Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. máj 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/517/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4612205611
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madaraszová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4612205611.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek

senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Sidónie Sládečkovej, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI
Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska č. 5, Bratislava, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., Pajštúnska č. 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti odporkyni: H. N., nar. XX. XX. XXXX, adresa
na doručovanie C. XXXX/XXX - Greenpunk, s.r.o., Topoľčany, zastúpená JUDr. Andrejom Cifrom,
advokátom so sídlom J. Kráľa 5/A, Lučenec, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne:
Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 778,
zastúpený JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom J. Kráľa 5/A, Lučenec, o zaplatenie sumy

3.252,17 eur s príslušenstvom a vzájomnom návrhu odporkyne, o odvolaní navrhovateľa proti výrokom
rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 30. júna 2014, č. k. 5C/454/2012-321, ktorým súd zamietol
návrh navrhovateľa na zaplatenie 3.252,17 eura, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť trovy
štátu v sume 8,80 eura, a výroku o trovách účastníkov konania, a o odvolaní odporkyne proti výroku
rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 30. júna 2014, č. k. 5C/454/2012-321 o trovách účastníkov
konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku, ktorým súd zamietol návrh

navrhovateľa na zaplatenie 3.252,17 eura a vo výroku, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť
trovy štátu v sume 8,80 eura p o t v r d z u j e .

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o trovách účastníkov konania z r u
š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa o zaplatenie 3.252,17 eura a
zamietol vzájomný návrh odporkyne. O trovách konania rozhodol tak, že navrhovateľovi uložil povinnosť
zaplatiť trovy štátu v sume 8,80 eura na účet tamojšieho súdu do troch dní od právoplatnosti rozsudku

a žiadnemu účastníkovi nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. §
23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení zákona č. 616/2004 Z.z., § 52
ods. 1 - 3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 150/2004 Z.z.,
§ 3 ods. 1, 37 ods. 1, § 39, § 53 ods. 3, 5, § 100 ods. 1, § 101, § 110 ods. 1, § 558 Občianskeho
zákonníka, čl. 3 ods. 1 - 3, čl. 5, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“), § 2 písm. a), § 4 ods. 1
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej

rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
spotrebiteľských úveroch“) v pôvodnom znení účinnom do 31.12.2007, § 2 písm. b), § 3 ods. 1, 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch v pôvodnom znení, § 497 Obchodného zákonníka, § 80 písm. c) OSP, ako
aj zisteným skutkovým stavom, na základe čoho dospel k záveru, že návrh navrhovateľ nie je dôvodnepodaný. Uviedol, že vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 5C/454/2012-106 zo dňa 12.11.2012 tak, že návrh
zamietol, navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni v 1. rade a vedľajšiemu účastníkovi náhradu
trov konania v sume 588,- eur a odporcovi v 2. rade náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto

rozsudku podal navrhovateľ odvolanie a Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 7Co/12/2013-176 zo dňa
19.09.2013 rozsudok súd prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zamietnutie návrhu voči
odporcovi v 2. rade a s tým súvisiaci výrok o náhrade trov konania odporcu v 2. rade odvolaním nebolo
napadnuté, preto rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti nadobudol právoplatnosť. Z vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že v danej veci došlo k premlčaniu predmetnej pohľadávky vzhľadom

na to, že v samotnej prílohe č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 04.11.2009 bol uvedený
dátum dňa posledného predpisu, ktorý bol zhodný s dňom neuhradenej splátky 20.05.2008, súčasne
bol v prílohe č.1 uvedený počet dní omeškania 1233. Pokiaľ navrhovateľ podal návrh dňa 29.6.2012,
došlo k tomu tak po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby. Stotožnil sa s tvrdením vedľajšieho účastníka, že
predložená Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku bola formulárom, ktorý vopred
navrhovateľa ako veriteľ pripravil pre odporkyňu ako dlžníka a odporkyňa nemala žiadnym spôsobom

