Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. október 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/147/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221609
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412221609.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek

senátu JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o. Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. Grösslingova 4,
Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 15C/820/2012-82 zo dňa 23. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovenia § 101 ods. 2, § 119 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (OSP), ustanovení § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9
ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a ustanovení § 44 ods. 1, 2
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov. Uviedol, že navrhovateľ sa návrhom doručeným na súd dňa 27. 09. 2012

domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 1.690,93 eur a nemajetkovej ujmy vo výške
338,19 eur, pretože Okresný súd Nové Zámky v exekučnej veci vedenej pod exekučným číslom EX
4032/2009 rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 24. 05. 2011, a to
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia
tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 84 dní. Navrhovateľ uviedol,
že v predmetnej exekučnej veci Okresný súd Nové Zámky žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou

žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci zákonom ustanovenej doby. Exekučný súd v danej veci postupoval
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť
stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatnil náhradu majetkovej
škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Majetkovú škodu vyčíslil na sumu 1.690,93 eur, ktorá predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá
viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konanívedenom proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu založeného zmluvou o úvere. Nemôže preto tiež nastať
akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu.

Navrhovateľ si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenejlehotevspojení sporušenímprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovzaručené
Ústavou SR a Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný

postup okresného súdu je dôsledkom nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok
zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva navrhovateľa.

Navrhovateľ si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo na spravodlivé

riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky sumu 338,19 eur, t. j.
20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou
deformáciou).

Zo spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 6Er/399/2011, EX 4032/2011 súd zistil, že dňa 01. 03.

2011 bol do zápisnice u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého spísaný návrh na vykonanie exekúcie
na návrh oprávneného spoločnosti Pohotovosť s.r.o. proti povinnej U. H. pre vymoženie sumy 432,- eur
s príslušenstvom. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 06. 12. 2010
sp. zn. SR 11519/10. Dňa 24. 03. 2011 bola na exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 4032/11, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný

titul a úverová zmluva so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, na základe ktorých bol vydaný
exekučný titul. Exekučný súd dňa 05. 05. 2011 uznesením č. k. 6Er/399/2011-9 zamietol žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 01.
2014. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.

Konštatoval, že v exekučnom konaní je súd zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský
rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (uznesenie
NS SR sp. zn. 3MCdo 11/2010). Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie je exekučný súd konajúci o návrhu nanútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený aj bez návrhu (ex offo)
skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne (uznesenie NS SR
sp. zn. 6Cdo 105/2011).

Na základe uvedeného mal súd za to, že exekučný súd konal v predmetnej veci priebežne, bez
zbytočných prieťahov, pričom s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/2002
samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Súd
zastával názor, že v prípade nevydania poverenia na vykonanie exekúcie súd nie je viazaný 15-
dňovou lehotou na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Zo skutkových

okolností,ktorésatýkajúrozhodovaniaožiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie jezrejmé,
že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úpravu najmä s
ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Preto nie
je možné v takomto prípade kvalifikovane posúdiť žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie
exekúcie, exekučný titul a bez ďalšieho v lehote 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie súdu rozhodnúť.

Dĺžka predmetného exekučného konania od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na exekučnom súde (24. 03. 2011) do vydania uznesenia o zamietnutí žiadosti o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie (05. 05. 2011) vzhľadom na vykonané úkony smerujúce k posúdeniu
zákonnosti vedenej exekúcie nie je takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť
namietané porušenie práva navrhovateľa na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ďalej uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo

k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej
nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia, a to
po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., súd návrh ako právne neopodstatnený zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, pričom odporcovi, ktorý bol v konaní v
celom rozsahu úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože si žiadne trovy v konaní neuplatnil.

Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý ho navrhol zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na

ďalšie konanie. Namietal, že sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, skutočnosť, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplné zistenie skutkového stavu
veci a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa
rozhodol v merite veci na základe úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom v

právnomštáteniejemožné,abysúdinterpretovalhmotnéprávoplatnévčasevznikuprávnejskutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Mal za to, že ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii,
dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia, ktoré

musí byť zrušené. Poznamenal, že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastával názor, že účastníkom
konania nevznikol stav právnej neistoty. V danej veci vytvoril zákonodarca legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, ktorú exekučný súd ignoroval a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Mal za to, že súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní

zákonnými lehotami, ale má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným
súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Ďalej uviedol, že súd svojimi
úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 <. OSP).

Podľa§4ods.1písm.a/bod 1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak

škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1, citovaného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (ods. 2).

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

V preskúmavanej veci odvolací súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech
nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku a keďže sa v celom
rozsahu stotožnil s odôvodním napadnutého rozhodnutia, vo svojom rozhodnutí sa obmedzil len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Žalobca v podanom odvolaní naďalej
tvrdí, že súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke a nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom

konania nevznikol stav právnej neistoty v súvislosti s určením zákonnej lehoty na vydanie poverenia v
exekučnom konaní, keď exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej lehoty s
omeškaním viac ako 84 dní.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Úlohou odvolacieho súdu bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval

príslušné právne predpisy. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci a v
podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia uvedené súdom prvého stupňa.

