Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. august 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6To/21/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115010947
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Dubňanský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8115010947.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr.
Jaroslava Bugeľa a JUDr. Petra Farkaša na neverejnom zasadnutí konanom dňa 3. augusta 2016, v
trestnej veci obž. T. U. pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zákona s
poukazom na § 139 písm. c/ Tr. zákona, o sťažnosti okresného prokurátora proti uzneseniu Okresného
súdu Prešov sp. zn. 1T/90/2015 zo dňa 26. apríla 2016, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku z a m i e t a sťažnosť okresného prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov na hlavnom pojednávaní uznesením zo dňa 26. apríla 2016 pod sp. zn. 1T/90/2015
podľa§280ods.2Tr.poriadkutrestnúvecprotiobž.T.U.preskutokkvalifikovanýobžalobouprokurátora
Okresnej prokuratúry Prešov č. 3 Pv 188/15 ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1,
2 písm. b/ Tr. zákona s poukazom na § 139 písm. c/ Tr. zákona na tom skutkovom základe,

že dňa 16. marca 2015 v čase okolo 07.30 hod. v obci A., okr. Prešov, v obývacej izbe v priestoroch
rodinného domu s popisným číslom XXX, po vzájomnej výmene názorov a pred maloletými deťmi
niekoľkokrát vulgárne vynadal T. U., nar. X.X.XXXX, trvale bytom U. č. XX, T., prechodne bytom A. č.
XXX, okr. Prešov a následne jej povedal, že jej odreže hlavu, čím tak u poškodenej T. U. vzhľadom na
dlhodobé problémy v spolunažívaní a opakované incidenty obdobného charakteru z minulosti vzbudil

dôvodnú obavu o jej život a zdravie,

postúpil Okresnému úradu Prešov, Odboru všeobecnej vnútornej správy, aby ju prejednal ako
priestupok.

Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal sťažnosť okresný prokurátor, ktorú

bližšie písomne odôvodnil tým, že má za to, že obžalovaný sa predmetného skutku a teda prečinu
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zákona dopustil. Uvedené tvrdenie opiera
o výpovede pošk. T. U., a svedkýň W. Q. a V. Q., pričom cituje časti ich výpovedí. Rozoberá aj znalecký
posudok spracovaný znalcom z odboru psychológie na obžalovaného, ktorý konfrontuje s odsúdeným
obžalovaného a priestupkami za skutky spáchané voči poškodenej z pohľadu agresívneho správania sa
obžalovaného voči nej. Vo vzťahu k rozporom vo výpovediach poškodenej, tieto pripisuje psychickému

stresu z hádky s obžalovaným a vplyvom následnej vyhrážky si poškodená nemusela presne pamätať
všetky okolnosti z rána dňa 16.03.2016 (správne má byť 2015), tak ako sa stali. Poukazuje aj na to,
že neexistuje presný vzorec správania sa poškodenej osoby po vyhrážke učinenej inou osobou, ktorý
by určoval presný časový rámec, počas ktorého ešte môže vyhrážka spôsobovať následok, a kedy už
nie. Pokladá za prirodzené, že sa poškodená a svedkyne V. a W. Q. o skutku rozprávali, pretože sú
kamarátky a každá z nich bola istý čas súčasťou uvedeného skutku. Navrhol súdu II. stupňa, zrušiť

uznesenie prvostupňového súdu a vec mu vrátiť, aby znovu konal a rozhodol.Krajský súd na podklade tejto sťažnosti preskúmal podľa § 192 ods. 1 Tr. poriadku správnosť výroku
napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce tomuto
výroku napadnutého uznesenia a zistil, že sťažnosť podala oprávnená osoba - okresný prokurátor a to

včas, avšak táto nie je dôvodná.

