Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. december 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/101/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712209937
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Haukvitzová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:5712209937.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky O. A., bývajúcej vo J., proti odporcom
1/ J. J. bývajúcemu v D., t.č. I., zastúpenému Mgr. Petrom Švarcom, advokátom, so sídlom v Prievidzi,
Nám. slobody 1/17, 2/ maloletému D. A., bývajúcemu u matky a zastúpenému kolíznym opatrovníkom
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Martin, pracovisko Turčianske Teplice, o úpravu rodičovských
práv a povinností k maloletému po určení otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov pred súdom, vedenej

na Okresnom súde Martin pod sp.zn. 12 P 193/2012, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v
Žiline z 26. septembra 2014, sp.zn. 10 CoP 58/2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 26. septembra 2014, sp.zn. 10
CoP 58/2014 vo výroku, ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Martin zo 7. mája 2014 č.k. 12 P
193/2012-173 o určení výživného v období od 1.januára 2014 a o zameškanom výživnom za dobu od
1. apríla 2014 do 7. mája 2014 z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Martin rozsudkom zo 7. mája 2014 č.k. 12 P 193/2012-173 v štádiu konania po určení
otcovstva k maloletému D. A., zveril maloletého D. A., do osobnej starostlivosti navrhovateľky (matky),
ktorá ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Odporcovi 1/ uložil povinnosť prispievať na výživu
maloletého od 2. júla 2012 do 31. januára 2013 k rukám matky sumou 40 € mesačne, s účinnosťou od 1.
februára2013do31.decembra2013výživnýmvsume100€mesačneasúčinnosťouod1.januára2014

výživným v sume 120 € mesačne, zročným vždy 20-teho dňa v mesiaci vopred, k rukám navrhovateľky.
Dlh na výživnom za obdobie od 2. júla 2012 do 7. mája 2014 v sume 1 980 € povolil odporcovi 1/
splácať v pravidelných mesačných splátkach v sume 20 €, spolu s bežným výživným, počnúc mesiacom
nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku, pričom omeškanie s plnením jednej splátky má za
následok zročnosť celého dlhu. Odporcovi 1/ uložil povinnosť zaplatiť odporcovi 2/ sumu 300 € titulom
nákladov na nákup detskej výbavičky do 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku uplatnený

nárok navrhovateľky zamietol. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné rozhodnutie po
právoplatnosti rozsudku. O zverení maloletého do osobnej starostlivosti matky rozhodol súd v zmysle
§ 24 a 25 Zákona o rodine s odôvodnením, že u nej boli zistené najlepšie výchovné podmienky pre
maloletého, navrhovateľka s dieťaťom od narodenia žije, zatiaľ čo odporca má vlastnú rodinu a o
maloletého neprejavuje záujem. Vyživovaciu povinnosť otca určil súd v zmysle § 62 a nasl. Zákona o
rodinesohľadomnavýsledkyvykonanéhodokazovaniaododňapodanianávrhu,nakoľkonezistilžiadne

výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by si vyžadovali priznanie výživného odo dňa narodenia dieťaťa
tak, ako to žiadala matka. Pri určení výživného za rok 2012 vychádzal zo skutočnosti, že otec mal v
tomto období nižší príjem, ale iba jednu vyživovaciu povinnosť. Od 1. februára 2013 však nastúpil do
nového zamestnania, kde dosiahol vyšší zárobok, pričom súd zohľadnil, že matka má veľmi nízky príjem
a nemôže finančne na výživu dieťaťa výrazne prispievať. Od 1. januára 2014 otec dosahuje príjem viac
ako900€mesačne,pretosúdurčilvýživnéažvsume120€sohľadomnaodôvodnenépotrebydieťaťaa

nízky príjem matky. Súčasne určil dlh na výživnom za obdobie od 2. júla 2012 do 7. mája 2014 v celkovej
výške 1980 €, ktoré povolil otcovi splácať v splátkach tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.Vo zvyšku návrh navrhovateľky na určenie výživného zamietol. Súd konštatoval, že k nárokom dieťaťa,
ktoré sú súčasťou výživy, patrí aj nárok na detskú výbavu, ktorú preukázateľne zaobstarala matka dieťa
pri jeho narodení vo výške viac ako 1 000 €. Matka dieťaťa žiadala z tejto sumy uhradiť len 300 €,

preto súd považoval jej nárok v tejto časti za legitímny a priznal dieťaťu nárok na úhradu tejto sumy
voči odporcovi. Vzhľadom k tomu, že ide o finančné prostriedky vynaložené matkou, formuloval výrok
rozhodnutia tak, ako je uvedené a povolil otcovi splácať túto čiastku v splátkach. O trovách konania
rozhodol podľa § 151 ods.3 O.s.p., pretože ich matka nevyčíslila v čase vyhlásenia rozhodnutia.

