Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. jún 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/197/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7201899132
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7201899132.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej, v právnej veci žalobcov 1) S.. G. S.Q., narodenej XX.
A. XXXX, bývajúcej v E., Q. XX, 2) Z. S., narodeného XX. K. XXXX, bývajúceho v E., Q. XX, 3) K. S.,
narodenej X. H. XXXX, bývajúcej v E., Q. XX, všetci zastúpení Advokátkou kanceláriou JUDr. Peter
Kerecman, s.r.o. so sídlom v Košiciach, Rázusova 1, IČO: 36 588 725 proti žalovanému Univerzitnej
nemocnici L. Pasteura Košice, so sídlom v Košiciach, Rastislavova 43, IČO: 00 606 707, zastúpenému
JUDr. Alenou Zadákovou, advokátkou so sídlom Kováčska 32, Košice, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II, zo dňa 18. marca 2015, č.k.

12C/391/01-726 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 18. marca
2015 č.k. 12C/391/01-726 medzitýmnym rozsudkom rozhodol, že nárok žalobcov v 1., 2., 3. rade na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy voči žalovanému je daný.

Žalobcovia v 1. až 3. rade sa v konaní domáhali proti žalovaným 1/ Univerzitnej nemocnici L. Pasteura
v Košiciach, 2/ Záchrannej službe Košice a 3/ Slovenskej republike - Ministerstvu vnútra SR náhrady

škody a nemajetkovej ujmy ( ktorú špecifikovali v žalobe) z dôvodu úmrtia Z.. A. S.Q., ktorý bol manželom
žalobkyne v 1. rade a otcom žalobcov v 2. a 3. rade, a ktorý zomrel dňa 28. júna 2000 v zdravotníckom
zariadení Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 15. mája 2014 č. k. 2 Co 214/13-683 potvrdil rozsudok
okresného súdu vo výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba voči žalovanému v 2. rade Záchrannej službe
Košice a žalovanému v 3. rade Slovenskej republike - Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky a vo

výrokuotrováchkonaniavovzťahumedzižalobcamiažalovanýmiv2.a3.rade.Označenýmrozsudkom
krajského súdu bol zrušený rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté, že nárok
žalobcov voči žalovanému Univerzitnej nemocnici L. Pasteura v Košiciach je čo do základu dôvodný a
v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Predmetom tohto konania zostal nárok žalobcov o náhradu škody a nemajetkovej ujmy vo vzťahu k
Univerzitnej nemocnici L. Pasteura v Košiciach.

Po citácii § 420 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 420 ods. 3 OZ ako aj § 4 zákona
č. 277/1994 Zz. o zdravotnej starostlivosti (ďalej len zák. č. 277/1994 Z.z.) a § 17 ods. 3 zákona č.
277/1994 Z.z. súd konštatoval, že je nepochybné, že ošetrujúci lekári, ktorí prišli do kontaktu s Z.. A.. S.dňa 11. apríla 2000 boli zamestnancami žalovaného. Z odborných posudkov Z.. E., Z.. N., ich výpovedí
ako svedkov, odborného posudku 3. Lekárskej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, znaleckých posudkov
Z.. D., Z.. F. a kontrolného znaleckého posudku Institútu postgraduálního vzdělávaní ve zdravotníctví

v Prahe je zrejmé, že Z.. S. bol polymorbídnym pacientom trpiacim na viaceré závažné ochorenia, u
ktorého sa preukázateľne dňa 11. apríla 2000 vyskytovali závažné poruchy vedomia. Tieto sa napriek
obvykle podanej liečbe lekárkou rýchlej zdravotnej služby nezlepšili, z ktorých dôvodov bol následne
privezený na ošetrenie na centrálny príjem žalovaného. Z.. X. po vykonaní prvotných vyšetrení a podaní
liečby, v záujme zisťovania nejasnej príčiny poruchy vedomia, odoslala pacienta na ďalšie vyšetrenia,

ktoré pacient absolvoval na klinike úrazovej chirurgie, psychiatrickej ambulancii a neurológii. Pokiaľ
znalci Z.. F. a Z.. D. považujú výsledky interných vyšetrení v spojení so závermi konziliárnych pracovísk
(psychiatrie,neurológie,úrazováchirurgia)zakonečnéaodôvodňujúceprepusteniepacienta,svedkovia
Z.. E. a Z.. N. ich nepovažovali za dostačujúce, keďže správy psychiatra i neurológa len odkazovali
na už existujúce diagnózy, stav po požití alkoholu, ktorý pacient v daný deň uvádzal a lekári nemali
ďalšiu snahu o vyšetrenia, ktoré by preukazovali príčinu pretrvávajúcich porúch vedomia. To zhodne

vytýka žalovanému aj posudok 3. Lekárskej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe uvádzajúc, že pacient
s hypoglykémiou a s bezvedomím trvajúcim bližšie neurčitú dobu, mal byť hospitalizovaný a Z.. K. mal
odoslať pacienta na interné vyšetrenie opakovane.

