Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Pripúštajúce spätvzatie návrhu… Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. február 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/114/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4613203042
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4613203042.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudcov JUDr.

Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci navrhovateľa: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Praha - Nové Město, Politických vězňů 1272/21, Česká republika, IČO: 264 29 705, práv. zastúpeného
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Gr?sslingova 4, 811 09 Bratislava, proti
odporcovi: W. N., bytom B. N. XXX/XXX, XXX XX G., občan SR, o zaplatenie zmenkovej sumy 586,57
eur, príslušenstva a zmenkovej odmeny 3,06 eur, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Topoľčany zo dňa 03. decembra 2014 č. k. 5C/315/2013-77, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd pripúšťa čiastočné späťvzatie návrhu v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne

zo sumy 918,57 eura od 27.01.2010 do 28.07.2010, čo predstavuje sumu 420,24 eura, zo sumy 878,57
euraod29.07.2010do17.08.2010,čopredstavujesumu43,93eura,zosumy818,57euraod18.08.2010
do 03.10.2010, čo predstavuje sumu 96,18 eura, zo sumy 752,57 eura od 04.10.2010 do 17.10.2010, čo
predstavuje sumu 26,37 eura, zo sumy 686,57 eura od 18.10.2010 do 23.05.2011, čo predstavuje sumu
374,18 eura, zo sumy 656,57 eura od 24.05.2011 do 19.06.2011, čo predstavuje sumu 44,32 eura, zo
sumy 586,57 eura od 20.06.2011 do zaplatenia, v tejto časti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e .

V ostatnej zamietajúcej časti výroku a výroku o náhrade trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

formou tlačiva podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa voči
odporcovi domáhal zaplatenia zmenkovej sumy 586,57 eur, zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne
zo sumy 918,57eur od 27.01.2010 do 28.07.2010, čo predstavuje sumu 420,24 eura, zo sumy 878,57

eura od 29.07.2010 do 17.08.2010, t.j. 43,93 eura, zo sumy 818,57 eura od 18.08.2010 do 03.10.2010,
t.j. 96,18 eura, zo sumy 752,57 eura od 04.10.2010 do 17.10.2010, t.j. 26,34 eura, zo sumy 686,57
eura od 18.10.2010 do 23.05.2011, t.j. 374,18 eura, zo sumy 656,57 eura od 24.05.2011 do 19.06.2011,
t.j. 44,32 eura, zo sumy 586,57 eura od 20.06.2011 do zaplatenia, zaplatenia 6% ročného úroku z
omeškania zo sumy 918,57 eura od 24.06.2010 do 28.07.2010 , t.j. 5,30 eura, zo sumy 878,57 eura
od 29.07.2010 do 17.08.2010, t.j. 2,90 eura, zo sumy 818,57 eura od 18.08.2010 do 03.10.2010, t.j.
6,34 eura, zo sumy 752,57 eura od 04.10.2010 do 17.10.2010, t.j. 1,74 eura, zo sumy 686,57 eura od

18.10.2010 do 23.05.2011, t.j. 24,67 eura, zo sumy 656,57 eura od 24.05.2011 do 19.06.2011, zo sumy
586,57 eura od 20.06.2011 do zaplatenia, zaplatenia zmenkovej odmeny vo výške 1/3 % zmenkovej
sumy, teda 3,06 eura na tom základe, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky,
ktorú vystavil odporca dňa 22.01.2009 na zmenkovú sumu 918,57 eura a zmenkový úrok 0,25 % denneod 27.01.2010, indosovaná zmenka je vistazmenkou s doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov
od vystavenia“, pričom ako indosant predložil zmenku na zaplatenie a odporca ako vystaviteľ doposiaľ
uhradil sumu 332 eur. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne oprel o čl. 3, čl. 5 ods. 1 a čl. 25 bod 1 písm. a/ nariadenia č. 861/2007, čl. 16
bod 2 nariadenia č. 44/2001, § 39, § 52 ods. 1-4, § 53 ods. 4 písm. k/, l/ Občianskeho zákonníka, § 2
písm. b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 265 Obchodného
zákonníka, čl. I § 5 ods. 1, 2, 3, § 10, § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, § 17, § 48 ods. 1 bod 2, § 77 ods.

1, 2 zák. č. 191/1950 Zb. zákona zmenkového a šekového v znení neskorších predpisov. Konštatoval,
že dňa 22.01.2009 uzatvorila spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. s odporcom na predtlačenom formulári
Zmluvu o úvere č. 4241918, (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej bol odporcovi poskytnutý
úver vo výške 400 eur, ktorý sa zaviazal zaplatiť zvýšený o poplatok v sume 392 eur, spolu 792 eur v 12
splátkachpo66eurmesačne,počnúcdňom22.02.2009.Vzmluveoúvereniesúuvedenéúrokyzúveru,
ani RPMN a priemerná RPMN. V bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru je obsiahnutá

dohoda o vyplnení zmenky, podľa ktorej na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho z
tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi vystavil dlžník zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma
a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní
na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa stane celý dlh splatný okamžite, zmenková suma bude
pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku

dňu vyplnenia zmenky a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že
ním bude deň, kedy sa stal splatný celý dlh. Zo zmenky vystavenej odporcom dňa 22.01.2009 na rad
POHOTOVOSŤ, s.r.o. zistil, že do zmenky bola vpísaná suma 918,57 eura a zmenkový úrok 0,25 %
denne od 27.01.2010, zmenka bola splatná pri predložení (vistazmenka) s doložkami „bez protestu“
a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“, v jej ľavom dolnom rohu sa nachádza číslo

zmluvy 4241918 a že práva vyplývajúce z predmetnej zmenky boli spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o.
prevedené rubopisom na navrhovateľa. S ohľadom na bod 17 všeobecných podmienok poskytnutia
úveru (dohoda o vyplnení zmenky), ako aj na zhodu čísla uvedeného na zmenke s číslom zmluvy o
úvere, zhodu údajov o vystaviteľovi a pôvodnom remitentovi zmenky s údajmi o veriteľovi a dlžníkovi v
zmluve o úvere a na zhodu dátumu vystavenia zmenky s dátumom podpisu zmluvy o úvere dospel k

záveru, že zmenka predložená navrhovateľom bola vystavená odporcom ako zabezpečovacia zmenka
k zmluve o úvere, pričom bola vystavená ako blankozmenka s tým, že zmenková suma a dátum začiatku
úročenia zmenkovej sumy mali byť do zmenky doplnené dodatočne. Dôvodil, že vo všeobecnosti môže
mať zmenka vystavená dlžníkom pri podpise úverovej zmluvy, resp. pri prevzatí úveru buď uhradzovaciu
alebo zabezpečovaciu funkciu. V danom prípade, keďže ide o spotrebiteľský úver, je však uhradzovacia

funkcia vylúčená, vzhľadom na výslovný zákaz splnenia dlhu zmenkou alebo šekom podľa § 4 ods. 6
Zákonaospotrebiteľskýchúveroch,narozdielodzabezpečovacejfunkciezmenky,ktorábolavsúvislosti
so spotrebiteľskými úvermi zakázaná až s účinnosťou od 01. 01. 2011. Preto mohol považovať zmenku
predloženú navrhovateľom, ktorá bola nesporne vystavená v súvislosti s poskytnutím spotrebiteľského
úveru odporcovi, len za zabezpečovaciu zmenku, nie za samostatnú a nezávislú zmenku prijatú na

uhradenie dlhu odporcu. Zmluvu o úvere č. 7271918 označil za spotrebiteľskú, napĺňajúcu znaky
spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, keď išlo o predtlačenú formulárovú
(typovú) zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvňovať jej obsah, a zmluvnými stranami
boli POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako veriteľ, ktorý pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej
činnosti a odporca bol fyzickou osobou, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu

svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Prezentoval názor, že v danom prípade sa jedná
o spotrebiteľský úver upravený Zákonom o spotrebiteľských úveroch, a to napriek tomu, že v zmluve
o úvere je v kolónke účelu úveru uvedené „na výkon povolania“. V tejto súvislosti argumentoval, že z
úradnej činnosti sú mu známe zmluvy tohto veriteľa (v počte niekoľkých desiatok) a takmer v každej
z nich uzatváranej v danom období (2008-2010) je pri dlžníkovi, ktorý nie je podnikateľ, uvedený ako

účel „na výkon povolania alebo zamestnania“. Pritom v iných konaniach (najmä v exekučnom konaní)
boli mnohé tieto zmluvy už právoplatnými rozhodnutiami súdu označené za zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, v dôsledku čoho sú dôvodné pochybnosti o skutočnom účele poskytnutia úveru. Keďže pri
pochybnostiach o obsahu zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší, dospel k záveru, že dôkazné
bremeno na preukázanie toho, že úver bol v danom prípade poskytnutý na výkon podnikania, zaťažuje

toho,ktotakútoskutočnosťtvrdí.Zasituácie,žeúčelvyznačenývzmluve(„navýkonpovolania“)vkonaní
preukázaný nebol, uzavrel, že uvedený úver bol poskytnutý na súkromné účely, teda na iný účel ako
na výkon povolania, zamestnania, podnikania. Prezentoval názor, že v danom prípade nejde o zmluvu
o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, pretože zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že finančnéprostriedky boli veriteľom dlžníkovi odovzdané a prevzaté po podpise zmluvy, a teda ide o zmluvu o
pôžičke. Zámer zosnovateľa zmluvy uzavrieť zmluvu výslovne podľa Obchodného zákonníka a dať jej
režim „absolútneho obchodu“ podľa § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka, vzhliadol v úmysle zamedziť

uplatnenie ustanovení chrániacich spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR z 25. 01. 2011 sp. zn. 5 MCdo 20/2009, podľa ktorého sa za neprijateľnú podmienku považuje
aj dohoda o uplatnení Obchodného zákonníka. Mal za to, že pokiaľ by aj zmluvné strany uzatvorili
zmluvu o úvere ako „absolútny obchod“ podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, nie
je táto skutočnosť prekážkou prednostnej aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka

o spotrebiteľských zmluvách. V danom prípade však ide nielen o spotrebiteľskú zmluvu, ale aj o
spotrebiteľský úver, pričom v zmluve o úvere nie je uvedený údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov
(RPMN),aniopriemernejRPMN,čobolivčaseuzatváraniazmluvypovinnéúdajevyžadovanéZákonom
o spotrebiteľských úveroch, a preto ich neuvedenie má za následok, že úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatku. Po preskúmaní zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
dospel k záveru, že tieto sú koncipované tak, že je v nich hrubým spôsobom narušená rovnováha

medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to najmä v ustanoveniach o zabezpečovacích
prostriedkoch (spísanie notárskej zápisnice prostredníctvom splnomocnenca, uzatvorenie záložnej
zmluvy prostredníctvom splnomocnenca, niekoľkonásobné zmluvné pokuty, blankozmenka) a zároveň
sú výlučne na prospech veriteľa, keď obsahujú prakticky len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa.
Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy, vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach

zmluvy, zmluvu vyhodnotil ako priečiacu sa dobrým mravom a rozpornú so zásadami poctivého
obchodnéhostyku,čospôsobujejejabsolútnuneplatnosť.Zuvedenéhodôvodutaknemohlospoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako veriteľovi zo zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky
podľa bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z čoho vyvodil, že ak zmenka vyplnená
bola (napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné sa na základe takto

vyplnenej zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv. Skonštatovanie nemožnosti vzniku práva na
vyplnenie blankozmenky na základe neplatnosti zmluvy o úvere podporil aj rozhodnutím Najvyššieho
súdu SR zo dňa 06. 05. 2008 sp. zn. 4 Obo 161/2007. Ďalej uviedol, že aj keby nebola neplatná
celá zmluva o úvere, právo na vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj z dôvodu, že dohoda o
vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorých obsah a ani konkrétne

znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a preto
je neplatná. Dodal, že aj keď použitie zmenky ako uhradzovacieho, a zabezpečovacieho prostriedku
v súvislosti so spotrebiteľskými úvermi bolo zákonom zakázané až s účinnosťou od 01. 01. 2011,
neznamená to, že v spotrebiteľských zmluvách uzavretých pred týmto dátumom nemožno zmluvné
ustanovenia o použití zmenky vyhlásiť za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V danom prípade považoval

dojednanie dohody o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm.
k/ Občianskeho zákonníka, pretože ide o podmienku, ktorá za nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť
veriteľa domáhať sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane vysokej sumy (úrok 0,25 % denne) ako
sankcie spojenej s nesplnením záväzku. Rovnako tak za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4
písm. l/ Občianskeho zákonníka, keď prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku dodávateľ

preniesol povinnosť znášať dôkazné bremeno na spotrebiteľa (napr. v súvislosti s čl. I § 10, § 17 zákona
č. 191/1950 Zb.), na rozdiel od situácie, ktorú predvída ustanovenie čl. I § 10 zákona č. 191/1950
Zb. (vyplnenie zmenky v rozpore s tým, čo bolo dojednané). Pôvodnému remitentovi tak nevzniklo
právo na vyplnenie blankozmenky, blankozmenka sa nestala zmenkou a keďže pôvodný remitent nemal
práva a povinnosti zo zmenky, nemohol ich ani indosamentom previesť (čl. I § 14 ods. 1 zákona č.

191/1950 Zb.) na navrhovateľa. Argumentoval, že ak by pripustil, že neexistencia dohody o vypĺňacom
práve blankozmenky nemá takéto právne dôsledky, ale naopak znamená právo majiteľa zmenky
vyplniť blankozmenku ľubovoľne bez akýchkoľvek obmedzení, potom by musel konštatovať, že konanie
veriteľa, keď od spotrebiteľa prijme zmenku s vedomím, že ju môže vyplniť bez akýchkoľvek obmedzení
a bez ohľadu na skutočnú výšku dlhu spotrebiteľa, nie je možné nepovažovať za zlomyseľnosť alebo

aspoň za hrubú nedbanlivosť (čl. I § 10 zákona č. 191/1950 Zb.). Poukázal i na to, že i v prípade, keby
nedospel k záveru o neplatnosti zmluvy o úvere, resp. dohody o vypĺňacom práve blankozmeniek a
následnej nemožnosti vzniku práva na vyplnenie blankozmenky, nemohol by priznať plnenie, ktorého
sa navrhovateľ domáhal, pretože sa jedná nielen o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho
zákonníka, ale aj o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahuje Zákon o spotrebiteľských