Krajský súd v Žiline na odvolanie otca proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o určení vyživovacej
povinnosti od 1. januára 2014 mesačnou sumou 120 €, rozsudkom z 26. septembra 2014, sp.zn.
10 CoP 58/2014 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že otcovi uložil povinnosť platiť
výživné na maloletého D. A., v sume 120 € mesačne s účinnosťou od 1. januára 2014, s tým, že
bežné výživné v sume 100 € je otec povinný platiť vždy do 20-teho dňa v mesiaci vopred k rukám
matky a 20 € na tvorbu úspor je otec povinný platiť na osobitný účet maloletého zriadený matkou, vždy

do 20-teho dňa v mesiaci. Zameškané výživné za dobu od 1. januára 2014 do 7. mája 2014 v sume
400 € je otec povinný platiť k rukám matky spolu s bežným výživným v splátkach po 15 € mesačne
a zameškané výživné za dobu od 1. januára 2014 do 7. mája 2014 v sume 80 € na osobitný účet
maloletého v splátkach po 10 € mesačne spolu s bežným výživným. Matke uložil povinnosť zriadiť
maloletému osobitný účet na príjem časti výživného určeného na tvorbu úspor a oznámiť písomne číslo

účtu otcovi v lehote 7 dní od jeho zriadenia s tým, že na nakladanie s prostriedkami na osobitnom účte
maloletéhojepotrebnýsúhlassúdu.Vozvyškuponechalrozhodnutieokresnéhosúdunedotknuté.Výrok
rozsudku o trovách konania potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods.1 O.s.p.). V odôvodnení uviedol,
že z potvrdenia zamestnávateľa odvolateľa jednoznačne vyplýva, že jeho priemerná čistá mesačná
mzda za prvé dva mesiace roku 2014 bola vo výške 961,32 €. Tým bola vyvrátená ničím nepodložená

odvolacia námietka otca, že jeho čistý mesačný plat je 680 €. Rovnako bolo nesporne preukázané, že
došlo k výraznému nárastu príjmovej situácie otca, preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď
zvýšil výživné s účinnosťou od januára 2014. K odvolateľovým námietkam týkajúcim sa jeho celkových
životných nákladov vo výške 615 €, odvolací súd uviedol, že právna úprava vyživovacej povinnosti rieši
konflikt výdavkov jednoznačne v prospech maloletých detí a umožňuje určité pasíva povinnej osoby

zhodnotiť ako nie nevyhnutné a neprihliadať na ne. Z tohto dôvodu nebolo možné prihliadať na splátky
úverov prevzatých od nebankových subjektov ako na okolnosti vylučujúce či znižujúce vyživovaciu
povinnosť otca. V zmysle vyšetrovacej zásady krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie aj nad
rámec podaného odvolania, pričom nezistil žiadne pochybenia súdu prvého stupňa. S ohľadom na
aktuálny rozsah potrieb na strane maloletého dieťaťa považoval odvolací súd za vhodné presunúť

časť súdom určenej vyživovacej povinnosti na tvorbu úspor. Z tohto dôvodu pristúpil k formulačnej
zmene výroku rozsudku súdu prvého stupňa o určení spôsobu plnenia vyživovacej povinnosti tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia. Vzhľadom na to, že si súd prvého stupňa vymienil rozhodnutie o
trovách konania na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, odvolací súd o trovách odvolacieho
konania nerozhodoval.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie otec (ďalej aj ,,dovolateľ,,). Prípustnosť
svojho dovolania odôvodnil tým, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (odňatie
možnosti účastníka konať pred súdom), súčasne ako dôvod podaného dovolania uviedol ustanovenie §
241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Namietal, že

rozhodnutieodvolaciehosúdumudodnešnéhodňanebolodoručenédovlastnýchrúk.Odňatiemožnosti
konať videl dovolateľ v tom, že odvolací súd rozhodol o jeho odvolaní bez nariadenia pojednávania,
a preto nemal možnosť vyjadriť sa k veci, klásť protistrane otázky, predložiť dôkazy. K určenej výške
výživného uviedol, že nie je schopný platiť ho, pretože jeho mesačný čistý príjem predstavuje 650 €,
žije v spoločnej domácnosti so svojou partnerkou, ktorá je na materskej dovolenke a má vyživovaciu

povinnosť aj k tomuto dieťaťu. Následne špecifikoval výšku a druh svojich mesačných výdavkov. Na
uvedené skutočnosti odvolací súd vôbec neprihliadol, čím rozhodol v rozpore s ustanovením § 75 ods.1
Zákona o rodine. Z týchto dôvodov žiadal, aby dovolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie krajského
súdu vo výroku o určení výšky vyživovacej povinnosti v znení, ktoré uviedol v dovolacom návrhu.