Je potrebné konštatovať, že okresný súd na hlavných pojednávaniach vykonal rozsiahle dokazovanie
týkajúce sa skutku uvedeného v obžalobe okresného prokurátora. Vo vzťahu k tomuto skutku boli
vykonané dôkazy v rozsahu potrebnom na zistenie a ustálenie skutkového stavu veci a to zákonným

spôsobom. Zabezpečené dôkazy boli okresným súdom vyhodnotené v súlade so zásadou uvedenou v
§ 2 ods. 12 Tr. poriadku a skutkové zistenia uvedené v napadnutom rozsudku sú odrazom výsledkov
dokazovania, s ktorými sa krajský súd stotožnil a tieto považuje za správne a z dôvodu neopakovania
tam uvedených skutočností v celom rozsahu naň odkazuje.

Rozsudok súdu prvého stupňa obsahuje rozsiahle a podrobné odôvodnenie, v ktorom je

vyložené, ktoré skutočnosti boli vzaté za dokázané, a o ktoré dôkazy sa prvostupňový súd
opieral a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Úplnosť vykonaných dôkazných
prostriedkov vytvorila vo veci nevyhnutný základ na záverečnú myšlienkovú činnosť aj odvolacieho
súdu, ktorá spočívala v zhodnotení dôkazov v zmysle uvedených zásad vyplývajúcich z §
2 ods. 12 Tr. poriadku. Z obsahu odôvodnenia rozsudku vyplýva, že uvedené hodnotenie dôkazov
neodporuje základným princípom logického myslenia.

Napodkladeuvedenejdôkaznejsituácievodôvodnenínapadnutéhouzneseniaprvostupňovýsúdustálil,

že v rámci vykonaného dokazovania stáli voči sebe antagonické výpovede obžalovaného a svedkyne
poškodenej, pričom obžalovaný, ktorý spáchanie skutku poprel, vypovedal konzistentne a koherentne,
tak v prípravnom konaní, ako aj v priebehu hlavného pojednávania a na týchto svojich výpovediach
zotrval, avšak svedkyňa poškodená vypovedala rozporne a podstatné skutočnosti uvádzala rozdielne,
pričom poukázal na viaceré rozpory v jej výpovediach. Rovnako nevierohodne, podľa názoru súdu

prvého stupňa, pôsobí aj výpoveď svedkyne V. Q., ktorá je rovnako rozporná, najmä čo sa týka okolností
za akých, od koho a kedy sa táto svedkyňa dozvedela o vyhrážke obžalovaného. Upozorňuje aj na
výpovede svedkýň U. Y., H. V. a W. Q., ktoré bližšie analyzuje z pohľadu prejednávaného skutku. Z
výpovede znalca T.. X. S. a ním podaného znaleckého posudku vyplýva, že u poškodenej nemohol
jednoznačne vylúčiť fabulácie a sklony k fabulácii sú u poškodenej vysoké. Jej špecifická vierohodnosť

je znížená a snaha poškodiť obžalovanému je u poškodenej vysoko pravdepodobná. Vo vzťahu k
svedkyni V. Q. znalec uviedol, že je osobnosť sugestibilná, so situačne podmieneným správaním,
teda je ľahšie ovplyvniteľná, má náchylnosť stotožňovať sa s názormi ľudí, s ktorými prichádza do
styku a stotožňuje sa s určitými názormi, ktoré v danej chvíli vníma alebo počuje a nemá tendenciu
ich ďalej analyzovať, špecifická vierohodnosť svedkyne je problematická a aj keď u svedkyne nezistil

preukázanú snahu poškodiť obžalovanému, nemohol vylúčiť jej snahu pomôcť poškodenej. Na základe
uvedeného, aj napriek tomu, že z odpisu z registra trestov obžalovaného, ako aj z výpisu z ústrednej
evidencie priestupkov vyplýva, že obžalovaný už bol v minulosti odsúdený za trestný čin nebezpečného
vyhrážania, ktorého sa dopustil na poškodenej, ako aj bol opakovane postihnutý za priestupky proti
občianskemu spolunažívaniu, mal súd za to, že skutok nie je trestným činom, avšak s poukazom na

skutočnosť, že obžalovaný v priebehu skutku mal poškodenej vulgárne nadávať, čo potvrdili vo svojej
výpovedi tak obžalovaný, ako aj svedkyňa poškodená, prvostupňový súd dospel k záveru, že konanie
obžalovaného by mohlo byť posúdené ako priestupok.

