Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. jún 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoPr/2/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215212551
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2215212551.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Kataríny

Slováčekovej a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobkyne: T. M., nar. X. K. XXXX, bytom F. U. O.
XX, zast. advokátkou: JUDr. Eva Bubniaková, Krížna 8, Dunajská Streda, proti žalovanej: Obec Trstená
na Ostrove, Trstená na Ostrove 20, zast. advokátom: JUDr. Ladislav Pongrácz, Alžbetínske nám. 1203,
Dunajská Streda, o 1.810,48 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda z 13. novembra 2015 č. k. 10Cpr/2/2015-41, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej do rúk jej advokáta náhradu trov odvolacieho konania v sume
107,89 eur a to do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia 1.810,48 eur ako náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku za 22 pracovných dní.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 2 ods. 2 a § 7 ods. 1 až 3 zákona č. 253/1994 Z. z. o
právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest, § 100, § 101, § 102, § 103
ods. 1 a 2, § 110 ods. 1, 2 a 5, § 111 ods. 1,§ 112 ods. 1 a 2, § 113 ods. 1,2,4 a 5, § 114, § 116 ods. 1,
2 a 3 a § 118 ods. 1 a 2 Zák. práce (zákon č. 311/2011 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne

potom záverom o neexistencii nároku na náhradu platu za nevyčerpanú dovolenku. Súd prvého stupňa v
odôvodnení uviedol, že žalobkyňa bola starostkou žalovanej obce, pričom jej mandát skončil 2. januára
2015. Od 8. decembra 2014 bola práceneschopná a mala nevyčerpanú dovolenku ku dňu skončenia
mandátu v rozsahu 27 dní. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že nepožiadala o čerpanie
dovolenky a práve ku koncu volebného obdobia sa spoliehala na to, že táto nevyčerpaná dovolenka
jej bude preplatená po skončení mandátu. Listom z 12. januára 2015 požiadala o náhradu platu za
nevyčerpanú dovolenku v rozsahu 22 dní, pretože si ju nemohla vyčerpať. Na uvedený list obecné

zastupiteľstvo zareagovalo tak, že neschválilo vyplatenie náhrady platu za nevyčerpanú dovolenku za
rok 2014 bývalej starostke (uznesenie č. 20/3/2015). Aj keď žalobkyňa, ako bývalá starostka požiadala o
náhradu platu za nevyčerpanú dovolenku, ktorá žiadosť podliehala schváleniu obecného zastupiteľstva,
obecné zastupiteľstvo takúto žiadosť neschválilo, preto prvostupňový súd konštatoval neexistenciu
nároku na náhradu platu za nevyčerpanú dovolenku.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu plným vyhovením

žalobe. Uviedla, že prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a nesprávne posúdil vec aj z právneho hľadiska. Nevyhodnotil dôkazy, oprel sa výlučne na
citácie paragrafov, Zákonníka práce, nevyporiadal sa s tvrdením žalobkyne, že postavenie starostu je
posudzované podľa zákona č. 253/1994 Z. z. o právnom postavení a platových pomeroch starostovobci a primátorov miest v znení neskorších predpisov. Poukázala taktiež na právny názor Združenia
miest a obcí Slovenska v tom duchu, že náhrada platu starostom sa neposudzuje podľa Zákonníka
práce, ale práve podľa zákona č. 253/1994 Z. z.. Starosta ako štatutárny orgán zastupuje obec aj

v pracovnoprávnych vzťahoch a preto si aj sám určuje čerpanie dovolenky, podobne ako predseda
predstavenstva akciovej spoločnosti, pretože nad ním už nie je žiadny orgán, ktorý má kompetenciu
určiť mu čerpanie dovolenky. V roku 2014 mala viac ako 60 dní nevyčerpanej dovolenky, pretože v
predchádzajúcich rokoch vzhľadom na náročnosť úloh si nemohla dovolenku riadne vyčerpať. V roku
2014 zo zostávajúcej dovolenky vyčrpala 33 dní, avšak aj tak jej zostalo 27 dní, do toho prišiel ešte úraz,

hospitalizácia, operácia a následná rehabilitácia.

Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť stotožňujúc sa s jeho dôvodmi a
zotrvávajúc na svojej obrane z konania pred súdom prvého stupňa. Uviedla, že žalobkyňa žiadnym
dôkazom nepreukázala dôvody a skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jej nárok, na začiatku pojednávania
súdu prvého stupňa dňa 13. novembra 2015 bola oboznámená s právnym názorom súdu prvého

stupňa, neprednášala žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Pokiaľ namietala nesprávne použitie
ustanovenia Zákonníka práce na danú vec je nutné poukázať na ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č.
253/1994 Z. z., ako aj na závery inšpekcie Inšpektorátu práce Trnava, na ktorú dala podnet práve
žalobkyňa.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a 2 písm. b) O.s.p. v medziach odvolania celú vec (pretože
rozhodnutie vo veci samej bolo napadnuté v celom rozsahu a od takéhoto rozhodnutia bolo závislým
rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 1 a contrario ods. 2 O.s.p. bez pojednávania,
pretože tu síce šlo o vec samú, pritom však nie aj o prípad potreby doplnenie či doplnenie dokazovanie,
nešlo tu o konanie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si

nevyžadovalanižiadenverenýzáujem,pričomdospelkzáveru,ženapadnutýrozsudoktrebapovažovať
za správny.

Odvolací súd totiž navzdory opačnému názoru odvolateľky nemal dôvod, pre ktorý by nemal akceptovať
závery súdu prvého stupňa, ktoré šlo označiť v tejto veci za kľúčové a podľa ktorých žalobkyni

nevzniklo oprávnenie na náhradu platu za nevyčerpanú dovolenku, preto sa odvolací súd stotožňuje
so všetkými dôvodmi, súhrne nepodporujúcimi inú možnosť, než zamietnutie žaloby a pre ich správnosť
na ne odkazuje (prvá časť ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.), pričom len pre potrebu aspoň stručného
vyporiadania sa aj s odvolacími námietkami a celkovo pre úplnosť považuje za vhodné doplniť (§ 219
ods. 2 O.s.p. in fine) nasledovné:

Problematikunáhradyplatustarostovaprimátorovriešizákonč.253/1994Z.z. oprávnompostavení
a platových pomeroch starostov obci a primátorov miest, pričom v tomto sa jednoznačne uvádza,
že náhradu platu za nevyčerpanú dovolenku možno starostovi poskytnúť, len ak nemohol vyčerpať
dovolenku ani do konca budúceho kalendárneho roku, a ak o tom rozhodlo obecné zastupiteľstvo (§ 2

ods. 2 druhá veta cit. zák.). Rozhodnutie o poskytnutí alebo neposkytnutí tejto náhrady platu bolo teda
plne v moci obecného zastupiteľstva, ktoré o tomto rozhodlo na svojom zasadnutí negatívne.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne
správny potvrdil (vrátane rozhodnutia o trovách konania).

Pri takomto výsledku konania v ňom plný úspech zaznamenala žalovaná a bola to tak ona, komu vzniklo
právo i na náhradu trov odvolacieho konania (podľa § 224 ods. 1 a 2 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Advokát
žalovanej navrhol priznať v riadne vyčíslenej sume 107,89 eur a to odmenu za jeden úkon právnej služby
- písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne vo veci samej podľa § 13 a ods. 1 písm. c) advokátskej

tarify, ktorá pozostávala z úkonu právnej služby á 81,33 eur, jedenkrát 8,58 eur režijný paušál, t.j. spolu
89,91 eur a 20% DPH z uvedenej sumy vo výške 17,98 eur, spolu teda 107,89 eur.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.