možnosť ovplyvniť jej obsah. Tiež sa stotožnil s tým, že prehlásenie dlžníka o vedomosti premlčania
dlhu bolo sofistikovane skryté do dohody o splátkach v bode 3, pričom považoval za nelogické, aby
odporkyňa ako spotrebiteľ, ak by mala vedomosť o premlčaní pohľadávky, mala záujem na podpísaní
uznania záväzku a predĺžení premlčacej lehoty. Dospel k záveru, že uzatvorenie takejto dohody bolo
v rozpore s dobrými mravmi, keď neboli dodržané princípy dobromyseľnosti, čestnosti. Navrhovateľom

boli využité omyl a lesť v snahe dosiahnuť získanie podpisu odporkyne ako spotrebiteľa. V tomto smere
poukázal na to, že v dohode sa vôbec neuvádza výška splátok, ani dátum splátky, teda deň v mesiaci,
ku ktorému sa má uhradiť, ani dátum prvej splátky. Okrem toho samotné umiestnenie textu vedomosti
premlčaného dlhu svedčí o tom, že zo strany navrhovateľa došlo k porušeniu odbornej starostlivosti
vo vzťahu k odporkyni ako spotrebiteľovi. Na základe uvedeného považoval predmetnú Dohodu o

uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku za neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom a
účelom odporoval zákonu, priečil sa dobrým mravom. Zohľadnil pri tom aj spôsob, ako k podpísaniu
dohody došlo, keď bol využitý určitý moment prekvapenia, keď po návrate odporkyne z nemocnice, do
jej zamestnania nečakane prišiel pracovník navrhovateľa s dohodou. Postup pracovníka navrhovateľa,
ktorý navštívil odporkyňu a nechal ju podpísať dohodu bez ohľadu nato, či odporkyňa po patričnom

poučení vedela, čo podpisuje, je jedným z prípadov nekalej praxe. Na základe uvedených skutočností s
prihliadnutím na vznesenú námietku premlčania zo strany odporkyne a vedľajšieho účastníka na strane
odporkyne, návrh navrhovateľa zamietol. Pokiaľ ide o vzájomný návrh odporkyne, ktorým sa domáhala
určenia neplatnosti vymedzených zmluvných podmienok uvedených v Zmluve o splátkovom úvere zo
dňa 12.06.2003 a vo Všeobecných obchodných podmienkach, súd ho ako nedôvodný zamietol pre

nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení neplatnosti týchto zmluvných
podmienok. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP tak, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania a to z dôvodu, že odporkyňa bola úspešná v konaní o návrhu
navrhovateľa a navrhovateľ bol úspešný v konaní o vzájomnom návrhu odporkyne. Keďže navrhovateľ
bol neúspešný, pokiaľ ide o jeho návrh, v rámci ktorého bolo vykonané dokazovanie vypočutím svedka

C., ktorému bolo priznané a vyplatené svedočné, zaviazal súd navrhovateľa na náhradu trov konania
štátu v sume 8,80 eura s poukazom na § 148 ods. 1 OSP.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal písomne v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý
navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu preskúmal v zmysle

ust. § 220 OSP zmenil tak, že vyhovie návrhu navrhovateľa voči odporkyni v plnom rozsahu, resp.
v zmysle ust. § 221 ods. 1 a 3 OSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Zároveň si navrhovateľ voči odporkyni uplatnil trovy konania prvostupňového i odvolacieho konania.
Navrhovateľ v dôvodoch svojho odvolania uviedol, že podal odvolanie v časti, v ktorej súd zamietol
návrh navrhovateľa na zaplatenie 3.252,17 eura, v časti, v ktorej uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť

trovy štátu v sume 8,80 eura, a v časti, v ktorej nepriznal žiadnemu účastníkovi právo na náhradu trov
konania. Bol toho názoru, že predmetná Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku
spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka. Zdôraznil,
že podpisom Dohody došlo k naplneniu ust. § 110 ods. 1 druhej vety OZ, tzn. k prerušeniu premlčacej
doby a k plynutiu novej 10 ročnej premlčacej doby, pričom k tomu, aby nastali uvedené účinky zákon

nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Poukázal na rozdielnosť účinkov
a náležitostí potrebných k tomu, aby nastali účinky ust. § 110 ods. 1 druhej vety OZ a ust. § 558 OZ,
kedy uznanie premlčaného práva nie je z hľadiska účinkov spojených s § 110 ods. 1 OZ viazané na
vedomosť dlžníka, že uznal premlčané právo. Ďalej dôvodil, že obsah Dohody nebol taký rozsiahly, abysa s ním odporkyňa nemala možnosť oboznámiť. Okrem toho ju podpisovala vo svojom bydlisku, teda
mala možnosť si Dohodu v pokoji prečítať, vysloviť s ňou súhlas, resp. ju odmietnuť a nepodpísať ju.
Vyjadril názor, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade je nemožno chápať

ako ochranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa. Účelom ochrany spotrebiteľa nemôže
byť zbavenie akejkoľvek zodpovednosti za záväzkové vzťahy, do ktorých vstúpil. Pri svojej argumentácii
poukázal na viacero rozhodnutí krajských súdov. Napokon vzhľadom na nesprávnosť rozhodnutia súdu
prvého stupňa, nesúhlasil ani s úhradou trov konania štátu.

K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadrila odporkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako dôvodný a správny potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho
konania. Súhlasila s názorom súdu prvého stupňa, ktorý vyhodnotil Dohodu o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku zo dňa 25.01.2012 ako nekalú obchodnú praktiku a absolútne neplatný
právny úkon, na základe okolností uzatvorenia predmetnej Dohody. Nebolo preto určujúce, či sa daný
uznávací prejav podraďuje pod ust. § 110 ods. 1 vety druhej OZ alebo ust. § 558 OZ. Navrhovateľ

nepreukázal, že pri uzatváraní Dohody bola z jeho strany zachovaná odborná starostlivosť, resp.
že by podmienky v nej obsiahnuté boli s odporkyňou individuálne vyjednané. Argumentovala, že na
spotrebiteľský úverový vzťah sa subsidiárne aplikuje Občiansky zákonník, čo potvrdzuje aj doterajšia
rozhodovacia prax súdov a čo sa premietlo aj do právnej úpravy zákonom č. 102/2014 Z.z., ktorým
sa zmenilo ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dala do pozornosti uznesenie Ústavného

súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2013 z 19.06.2013. Ďalej sa vyjadrila, že teória absolútneho obchodu
pri posudzovaní úverových vzťahov musí ustúpiť špeciálnej záväznej spotrebiteľskej právnej úprave,
ktorá má svoj základ v smernici Rady 93/13/EHS. Dojednanie o použití všeobecnej úpravy záväzkov
podľa Obchodného zákonníka je potrebné posúdiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože jeho
použitie ako podpornej právnej úpravy v spotrebiteľských veciach je jednoznačne pre spotrebiteľa

znevýhodňujúce. Mala za to, že predmetný záväzok, o ktorý navrhovateľ opieral svoju pohľadávku
spĺňal kritériá spotrebiteľskej zmluvy, a preto bolo nutné posudzovať ho podľa všeobecných ustanovení
Občianskeho zákonníka (vrátane premlčania a ručenia). S poukazom na uvedené vyjadrila názor, že
každá zmluva o spotrebiteľskom úvere bez ohľadu na formu a typ spotrebiteľského úveru sa vždy
spravuje špeciálnymi ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách a podporne Občianskym zákonníkom.

K tomu dodala, že navrhovateľom predložená Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
záväzku, je formulárom, ktorý vopred pripravil dodávateľ pre spotrebiteľa a spotrebiteľ nemal žiadnym
spôsobom možnosť ovplyvniť jeho obsah. Takto predformulovaná Dohoda predstavovala neprijateľnú
zmluvnú podmienku, a to predĺženie premlčacej doby formou uznania dlhu a rozhodcovskú doložku.
Neprijateľnosť zmluvnej podmienky o predĺžení premlčacej doby formou uznania dlhu odôvodnila tým,