úveroch. Po posúdení samotnej zmenky zistil, že predloženú zmenku veriteľ nemohol podľa § 4 ods. 6
Zákona o spotrebiteľských úveroch prijať ani ako zabezpečovací inštitút, nakoľko zmenka bola vyplnená
podstatne vyššou zmenkovou sumou než pripúšťa uvedené ustanovenie zákona, keď s ohľadom na
absenciu podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je potrebné daný spotrebiteľský úverpovažovaťza poskytnutýbezúrokovapoplatkov,zktoréhodôvoduzmenkovásumamohlabyťvyplnená
maximálne na sumu istiny poskytnutého úveru 100 eur a zákonného úroku z omeškania. Okrem toho
bol na zmenke uvedený zmenkový úrok 0,25 % denne, čo je 91,25 % ročne. Mal za to, že nie je možné

akceptovať konanie veriteľa, ktorý by síce vyplnil zmenku tak, že zmenkovú sumu tvorí len istina s
príslušenstvom vo výške maximálne 30 % poskytnutého úveru (čo ale v danom prípade neplatí), ale
súčasne by prijal zmenku s takým úrokom, ktorý je v právnom štáte neakceptovateľný (t. j. s úrokom
91,25 % ročne), čo by pre dlžníka znamenalo takmer 100 %-né navýšenie dlhu za jeden rok. Takéto
konanie veriteľa označil za obchádzanie § 4 ods. 6 Zákona o spotrebiteľských úveroch a za výkon práva,

ktorý by bol v rozpore s dobrými mravmi, resp. ak by išlo o režim Obchodného zákonníka, v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku, ktorý by nemal požívať právnu ochranu. Uzavrel, že za situácie,
že pôvodnému remitentovi nevzniklo právo zmenku prijať, ani právo zmenku vyplniť, nevzniklo mu zo
zmenky ani právo na plnenie a teda ani navrhovateľ, ktorý nadobudol rubopisom takúto zmenku, a ktorá
ani nemohla byť vôbec od dlžníka prijatá, sa nemôže na základe tejto zmenky s úspechom domáhať jej
vyplatenia. Návrh navrhovateľa ako nedôvodný preto zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142

ods. 1 OSP tak, že v konaní úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko odporca si právo na
ich náhradu neuplatnil, resp. mu žiadne trovy nevznikli.

Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol navrhovateľ, domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia
návrhu v celom rozsahu. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Argumentoval, že napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie
mu možnosti konať pred súdom. Prekvapivosť napadnutého rozhodnutia vzhliadol v skutočnosti, že
odporca uplatnený nárok nepoprel, no napriek tomu súd uplatnený nárok zamietol, a tiež vyplýva

z rozporu napadnutého rozhodnutia s konštantnou judikatúrou NS SR. Pokiaľ súd vo veci vykonal
dokazovanie oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi,
takéto dokazovanie nenavrhol, pričom podľa § 120 OSP dokazovanie v sporovom konaní je ovládané
prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a
vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Súdu predložil ako dôkaz o svojich nárokoch platnú

zmenku spĺňajúcu všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zák. č. 191/1950 Sb., ktorou
dokázal svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva a voči forme obsahu zmenky
zo strany odporcu neboli námietky. Neexistovala preto okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie
ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci preto súd mohol a mal rozhodnúť
o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Mal za to, že

predpokladomvydaniarozsudkuvtomtokonaníbolovýlučnepredloženieorigináluzmenky.Konštatoval,
že odporca mohol v zmysle čl. 5 ods. 3 a ods. 6 nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však
tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej
zásady konštruovanej nariadením. Vytkol prvostupňovému súdu, že z vlastnej iniciatívy, bez návrhu
odporcu a bez legitímneho podnetu na jeho ťarchu vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo

charakter odporcu ako spotrebiteľa, hoci odporca sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolával,
uplatnenú pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju prakticky uznal. Súd prvého stupňa tak
iniciatívne rozširoval okruh dotazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný
podklad pre zamietnutie návrhu na uplatnenie pohľadávky, nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec
navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky, a teda neobjektívne podporil odporcu v tomto

konaní. Naviac pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z podľa neho nesporných skutočností, za ktoré
považoval to, že odporca so spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o. uzatvorili zmluvu o úvere, že zmenka,
ktorá je predmetom tohto konania, je zabezpečovacou zmenkou a že odporca uzatvoril zmluvu o úvere
ako spotrebiteľ. Tieto skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania a súd ich
vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Za situácie, že odporca a ani navrhovateľ sa

k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k ich
nespornosti. Ak teda súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na týchto nesporných skutočnostiach,
jeho rozhodnutie je postihnuté vadou, ktorá má za následok jeho nesprávnosť. Uzavrel preto, že
prvostupňový súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj
nesprávnej interpretácii príslušných právnych predpisov práva Európskej únie. V tejto súvislosti uviedol,

