Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/444/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110216816
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8110216816.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobkyne Slovenskej republiky, za ktorú
koná Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií, so sídlom v Bratislave, Námestie slobody č. 6, proti
žalovaným 1/ G. F., bývajúcemu v W., 2/ F. N., bývajúcemu v W., 3/ F.i P., bývajúcej v F., 4/ T. M.,
bývajúcej v W., 5/ U. U., bývajúcemu v O. a 6/ U. U., bývajúcemu v O., žalovaní 2/ až 6/ zastúpení
JUDr. Antonom Hajdukom, advokátom so sídlom vo Vranove nad Topľou, Štúrova č. 101, o určenie

vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 9 C 47/2010, o dovolaní žalovaných
2/ až 6/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 26. februára 2015 sp. zn. 21 Co 35/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .
Žalobkyni právo na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov rozsudkom z 12. decembra 2013 č. k. 9 C 47/2010-159 rozhodol tak, že: „I. Určuje,

že žalobca Slovenská republika je vlastníkom nehnuteľností, nachádzajúcich sa v k. ú. F. a zapísaných
na LV č. XXXXX ako parcela registra C č. 9842/1 druh pozemku - ostatné plochy o výmere 1396 m2 ,
ako parcela registra C č. 9842/2 druh pozemku - ostatné plochy o výmere 243 m2, parcela registra C
č. 9842/3 druh pozemku - ostatné plochy o výmere 722 m2 a LV č. XXXXX ako parcela registra C č.
9842/4 druh pozemku - ostatné plochy o výmere 501 m2, parcela registra C č. 9842/5 druh pozemku -
ostatné plochy o výmere 8 m2, parcela registra C č. 9842/6 druh pozemku - ostatné plochy o výmere 69

m2, parcela registra C č. 9842/7 druh pozemku - ostatné plochy o výmere 38 m2.
II. Žalobu v časti o určenie, že nehnuteľnosti uvedené vo výroku č. I. sú v správe Železníc Slovenskej
republiky zamieta.
III. Žalobu v časti o uloženie povinnosti Okresnému úradu Prešov zapísať do operátov katastra
nehnuteľností parcely uvedené vo výroku č. I. ako vlastníctvo Slovenskej republiky v správe Železníc
Slovenskej republiky zamieta.

IV. Žalovaným v 1. a 6. rade náhradu trov konania nepriznáva“.
Súd prvého stupňa mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že v roku 1942 prebehlo
vyvlastňovacie konanie, ktorého výsledkom bol individuálny správny akt - vyvlastňovací výmer č. 13081/
I.-1942, na základe ktorého došlo k vyvlastneniu časti parcely č. 2989 zapísanej v PKV XXX pre
k. ú. F., a to v rozsahu 36 árov a 32 m2 pre Slovenský štát - železničnú správu. Za dôkaz, že
vyvlastňovacie konanie prebehlo považoval súd prvého stupňa uznesenie Okresného súdu Prešov

zo 7. júla 1942, ktorým boli právna predchodkyňa žalovaných 2/ až 6/ a ostatní zainteresovaní
predvolaní na rozvrhové pojednávanie, ako aj uznesenie Okresného súdu Prešov z 12. novembra
1942, podľa ktorého sa má bez vyčkania právoplatnosti zo súdneho depozitu vyplatiť suma 96 475 Ks
vd. P. N. ako náhrada za vyvlastnené nehnuteľnosti. Prvostupňový súd sa primárne zaoberal otázkou
možnosti preskúmavania správneho aktu - vyvlastňovacieho výmeru Župného úradu v Prešove, od
ktorého odvodzuje žalobkyňa svoje vlastnícke právo. Dospel k záveru, že súd je viazaný predmetným

rozhodnutím správneho orgánu a je povinný vychádzať z jeho účinkov, ktoré sa prejavujú v tom, že je
právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 123/2003), ďalej na judikatúru Najvyššieho
súdu Českej republiky i Ústavného súdu Českej republiky, podľa ktorej mimo rámec správneho súdnictva
nie je súd oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu. Prijal záver, podľa ktorého predložený

