Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. január 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/188/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4309200242
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4309200242.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Advocate, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36
865 141, proti povinnému: K. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom M., M. R. H. XXX/X, o vymoženie sumy
110,20 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa
6. februára 2015 č. k. 6Er/10/2009-44 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu vedenú na Okresnom súde Levice pod
sp. zn. 6Er/10/2009 a u súdneho exekútora pod sp. zn. EX 11543/08 a ďalším výrokom určil, že o
trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Rozhodnutie
odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 56 ods. 2, § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45

ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 2 zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom do 31. 12. 2007, § 879l, § 52 ods.
1, § 53 ods. 1, 4 písm. r), § 54 ods. 1, 2, § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
do 31. 12. 2007, ako aj smernicou Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách a zistením, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako

exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola
vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci
sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu

práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom bolo
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa. Aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým bol spotrebiteľ, nevyužil možnosť
spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom
konaní, bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere, konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Mal za to, že takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Okrem toho bol
toho názoru, že rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná
ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Spotrebiteľ
sa podpisom zmluvy (spolu aj so všeobecnými podmienkami, obsahom ktorých bola takáto doložka),
reálne vopred vzdal práva na účinnú právnu obranu. Rozhodcovský rozsudok iba formálne prebral

argumenty žalujúcej strany a nevysporiadal sa s inštitútmi zameranými na ochranu práv vyplývajúcich
pre spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy. Nemohol byť preto zákonným podkladom na vykonanieexekúcie. S poukazom na uvedené mal súd prvého stupňa za to, rozhodcovská doložka,
nachádzajúca sa v Zmluve v časti všeobecných podmienok poskytnutia úveru (čl. 17.), bola už v čase
uzatvárania zmluvy neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods.

4Občianskehozákonníka.Rozhodcovskékonaniesatýmuskutočnilobezriadnehozmocneniazostrany
zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemohol byť riadnym exekučným
titulom na vykonanie exekúcie (bol materiálne nevykonateľný). Z vyššie rozvedených dôvodov dospel
k záveru, že exekúcia bola vykonávaná na podklade materiálne nevykonateľného exekučného titulu
a vzhľadom na to, prebiehajúcu exekúciu zastavil. Keďže v čase rozhodovania o zastavení exekúcie,

nemal k dispozícii poklady pre rozhodnutie o trovách exekúcie, rozhodne o nich samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho
zrušenia. Pokiaľ išlo o tvrdenia súdneho exekútora o tom, že uzavretá zmluva medzi oprávneným a
povinným je zmluvou spotrebiteľskou, uviedol, že zmluvu o úvere nebolo možné podriadiť pod právny

režim spotrebiteľských zmlúv upravených v Občianskom zákonníku, nakoľko zmluva vznikla podľa
Obchodného zákonníka. Rovnako tak bol toho názoru, že predmetnú zmluvu o úvere nebolo možné
podriadiť ani pod režim právnej úpravy spotrebiteľských úverov. Mal za to, že predmetná zmluva o
úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným bola v čase svojho vzniku tzv. absolútnym obchodom
a nebolo ju možné podriadiť pod vtedy platný právny režim spotrebiteľských zmlúv, resp. zmlúv o

spotrebiteľskom úvere. Čo sa týkalo tvrdenia súdu o tom, že uzavretá zmluva medzi oprávneným a
povinným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, poukázal na § 2 písm. a), b), § 4 ods. 2 Zákona
o spotrebiteľských úveroch. Z gramatického a logického výkladu daných ustanovení zákona vyplývalo,
že okrem všeobecných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí predmetná zmluva obsahovať
aj náležitosti vymenované za slovom najmä, ku ktorým bolo možné pridať ešte ďalšie. K tvrdeniu súdu

o aplikácii smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách uviedol, že smernice vydávané v rámci acquis communautaire majú len nepriamu záväznosť.
Okrem toho považoval za nepochybné, že rozhodcovská doložka v úverovej zmluve je tzv. nevýhradnou
rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich
práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu

rozhodcovská zmluva nevyžadovala od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Bolo úplne nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne
prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Treba zdôrazniť, že
v zmysle príslušnej smernice sa neprípustnosť týkala len rozhodcovského konania, ktoré nespadá
pod príslušné právne predpisy. Išlo teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných

bez príslušného právneho podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebiehalo podľa
rozhodcovskej doložky plne v súlade a na základe Zákona o rozhodcovskom konaní. Na záver dodal,
že rozhodcovské konanie prebiehalo v písomnej forme, t.j. na základe písomného návrhu na začatie
rozhodcovského konania zo strany oprávneného zaslal rozhodcovský súd povinnému výzvu na žalobnú
odpoveď, na základe čoho potom rozhodcovský súd podľa skutkových zistení vydal rozhodcovský

rozsudok.

Sudkyňa súdu prvého stupňa predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu
oprávneného nemienila vyhovieť (§ 374 ods. 4 OSP).

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212
ods. 1 OSP), prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne
správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 OSP.

Zobsahuspisuvyplýva,žeoprávnenýsvojímnávrhom,spísanýmdozápisnicepredsúdnymexekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým dňa 11. 12. 2008, požiadal súdneho exekútora o vykonanie exekúcie voči
povinnému na vymoženie sumy 3.320,- Sk (110,20 eura) s príslušenstvom. Za exekučný titul označil
Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. zo
dňa 09. 09. 2008 sp. zn. SR 08560/08, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20. 10. 2008 a vykonateľnosť

dňa 23. 10. 2008. Súdny exekútor doručil dňa 09. 01. 2009 súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie
poverenianavykonanieexekúcie,kuktorejpripojilnávrhnavykonanieexekúcie,rozhodcovskýrozsudok
tvoriaci exekučný titul, plnomocenstvo a výpis oprávneného z obchodného registra. Súd prvého stupňapoveril dňa 14. 01. 2009 súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Následne po predložení zmluvy o
úvere spolu so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru vo veci rozhodol napadnutým uznesením.

