Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. august 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/380/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216891
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216891.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a sudcov JUDr.

Borisa Minksa a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom
v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 3. júla 2013
č. k. 12C/72/2013-52, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi
náhradu trov konania vo výške 11,14 eura, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie
odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17
ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 písm. c), d), a i), § 44 ods.
1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o

zmene a doplnení ďalších zákonov, ako aj zisteným skutkovým stavom. Zo spisu sp. zn. 15Er/68/2010
OkresnéhosúduLevicesúdzistil,žeexekútorpodalnaOkresnýsúdLevicežiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie voči povinnému Q. Q., nar. XX. XX. XXXX, ktorá bola súdu doručená dňa 28.
04. 2010. Exekučný súd výzvou zo dňa 30. 04. 2010 vyzval oprávneného na doručenie zmluvy o úvere
a opätovne výzvou zo dňa 09. 06. 2010. Zmluvy o úvere boli súdu doručené dňa 23. 09. 2010. Okresný
súd Levice vydal poverenie dňa 13. 10. 2010. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že
navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal jednak náhrady škody, a jednak náhrady nemajetkovej ujmy,

ktorú odôvodnil tým, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodnutím o poverení po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Návrh navrhovateľa bol dostatočne
špecifikovaný v zmysle § 43 OSP a zákona č. 233/1995 Z. z. platného v čase podania návrhu. Návrh
navrhovateľa súd nepovažoval za premlčaný, pretože žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému
súdu doručená v apríli 2010 a navrhovateľ si uplatnil u odporcu predbežné prerokovanie na náhradu
škody v apríli 2012. Návrh navrhovateľa súd nemohol ako predčasne podaný zamietnuť, pretože vo veci
bolo rozhodnuté po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody. Podstatou tohto sporu bolo zistiť a vecou navrhovateľa bolo preukázať, či nedodržanie
zákonnej lehoty na vydanie poverenia mu spôsobilo škodu a nemajetkovú ujmu, ktorých sa domáha.
Navrhovateľ uvádzal, že na preukázanie škody požiadal o vypracovanie znaleckého posudku, pričom
súd poznamenal, že ak mu vznikla škoda, mal by mať dôkazy, ktorými by ju preukázal a za danéhostavu nie je zrejmé, ako mohol navrhovateľ dospieť k výške ním tvrdenej škody. Znalecký posudok
je na preskúmanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania. Z tohto dôvodu súd návrh
na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom ako nehospodárny zamietol, i s poukazom na ďalšie

dôvody pre zamietnutie návrhu. Navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná,
navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom na navrhovateľovi je
preukázať svoje tvrdenia. Navrhovateľ svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne popísané ani v
jednom prípade nijako nedokladoval. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkazom o vzniknutej škode.
Súd však nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku

škody ani nedošlo. Súd sa nestotožnil ani s názorom, že možno priamo porovnávať nemajetkovú
ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom
SR za prieťahy v konaní. Z pripojeného exekučného spisu súd zistil, že exekučným titulom je
rozhodcovský rozsudok. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo
knedodržaniuzákonnejlehoty,zakéhodôvodu,čisazákonná15-dňoválehotavzťahujenavyporiadanie
sa súdu so žiadosťou exekútora, či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla.

Súd dospel k záveru, že v predmetnej exekučnej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok
podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Zákonná 15- dňová lehota na vyporiadanie sa súdu
so žiadosťou exekútora o udelenie poverenia neplatí v exekučných konaniach, v ktorých je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok. Táto výnimka bola do zákona zavedená s účinnosťou od 01. 06. 2010
a vzťahuje sa aj na exekučné konania začaté pred účinnosťou zákona č. 144/2010 Z. z., čo je uvedené

v komentári k Exekučnému poriadku, dôvodom zavedenia tejto výnimky je potreba preverenia
prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmavaním písomností, ktoré nie sú prílohou
návrhu na vykonanie exekúcie. Súd teda dospel k záveru, že v čase podania žiadostí o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu neexistovala. Navyše súd poznamenal, že na vyslovenie záveru o zbytočných

prieťahoch pri postupe súdu pri vydávaní poverenia by ani nestačilo konštatovanie prekročenia 15-
dňovej lehoty, pretože podstatné sú aj ďalšie relevantné okolnosti prípadu, napr. súčinnosť exekútora,
oprávneného, konkrétne v tejto veci na výzvu na doloženie dokladov z apríla 2010 reagoval oprávnený
- navrhovateľ až v septembri 2010 a po zaslaní požadovaných dokladov súd vydal poverenie do 20 dní,
čo súd nepovažoval za neprimeranú lehotu na rozhodnutie, ani sa nestotožnil s názorom navrhovateľa,

že by mu v dôsledku takého postupu súdu mohla vzniknúť nejaká škoda alebo nemajetková ujma.
Nesprávny úradný postup nesmie mať svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí (rozsudok NS
SR sp. zn. 4Cdo/24/04). Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu nezakladajú vady
konania, ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie, ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon 129/97 zo dňa 29. 06. 1999).

