoločnosť SALIM v.o.s.nenamietala vo vyjadrení k výpovedi žalobcu zo zmluvy. Výzvu zo 16.11.2012 na zaplatenie zmluvnej
pokuty sa žalobcovi nepodarilo doručiť SALIM s.r.o., preto žalobca uplatnil s poukazom na § 306 OBZ
zmluvnú pokutu titulom ručenia priamo voči bývalým spoločníkom.

Okresný súd Martin pôvodne o celej žalobe o zaplatenie 15.933,- Eur s príslušenstvom rozhodol skorším
rozsudkom č.k. 18Cb 217/2012-115 zo dňa 14.11.2013 v spojení s opravným uznesením č.k. 18Cb
217/2012-173 zo dňa 26.02.2014 a (prvým výrokom) zaviazal žalovaného v rade 1/ a žalovaného v
rade 2/ zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 6.638,75 Eur s úrokom z omeškania 8,75 %

ročne zo sumy 6.638,75 Eur odo dňa 13.03.2013 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšku (druhým výrokom) žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol (tretím výrokom) tak, že
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Žiline
uznesením sp.zn. 14Cob/84/2014 zo dňa 11.02.2015 v napadnutom (druhom) výroku o zamietnutí
zvyšku žaloby a vo výroku (treťom) o trovách prvostupňového konania rozsudok okresného súdu zrušil a
vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okresný súd podrobne poukázal na závery a vyslovený

(predbežný) právny názor odvolacieho súdu (§ 266 OSP) v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení
sp.zn. 14Cob/84/2014 zo dňa 11.02.2015.

S poukazom na vykonané dokazovanie, z neho vyvodené skutkové zistenia a závery, za aplikácie
ust. § 269 ods. 2 OBZ, § 265 OBZ, § 266 ods. 1- 4 OBZ, § 300 OBZ, § 301 OBZ, §

302 OBZ, § 306 ods. 1 OBZ, § 312 OBZ, § 76 OBZ, § 86 OBZ, § 69b ods. 1 OBZ, § 544 ods. 1,
2, 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 393
ods. 1 OBZ, § 397 OBZ, § 35 ods. 1-3 OZ, okresný súd konštatoval nedôvodnosť žaloby vo zvyšku
nároku o zaplatenie 9.294,25 Eur s príslušenstvom. Vykonaným dokazovaním mal okresný súd za
preukázané, že žalobca (predávajúci) uzatvoril so SALIM v.o.s. (kupujúci), zmluvu, ktorú vyhodnotil ako

platne uzatvorenú nepomenovanú zmluvu v zmysle ust. § 269 ods. 2 OBZ. Zmluvné strany dostatočne
určilipredmetsvojichzáväzkov,podľačl.1určilipredmet-obsahobchodnejspoluprácepriumiestňovaní
a predaji zmrzlinových boxov tretím osobám zo sortimentu firmy P.P.L. KORAL Jozef Koral sp.j. Poľsko
(ďalej len „KORAL“), kde predávajúci mal postavenie výhradného zástupcu a dovozcu KORAL na
území Slovenskej republiky. Upravili podmienky opakovaných dodávok zmrzlinových výrobkov KORAL,

špecifikáciu sortimentu, ako aj podmienky pri umiestňovaní mraziacich boxov a reklamného materiálu.
V čl. 9 zmluvy dohodli podmienky ďalšieho predaja tovaru tretím osobám a prenájom mraziacich boxov
a reklamného materiálu, v rámci ktorého bola dohodnutá v bode 9.10. sporná zmluvná povinnosť
kupujúceho - podať predávajúcemu súhrnný mesačný prehľad o uskutočnených predajoch. V čl. 13
dohodli zmluvné pokuty, v bode 13.3, že kupujúci pri nedodržaní svojich povinností uvedených v tejto

zmluve pod bodom 7.8, 7.9, 9.3, 9.6, 9.7, 9.10, 9.11, 10.3, 11.1., 14.4, 14.6, je povinný zaplatiť zmluvnú
pokutu 1.659,70 Eur (50.000,- Sk) za každé jednotlivé porušenie, a to aj opakovane. V čl. 14 bod 14.2
dohodli, že zmeniť obsah tejto zmluvy je možné iba písomným súhlasom oboch zmluvných strán. Podľa
okresného súdu samotné preukázanie ústnych rokovaní SALIM v.o.s. so žalobcom, ohľadne netrvania
na plnení povinnosti v zmysle čl. 9. bod 9.10 zmluvy, je v spojení so zmluvným dojednaním podľa čl.

14. bodu 14.2, pri aplikácii ust. § 272 ods. 2 OBZ, právne irelevantné. Ústna dohoda o vylúčení plnenia
tejto zmluvnej povinnosti nemohla byť platne uzavretá. Hodnotu zabezpečovaného záväzku okresný
súd posudzoval podľa ročného obratu za predaj mraziarenských výrobkov a vychádzal z vyjadrenia
žalovaných zo dňa 04.10.2013 (č.l. 98 spisu), že tento obrat bol na úrovni 10 až 12 mil. Sk ročne a z
vyjadrenia konateľky žalobcu (č.l. 96 spisu), že v r. 2007 SALIM v.o.s. nakúpila produkty vo výške 10

mil. Sk (353.072,28 Eur), v r. 2008 11.489.454,61 Sk (381.380,02 Eur) a v r. 2009 už len za 209.663,45
Eur, čo žalovaní v konaní nerozporovali. Z uvedeného vyplýva, že mesačný obrat bol minimálne v roku
2007-20081mil.Skmesačne.Potomhodnotuzabezpečovanéhozáväzkumožnopodľaokresnéhosúdu
chápať ako vyhodnotenie rentability jednotlivých mraziacich boxov, t.j. obraty na jednotlivé mraziace
boxy. Podľa mesačného prehľadu by žalobca vedel, či konkrétny box môže zostať na prevádzke,

alebo bude umiestnený na novú prevádzku, resp. do iného regiónu alebo pre iného distribútora a v
tomtospočívalvýznamzabezpečovanéhozáväzku.Prevyhodnotenieprimeranostidohodnutejzmluvnej
pokuty okresný súd vychádzal aj z podmienok kupujúceho, ktoré pri plnení zmluvy mal. Pokiaľ žalovaní
uvádzali dôvody ohľadne prepadu tržby v r. 2009, uvedené ostalo len v rovine tvrdení, bez predloženia,
resp. označenia dôkazov. Hodnota zabezpečovaného záväzku predstavuje sumu 367.226,15 Eur za rok

- ako priemerný obrat za roky 2007 a 2008 (353.072,28 Eur + 381.380,02 Eur = 734.452,30 Eur : 2) a za
mesiac predstavuje hodnota zabezpečovaného záväzku 30.602,18 Eur (367.226,15 Eur : 12). Vo väzbe
na hodnotu zabezpečovaného záväzku bol aj význam zabezpečovanej povinnosti. Vo vzťahu ku kritériu
hodnoty zabezpečovanej povinnosti potom peňažné vyjadrenie výšky zmluvnej pokuty, ktorú mala druházmluvná strana zaplatiť pri porušení tejto povinnosti, t.j. sumu 1.659,70 Eur pri porušení povinnosti
dodať súhrnný mesačný prehľad o uskutočnených predajoch tovaru tretím osobám s obsahom: presné
označenie tretej osoby, číslo mraziaceho boxu a sumu, za ktorú bol tretej osobe dodaný tovar, pri

hodnote zabezpečeného záväzku vo výške 30.602,18 Eur/mesiac, sa dohodnutá zmluvná pokuta podľa
okresného súdu nejaví ako neprimerane vysoká z pohľadu kritéria významu zabezpečovaného záväzku,
keď zmluvná pokuta slúžila na zabezpečenie splnenia záväzku, mesačné prehľady boli dôležité z
hľadiska vyhodnotenia rentability jednotlivých mraziacich boxov. Podľa mesačného prehľadu žalobca by
vedel, či konkrétny mraziaci box môže zostať na prevádzke, alebo bude umiestnený na novú prevádzku,

resp. do iného regiónu pre iného distribútora.

Zmluvné dojednanie podľa čl. 13 bod 13.3 zmluvy okresný súd vyhodnotil ako platné dojednanie v
zmysle ust. § 544 OZ. Bola dodržaná písomná forma, bola dohodnutá výška pokuty 1.659,70 Eur
(50.000,- Sk) za každé jednotlivé porušenie, a to aj opakovane, o.i. aj povinnosti podľa bodu 9.10
zmluvy. Bolo preukázané, že SALIM v.o.s. súhrnný mesačný prehľad o uskutočnených predajoch tovaru

tretím osobám, s ktorými bola podpísaná zmluva o prenájme mraziaceho boxu, žalobcovi nepodávala.
Z obsahu bodu 9.10. bolo zrejmé, že tento súhrn musel obsahovať presné označenie tretej osoby,
číslo mraziaceho boxu a sumu, za ktorú bol tretej osobe dodaný tovar. Spoločnosť SALIM v.o.s. mala
povinnosť tento súhrn robiť najneskôr do 10. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Porušenie tejto
povinnosti bolo aj dôvodom výpovede žalobcu zo zmluvy v súlade s dojednaním podľa čl. 13 bodu 13.5.

Zmluvné dojednanie v čl. 9 bod 9.10 bolo okresným súdom vyhodnotené ako platné.

Okresný súd uviedol, že za súčasnej právnej úpravy zmluvnej pokuty v obchodných záväzkových
vzťahoch možno vyvodiť podmienky vzniku práva na zaplatenie zmluvnej pokuty, a to platné a účinné
dojednanie o zmluvnej pokute a porušenie zaistenej povinnosti spôsobom predvídaným v dojednaní

o zmluvnej pokute. Preto bolo podstatné posúdiť a vyložiť obsah hlavného záväzku kupujúceho
zabezpečeného zmluvnou pokutou vo vzťahu ku konkrétnemu žalovanému obdobiu (v roku 2009),
vykonať dokazovanie ohľadne vôle účastníkov zmluvy v spornom dojednaní čl. 9. bod 9.10 vo väzbe na
predmet zmluvy dohodnutý podľa čl. 1 zmluvy, ktorú okresný súd vyhodnotil ako platne uzatvorenú (§
269 ods. 2 OBZ). Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že návrh zmluvy predložil

predávajúci - žalobca.

Okresný súd pri výklade vôle prejavenej účastníkmi zmluvy v čl. 9. bod 9.10. vychádzal z výkladových
pravidiel v zmysle ust.§ 266 OBZ, ako aj zo základného interpretačného pravidla pre právne úkony v
zmysle ust. § 35 ods. 2 OZ. Pri písomnom právnom úkone platí základné interpretačné pravidlo, že

prejav vôle je potrebné vykladať tak, aby so zreteľom na okolnosti, za ktorých bol urobený, zodpovedal
skutočnému obsahu vôle, a to nielen jazykovému vyjadreniu konajúcej osoby. Toto platí za podmienky,
pokiaľpoužitéslová(jazykovévýrazy)takývýkladpripúšťajú.Súdvedľajazykovéhovyjadreniaprávneho
úkonu, ktorý bol zachytený v písomnej forme, v zmysle ust. § 266 ods. 1 OBZ vykladal tento prejav
vôle aj podľa úmyslu konajúcich osôb. Podľa tohto zákonného ustanovenia sa vôľa vykladá podľa

úmyslu tej osoby, ktorá vôľu prejavila (žalobca), ale len za predpokladu, že tento úmysel bol známy
tej strane, ktorej bol určený, alebo jej musel byť známy (žalovaný). Pokiaľ žalobca v konaní tvrdil, že
úmyslom žalobcu pri predmetnom zmluvnom dojednaní bolo, aby jeho zmluvný partner zo zmluvy o
spolupráci predkladal mesačné prehľady o uskutočnených predajoch tovaru tretím osobám a podľa
žalobcu pod „uskutočnenými predajmi“ mali byť aj predaje v hodnote 0,-, tak tento úmysel žalobcu ako

konajúcej osoby nebol druhej zmluvnej strane známy, nakoľko podľa kupujúceho sa prehľad mal robiť
o uskutočnených a nie o neuskutočnených predajoch, nakoľko, keď je hodnota predaja 0,-, predaj sa
neuskutočnil. Potom bolo dôvodné aplikovať ust. § 266 ods. 2 posledná veta OBZ, podľa ktorého výrazy
používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá.
Za „uskutočnený predaj“ sa podľa názoru okresného súdu v obchodnom styku považuje predaj, ktorý je

zrealizovaný, vykonaný, ktorý sa stal, vychádzajúc aj z podstaty kúpnej zmluvy podľa § 409 a nasl. OBZ
ako odplatného právneho úkonu. Predaj v hodnote 0,- potom nie je realizovaný predaj, sa nestal, nebol
uskutočnený. V súlade s ust. § 266 ods. 2 OBZ bolo predmetné zmluvné dojednanie vyložené podľa
významu, ktorý by mu za rovnakých okolností, pri ktorých vznikala zmluva medzi žalobcom a SALIM
v.o.s., prikladali rozumné osoby v tom istom postavení ako zmluvné strany. Okresný súd dospel k záveru,