že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského
vzťahu, pričom zmenka je samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné
ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Namietal, že prvostupňový
súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zák. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal,čím ignoroval predmet sporu a vec posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné.
Odporca vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré
vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť

odporca, tým menej tak môže činiť sám súd, čo podporil poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo 3/2008 zo dňa 22. októbra 2008. Vytkol prvostupňovému súdu,
že porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 OSP, porušil tiež ustanovenia o
vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, a prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo
možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa nariadenia vykonané bez

návrhu. Ďalej uviedol, že pokiaľ prvostupňový súd vyhodnotil zmenku ako vadnú zmenku, t.j. neplatný
právny úkon, jeho záver vychádza len z kauzálnych námietok, ktoré však nikto v konaní nevzniesol, ani
nikto z účastníkov nepreukazoval, pričom kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné
a teda zmluvný vzťah medzi odporcom a remitentom je po indosovaní irelevantný. Navyše mu nie je
známy obsah údajného zmluvného záväzku. Mal za to, že vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť
a nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa Zákona

o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Argumentoval, že zmenka uplatnená v tomto
konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku. Záverom uviedol, že
samotný Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. pripúšťa, aby na zabezpečenie nárokov
zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka s tým, že limitovaná bola len výška zabezpečenia
vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase vyplnenia. Z toho vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky,

doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Okrem
toho zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil
spojenie v čase vystavenia, resp. by vylúčil vyplňovanie zo strany veriteľa. Vyplýva z toho, že dohoda
o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v
prípadespotrebiteľskýchúverov,pretožeprávnaúpravaexplicitnepripúšťalapoužívanieblankozmeniek.

Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

V priebehu odvolacieho konania zobral navrhovateľ návrh v čiastočne späť, a to v rozsahu zmenkového

úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 918,57 eura od 27.01.2010 do 28.07.2010, čo predstavuje sumu
420,24 eura, zo sumy 878,57 eura od 29.07.2010 do 17.08.2010, čo predstavuje sumu 43,93 eura, zo
sumy 818,57 eura od 18.08.2010 do 03.10.2010, čo predstavuje sumu 96,18 eura, zo sumy 752,57 eura
od 04.10.2010 do 17.10.2010, čo predstavuje sumu 26,37 eura, zo sumy 686,57 eura od 18.10.2010 do
23.05.2011, čo predstavuje sumu 374,18 eura, zo sumy 656,57 eura od 24.05.2011 do 19.06.2011, čo

predstavuje sumu 44,32 eura, zo sumy 586,57 eura od 20.06.2011 do zaplatenia, z časti uplatneného
zmenkového úroku vo výške 0,25% denne, čím si navrhovateľ uplatňuje zmenkový úrok už len vo výške
0,06% denne. Na výzvu odvolacieho súdu sa odporca k čiastočnému späťvzatiu nevyjadril.

Podľa § 208 OSP ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho

rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie
nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

Pretože navrhovateľ po rozhodnutí súdu prvého stupňa do času, kým rozhodnutie nenadobudlo

právoplatnosť vzal svoj návrh v časti zmenkového úroku vo výške 0,19% denne späť a žiadal zastaviť
konanie, odporca sa na výzvu súdu k späťvzatiu nevyjadril, teda odvolací súd mal za to, že nemal
námietky, a dospel k záveru, že sú splnené všetky podmienky stanovené v § 208 OSP. Pre uvedené
dôvody odvolací súd pripustil čiastočné späťvzatie návrhu, v tej časti zrušil napadnutý rozsudok a
konanie zastavil.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie
navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné.

V tomto konaní sa navrhovateľ svojim návrhom voči odporcovi domáha zaplatenia zmenkovej sumy
918,57 eura s príslušenstvom dôvodiac, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky
vystavenej odporcom, pričom indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrená doložkou „na plateniepredložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ a indosant predložil zmenku na zaplatenie, lebo vystaviteľ
pohľadávku neuhradil. Navrhovateľ návrh uplatnil podľa čl. 4 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu

(ďalej len „nariadenie“).

Cieľom nariadenia je zjednodušenie a urýchlenie zahraničných konaní vo veciach s nízkou hodnotou
sporu, zníženie nákladov a zaručenie rovnakých podmienok pre veriteľov a dlžníkov (ods. 7 a 8
preambuly nariadenia). Pri postupe podľa nariadenia je súd povinný rešpektovať právo na spravodlivý

proces a zásadu kontradiktórneho konania a to najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania
a o spôsobe a rozsahu dokazovania, ktoré je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia (ods. 9 preambuly
a článok 9 nariadenia). Uplatňuje sa v občianskych a obchodných veciach v cezhraničných prípadoch,
bez ohľadu na povahu súdu a celková hodnota nároku bez navýšenia o úroky, náklady a výdavky
nepresahuje čiastku 2.000 eur v čase doručenia žalobného formulára na súd (článok 2 ods. 1
nariadenia). Veci vylúčené z vecnej pôsobnosti nariadenia sú taxatívne vypočítané v článku 2 ods. 2

