Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. október 2012

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/137/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7505207276
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7505207276.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a Mgr. Dany Ferkovej, v právnej veci žalobcu AFIN, s.r.o., so sídlom v
Košiciach, Na Košarisku 28, IČO: 361 777 50, zastúpeného JUDr. Sergejom Romžom, advokátom so
sídlom v Košiciach, Hrnčiarska 5, proti žalovanému Radu Premonštrátov, Opátstvo Jasov, so sídlom v
Jasove 166, zastúpeného JUDr. Ing. Deziderom Jančíkom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Hlavná
119, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 11.novembra 2010 č. k.
23C/204/2005-331 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 11.novembra 2010 č.k.
23C/204/2005-331 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal vyslovenia neplatnosti výpovede zo
zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 15. apríla 2005, (ktorú účastníci konania uzavreli 17.
októbra 1997) a zároveň určenia platnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 17. októbra
1997, a zaviazal „žalovaného zaplatiť žalobcovi“ v celosti trovy konania vyčíslené v uznesení po

právoplatnosti tohto rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že zo zmluvy (č. l. 33 spisu) označenej ako zmluva o nájme nebytových
priestorov a jej častí (čl. 1 predmet zmluvy, v čl. 2 účel zmluvy a v čl. 6 výpoveď zmluvy) zistil nasledovné:
Z čl. 1- predmet nájmu vyplýva, že ním bola nehnuteľnosť označená na G. X. Č.. X M..Ú.. M.-F.. Ide o
parcelu a na nej postavenú nehnuteľnosť, dom súpisného čísla 229, bývalého gymnázia na Kováčskej
28 v Košiciach o celkovej výmere 1844 m2. Prenajaté boli nehnuteľností, vrátane pozemku. Súčasťou

tohto bodu je aj „prehlásenie“ prenajímateľa, že je oprávnený prenechať nebytový priestor v súlade
so súhlasom udeleným Mestským úradom v miestnej časti podľa § 3 ods. 2 zákona 119/1990 Zb.
(správne zák. č. 116/1990 Z.z. - poznámka odvolacieho súdu). Z čl. 2 účel zmluvy - vyplýva, že má byť
prenajatá na podnikateľské a administratívne účely nájomcu, a na zriadenie „podnikateľského centra“ v
uvedenej nehnuteľnosti a prenajímanie uvedenej nehnuteľnosti iným subjektom. Z čl. 3 - doba nájmu -
vyplýva, že táto bola uzavretá na dobu 15 rokov, a tiež, že jej účinnosť nastáva prebratím a odovzdaním
nebytových priestorov popísaných v prílohe č. 3. Z čl. 6 - vyplýva, že zmluva upravila nájomné a lehoty

splatnosti, a pre prípad, že nájomca bude v omeškaní viac ako 14 dní, má prenajímateľ právo zmluvu
vypovedať. Výpovedná lehota je 1 mesiac od doručenia výpovede. Z výpovede z nájmu zo dňa 15.apríla
2005 vyplýva opis predmetu nájmu tak, že ide o zmluvu o nájme nebytových priestorov a výpovedný
dôvod je založený na sústavnom a opakovanom porušovaní zmluvných povinností upravených v čl. 4(splatnosť nájomného). Podľa čl. 6 bod 6.1 zmluvy, žalovaný ako prenajímateľ zmluvu vypovedal. Vo
výpovedi sa uvádza tiež porušenie povinností uvedenej v čl. 5, bod 5.3, a to prenajímaním priestorov
a prevádzkovaním denného a nočného baru. Žalobca listom z 1. mája 2005 oznámil žalovanému, že

považuje výpoveď za neplatnú. Počas konania zotrval na svojej právnej argumentácii, že v prípade tejto
zmluvy ide o zmluvu o nájme nebytových priestorov, čo podporuje aj rozhodnutie starostu Mestskej časti
Košice Staré mesto zo dňa 10.októbra 1997 (č. l. 283 spisu). V pôvodnej argumentácii tiež namietal
platnosť časti zmluvy o výpovednej lehote (zák. č. 116/1990 Zb. v § 12- trojmesačná výpovedná lehota).
Zo svedeckých výpovedí, najmä svedkov L.. F. R. S. súd zistil, že k prenajatiu priestorov žalovaného

viedla potreba získať finančné prostriedky, a od počiatku tu bol úmysel nehnuteľnosť prenajať ako celok.