vyvlastňovací výmer je správnym aktom, pretože bol vydaný vecne príslušným správnym orgánom, v
žiadnom prípade nejde o paakt, teda nulitný alebo neúčinný správny akt. Prezumpciu správnosti
správneho aktu predpokladal aj v rámci jeho právoplatnosti. Prvostupňový súd vychádzal z vyznačenej
doložky právoplatnosti na predmetnom rozhodnutí a mal za to, že opak nebol preukázaný. Navyše mal
za to, že štát by nepristúpil k výplate náhrady, ak by vyvlastňovací výmer nebol právoplatný. Pokiaľ ide

o námietku neurčitosti ohľadne toho, čo vlastne vyvlastnené vyvlastňovacím výmerom bolo, keďže k
vyhotoveniu geometrického plánu na rozdelenie parcely č. 2989, vedenej v PKV č. XXX, k. ú. F. malo
dôjsť až v roku 1947, k tomu súd prvého stupňa uviedol, že nebolo preukázané, že tu vytyčovací náčrt,
prípadne geometrický plán neexistoval už skôr avšak tento však iba nebol zapísaný v Pozemkovej knihe.
Konštatoval, že už v geometrickom pláne z 20. augusta 1947 sa uvádza, že novým vlastníkom parcely
č. 2989/1 v rozsahu úplne totožnom s vyvlastňovacou výmerou je uvedený ČSD, teda Československé

dráhy. Poznamenal, že nikde v zhromaždenom spisovom materiáli sa nenachádza námietka vtedajšej
pozemnoknižnej vlastníčky vd. P. N., že by voči tomuto nejakým spôsobom protestovala. Podľa súdu
tomu tak bolo preto, že bez ďalšieho vedela, že táto parcela v skutočnosti už patrí na základe
vyvlastňovacieho výmeru Slovenskému štátu a je v správe Československých dráh. Navyše aj samotná
zmluva, ktorou vd. P. N. predala p. č. 2989/2 vytvorenú z p. č. 2989 je datovaná 14. augusta 1947

a daná Daňovému úradu v Prešove 18. augusta 1947, teda v čase pred vyhotovením geometrického
plánu. S námietkou neurčitosti vyvlastňovacieho výmeru sa vyrovnal tak, že nebolo preukázané, aby
geometrický plán na rozdelenie parcely č. 2989 neexistoval, skôr avšak deľba nebola zapísaná v
pozemkovej knihe. To čo bolo predmetom vyvlastňovania však bolo zrejmé, keďže boli vykonané
miestne šetrenia a žalobkyňa sa chopila držby vyvlastňovanej nehnuteľnosti. Uviedol, že o tom, že

právna predchodkyňa žalovaných 2/ až 6/ v čase svojej smrti už nebola vlastníkom parcely číslo
2989/1 svedčia podporne aj ďalšie listiny a to dedičské rozhodnutie po nej z rokov 1950 a 1957,
kedy predmetom dedičského konania po nej už táto parcela nebola. Prvostupňový súd prijal záver, že
predmetné parcely vlastnícky totožné s pôvodnou parcelou č. 2989/1 vo vyvlastnenej výmere užívala
žalobkyňa prostredníctvom jednotlivých železničných organizácií nerušene až do času, keď ich nechali

dodatočne prejednať v dedičskom konaní žalovaní 2/ až 6/. Pokiaľ ide o nezapísanie Slovenského štátu
ako vlastníka do pozemkovej knihy, poukázal na to, že podľa § 2 ods. 1 písm. a/ Opatrenia Stáleho
výboru č. 291/1938 Sb. vyvlastnením podľa tohto opatrenia sa v prospech žalobkyne dosiahne prechod
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Znamená to, že štát sa stal vlastníkom vyvlastneného majetku už
samotným správnym aktom bez potreby intabulácie, ktorá v tomto prípade nemala právotvorný účinok,

