Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. marec 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/300/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8614200996
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8614200996.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu vendue, a.s., Neklanova 152/44,
Praha 2 - Vyšehrad, Česká republika, zastúpeného JUDr. Zuzanou Stavrovskou, Lamačská cesta 3,
Bratislava proti žalovanému I. L., nar. XX.X.XXXX, bytom U. XXX/X, H., t. č. bytom J. XX, H., za účasti
vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám.
legionárov 5, Prešov, zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom vo Svidníku, Sov.
hrdinov 163/66, o zaplatenie 1.400,07 Kčs s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Svidník z 23.6.2014, č. k. 2C/44/2014-90, jednohlasne takto rozhodol

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Trovy konania žalovanému nepriznal a
vyslovil, že žalobca nemá právo na náhradu trov. Žalobcovi tiež uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu
účastníkovi trovy konania v sume 88,70 eur na účet JUDr. Igora Šafranka do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

V dôvodoch rozsudku súd prvého stupňa zdôraznil, že v danom prípade ide o konanie s cudzím prvkom
s poukazom na sídlo žalobcu, ktoré je B. republike a bydlisko žalovaného, ktoré je na území Slovenskej
republiky. Súd prvého stupňa preto prioritne riešil otázku právomoci a príslušnosti súdov SR na konanie
o tejto veci a tiež otázku aplikácie právneho poriadku, ktorý má byť použitý na posúdenie nároku žalobcu.
Poukázal na kapitolu II., oddiel 1, článok 2, bod 1, 2 Nariadenia Rady ES č. 44/2001, ako i § 9 ods. 3
Zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Z § 9 ods. 3 citovaného zákona vyplýva,
že voľba práva je neplatná, ak si zmluvné strany spotrebiteľskej zmluvy zvolili právo, ktoré poskytuje

spotrebiteľovi menšiu ochranu jeho práv ako slovenský právny poriadok. Zdôraznil, že v danom prípade
Všeobecné obchodné podmienky Českej spořitelny, a.s., právneho predchodcu žalobcu odkazovali na
úpravu Českej republiky, podľa ktorej sa vzťahy medzi klientom a bankou riadia právnym poriadkom
Českej republiky. Vzhľadom na ust. § 9 ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb., sa však ich vzťahy spravujú
slovenským právnym poriadkom. Súd prvého stupňa sa zaoberal námietkou premlčania, ktorú v konaní
vzniesol vedľajší účastník vystupujúci na strane žalovaného. Zistil, že splatnosť žalovanej pohľadávky
nastala 2.3.2010 s tým, že žalobca podal žalobu na príslušnom prvostupňovom súde dňa 26.2.2014, a

teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby určenej § 100 Občianskeho zákonníka v spojení
s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.Žalobu preto ako nedôvodnú zamietol a o trovách konania účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 1
O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok zmeniť tak, aby žalobe bolo
vyhovené. V dôvodoch odvolania žalobca poukazuje na obsah uzatvorenej zmluvy o sporožírovom účte
medzi jeho právnym predchodcom a žalovaným a odkazuje na Všeobecné obchodné podmienky svojho
právneho predchodcu. Zdôrazňuje, že na právny vzťah sa podľa českého právneho poriadku nevzťahuje
spotrebiteľské právo a základom pre rozhodnutie odvolacieho súdu je práve právny argumentácia

svedčiaca pre český právny poriadok, pretože zmluvné strany si zvolili právny poriadok ČR (čl. 41
Všeobecných obchodných podmienok Českej sporiteľne). V danom prípade sa teda nemôže aplikovať
ani § 9 ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb., ak si účastníci spotrebiteľskej zmluvy zvolili právo, ktoré
poskytuje spotrebiteľovi menšiu ochranu jeho práv ako slovenský právny poriadok, ich vzťahy sa
spravujú slovenským právnym poriadkom. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s touto argumentáciou,
pričom žalobca svoje tvrdenia podporil aj priloženými rozhodnutiami súdov ČR, ktoré sa zaoberali touto

problematikou. Nesúhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že zvolená právna úprava - český právny
poriadok - je neplatná z dôvodu, že poskytuje spotrebiteľovi menšiu ochranu jeho práv ako slovenský
právny poriadok. Má za to, že v danom prípade sa na vec vzťahuje plynutie štvorročnej premlčacej doby
podľa Obchodného zákonníka platného v ČR a žaloba zo strany žalobcu tak bola podaná včas. V zmysle
týchto dôvodov navrhol žalobca podanému odvolaniu vyhovieť.