Okresný súd z vykonaného dokazovania konštatoval, že došlo k uzavretiu zmluvy o nájme nehnuteľností
podľa občianskeho práva a výpoveď z tejto zmluvy je potrebné posúdiť podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“), t. j. v § 663 až § 684 OZ. V prejednávanej veci išlo o posúdenie platnosti
výpovede zo zmluvy danej zo strany žalovaného dňa 15.apríla 2005 z nájmu zmluvy uzavretej dňa

17.10.1997, označenej ako zmluva o nájme a podnájme nebytových priestorov. V bode 6.1 a 6.4 zmluvy
bol dohodnutý dôvod výpovede a výpovedná lehota 1 mesiac od doručenia výpovede. Došlo ku zhode
vôle a prejavu v časti zmluvy, hoci žalovaný až v priebehu súdneho konania tvrdil, že išlo o zmluvu
o nájme nehnuteľnosti a žalobca sa striktne dodržiaval textu zmluvy s tvrdením, že ide o zmluvu o
nájme a prenájme nebytových priestorov. Účastníci uzavreli zmluvu o ktorej uviedli, že je uzavretá podľa

zákona 116/1990 Zb. Prenajímateľ prenajal nielen nebytové priestory, ale aj domovú nehnuteľnosť a
pozemok. Vyplýva to zo zmluvy i z výpovedí svedkov. Niet teda pochybností o tom, že žalovaný prenajal
celú nehnuteľnosť, nakoniec o tom svedčia aj prílohy k zmluve, kde sú označené ako prenajaté okrem
miestnosti aj napríklad školský dvor a podobne. Žalobca však okrem zámeru prenajímať nehnuteľnosť,
chápal túto zmluvu ako zmluvu o nájme nebytových priestorov s možnosťou a cieľom ju ďalej prenajímať

v zmysle zmluvy. Pre porušenie zmluvy v časti čl. 6, bod 6.1 žalovaný uplatnil výpoveď v zmysle textu
zmluvy o nájme nebytových priestorov tak, že vypovedal zmluvu pre opakované neplatenie nájomného,
ktoré bolo dohodnuté podľa článok 6, bod 6.1 zmluvy (č. l. 34 spisu). Zmluva bola platne uzavretá, ako
zmluva o nájme nehnuteľností. Omeškanie s platením nájomného, tak ako je koncipované v zmluve,
nemôže vyústiť do neplatnej výpovede z nájmu zmluvy o prenájme nehnuteľností ani za odlišných

podmienok posúdenia, berúc do úvahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, na rozdiel od
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. b/ zákona č. 116/1990 Zb.

Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že účastníci sa dohodli o predmete,
čase a účele zmluvy a teda bez ohľadu na označenú písomnú formu bola prenajatá celá nehnuteľnosť,

ktorú žalobca aj užíval. Nie je možné posudzovať zmluvu uzavretú medzi účastníkmi ako zmluvu o
nájme nebytových priestorov, čo potvrdili aj svedkovia, a preto ani výpoveď nie je možné posudzovať
ako výpoveď z tejto zmluvy a za použitia zák. č. 116/1990 Zb. Účastníci zhodne potvrdili, že k dohode
o ukončení nájomného vzťahu nedošlo. Žalobca trval na neplatnosti výpovede, a žalovaný na platnosti
výpovede z nájmu. Atribútom vlastníckeho práva žalovaného ako vlastníka nehnuteľnosti je možnosť