Znalecký ústav Institút postragraduálniho vzdělávaní ve zdravotníctví v Prahe poukazuje na nejasnosť a

neúplnosť správ psychiatra a neurológa, ktorí napriek nespolupráci pacienta nepátrajú po príčinách jeho
stavu, ale uzatvárajú diagnózu s poukazom na skoršie ochorenie a nevidia dôvody na hospitalizáciu.
Zo znaleckých posudkov MUDr. Lukáčovej ako aj Z.. D. vyplýva, že sa nezaoberali vyhodnotením
zdravotného stavu pacienta z hľadiska neurologického a psychiatrického (keďže k tomu nemali ani
potrebnú odbornosť), a uspokojili sa len so skutočnosťou, že pacient bol konziliárne vyšetrený, a

podľa názoru konziliárnych lekárov neboli pre hospitalizáciu dôvody. Je tiež zrejmé, že po odoslaní
pacienta zo zdravotníckeho zariadenia v sprievode polície sa tento nedostal do domáceho ošetrenia,
ale strávil približne 4 hodiny v chladnom počasí v ľahkom oblečení vonku pred domom, odkiaľ ho v zlom
zdravotnom stave vyzdvihli pracovníci Záchrannej služby Košice.

Zo zdravotných záznamov žalovaného, ktoré sa týkajú vyšetrení Z.. S., a ktorých výsledky sú
zaznamenané aj v posudku znaleckého ústavu vyplýva, že Z.. X. bol pacient vyšetrený o 20.35 hodine
s popisom, že je s ním sťažený kontakt, odpovedá nezrozumiteľne, pasívna poloha, dezorientovaný.
Rovnako tak to konštatuje lekárska správa Z.. C. z kliniky úrazovej chirurgie o 22.45 hod. (objektívne
dezorientovaný, odpovedá nezrozumiteľne), ako aj psychiatra Z.. C., o 23.30 hod. (s pacientom nie

je možný kontakt, reč nezrozumiteľná, bližšie vyšetrenie nie je možné). Taktiež Z.. K. o 0.35 hod,
zaznamenáva, že pacient je dezorientovaný časom, s prejavom expresívnej dysfázie, pre nespoluprácu
neboli vykonané všetky vyšetrovacie úkony.

V ranných hodinách dňa 12. apríla 2000 v čase cca 6.00 hod., keď bol Z.. S. privezený

rýchlou zdravotnou službou spred miesta svojho bydliska, sa taktiež nachádzal v pasívnej polohe,
nekomunikoval (výpoveď svedka O.). Pri konziliárnom vyšetrení dňa 13. apríla 2000 neurológ Z.. R.
konštatujeporuchyvedomia-sporažľahkákóma,aprávezdôvoduprehlbujúcichsaporúchvedomiabol
podľa lekárskych správ pacient preložený z psychiatrie (tam bol prijatý dňa 12. apríla 2000), na interné
oddelenie. Uvedené okolnosti dokumentujú, že aj keď sa v priebehu času mohol zlepšovať stav vedomia

pacienta i schopnosť komunikácie, nikdy nedošlo k plnému návratu vedomia, čo napokon jednoznačne
dosvedčujesamotnésprávaniepacienta,ktorýzotrvalvonkupreddomombeztoho,abysasnažilvyvinúť
akúkoľvek aktivitu, ktorú je možné očakávať od priemerne rozumne uvažujúceho človeka, aby sa dostal
do svojho bytu.

Okresnýsúdpodľazáverovznaleckéhodokazovania,ktorýzohľadňovalvšetkyokolnostimajúcevýznam
pre vyhodnotenie zdravotného stavu „nebohého“, konštatoval porušenie právnej povinnosti žalovaného,
keďjehozamestnancipostupovalivrozporesozásadoulegeartis,akodmietlihospitalizovať(nebohého)
Z.. S. ku dňu 11. aprílu 2000. Zatiaľ čo ošetrujúci lekári žalovaného považovali pacienta za zdravotne
spôsobilého,znaleckýposudokaodbornéstanoviskávovzťahukzdravotnémustavupacientauvádzajú,

že tento si vyžadoval hospitalizáciu a liečebný zásah, ktorý by umožnil s vysokou pravdepodobnosť
vyliečenie pacienta.Nespoluprácu pacienta žalovaný vo svojej obrane opakovane odôvodňuje poukazom na už skoršie
diagnózy pacienta - diabetes, cievna mozgová príhoda, nadužívanie alkoholických nápojov a z toho
vyplývajúce poškodenie mozgu, hoci práve tento postup zdravotníckych pracovníkov je vytýkaný

žalovanému, pretože pacient v zdravotnom stave, v akom prišiel na prvotné vyšetrenie na centrálny
príjem žalovaného mal byť prijatý na ďalšiu hospitalizáciu za účelom jeho ďalšej liečby, keďže nie
je zrejmé ako bolo možné ustáliť, že netrpí žiadnym (novým) ochorením, ak pri vyšetrovaní náležite
nespolupracoval a nebola s ním možná komunikácia. Súd len zdôraznil, že záver o tom, že žalovaný
porušil povinnosť poskytnúť zdravotnú starostlivosť Z.. S. jeho hospitalizáciou a liečbou a teda konal non

lege artis, nebol spochybnený ani v konaní pred odvolacím súdom. Z rozhodnutia odvolacieho súdu len
vyplýva, že samotné porušenie právnej povinnosti žalovaného nezakladá jeho zodpovednosť za vznik
škody, pokiaľ medzi postupom žalovaného a vzniknutou ujmou nie je preukázaná príčinná súvislosť.