Žalovaný ani vedľajší účastník sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods. 1, 2 O.s.p. spolu
s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2

O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je.

Je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, vec
správne právne posúdil, následne správne rozhodol a skutkové zistenia prvostupňového súdu majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.

Bez pochybností z obsahu zmluvy o sporožírovom účte a o poskytovaní súvisiacich produktov a
služieb zo dňa 11.12.2007 vyplynuli skutočnosti, ktoré sa týkali založenia zmluvného vzťahu medzi
Českou sporiteľňou, a.s., a žalovaným. Žalovaný v priebehu roka 2009 zrealizoval výbery v hotovosti
z bankomatu a iné platby, v dôsledku čoho ešte právny predchodca žalobcu listom z 2.3.2010

vyzval žalovaného k zaplateniu nepovoleného debetného zostatku na sporožírovom účte a zosplatnil
pohľadávku na sporožírovom účte žalovaného dňom 2.3.2010.

Podľa čl. 41 veta prvá Všeobecných obchodných podmienok Českej sporiteľne, a.s., právne vzťahy
medzi klientom a bankou upravené týmito Všeobecnými obchodnými podmienkami sa riadia právnym

poriadkom Českej republiky.

Je zrejmé, že vzhľadom na dátum uzavretia zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným,
od ktorej žalobcu odvádza uplatňovaný nárok, prichádza do úvahy aplikácia Dohovoru o rozhodnom
práve pre zmluvné záväzky zo dňa 19.6.1980.

Podľa čl. 5 ods. 3 Rímskeho dohovoru z roku 1980 bez ohľadu na ustanovenia článku 4 sa pri absencii
voľby rozhodného práva podľa čl. 3 zmluvy uzavreté za okolností uvedených v odseku 2 tohto článku
spravujú právnym poriadkom štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa.

Odvolací súd pripomína body 25-26 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza Claro
cit.: „Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s
predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000,

Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25).Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný bod 27).“

Odvolací súd pripomína význam všeobecných obchodných podmienok citujúc Ústavný súd Českej
republiky:

„V praxi se zásada poctivosti projevuje mimo jiné tím, že text spotřebitelské smlouvy, obzvláště jedná-li

se o smlouvu formulářovou, má být pro průměrného spotřebitele dostatečně čitelný, přehledný a logicky
uspořádaný. Například smluvní ujednání musí mít dostatečnou velikost písma, nesmějí být ve výrazně
menší velikosti, než okolní text, nesmějí být umístěna v oddílech, které vzbuzují dojem nepodstatného
charakteru. Uvedená zásada poctivosti dopadá i na aplikaci všeobecných obchodních podmínek. I ve
spotřebitelských smlouvách je možno všeobecné obchodní podmínky uplatnit, nicméně taková aplikace
má nejen uvedená formální omezení, nýbrž i omezení obsahová.

Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních
smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání
technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často
nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro

spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například
rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v
právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.
V této souvislosti Ústavní soud upozorňuje na to, že nelze závěry Ústavního soudu interpretovat jako
a priori vyloučení (příkladmo) jmenovaných podstatných ujednání ze spotřebitelských smluv obecně,

nýbrž zejména jako omezení jejich uplatnění v tzv. všeobecných obchodních podmínkách. Ústavní soud
nyní odhlíží od skutečnosti, že fakticky je smluvní svoboda spotřebitele při určování, které ujednání
bude uvedeno ve smlouvě a které ve všeobecných podmínkách, pouze zdánlivá, neboť obě listiny
ve formulářové podobě připravuje dodavatel a s ohledem na nepoměr ve vyjednávací síle dodavatele
a spotřebitele je na první pohled patrné, že se spotřebitel jen stěží může domoci změny předem

připravených smluvních ujednání.“ (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3512/11
zo dňa 11. 11. 2013).