urobiť záver o výpovedi z nájmu aj pre prípad, že v čase jej podania nájomca, už nie je v omeškaní.
Predpokladom je platná zmluva o nájme (aj v časti o výpovedi z nájmu) a za dodržania jej zákonných
ustanovení. Výpoveď zo zmluvy je platná, a teda logicky nemôže byť platná zmluva zo dňa 17. apríla
1997. Toto konštatoval súd aj napriek svedeckej výpovedi svedka S., ktorý uviedol, že dôvod výpovede
žalovaného bol aj iný, lebo mu nevyhovoval jeden z podnájomníkov žalobcu.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zmeniť
napadnutý rozsudok a žalobe vyhovieť. Ako dôvody odvolania označil dôvody uvedené v § 205 ods. 2
písm. a/, b/, d/ ,f/ O. s. p.. Žalobca v „blanketárnom“ odvolaní uviedol, že uplatnené dôvody odvolania
vyšpecifikuje dodatočne v samotnom podaní.

V dodatočnom podaní (ktoré bolo doručené okresnému súdu dňa 11.4.2011) žalobca namietal správnosť
právneho záveru súdu prvého stupňa, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi tohto sporového konania
bola uzavretá ako Zmluva o nájme nehnuteľností, v režime Občianskeho zákonníka, upravených
v ustanoveniach §§ 663-684. S týmto názorom žalobca nesúhlasil, lebo prezentovaný právny záver

okresného súdu nemá oporu v produkovaných dôkazoch, a na zmluvu o nájme a podnájme nebytových
priestorov je potrebné aplikovať právny režim zákona č. 116/1990 Zb. Uviedol, že niet pochýb o tom,
že predmetom tejto zmluvy o nájme, je nehnuteľnosť „vyšpecifikovaná“ v čl. I, bod. 1.1(tejto zmluvy).Zároveň však v priebehu konania bol produkovaný celý rad dôkazov o tom, že predmetná nehnuteľnosť
má charakter nebytových priestorov, o čom svedčí :

- Formálne označenie zmluvy v jej záhlaví, ako „Zmluvy o nájme nebytových priestorov, uzatvorená
podľa zákona č. 116/1990 Zb.“.
- Obsah zmluvy, konkrétne obsah čl. 1, bod 1.3, kde sa konštatuje, že „prenajímateľ prehlasuje,
že je oprávnený prenechať nebytové priestory, nachádzajúce sa v uvedenej nehnuteľnosti do nájmu
nájomcovi, v zmysle ust. § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb. Súhlas Mestského úradu miestnej časti na

uzavretie nájomnej zmluvy tvorí prílohu č. 2 tejto zmluvy.“
- Rovnako aj obsah čl. 2 svedčí o tom, že prenajatá nehnuteľnosť má charakter nebytového priestoru,
kde sa deklaruje „účel“ zmluvy „účelom zmluvy o nájme nebytových priestorov je...“.
- Z obsahu príloh k uzavretej zmluve, keď v prílohe č. 3 sa konštatuje technický stav, teda vecný
charakter prenajatých priestorov, z obsahu ktorého vyplýva, že prenajaté priestory aj z hľadiska svojho
technického určenia majú charakter nebytových priestorov.

- Súhlasné stanovisko Mestského úradu miestnej časti, ktoré bolo udelené prenajímateľovi na prenájom
predmetných priestorov.
- Skutočný prejav vôle účastníkov, tak ako to vo svojich výpovediach deklarovali účastníci tohto
obligačnéhovzťahu,akoajvovecivypočutísvedkovia.PoukázalnaobsahvýpovedesvedkaS.,ktorýbol
povereným zástupcom žalovaného - prenajímateľa, pri príprave a uzatváraní predmetnej zmluvy, a ktorý

potvrdil zhodu skutočnej vôle účastníkov uzavrieť zmluvu o nájme nebytových priestorov, s ich vôľou
deklarovanou v samotnej zmluve. Právne bez významu nie je ani jeho tvrdenie, vo vzťahu k meritu veci,
že neexistoval objektívny dôvod na vypovedanie zmluvy, ale jediným dôvodom bol nesúhlas žalovaného
ako prenajímateľa s podnájomcom v bare ARCHA.