že rozsah spornej povinnosti kupujúceho zo zmluvy bol podávať mesačné prehľady o uskutočnených
predajoch, t.j. za mesiace, v ktorých sa predaj uskutočnil, realizoval v hodnote vyššej ako 0,-, a to vo
vzťahu k tretím osobám.Podľa okresného súdu irelevantnými, pokiaľ ide o zmluvnú pokutu v obchodno-záväzkových vzťahoch,
sú skutočnosti, ktoré v rámci obrany tvrdili žalovaní, t.j., že plnenie povinnosti podľa čl. 9 bodu 9.10
zmluvy bolo nemožné a že na strane žalobcu nevznikla žiadna škoda. Podľa dispozitívnej úpravy §

300 OBZ, okolnosti vylučujúce zodpovednosť (§ 374 OBZ) nemajú vplyv na povinnosť platiť zmluvnú
pokutu. Obchodný zákonník na rozdiel od Občianskeho zákonníka pri právnej úprave zmluvnej pokuty
preferuje objektívny princíp, upravuje teda povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu na princípe objektívnej
zodpovednosti, a to bez možnosti liberácie (absolútna objektívna zodpovednosť). Vyplýva to z dikcie
§ 300 OBZ, ktorá vylučuje vplyv okolností vylučujúcich zodpovednosť (§ 374 OBZ) na povinnosť platiť

zmluvnú pokutu. Dlžník sa v obchodných vzťahoch nemôže zbaviť povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu
preukázaním, že porušenie zabezpečenej povinnosti nezavinil. Ustanovenie § 300 OBZ, z ktorého sa
vyvodzuje princíp objektívnej zodpovednosti bez možnosti liberácie, a teda aj neaplikovateľnosť ust.
§ 545 ods. 3 OZ, má dispozitívnu povahu, strany preto môžu aplikáciu tohto ustanovenia vylúčiť a v
konkrétnom prípade platenie zmluvnej pokuty upraviť inak, čo sa v danom prípade nestalo, strany si
nedohodlianiliberačnédôvody.Ust.§300OBZzakladáobjektívnuzodpovednosťbezmožnostiliberácie

a zmluvné strany v zmluve aplikáciu tohto ustanovenia nevylúčili.

K námietkam žalovaných o premlčaní nároku z dôvodu, že nebol uplatnený voči SALIM v.o.s., že
zmluvná pokuta podľa OBZ odkazuje na ust. OZ a preto aj pri obchodno-záväzkových vzťahoch je
dôvodná aplikácia ust. § 544 a nasl. OZ o zmluvnej pokute a o premlčaní nároku v trojročnej premlčacej

lehote, keďže je dôvodné posudzovať záväzkový vzťah pri aplikácii príslušných ustanovení OZ, nakoľko
zmluvná pokuta je uplatnená voči fyzickým osobám - okresný súd uviedol, že podľa ust. § 397 OBZ,
ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba 4 roky. Vychádzajúc z povahy
účastníkov pri vzniku záväzkového vzťahu, zmluvy označenej ako „Zmluva o obchodnej spolupráci“
medzi žalobcom a spol. SALIM v.o.s., bol tento zmluvný vzťah vyhodnotený ako obchodno-záväzkový

vzťah v zmysle ust. § 261 ods. 1 OBZ, podľa ktorého táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy
medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich
podnikateľskej činnosti. V zmysle ust. § 261 ods. 4 OBZ sa ustanoveniami OBZ spravujú aj vzťahy,
ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou
zákona podľa predchádzajúcich odsekov, podľa ust. § 261 ods. 1 OBZ sa pôsobnosť OBZ vzťahuje

na zmluvu uzatvorenú medzi žalobcom a spol. SALIM v.o.s. Záväzkový vzťah medzi žalobcom a
žalovanými v rade 1/ a 2/ vznikol pri zabezpečení plnenia záväzkov zo záväzkového vzťahu - zmluvy
o obchodnej spolupráci uzatvorenej medzi žalobcom a SALIM v.o.s., keď preukázateľne žalovaní v
rade 1/ a v rade 2/ v čase vzniku predmetného zmluvného vzťahu boli spoločníkmi SALIM v.o.s. a
podľa § 76 OBZ ako spoločníci verejnej obchodnej spoločnosti ručia za záväzky spoločnosti spoločne

a nerozdielne všetkým svojim majetkom. Verejná obchodná spoločnosť je právnickou osobou, ktorej
charakteristickým znakom je bezprostredné zapojenie spoločníkov do prevádzkovania jej podnikateľskej
činnosti, spoločníci verejnej obchodnej spoločnosti sú personálne i majetkovo prepojení s verejnou
obchodnou spoločnosťou a z ust. § 76 OBZ vyplýva solidárne ručenie spoločníkov za záväzky
spoločnosti všetkým svojim majetkom. Bolo preukázané, že spoločnosť SALIM v.o.s. zmenila právnu

formu od 17.03.2010 a bolo preukázané naplnenie zákonného predpokladu podľa § 306 ods. 1 prvá
veta OBZ - zaslanie výzvy dlžníkovi už po zmene právnej formy (doručenka na č.l. 7 spisu), preto
podľa okresného súdu žalobca dôvodne uplatnil nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty z titulu ručenia
priamo voči bývalým spoločníkom, žalovaným v rade 1/ a 2/, v súlade s ust. § 76 OBZ v spojení s §
306 ods. 1 OBZ, keď podľa ust. § 312 OBZ, ustanovenia § 305 až 311 platia primerane aj pre ručenie,

ktoré vzniklo zo zákona. Podľa § 69b ods. 1 OBZ, spoločnosť môže zmeniť svoju právnu formu na
inú právnu formu spoločnosti alebo na družstvo, ak zákon neustanovuje inak. Ak žalobca vyzval na
zaplatenie zmluvnej pokuty SALIM s.r.o., došlo touto výzvou k naplneniu zákonného predpokladu ust.
§ 306 ods. 1 prvá veta OBZ. Pokiaľ sa predmetná zásielka vrátila späť s poznámkou „neprevzal v
odbernej lehote“ a o problémoch s doručovaním pre spoločnosť SALIM s.r.o. vypovedal právny zástupca

žalobcu na pojednávaní dňa 25.04.2012 (č.l. 56/rub spisu) aj v konaní sp. zn. 15Cb/60/2010, čo žalovaní
nerozporovali, potom vo vzťahu k naplneniu zákonných predpokladov § 306 ods. 1 OBZ (písomná výzva
uskutočnená veriteľom vo vzťahu k dlžníkovi) okresný súd uviedol, že podmienka písomnej výzvy, t. j.
prioritnéhouplatneniaudlžníkaniejepodľatohtozákonnéhoustanoveniaabsolútna.Vdvochosobitných
prípadoch je veriteľovi umožnené domáhať sa splnenia záväzku priamo od ručiteľa, v prvom prípade, ak

veriteľ nemôže vyzvanie uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri
vyhlásení konkurzu. V zmysle prvej výnimky ide výlučne o prípady, keď za nemožnosť doručenia výzvy
nezodpovedá veriteľ, ale dlžník, čo sa s ohľadom na vrátenú zásielku (č.l. 7-8 spisu) v konajúcej veci a
problémy s doručovaním dlžníkovi aj v konaní sp. zn. 15Cb/60/2010, preukázateľne stalo.Pri vyhodnotení záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovanými, ako obchodno-záväzkového
vzťahu v súlade s § 261 ods. 4 a 5 OBZ v spojení s § 261 ods. 1 OBZ, potom nebolo dôvodné aplikovať

na premlčanie príslušné ustanovenia OZ, ale bola dôvodná aplikácia ustanovenia § 397 OBZ. Podľa §
393 ods. 1 OBZ, pri právach vzniknutých z porušenia povinnosti začína premlčacia doba plynúť dňom,
keď bola povinnosť porušená, ak nie je pre premlčanie niektorých týchto práv ustanovená osobitná
úprava. Za porušenie zmluvnej povinnosti za obdobie január - marec 2009 (správne malo byť január
- apríl 2009; poznámka odvolacieho súdu) a október - december 2009 by začala premlčacia lehota

na zaplatenie zmluvnej pokuty (v prípade vzniku nároku na jej zaplatenie) plynúť v zmysle č.l. 9 bod
9.10 posledná veta zmluvy (splnenie povinnosti do 10. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca), dňa
11.02.2009 (za 1/2009) a v zmysle ust. § 397 OBZ by uplynula 11.02.2013. Žaloba bola podaná na súd
dňa 27.12.2012, t.j., nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, by uplynul až po podaní žaloby na súd, najskôr
dňa 11.02.2013. Okresný súd zistil rozsah povinnosti kupujúceho zo zmluvy podľa bodu 9.10, podávať
mesačné prehľady o uskutočnených predajoch, t.j. za mesiace, v ktorých sa predaj uskutočnil vo vzťahu

k tretím osobám. Podľa okresného súdu bolo dôvodné vykonať dokazovanie, či sa predaje uskutočňovali
aj nad rámec tých mesiacov, za ktoré bola právoplatne priznaná zmluvná pokuta rozsudkom č.k. 18Cb
217/2012-115 zo dňa 14.11.2013 v spojení s opravným uznesením č.k. 18Cb/217/2012-173 zo dňa
26.2.2014, právoplatným v prvom výroku dňa 04.01.2014.

Okresnýsúdkonštatoval,žeúčtovnédoklady,ktorépredložilžalobca,pohľadávkyazáväzkypodľafiriem
srozpisomúhrad-saldoplusúhradyzaSALIMv.o.s.prer.2009,označenéakodôkazč.3,nepreukazujú
uskutočnené predaje v mesiacoch január-marec (okresný súd mal zrejme na mysli január až apríl
2009; poznámka odvolacieho súdu), október-december 2009 tretím osobám, len pohľadávky žalobcu
proti SALIM v.o.s. Nič na tom nemení skutočnosť, že zmluva nevylučovala uskutočňovať predaj tretím

osobám v priebehu celého roka. Stanovisko spoločnosti KORUNA s.r.o., Bytčianska 114, 010 03 Žilina
zo dňa 11.6.2015 (č.l. 227 spisu) ako tretej osoby v zmysle bodu 9.10 zmluvy nepreukazuje, že SALIM
v.o.s. uskutočňovala predaje aj v zimnom období. Potvrdzuje tvrdenie žalovaných o uskutočnených
predajoch tretím osobám hlavne cez letné obdobie (mesiace apríl až september). Uvedené dotvrdzuje
aj zmluva o výhradnom zastúpení medzi SALIM v.o.s. a Závodský Juraj (č.l. 159 spisu) na dobu určitú

od 01.04.2009 do 30.09.2009, ktorej predmetom bolo výhradné zastúpenie SALIM v.o.s. pri predaji
produktov (mrazených výrobkov). Žalobca nepreukázal tvrdenie, že v (žalovanom) období spolupráce
žalobcu so SALIM v.o.s. podľa Zmluvy o obchodnej spolupráci zo dňa 02.03.2007 spoločnosť SALIM
v.o.s. uskutočňovala predaje tretím subjektom. Uvedené vylučuje aj skutočnosť, ktorú preukazovali v
konaní žalovaní Zmluvou o skladovaní zo dňa 28.10.2007 medzi rovnakými účastníkmi ako pri Zmluve

o obchodnej spolupráci, podľa ktorej sa žalobca ako skladovateľ zaviazal skladovať zmrazený tovar
pre SALIM v.o.s. s účinnosťou od 28.10.2007, teda po uskutočnení predaja tretím subjektom, na dobu
určitú; v zmluve nebol uvedený koniec určitej doby, okresný súd potom vychádzal z toho, že zmluva bola
uzatvorená na dobu neurčitú s účinnosťou od 28.10.2007. Žalovaní v konaní vyvrátili tvrdenie žalobcu
o tom, že zmluva (o skladovaní) nebola nikdy realizovaná, listinnými dôkazmi - dokladmi z účtovníctva,

ktoré preukazujú, že žalobca vyúčtoval SALIM v.o.s. cenu za skladovanie tovaru práve v zimnom
období. Listinné dôkazy - zmluvy o umiestnení mraziacich boxov, uzatvorené medzi prenajímateľom -
žalobcom a nájomcom (tretími subjektmi), preukazujú, že nájomcovia sa zaviazali na ročný odber tovaru
od prenajímateľa v minimálne tam uvedenom rozsahu, napr. 1.330,- Eur podľa Zmluvy o umiestnení
mraziacich boxov (č.l. 203, 204, 205, 206, 207, 208, 209 spisu), v rámci tohto ročného limitu je záväzok

odobrať minimálne tovar v období máj-august v hodnote 330,- Eur mesačne, za obdobie uvedených
mesiacovjeto1.320,-Eur.Zuvedenéhovyplývatiežtvrdeniežalovaných,žeSALIMv.o.s.uskutočňovala
predaj tretím subjektom v období, ktoré bolo rozhodné aj podľa Zmluvy o umiestnení mraziacich boxov
na č. l. 200 a nasl. spisu a pre toto obdobie mala aj spoločnosť SALIM v.o.s. uzatvorenú Zmluvu o
výhradnom zastúpení s obchodnými zástupcami (č.l. 159 spisu).