Matka ani kolízny opatrovník sa k dovolaniu otca písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu:
v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, žedovolanie bolo podané včas oprávnenou osobou, zastúpenou v súlade s ustanovením § 241 ods. 1
druhá veta O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236
ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež
proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v
tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa §

153 ods. 3 a 4.

Podľa výslovného znenia § 238 ods. 4 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1, 2 a 3 neplatia, ak ide
o dovolanie podané vo veciach upravených zákonom o rodine okrem rozsudku o obmedzení alebo
pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv

a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva a zapretí rodičovstva, o osvojení.

V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým sa rozhodlo vo veci
upravenej Zákonom o rodine (vo veci určenia vyživovacej povinnosti k maloletému). Ide teda o
rozhodnutie, ktoré je taxatívne vymenované v ustanovení § 238 ods. 4 O.s.p. ako rozhodnutie, proti

ktorému nie je dovolanie prípustné. Preto prípustnosť dovolania otca z ustanovenia § 238 O.s.p.
nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť
prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie)

neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho
proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej

z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba
zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny
názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je

výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu
nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Dovolateľ výslovne namietal, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti konať pred súdom,
2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom
sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich

ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať
pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť,či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať
v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy,

vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj
§ 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods.1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). To znamená,
že nie každé porušenie procesných predpisov súdom a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny
proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolateľ tvrdil, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu mu nebol k dnešnému dňu doručený do
vlastných rúk. Uvedené tvrdenie sa však nezakladá na skutočnosti, pretože podľa obsahu spisu
dovolateľ prevzal rozsudok odvolacieho súdu do vlastných rúk dňa 23. októbra 2014, pričom uvedenú
skutočnosť potvrdil vlastnoručným podpisom na poštovej doručenke nachádzajúcej sa na č.l. 215 spisu.
Vzhľadom k tomu, že v zmysle § 45 ods. 2 O.s.p. sa údaje na doručenke považujú za pravdivé, ak
nie je dokázaný opak, bolo povinnosťou dovolateľa predložiť dovolaciemu súdu dôkazy preukazujúce

nepravdivosť údajov na doručenke. Dovolateľ však svoju dovolaciu námietku založil len na tvrdení
o nedoručení rozhodnutia bez ďalšieho. Z týchto dôvodov dovolací súd musel vychádzať z údajov
na doručenke preukazujúcich prevzatie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu dovolateľom do
vlastných rúk a preto jeho námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

K námietke dovolateľa, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania, dovolací súd
poukazuje na ustanovenia § 214 ods.1 O.s.p. ( pzn. dovolacieho súdu : v znení účinnom v čase
rozhodovania odvolacieho súdu), ktoré ukladá odvolaciemu súdu povinnosť nariadiť na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je

potrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanie,c)ideokonanievoveciachporušeniazásadyrovnakého
zaobchádzania, d) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno o odvolaní
rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.).
Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že (len) v prípadoch uvedených v § 214 ods.1 O.s.p. je
odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch môže rozhodnúť aj bez nariadenia

odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1
O.s.p., bude nariadené odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd sám.

V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ súd prvého stupňa nerozhodoval podľa § 115a, c/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady

rovnakého zaobchádzania a d/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný
záujem.

Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že vo veci bolo potrebné nariadiť pojednávanie ani v zmysle
§ 214 ods. 2 O.s.p., dovolací súd konštatuje, že postup odvolacieho súdu, ktorý rozhodol vo veci bez

nariadeniapojednávania,zodpovedal§214O.s.p.anemalzanásledokprocesnúvadukonaniavzmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd dodáva, že odvolacím súdom boli dodržané aj formálne podmienky pre vyhlásenie
rozsudku bez nariadenia pojednávania v zmysle § 156 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého o veciach, v

ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Túto
povinnosť v danom prípade odvolací súd splnil viď „Zoznam vecí“ určených na deň 26. septembra 2014
na prejednanie a rozhodnutie bez nariadenia ústneho pojednávania na Krajskom súde Žilina (viď č.l.
207 spisu), ktoré potvrdzuje, že oznámenie bolo na úradnej tabuli tohto súdu vyvesené 19. septembra

2014 a z nej zvesené 26. septembra 2014. Uvedený postup odvolacieho súdu bol teda plne súladný zo
znením § 156 ods. 3 O.s.p.