nariadenia, pričom nariadenie nevylučuje z vecnej pôsobnosti spotrebiteľské spory, v ktorých spotrebiteľ
vystupuje ako účastník konania či už na strane navrhovateľa alebo odporcu. Konanie je v zásade
písomné, ide o tzv. „formulárové konanie“, podstatou ktorého je komunikácia navrhovateľa a odporcu so
súdom prostredníctvom vzorových tlačív. V prípade, ak sa súd domnieva, že informácie, ktoré poskytol
navrhovateľ, nie sú dostatočne jasné alebo primerané, alebo ak formulár návrhu nie je správne vyplnený

a pokiaľ sa pohľadávka nezdá byť zjavne neopodstatnená alebo návrh neprípustný, dá navrhovateľovi
možnosť formulár návrhu doplniť alebo opraviť alebo predložiť určené doplňujúce informácie alebo
doklady alebo vziať návrh späť a to v lehote, ktorú určí (článok 4 ods. 4 nariadenia). V prípade, že súd
dospeje k záveru, že nárok je zjavne neopodstatnený alebo návrh je neprípustný alebo ak navrhovateľ
formulár návrhu v určenej lehote nedoplnil alebo neopravil, súd návrh zamietne (neopodstatnenosť

nároku alebo neprípustnosť návrhu sa posudzuje podľa vnútroštátneho práva - ods. 13 preambuly
nariadenia). Z článku 19 nariadenia vyplýva, že pokiaľ nariadenie neustanovuje inak, európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie
vedie. S ohľadom na uvedené je na mieste konštatovať, že nariadenie nekladie žiadne prekážky
pre aplikáciu všetkých procesnoprávnych princípov použiteľných v slovenskom právnom poriadku a v

možnosti súdu preskúmavať predložené listinné dôkazy. Z procesného hľadiska teda k návrhu môže
súd pristupovať s rovnakou mierou ingerencie, ako k akémukoľvek inému návrhu uplatnenému v konaní
pred súdom, vo veci môže konať aj formou nariadeného pojednávania a to nielen na základe návrhu
účastníka, ale aj keď to sám považuje za potrebné. Rovnako tak môže aplikovať svoje znalosti určitých
okolností z jeho činnosti (notoriety) a zohľadniť ochranu slabšieho v konaní, či ochranu dobrých mravov.

Z nariadenia totiž nevyplýva povinnosť súdu automaticky návrhu vyhovieť a pokiaľ vzhliadne v návrhu
takéskutočnosti,ktoréhovedúkzáveruojeho neprípustnosti,návrhzamietneatoajvprípadeabsencie
aktivity žalovanej strany v konaní, čo vyplýva priamo z článku 4 bod 4 nariadenia. Nariadenie je tak len
alternatívnym nástrojom pri rešpektovaní procesných pravidiel príslušného členského štátu.

Z hľadiska hmotného práva navrhovateľ v návrhu uplatnil právo zo zmenky vystavenej odporcom dňa
22.11.2009podľazákonazmenkovéhoašekovéhoč.191/1950Zb.,ktorýjeprevzatímtextuŽenevského
dohovoru o jednotnom zmenkovom zákone zo dňa 07. 06. 1930 (ďalej len „ZZŠ). Ide o kogentnú
a súkromnoprávnu normu, ktorá je prísne formálna, čo si vyžaduje jej špecifický predmet, ktorým
sú zmenky. Zároveň ide o zákon „lex specialis“, pričom všeobecným právnym predpisom k nemu je

Občiansky zákonník.

Podľa článku I. § 16 ods. 1 veta prvá ZZŠ o tom, kto má zmenku v rukách platí, že je oprávneným
majiteľom, ak preukáže svoje právo nepretržitým radom indosamentov, a to aj vtedy, ak posledný z nich
je blankoindosament.

Podľa článku I. § 17 ZZŠ, kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa
zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi, alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri
nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka.

Podľa článku I. § 48 ods. 1 ZZŠ, majiteľ môže postihom žiadať: 1/ zmenkovú sumu, pokiaľ nebola
zmenka prijatá alebo zaplatená s úrokmi, ak boli dojednané, 2/ šesťpercentné úroky odo dňa zročnosti,
3/ trovy protestu a podaných správ, ako aj ostatné trovy, 4/ odmenu vo výške jednej tretiny percenta
zmenkovej sumy, alebo v menšej dohodnutej výške.Podľa § 459 OZ, platnosti záväzku nebráni, ak nie je vyjadrený dôvod, na základe ktorého je dlžník
povinný plniť. Veriteľ je však povinný preukázať dôvod záväzku s výnimkou cenných papierov hromadne

vydaných alebo iných cenných papierov, pre ktoré je zákonom ustanovené, že veriteľ túto povinnosť
nemá.