Okresný súd mal za preukázaný rozsah povinnosti kupujúceho zo zmluvy, vyhotoviť súhrnný mesačný
prehľad o uskutočnených, teda nie o neuskutočnených predajoch tovaru tretím osobám, preukázateľne v
mesiacoch máj-september 2009. Okresný súd žalobu žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty za obdobie
január-marec 2009 (správne malo byť január - apríl 2009; poznámka odvolacieho súdu) a október -

december 2009 zamietol ako nedôvodnú, keďže v týchto mesiacoch nemal preukázané porušovanie
tej zmluvnej povinnosti, na ktorú sa viazala zmluvná pokuta uplatnená v tomto konaní. Iba porušenie
zmluvného záväzku je podmienkou vzniku záväzku zaplatiť zmluvnú pokutu. Pokiaľ nebolo preukázané
porušenie zmluvnej povinnosti, nebola naplnená základná podmienka pre vznik záväzku zaplatiťzmluvnú pokutu. Z uvedeného dôvodu nebol relevantný postup okresného súdu v zmysle § 301 OBZ
podľa návrhu žalovaných 1/ a 2/. Žalobca v konaní nepreukázal, že počas trvania záväzkového vzťahu
vyžadoval plnenie tejto zmluvnej povinnosti. Doložil síce listinný dôkaz - upomienku zo dňa 17.05.2009

a poštový podací hárok s dátumom podania zásielky pre SALIM v.o.s. na pošte dňa 19.05.2009, čo
však nepreukazuje, že bola podaná na pošte práve výzva zo dňa 17.05.2009, kde žalobca žiadal SALIM
v.o.s., aby o.i. zaslala súhrnné mesačné prehľady o uskutočnených predajoch za všetky mesiace, za
ktoré túto povinnosť podľa bodu 9.10 Zmluvy o obchodnej spolupráci nesplnil. Preto uvedený dôkaz
podľa okresného súdu bez ďalšieho nepreukazuje, že žalobca počas trvania záväzkového vzťahu od

02.03.2007 vyžadoval plnenie zmluvnej povinnosti. S odkazom na právny názor odvolacieho súdu v
uznesení sp.zn. 14Cob/84/2014 zo dňa 11.02.2015, okresný súd zvýraznil postup samotného žalobcu
v rámci hlavného záväzkového vzťahu, keď zmluvnú pokutu uplatnil prvýkrát až po jeho zániku, dňa
08.12.2009, žalobou podanou na súde dňa 27.12.2012, t.j. po troch rokoch od ukončenia zmluvy.
Vychádzajúc z funkcií zmluvnej pokuty a ich naplnenia v podmienkach zmluvného vzťahu uzatvoreného
medzi účastníkmi zmluvy o obchodnej spolupráci bolo podstatné, aby tieto funkcie plnila hlavne v

čase trvania záväzkového vzťahu (prevenčnú, reparačnú a sankčnú). Zmluvná pokuta plnila prevenčnú
(zabezpečovaciu) funkciu tým, že čelila porušeniu povinnosti, ktorá slúžila na zabezpečenie a splnenie
záväzku, ktorý bol spomedzi záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy pre žalobcu kľúčovým, vychádzajúc z
predmetu zmluvy podľa čl. I. „.. spolupráca pri umiestňovaní a predaji zmrzlinových výrobkov tretím
osobám...“. Pri plnení povinnosti podľa bodu 9.10 by žalobca vedel vyhodnotiť rentabilitu jednotlivých

mraziacich boxov a tieto premiestňovať v závislosti od ich rentability (výpoveď žalobcu na pojednávaní
dňa26.09.2013).Prineplnenítejtopovinnostižalobcarentabilitujednotlivýchboxovvyhodnotiťnemohol,
čo malo súvislosť s uhradzovacou funkciou zmluvnej pokuty. Pre naplnenie týchto funkcií zmluvnej
pokutybolopodstatné,abyžalobcavyžadovalplneniepovinnostipočastrvaniazáväzkovéhovzťahuapri
neplnení povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou dohodnutú zmluvnú pokutu uplatnil; jej uplatnením

až po cca 3 rokoch od zániku záväzkového vzťahu potom zmluvná pokuta z hľadiska plnenia uvedených
funkcií stratila význam. Naplnenie funkcií zmluvnej pokuty v podmienkach danej sporovej veci aj z
hľadiska námietky žalovaných 1/ a 2/ o časovom odstupe medzi prípadným vznikom nároku na zmluvnú
pokutu a uplatňovaním nároku po uplynutí až troch rokov po zániku zmluvného vzťahu, stratilo význam.
Zmluvná sankcia by mala sledovať účel nápravy a pôsobiť aktuálne, t.j. v čase vzniku dôvodov na

sankcionovanie. Potom aj v prípade, ak by bolo preukázané porušenie povinnosti za mesiace január
- marec (správne malo byť január - apríl 2009; poznámka odvolacieho súdu) a október - december
2009, uplatnenie zmluvnej pokuty za toto porušenie s odstupom času, po troch rokoch od zániku
záväzkového vzťahu, keď zmluvná pokuta už neplní svoje funkcie, by bolo (pri preukázaní dôvodnosti)
šikanóznym výkonom práva, v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a v zmysle ust. § 265

OBZ nepožíva právnu ochranu. A to aj preto, že žalobca v konaní nepreukázal, že pokles obratu v r.
2009 súvisel práve s neplnením povinnosti podľa bodu 9.10, keď nesporne SALIM v.o.s. túto povinnosť
neplnila od začiatku zmluvného vzťahu, nebola potom preukázaná súvislosť poklesu obratu v r. 2009 s
neplnenímtejtopovinnosti.Žalobcazmluvnúpokutupočastrvaniazmluvnéhovzťahuneuplatnil,nedošlo
teda k naplneniu jej funkcií v období, keď plnenie tejto povinnosti malo pre žalobcu najväčší význam.

Vychádzajúc zo zhodných vyjadrení účastníkov konania mal okresný súd za preukázané, že v období
rokov 2007-2008 bol obrat zo zmluvy vyšší pri totožnej situácii ako v r. 2009, t.j. že SALIM v.o.s.
ani v r. 2007-2008 neplnila zmluvnú povinnosť podľa bodu 9.10. Okresný súd prijal záver, že pokles
obratu v r. 2009 nebol v príčinnej súvislosti s neplnením tejto zmluvnej povinnosti kupujúcim. Žalobca
tento dôvod ani neuviedol vo výpovedi zmluvy listom zo dňa 08.12.2009. Podľa výpisu z obchodného

registra žalovaní 1/ a 2/ boli spoločníkmi SALIM, v.o.s. od 28.01.1994 do 16.03.2010 a v zmysle §
76 OBZ ručia za záväzky tejto spoločnosti celým (všetkým) svojim majetkom spoločne a nerozdielne.
Ručenie spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti sa týka záväzkov spoločnosti. Predmetom konania
sú záväzky spoločnosti SALIM v.o.s. v čase, keď žalovaní boli jej spoločníkmi, je teda podľa okresného
súdu daná pasívna vecná legitimácia žalovaných 1/ a 2/.

K námietkam žalovaných k výpovedi zmluvy listom zo dňa 08.12.2009 v podaní zo dňa 04.04.2013
(text na č.l. 36) okresný súd poukázal na skutočnosť, že zmluva bola vyhodnotená ako nepomenovaná
zmluva, podľa ust. § 269 ods. 2 OBZ, v ktorej zmluvné strany dostatočne určili predmet svojich záväzkov,
a to aj pokiaľ išlo o zmluvné dojednanie v č.l. 13 bod 13.5, podľa ktorého každé opakované porušenie

povinnosti na strane kupujúceho uvedené v bode 13.3 a 12.1 je dôvodom na vypovedanie tejto zmluvy s
okamžitou účinnosťou. Zmluvu mohol predávajúci okamžite vypovedať aj v prípade, ak kupujúci poruší
povinnosti vyplývajúce mu z bodu 9.12 tejto zmluvy. Vychádzajúc z obsahu dojednania čl. 13 bodu 13.3
zmluvy, sa opakované porušenie povinnosti týka aj porušenia povinnosti podľa čl. 9 bodu 9.10 zmluvya teda v zmysle čl. 13 bod 13.5 zmluvy je opakované porušenie povinnosti na strane kupujúceho podľa
čl. 9 bod 9.10 dôvodom na vypovedanie zmluvy s okamžitou účinnosťou, čo sa stalo listom žalobcu
zo dňa 08.12.2009. Z označenia, ako aj z obsahu samotného listu je podľa okresného súdu nesporné,

že žalobca dal spoločnosti SALIM v.o.s. výpoveď v súlade s čl. 13.5 Zmluvy o obchodnej spolupráci
uzavretej dňa 2.3.2007, keď podľa obsahu čl. 13.5 zmluvy je nesporné, že tento upravuje výpoveď s
okamžitou účinnosťou. Z ďalšieho textu výpovede vyplynulo, že výpoveď s okamžitou účinnosťou bola
daná pre opakované porušenia povinnosti vyplývajúcich zo zmluvy, najmä z čl. 7. 8, 9.6., 9.10, 9.11,
9.12, 10.1, a teda toto podanie nebolo okresným súdom vyhodnotené ako odstúpenie od zmluvy. Pre

úplnosť okresný súd uviedol, že aj v prípade, ak by išlo o odstúpenie od zmluvy podľa § 349 ods. 1 OBZ,
odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej strany
odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane; po tejto dobe nemožno účinky odstúpenia od zmluvy
odvolať alebo meniť bez súhlasu druhej strany. Podstatný je teda moment zániku (zrušenia zmluvy),
zmluva zaniká, keď odstúpenie od zmluvy je doručené druhej zmluvnej strane („ex nuns“, správne
malo byť ex nunc; poznámka odvolacieho súdu), nie od samotného počiatku, ako je to pri odstúpení

podľa OZ. Situáciu, keď právo na zmluvnú pokutu vznikne a následne by došlo k odstúpeniu od
zmluvy, rieši ust. § 302 OBZ, podľa ktorého odstúpenie od zmluvy sa nedotýka nároku na zaplatenie
zmluvnej pokuty. Právo na úhradu zmluvnej pokuty vzniká v okamihu, keď je zaisťovaná povinnosť
zmluvne predpokladaným spôsobom porušená. Ak odstúpenie od zmluvy podľa OBZ má účinky „ex
nuns“ (správne malo byť ex nunc; poznámka odvolacieho súdu), nie je potrebné sa vysporiadavať s

otázkou zániku zaisťovanej povinnosti od začiatku, t.j. pred vznikom práva na zmluvnú pokutu. Právo
na zaplatenie zmluvnej pokuty ako právo samostatnej povahy má svoj vlastný právny osud, nezávislý
na ďalšom osude zaisťovanej povinnosti, preto nie je dôvodné sa vysporiadavať s problémom zániku
zaisťovanej povinnosti v dôsledku výpovede, príp. odstúpenia od zmluvy s dôsledkom zániku zmluvy a
tým zaisťovanej zmluvnej povinnosti, ak právo na zmluvnú pokutu vznikne pred zánikom zmluvy.