Žalobca namietal, že na daný skutkový stav veci nemožno aplikovať právny režim Občianskeho
zákonníka, tak ako je normatívne upravený v ustanoveniach § 663 - 684 OZ, nakoľko ustanovenie
§ 118 ods. 2 OZ síce pripúšťa, že predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť aj nebytové
priestory, ktoré sa nachádzajú v bytovom dome, a len sekundárne aj na iné nehnuteľnosti, avšak
len za podmienok ustanovených v zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

Predmetnýzákonsavšakprimárnevzťahujenanebytovépriestory,ktorésanachádzajúvbytovomdome
a len sekundárne aj na iné nehnuteľnosti, a to primerane, teda analogicky, pričom predmetný zákon
rieši otázky ich prevodu a správy, avšak nie pokiaľ ide o ich prenájom. Uviedol, že formálne a vecné
rozlišovanie medzi nehnuteľnosťami a nebytovým priestorom, je namieste vtedy, ak v nehnuteľnosti sa
nachádzajú tak bytové ako aj nebytové priestory. V danom prípade, v nehnuteľnosti, ktorá je predmetom

zmluvy sa nikdy žiadne byty nenachádzali. Z uvedeného dôvodu predmetom nájomnej zmluvy mohli byť
objektívne len nebytové priestory a nie vo všeobecnosti nehnuteľnosť. Jednoducho predmetom zmluvy
bola nehnuteľnosť, ktorá mala charakter nebytového priestoru. Pojem nebytový priestor vyjadruje iba
špecifický charakter nehnuteľnosti, ktorým sa táto líši od iných nehnuteľností, ktoré môžu byť predmetom
nájmu, a zároveň tým zakladá formálny dôvod na aplikáciu režimu zák. č. 116/1990 Zb. Na záver uviedol,

že v prípade, ak by odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, žiadal, aby „tento“
v zmysle ust. „§ 237 ods. 2 písm. a/ O.s.p.“ vyslovil vo svojom potvrdzujúcom „uznesení“, že dovolanie
je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, lebo Najvyšší súd SR,
vo svojich doterajších rozhodnutiach nejudikoval právnu otázku, či na prenájom nehnuteľnosti, ktorá má
výlučne charakter nebytového priestoru, možno aplikovať právny režim občianskeho zákonníka.

Žalovaný zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O. s. p. z hľadísk

uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. d/, písm. f/ O. s. p.) a dospel k
záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Rozsudok okresného súdu je vo výroku, ktorým bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá vecne správny,
a preto ho odvolací súd v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30.októbra 2012 o 8.35 hod. v
pojednávacej miestnosti, č. dv. 202/II posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolizverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa § 156 ods. 1,
3 O. s. p., v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p..

Žalobca v odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/, f/ O. s. p., t.
j. že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., že v konaní došlo k inej vade
konania, ktorá mala za následok neprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. je naplnený vtedy, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p..

Podľa § 221 ods. 1 O. s. p. súd rozhodnutie zruší len, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona je potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
i) sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli

alebo ak také dôvody neexistovali,
j) bol odvolacím súdom schválený zmier.

K odvolaciemu dôvodu uvedenému v § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., t.j. že konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolací súd uvádza, že

medzi takéto vady patrí napr. skutočnosť, že súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s
príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (napr. osoba, ktorá mala byť vypočutá ako
svedok, bola vypočutá ako účastník konania, etc.).

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť

o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkovi
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,

pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p..

K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil nesprávny právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu okresného súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšliza konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až

§ 135 O. s. p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo
použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav a
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O. s. p.. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver, a preto odvolací súd rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil.

