Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. október 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6CoE/84/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2304899977
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Jarábek
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2304899977.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, v zastúpení: Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti povinnému: V. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX, XXX XX Z.,
pre vymoženie uloženej povinnosti vo výške 175,50 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej
súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, o odvolaní

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 20. júla 2012 pod č.k. 11Er/97/2004-37,
EX 11237/11, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a
zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e.

Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd v I. výroku exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým pod spisovou značkou EX 11237/11 (predtým EX 400/04) vyhlásil za neprípustnú a
na základe toho exekúciu zastavil. V II. výroku nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie.
Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne ustanoveniami § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1, §
196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a ods. 2, § 203 ods. 1 až 3, § 240 ods. 1 Exekučného poriadku a

ustanoveniami § 39, § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vecne mal súd prvého stupňa za to, že
v danom prípade bola exekúcia vedená na základe exekučného titulu - notárskej zápisnice č. k. N
5071/2003, NZ 111982/2003 zo dňa 29.11.2003, kde za povinnú osobu konal advokát Mgr. Tomáš
Kušnír, ktorý dlh v plnom rozsahu, čo do základu aj do výšky uznal a zároveň vyhlásil, že dlh, ktorý je
opísaný v notárskej zápisnici povinný splatí v lehote do 08.12.2003, v opačnom prípade vyjadril súhlas
s použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Oprávnený a povinný uzavreli dňa 23.05.2003

Zmluvu o úvere č. 4250200, súčasťou ktorej bolo aj splnomocnenie, ktorým povinná osoba splnomocnila
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice (exekučný titul), t.j. aby v jeho mene
uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom pre
súdny výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu na celý jej majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej
príslušenstva.Prvostupňovýsúduviedol,žesplnomocnenie(dohodaosplnomocnení),ktoréjesúčasťou
zmluvy o úvere, je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka považované za neplatný právny úkon, na

základe ktorého nemohlo dôjsť Mgr. Brunom Žlnayom zastupujúcom Mgr. Tomáša Kušníra k uznaniu
právneho záväzku (dlhu) a teda k vydaniu a podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je podkladom pre totoexekučnékonanie.VčaseuzatvoreniazmluvyoúvereasplnomocneníMgr.TomášaKušníraneexistoval
dlh a nebola známa ani jeho výška, teda v tom čase nemohla povinná osoba realizovať svoje právo
dlh uznať a nemohla následne splnomocniť Mgr. Tomáša Kušníra na také právo a z toho vyplýva aj

nevedomosť povinnej osoby o splatení svojho dlhu v lehote určenej v exekučnom titule. Prvostupňový
súd preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju i zastavil. O trovách exekúcie rozhodol súd
prvého stupňa tak, že súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal, nakoľko si ich súdny exekútor ani
napriek výzvam súdu zo dňa 09.01.2012 a 13.02.2012 neuplatnil.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v
celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo aby odvolací súd konanie
podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil nasledovné prejudiciálne otázky:
1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?
2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu Rady č. 93/13/

EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Oprávnený v odvolaní namietal predovšetkým tú skutočnosť, že súd prvého stupňa v oblasti prieskumu
exekučného titulu prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci v zmysle Exekučného poriadku a §
36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti. Kontrolu súladu úkonu so zákonom a dobrými

mravmi môže vykonať iba notár. Náprava nedostatkov notárskej činnosti je prípustná len postupom
podľa § 38 a § 40 Notárskeho poriadku. Postup exekučného súdu, ktorý bez časového obmedzenia
zasahuje do platných notárskych zápisníc, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti
individuálne určeným adresátom, je v rozpore s princípom právnej istoty. Povinnému nič nebránilo
domáhať sa nápravy cestou zrušenia notárskej zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady škody. Ak

takto nepostupoval, nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred všeobecným súdom.
Platná notárska zápisnica, má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. V rámci rozhodovania o
žiadosti o udelenie poverenia, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť exekučného
titulu (skutkové a právne závery). Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej
listiny, ktorá je exekučným titulom. V prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s uvedenými závermi,