Žalovanýspochybňovalexistenciupríčinnejsúvislostimedzijehorozhodnutímnehospitalizovaťpacienta
a vzniknutou škodou - úmrtím Z.. S., pretože zo žiadneho znaleckého posudku nevyplýva, aby

rozhodnutie nehospitalizovať pacienta, zapríčinilo jeho smrť, a nie je možné kategoricky povedať, že
aj v prípade hospitalizácie by bolo možné odvrátiť smrť Z.. S.. Príčinná súvislosť (kauzalny nexus) je
podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie a vznik
škody boli v logickom spojení, teda aby toto protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej
rozsahu následkom tejto príčiny. Príčinou škody môže byť len také konanie, či opomenutie bez ktorého

by škodný následok nevznikol a základom tohto vyhodnotenia je úvaha, či by škodlivý následok nastal aj
bez konania škodcu. Príčinnú súvislosť nemožno vylúčiť iba z dôvodu, že protiprávne konanie škodcu
dovŕšilo už existujúci nepriaznivý zdravotný stav poškodeného. Protiprávne konanie nemusí byť jedinou
príčinou vzniku škody, stačí, že je jednou z príčin a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. V
prípadepreukazovaniapríčinnejsúvislostipriposkytovanízdravotnejstarostlivostijepotrebnévkontexte

rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 1919/08 zo dňa 12. augusta 2008
vychádzať z podstaty úkonu lekára, ktorý vstupuje do celého reťazca príčin a následkov prebiehajúcich
v ľudskom tele so zámerom tieto procesy ovplyvňovať. Zásah lekára sám o sebe mení prirodzený beh
vecí a zasahuje do komplexných vzťahov príčin a následkov. Aj v prípade aktívneho konania lekára,
ktorý zvolil určitý liečebný postup je veľmi náročné, až vylúčené stanoviť, či tento postup bol nad všetku

rozumnú pochybnosť jedinou možnou príčinou škodlivého stavu, ktorý nastal. O to náročnejšie je to v
prípade opomenutia, keď lekár nezvolí postup, ktorý na základe dostupných znalostí zvoliť mal a mohol.
Preukázať, že práve iba toto opomenutie tvorí so škodlivým dôsledkom ničím nenarušený vzťah je v
podstate nemožné. Preto je na mieste vychádzať z doktríny „straty šancí“ uplatňovanej v právnych
poriadkoch common law, podľa ktorej súd porovnáva pravdepodobnosť dosiahnutia určitých šancí na

vyliečenie či odvrátenie smrti v prípade postupu lege artis.

Podľa záverov znaleckého posudku ku dňu 11. aprílu 2000 bolo možné liečebne zasiahnuť do
zdravotného stavu pacienta, a šanca na jeho úplné vyliečenie v prípade, ak by trpel Wernického
encefalopatiou bola 80%-tná. Je pravdou, že Z.. S. trpel radom závažných, život ohrozujúcich ochorení,

avšak ani lekári žalovaného, ani znalci nekonštatovali, aby ku dňu 11. aprílu 2000 (nebohý) Z.. S.
bol v takom zdravotnom stave, ktorý by bol nezvratný a bez ohľadu na jeho včasnú hospitalizáciu a
liečbu, by viedol k úmrtiu. Bezprostredná príčina smrti zápal pľúc vyplynula z celkového zdravotného
stavu Z.. S., v akom sa nachádzal od času hospitalizácie 12. apríla 2000 do času jeho úmrtia. Zo
znaleckého posudku však nepochybne vyplýva, že pobyt Z.. S. v skorých ranných hodinách dňa 12.

apríla 2000 vonku nepochybne prispel k zhoršovaniu jeho zdravotného stavu, nástupu zápalových
procesov, rozvratu jeho imunitného systému a od 12. apríla 2000 nebolo možné do zdravotného stavu
pacienta liečebne zasiahnuť a odvrátiť liečbou jeho smrť, aj keď diagnosticky bolo uvažované aj nad
komplikáciami chronického alkoholizmu v zmysle toxometabolickej encefalopatie. Žalovaný tvrdil, že
za „nešťastný pobyt“ Z.. S. vonku v skorých ranných hodinách dňa 12. apríla 2000 nenesie žiadnu