Podrobné, presvedčivé, a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku vo veci samej,
s ktorým sa odvolací súd stotožňuje a na tieto v podrobnostiach odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa dáva odpoveď na argumenty uvádzané žalobcom v
odvolaní, ktoré boli právne významné pre rozhodnutie vo veci. Odvolacie námietky ale nie sú spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také
skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci.

K odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza toto:

Argumentácia žalobcu, že v priebehu konania bol produkovaný celý rad dôkazov, ktoré svedčia o to, že
predmetná nehnuteľnosť má charakter nebytových priestorov, nie je opodstatnená.

Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka, ďalej len „OZ“).

Podľa § 34 OZ je právny úkon prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo

povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím, môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom
nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť (§ 35 ods. 1 OZ).

Podľa § 663 OZ nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne
(v dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky.

Z ustanovenia § 118 ods. 1 OZ vyplýva, že predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci, a pokiaľ to
ich povaha pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty.

Podľa § 118 ods. 2 OZ predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež byty alebo nebytové
priestory.

Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že medzi týmito predmetmi občianskoprávnych vzťahov

existuje rozdiel, a nie je možné ich zamieňať.

Táto skutočnosť musí nájsť svoje vyjadrenie aj pri výklade úvodného ustanovenia zákona č. 116/1990
Zb., ktorý vymedzuje predmet svojej úpravy tak, že sa vzťahuje na :

a/nebytovépriestory,ktorýmisúmiestnostialebosúborymiestností,ktorépodľarozhodnutiastavebného
úradu sú určené na iné účely ako bývanie, nebytovými priestormi nie sú príslušenstvo bytu ani spoločné
priestory domu,
b/ na byty, pri ktorých bol udelený súhlas na ich užívanie na nebytové účely.

Z citovaného zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že zákon sa vzťahuje len na nebytové priestory
a za určitých okolností aj na byty.Ani za pomoci výkladu ho nemožno použiť na tie predmety občianskoprávnych vzťahov, ktoré
zákon výslovne neurčuje za predmet svojej úpravy, a preto ho nemožno aplikovať na predmety
občianskoprávnych vzťahov, ktoré sú uvedené v § 118 ods. 1 OZ.

Z ustanovenia § 1 zák. č. 116/1990 Zb., preto nemožno vyvodiť, že by sa tento zákon vzťahoval aj na
zmluvy o nájme nehnuteľnosti (budov), a to bez ohľadu na skutočnosť, že súčasťou tejto môžu byť aj
nebytové priestory.

V tomto smere už Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval (viď rozhodnutie uverejnené v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 90, ročník 2004), pričom v
tejto veci nebol žiaden dôvod tam uvedený názor meniť, resp. sa od neho odchýliť.

V prejednávanej veci predmetom nájomnej zmluvy zo 17. októbra 1997 bola nehnuteľnosť vedená na
liste vlastníctva č. 5, M. Ú. M.C.-F., P. Č.. XXX O. M. H.. Č.. XX, a na nej postavená nehnuteľnosť

dom súpisného čísla 229 o celkovej výmere 1844 m2, verejnosti známy ako bývalé „Gymnázium“.
Predmetom zmluvy je prenájom vyššie popísanej nehnuteľnosti, včítane pozemku

Uvedená zmluva o nájme „nebytových priestorov“ potvrdzuje správnosť záverov okresného súdu, že
predmetom nájomnej zmluvy neboli nebytové priestory, ale nehnuteľnosť ako celok.

Nešlo preto o nájom nebytových priestorov podľa zák. č. 116/1990 Zb., z ktorého dôvodu k platnému
uzavretiu zmluvy o nájme nebol potrebný predchádzajúci súhlas obce v zmysle § 3 ods. 2 zák. č.
116/1990 Zb..

Tvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní o tom, že sa nejednalo o nehnuteľnosť ako celok, vyhodnotil
odvolací súd ako účelové, v rozpore s dôkazmi vykonanými v konaní a ich vyhodnotením okresným
súdom.