O trovách konania rozhodol okresný súd za aplikácie ust. § 142 ods. 2 OSP. Uviedol, že úspech
účastníkov konania bol približne rovnaký za celé konanie, vychádzajúc aj z rozsudku č.k. 18Cb
217/2012-115 zo dňa 14.11.2013 v spojení s opravným uznesením č.k. 18Cb/217/2012-173 zo dňa
26.02.2014 (prvý výrok), potom vo veci bol úspech účastníkov konania približne rovnaký a bolo

rozhodnuté v zmysle § 142 ods. 2 OSP tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali odvolanie v zákonnej lehote obaja účastníci.

Žalobca v odvolaní (č.l. 282-303 spisu) napadol celú výrokovú časť prvostupňového rozsudku s

poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a) (§ 221 ods. 1 písm. f) OSP), písm. b) až f) OSP. Podľa žalobcu
súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil dôkazy a nesprávne vyložil vôľu žalovaných; pri výklade vôle
prejavenej účastníkmi v čl. 9.10 opomenul, že zmrzlina sa predáva celoročne a nezobral do úvahy
faktické správanie sa žalovaných. Nesúhlasil so záverom okresného súdu, že povinnosť predkladať
mesačné prehľady sa vzťahovala len za mesiace, kedy došlo k predaju tovaru tretím osobám, nakoľko

úmysel predkladať výkazy aj za nulové mesiace nebol druhej strane známy. Podľa žalobcu žalovaní vo
vyjadrení zo dňa 04.04.2013 a 04.10.2013 priznali porušenie zmluvného dojednania v čl. 9.10 zmluvy
za obdobie celého roka 2009. Zmluvné ustanovenie 9.10 je potrebné vykladať v celkovom kontexte
zmluvy a ako si dané ustanovenie vykladali zmluvné strany. Samotná zmluva nebola koncipovaná
ako sezónna, ale celoročná. Z obsahu zmluvy sezónnosť predaja nevyplýva. Žalobca zdôraznil, že

spoločnosť SALIM bola povinná zasielať výkazy za každý mesiac bez ohľadu na výšku predaja a táto
povinnosť zo strany uvedenej spoločnosti nebola splnená za celé žalované obdobie. Žalobca nesúhlasil
s výkladom čl. 9 bod 9.10 zmluvy zo strany okresného súdu. Zdôraznil, že úmyslom žalobcu bolo, aby
boli súhrnné mesačné prehľady podávané počas celého trvania zmluvy, a to aj pri nulovom predaji
tovaru. Bez prehľadov o predaji žalobca nedisponoval žiadnou inou možnosťou ako verifikovať, či u

tretej osoby bol predaj skutočne realizovaný alebo nie. Podľa žalobcu je potrebné na účely (výkladu)
bodu 9.10 zmluvy za uskutočnený predaj považovať aj nulový predaj, t.j. predaj nerealizovaný u
tretej osoby. Takýto úmysel žalobcu bol druhej zmluvnej strane známy od uzavretia zmluvy. Podľa
žalobcu „okolnosti vyhotovovania mesačných prehľadov boli predmetom osobných stretnutí konateľov
žalobcu a žalovaného, kde boli žalovanému odporúčané aj technické prostriedky a softvér na uľahčenie

splnenia tejto povinnosti. Dané skutočnosti môže dosvedčiť aj manžel konateľky, nakoľko bol prítomný
pri týchto jednaniach“. Keďže žalobca nemá objektívnu možnosť preukázať predaj tovaru žalovaným
tretím osobám (nemá dosah na účtovné záznamy žalovaného), tak zasielanie pravidelných mesačných
prehľadov bolo jediným spôsobom na zistenie predaja tretím osobám. Okresný súd sa nemal venovať(ne)preukázaniu uskutočnených predajov, ale vymedzenému nároku žalobcu na zmluvnú pokutu za
nedodržanie povinnosti podať súhrnný mesačný prehľad o uskutočnených predajoch. V tomto smere
žalobca poukázal na priznanie nároku v časti za mesiace apríl - september 2009 (žalobca mal zrejme

na mysli za mesiace máj - september 2009; poznámka odvolacieho súdu), keď žalobca ani k týmto
mesiacom nepreukazoval uskutočnené predaje; okresný súd však mal možnosť vyžiadať si účtovné
doklady a tieto skutočnosti zistiť, „prípadne pri hľadaní objektívnej pravdy mal súd dokonca pribrať
znalca, ktorý by preskúmal účtovníctvo žalovaného a tieto skutočnosti potvrdil alebo vyvrátil“. Žalobca
nesúhlasilanisvyhodnotenímdôkazuvyjadrenímspoločnostiKORUNAakotretejosoby,ktorejžalovaný

tovar predával. Namietol tiež postup pri dokazovaní, keď v rozpore so svojím uznesením z mája
2015 okresný súd napokon vychádzal len zo stanoviska tohto subjektu; žalovaný disponoval cca 700
mraziacimi boxmi a toto bol iba jeden z jeho zákazníkov. Žalobca uviedol, že okresný súd nevyhodnotil
ani skutočnosť, že na pojednávaní v marci 2015 zdokladoval, že žalovaní umiestňovali mraziarenské
boxy počas celého roka. Je nelogická výpoveď žalovaných, že tak robili kvôli príprave na novú sezónu
- ak by tomu tak bolo, tak by to urobili tesne pred začiatkom novej sezóny, nie v mesiaci december, čo

vyvraciazáveržalovaných.Žalobcaspochybnilpravdivosťavierohodnosťvýpovedížalovaných,naktoré
okresný súd prihliadal pri výklade vôle zmluvných strán. Uviedol, že z odôvodnenia rozsudku vyplýva,
že okresný súd pri vyhodnocovaní skutkového stavu vychádzal z toho, že v rozsudku zo 14.11.2013
priznal zmluvnú pokutu aj za apríl 2013, čo je chyba v skutkovom zistení. Žalobca nesúhlasil so záverom
okresného súdu, že uplatnený nárok na zmluvnú pokutu je šikanóznym výkonom práva. Zdôraznil, že

zmluvnú pokutu uplatnil „v zákonnej lehote“ a časový odstup vysvetlil. Napokon konanie žalovaných
považoval za rozporné so zásadami poctivého obchodného styku; snažili sa zbaviť spoločnosti bez
uspokojenia záväzkov voči žalobcovi. K časovému odstupu uplatnenia si práva na zaplatenie zmluvnej
pokuty žalobca zdôraznil, že po ukončení obchodnej spolupráce so SALIM v.o.s. koncom roku 2009 bola
pre žalobcu prioritná otázka dohľadania zapožičaných mraziacich boxov v počte cca 700 ks. Vzhľadom

na veľký počet boxov a rozsiahle územie si táto činnosť vyžiadala značný čas. Napokon žalobca bol
v roku 2011 nútený obrátiť sa aj na orgány činné v trestnom konaní, keďže existovalo podozrenie zo
spáchaniatrestnejčinnostížalovanýmipriodmietnutívydaťzapožičanéboxy.Otomtosvedčípredložený
list z krajskej prokuratúry z júna 2011 ako aj konanie sp. zn. 15Cb/60/2010, právoplatne skončené
02.10.2012, o náhradu škody za 700 boxov; z týchto dôvodov došlo k podaniu žaloby v roku 2012.

S uvedenými skutočnosťami sa okresný súd podľa žalobcu nevysporiadal. Po ukončení spolupráce
neboloprežalobcuprioritnériešeniezmluvnýchpokút,alezabránenievznikuznačnejškodyprinevrátení
boxov. Žalobca si uplatňuje právo na zaplatenie zmluvnej pokuty v zákonnej lehote, iba za relatívne
krátke časové obdobie a iba za porušenie jednej z mnohých povinností, ktoré si SALIM v.o.s. vo vzťahu
k žalobcovi neplnil. Šikanózny výkon práva žalovaní nepreukázali; v tejto otázke okresný súd podľa

žalobcu „nie nezaujato a nestranne hodnotí dôkazy a to zjavne v prospech žalovaného“. Podľa žalobcu
bolo preukázané, že v priebehu spolupráce vyzýval SALIM v.o.s. na predkladanie mesačných prehľadov.
Porušenie čl. 9.10 zmluvy bolo dôvodom výpovede zmluvy, preto „nie je možné tvrdiť, že pokles obratu
žalobcu v roku 2009 nebol v príčinnej súvislosti s poklesom obratu v roku 2009“. Žalobca poukázal
na funkcie zmluvnej pokuty ako takej, s tým, že bola dojednaná platne. Podľa žalobcu okresný súd

pojednával a rozhodol dňa 01.07.2015 bez splnenia podmienok na konanie; zo zápisnice nie je zrejmé,
ako a kedy mal byť žalobca vyrozumený o uskutočnení pojednávania, čím okresný súd odňal žalobcovi
možnosť konať pred súdom. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec
súdu prvého stupňa na nové prejednanie. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslil.

Žalovaní v odvolaní (č.l. 277-280) napadli len výrok o náhrade trov konania. Nesúhlasili s interpretáciou
ust. § 142 ods. 2 OSP aplikovaného v danom prípade. Pri rozhodovaní okresný súd zvažoval, že
úspech účastníkov konania bol približne rovnaký za celé konanie. Avšak rozsudkom zo dňa 14.11.2013
bolo rozhodnuté iba o sume 6.638,75 Eur, pričom celkový nárok činil sumu 15.933,- Eur, to znamená,
že strana žalovaných bola úspešná v rozdiele týchto súm, čo činí sumu 9.294,25 Eur. Okresný súd

Martin rozsudkom zo dňa 01.07.2015 zamietol nárok žalobcu, kde aj vyriekol právne stanovisko, kde
vo všeobecnosti by sa dalo uviesť, že je možné odoprieť výkon práva na zaplatenie zmluvnej pokuty
pokiaľ by táto zmluvná pokuta bola vymáhaná spôsobom, ktorý je voči dlžníkovi zneužívajúci, resp.
šikanózny. Okresný súd usúdil, že postup žalobcu bol v rozpore s poctivým obchodným stykom a
postupoval podľa osobitnej úpravy § 301 OBZ. Toto odôvodnenie sa vzťahovalo na celý nárok, avšak iba

z dôvodu toho, že žalovaní proti pôvodnému rozsudku Okresného súdu Martin nepodali v celom rozsahu
odvolanie, nemohol okresný súd v ďalšom konaní rozhodovať (aj) o sume 6.638,75 Eur. Žalovaná
strana tak bola plne úspešná v celom spore a vzhľadom na prekážku, ktorá sa v konaní vyskytla,
že v časti nároku 6.638,75 Eur rozsudok zo dňa 14.11.2013 nadobudol právoplatnosť v neprospechžalovaných, nemalo by to mať za následok rozhodnutie v neprospech žalovanej strany podľa §
142 ods. 1 OSP. Vzhľadom na dôvody rozsudku, bol úspech žalovaných pri bránení práva v plnom
rozsahu. Žalovaní žiadali, aby Krajský súd v Žiline zrušil napadnutý rozsudok v časti o trovách konania

a rozhodol o uplatnených trovách právneho zastúpenia v rozsahu, ktorý si uplatňovali vyúčtovaním zo
dňa 02.07.2015. Žalovaní uplatnili i náhradu trov tohto odvolacieho konania.