mala iba účinok záznamový. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že ak by aj k vyvlastneniu právoplatne
nedošlo, treba prijať záver, že štát sa stal ich vlastníkom z dôvodu vydržania a vydržanie sa začalo
počasplatnostiUhorskéhoobyčajovéhopráva,keďvstupdodržbyapodmienkyvydržaniabolipodstatne
odlišnéakopodmienkyvydržaniastanovenénásledneObčianskymzákonníkom.Vstupdodržbyvyplýva
zo samotného vyvlastňovacieho výmeru, v ktorom bolo uvedené, že Slovenský štát vstúpil do držby

vyvlastnenej nehnuteľnosti dňom začatia vyvlastňovacieho konania 4.2.1941. Prvostupňový súd tak
nemal pochybnosti o tom, že vyvlastňovací výmer z 28. apríla 1942 založil dobrú vieru štátu, ktorý
prostredníctvom rezortu železničného alebo niektorej organizácie vstúpil do držby pozemkov. Štát tak
pozemok zodpovedajúci parcele číslo 2989/1 vydržal uplynutím lehoty 10 rokov počítanej od 1.1.1951.
K otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne uviedol, že pre aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne je

rozhodujúce, že určenia vlastníckeho práva sa domáha právnická osoba Slovenská republika. Kto v
spore za Slovenskú republiku koná, je už otázkou predovšetkým jej vnútornej organizácie. Žalobe o
určenie vlastníckeho práva k pozemkom špecifikovaným v žalobe súd prvého stupňa preto vyhovel.
Prvostupňový súd zamietol žalobu žalobkyne v časti o určenie práva hospodárenia Železníc SR
dôvodiactotým,ževýrokourčenívlastníckehoprávaštátu avýrokourčeníprávahospodárenianemôžu

vedľa seba obstáť. Navyše uviedol, že v prejednávanej veci žalobu nepodali železnice, ktoré by sa
inak určenia práva hospodárenia k majetku štátu domáhať ako jediné mohli a tak nie je daná aktívna
vecná legitimácia žalobkyne a ani daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Vo vzťahu
k návrhu žalobkyne - uloženia povinnosti orgánom správy katastra zapísať vlastníctvo do príslušných
operátov uviedol, že otázka vyznačenia vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností nemôže byť súdom

orgánom katastra nariadená. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a náhradu trov
konania nepriznal žiadnemu z účastníkov.Na odvolanie žalobkyne a žalovaných 1/ až 6/ Krajský súd v Prešove rozsudkom z 26. februára 2015 sp.
zn.21Co35/2014potvrdilrozsudoksúduprvéhostupňaanáhradutrovodvolaciehokonaniaúčastníkom
nepriznal.

V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu
prvého stupňa, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd
v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody odvolateľov nie sú naplnené. Konštatoval,
že súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav, vykonané
dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na

ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.
Žalovaní v odvolaní iba opakujú skutočnosti, ktoré uvádzali už v konaní pred súdom prvého stupňa,
ohľadne ktorých súd vykonal dokazovanie a náležite a správne sa s nimi vyrovnal pri rozhodovaní
vo veci samej. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa obsahuje odpovede na všetky argumenty
uvádzané žalovanými v odvolaní a odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku. V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaných dodal, že súhlasí so záverom

prvostupňového súdu, že vyvlastňovací výmer, na základe ktorého došlo k vyvlastneniu časti pôvodnej
pozemnoknižnej parcely č. 2989, zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici 944 pre k. ú F. v rozsahu 36
árov a 32 m2 pre vtedajší Slovenský štát - železničnú správu je potrebné považovať za právoplatný
a vykonateľný správny akt. Poznamenal, že na odklon od doterajšej rozhodovacej praxe v otázke
preskúmavania správnych aktov všeobecným súdom odvolací súd nenašiel dôvod. V tejto súvislosti

poukázal napríklad na záver prijatý v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 24/2007 a rovnako
tak na totožný záver prijatý v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 123/2003. Uzavrel, že
vyvlastňovací výmer vydaný na základe Opatrenia Stáleho výboru č. 291/1938 Sb. v zmysle vládneho
nariadenia č. 95/1940 Sl., zákona č. 299/1940 Sl. bol vydaný v medziach právomoci príslušného
správneho orgánu. Nešlo o ničotný (nulitný právny akt). Správny akt bol vydaný správnym orgánom a