Po vykonaní a doplnení dokazovania okresným súdom má aj odvolací súd za preukázané, že účastníci

konania uzavreli zmluvu o nájme nehnuteľnosti (pozemku a budovy) bez ohľadu na to, že súčasťou
týchto nehnuteľností boli aj nebytové priestory, a preto sa na túto zmluvu zákon o nájme a podnájme
nebytových priestorov č. 116/1990 Zb. v znení neskorších predpisov vzťahovať nemohol. Z výpovedí
priamych účastníkov právneho úkonu - písomnej nájomnej zmluvy, ktorí konali za Rád premonštrátov -
Opátstvo Jasov, a to svedkyne L.. F., [(ktorá vypracovala predmetnú zmluvu), zo zápisnice o pojednávaní

zo dňa 11.11.2010 (č. l. 323 spisu)] vyplýva, že boli prenajaté priestory celého „Gymnázia“ vrátane
pozemku, čo mu nasvedčuje aj to, že žalobca mal záujem o prenájom parkovacích miest. Túto
skutočnosť potvrdil aj svedok M. Štrbák , nový opát, ktorý na pojednávaní dňa 19.8.2010 (č. l. 301 spisu)
potvrdil, že bola prenajatá budova v tvare „L“ aj so školským dvorom. Ide o zmluvu o nájme nehnuteľnosti
spadajúcu pod režim Občianskeho zákonníka.

V danom prípade prenajímateľ (žalovaný) výpoveďou zo dňa 15. apríla 2005 vypovedal zmluvu o nájme
nehnuteľností (vo výpovedí označenej ako zmluva „o nájme a podnájme nebytových priestorov“) a
výpoveď z nájmu bola platná.

Z vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov ktoré obsahuje rozsudok súdu prvého stupňa, ohľadom
výroku o zamietnutí žaloby, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, odvolací súd rozhodol tak, ako je to
uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Námietka žalobcu, že v prípade, ak by odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa,
aby tento [(v zmysle ust. § 237 ods. 2 písm. a/ O. s. p.) správne malo byť § 238 ods. 3 O.s.p. -
poznámka odvolacieho súdu] vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, lebo Najvyšší súd SR, vo svojich doterajších rozhodnutiach nejudikoval
túto právnu otázku, nie je opodstatnená, pretože Najvyšší súd Slovenskej republiky sa už v niekoľkých

svojich rozhodnutiach touto problematikou zapodieval, a odpoveď na túto otázku už dal ( Viď rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.marca 2003, sp. zn. M Cdo 251/02).Vo výroku o náhrade trov konania okresný súd nesprávne rozhodol. Pri rozhodovaní o náhrade
trov konania okresný súd sa dopustil procesného pochybenia, ktoré malo za následok nesprávne
rozhodnutie.

Na pojednávaní dňa 11. novembra 2010 bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd žalobu zamietol a
„žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania vyčíslené v písomnom vyhotovení tohto
rozsudku“.

Písomne vyhotovený rozsudok obsahuje výrok o náhrade trov v znení : „Žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi v celosti trovy konania vyčíslené v uznesení po právoplatnosti tohto rozsudku“. V dôvodoch
rozsudku je len odkaz na § 151 ods. 7 O.s.p..

V konaní bol úspešný žalovaný a neúspešný žalobca. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné

uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

S prihliadnutím na túto vecnú nesprávnosť a nezrovnalosti medzi vyhláseným výrokom rozsudku o
trovách konania a výrokom v písomnom vyhotovení rozsudku, neostala odvolaciemu súdu iná možnosť
len zrušiť rozsudok vo výroku o náhrade trov konania a v zrušenom rozsahu vrátiť vec tomuto súdu na

ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 2 O.s.p.).

Povinnosťou súdu prvého stupňa bude opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania, vrátane trov tohto
odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1.mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.