K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní v písomnom podaní ich právneho zástupcu (č.l.
318-320 spisu). Odvolanie žalobcu označili za rozporné, plné vzájomných protirečení a nesprávnych

údajov. Poukázali na sezónnosť predaja zmrzliny, keďže tento produkt sa predáva najmä v lete. Bolo
podľa nich preukázané, že v mesiacoch október - apríl bol predaj bezvýznamný, resp. žiadny. Zmluva
sa uzatvárala na celý rok najmä z dôvodu garancie za mraziace boxy, ktoré sa dávali do predajní na
celý rok. Žalobca mal dokázať pohyb tovaru i v zimných mesiacoch, t.j. mal dokázať celoročný predaj;
žalobca však nepredložil žiadnu dodávateľskú faktúru. Žalobca tvrdil, že sa mala vykonávať dvakrát
mesačne kontrola, taktiež že žalovanému bola uložená povinnosť štatistického zisťovania o predaji v

mraziacich boxoch na zistenie rentability jednotlivých mraziacich boxov. V konaní bolo preukázané, že
táto povinnosť bola nemožná vzhľadom na počet 700 ks mraziacich boxov. Strana žalovaná s týmto
nesúhlasila, bola urobená dohoda, že sa táto povinnosť nikdy nebude vykonávať, pretože je to technicky
nemožné. O tom svedčí aj konanie žalobcu, že nikdy túto povinnosť nepožadoval počas existencie
zmluvy. Nepotreboval ani žiadne štatistické údaje, ani písomne o ich vykonávanie nepožiadal. Žalobca

nevysvetlil, prečo nepožadoval plnenie týchto povinností od SALIM v.o.s. počas trvania zmluvy. Taktiež
na otázku, prečo vyúčtoval zmluvnú pokutu iba za posledný rok spolupráce, t. j. od 01.01.2009 do
10.12.2009, vypočutá konateľka Ing. Lucia Harmóciová uviedla, že je iba na nich, akým spôsobom a za
aké obdobie si účtujú zmluvnú pokutu. Podľa žalovaných okresný súd vykonal podrobné dokazovanie a
vysporiadal sa so všetkými navrhnutými dôkazmi. Žalobca akoby si chcel nahradiť pokles tržieb využitím

ustanovení zmluvy miesto toho, aby plnenie týchto povinností požadoval od SALIM v.o.s. v krátkom
časovom odstupe medzi porušením zmluvných povinností a vznikom nároku na zmluvnú pokutu; to však
žalobca neurobil počas celej existencie zmluvy. Prvýkrát zmluvnú pokutu žalobca uplatnil až po zániku
zmluvy. Podľa žalovaných okresný súd pri vyhodnotení dôkazov postupoval správne a vecne správne
rozhodol, keď žalobu zamietol. Žalovaní poukázali i na nesprávne uplatnený nárok na náhradu trov tohto

konania o zaplatenie 9.294,25 Eur, keďže trovy právneho zastúpenia žalobca vyčíslil z hodnoty 15.933,-
Eur. Žalovaní si uplatnili a vyčíslili náhradu trov tohto odvolacieho konania.

K doručenému vyjadreniu žalovaných (č.l. 318-320 spisu) a odvolaniu žalovaných (č.l. 277-278), sa
žalobca písomne nevyjadril.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods.
1, 3 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a za splnenia podmienok podľa § 156
ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP verejným vyhlásením rozsudku prvostupňový rozsudok v
napadnutom výroku o zamietnutí žaloby potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako v tomto výroku vecne

správne rozhodnutie a v napadnutom výroku o trovách konania zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP
a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 OSP.

Primárne je potrebné uviesť, že odvolacie konanie bolo čo do jeho predmetu dané tak napadnutým
prvostupňovým rozsudkom ako aj odvolacími dôvodmi uvedenými účastníkmi v ich odvolaniach.

Predmetom napadnutého prvostupňového rozsudku bol už len zvyšný nárok žalobcu na zaplatenie
zmluvnej pokuty 1.327,75 Eur mesačne, a to za január až apríl a október až december 2009, t.j. 7
x 1.327,75 Eur = 9.294,25 Eur s príslušenstvom. Pokiaľ žalobca uplatňoval žalobou zmluvnú pokutu
aj za mesiace máj až september 2009, t.j. 5 x 1.327,75 Eur = 6.618,75 Eur, s príslušenstvom, tak o
tomto nároku bolo už právoplatne rozhodnuté (predchádzajúcim, skorším) rozsudkom Okresného súdu

Martin č.k. 18Cb/217/2012-115 zo dňa 14.11.2013 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu
Martin č.k. 18Cb/217/2012-173 zo dňa 26.02.2014, ktorým bolo rozhodnuté, že žalovaný v rade 1/ a
žalovaný v rade 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 6.638,75 Eur spolu s
úrokom z omeškania v sadzbe 8,75 % ročne zo sumy 6.638,75 Eur odo dňa 13.03.2013 do zaplatenia,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Uvedený meritórny výrok prvého rozsudku okresného súdu,

nebol odvolaním žalovaných v rade 1/ a 2/ napadnutý a bez ďalšieho tak nadobudol právoplatnosť dňa
04.01.2014.Okresný súd v tomto (ďalšom) konaní postupoval v intenciách uznesenia Krajského súdu v Žiline sp.zn.
14Cob/84/2014 zo dňa 11.02.2015, ktorým bol prvý rozsudok vo výroku o zamietnutí zvyšku žaloby (t.j.
o zaplatenie 9.294,25 Eur s príslušenstvom) a vo výroku o trovách prvostupňového konania zrušený

a vrátený súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Pre ďalšie konanie odvolací súd vyslovil predbežný
názor podľa výsledkov dokazovania vykonaného v prvostupňovom konaní do štádia vydania prvého
rozsudku súdu prvého stupňa. V tomto predbežnom právnom názore uviedol, že súhlasí s právnym
názorom okresného súdu o platnosti zmluvy o obchodnej spolupráci medzi žalobcom a SALIM v.o.s.
zo dňa 02.03.2007, vrátane dotknutých článkov 9.10 a 13.3 zmluvy. Bolo však úlohou okresného

súdu v rámci ďalšieho konania opätovne posúdiť a vyložiť obsah hlavného záväzku kupujúceho
zabezpečeného zmluvnou pokutou vo vzťahu ku konkrétnemu žalovanému obdobiu omeškania (v roku
2009). Z doterajšieho priebehu konania, dokazovania i postojov žalovaných 1/ a 2/, ktorí odvolanie
voči zaväzujúcemu prvému výroku napadnutého rozsudku odvolanie nepodali, bolo možné vychádzať
z toho, že nerozporovali existenciu povinnosti kupujúceho podať predávajúcemu súhrnný mesačný
prehľad o uskutočnených predajoch tovaru tretím osobám, s ktorými bola podpísaná zmluva o prenájme

mraziaceho boxu, za mesiace máj, jún, júl, august a september 2009. Vo vzťahu ku zvyšnému
uplatnenému nároku žalobcu na zmluvnú pokutu v sume 9.294,25 Eur sa však okresný súd v ďalšom
konaní mal zamerať primárne na otázku výkladu zmluvného článku 9.10 predmetnej zmluvy, za aplikácie
i výkladových pravidiel v ust. § 266 OBZ, podľa potreby v spojení s ust. § 35 a nasl. OZ. Krajský súd
dal do pozornosti i tzv. teóriu vôle, ktorá platí pre súkromno-právne úkony. V tomto smere krajský súd

zvýraznil kritérium výkladu podľa spoločného úmyslu zmluvných strán (prednosť má vôľa zmluvných
strán pred prejavom, t.j. textom zmluvy), ale ak takýto úmysel nemožno zistiť, potom sa zmluva vykladá
podľa významu, ktorý by jej za tých istých okolností prikladali rozumné osoby v tom istom postavení
ako zmluvné strany. Len pokiaľ okresný súd zistí rozsah povinnosti kupujúceho a jeho omeškanie v
žalovanom období podľa čl. 9.10 zmluvy, mal sa ďalej venovať obrane žalovaných 1/ a 2/ z hľadiska

ust. § 265 OBZ. Ak okresný súd dospeje k záveru, že žalobca uplatňuje právo, ktoré zodpovedá
pravidlám poctivého obchodného styku a poskytne mu súdnu ochranu, mal sa ďalej venovať návrhu
žalovaných 1/ a 2/ na využitie moderačného práva súdu podľa ust. § 301 OBZ. K uvedenému krajský súd
dal do pozornosti, že samotná skutočnosť, že zmluvná pokuta je neprimerane vysoká, neodôvodňuje
primárne aplikáciu ust. § 265 OBZ (ani § 39 OZ), ale postup súdu podľa osobitnej úpravy

v § 301 OBZ. Pre rozpor s poctivým obchodným stykom by bolo možné (súbežne) odoprieť výkon
práva na zaplatenie zmluvnej pokuty, pokiaľ by bola zmluvná pokuta vymáhaná spôsobom, ktorý je voči
dlžníkovi zneužívajúci, napríklad šikanózny (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa
27.01.2011, sp.zn. 23Cdo 3682/2008).

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa ust. § 212 ods. 3 OSP, na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len
ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia vo vzťahu k meritórnemu výroku
napadnutého rozsudku č.k. 18Cb 217/2012-249 zo dňa 01.07.2015 bola vyššie citovaná právna úprava.
Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu

na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§
212 ods. 1, § 213 ods. 1 OSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcu.
Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne
skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti
napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby a stotožnenie sa s

dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku
napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho

súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade
sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Z podaného odvolania žalobcu bola zrejmá námietka, že okresný súd mu svojím procesným postupom

odňal možnosť konať pred súdom, že dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok
vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami žalobcu
považuje krajský súd za potrebné poukázať na to, že za skutkové vady je potrebné považovať aj
také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového
zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132-135

OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť
predmetkonaniaasnímsúvisiaceprejudiciálneotázky.Podnesprávnymprávnymposúdenímvecitreba
rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu
normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah
interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav

ju nesprávne aplikoval.

Pokiaľ žalobca namietal odňatie jeho možnosti konať pred súdom, tak odvolací súd uvádza, že pod
odňatím možnosti konať pred súdom vo všeobecnej rovine sa rozumie procesne nesprávny postup súdu
priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka

občianskeho súdneho konania. Na takú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci musí odvolací súd prihliadať z úradnej povinnosti, t.j. aj vtedy, ak by v odvolaní uplatnené neboli.
Medzi takéto vady sa zaraďuje odňatie možnosti konať pred súdom. V tomto smere odvolací súd ďalej
uvádza, že ide o vadu konania, „Ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné

práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Súdna ochrana sa poskytuje v materiálnom ponímaní, čo
tiež znamená, že nie každé procesné pochybenie súdu, alebo jeho nesprávny procesný postup, ktorým
dochádza k odopretiu procesného práva účastníkovi konania, je považovaný za súčasť základného
práva na súdnu ochranu. Súdna ochrana nie je poskytovaná formálne. Dôležitými hľadiskami sú tie,
ktoré vo svetle prípadu dávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, či procesný úkon z uplatnenia ktorého

bol účastník vylúčený, mal podstatný vplyv na ďalšie konanie. Za odňatie možnosti konať pred súdom
nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok rozhodovacej činnosti súdu, ani v ňom vyslovený právny
názor, s ktorým sa účastník nestotožňuje. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť činnosťou
súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, do ktorej patria tzv. procesné rozhodnutia“ (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 43/2012 z 11. júla 2012).

Z vykonaného odvolacieho prieskumu krajský súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu
nedošlo k odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom. V súvislosti s odvolacou argumentáciou
žalobcu považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že okresný súd nariadil pojednávanie na deň
01.07.2015, vykonal ho, a to v neprítomnosti žalobcu, právneho zástupcu žalobcu a žalovaného v rade

1/;prítomníboližalovanývrade2/aprávnyzástupcažalovanýchvrade1/a2/.Okresnýsúdkonštatoval,
že boli splnené podmienky pre možnosť vykonania pojednávania dňa 01.07.2015 v neprítomnosti
žalobcu, jeho právneho zástupcu a žalovaného v rade 1/, v zmysle § 101 ods. 2 OSP. Žalobca v
odvolaní okresnému súdu vytýkal, že tieto predpoklady splnené neboli, keď zo zápisnice z pojednávania
(01.07.2015) vyplývalo, že mal byť vyrozumený o tom, že sa pojednávanie 01.07.2015 uskutoční, pričom

nebolo zrejmé zo samotnej zápisnice, ako a kedy sa tak malo stať, čím mal okresný súd odňať žalobcovi
možnosť konať pred súdom. Krajský súd sa k tomuto odvolaciemu dôvodu oboznámil s obsahom
zápisnice o pojednávaní Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/217/2012-234 zo dňa 01.07.2015, v ktorej
okresný súd uviedol, že právny zástupca žalobcu mailom odoslaným 30.06.2015 o 14,55 hod. požiadal
o odročenie pojednávania z dôvodu, že spoločnosť KORUNA pre časovú tieseň nedodala požadované

doklady a vzhľadom na túto skutočnosť považuje pojednávanie bez týchto dokladov za nehospodárne
- „súd oboznamuje, že súd túto žiadosť o odročenie pojednávania vybavil 1.7.2015 tak, že oznámil
žalobcovi, že jeho žiadosti nevyhovuje a pojednávanie bude uskutočnené“ (č.l. 234 spisu). Ďalej v
zápisnici (č.l. 234 rub spisu) okresný súd uviedol, že: „sú naplnené zákonné predpoklady v zmysle §101 ods. 2 OSP, aby pokračoval v pojednávaní v neprítomnosti žalobcu, právneho zástupcu (ďalej len
„PZ") žalobcu a žalovaného v rade 1/, ktorí boli riadne predvolaní. Dôvod, pre ktorý žiadal PZ žalobcu
odročiť pojednávanie, súd nevyhodnotil ako vážny dôvod na odročenie pojednávania v zmysle ust.