ženavrhovateľoviumožnilakapitalizovaniepohľadávkynárastompríslušenstvavdôsledkuplynutiačasu
a následnú kvantifikáciu príslušenstva pohľadávky, ktorú už v návrhu označil za súčasť uplatnenej istiny,
a tiež tým, že drvivá väčšina priemerných spotrebiteľov v čase uplatnenia pohľadávky na súde už
nedisponuje prvotnými dokumentmi o uplatnenej pohľadávke. Navrhovateľ necháva vo formulárových
Dohodách dlžným spotrebiteľom uznávať pohľadávky v rozsahu takej sumy, na ktorú nemá v celom

rozsahu platný právny titul, t.j. suma istiny je vyššia ako skutočná pohľadávka podložená platným
právnym titulom. Vzhľadom k predformulovanému obsahu Dohody mohli byť vážne pochybnosti o tom,
že skutočný prejav vôle dlžníka zodpovedal jej obsahu. V Dohode sa neuvádzala ani výška splátky
ako esenciálna náležitosť dohody o splátkach. Pritom prehlásenie dlžníka o vedomosti premlčania dlhu
bolo sofistikovane skryté do dohody o splátkach v bode 3, a nebolo súčasťou uznania záväzku v bode

2 Dohody. Zdôraznila, že uzatvorenie takejto Dohody bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 4
ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní Dohody neboli dodržané
princípy dobromyseľnosti, čestnosti, navrhovateľom boli využité omyl a lesť v snahe dosiahnuť uznanie
premlčaného záväzku spotrebiteľa, resp. dosiahnuť predĺženie premlčacej doby. Záverom uviedla, že
Dohoda bola ako právny úkon pre svoju nezrozumiteľnosť, neurčitosť, rozpor s dobrými mravmi a

rozpor s kogentnými ustanoveniami spotrebiteľského práva neplatná. Navrhovateľ predkladal hromadne
spotrebiteľom na podpis formulár Dohody s využitím neúplných a nepravdivých informácií, aby dosiahol
predĺženie premlčacej doby formou uznania dlhu, napriek tomu, že spotrebiteľ nemal vedomosť o
zamýšľaných právny účinkoch a nemal skutočnú vôľu takýto právny úkon urobiť. Napokon poukázala
na vybrané rozhodnutia krajských súdov s tým, že formulárová Dohoda bola doterajšou judikatúrou

krajských súdov hodnotená ako nekalá obchodná praktika a absolútne neplatný právny úkon.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala písomne v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa v časti, v
ktorej súd prvého stupňa nepriznal žiadnemu účastníkovi právo na náhradu trov konania. Namietala,že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania nesprávne aplikoval ust. § 142 ods. 2
OSP. Dôvodila, že do času podania jej vzájomného návrhu bola 100 % úspešná, pri zamietnutí návrhu
navrhovateľa. Prvostupňový súd mal teda pri rozhodovaní o náhrade trov konania do času podania

vzájomného návrhu aplikovať ust. § 142 ods. 1 OSP a odporkyni v 1. rade aj odporcovi v 2. rade
priznať náhradu trov konania v plnej výške, vyčíslenú v podaní zo dňa 23.06.2014. Následne bola toho
názoru,žepopodanívzájomnéhonávrhubolomožnéhovoriťoobojstrannomúspechu,resp.neúspechu
účastníkov konania, pričom odporkyňa v 1. rade aj odporca v 2. rade by mali mať nárok na náhradu
trov vypočítanú rozdielom celkovej sumy náhrady trov konania, ktoré vznikli odporcom a celkovej sumy

náhrady trov konania, ktoré vznikli navrhovateľovi po dátume podania vzájomného návrhu odporkyne.
Na základe uvedeného sa domáhala zmeny výroku o trovách účastníkov konania tak, že navrhovateľ
bude povinný zaplatiť trovy prvostupňového konania odporkyni v 1. rade vo výške 1.595,69 eura a
odporcovi v 2. rade 782,29 eura.

Navrhovateľ sa k odvolaniu odporkyne vyjadril, že ak by mala v konaní úspech, bola by jej priznaná

náhrada trov konania, resp. trov právneho zastúpenia potrebných na účelné uplatňovanie práva, ak by
jej vznikli.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutých výrokoch ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP) a po prejednaní

veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa proti výroku, ktorým súd zamietol návrh navrhovateľa na zaplatenie 3.252,17 eura a vo
výroku, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť trovy štátu v sume 8,80 eura, nie je dôvodne
podané. Odvolanie navrhovateľa a odporkyne proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o trovách
účastníkov konania posúdil ako dôvodné, preto rozsudok súdu prvého stupňa v tejto napadnutej časti

podľa § 221 ods. 1 písm. f) a ods. 2 OSP zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z
dôvodu jeho nepreskúmateľnosti.