Vzhľadom k povinnosti vyplývajúcej dovolaciemu súdu z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p., zaoberal
sa dovolací súd existenciou procesných vád konania v zmysle § 237 O.s.p. aj nad rámec dovolacej

argumentácie účastníka konania a po preskúmaní odvolacieho konania dospel k záveru, že odvolací
súd v konaní nepostupoval v súlade s ustanovením § 213 O.s.p.V zmysle § 213 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého
stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7. Ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec
vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre

rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia
vyjadrili (§ 213 ods. 2 O.s.p.). Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje
sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 63 ods. 3 Zákona o rodine, ak to majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú, za odôvodnené
potreby dieťaťa možno považovať aj tvorbu úspor. V takom prípade súd uvedie pri určení výživného
sumu výživného, ktorá je určená na tvorbu úspor, a uloží povinnému rodičovi, aby túto sumu poukazoval
na osobitný účet maloletého dieťaťa, ktorý v prospech neho zriadi rodič, ktorému bolo maloleté dieťa
zverené do osobnej starostlivosti. Na nakladanie s prostriedkami na účte maloletého dieťaťa je potrebný
súhlas súdu.

Zmyslom a účelom bežného výživného poskytovaného rodičom na základe povinnosti určenej
ustanovením § 62 Zákona o rodine je pokrytie všetkých aktuálnych mesačných potrieb dieťaťa. Ide o
vyjadrenie tzv. spotrebného charakteru bežného výživného. Súd preto určuje výživné v takej výške, ktorá

bude zodpovedať preukázateľným mesačným výdavkom potrebným na uspokojenie potrieb dieťaťa bez
toho,abypoichuhradenívznikliďalšiefinančnérezervy.Inýmislovamivýživnénemáslúžiťnavytváranie
peňažnej úspory určenej na budúce ešte neexistujúce výdavky dieťaťa, ale na jeho súčasnú ,,spotrebu,,.

Z tohto dôvodu zákonodarca v následnom ustanovení § 63 ods. 3 Zákona o rodine umožnil určenie

výživného na tzv. tvorbu úspor, ktoré predstavuje výnimku zo zásady spotrebného charakteru bežného
výživného. Hoci sa platí tiež v pravidelných časových intervaloch popri bežnom výživnom, má odlišný
účel, ako aj ďalšie osobitosti, ktoré je nevyhnutné brať do úvahy pri jeho určovaní súdom. Výživné
určené na tvorbu úspor sa poskytuje nad rámec aktuálnych mesačných potrieb dieťaťa spravidla
za účelom zabezpečenia nákladov na budúce bývanie, štúdium, či zdravotnú starostlivosť alebo iné

osobitné výdavky presahujúce bežnú spotrebu dieťaťa. Ďalším podstatným prvkom odlišujúcim výživné
určené na tvorbu úspor od bežného výživného je platobné miesto a spôsob nakladania s týmito
peňažnými prostriedkami. Kým bežné výživné sa platí k rukám rodiča, ktorý s ním v podstate nakladá
podľa svojho uváženia, nakladať s úsporami môže výlučne dieťa, ktorému sú určené a preto sa tieto
finančné prostriedky ukladajú na účet dieťaťa a ich použitie je možné len so súhlasom súdu. Súd

môže rozhodnúť o povinnosti rodiča platiť výživné na tvorbu úspor v zmysle citovaného ustanovenia
len za predpokladu, že dospeje k záveru o takých priaznivých majetkových pomeroch rodiča, ktoré
okrem bežného spotrebného výživného umožňujú rodičovi platiť dieťaťu finančné prostriedky navyše,
nad rámec bežného výživného t.j. na vytvorenie úspor pre budúce výdavky. Preto musí v konaní skúmať
majetkové pomery rodiča a zdôvodniť, že tieto pomery sú tak nadštandardné, že umožňujú aj tvorbu

úspor nad rámec bežného výživného a súčasne musí skúmať aj existenciu odôvodnených potrieb
dieťaťa vyžadujúcich si určenie takéhoto výživného.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
návrh matky na určenie vyživovacej povinnosti otca k maloletému je dôvodný v rozsahu sumy 120 €.