§ 101 ods. 2 OSP majúc za to, že správa, ktorá prišla od spol. KORUNA s.r.o., doručená súdu dňa
15.6.2015, bola mailom zaslaná na vedomie PZ žalobcu dňa 22.6.2015. Podľa názoru súdu, PZ žalobcu
mal dostatok času dôvod, pre ktorý žiadal odročiť pojednávanie, súdu oznámiť skôr, primárne však súd
je toho názoru, že na základe obsahu odpovede od spol. KORUNA, s.r.o., súd vykoná dokazovanie
jej obsahom a ďalšími doloženými dôkazmi“. Na to uznesením rozhodol, že: „pojednávať sa bude v

neprítomnosti žalobcu, PZ žalobcu a žalovaného v rade 1/“. Z obsahu spisu o postupe okresného súdu
v prvostupňovom konaní, ktoré predchádzalo pojednávaniu 01.07.2015, vyplýva, že okresný súd vo veci
vykonal pojednávanie dňa 14.05.2015, na ktorom bol prítomný žalobca (v mene žalobcu samostatne
konajúca konateľka Ing. Lucia Harmóciová) i právny zástupca žalobcu, advokát JUDr. Soták, ktorí
zobrali na vedomie odročenie tohto pojednávania na deň 01.07.2015 o 10,00 hod., č. dv. 3 (č.l. 214-221
spisu). Dňa 15.06.2015 bola okresnému súdu doručená písomná odpoveď spoločnosti KORUNA s.r.o.,

Bytčianska 114, 010 03 Žilina, IČO: 36 379 450, ktorú okresný súd dňa 22.06.2015 e-mailom zaslal na
adresu právnych zástupcov oboch sporových strán (č.l. 228 spisu). Dňa 30.06.2015 o 14,55 hod. e-
mailom právny zástupca žalobcu požiadal okresný súd o odročenie pojednávania (č.l. 232 spisu). Dňa
01.07.2015 o 6,58 hod. okresný súd e-mailom oznámil právnemu zástupcovi žalobcu, že jeho žiadosti o
odročenie sa nevyhovuje a pojednávanie sa uskutoční (č.l. 233 spisu). Z tohto postupu okresného súdu

bolo zrejmé, že neakceptovanie žiadosti žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu zo dňa 30.06.2015, a to,
že sa pojednávanie 01.07.2015 o 10,00 hod. na Okresnom súde Martin uskutoční, oznámil okresný súd
žiadateľovi o odročenie bezodkladne, t.j. ihneď ako to bolo objektívne možné, a to rovnakým spôsobom,
akým bolo o odročenie pojednávania žalobcom požiadané. K tomu odvolací súd zdôrazňuje, že samotný
právny zástupca v mailovom podaní zo dňa 30.06.2015 (č.l. 232 spisu) požiadal o poskytnutie spätnej

informácie zo strany okresného súdu touto elektronickou formou, teda e-mailom. V zmysle § 45 ods. 4
veta prvá OSP, písomnosti možno doručovať aj elektronickými prostriedkami, ak o to účastník konania
alebo jeho zástupca požiada a oznámi adresu na zasielanie písomnosti elektronickými prostriedkami.
Podľa ust. § 119 ods. 1 OSP, pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Podľa ust.
§ 119 ods. 2 OSP, účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na

odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom
mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie
pojednávania obsahuje najmä: a) dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b) deň, keď sa
účastník o dôvode dozvedel, c) ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu,
na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil. Podľa ust. § 101 ods. 2 OSP, súd pokračuje v

konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie ani
nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka,
prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Z vyššie uvedenej právnej úpravy a zistených skutočností, podľa obsahu spisu, nebol v súvislosti

s vykonaním pojednávania dňa 01.07.2015 zistený taký postup okresného súdu, ktorým by došlo k
odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom, a to v rámci ním v odvolaní namietaného neuvedenia v
zápisnici z 01.07.2015 o tom, ako a kedy mal byť žalobca vyrozumený o uskutočnení pojednávania. O
samotnom uskutočnení oznámenia, ako návrh žalobcu o odročenie pojednávania okresný súd posúdil,
svedčí listina na č.l. 233 spisu i záznam v zápisnici o pojednávaní z 01.07.2015 na č.l. 234 a 234

rub spisu, uvedený vyššie aj v tomto rozhodnutí odvolacieho súdu. Pokiaľ aj nebolo protokolované,
že išlo o oznámenie formou e-mailu, tak len z tohto formálneho dôvodu nemožno konštatovať odňatie
možnosti žalobcovi konať pred súdom. V tomto smere odvolací súd zdôrazňuje materiálne ponímanie
súdnej ochrany. Na tomto mieste je tiež potrebné zdôrazniť časové súvislosti, vyvolané samotným
žalobcom, ktorý nenamietal, že by mu nebol doručený e-mail zo strany okresného súdu, odoslaný

22. júna 2015, obsahujúci v prílohe vyjadrenie spoločnosti KORUNA, s.r.o. (č.l. 227, 228 spisu),
pričom žalobca až 30.06.2015 o 14,55 hod. e-mailom požiadal okresný súd o odročenie pojednávania
01.07.2015 z dôvodu, že podľa názoru žalobcu odpoveď - vyjadrenie spoločnosti KORUNA, s.r.o.,
nebola z hľadiska dokazovania dostatočná a sám považoval „pojednávanie bez týchto dokladov za
nehospodárne“. Okresný súd reagoval na túto žiadosť spôsobom, o ktorý výslovne požiadal právny

zástupca žalobcu (č.l. 233 spisu) a o tom, že mu e-mail okresného súdu, odoslaný 01.07.2015 o
6,58 hod., bol doručený, svedčí aj následná e-mailová korešpondencia právneho zástupcu žalobcu
z 01.07.2015 vo vzťahu k zaslaniu zápisnice o pojednávaní (č.l. 239 spisu). Pre úplnosť je vzhľadom
na uvedené potrebné konštatovať, že pre odročenie pojednávania 01.07.2015 na základe žalobcovejžiadostiz30.06.2015nebolisplnenézákonnépodmienkyzdôvodu,ževzmysle§119ods.2OSPdôvod,
pre ktorý žalobca navrhol odročiť pojednávania, neoznámil okresnému súdu bez zbytočného odkladu
po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť. Aj keby odvolací súd zobral do

úvahy ust. § 45 ods. 4 veta druhá OSP, podľa ktorého sa písomnosť súdu (doručovaná elektronickými
prostriedkami) považuje za doručenú piaty deň od jej odoslania, aj keď ju adresát neprečítal, tak v
prípade zasielanej odpovede spoločnosti KORUNA, s.r.o., dňa 22.06.2015 (č.l. 228 spisu), by išlo o
účinky doručenia dňom 27.06.2015 (sobota), s posunom na pondelok 29.06.2015, pričom k žiadosti o
odročenie pojednávania mohlo zo strany žalobcu dôjsť už 29.06.2015. Relevantné však bolo, že žalobca

v odvolaní neuvádzal, že by mu predmetná korešpondencia okresného súdu z 22.06.2015 nebola už v
tento deň (e-mailom) i doručená. K tomu pristupuje okolnosť vyplývajúca z ust. § 119 ods. 1 OSP vo
väzbe na ust. § 101 ods. 2 OSP, a to, že musí ísť o dôležitý dôvod pre odročenie, čo v danom prípade
splnené nebolo. Relevantné vo vzťahu k produkovaným dôkazom je len hodnotenie súdu a nie účastníka
konania; súd nemusí postupovať v konaní podľa predstáv niektorej zo sporových strán. „Obsah práva na
spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich

diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov“ (IV. ÚS 252/04).

Odvolací súd ďalej uvádza, že preskúmaním postupu v prvostupňovom konaní a odvolaním

napadnutého rozsudku okresného súdu bolo konštatované, že napadnutý rozsudok okresného súdu
i v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou
okresným súdom na zistený skutkový stav tak ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre
možnosť rozhodnutia vo veci samej. V napadnutom rozsudku pritom okresným súd poskytol odpoveď na
všetky kľúčové otázky sporovej právnej veci, preto nebol priestor pre odvolací súd pre iný záver, v rámci

odvolacieho konania limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu vyjadreným
vo včas podanom odvolaní (č.l. 282 a nasl. spisu), potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Odvolací súd
zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho),
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z
tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS
209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6
ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z
čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;
Georgiadisc.Gréckoz29.mája1997;Higinsc.Francúzskoz19.februára1998).(pozriNálezÚstavného
súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). Uvedené kritéria pre dostatočné
odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil.

Za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP odvolací súd len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého
rozsudku súdu prvého stupňa považuje za potrebné uviesť nasledovné.

Okresný súd sa správne zaoberal tak v skutkovej, ako aj v právnej rovine výkladom čl. 9.10 zmluvy

medzi žalobcom a SALIM v.o.s., kde v rámci aplikovaných výkladových pravidiel v zmysle § 266 ods.
1, 2 OBZ dospel k záveru, že povinnosťou kupujúceho zo zmluvy o spolupráci bolo podávať mesačné
prehľady o uskutočnených predajoch, t.j. za mesiace, v ktorých sa predaj uskutočnil, realizoval v hodnote
vyššej ako 0 Eur, a to vo vzťahu k tretím osobám. V tejto súvislosti okresný súd správne interpretoval
zmluvný článok 9.10, v zmysle ktorého ,,kupujúci je povinný podať predávajúcemu súhrnný mesačný

prehľad o uskutočnených predajoch tovaru tretím osobám, s ktorými bola podpísaná zmluva o prenájme
mraziaceho boxu. Tento súhrn musí obsahovať presné označenie tretej osoby, číslo mraziaceho
boxu a sumu, za ktorú bol tretej osobe dodaný tovar. Uvedený mesačný súhrn je kupujúci povinný
zaslať predávajúcemu najneskôr do 10-ho dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca“, nakoľko nebolopreukázané,žeúmyselžalobcuakokonajúcejosobyboldruhejzmluvnejstraneznámy,vdôsledkuktorej
skutočnosti bolo dôvodné aplikovať § 266 ods. 2 veta posledná OBZ. Bolo nepochybné, že k uzavretiu
predmetnej zmluvy o obchodnej spolupráci došlo dňa 02.03.2007. Žalobca uplatňoval nárok na zmluvnú

pokutu za nesplnenie zmluvnej povinnosti za obdobie od 01.01.2009 do 10.12.2009 (ďalej aj „rok
2009“), t.j. po viac ako dvoch rokoch od uzavretia samotnej zmluvy, pričom v konaní nebolo nepochybne
preukázané, že by plnenie predmetnej zmluvnej povinnosti počas trvania zmluvy od kupujúceho žiadal.
Práve z tohto konania/správania sa žalobcu nebolo možné vyvodiť, najmä vo vzťahu k žalovanému
roku 2009, úmysel žalobcu, aby mu boli kupujúcim predkladané mesačné prehľady o predajoch tovaru

tretím osobám aj v prípade, že žiadne predaje neboli uskutočnené. Odvolací súd zastáva rovnaký názor
s okresným súdom aj k vyhodnocovaniu samotného pojmu ,,uskutočnený predaj“, ktorý okresný súd
považoval za zrealizovaný, vykonaný, teda predaj v hodnote 0 Eur potom nebol realizovaný predaj,
nestal sa, resp. nebol uskutočnený. V tejto súvislosti je možné, okrem určujúceho výkladu zmluvy
podľa vôle zmluvných strán, podľa úmyslu konajúcej osoby, podporne poukázať aj na jazykový výklad
slova ,,uskutočnený“ v zmysle výkladu Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra.