V prejednávanej veci podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav,
z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie o zamietnutí

návrhu navrhovateľa a uložení povinnosti navrhovateľovi zaplatiť trovy štátu v sume 8,80 eura aj riadne
odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
týkajúceho sa uvedených výrokov, a preto poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto
rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutých výrokov rozhodnutia, bez
toho aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia o zamietnutí návrhu navrhovateľa s ohľadom na
dôvody uvádzané navrhovateľom v podanom odvolaní odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa
správne postupoval, keď sa zaoberal otázkou platnosti Dohody o uzavretí splátkového kalendára
a uznaní záväzku zo dňa 25.01.2012 a rovnako ako súd prvého stupňa aj odvolací súd dospel k

rovnakému záveru, že táto dohoda je s poukazom na ust. § 37 ods.1, ust. § 39 Občianskeho
zákonníka neplatným právnym úkonom. Dôvodom neplatnosti tejto Dohody je značná nerovnováha
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech odporkyne ako spotrebiteľa a tiež rozpor
Dohody so zákonom a dobrými mravmi. Z výpovede odporkyne pred súdom prvého stupňa vyplynulo,
že podpísaním dohody neprejavila svoju vôľu uznať dlh voči navrhovateľovi. Odporkyňa na pojednávaní

konanom pred súdom prvého stupňa dňa 8. 1. 2014 uviedla, že v čase uzatvárania Dohody o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 25.01.2012 bola veľmi chorá. Navštívil ju nejaký pán
s tým, že má pre ňu pripravené návrhy . Bránila sa tým, že pána, ktorý ju navštívil oboznámila s tým,
že je čerstvo z nemocnice doma a choroba, ktorou trpí jej nedovoľuje momentálne sa mu venovať,
pričom prítomný pán jej povedal, že ju nebude zdržiavať, len mu podpíše doklady, ktoré skutočne aj

podpísala a až neskôr si všimla, o aké doklady išlo. Správne súd prvého stupňa zohľadnil okolnosti
ako k podpisu dohody došlo a najmä to, že navrhovateľ sám pripravil formulár tejto Dohody, ktorej
obsah odporkyňa nemohla meniť. Vychádzajúc zo skutkových okolností, za akých navrhovateľ dal
Dohodu, obsahom ktorej je aj vyhlásenie o uznaní záväzku odporkyni podpísať a tiež zohľadňujúc
skutočnosť, že navrhovateľ mal Dohodu obsahujúcu aj vyhlásenie uznania záväzku vopred pripravenú

v úmysle dosiahnuť na úkor nevedomosti odporkyne uznanie dlhu s cieľom predĺženia premlčacej doby
za situácie, že žalobkyňa v čase podpísania Dohody mala vážne zdravotné problémy, pre ktoré sa
nemohla riadne na obsah predloženej Dohody sústrediť aj odvolací súd dospel k záveru, že odporkyňa
nemala vedomosť a ani vôľu také vyhlásenie urobiť.Vo vzťahu k námietke navrhovateľa ohľadne tvrdenia, že zákon nevyžaduje, aby pri uznaní dlhu podľa
§ 101 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka mal dlžník vedomosť o premlčaní dlhu odvolací súd

uvádza, že tieto právne závery navrhovateľa sú správne. S písomným uznaním práva čo dôvodu a
výšky je spojený inštitút pretrhnutia premlčacej doby, ktorý je upravený v ustanovení § 110 ods. 1 druhá
veta Občianskeho zákonníka. Platné uznanie práva z hľadiska plynutia a dĺžky premlčacej doby zakladá
plynutie novej premlčacej doby v dôsledku jej pretrhnutia (prerušenia). Uvedené znamená, že namiesto
doteraz uplynutej premlčacej doby začínať plynúť nová 10-ročná premlčacia doba. Ak v uznaní bola

výslovne uvedená lehota na plnenie, začína nová premlčacia doba plynúť až po uplynutí tejto lehoty. Ak
v uznaní lehota na plnenie nebola uvedená, premlčacia doba začína plynúť od toho dňa, keď k uznaniu
došlo. Uznanie práva je jednostranný, adresovaný a hmotnoprávny úkon dlžníka, ktorý k svojej platnosti
okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka)
musí spĺňať náležitosti uvedené v § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka. Uznanie práva sa
musí urobiť predovšetkým v písomnej forme (§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a musí sa týkať

tak jeho dôvodu ako aj jeho výšky. Zároveň musí spĺňať požiadavky určitosti a zrozumiteľnosti (§ 37
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Keďže uznanie práva je právnym úkonom, pre ktorý je pod sankciou
neplatnosti stanovená písomná forma, musí byť určitosť prejavu vôle uznať práva čo do dôvodu a výšky
daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný.