oprávnený žiadal, aby podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, prerušil konanie a
podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd pri revízii notárskej zápisnice porušil
princíp legality, zásadu začatia konania na návrh účastníkov, rovnosť účastníkov konania, právo na

spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s
povinným na strane jednej a s oprávneným na strane druhej. Kým povinný mal zaručený výkon všetkých
práv, oprávnený mal pred exekučným súdom nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané
odlišne, čo nemožno ospravedlniť jeho postavením ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti
poskytovania krátkodobých úverov, pretože by išlo o zakázané odlišné zaobchádzanie. Odlišnosti v

zaobchádzaní a rozdiely vo výkone práva na súdnu ochranu oprávnený videl v jeho nevypočutí a
neoboznámení so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia
ako i zo spisu. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou
bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy ust. § 44 ods. 2, § 57
ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku interpretoval ústavne nesúladným spôsobom,

porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Oprávnený nebol informovaný, že exekučný súd vedie
konanievktoromopätovnerozhodujeojehoprávach,nemalmožnosťreagovaťnatvrdenia,argumentya
dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, nemal možnosť vyjadriť sa k nim a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení, čím bola porušená zásada
kontradiktórnostisúdnehoprocesu.Prvostupňovýsúdtiežnedostatočnezistilskutkovýstavveci,pretože

nevykonal náležite dokazovanie pre záver, že dojednanie zastúpenia povinného v zmluve o úvere je
pre povinného ako spotrebiteľa značne nevýhodné, alebo že záujmy zástupcu povinného boli v rozpore
so záujmami samotného povinného. Udelením predmetného plnomocenstva, oprávnenému nevznikli
žiadne nové práva, či výhody, povinný iba preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo formenotárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo
nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo
dojednané vôbec. Navyše povinný mohol plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho

zákonníka kedykoľvek odvolať, v čom mu nebránila žiadna prekážka. Udelenie plnomocenstva tretej
osobe na zastupovanie spotrebiteľa preto nemožno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by
spôsobovalaznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachvjehoneprospech.Navyšeplnomocenstvo
je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, nie je zmluvným ustanovením, preto naň
nemožno aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 53 Občianskeho

zákonníka. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je pritom dostatočne určité a zrozumiteľné.
Poukázal na to, že inštitút uznania dlhu nie je možné viazať na splatnosť záväzku a dospieť k záveru,
že uznať možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok
v čase jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok vzniká. Nejde
o právo, ktoré by povinnému malo vzniknúť až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne
vzdať. Povinný mohol aj po udelení plnomocenstva sám dlh uznať. K námietke súdu voči skutočnosti,

že zástupca určil v zápisnici splatnosť dlhu oprávnený uviedol, že ide o podstatnú náležitosť notárskej
zápisnice ako exekučného titulu a je predpokladom, aby uznanie dlhu bolo vykonané zákonným
spôsobom. Preto nie je možné dospieť k záveru, že zástupca nebol oprávnený v notárskej zápisnici
uviesť, dokedy povinný dlh zaplatí. Rovnako je nesprávny záver súdu, že zástupca nehájil záujmy
povinného, keď spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Zástupca povinného bol na

základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to je uznať dlh vo forme
notárskej zápisnice, ktorú úlohu si riadne splnil. Záver súdu, že záujmy zástupcu sú v rozpore so
záujmami zastúpeného, založil súd na dohadoch a domnienkach, pričom vôbec neuviedol, s ktorým
konkrétnym záujmom povinného. Povinný udelil plnomocestvo na zastupovanie advokátovi, ktorý pri
plnení udeleného splnomocnenia postupoval nestranne a nezávisle. Poukázal na to, že podmienkou

materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku nie je účasť
veriteľa. O skutočnosti, či je exekučný titul v súlade so zákonom už raz exekučný súd právoplatne
rozhodol, a to v rámci rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia. Keďže súd poverenie
exekútorovi vydal, zistil súlad exekučného titulu so zákonom. Revíziu exekučného titulu môže exekučný
súd vykonať len v limitoch daných ustanovením § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ak však uskutočňuje

revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a porušuje základné
práva účastníkov exekučného konania.

K návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a podanie
prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, oprávnený

poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. Následne z rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 120/2012 zdôraznil, že v prípade notárskej zápisnice formálna stránka
jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je uvedená v notárskom
poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2, vykonateľnosť
notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti. Žiadne ďalšie podmienky

formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť.
Z tohto dôvodu exekučný súd nepreskúmava právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva,
pretože je to nad rámec skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by
bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Podľa
odvolateľa prvostupňový súd svoj záver o tom, že predmetné dojednanie o zastúpení povinného je

neprijateľnou zmluvnou podmienkou nijako neodôvodnil. Uvedeným dojednaním povinný neprevzal
na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky a oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody.
Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo
forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba pritom nie je oprávnený a povinný
mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.

Vzhľadom na uvedené okolnosti udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie
je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú
nerovnováhuvprávachapovinnostiachvjehoneprospech.Podľaodvolateľaprvostupňovýsúdsanijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS. Najmä nezdôvodnil,
prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere splnomocnenie. Ani v indikatívnom a

nevyčerpávajúcom zozname podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé v citovanej smernici
sa nenachádza splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Následne oprávnený tvrdí, že v danom prípade je nutné
požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“, v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskejúnie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
platí pre vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, teda súd, proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiadny opravný prostriedok. Opravným prostriedkom sa pritom

myslí spravidla riadny opravný prostriedok, čo vylučuje niektoré mimoriadne opravné prostriedky, ktoré
nie sú bežne dostupné. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ v každom prípade ale platí, že prejudiciálnu
otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu, v ktoromkoľvek štádiu konania. Podľa
názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38, § 40 Notárskeho poriadku,
§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, § 37, § 39 a § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl.
17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na to navrhol, aby súd podľa § 109 ods. 1 písm.
c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ konanie prerušil a Súdnemu dvoru
EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“)),

po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p., § 44 Exekučného poriadku), preskúmal napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a 2 O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je v časti
vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto

rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z.).

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého
uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v

potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.
Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto
poukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti
napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné.

Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola dňa
23.05.2003 uzavretá zmluva o úvere na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému ako
dlžníkovi úver vo výške 10.000,- Sk, ktorý sa povinný zaviazal zaplatiť zvýšený o poplatok vo výške
5.470,- Sk, celkovo 15.470,- Sk, v dohodnutých splátkach. Súčasťou zmluvy o úvere je i splnomocnenie,
na základe ktorého dlžník splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra so sídlom v Bratislave na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru vyššie
uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia
podľa § 274 písm. e) O.s.p. resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. na celý majetok
dlžníka do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Splnomocnenie ako súčasť textu zmluvy o
úvere je podpísané dlžníkom.

Z notárskej zápisnice napísanej v Nitre, na Farskej ulici číslo 42, JUDr. Ondrejom Ďuriačom, notárom
so sídlom v Partizánskom, Generála Svobodu 1069/4, dňa 29.11.2003 pod č. N 5071/2003, NZ
111982/2003 vyplýva, že Mgr. Bruno Žlnay zastupujúci Mgr. Tomáša Kušníra konajúci na základe
splnomocnenia, ktoré je prílohou notárskej zápisnice v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh

voči oprávnenej osobe v celkovej výške 10.379,- Sk, z toho úver a poplatok predstavujú sumu 7.140,-
Sk, pričom táto suma sa bude úročiť úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od 01.10.2003
do zaplatenia a zaviazal sa dlh zaplatiť do 08.12.2003 k rukám oprávnenej osoby a zároveň vyhlásil,
že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63
Exekučného poriadku alebo súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 O.s.p. s tým, aby notárska

zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku alebo podľa § 274
písm. e) O.s.p..Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že predmetná zmluva o úvere je tzv. spotrebiteľskou
zmluvou a opačná námietka oprávneného v odvolaní s poukazom na nižšie uvedené neobstojí.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v z. č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Jeho ust. § 23a účinné v
období od 01.01.2000 do 24.11.2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona
rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať

a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby
na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj
výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho
spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore
s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z formy a obsahu predmetnej zmluvy je nesporné, že išlo o zmluvu, ktorá sa mala uzavrieť vo viacerých

prípadochvoformepredtlače,doktorejsadopisovaliibajednotlivéúdaješpecifikujúcedlžníkaapredmet
úveru a z ktorej nesporne vyplýva, že spotrebiteľ obsah tejto zmluvy podstatným spôsobom nemohol
ovplyvniť, ani neovplyvnil. Predmetná zmluva o úvere, ktorá je s poukazom na vyššie uvedené tzv.
typovou zmluvou, teda nesmela v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. obsahovať neprimerané
podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami

zmluvných strán a ani podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi pod následkom ich absolútnej
neplatnosti v zmysle cit. § 39 Občianskeho zákonníka.

Podľa názoru odvolacieho súdu, v danom prípade uznal záväzok a vyslovil súhlas s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca, ktorého záujmy boli v rozpore so záujmami

zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenie i nadväzný právny úkon
obsiahnuté v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako exekučný titul potom neúčinná
a materiálne nevykonateľná.

V zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý

na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 Občianskeho zákonníka, zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho
orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 24 Občianskeho zákonníka, zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť,
len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho
zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

V zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo

právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom
sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné,
aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka, písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou

osobou.

Z vyššie citovaného ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zastupovať iného nemôže
ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené
zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka

neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ mal
priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej zápisniceadvokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v predtlači
zmluvy o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný svojho splnomocnenca zrejme vôbec nepozná a
možnosť výberu iného zástupcu mu vzhľadom na predmetnú predtlač daná nebola. Z úradnej činnosti

súdu pritom naviac nesporne vyplýva vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý
oprávneného zastupoval vo viacerých exekučných konaniach. Vzhľadom na to, keďže záujmy veriteľa
resp. oprávneného a nadväzne i jeho právneho zástupcu - advokáta sú nesporne v rozpore so
záujmami dlžníka -povinného, z čoho vyplýva jednoznačný rozpor záujmov povinného a Mgr. Tomáša
Kušníra, predmetné zastúpenie resp. splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere, je pre rozpor so

zákonom, konkrétne s cit. ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na cit. ust. § 39
Občianskeho zákonníka, absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže potom Mgr. Tomáš Kušnír
nemal oprávnenie povinného pri predmetnom uznaní záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou
danej notárskej zápisnice zastupovať, jeho právny úkon zachytený v predmetnej notárskej zápisnici
je absolútne neplatný a notárska zápisnica ako exekučný titul neúčinná a materiálne nevykonateľná
s poukazom na § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, keďže v nej fakticky chýba podstatná

náležitosť - súhlas povinnej osoby s exekúciou. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu pritom musí
súd prihliadať ex offo - z úradnej povinnosti.

Už len vyššie uvedené postačovalo pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je materiálne
nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené podmienky

súdom prvého stupňa aplikovaného ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku pre vyhlásenie
exekúcie za neprípustnú a pre zastavenie exekúcie a to s poukazom na ust. § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku i bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a

2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd
urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania
skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie. Uznesenie o udelení poverenia na

vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi pritom netvorí prekážku právoplatne rozsúdenej veci v zmysle
§ 159 ods. 3 O.s.p.. Exekučný súd nie je ani viazaný právnym názorom notára pri spisovaní notárskej
zápisnice.

S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a

právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, a preto sa už nemohol danými
otázkami zaoberať znova.

Napokon odvolací súd považoval predmetné splnomocnenie obsiahnuté v danej zmluve o úvere za
absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom i s dobrými mravmi (cit. ust. § 23a zák. č.