Žalobca ďalej namietal, že okresný súd uviedol, že za mesiace január až marec, október až december
2009 nebol preukázaný predaj a aj preto žalobu zamietol. Okresný súd však opomenul, že v rozsudku zo
dňa 14.11.2003 priznal zmluvnú pokutu za mesiace máj až september, teda bez mesiaca apríl 2009, teda
pri tomto závere mal podľa žalobcu okresný súd priznať zmluvnú pokutu za apríl 2009, nakoľko žalovaný

v rade 1/, ako aj spoločnosť Koruna s.r.o. priznali predaj aj v tomto mesiaci. Z celého odôvodnenia
rozsudku tak podľa žalobcu vyplývalo, že súd pri vyhodnocovaní skutkového stavu vychádzal z toho, že
v rozsudku zo 14.11.2013 priznal zmluvnú pokutu aj za apríl 2013, čo bola chyba v skutkovom zistení
a teda aj z toho titulu bol výrok okresného súdu nesprávny. Ani v tejto časti odvolací súd neposúdil
odvolanie žalobcu ako dôvodné. Je síce pravdou, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

na viacerých miestach uvádzal mesiace január - marec, október - december 2009 (napr. str. 22, 23
rozsudku), avšak zo strany okresného súdu išlo zjavne len o chybu v písaní, resp. zrejmú nesprávnosť
písomného vyhotovenia rozsudku v časti odôvodnenia. Z celého kontextu napadnutého rozsudku, a to
tak záhlavia, výrokovej časti ako aj odôvodnenia, v spojení s priebehom celého prvostupňového konania,
ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, nepochybne vyplývalo, že okresný súd v danom prípade

konal a rozhodol tak v skutkovej ako aj právnej rovine o zvyšnom nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej
pokuty za mesiace január, február, marec, apríl, október, november a december (do 10.12.2009) 2009.
V tejto súvislosti je potrebné opätovne poukázať na právoplatný skorší rozsudok okresného súdu č.k.
18Cb 217/2012-115 zo dňa 14.11.2013, ktorým uložil žalovaným v rade 1/ a 2/ povinnosť spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 6.638,75 Eur spolu s príslušenstvom, titulom zaplatenia zmluvnej

pokuty za mesiace máj - september 2009, t.j. 5 x 1327,75 Eur = 6.638,75 Eur. Súčasne okresný súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádzal, že konal o nároku žalobcu proti žalovaným v rade 1/
a 2/ o zaplatenie sumy 9.294,25 Eur s príslušenstvom, ktorej skutočnosti korešpondovalo aj záhlavie
rozsudku. Aj v dôsledku právoplatného skoršieho rozsudku okresného súdu č.k. 18Cb 217/2012-115 zo
dňa 14.11.2013 vo výroku I/, bolo možné nepochybne ustáliť, že zvyšný prejednávaný nárok žalobcu

- predmet konania a rozhodnutia rozsudkom č.k. 18Cb 217/2012-249 zo dňa 01.07.2015 pozostával z
nároku na zmluvnú pokutu za mesiace január až apríl a október až december 2009, t.j. za 7 mesiacov
x 1327,75= 9.294,25 Eur a o tomto nároku okresný súd nepochybne konal a rozhodol napadnutým
rozsudkom. Žalobca nepožiadal o opravu odôvodnenia napadnutého rozsudku v zmysle § 165 OSP, ale
tvrdil, že meritórne rozhodnutie súdu prvého stupňa trpí vadou nesprávne zisteného skutkového stavu,

čo v danom prípade nebolo zistené. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje primerane aj na ust. § 202
ods. 4 OSP, podľa ktorého odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

K výkladu čl. 9.10 zmluvy vo vzťahu k použitému pojmu „uskutočnených predajoch“ odvolací súd
zdôrazňuje, že návrh zmluvy predložil žalobca (č.l. 196 spisu). Z dokazovania rovnako vyplynulo, že

žalobca od roku 2007 fakticky (ani právne) plnenie predmetnej povinnosti zabezpečenej zmluvnou
pokutou od kupujúceho nevyžadoval. Určitá „sezónnosť“ v rámci záväzkového vzťahu medzi žalobcom
a SALIM, a to aj keď výslovne zo samotnej zmluvy nevyplývala, bola fakticky vytvorená tým, že SALIM
v.o.s. mala zmluvy so svojimi distribútormi (šoférmi na rozvoz tovaru) na toto „sezónne“ obdobie roku
2009, a to od mája do septembra; uvedené zistenie z dokazovania však nemalo vplyv na samotný výklad

zmluvného dojednania čl. 9.10 zmluvy medzi žalobcom a SALIM v.o.s. Avšak aj zo samotnej zmluvy
vyplýval dojednaný osobitný režim pre rôzne obdobia kalendárneho roka (napr. pre dodanie tovaru v
čl. 3.5 - do 7 dní od potvrdenia objednávky v dobe od 01.01. do 31.05., od 16.09. do 31.12. a do 5 dní
od potvrdenia objednávky od 01.06 do 15.09., či pre platobné podmienky v čl. 8.2 - splatnosť faktúryod 01.04. do 30.05. - 21 dní, od 01.06. do 15.09. - 14 dní a vo zvyšku kalendárneho roka - 30 dní).
Vo vzťahu k interpretácii pojem „uskutočnených predajoch“ zobral okresný súd dôvodne do úvahy i
vyjadrenie žalovaného v rade 2/, ktorý v prvostupňovom konaní uviedol (č.l. 197 spisu), že v skutočnosti

boli len „sezónni predajcovia“, lebo po sezóne tovar, ktorý sa nepredal, vrátili na sklad žalobcovi a v novej
sezónesihoznovavyzdvihli.Tiežžalovanývrade1/uviedol,ževzimnýchmesiacochsaneuskutočňoval
predaj, ale sa mraziace boxy pripravovali na ďalšiu (letnú) sezónu. Konateľka žalobcu k výkladu čl.
9.10 zmluvy pritom vypovedala (č.l. 214 rub spisu), že „uskutočnený predaj znamená, to je suma, v
hodnote peňazí či už v SK alebo potom v Eurách, za ktorú daná prevádzka zobrala tovar KORAL“. Z

výpovede konateľky žalobcu (č.l. 215 rub spisu) podľa odvolacieho súdu tiež vyplýva, že skutočným
účelom podania žaloby o zmluvnú pokutu voči žalovaným v rade 1/ a 2/ bolo vyvinúť na nich tlak na
vrátenie mraziacich boxov (700 ks); v tomto smere žalobca opakovane poukazoval v priebehu celého
prvostupňového konania na podané trestné oznámenie, či iné civilné súdne konanie o náhradu škody, to
sa však netýkalo tej povinnosti, pre tvrdené porušenie ktorej žalobca predmetnú zmluvnú pokutu uplatnil.
V týchto súvislostiach za významný považoval odvolací súd časový odstup, až v ktorom žalobca podal

žalobu na súd, oproti jeho tvrdeniam o dôležitosti, význame zmluvnou pokutou zabezpečenej zmluvnej
povinnosti, podávať mesačné hlásenia o uskutočnených predajoch, vo väzbe na reálne správanie sa
žalobcu, ktorý podľa výsledkov dokazovania počas trvania zmluvného vzťahu so spoločnosťou SALIM
v.o.s. hlásenie nevyžadoval, splnenie tejto povinnosti voči SALIM v.o.s. napr. nežaloval na súde.

Takéto uplatňovanie nároku na zmluvnú pokutu za január až apríl 2009, október až december 2009
(vo výške 7x 1.327,75 Eur) za absentujúce mesačné písomné hlásenia aj v prípade nulového obratu
tovaru voči žalovaným 1/ a 2/ v podmienkach danej sporovej právnej veci, ako vyplynulo z vykonaného
dokazovania, sa nepochybne javí i ako šikanózny výkon práva, ktorému by súd nemohol poskytnúť
právnu/súdnu ochranu. K tomu odvolací súd uvádza, že pre komplexnosť rozhodnutia, za preukázaných

okolností v danej sporovej právnej veci, je potrebné poukázať i na ďalší možný dôvod posudzovania
(ne)dôvodnosti žaloby o zaplatenie zmluvnej pokuty za zvyšné mesiace roka 2009, avšak len ak by
žalobca preukázal existenciu uplatneného nároku. V takom prípade, zo súvislostí danej veci, vecné
obchodné vzťahy v rozhodnom období medzi žalobcom a SALIM v.o.s., zo správania a motívov, obsahu
vzájomných dohôd pôvodných účastníkov záväzkového zmluvného vzťahu, ako vyplynuli z vykonaného

dokazovania, pri kreovaní, v priebehu i následne po vzniku vzájomných záväzkových vzťahov, by podľa
odvolacieho súdu bol priestor pre zváženie i aplikácie ust. § 265 OBZ, podľa ktorého, výkon práva, ktorý
je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Zásady poctivého
obchodného styku sú špecifické práve pre oblasť obchodno-právnych vzťahov, ktoré sa vyznačujú
osobitosťou subjektov (podnikateľov), ktoré vo vzájomných vzťahoch presadzujú vlastné podnikateľské

záujmy a nesú pritom podnikateľské riziko. U každého podnikateľského subjektu sa predpokladá
určitá miera odbornej starostlivosti, profesionálnej úrovne, s ktorou pristupujú (majú pristupovať) i ku
kreovaniu a napĺňaniu zmluvných vzťahov. Cez ust. § 265 OBZ sa postihuje aj tzv. šikanózny výkon
práva v obchodných vzťahoch. Ide o zneužitie práva, o tzv. šikanu, keď účelom výkonu práva nie je
realizácia vlastných oprávnených hospodárskych záujmov a hospodárskeho cieľa určeného obchodným

záväzkovým vzťahom, ale ide o snahu výkonom práva znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu.
Ust. § 265 OBZ pritom má chrániť aj dobromyseľnosť účastníkov zmluvných vzťahov. Jeho aplikácia
pripadá do úvahy tak v prípade (šikanózneho) výkonu práva vyplývajúceho zo zmluvy, ako aj na výkon
práva, ktorý vyplýva priamo zo zákona. Keďže ust. § 265 OBZ nemá vplyv na platnosť právnych
úkonov, ide pri jeho aplikácii len o odopretie ochrany výkonu práva. V podmienkach danej sporovej

veci uvedené súvislosti zo strany súdu prvého stupňa netvorili určujúce dôvody pre zamietnutie žaloby,
preto netvorili ani dôvod potvrdenia napadnutého rozsudku okresného súdu, avšak ich uvedenie bolo
podľa krajského súdu potrebné pre osvetlenie úvah a možných súvislostí, ktoré (i vo všeobecnej rovine)
pri posudzovaní žalôb medzi podnikateľskými subjektmi môžu vyplývať z konkrétností a osobitostí ich
vzájomných vzťahov a v rovine potrebného zaoberania sa i otázkou (skutočného) účelu, právneho

záujmu (žalobcu) žaloby v tej ktorej sporovej právnej veci. Avšak základom rozhodnutia v danom prípade
bol záver o neexistencii žalobcom uplatneného práva v predmetnom období a rozsahu, s čím sa odvolací
súd stotožnil.

Primárne vo veci bolo, že medzi účastníkmi zostalo sporné, či vôľa zmluvných strán pri dojednaní čl.

9.10 zmluvy smerovala k hláseniam za reálne uskutočnené predaje a v prípade, že k žiadnym nedošlo v
konkrétnej prevádzke s umiestnenými produktmi KORAL v mraziacich boxoch od žalobcu (nulový obrat),
tak hlásenie podané byť nemuselo, alebo malo ísť o (paušálne) mesačné hlásenia v každom prípade. V
tomto smere okresný súd správne pristúpil k aplikácii výkladových pravidiel v zmysle § 266 OBZ, pričomaj odvolací súd zvýrazňuje, že návrh zmluvy so SALIM v.o.s. (ofertu) pripravil a predložil žalobca, preto
sporné dojednanie a jeho výklad v pojme „uskutočnené predaje“ ide k tiaži/v neprospech žalobcu. K
tomu odvolací súd uvádza, že interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 266 OBZ nemôže

nahrádzať alebo meniť už uskutočnené prejavy vôle; použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje
len k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý uskutočnili účastníci po vzájomnej
dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe ich zmluvného dojednania. Výkladom
možno len zisťovať obsah právneho úkonu, nemožno ním však prejav vôle dopĺňať. Takto musí súd
postupovať aj v prípade, ak účastníci interpretujú v priebehu súdneho konania, vo svojich prednesoch,

vyjadreniach, výpovediach, zmluvné dojednanie odlišným spôsobom. Takáto situácia neznamená, že
právny úkon vyložiť nemožno, lebo záujmy a postoje účastníkov v priebehu súdneho konania už
nemusia zodpovedať ich pôvodnej vôli (resp. pôvodnej vôli zmluvných strán, ak účastníkmi konania sú
napr. ich právni nástupcovia, ručitelia a pod.), ktorú prejavili pri právnom úkone. Interpretácia obsahu
právneho úkonu súdom podľa ust. § 266 OBZ (resp. aj § 35 ods. 2 OZ) nemôže byť považovaná za
nahradenie, či zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel

smeruje len k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorú urobili zmluvné strany vo
vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania.
V súvislosti s uvedeným postupoval okresný súd správne, ak nevychádzal len z jazykového výkladu
čl. 9.10 zmluvy, ale aplikoval výkladové pravidlá podľa § 266 Obchodného zákonníka, s dôrazom na
vôľu zmluvných strán. K tomu odvolací súd poukazuje i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,

sp.zn. I. ÚS 242/2007, publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod číslom R 2/2009, v zmysle ktorého:
„Text zmluvy je len prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím
konaním stanoviť. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich
strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu, a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom
hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj pred

doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý
nie je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu, a nie je interpretom tohto právneho úkonu
poznateľný. Na vôľu preto treba hľadieť (usudzovať) z vonkajších okolností, spojených s podpisom a
realizáciou zmluvného vzťahu, hlavne na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následné konanie
účastníkov po podpise zmluvy...“. Práve z vykonaného dokazovania v danej veci žalobca nepreukázal,

že zhodnou vôľou zmluvných strán bolo podávanie mesačných prehľadov za „uskutočnené predaje“ aj
v prípade nulových obratov/tržieb za predaj zmrzliny KORAL v jednotlivých prevádzkach spravovaných
SALIM v.o.s. v mesiacoch január - apríl a október až december 2009, za ktoré nepodanie hlásení v
danom konaní uplatnil nárok na zmluvnú pokutu. Išlo nielen o výklad pojmu „uskutočnené predaje“ v
neprospech žalobcu ako predkladateľa návrhu zmluvy, ale aj a najmä o následné správanie sa žalobcu,

ktorý nepreukázal, že by sa voči SALIM v.o.s. v rozhodnej dobe trvania zmluvného vzťahu domáhal
plnenia mesačných hlásení, tak ako tvrdil v prvostupňovom konaní. Okresný súd teda rozhodol vecne
správne, ak žalobu vo zvyšnej časti zamietol, keďže žalobca nepreukázal v žalovanej dobe porušenie
zmluvnej povinnosti, ktorej plnenie mala zabezpečovať zmluvná pokuta dojednaná so SALIM v.o.s.