Občiansky zákonník paralelne s právnou úpravou uznania práva upravuje v § 558 inštitút uznania
dlhu, ktorý je samostatným zaisťovacím inštitútom. Zaisťovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu
domnienku existencie dlhu v dobe jeho uznania, čím sa v spore posilňuje procesná pozícia veriteľa,
pretože v ňom nemusí dokazovať vznik dlhu, ani jeho trvanie v dobe, kedy k uznaniu došlo. Je naopak
na dlžníkovi, aby preukázal, že dlh nevznikol, resp. že bol splnený alebo zanikol iným spôsobom.

Uznaním dlhu tak prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. Z uvedeného vyplýva, že splnením
predpokladov uvedených v § 558 Občianskeho zákonníka dochádza jednak k založeniu vyvrátiteľnej
právnej domnienky trvania dlhu a jednak sú s ním spojené i právne účinky pretrhnutia premlčacej doby
v zmysle § 110 ods. 2 vety druhej Občianskeho zákonníka. Pokiaľ písomný prejav vôle dlžníka obsahuje
uznanie dlhu čo do dôvodu a výšky a absentuje v ňom výslovný prísľub zaplatenia, je dôsledkom

tohto úkonu iba pretrhnutie premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka
a vyvrátiteľná právna domnienka trvania dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka nevznikne. Na
kvalifikované uznanie práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka s dopadom na
plynutie a dĺžku premlčacej doby sa na rozdiel od uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka
nevyžaduje vyjadrenie prísľubu dlžníka zaplatiť dlh. Veriteľovo právo na zaplatenie dlhu sa potom

síce premlčuje v 10-ročnej premlčacej dobe, avšak v prípadnom súdnom konaní ho zaťažuje dôkazná
povinnosť preukázať existenciu a výšku dlhu.

Pre záver, že uznanie práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka nie je totožné s
inštitútom uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, svedčia i odlišné právne dôsledky spojené

s uznaním premlčaného práva. Zatiaľ čo uznanie premlčaného práva z hľadiska účinkov spojovaných
s § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je viazané na vedomosť dlžníka o tom, že uznal právo
premlčané, právna úprava obsiahnutá v § 558 Občianskeho zákonníka pre vznik domnienky trvania
dlhu vyžaduje, aby ten, kto uznal premlčaný dlh, o premlčaní vedel. Pokiaľ dlžník o premlčaní nevedel,
uznanie dlhu právny následok v podobe tejto domnienky nemá, avšak aj tak dôjde k založeniu plynutia

novej premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti bolo pre rozhodnutie v danej veci podľa názoru odvolacieho
súdu potrebné vyriešiť otázku, či zo strany odporkyne došlo k písomnému uznaniu dlhu čo do dôvodu a
výšky podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka právne relevantným spôsobom.

Ako bolo v tejto súvislosti uvedené vyššie, súd prvého stupňa správne vyhodnotil Dohodu o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 25.01.2012 ako absolútne neplatný právny úkon s
poukazom na ust. § 37 ods. 1, ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Dôsledkom neplatnosti posudzovanej
dohody je aj neplatnosť právneho úkonu - uznania dlhu podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho

zákonníka.Záverom odvolací súd uvádza, že vo vzťahu k odporkyni súd prvého stupňa správne posúdil
plynutie premlčacej doby a s ohľadom na vedľajším účastníkom vznesenú námietku premlčania návrh
navrhovateľa zamietol.