zodpovednosť. K tejto udalosti by však nedošlo, ak by žalovaný splnil svoju povinnosť pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti a pacienta v zdravotníckom zariadení ku dňu 11. aprílu 2000 hospitalizoval, ako
sitovyžadovaljehozdravotnýstav.Tátookolnosťbolavreťazenípríčinsekundárnymnásledkomhlavnej
príčiny - prvotného nesprávneho rozhodnutia žalovaného nehospitalizovať pacienta, a významnou
príčinou zhoršovania sa zdravotného stavu pacienta, čo napokon viedlo k jeho úmrtiu. Vychádzajúc (tiež)

zozáverovrozsudkuokresnéhosúduzodňa30.januára2013,č.k.12C391/01-616,ktorýmsúdzamietol
žalobu voči SR- Ministerstvu vnútra z dôvodu, že nebolo preukázané, aby príslušníci policajného zboru,
vykonávajúci na žiadosť Z.. X. odvoz Z.. S. od žalovaného do miesta jeho bydliska, získali vedomosť
od žalovaného, že pacient nemá nikoho doma, je daná zodpovednosť žalovaného za pobyt pacientmimo domácej starostlivosti aj v zmysle porušenia prevenčnej povinnosti predchádzať vzniku škody
podľa § 415 OZ, keď túto podstatnú informáciu mal, ale ju neodovzdal osobám, ktoré vykonávali odvoz
pacienta. Samotná obrana žalovaného nasvedčuje, že šanca na prežite Z.. S. v prípade jeho prijatia bola

minimálne 80%, keďže žalovaný zotrváva na stanovisku, že zdravotný stav pacienta nebol taký kritický,
aby ho ohrozoval na živote, a žalovaný vychádza z predpokladu, že až v dôsledku pobytu nebohého
vonku v skorých ranných hodinách došlo k takému zhoršeniu zdravotného stavu, ktorý následne viedol
k úmrtiu pacienta. Je teda zrejmé, že ani sám žalovaný nespochybňuje podiel následnej sekundárnej
príčiny pobytu žalovaného vonku na zhoršovaní jeho zdravotného stavu, ktorý prispel k jeho úmrtiu, za

ktorý pobyt však v dôsledku non lege artis postupu nesie plnú zodpovednosť.

V súčasnosti sa nedá s istotou dokázať, ako by sa zdravotný stav pacienta vyvíjal, ak by bol dňa
11.4.2000 hospitalizovaný. Možno vychádzať len z diagnostických predpokladov, ktoré poskytovalo
vyšetrenie jeho zdravotného stavu na centrálnom príjme dňa 11.4.2000. Pri zvážení prognózy pacienta
na ďalšie prežitie okresný súd vzal do úvahy, že v konaní nebolo zistené, aby ku dňu 11.4.2000 u Z.. S.

išlo o taký stav poškodenia zdravia, ktorý by bol už v tom čase neliečiteľným, nenapraviteľným a s istotou
viedol v bezprostrednej časovej súvislosti k jeho úmrtiu, ale naopak, zo znaleckých posudkov vyplýva,
že pri včasnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti bolo možné úmrtie pacienta odvrátiť. Znalecký
ústav usudzoval, že pacient trpel Wernického encefalopatiou (neurologické ochorenie u chronického
alkoholizmu), čo žalovaný namieta, avšak sám neuvádza, aká mala byť správna diagnóza. Z jeho

stanoviska je zrejmé, že nepovažoval za potrebné pacienta liečiť, a ani nevedel ako by mu mal pomôcť.
Pritom zo znaleckého posudku i odborných stanovísk je zrejmé, že vykonané vyšetrenia, konštatujúce
len existenciu známych ochorení, neboli dostatočné, neviedli k objasneniu príčin porúch vedomia a
teda neviedli ani k správnym diagnostickým záverom významným pre rozhodnutie o hospitalizácii
a následnej liečbe (napokon až po prijatí pacienta aj žalovaný v diagnostike zmieňuje komplikácie

chronického alkoholizmu). Nesprávne vyhodnotenie zdravotného stavu pacienta, ktorému bolo možné
z medicínskeho hľadiska pomôcť ku dňu 11.4.2000, napokon v dôsledku oneskoreného nástupu liečby
a hospitalizácie až 12.4.2000 znamenalo exitus pacienta, pretože v čase následnej hospitalizácie už
nebolo možné do stavu pacienta liečebne zasiahnuť.

Neprijatie pacienta na hospitalizáciu vylúčilo jeho šance na prežitie, preto medzi porušením povinností
žalovaného poskytnúť zdravotnú starostlivosť lege artis a úmrtím pacienta existuje príčinná súvislosť.
Nie je preto ani rozhodujúce časové hľadisko, keď pacient zomrel až po takmer dvoch mesiacoch od
hospitalizácie, keďže jeho prognóza na prežitie odo dňa jeho prijatia na liečbu bola len hypotetická. Za
týchto okolností je dôvodné vychádzať zo záveru, že štatisticky by boli šance na odvrátenie smrti Z.. S.

80% v prípade lege artis postupu žalovaného, pri včasnej hospitalizácii a liečbe ochorení chronického
alkoholizmu, na ktoré aj sám žalovaný neskôr usudzoval.