Krajský súd po preskúmaní spisového materiálu sa stotožnil s vyššie uvedeným záverom okresného

súdu. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že ustanovenie prečinu nebezpečného vyhrážania podľa §
360 Tr. zákona poskytuje trestno-právnu ochranu pokojnému občianskemu spolužitiu pred jeho hrubým
narušením a to konaním, ktoré vzbudzuje dôvodné obavy o život, zdravie alebo spôsobenie inej ťažkej
ujmy. Či ide o vyhrážanie spôsobilé vzbudiť u iného dôvodnú obavu, je nutné posúdiť so zreteľom na
všetky konkrétne okolnosti prípadu. Je potrebné brať do úvahy povahu vyhrážky, porovnať fyzické a

povahovévlastnostipáchateľasfyzickýmiapovahovýmivlastnosťamipoškodeného,ichvzájomnývzťah
a podobne. Pod dôvodnou obavou je potrebné rozumieť vyšší stupeň tiesnivého pocitu zo zla, ktorým
je vyhrážané. Dôvodná obava však nemusí vzniknúť, vyhrážanie však musí byť objektívne spôsobilé
vzbudiť takúto dôvodnou obavu, preto nie je nevyhnutné, aby u poškodeného skutočne vznikla dôvodnáobava uvedeného charakteru. Taktiež je potrebné skúmať, či vyhrážanie bolo doprevádzané chovaním,
ktoré ilustrovalo odhodlanie páchateľa vyhrážky splniť (napr. vyhrážka usmrtením alebo spôsobením
ťažkej ujmy na zdraví doprevádzaná šermovaním noža či zdvihnutím inej zbrane) a z tohto bude potom

možné vyvodiť, či vyhrážka bola spôsobilá vzbudiť dôvodnú obavu. Podľa názoru krajského súdu znak
spočívajúcivovyhrážaníobžalovanéhoniejemožnéobmedziťlennavlastnýobsahslovnéhovyhlásenia
a jeho spôsobilosť resp. nespôsobilosť vzbudiť dôvodnú obavu, ale je potrebné ho vykladať aj v spojení
s ďalším konaním a prejavmi obžalovaného, ktoré by potom bolo, resp. nebolo možné vnímať ako
vyhrážky spôsobilé vzbudiť u poškodeného takúto obavu.

Prečinu nebezpečného vyhrážania sa mal obžalovaný, podľa skutkovej vety uvedenej v obžalobe,
dopustiťvpodstatetým,žepotom,čomalvýmenunázorovspoškodenouexmanželkouT.U.,priktorejjej
mal pred deťmi vulgárne vynadať, následne jej mal povedať, že jej odreže hlavu, čo malo u nej vzhľadom
na predchádzajúce dlhodobé problémy vzbudiť dôvodnú obavu o jej život a zdravie.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, aby bolo možné o prečine nebezpečného vyhrážania, ako o trestnom
čine uvažovať, prednesené vyhrážky by museli byť mienené vážne, museli by byť vzhľadom na situáciu,
v ktorej boli prednesené, spôsobilé dôvodnú obavu vzbudiť, nemohli by byť myslené zo žartu, myslené
ako nadnesený význam slov a nemohli by byť prednesené v bežnom hneve, alebo ako prejav emócií,
reagujúcich na konkrétnu situáciu.

Zo skutkovej vety napadnutého uznesenia ako aj vykonaných dôkazov ale vyplýva, že medzi
poškodenou a obžalovaným došlo ráno kritického dňa ku vzájomnej hádke zapríčinenej tým, že
poškodená sa mala sťažovať na zimu v dome, na čo jej mal obžalovaný vulgárne odpovedať, pričom
poškodená mu mala povedať, aby išiel tam kde bol dovtedy, teda aby odišiel z domu. Obžalovaný

súčasne uviedol, že aj poškodená mu mala vulgárne nadávať a povedať mu, že ho z domu dostane
v putách.