pri prezumpcii jeho správnosti a platnosti nebolo možné naň neprihliadať. Výmer je možné považovať
za právoplatný a vykonateľný. Doložka právoplatnosti bola vyznačená Župným úradom v Prešove
4.8.1944. Pochybnosti žalovaných o právoplatnosti neboli preukázané. Štát tak nadobudol právne
relevantným spôsobom sporné pozemky zákonným spôsobom. K námietkam žalovaných vo vzťahu k
listine z MNV v Prešove zo 6.7.1947 ako aj vo vzťahu k listine - geometrickému plánu z roku 1947 sa

vyrovnal prvostupňový súd náležitým spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia. Listina zo 6. júna
1947 vydaná vtedajším Miestnym národným výborom v Prešove, ktorá sa dotýkala konania ohľadom
rozdelenia parcely číslo 2989 zapísanej v PKV XXX ako aj geometrický plán nie sú listinami, ktoré
by preukazovali, že rozhodnutie - vyvlastňovací výmer by bolo možné považovať za ničotný. Čo sa
týka námietok absencie zápisu vlastníckeho práva v pozemkovej knihe je správny záver súdu, že tento

nebol potrebný podľa Opatrenia Stáleho výboru č. 291/1938 Sb. došlo k vyvlastneniu a teda k prechodu
vlastníckeho práva na štát. Princíp intabulácie platil pri prevode nehnuteľností a nie pri prechode
nehnuteľností na štát. Nadobudnutie vlastníckeho práva nastalo a bolo dôsledkom správneho aktu
príslušného správneho úradu. Preto na prípad prechodu vlastníckeho práva - zmeny vlastníckeho práva
intabulačný princíp nedopadal. K námietke odvolateľov, týkajúcou sa naliehavého právneho záujmu

odvolací súd konštatoval, že žalobkyňa naliehavosť právneho záujmu zdôvodnila a prvostupňový súd
správne sa vyrovnal s otázkou naliehavého právneho záujmu. Na základe uvedeného odvolací
súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 2/ až 6/ nie je dôvodné. Dovolanie proti rozsudku
nepripustil, pretože podľa jeho názoru nejde o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
(§ 238 ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok aj v jeho výrokoch II., III., ktoré boli

napadnuté žalobkyňou. Vo vzťahu k napadnutým častiam odvolací súd uviedol, že sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa plne
stotožnil so záverom prijatým prvostupňovým súdom, že žaloba o určenie vlastníckeho práva bola
podaná Slovenskou republikou a nie je potrebné určovať právo hospodárenia k majetku štátu vo vzťahu
k Železniciam Slovenskej republiky tak ako to navrhuje žalobkyňa. Správny je jeho záver, že žalobkyňa

nepreukázala na určení naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c/ O.s.p., pri označení žalobkyne
nie je daný žiaden preukázateľný dôvod na požadovanom určení. Navyše vo vzťahu k žalovaným, ktorí
popierajú jej vlastnícke právo a nie právo hospodárenia. Rovnako tak uviedol, že je správny právny
záver prvostupňového súdu pokiaľ zamietol žalobu v časti o uloženie povinnosti Okresnému úradu
Prešov zapísať do operátu katastra nehnuteľností parcely, ku ktorým sa domáhala žalobkyňa určenia

vlastníckeho práva. Aj podľa názoru odvolacieho súdu orgánom katastra nemôže súd uložiť povinnosť,
aby vykonali zápis do katastra nehnuteľností. Žalobkyňa svoje dôvody a obavy o nevykonanie zápisu
ničím nepredložila. Z vyššie uvedených dôvodov tak odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok akovecne správny, vrátane správneho výroku o trovách konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol
postupom podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalovaní 2/ až 6/. Navrhli, aby dovolací

súd rozsudky súdov nižšieho stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Namietali, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci a rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedli, že za inú
vadu v tomto konaní považujú najmä nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom na preukázanie
rozhodujúcich skutočností, hoci následne súd dospel k záveru, že tieto dôkazy nie je nevyhnutné