634/1992 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka) i z toho dôvodu, že danú zmluvnú podmienku
v predmetnej typovej (spotrebiteľskej) zmluve v podobe predmetného splnomocnenia považoval za
neprimeranú podmienku, ktorá na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán a ktorá je zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranosť tejto
podmienky a jej rozpor s dobrými mravmi odvolací súd videl v tom, že daný dvojstranný právny úkon

vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh dlžníka - povinného ešte
neexistoval a do budúcna nebolo možné predpokladať či vôbec vznikne a ak áno, kedy a v akej výške.
Uznať záväzok alebo dlh je v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka výlučným právom dlžníka, ktoré v
budúcnosti môže realizovať alebo aj nemusí. Pokiaľ povinný ako dlžník predmetným splnomocnením
fakticky postúpil toto svoje právo uznať dlh už v čase uzavretia zmluvy o úvere, kedy ešte žiaden dlh

existovať nemohol a nebolo ani zrejmé, či bude existovať, kedy a v akej výške, pričom zároveň na
uznanie dlhu splnomocnila jej úplne neznámu tretiu osobu, ktorá jej bola vnútená v predtlači zmluvy
vopred vyhotovenej veriteľom, čím sa zároveň vopred vzdala možnosti namietať dlh i jeho výšku, založilo
tonápadnýnepomermedziprávamiapovinnosťamiveriteľaadlžníkaazároveňjetovrozporesdobrými
mravmi. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne neplatné. Nadväzne nemôže byť platný

ani právny úkon obsiahnutý v notárskej zápisnici, ktorým je vyhlásenie povinného o uznaní právneho
záväzku a o súhlase s vykonateľnosťou, ktorú za neho mal vykonať splnomocnený advokát.Vzhľadom na uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť s poukazom
na ust. § 33b Občianskeho zákonníka predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy o
úvere odvolať, na čo poukazoval odvolateľ. Naviac odvolať je možné iba účinne a platne vzniknuté

plnomocenstvo. Z podstaty veci totiž logicky vyplýva, že nemožno účinne odstúpiť od právneho úkonu,
ktorý je od počiatku absolútne neplatný.

Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu, keďže ako exekučný titul bola oprávneným predložená
notárska zápisnica, ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase s jej

vykonateľnosťou, v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným titulom,
bolo plne dôvodným, aby prvostupňový súd preskúmavaným uznesením predmetnú exekúciu zastavil,
nakoľko absentuje vykonateľný exekučný titul.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví, ak ju vyhlásil za neprípustnú,
pretožejetuinýdôvod,prektorýexekúciunemožnovykonať.Jednýmzdôvodovneprípustnostiexekúcie

je aj prípad, ak sa v konaní zistí, že predložená notárska zápisnica je materiálne nevykonateľná, pretože
právny úkon v nej obsiahnutý, ktorým je vyhlásenie povinnej osoby o uznaní právneho záväzku a o
súhlase s vykonateľnosťou je absolútne neplatný. V týchto prípadoch treba exekúciu zastaviť podľa
ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, z dôvodu, že exekúcia je neprípustná, pretože
je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

S poukazom na uvedené, keď ako exekučný titul bola oprávneným predložená notárska zápisnica,
ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase s jej vykonateľnosťou,
v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným titulom, bolo plne
dôvodným, aby prvostupňový súd preskúmavaným uznesením i bez návrhu, predmetnú exekúciu

zastavil. Odvolací súd pritom poukazuje i na závery Ústavného súdu SR vo veci IV.ÚS 183/2011, kde v
sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach súdy argumentovali obdobne, pričom Ústavný súd SR uzavrel,
že predmetnými rozhodnutiami súdov nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu.