K námietke žalobcu spočívajúcej v tom, že aplikácia ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.,
ktorý podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť vznik nesprávneho úradného

postupu v podobe prieťahov v konaní, odvolací súd súhlasí uvádza, že je dôvodná, lebo toto ustanovenie
zákona č. 514/2003 Z. z. bolo zavedené do tohto zákona zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou
od 01. 01. 2013 a nie je možné aplikovať toto znenie na právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k
zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou tohto zákonného ustanovenia
(§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.), pretože by išlo o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu. V

nadväznosti na toto konštatovanie však odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol správne znenie ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. platné v čase podania
žiadosti na exekučný súd.

Odvolací súd k tejto námietke odvolateľa, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie po zákonnej lehote uvádza, s poukazom na obsah spisu a rozhodnutie súdu
prvého stupňa, že toto tvrdenie žalobcu nevyplýva zo spisového materiálu, lebo súd prvého stupňa v
odôvodnení svojho rozhodnutia jasne uviedol, že v prípade nevydania poverenia na vykonanie exekúcie,
súd nie je viazaný 15-dňovou lehotou na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.
Exekučný poriadok v posudzovanom období podania žiadosti upravoval len lehotu na vydanie poverenia

(§ 44 ods. 2 EP), ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a nie na vydanie iného rozhodnutia
o návrhu na vydanie poverenia, ako to bolo v preskúmavanom prípade.

Žiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúciebolasúdudoručenádňa24.03.

2011, k čomu súdny exekútor pripojil zápisnicu o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie spísanú
dňa 01. 03. 2011. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu a o tejto žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 05. 05. 2011 tak, že
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosťdňa 20. 01. 2014. Nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bolo rozhodnuté s omeškaním až 84 dní od jej podania, ale v primeranej lehote 43 dní od
podania žiadosti na súd.

Súd prvého stupňa jasne, logicky a vecne správne odôvodnil aj svoj záver prečo tak rozhodol a vysvetlil
rozdiel právneho stavu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v čase rozhodovania v prípade, ak
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ustálenú judikatúru rozhodovacej
činnosti súdov poukázal na konkrétne rozhodnutia, ktoré obdobné prípady riešili a z úradnej povinnosti

skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. V danej veci je odvolací súd toho názoru,
že keby aj bolo preukázané tvrdenie žalobcu v nedodržaní dĺžky lehoty na rozhodnutie o žiadosti o
udelenie poverenia, túto skutočnosť nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva
účastníka konania s dopadom na tvrdenie navrhovateľa, že nesprávny úradný postup bol v konaní
preukázaný nedodržaním zákonom stanovenej lehoty pre rozhodnutie žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie (pozri napr. rozhodnutie II ÚS 471/2012, I ÚS 86/02). Odvolací súd považuje za

potrebnéuviesť,žeÚstavnýsúdvoviacerýchsvojichrozhodnutiachpodrobneanalyzovaldôvodyzjavnej
neopodstatnenosti sťažností odvolateľa v týchto veciach (zastavenie exekúcie) a akceptoval právne
závery všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie, lebo rozhodcovský rozsudok
(notárska zápisnica), na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté) neboli z rôznych
dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenia exekúcie ( napr. uznesenie ÚS SR sp. zn. III.

148/2014).

Pokiaľ ide o ďalšie námietky odvolateľa, odvolací súd je toho názoru, že sú uvedené iba vo všeobecnej
rovine bez konkrétnej špecifikácii, ako mal súd rozhodnúť o jeho žalobe, teda ako mal po právnej stránke
posúdiť jeho uplatnený nárok, čo neurobil a pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že súd žalobu zamietol na základe

úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že súd interpretoval hmotné právo platné
v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného
práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo
k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, teda že súd založil svoje rozhodnutie na neprípustnej
interpretácii, odvolací súd zistil, že táto skutočnosť nevyplýva z rozhodnutia a dospel k záveru, že ak

nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci (nesprávny úradný postup), nemal dôvod zaoberať sa ďalšími námietkami odvolateľa, ani ďalšími
atribútmi vzniku škody (štyri zákonné podmienky) a nemajetkovej ujmy uplatnenej odvolateľom podanou
žalobou.

Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na
súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá
účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných

prostriedkov a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010-12). Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu,
z Ústavy SR ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že súdy sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,
ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis
mutandis I. ÚS 56/01). Odvolací súd dáva do pozornosti odvolateľa (žalobcu) i rozhodnutie ESĽP prípad
Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999, z ktorého tiež vyplýva, že sa nevyžadujú, aby na každý

argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument,
ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. Podľa rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri
potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Súd je toho názoru, že súd prvého stupňa riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS
241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivéhoprocesu(článok46anasl.ÚstavySRačlánok6ods.1Dohovoru),ktorévylučujúľubovôľu

pri rozhodovaní, lebo povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie
náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa
výrok rozhodnutia zakladá.Pri riadnom a dôslednom oboznámení sa s rozsudkom okresného spisu je zrejmé a nepochybné, že
všetky otázky všeobecne namietané odvolateľom v odvolaní boli už súdom prvého stupňa vysvetlené.
Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vnútorne rozporné. K záveru súdu prvého

stupňa o rozpore exekučného titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa
v plnom rozsahu stotožňuje a poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (pozri napr.
rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo105/2011).

S poukazom na vyššie uvedený záver súdu prvého stupňa, ktorý urobil a ustál vo svojom rozhodnutí,

zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade so zákonom. Z týchto
dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené v prvom výroku tohto rozsudku tak, že rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.

Úspešný žalovaný si v odvolacom konaní trovy neuplatnil (nepodal návrh), a preto mu odvolací súd
podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 OSP náhradu trov konania nepriznal.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).