Podľa § 58 ods. 1 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok") exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods.

1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57
ods. 2 Exekučného poriadku) upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak
má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený.

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v
priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To

znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnenévšetkypredpokladynavedenietakéhotokonania.Jednýmztýchtopredpokladovjeajrelevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí

rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku).

Inštitút rozhodcovského konania je upravený v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní") a umožňuje alternatívnym spôsobom riešiť niektoré

majetkové spory. Majetkové spory vznikajú najčastejšie z rôznych typov zmlúv, medzi iným i zo zmlúv
o spotrebiteľskom úvere. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa §
37 Zákona o rozhodcovskom konaní má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu. V prípade preskúmania rozhodcovského rozsudku ide o
fakultatívny opravný prostriedok, na ktorom sa účastníci môžu dohodnúť. Pokiaľ sa tak nestane, platí,

že jeho preskúmanie je vylúčené. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí
lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Zákonnosť postupu rozhodcovského súdu
v rozhodcovskom konaní však môže v exekučnom konaní kontrolovať súd. Do 31. 12. 2014 mu to
umožňovalo ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého mohol súd príslušný
na exekúciu exekučné konanie zastaviť buď na návrh (ods. 1) alebo aj bez návrhu účastníka konania

(ods. 2), ak rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemohla byť predmetom rozhodcovského konania alebo
rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o
nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 písm. b/). Rovnako tak mohol
exekučný súd aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie, ak zistil, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporujedobrýmmravom(§45ods.1písm.c/,ods.2).Totoustanovenietakvsebezakotvovaloosobitnú
prieskumnú právomoc exekučného súdu. Uvedené v zmysle prechodného ustanovenia § 243d ods. 2
Exekučného poriadku platí na všetky konania začaté do 31. 12. 2014, čo je aj daný prípad.

V rámci svojej prieskumnej právomoci preto exekučný súd bol oprávnený posudzovať, či vec bola

spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní),
či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, posúdiť
obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s
právom alebo dobrými mravmi, t.j. spôsobom, ako by o týchto otázkach rozhodoval sám tak, ako by
tu rozhodcovský rozsudok nebol. Toto posudzovanie bolo potom neoddeliteľne späté i s posúdením

platnostizmlúv,prípadneinýchprávnychúkonov,ktorébolizákladomnárokupriznanéhorozhodcovským
rozsudkom, ktorý sa preskúmaval. I v kontexte s ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní,
ktorý účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov, bol potom dôvodný záver, že v
exekučnom konaní bol exekučný súd oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených
v § 45 Zákone o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31. 12. 2014, aj čo do jeho materiálnej

správnosti, a teda, či tento rozhodcovský rozsudok netrpel nedostatkami uvedenými v § 40 ods. písm.
a) alebo b) Zákona o rozhodcovskom konaní alebo či nezaväzoval účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pritomnebol viazaný účinkami takéhoto rozsudku v zmysle § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení
s § 159 OSP.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď v
preskúmavanej veci zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania
z dôvodov uvedených v ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní, v znení
účinnom do 31. 12. 2014, čo mu zákon umožňoval i bez existencie návrhu. Prekážku k takémuto
postupu netvorila ani prípadná okolnosť, že súd poveril exekútora vykonaním exekúcie, napriek tomu,

že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom, mal nedostatky uvedené v § 40 písm. a) a b)
Zákona o rozhodcovskom konaní alebo zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 OSP, keď zákonodarca
v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie (§ 57 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku), ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie

poverenia exekútorovi totiž nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov
na takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí
dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Vychádzajúczobsahuspisu,zmluvuoúverezodňa07.09.2007súdprvéhostupňasprávneposúdilako

spotrebiteľskú zmluvu, ako aj správne na ňu aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Uvedené nenarúša ani skutočnosť, že zmluva bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka.

Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani

v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne
aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12.
2014, teda postupoval správne podľa právneho predpisu platného a účinného v čase rozhodovania,
a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa správne považoval
zmluvu o úvere zo dňa 07. 09. 2007 za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, správne súd prvého stupňa právne posúdil ako neprijateľnú a tým absolútne neplatnú
zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa, ako aj je
neplatná pre nedodržanie jej písomnej formy. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti

tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná
a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť,
resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber ovplyvniť,
bol pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, a preto bola namieste obava, do akej miery je
potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná

forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným
textom - už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní
v takomto texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne
neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore
so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by

oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Okrem toho dodávateľ vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru určil aj neprimerane vysokú
sankciu za omeškanie s plnením záväzku, ako aj požadoval úroky v rozpore s § 4 ods. 2 Zákona o
spotrebiteľskom úvere, a teda aj plnenie, na ktoré bol povinný zaviazaný rozhodcovským rozsudkom
bolo treba hodnotiť ako plnenie priznané v rozpore s dobrými mravmi, ako aj v rozpore so zákonom.

Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa mal za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom a s dobrými mravmi, nakoľko zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú právne nedovolené
a odporujúce dobrým mravom, preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa §

219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd v zmysle ustanovenia § 224 ods. 4 OSP nerozhodoval,
pretože súd prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 151 ods. 3 OSP rozhodol, že o trovách exekučnéhokonania rozhodne osobitným uznesením. Povinnosťou súdu prvého stupňa preto bude rozhodnúť aj o
trovách odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.