Takéhoto nároku by sa poškodený mohol domáhal podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., čo však
navrhovateľ vyslovene vylúčil, a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu nezákonné,
čosanepreukázalo.Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať
ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne

okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať
súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade
ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Vzhľadom na uvedené
skutočnosti, ako aj citované zákonné ustanovenia súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O

trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech
priznal náhradu trov konania vo výške 11,14 eura titulom cestovných nákladov na pojednávanie dňa 03.
07. 2013 - jedna cesta autom 8,79 eura plus jedna cesta autobusom 2,35 eura.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe

"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vznikuprávnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol

viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo
je neprípustné. Okrem toho namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd

nemohol podľa neho založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej

lehote. Ďalej namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného

práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
Okrem toho mal za to, že na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody.
Bolo predsa zrejmé, že znalecké dokazovanie je na mieste nariadiť tam, kde je výšku škody nutné určiť s

použitímodbornýchznalostí,ktoréprávnavedaneposkytuje.Predsúdomuviedol,žezadalvypracovanie
znaleckého posudku, a teda predložil znaleckému ústavu dôkazy o ekonomickej podstate veci. Keďže
výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu
vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. V ďalšej
časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní

zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda
boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše,
súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.

Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že
dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S
poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa podané nebolo.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214

ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods.
3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom do 31. 12. 2012 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá, štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o

ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
kedy sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia .

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 05. 2010 (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na

vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia
prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak

ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekučné konanie začalo dňa
16. 03. 2010 spísaním návrhu na vykonanie exekúcie pred súdnym exekútorom. Súdny exekútor podal
na Okresnom súde Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 28. 04. 2010 a

dňa 13. 10. 2010 bolo súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému so sídlom Exekútorského úradu
v Bratislave, Záhradnícka 62, udelené poverenie. Udeleniu poverenia predchádzali výzvy exekučného
súdu zo dňa 30. 04. 2010 a 09. 06. 2010, realizované na oprávneného za účelom doručenia zmluvy
o úvere, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu. Na tieto výzvy oprávnený reagoval
doručením požadovaného dokladu dňa 23. 09. 2010.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010, teda v znení v čase
začatia exekúcie obsahuje zákonnú lehotu na vydanie poverenia. Z dokazovania
vykonaného súdom 1. stupňa vyplýva, že v danej veci síce k rozhodnutiu súdu 1. stupňa do 15 dní odo
dňa žiadosti o udelenie poverenia súdnym exekútorom (28. 04. 2010) nedošlo, avšak exekučný súd

dňa 30. 04. 2010 a dňa 09. 06. 2010 realizoval výzvy na oprávneného za účelom doručenia dokladov
relevantných pre rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia (zmluva o úvere, ktorá bola podkladom pre
vydanie exekučného titulu). Po tom, čo mal exekučný súd k dispozícii požadovanú zmluvu, doručenú
súdu oprávneným dňa 23. 09. 2010, dňa 13. 10. 2010 poveril exekútora JUDr. Rudolfa Krutého sosídlom v Bratislave, Záhradnícka 62, vykonaním exekúcie. O žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie tak bolo rozhodnuté na 20. deň od doplnenia návrhu na vykonanie
exekúciedoručenímzmluvyoúvere.Odvolacísúdpritompoukazujenazanedbateľnosťdobyomeškania

exekučného súdu s rozhodnutím o žiadosti o udelenie poverenia, ktorý po doručení listiny relevantnej k
rozhodnutiu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia udelil poverenie na vykonanie exekúcie
s omeškaním 5 dní. Navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa nepreukázal, že nedodržanie
zákonnej lehoty na vydanie poverenia zo strany exekučného súdu je v priamej príčinnej súvislosti s ním
tvrdeným vznikom škody, ktorej existencia zo strany navrhovateľa nebola reálne preukázaná. Odvolací

súd zvýrazňuje, že podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky platí, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva
účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, keďže je
potrebné skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote a zohľadniť
tak všetky okolnosti konkrétneho prípadu (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012). V konaní
nebol preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu ako jednej z podmienok zodpovednosti

štátu za škodu, vznik škody, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. V exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje, bolo rozhodnuté v primeranom
čase.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi

odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva, že keďže navrhovateľ postup súdu,
ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd
po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti
považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo
predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože

rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1
OSP). S ohľadom na dôvody uvedené vyššie, v konaní pred súdom prvého stupňa nebolo potrebné už
vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľa. Ak teda súd prvého
stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil, riadil sa zásadou hospodárnosti konania, pretože
takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne. Tvrdenie navrhovateľa, že súd

v danej veci aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právnehovzťahu,jenesprávne.Súd1.stupňacitovaldanéustanovenievsprávnomznení,apretojetáto
námietka navrhovateľa nedôvodná. K zamietnutiu návrhu navrhovateľa nedošlo nedôveryhodnosťou
údajov navrhovateľa, ale nesplnením podmienok na náhradu škody, pričom vzhľadom k dĺžke konania

súdu nedošlo k predĺženiu trvania stavu právnej neistoty navrhovateľa. Súd v danej veci správne
aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade
s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu 1. stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1
OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.