vykonať a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa pre nedostatok,
resp. nezrozumiteľnosť dôvodov. Poznamenali, že vzhľadom k tomu, že nebol pripojený originál spisu
NcI829/42 je naďalej pochybné, či došlo k uloženiu a plateniu náhrady. Bolo povinnosťou súdu aj bez
návrhu účastníkov konania túto skutočnosť overiť predložením originálu spisu, ak dospel k záveru,
že došlo k vyplateniu. V predloženom spise by sa nachádzal originál právoplatného rozhodnutia aj
s doložkou právoplatnosti a preto bolo nevyhnutné tento dôkaz vykonať. Považovali za

neodôvodnené, aby žalovaná strana preukazovala, že k vyvlastneniu nedošlo. Mali za to, že konanie vo
veci vyvlastnenia začalo, ale je sporné, že z depozitu takzvaná cena za vyvlastnenie sa nedostala
do rúk osoby, ktorej mali byť pozemky vyvlastnené. Nebolo preukázané ani to, že právna predchodkyňa
žalovaných bola aspoň vyrozumená, aby si uplatnila právo z depozitu. Závažné pochybenie konajúcich
súdov videli tiež v tom, že v odôvodnení absentujú závery, prečo súdy žalovanými, resp. ich právnym

zástupcom, navrhnutý dôkaz predložením originálov vyvlastňovacieho výmeru nevykonali. Vyslovili, že
majú pochybnosť o ich existencii. Namietali, že žalobkyňa ani v otázke vydržania neuniesla dôkazné
bremeno a pred súdom vyhlásila, že už žiadne návrhy na dokazovanie nemá. Za najpodstatnejšiu
vadu napadnutého rozsudku považovali tiež to, že rozhodnutie odvolacieho súdu (aj súdu prvého
stupňa) nie je riadne odôvodnené, a teda je nepreskúmateľné. Na záver uviedli, že rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci tým, že odvolací súd odôvodnil povinnosť povinného zápisu
vlastníckeho práva do pozemkovoknižnej vložky tým, že sa vzťahuje len na prevod vlastníckeho
práva a nie na prechod, čím má na mysli vyvlastňovacie rozhodnutie, od ktorého odôvodňuje určenie
vlastníckeho práva.
Žalobkyňa vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie žalovaných 2/ až 6/ odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podali
včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolaciehopojednávania(§243aods.1O.s.p.),skúmalnajskôrto,čitentoopravnýprostriedoksmeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné

postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť (len) právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v každom prípade, ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§
236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom konaní oprávnený rozhodnutia
odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný
uplatnenýmdovolacímdôvodomvrátanetoho,akohodovolateľobsahovovymedzil(§242ods.1O.s.p.).

Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení §
242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania,
ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie je „ďalším
odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov, ani

výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo
možné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení,
a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že
nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne
zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd - na rozdiel od súdu prvého stupňa a

odvolacieho súdu - nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho
súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak

smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.V danom prípade dovolaním žalovaných 2/ až 6/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho
súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti
nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého

stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v
prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaných 2/ až 6/
nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. (procesne) prípustné.
Dovolanie žalovaných 2/ až 6/ by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol

vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich vyplýva pre dovolací
súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z
vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie
proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 ods. 1 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré
vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné
vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.
c/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých
procesných vád v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo
k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne
postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolatelia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdili
a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť ich dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zaoberal
otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľom odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania,
ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide
najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.

Pokiaľ dovolatelia namietali, že rozhodnutie je neodôvodnené a nepreskúmateľné, dovolací súd
poznamenáva, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3.
decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016.
Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Dovolací

súd však nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; rozsudok súdu prvého stupňa (v
spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie
uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.),
a preto ho nemožno považovať za neodôvodnený a nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku
zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého

stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti
jednotlivýchčastíodôvodneníaichobsahové(materiálne)náplne,zakladajúsúhrnne ichzrozumiteľnosť
i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka
správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietli. Zhodli sa na
tom, že vyvlastňovací výmer, na základe ktorého došlo k vyvlastneniu časti pôvodnej pozemnoknižnej
parcely č. 2989, zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici 944 pre k. ú. F. v rozsahu 36 árov a 32 m2