Žalovaný sa konaním non lege artis zbavil možnosti preukázať, že urobil všetko, čo bolo v jeho
možnostiach a zodpovedalo vtedy platným poznatkom medicíny, a šanca pacienta na prežitie bola iná.

Ak by súd vychádzal len z liečebného postupu žalovaného, ktorý pacienta hodnotil ako „zdravého“
vyjmúc už existujúce ochorenia, z ktorých dôvodov ho aj odoslal domov, šanca pacienta na prežitie by
bola v prípade jeho hospitalizácie až 100%. Pretože súd považoval za zistené, že nebyť protiprávneho
konania žalovaného, k úmrtiu pacienta by s pravdepodobnosťou 80% nebolo došlo, zodpovednosť
žalovaného za vzniknutú škodu je daná.

Žalovaný navrhol vykonať dokazovanie opätovným výsluchom Z.. K., ktorý vykonával neurologické
vyšetrenie Z.. S. v záujme vyvrátenia predpokladanej diagnózy Wernického encefalopatie, a v závislosti
od jeho výpovede, tiež prípadné doplnenie znaleckého dokazovania znaleckým ústavom.

Ďalšie vykonanie výsluchu Z.. K. súd nepovažoval za potrebné a účelné v konaní, nakoľko je zrejmé,
že na diagnózu Wernického encefalopatiu neusudzoval, ani nepovažoval zdravotný stav Z.. S. za
vážny, odôvodňujúci hospitalizáciu. Jeho stanovisko však nie je spôsobilé spochybniť správnosť záveru
znaleckého posudku hodnotiaceho aj postup uvedeného lekára, keď znalecký posudok vychádzal
z kompletného zhodnotenia zdravotného stavu pacienta, zohľadňujúc tak jeho anamnézu ako aj

výsledky vyšetrenia interných a konziliárnych lekárov. Nesúhlasný postoj jedného či viacerých lekárov
žalovaného, ktorých postup bol predmetom znaleckého dokazovania, nie je v danom prípade dôkazom
nesprávnosti znaleckého posudku, ale iba opakovaním už doposiaľ prednesenej obrany žalovaného. Z
uvedených dôvodov súd návrhy na doplnenie dokazovania navrhnuté žalovaným nevykonal.Po citácii § 11 OZ, § 13 OZ súd konštatoval, že žalovaný zavinil smrť člena rodiny žalobcov, zasiahol tak
do ich osobnostného práva na ochranu súkromia. Smrť Z.. S. znamená nenávratnú a nenahraditeľnú

stratu možností pre ostatných členov rodiny vytvárať vznik vzájomných vzťahov v ekonomickej, sociálnej
i emocionálnej oblasti. Pretože následky zásahu sú neodstrániteľné, a z povahy zásahu (smrť rodinného
príslušníka) je vylúčené aj zadosťučinenie, ktoré by bolo možné považovať za primerané, keďže život
človeka a jeho rodinné väzby sú neoceniteľné, žalobcom patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Poukázal na závery, ku ktorým dospel už Krajský súd v Košiciach vo veci 1Co/201/2005, 11Co/12/2009

ako aj rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp.zn. IV. ÚS 315/01 zo dňa 20.5.2002.

Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom do osobnostných práv
žalobcov, nepredstavuje odškodňovanie za zármutok, ľútosť, duševné útrapy či dokonca neprimeranú
reakciu na smrť člena rodiny, ako to uvádzal žalovaný, tie sú už len prejavom zásahu spočívajúceho v
ukončení rodinných väzieb bez možnosti ich obnovy. Závažnosť následkov zásahu, závisí aj od väzieb,

aké medzi jednotlivými členmi rodiny existovali. Negatívne, či pozitívne citové prejavy ako emocionálna
zložka osobnostného práva na súkromie a rodinný život, preukazujú intenzitu vzájomných vzťahov
a umožňujú usúdiť závažnosť vzniknutej ujmy. Z dôvodov hospodárnosti súd rozhodol len o základe
nároku žalobcov.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok
a rozhodnúť, že nárok žalobcov v 1. až 3. rade na náhradu škody nie je daný, alternatívne zrušiť
rozsudok a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie podal z dôvodov podľa § 205
ods. 2 písm. d/ O.s.p., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolateľ uviedol, že nesprávne právne posúdenie veci videl v tom, že konajúci súd vyvodil existenciu
príčinnej súvislosti medzi non lege artis postupom zdravotníckych pracovníkov žalovaného, ktorí
nevykonali rozhodnutie o hospitalizácii pacienta dňa 11.4.2000, a jeho úmrtím. Poznamenal, že tento

záver súd oprel o znalecký posudok č. 17/2011 zo dňa 25.5.2012. Podľa odvolateľa znalecký posudok,
o ktorý súd prvého stupňa oprel existenciu príčinnej súvislosti, nepriniesol jasnú odpoveď na otázku, či
postup žalovaného bol alebo nebol non lege artis. Zo znaleckého posudku č. 17/2011 zo dňa 25.5.2012
vyplýva, že ak by bola hlavným dôvodom zhoršenia zdravotného stavu Wernického encefalopatia,
potom neprijatím bola predlžená doba, po ktorú nebol pacient správne diagnostikovaný a liečený.