Pokiaľ oprávnený namieta, že postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom, keďže súd mu odoprel možnosť argumentovať v danom smere a na podporu svojich tvrdení
použiť dôkazy, je pravdou, že súd konal bez pojednávania a bez poskytnutia možnosti účastníkom
argumentačne namietať zastavenie exekúcie z použitých dôvodov, pričom kontradiktórnosť procesu to

vyžaduje. Je ale tiež pravdou, že v dôsledku podaného odvolania navrhovateľ mal možnosť uplatniť
všetky svoje tvrdenia dôkazy a námietky voči rozhodnutiu, s ktorými bol odvolací súd povinný sa
vysporiadať. Tento nedostatok tým bol odstránený. Naviac s poukazom na ust. § 212 ods. 3 O.s.p. táto
vada nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na uvedené odôvodnenie, s poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho
konania, bolo potom nadbytočným zaoberať sa ďalšou početnou, ale vzhľadom na vyššie uvedené už
nerelevantnou, argumentáciou odvolateľa.

S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa

vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie ako vecne správne, s použitím
ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

V danej veci je potrebné tiež upozorniť na tú skutočnosť, že oprávnený svojim odvolaním napadol
rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom jeho rozsahu, teda aj vo výroku II. o náhrade trov exekúcie

(ktorý je závislý od výroku o zastavení exekúcie), no tento výrok už nemohol byť predmetom prieskumu
odvolacieho súdu, pretože dňa 1. novembra 2013 nadobudla účinnosť novela Exekučného poriadku,
z. č. 299/2013 Z. z., ktorá zrušila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v
rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku. Pretože predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším
súdnym úradníkom, podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s §

374 ods. 4 veta tretia O.s.p., s účinnosťou od 1. novembra 2013, bol výrok o náhrade trov exekúcie v
napadnutom uznesení zrušený, a preto je potrebné, aby v ďalšom konaní o náhrade trov exekúcie súd
prvého stupňa znovu rozhodol, tentoraz však už sudcom súdu prvého stupňa.Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. nevyhovel
a tento zamietol, pretože ustanovenia právnych predpisov, ktoré vo veci aplikoval, nie sú v rozpore s
Ústavou Slovenskej republiky.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo
veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi

návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.
V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom

jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu
rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný
súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre
ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví.
Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na

prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení č. k. II.
ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,

ako aj bez návrhu. Rovnako v už vyššie spomínanom uznesení IV. ÚS 183/2011 Ústavný súd uviedol,
že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené
všetky predpoklady na vedenie tohto konania. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu aj v rozhodnutí
IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať
rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné,

ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné

právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,

orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydávarozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O.s.p. totiž nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh
účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke

o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie
je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona Slovenskej republiky,
do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového
právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného

prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti),
teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle,
že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ

nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne
zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú
v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvouotázkou,ktorámalabyťpodľaodvolateľaSúdnemudvoruEÚpredložená,jeotázka,čijemožnéza

neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa. Uvedenú otázku
považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú
ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že súd prvého stupňa nevyslovil v napadnutom
uznesení právny názor o tom, že jednostranný právny úkon je vždy neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
ale naopak k uvedenému záveru dospel až po dôslednom posúdení uvedeného ustanovenia zmluvy

z hľadiska, či bolo alebo nebolo so spotrebiteľom individuálne dojednané. Až na základe uvedeného
skúmania potom dospel k záveru, že je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K
rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už v tomto rozhodnutí výslovne uviedol, že
nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bol platne
uvedený jednostranný právny úkon plnomocenstva na základe dohody o plnej moci. Z uvedených

dôvodov je prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ
v prejednávanom spore.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María
Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat
Editores(C-240/98ažC-244/98)uviedol,žesystémochranyzavedenýsmernicouvychádzazmyšlienky,
že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,

pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah.
Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný
iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie

výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol
viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto
preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v
zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha
a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem

toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,
a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.
Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním
nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonurozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere
uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či
sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice a v prípade

kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.
Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách
s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný

vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho
práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie
poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1
a 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je
možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je
dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje

zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ
o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto

jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa

neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Pretože odvolací súd nedospel k záveru, že v prejednávanom prípade existuje potreba obrátiť sa s
predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrhy oprávneného na prerušenie
konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods.
1 O.s.p. a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že bol v odvolacom
konaní úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne
nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.