pre vtedajší Slovenský štát - železničnú správu je potrebné považovať za právoplatný a vykonateľný
správny akt. Výmer je možné považovať za právoplatný a vykonateľný. Doložka právoplatnosti bola
vyznačená Župným úradom v Prešove dňa 4.8.1944. Mali za to, že vyvlastňovací výmer vydaný na
základe Opatrenia Stáleho výboru č. 291/1938 Sb. v zmysle vládneho nariadenia č. 95/1940 Sl., zákona
č. 299/1940 Sl. bol vydaný v medziach právomoci príslušného správneho orgánu. Nešlo o ničotný

(nulitný právny akt). Uzavreli, že výmer je možné považovať za právoplatný a vykonateľný. Doložka
právoplatnosti bola vyznačená Župným úradom v Prešove dňa 4.8.1944. Pochybnosti žalovaných o
právoplatnosti neboli preukázané. Štát tak nadobudol právne relevantným spôsobom sporné pozemky
zákonným spôsobom. Pokiaľ žalovaní 2/ až 6/ v odvolacom konaní zotrvali na svojej argumentácii,
aj odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že zápis vlastníckeho práva
v pozemkovej knihe nebol potrebný, pretože podľa Opatrenia Stáleho výboru č. 291/1938 Sb. došlo

k vyvlastneniu a teda k prechodu vlastníckeho práva na štát. Princíp intabulácie platil pri prevode
nehnuteľností a nie pri prechode nehnuteľností na štát. Nadobudnutie vlastníckeho práva nastalo a
bolo dôsledkom správneho aktu príslušného správneho úradu. Preto na prípad prechodu vlastníckeho
práva - zmeny vlastníckeho práva intabulačný princíp nedopadal. K námietke odvolateľov, týkajúcou
sa naliehavého právneho záujmu odvolací súd konštatoval, že žalobkyňa naliehavosť právneho záujmu

zdôvodnila a prvostupňový súd správne sa vyrovnal s otázkou naliehavého právneho záujmu.
Na námietku dovolateľov, spochybňujúcu správnosť zistených skutkových záverov nižších súdov, či
nedostatočne zisteného skutkového stavu veci - v tomto smere bol najvyšší súd viazaný ako rozsahom
tak i obsahom podaného dovolania - možno uviesť len to, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p.
dôvodomdovolanianemôžebyťsaméosebenesprávneskutkovézistenie.Dovolanietotižnieje„ďalším“

odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným, na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád.
Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého
a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania. To isté platí aj o nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený
dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonať dokazovanie (§ 213
O.s.p.).Dovolacísúdniejeďalšouvšeobecnoutreťouinštanciou,vktorejbymoholpreskúmaťakékoľvek
rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a to ani v
súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený

bezďalšiehoprehodnocovaťvykonanédôkazy,pretože-narozdielodsúduprvéhostupňaaodvolacieho
súdu-nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tietodôkazysám
vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia
§ 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
Aj v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok,

ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R
125/1999, R 6/2000 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo
248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom
súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p.

Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej procesnej vade konania
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vada tejto povahy
ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v

rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania.
Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal
iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred
súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne
vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto
skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).Ak súd v procese dokazovania (prípadne) nevykoná dokazovanie určitým dôkazným prostriedkom
spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 O.s.p. neuvedenej) vade. Takáto vada
je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale

nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009).
Pokiaľ dovolatelia namietajú nesprávnosť právnych záverov odvolacieho súdu, dovolací súd považuje
za potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právnezáveryaaplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávneprávneposúdenie
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov

ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho
procesných práv v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo

50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade
konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania žalovaných 2/ až
6/ nevyplýva z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. ani z § 237 ods. 1 O.s.p. Dovolanie preto odmietol podľa §

243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľmi
uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti
žalovaným, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.).

Keďže žalobkyňa nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť jej trovy tohto konania za jeden úkon
právnej služby - podanie vyjadrenia k dovolaniu (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.)
dovolací súd jej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.