K námietke žalobcu o nesprávne zistenom skutkovom stave, odvolací súd k samotnému dokazovaniu
okresným súdom, v zhode s názorom vysloveným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 14.09.2011, sp.zn. 6Cdo 153/2011, považuje za potrebné vo všeobecnosti uviesť, že súd pri
vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov konania a nemá povinnosť všetky navrhnuté
dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi

odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá OSP, je
vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na
návrhy účastníka. Odňatie možnosti konať pre súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá
bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd
navrhnuté dôkazy nevykonal (viď tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. apríla

2012, sp. zn. 6Cdo 51/2012). Uvedené dotvrdzuje i Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn.
I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010, v zmysle ktorého dokazovanie v občianskom súdnom konaní
prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné
vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov
konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje

prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania
sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového
stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.V tomto smere odvolací súd poukazuje na samotný priebeh prvostupňového konania, celého
vykonaného dokazovania, a to aj k otázke uskutočnených predajov v mesiacoch január - apríl, október

- december 2009, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd podrobne uviedol, ktoré
dôkazy vykonal, čo z nich zistil i ako tieto skutkové zistenia vyhodnotil. To, že vykonal dokazovanie (len)
stanoviskom spoločnosti KORUNA s.r.o. (č.l. 227) bez ďalšieho šetrenia u tejto spoločnosti vo vzťahu k
obchodovaniu so spoločnosťou SALIM v.o.s. aj v „zimnom období“ v rokoch 2007 - 2009, tak vzhľadom
na obsah tohto listinného dôkazu, nebolo možné vyvodiť, že išlo o vadu konania (dokazovania), ktorá

by mala za následok vecne nesprávne rozhodnutie z hľadiska nesprávne zisteného skutkového stavu
veci. Aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku bolo zrejmé, že okresný súd správne postupoval pri
vyhodnotení vykonaných dôkazov v zmysle § 132 OSP, teda vyhodnocoval ich jednotlivo a najmä vo
vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v konaní vyšlo najavo. Odvolací súd nezistil, že
by okresný súd pri vyhodnotení vykonaných dôkazov postupoval nesprávne a „zaujato“. Pre úplnosť a
odstránenie akýchkoľvek pochybností o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd k tejto

námietke žalobcu v odvolaní uvádza, že dôvody zaujatosti sudcu upravuje ust. § 14 a nasl. OSP, pričom
žalobcaakoúčastníkdanéhoobčianskehosúdnehokonaniatakétodôvody,atospôsobompredpísaným
v zmysle § 15a OSP, nevzniesol. Z ust. § 14 ods. 3 OSP vyplýva, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie
sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní
v iných veciach. Z ust. § 15a ods. 5 veta pred bodkočiarkou OSP vyplýva, že ak sa námietka zaujatosti

týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada. Nespokojnosť
účastníka súdneho konania s vyhodnotením dokazovania, prijatými skutkovými a právnymi závermi,
ktoré napokon vyústia do neúspechu tohto účastníka pri uplatňovaní alebo bránení svojich práv, sama
o sebe neznamená zaujatosť sudcu/súdu. Podanie žaloby na súd neznamená nárok žalobcu na
úspech v konaní. Napokon, pokiaľ bol žalobca v časti konania vo veci úspešný (o nároku na zmluvnú

pokutu za mesiace máj - september 2009), na „zaujatosť“ sudcu súdu prvého stupňa pri vykonávaní
a vyhodnocovaní dokazovania nepoukazoval. V konečnom dôsledku išlo v danom konaní o otázku
(ne)unesenia dôkazného bremena.

K tomu odvolací súd uvádza, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka

konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté
o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej
i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci
nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať
záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.

Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu
týchto skutočností tiež tvrdí (k tomu porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.
júna 2010, sp.zn. 5 Obo 52/2010).

Podľa odvolacieho súdu žalobca v prvostupňovom konaní svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k
uplatnenému nároku voči žalovanému v rozsahu o 9.294,25 Eur s príslušenstvom neuniesol, pričom
bolo vychádzané z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej.
Naopak žalovaným sa v rámci použitej obrany proti uplatnenému peňažnému nároku žalobcu podarilo
dostatočne vyvrátiť dôvodnosť žaloby v rozsahu ako bola uplatnená v predmetnej časti v prvostupňovom

konaní (za mesiace január - apríl, október - december 2009). Z dokazovania pred súdom prvého stupňa
vyplynuli tie skutkové a následne i právne závery, ktoré vyústili do napadnutého vecne správneho
rozhodnutia o zamietnutí povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi žalovaný nárok v rozsahu o 9.294,25
Eur s príslušenstvom, t.j. zmluvnej pokuty za mesiace január - apríl 2009 a október až december 2009.
Pre úplnosť odvolací súd aj na tomto mieste uvádza, že pokiaľ okresný súd na viacerých miestach

odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádzal len mesiace január - marec 2009, tak išlo len o zrejmú
nesprávnosť pri vyhotovovaní písomného rozsudku, ktorá však nemala vplyv na vecnú správnosť
samotného meritórneho (výroku) rozsudku (§ 212 ods. 3 OSP).

Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde alebo bráni svoje práva v

Občianskom súdnom konaní, si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového (nie
skutočného) stavu veci, tak ako vyplynie z vykonaného dokazovania (§ 153 ods. 1 OSP), pričom právo
na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s právom na úspech v konaní.
Nebola teda dôvodná námietka žalobcu v odvolaní, že „pri hľadaní objektívnej pravdy mal súd dokoncapribrať znalca, ktorý by preskúmal účtovníctvo žalovaného a tieto skutočnosti potvrdil alebo vyvrátil“.
K tomu odvolací súd dodáva, že aj keď ust. § 120 ods. 1 veta tretia OSP súdu výnimočne umožňuje
vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie potrebné pre rozhodnutie vo veci, tak

predmetná sporová právna vec nepredstavovala výnimočný prípad, ktorý by odôvodňoval taký procesný
postup okresného súdu v prvostupňovom konaní. Relevantné bolo, že pre možnosť rozhodnutia vo veci
samej bolo okresným súdom vykonané dostatočné dokazovanie, primárne za vychádzania z dôkazných
návrhov účastníkov a ust. § 120 ods. 1 veta druhá OSP, podľa ktorého súd rozhodne, ktoré z označených
dôkazov vykoná.

Napokon odvolací súd k argumentácii žalobcu v odvolaní podporne a primerane poukazuje i na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, v zmysle
ktorého do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na
spravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonaniapredvšeobecnýmsúdom

úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do
obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny
procespodľačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávaslobôdnepatríaniprávoúčastníkakonania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. US 251/03).

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na vyvodené závery tak okresného ako i
krajského súdu bolo v odvolacom konaní rozhodnuté o potvrdení rozsudku okresného súdu v

napadnutom meritórnom výroku (§ 219 ods. 1 OSP).

K precizovaniu dôvodov potvrdzujúceho rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné poukázať i na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 147/2011 zo dňa 25. apríla 2012, v
zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak

v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a
navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Vo vzťahu k napadnutému samostatnému výroku prvostupňového rozsudku o náhrade trov konania však
bola konštatovaná opodstatnenosť odvolania žalovaných v rade 1/ a 2/. Okresný súd rozhodol tak, že

žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, pričom vychádzal najmä z ust. § 142
ods. 2 OSP s tým, že „úspech účastníkov konania bol približne rovnaký za celé konanie“. Tento svoj
záver však okresný súd nekonkretizoval, preto nebolo možné preskúmať, čo okresný súd považoval za
„úspech účastníkov konania približne rovnaký“. Okresný súd len formálne poukázal na doteraz vydané
meritórne rozhodnutia vo veci samej, avšak bez bližšieho relevantného zdôvodnenia v podmienkach

danej veci, v rovine vyhodnotenia práva na náhradu uplatnených trov konania účastníkov primárne
podľa výsledku (celého) konania. V tomto smere odôvodnenie rozsudku nezodpovedalo dostatočne
ani kritériám stanoveným v § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP (samotné rozhodnutie
o trovách konania má formu uznesenia). Boli tak splnené podmienky pre zrušenie tohto napadnutého
výroku prvostupňového rozsudku o trovách konania a pre vrátenie veci v tejto časti na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie (§ 221 ods. 1 písm. h), ods. 2 OSP).

V ďalšom konaní bude potrebné, aby okresný súd o náhrade trov (celého) konania opätovne rozhodol
a v tomto smere odvolací poukazuje na to, že pôvodne uplatnený nárok žalobcu (predmet celého
konania) tvorila suma 15.933,- Eur. Z tejto sumy bola žalobcovi právoplatne priznaná suma 6.638,75

Eur, a to rozsudkom Okresného súdu Martin č.k. 18Cb 217/2012-115 zo dňa 14.11.2013 v spojení
s opravným uznesením Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/217/2012-173 zo dňa 26.02.2014. Vo
zvyšku bol návrh žalobcu zamietnutý, t.j. o sumu 9.294,25 Eur, rozsudkom Okresného súdu Martin
č.k. 18Cb/217/2012-249 zo dňa 01.07.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn.
14Cob/174/2015 zo dňa 23.06.2016. Žalobcov úspech (ktorý bol súčasne neúspechom žalovaných) tak

tvoril 41,66 % a jeho neúspech (ktorý bol súčasne úspechom žalovaných) 58,34 %; rozdiel - 16,68 %
tvorí pomerný úspech žalovaných v rade 1/ a 2/ v rámci celého konania podľa jeho výsledku. Podľa ust.
§ 142 ods. 2 OSP, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Pokiaľ pomerný úspech nastrane žalovaných v rade 1/ a 2/ tvoril 16,68 %, tak podľa názoru odvolacieho súdu uvedené zistenie
nekorešpondujesozáveromokresnéhosúduotom,že„úspechúčastníkovkonaniabolpribližnerovnaký
za celé konanie“. Predmetné prvostupňové rozhodnutie tak bolo potrebné zrušiť podľa ust. § 221 ods.

1 písm. h) OSP a vrátiť vec podľa § 221 ods. 2 OSP súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie o náhrade trov (celého) konania, vrátane tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP).
Pri novom rozhodovaní bude okresný súd predovšetkým vychádzať z výsledku konania, pomerného
úspechu žalovaných v rade 1/ a 2/ v rámci celého konania vo veci samej, pričom svoje rozhodnutie
náležite odôvodní.

Toto rozhodnutie prijal odvolací súd v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Keďže toto rozhodnutie odvolacieho súdu bude písomne vypracované a doručované po 01.07.2016, s

odkazom na ustanovenie § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zák. č. 160/2015 Z.z., účinného
od 01.07.2016, sa uvádza i nasledovné poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).