V tejto súvislosti však nemožno opomínať, že judikatúrou Súdneho dvora EÚ bola vyslovená všeobecná
zásada, podľa ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi

predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť
právnu ochranu, ktorá podľa ustanovení Smernice 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá,
čo potvrdzuje aj článok 14 Smernice 87/102/EHS. Smernica rady č. 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o
aproximácii zákonov iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú
spotrebiteľského úveru (ďalej len „smernica“) síce používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách
nezakazuje, ale podľa článku 10 smernice jednoznačne členské štáty môžu povoliť používanie zmeniek

v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa. Pojem
„vhodná ochrana“ spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom na článok 14 smernice, ktorá zakazuje
znížiť štandard ochrany spotrebiteľa, a preto je ju potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany
spotrebiteľa vyplývajúci z predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorá zahŕňa aj
povinnosťvnútroštátnychsúdovexoffoskúmaťnekalosťzmluvnýchpodmienok.Vprípadezáveru,žepri

vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy
a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok, či zhodnotiť platnosť zmenky samotnej,
išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady
efektivity. Rigidná aplikácia ust. § 17 ZZŠ by totiž spôsobila spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri až
následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich práv. Znamená to potom, že pokiaľ súd spoľahlivo

zistí, že na strane odporcu ide o spotrebiteľa, bez ohľadu podľa akého procesného predpisu sa nárok
uplatňuje, poskytne mu ochranu prostredníctvom právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa. V tomto
smere už Ústavný súd ČR vo svojich nálezoch judikoval, že súčasné napätie spojené so zmenkami
je spôsobené ich nevhodným používaním (zneužívaním) najmä voči subjektom, na ktorých nemožno
znalosť špecifickej a značne rigidnej zmenkovej úpravy spravodlivo požadovať. V prípade spotrebiteľov,

ktorých práva boli dotknuté konaním remitenta (prvého majiteľa ako veriteľa) zmenky, všeobecné súdy
nesmú odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia a pri svojej rozhodovacej činnosti musia
hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie
zmenkových inštitútov neprimerane v neprospech niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu. Tiež
vyslovil pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší, než dovolenie dané právom, a pokiaľ právna

norma určité správanie aprobuje, a iná za predpokladu, že je zneužívané, ho zakazuje, takéto konanie v
skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom. Výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím súdy
nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v rozpore s ústavou chránenými právami (sp. zn.
Pl. ÚS 16/12 zo dňa 16. 10. 2012, IV. ÚS 457/10 zo dňa 18.07.2013, I. ÚS 210/15 zo dňa 16.09.2015).

Podľa § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31.12.2010,
v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou
alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo
spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je
maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane

zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30
% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s
prechádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať.
Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

Veriteľ zodpovedá za škodu vzniknutú spotrebiteľovi porušením odseku 6 veriteľom (§ 4 ods. 7 zák. č.
258/2001 Z. z.).

V posudzovanej veci súd prvého stupňa vo svetle vyššie citovanej právnej úpravy, ako i podaného
výkladu odvolacieho súdu postupoval, v tomto smere vo veci riadne zistil skutkový stav a túto i správne

posúdil po právnej stránke. Nakoľko odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku súdu prvého stupňa ako vyčerpávajúcim a presvedčivým, využijúc postup podľa § 219 ods.
2 OSP sa obmedzuje len na skonštatovanie jeho správnosti, a preto súdom prvého stupňa uvádzané
dôvody duplicitne opakovať nebude.Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd len opätovne
podčiarkuje, že predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na navrhovateľa

sídliaceho v Českej republike, ktorý si svoje právo vyplývajúce zo zmenky uplatňuje v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu podľa nariadenia. Navrhovateľom predložená zmenka
má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky obsiahnutej vo všeobecných úverových
podmienkach právneho predchodcu navrhovateľa tvoriacich neoddeliteľnú súčasť spotrebiteľskej
úverovej zmluvy. V nadväznosti na to súd prvého stupňa preto dôvodne skúmal charakter tohto vzťahu,

keď nariadenie je síce procesný prostriedok, ktorý konanie urýchľuje, ale nebráni súdu postupovať
rešpektovaním vyššej súdnej ochrany spotrebiteľa, pričom prieskum uplatneného nároku, s oporou v
doloženej zmenke, nemôže byť ovplyvnený povahou použitého procesného nástroja. V tomto smere je
potrebné vychádzať zo zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31. 12.
2010, t.j. v čase uzatvorenia zmluvy o úvere medzi odporcom a právnym predchodcom navrhovateľa,
ktorý spotrebiteľský úver definoval ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy

o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme (§ 2
písm. a/ zákona). Za veriteľa označoval fyzickú alebo právnickú osobu poskytujúcu spotrebiteľský úver
v rámci svojho podnikania (§ 3 ods. 1 zákona) a za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel, než na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2
zákona). Je už notorietou, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred

pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. I podľa názoru
odvolacieho súdu v tomto konaní bolo preukázané výsledkami vykonaného dokazovania, že sporom
dotknutá zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, ktorej súčasťou boli všeobecné úverové podmienky
vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov a tieto odporca ovplyvniť nemohol. Rovnako tak právny
predchodca navrhovateľa ako dodávateľ mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v

konaní nebolo preukázané, že úver bol odporcovi poskytnutý za účelom výkonu zamestnania, povolania
alebo podnikania. V tomto smere navrhovateľ si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, ktorá ho v konaní
zaťažovala (§ 120 ods. 1 prvá veta OSP), na preukázanie nespotrebiteľského charakteru úverovej
zmluvy a to spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Takouto okolnosťou totiž nemôže
byť len všeobecný údaj o poskytnutí úveru uvedený v úverovej zmluve bez bližšieho ozrejmenia a