K tomuto záveru uviedol, že diagnóza Wernického encefalopatie nebola preukázaná, a je to iba
domnienka znalca. Rovnako nesúhlasil s názorom znalca, že vyšetrenie pacienta bolo nedostatočné
a svojimi závermi nezodpovedajúce stavu (nebohého) pacienta. Vyčítal súdu, že nevysvetlil, prečo
negatívne dôsledky - pobyt nebohého (správne Z.. S. - poznámka odvolacieho súdu) vonku musí znášať
žalovaný, a aká je podľa názoru súdu príčinná súvislosť medzi nimi nezavineným pobytom vonku a

následkom - smrťou príbuzného žalobcov. V tomto smere poukázal na to, že ošetrujúci lekár zabezpečil
„nebohému“ (doprovod polície do jeho bydliska) a na nevhodné správanie sa žalobkyne v 1. rade, ktorá
napriek tomu, že mala vedomosť, že jej manžel bol odvezený záchrannou službou do ich zdravotníckeho
zariadenia, odišla z bytu bez toho, aby pre prípad, že jej manžel nebude hospitalizovaný, akýmkoľvek
spôsobom zabezpečila, aby v mieste bydliska pacienta niekto bol, keď mala vedomosť, že kľúče od

bytu nemá.

Z vykonaného znaleckého dokazovania a predovšetkým zo záverov Z.. E. a Z.. N. ako aj záverov
Lekárskej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe vyplývajú len hypotetické závery o tom, že u poškodeného
už dňa 11.4.2000 existovali zápalové procesy, ale podľa odvolateľa jednoznačné sú ich závery, že medzi

niektorými opomenutiami ošetrujúcej lekárky Z.. X. a smrťou poškodeného nie je príčinná súvislosť, a
že s najväčšou pravdepodobnosťou príčinou smrti poškodeného boli iné okolnosti, ako nehospitalizácia
dňa 11.4.2000.

Z písomného vyjadrenia žalobcov vyplýva, že títo navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdiť. Skutočnosť, že konanie žalovaného bolo v rozpore so zásadou lege artis, bola spoľahlivo
preukázaná obsahom a závermi znaleckých posudkov Z.. N., Z.. E., 3. Lekárskej fakulty Univerzity
Karlovej v Prahe a Inštitútu postgraduálneho vzdelávania č. 17/2011. Žalovaný pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti (nebohého) Z.. A. S. postupoval non lege artis, keď zanedbal a porušilsvoje zákonné povinnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, zdravotnú starostlivosť neposkytoval
správne, nevykonal všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby nebohého a nezabezpečil
včasnú a účinnú liečbu s cieľom zlepšenia jeho zdravotného stavu.

Pokiaľ ide o názor žalovaného o údajnej absencii príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním
žalovaného a úmrtím Z.. S., poukázali na presvedčivé a podrobné opísanie existencie príčinnej súvislosti
medzi non lege artis postupom žalovaného a škodou spôsobenou žalobcom v rozsudku súdu prvého
stupňa. Nesúhlasili ani s námietkou odvolateľa, že súd dostatočne nevysvetlil, prečo by mal žalovaný

znášať negatívne dôsledky pobytu „nebohého“ vonku, že žalovaný túto okolnosť nezavinil, žalobcovia
poukazovali na odôvodnenie rozsudku (na strane 16), kde sa súd presvedčivo vyporiadal s tým, ako k
tejto udalosti došlo, resp. že k tejto udalosti by nedošlo, ak by žalovaný „nebohého“ hospitalizoval tak,
ako si to vyžadoval jeho zdravotný stav, navyše žalovaný disponoval informáciou, že žalobca sa do bytu
nedostane, čím bola daná aj zodpovednosť žalovaného podľa § 415 OZ.

Vyjadrenie žalobcov k odvolaniu žalovaného bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaného.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal žalovaný
v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, voči ktorému je odvolanie prípustné (§ 201
O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa § 212 ods. 1, 3

O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. s tým, že
miesto a čas vyhlásenia rozsudku boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského
súduvKošiciach.Rozsudokbolverejnevyhlásenýdňa21.6.2016o12.00hod.vpojednávacejmiestnosti

č. 202, 2. posch. (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. za použitia § 214 ods. 2 O.s.p.).

Žalovaný v odvolaní označil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm.
f/ O.s.p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že súd

vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až 135 O.s.p.

K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný

prípad.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že

by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli
a nevyšli za konanie najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že
by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcimz § 133 O.s.p. až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné
ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav. Vykonané
dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na
ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.
Nebola zistená vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto odvolací súd
medzitýmny rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Mimoriadne podrobné, precízne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého
rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto v podrobnostiach odkazuje.

Žalovaný v odvolaní poukazuje na skutočnosti, ktoré už boli predmetom dokazovania na súde prvého
stupňa, s ktorými sa súd prvého stupňa náležite vyporiadal v danej veci, a preto odvolacie námietky

žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého medzitýmneho rozsudku.