S poukazom na zásadu úspechu v konaní pri rozhodovaní o náhrade trov konania, súd prvého stupňa
správne uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť trovy štátu v sume 8,80 eura, keďže bol neúspešný v
konaní o jeho návrhu, v rámci ktorého bolo vykonané dokazovanie výsluchom svedka C., ktorému bolo
priznané a vyplatené svedočné zo štátnych finančných prostriedkov.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný),prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozsah preskúmavaného práva aj povinnosti odvolacieho súdu je určený rozsahom a dôvodmi
odvolania, ktorým sa rozumejú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 OSP).
Pri rozhodovaní o odvolaní odvolací súd zisťuje aj to, či odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia
súdu prvého stupňa je riadne odôvodnené vo vzťahu ku všetkým preskúmavaným výrokom daného

rozhodnutia. Nedostatok odôvodnenia v podstatných súvislostiach možno vo všeobecnosti posúdiť ako
odňatie možnosti účastníka konať pred súdom, a to v tom smere, že v odvolaní nemôže podľa § 205
ods. 1 OSP uviesť a namietať konkrétne nesprávny postup súdu alebo právny názor súdu, ak tento
čiastočne alebo úplne absentuje.

Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný
formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám

logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská.

Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia; zároveň je aj prostriedkom
kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Citované ustanovenie § 157 ods. 2
OSP dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozhodnutia. V prípade, ak
súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje uvedeným spôsobom, ktorý záväzne určuje citované
ustanovenie, ide o nedostatky odôvodnenia, ktoré zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

Rozhodujúc o odvolaní navrhovateľa a odporkyne proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o
trovách účastníkov konania odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto
napadnutej časti nie je preskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Takýmto postupom súdu prvého stupňa
bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom, s ohľadom na právo účastníka podať

odvolanie proti rozhodnutiu s náležitosťami uvedenými v ust. § 205 ods. 1 OSP. Ak je rozhodnutie
súdu prvého stupňa neodôvodnené, účastník nemá možnosť vyjadriť sa v odvolaní ku skutočnostiam,
ktoré súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol. Nedostatok riadneho a náležitého
odôvodnenia bráni odvolaciemu súdu vôbec posúdiť jeho správnosť.

Z rozhodnutia súdu prvého stupňa v napadnutej časti nie je zrejmé, ako súd vyhodnotil mieru
úspechu účastníkov konania, najmä s poukazom na skutočnosť, že v rozsudku zo dňa 12.11.2012 č.k.
5C/454/2012-106bolaodporkyni(avedľajšiemuúčastníkovinastraneodporkyne)priznanánáhradatrov
konania vo výške 588,- eur, s tým, že mala vo veci plný úspech. Napriek tomu, že vo vzťahu k odporkyni
bol uvedený rozsudok súdu prvého stupňa uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 19.09.2013, č.k.

7Co/12/2013-176 zrušený (vo vzťahu k odporcovi v 2. rade K. nadobudol rozsudok právoplatnosť), súd
prvého stupňa sa v napadnutom rozhodnutí nedostatočne vysporiadal s uvedením dôvodov, na základe
ktorých dospel k záveru, že z dôvodu úspechu odporkyne v konaní o návrhu navrhovateľa a úspechu
navrhovateľavkonaníovzájomnomnávrhuodporkyne,nemážiadenzúčastníkovprávonanáhradutrov
konania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, akými úvahami a závermi sa súd prvého

stupňa riadil pri posúdení pomeru úspechu odporkyne pri zamietnutí návrhu navrhovateľa k úspechu
navrhovateľa pri zamietnutí vzájomného návrhu odporkyne, najmä na základe čoho dospel k záveru o
rovnakej miere úspechu navrhovateľa aj odporkyne pre zamietnutie vzájomného návrhu odporkyne.Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý výrok súdu prvého stupňa o trovách účastníkov konania
podľa § 221 ods. 1 písm. f) a ods. 2 OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd
prvého stupňa vo veci opätovne rozhodne, pričom prihliadne na obsah vyjadrenia účastníkov konania

a posúdi dôvodnosť ich námietok. Svoje nové rozhodnutie súd odôvodní tak, aby odôvodnenie bolo
presvedčivé a preskúmateľné, a aby tak

spĺňalo požiadavky kladené na súdne rozhodnutia v zmysle ust. § 157 ods. 2 OSP .

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.