preukázania súvislostí medzi výkonom povolania, zamestnania, resp. podnikateľskou činnosťou dlžníka
a uzatvorením konkrétnej zmluvy. Bez preukázania, že odporcovi ako dlžníkovi bol úver poskytnutý
na výkon povolania, má tak v úverovej zmluve uvedený účel jej uzatvorenia rovnaký dôsledok, ako
by tam uvedený nebol. Odvolací súd si preto v plnom rozsahu osvojil názor prvostupňového súdu,
že v danej veci odporca je spotrebiteľom, na ktorého sa vzťahuje ochrana podľa zák. č. 258/2001

Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj zák. č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník), do ktorých boli
transponované smernice č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách a č. 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych
opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru a relevantná je aj príslušná judikatúra
Európskeho súdneho dvora, týkajúca sa ochrany práv spotrebiteľov, ktorú úpravu následne súd prvého

stupňa i v konaní dôsledne aplikoval.

Reagujúc i na ďalšie námietky navrhovateľa uplatnené v jeho odvolaní odvolací súd dodáva, že jeho
argumentácia spochybňujúca postup súdu prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov je neopodstatnená
z dôvodov podľa už zhora podaného výkladu odvolacieho súdu. Rovnako tak neobstojí tvrdenie

navrhovateľa, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku zo zmenky sa má vychádzať
výlučne z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Abstraktný charakter zmenky bol totiž spochybnený už v ust. § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, pričom v danom prípade právny predchodca navrhovateľa
zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému zákazu prijal a následne ju

previedol na navrhovateľa. Zmenka tak bola vystavená v rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom a
aj v rozpore s právom Európskej únie. Naviac, rešpektovanie výlučne abstraktného charakteru zmenky
je neprijateľné aj z pohľadu judikatúry Súdneho dvora EÚ.

Odvolací súd tiež konštatuje, že pokiaľ ide o dohodu o vyplňovacom práve zmenky, táto bola upravená

v článku 17 všeobecných obchodných podmienok a umožňovala vystaviť povinnému zmenku, v ktorej
nie je vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, pričom zmenkovú sumu
vyplní veriteľ v rozsahu všetkých jeho peňažných nárokov voči dlžníkovi, ktoré podľa uváženia veriteľa
vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Takéto zmluvné dojednanie o vyplnení zmenky za stavu, že ide ospotrebiteľskývzťahaktorézmluvnédojednaniemenívzťahmedziúčastníkmizozmluvnéhodojednania
na vzťah zo zmenky, ktorý nie je zásadne kauzálny a neposkytuje žiadnu ochranu spotrebiteľovi, musí
súd vyhodnotiť ako neprijateľné a tým neplatné v súlade s § 53 ods. 5 OZ, resp. ako neplatné dojednanie

v zmysle § 52 ods. 2 OZ. Okrem toho uzavretím takej dohody o vyplnení zmenky veriteľ dostáva do rúk
oprávnenie rozhodnúť o tom, že ním požadované plnenie je v súlade so zmluvou, čo je rozporné i s
ust. § 53 ods. 4 písm. o/ OZ. Naviac, z uzatvorenej dohody žiadne informácie o dôsledkoch vystavenia
zmenky pre odporcu ako spotrebiteľa nevyplývajú, pričom neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho
nedostatočná informovanosť v oblasti spotrebiteľských právnych vzťahov mu nemôže byť na ujmu.

Vystavenímzmenkyvrozsahunadzákonompovolenýlimit,vzhľadomnapovahutohtocennéhopapiera,
bolo tak odporcovi zhoršené jeho zmluvné postavenie. V tejto súvislosti je právne významné aj ust.
§ 54 ods. 1, 2 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o
obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Dojednanie o zmenke,

ktoré nezohľadňuje právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, preto odporuje ust. § 54 ods. 1, 2 OZ a
na podklade takéhoto dojednania zmenka nemohla byť platne vystavená a ani platne indosovaná.

V neposlednom rade odvolací súd odkazuje i na spoločné stanovisko prijaté občiansko-právnym
kolégiom a obchodnoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu SR dňa 20. 10. 2015 k postupu súdov

nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa,
z ktorého odvolací súd vychádzal i pri posudzovaní predmetnej veci. Podľa tohto stanoviska, ak
navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu
procesného nástroja, ktorý použil, že I. pokiaľ z akýchkoľvek okolností v prejednávanej veci vyplynie
konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex

offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom
má nárok základ; II. pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu,
pristúpi k prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok, zohľadňujúc ich
rozsah a povahu pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z
vykonaného dokazovania vyplynie. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až

po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola
zmenka vystavená. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu
na to, či je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu
posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška
uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav a vyvodil
z neho i správny právny záver.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a §
151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.