K dôvodom rozsudku súdu prvého stupňa s prihliadnutím na to, že ide o medzitýmny rozsudok súdu
prvého stupňa odvolací súd poznamenáva nasledovné :

Okresný súd pri rozhodovaní o základe nároku žalobcov v 1. až 3. rade vychádzal z toho, že boli splnené
podmienky na prijatie medzitýmneho rozsudku.

Podľa § 79 ods. 1 prvé dve vety O.s.p., konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných
náležitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, priezvisko, bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaj

o štátnom občianstve, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa
navrhovateľ dovoláva a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha.

Podľa § 152 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudkom rozhoduje súd o veci samej. Zákon ustanovuje, kedy súd
rozhoduje vo veci samej uznesením. Rozsudkom má sa rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to

však účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti, alebo len o jej základe.

Súd má v zásade vždy rozhodnúť konečným rozsudkom. Posúdenie otázky, či o celej veci rozhodne
jediným rozhodnutím, alebo či tak urobí formou rozsudku čiastočného, medzitýmneho alebo konečného,
je ponechané na voľnej úvahe súdu. Čiastočný rozsudok bude prichádzať do úvahy najmä v prípade,

ak časť uplatneného nároku je nesporná a rozhodnutie o zvyšku uplatneného nároku si bude vyžadovať
rozsiahlejšie dokazovanie, prípadne bude závisieť od posúdenia predbežnej otázky, ktorú rieši iný orgán.

Rozhodnutie medzirozsudkom (medzitýmnym rozsudkom) na vyriešenie základu bude vhodné, ak
zistenie výšky prípadného nároku bude náročné, resp. nákladné. V takomto prípade súd rozhodne o

základe predmetu konania, ktorý zobral za opodstatnený a až následne rozhodne o výške uplatneného
nároku rozsudkom konečným. Aj podľa právnej teórie (viď napr. vysokoškolskú učebnicu „Základy
občianskeho procesného práva“ autora Z..S.. A.. A. Z., S.., druhé vydanie, rok 2004 na strane
302) základom prejednávanej veci spravidla rozumieme splnenie všetkých predpokladov uvedených v
hypotéze právnej normy na to, aby žalobcovi vznikol nárok, ktorý uplatnil v súdnom konaní. Vyriešenie

otázky základu prejednávanej veci musí obsahovať všetky predpoklady, t.j. nielen tie, od ktorých závisí
vznik nároku, ale aj tie právne skutočnosti, ktoré modifikujú jeho rozsah, prípadne kvalitu.

Medzitýmnym rozsudkom (§ 152 ods. 2 O.s.p.) môže byť rozhodnuté iba o základe prejednávanej
veci, nie iba o dielčej spornej právnej otázke, týkajúcej sa uplatneného žalobného návrhu. Rozhodnutie

o (právnom) základe nároku nie je len rozhodnutím o všetkých právnych otázkach, ktoré sa týkajú
základu (nie výšky) uplatneného nároku, ale v prvom rade je rozhodnutím o skutkovom základe sporu
(skutkovom deji), ktorým je uplatnený nárok charakterizovaný a z ktorého jediného sa právne posúdenie
základu môže odvíjať. Uvedené platí o to viac, že Občiansky súdny poriadok nedovoľuje medzitýmny
rozsudok ďalším, t.j. konečným rozsudkom zmeniť, zrušiť, či inak obmedziť jeho účinky, pretože pre

každý rozsudok (aj pre rozsudok mezditýmny) platí, že súd je ním viazaný okamžikom jeho vyhlásenia
(§ 156 ods. 4 O.s.p.) a že výrok právoplatného rozsudku je pre súd i účastníkov konania záväzný (§
159 ods. 2 O.s.p.).Napadnutým rozsudkom okresného súdu bolo rozhodnuté, že nárok žalobcov v 1. až 3. rade je čo
základu daný (presnejšie čo do základu po práve).

Ako už bolo konštatované medzitýmným rozsudkom (§ 152 ods. 2 veta druhá O.s.p.) sa rozhoduje o
základe veci. Týmto sa rozumie posúdenie všetkých otázok, ktoré vyplývajú z uplatneného nároku s
výnimkou okolností, ktoré sa týkajú len jeho výšky. Záver veci v konaní o nároku na náhradu škody podľa
§ 420 OZ okrem výšky škody zahrňuje posúdenie všetkých podmienok zodpovednosti, t.zn. posúdenie,
či došlo k protiprávnemu konaniu, či vznikla škoda (majetková, resp. nemajetková ujma) a či existuje

príčinná súvislosť medzi konaním škodcu (protiprávnym konaním) a vznikom škody.

Okresný súd v napadnutom rozsudku sa vyporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré vyplývajú z
uplatneného nároku s výnimkou výšky škody.