Túto čiastku určil v zmysle ustanovení § 62 a nasl. Zákona o rodine po tom, ako zohľadnil jednak príjmy
oboch rodičov maloletého, ich osobné, majetkové a bytové pomery, mieru osobnej starostlivosti rodičov
o dieťa a predovšetkým potreby maloletého v aktuálnom čase (mesačné výdavky). Jeho záver bol teda
taký, že suma 120 € predstavuje aktuálne mesačné potreby dieťaťa, ktoré je otec maloletého vzhľadom
k jeho pomerom schopný platiť.

Odvolací súd tým, že zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že súdom prvého stupňa určené výživné v
sume120€rozdelilna100€akobežnévýživnéasumu20€určilnatvorbuúspor,vskutočnostirozhodol,
žeaktuálnemesačnépotrebydieťaťapokryjesuma100€amajetkovépomeryotcasútaké,žeumožňujú
aj tvorbu úspor. Návrh matky bol teda dôvodný len v rozsahu 100 €. V konečnom dôsledku odvolací

súd nepovažoval rozhodnutie súdu prvého stupňa pokiaľ išlo o výšku určeného výživného za správne.
Ustanovenie § 213 ods. 3 O.s.p. síce umožňuje odvolaciemu súdu, aby dospel k vlastnému zisteniu
skutkového stavu, ktoré môže byť odlišné od skutkového zistenia, ktoré urobil súd prvého stupňa, avšak
len za predpokladu, že dokazovanie sám opakuje a zadováži si tak rovnocenný podklad pre odlišnéhodnotenie v zmysle § 132 O.s.p. Odvolací súd však týmto spôsobom nepostupoval, pretože k zmene
rozhodnutia súdu prvého stupňa pristúpil bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie a tým
neprípustne prehodnotil skutkové zistenia súdu prvého stupňa a dospel k odlišnému rozhodnutiu.

Rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá ani požiadavkám kladeným ustanovením § 157 ods. 2
O.s.p. na jeho odôvodnenie, pretože z neho nevyplýva, aké dôvody viedli odvolací súd k prehodnoteniu
záverov súdu prvého stupňa. Odvolací súd totiž svoje rozhodnutie vo vzťahu k splneniu zákonom
určených podmienok pre určenie výživného na tvorbu úspor v zmysle § 63 ods. 3 Zákona o rodine

nejako neodôvodnil. Z rozhodnutia nie je zrejmé, či vôbec a z akých dôvodov sú majetkové pomery otca
natoľko nadštandardné, že mu umožňujú tvorbu úspor nad rámec bežného výživného, a bez riadneho
odôvodnenia ostala aj otázka vzťahujúca sa k špeciálnym potrebám dieťaťa vyžadujúcim tvorbu úspor.

Napokon odvolací súd porušil aj ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p. Vzhľadom k tomu, že ani jeden z
účastníkovnenavrhovaltvorbuúspor,pričomtátootázkanebolapredmetomkonaniapredsúdomprvého

stupňa, ktorý svoje rozhodnutie založil na aplikácii ustanovenia § 62 Zákona o rodine, bolo rozhodnutie
odvolacieho súdu z pohľadu účastníkov konania tzv. prekvapivým rozhodnutím. Pokiaľ odvolací súd
chcel aplikovať vo veci ustanovenie § 63 ods. 3 Zákona o rodine, ktoré nebolo v doterajšom rozhodovaní
veci použité, mal účastníkov vyzvať, aby sa k možnej aplikácii tohto ustanovenia aspoň vyjadrili a
umožniť im namietať správnosť tohto ,,nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní.

Vyššie uvedené porušenia procesných predpisov zo strany odvolacieho súdu mali za následok odňatie
možnostiúčastníkomkonaťpredsúdomazaťažiliodvolaciekonanievadouvzmysle§237písm.f/O.s.p.

Pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,

nemôže byť vecne správne a existencia tejto vady konania sama osebe je natoľko závažná, že v
dôsledku nej nemôže obstáť zmeňujúci výrok rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu o určení
výživného v období od 1. apríla 2014 a o zameškanom výživnom za dobu od 1. apríla 2014 do 7. mája
2014, zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Vzhľadom k zrušeniu napadnutého

rozhodnutia sa dovolací súd už nezaoberal skúmaním ostatných dovolacích dôvodov namietaných
dovolateľom.
V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.