V kontexte uvedeného je potrebné preto považovať vyhrážku, pokiaľ vôbec odznela zo strany
obžalovaného,lenakoprejavhnevuaemocionálnejreakcienapredchádzajúcukonfliktnúsituáciumedzi

ním a poškodenou a teda nejde o vyhrážku, ktorá by bola spôsobilá vzbudiť dôvodnú obavu tak, ako to
požaduje ust. § 360 Tr. zákona pre naplnenie skutkovej podstaty prečinu nebezpečného vyhrážania.

Podľa názoru krajského súdu spôsobilosť možnej vyhrážky obžalovaného vzbudiť u poškodenej
dôvodnú obavu z jej uskutočnenia a to s prihliadnutím na všetky konkrétne okolnosti prípadu, najmä

na povahu vyhrážky, na charakterové vlastnosti obžalovaného a poškodenej, ktorí v zmysle záverov
znaleckých posudkov spracovaných na obidvoch majú svoj podiel na vzniknutých hádkach medzi nimi
navzájom a u oboch sa prejavujú verbálne agresívne invektívy voči tomu druhému, pričom rozdiel medzi
nimi je v tom, že poškodená to rieši formou podsúvania týchto problémov na políciu a svoje kamarátky
a obžalovaný to rieši verbálnym výbuchom, po ktorom dochádza k stavu uvoľnenia a zároveň so vzatím

do úvahy aj ich vzájomný vzťah poznačený majetkovoprávnymi spormi o nehnuteľnosť, má za to, že
skutok, tak ako je uvedený v obžalobe, nie je trestným činom.

V danom prípade je nutné tiež uviesť, že bola to samotná poškodená, ktorá pri svojich viacerých
výsluchoch v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní vypovedala rozdielne o priebehu skutku, na

čo správne poukázal vo svojom odôvodnení aj okresný súd.

Odvolací súd ani po vykonaní všetkých do úvahy prichádzajúcich možných dôkazov a na základe
výsledkovvykonanéhodokazovanianemôžespoľahlivo(tedabezrozumnýchadôvodnýchpochybností)
uzavrieť, že dokazovaním ustálený skutok vykazuje všetky obligatórne náležitosti ako po objektívnej

tak aj subjektívnej stránke žalovaného trestného činu. Z popísanej dôkaznej situácie vyplýva, že na
jednej strane stojí výpoveď poškodenej T. U. a na druhej strane výpoveď obžalovaného, teda sa jedná o
situáciu „tvrdenia proti tvrdeniu“. Existencia rozporov medzi jednotlivými dôkazmi či skupinami dôkazov
nie je neobvyklá, pokiaľ však nie je možné jednoznačne určiť, ktorá z variant skutkového stavu odpovedá
skutočnosti, je potrebné pri zachovaní zásady „in dubio pro reo“ zvoliť variantu pre obžalovaného

najpriaznivejšiu.

Povinnosťou obžalovaného nie je dokazovať svoju nevinu, pretože zásada prezumpcie neviny vyžaduje,
aby to bol štát, kto nesie v trestnom konaní dôkazné bremeno. Vykonané dôkazy musia jednoznačnea s najvyšším stupňom istoty preukazovať, že skutok uvedený v obžalobe, sa stal, obžalovaný je
osobou, ktorá sa žalovaného skutku dopustila a tento vykazuje zákonné znaky trestného činu. V prípade
existencie akýchkoľvek rozumných pochybností je ich potrebné vykladať v prospech obžalovaného a nie

naopak. Ani vysoký stupeň podozrenia sám o sebe nevytvára zákonný podklad pre odsudzujúci výrok.

K jednotlivým odvolacím námietkam okresného prokurátora, pokiaľ ide o samotné hodnotenie dôkazov,
krajský súd na základe preskúmania odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a na
podklade štúdia predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že okresný súd sa správne, logicky

a presvedčivo vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre jeho rozhodnutie. Na tomto mieste
preto aj odvolací súd upriamuje pozornosť prokurátora na vyššie uvedené skutočnosti.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré krajský súd považoval sťažnosť okresného prokurátora za
nedôvodnú a rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto uznesenia.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.