K odvolacím námietkam žalovaného, že okresný súd vyvodil nesprávny záver o existencii príčinnej

súvislosti medzi non lege artis postupom zdravotníckych pracovníkov žalovaného, ktorí nevykonali
rozhodnutie o hospitalizácii pacienta Z.. A. S. dňa 11.4.2000 a jeho úmrtím, a že znalecký posudok, o
ktorý súd prvého stupňa opiera existenciu príčinnej súvislosti, nepriniesol jasnú odpoveď na otázku, či
postup žalovaného bol, resp. nebol non lege artis, odvolací súd uvádza:

Tá skutočnosť, že konanie žalovaného bolo v rozpore so zásadami lege artis postupu, bola v konaní
nepochybne preukázaná závermi znaleckých posudkov Z.. N., Z.. E., 3. Lekárskej fakulty Univerzity
Karlovej v Prahe a osobitne znaleckým posudkom Inštitútu postgraduálneho vzdelávania č. 17/2011. Z
týchto posudkov je zrejmé, že žalovaný pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti Z.. A. S. postupoval non
lege artis, lebo zanedbal a porušil svoje zákonné povinnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti,

zdravotnú starostlivosť neposkytoval správne, nevykonal všetky zdravotné výkony na správne určenie
choroby Z.. A. S. a nezabezpečil mu včasnú a účinnú liečbu s cieľom zlepšenia jeho zdravotného
stavu. Odvolací súd upriamuje pozornosť na znalecký posudok Inštitútu postgraduálního vzdelávaní,
ktorý konštatoval, že Z.. S. mal byť hospitalizovaný už pri svojej prvej „návšteve“ na oddelení akútneho
(centrálneho) príjmu FN Košice-IV. Internej kliniky, kde bol privezený o 19.43 hod. dňa 11.4.2000.

Stav Z.. S. jednoznačne vyžadoval hospitalizáciu k objasneniu príčin poruchy vedomia, napriek tomu
vykonané vyšetrenia dostatočne nevyhodnotili vážnosť zdravotného stavu a zdravotnícki pracovníci
žalovaného nevykonali zodpovedajúce opatrenia, najmä nezabezpečili nevyhnutnú následnú liečbu.
Postup žalovaného bol preto označený na „non lege artis“, lebo FN Košice tieto možnosti mala,
nevyužila bez dostatočného zdôvodnenia dostupné diagnostické metódy a nezabezpečila nadväzujúcu

starostlivosť formou hospitalizácie.

Argumentácia žalovaného o absencii príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného a
úmrtím Z.. S. neobstojí, lebo o opaku svedčia výsledky vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa
a podrobne a presvedčivo odôvodnená príčinná súvislosť medzi non lege artis postupom žalovaného a

škodou spôsobenou žalobcom. V tomto smere odvolací súd poukazuje na podrobné dôvody uvedené
v rozsudku súdu prvého stupňa (viď stranu 15-16).

Inštitút postgraduálneho vzdelávania v zdravotníctve v znaleckom posudku č. 17/2011 jednoznačne
konštatoval, že v dôsledku non lege artis postupu žalovaného došlo k oddialeniu možnosti stanoviť

definitívnu diagnózu a zahájiť adekvátnu liečbu Z.. A.. S., čo viedlo k postupnému zhoršovaniu
zdravotnéhostavuZ..S.amalonepochybnevplyvnanáslednýrozvojzávažnýchinfekčnýchkomplikácií.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na záver lekárskeho odborného posudku Z.. N. ktorý
konštatoval, že postup žalovaného bol hlavnou príčinou podstatného zhoršenia zdravotného stavu

pacienta, ktorý viedol k jeho smrti a poznamenal, že v prípade lege artis postupu žalovaného by s veľkou
pravdepodobnosťou nebolo došlo k podstatnému zhoršeniu jeho zdravotného stavu vedúceho k jeho
smrti. Zhodne opísal prognózu Z.. S. aj znalec Z.. E..

Odvolací súd pritakáva súdu prvého stupňa, ktorý s poukazom na doktrínu “straty šancí“ konštatoval,

že nebyť protiprávneho konania žalovaného, by k úmrtiu Z.. A.. S. s pravdepodobnosťou minimálne
80% nebolo došlo. Non lege artis postup žalovaného bol podstatnou a dôležitou príčinou zhoršenia
zdravotného stavu Z.. S., rozhodujúcim a vyvolávajúcim činiteľom nevratného poškodenia zdravia
pacienta, ktorý viedol k jeho úmrtiu.K ďalšej námietke žalovaného, že súd prvého stupňa nedostatočne vysvetlil, prečo by mal žalovaný
znášať negatívne dôsledky pobytu Z.. S. vonku tvrdiac, že túto okolnosť žalovaný nezavinil, odvolací

súd upriamuje pozornosť žalovaného na náležité vysvetlenie tejto skutočnosti na strane 16 napadnutého
rozsudku, s čím sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, a nemá čo k uvedeným záverom súdu
prvého stupňa poznamenať.

Z týchto dôvodov, ale osobitne z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvého stupňa, odvolací súd

napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil.

V konečnom rozsudku rozhodne súd prvého stupňa o výške náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ako
aj o trovách celého konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.