Z uvedeného vyplýva funkcia všeobecných obchodných podmienok, ktoré by mali obsahovať
predovšetkým dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Voľbu rozhodného práva v zmysle

Rímskeho dohovoru z roku 1980 možno nepochybne dať na roveň dojednaní o rozhodcovskej doložke,
resp. zmluvnej pokute. Je dôležitým dojednaním, ktoré má výrazné následky pre spotrebiteľa, ktorému
súd je povinný poskytnúť ochranu ex offo. Uvedené má za následok neplatnosť dojednania rozhodného
práva Českej republiky vo všeobecných obchodných podmienkach.

Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb. v znení platnom k 11.12.2007, ak si účastníci spotrebiteľskej
zmluvy zvolili právo, ktoré poskytuje spotrebiteľovi menšiu ochranu práv ako slovenský právny poriadok,
ich vzťahy sa spravujú slovenským právnym poriadkom.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom k 11.12.2007, spotrebiteľskými zmluvami sú

kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva
podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý
nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa § 54 ods. 1. 2 citovaného zákona, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa

nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktorý mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 100 ods. 1 citovaného zákona, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.Podľa § 101 citovaného zákona, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba
je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Je potrebné konštatovať, že právna úprava spotrebiteľských zmlúv stanovená v § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, poskytuje spotrebiteľovi väčšiu ochranu jeho práv ako právo Českej
republiky, použitie ktorého má plynúť z čl. 41 vety prvej Všeobecných obchodných podmienok Českej
sporiteľne, a.s.. Všetky dispozitívne normy slovenského právneho poriadku upravujúce problematiku
spotrebiteľských vzťahov sú jednostanne kogentné v prospech osoby spotrebiteľa a jednoznačne

nepripúšťajútakúdohodu,ktorábybolavjehoneprospechaktorábysaodkláňalaoddispozitívnejnormy
v Občianskom zákonníku. V tejto súvislosti je možné porovnať napr. znenie § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníkasoznením §55ods.1českéhoObčianskehozákonníka.KýmprávnaúpravaČeskejrepubliky
zakazuje odchýlenie od bližšie neoznačeného zákona, úprava platná v Slovenskej republike určuje, že
zmluvné podmienky sa nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od Občianskeho zákonníka. Je preto
správnyzáversúduprvéhostupňavtomzmysle,žebolopotrebnévyporiadaťsasnámietkoupremlčania

žiadaného nároku v zmysle rozhodného práva, ktorým je z dôvodu absencie platnej voľby práva, ale aj
v súlade s § 9 ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb., právo Slovenskej republiky.

Podobne správnym spôsobom sa súd prvého stupňa vyporiadal s uplatnenou námietkou premlčania
žiadaného nároku aplikáciou ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka.

V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že k zosplatneniu celej pohľadávky na sporožírovom
účte žalovaného došlo dňom 2.3.2010, pričom žaloba bola na súd prvého stupňa doručená dňa
26.2.2014, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty uvedenej v § 101 Občianskeho zákonníka,
ktorý súd prvého stupňa správne aplikoval. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ust. § 52 ods. 2

Občianskeho zákonníka v spojení s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorých vyplýva prednostná
aplikáciatýchnoriempráva,ktorésúprespotrebiteľavýhodnejšieavtomtozmysleideajoposudzovanie
zmluvných podmienok. Zmluvnou podmienkou je aj posudzovanie právneho rámca zmluvy, tzn., či
ide o aplikáciu obchodného práva alebo občianskeho práva a práve v tomto smere ust. § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka predstavuje garanciu pre spotrebiteľa v tom zmysle, že si nemôže zhoršiť svoje

zmluvné (a teda i právne) postavenie bez ohľadu na to, aké dojednania sú uvedené v spotrebiteľskej
zmluve a taktiež je táto ochrana zakotvená už v spomínanom ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Tieto právne predpisy zaručujú prednostnú aplikáciu tých predpisov na spotrebiteľský právny vzťah,
ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie práve za účelom dodržania princípu zákazu zhoršenia zmluvného

postavenia spotrebiteľa v právnom vzťahu s dodávateľom.

Za situácie, že správne je rozhodnutie súdu prvého stupňa aj vo výrokoch o trovách konania, odvolací
súd s poukazom na uvádzané dôvody rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 218 ods. 1 ,2 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p..
Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu trov a žalovanému ani
vedľajšiemu účastníkovi v tomto štádiu konania trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.