Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. apríl 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/272/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111234433
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:5111234433.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu : D. U., B., zastúpený Mgr. Ivanom
Petkovom, advokátom v Bratislave, Na vŕšku 12, proti žalovanej : Stredoslovenská energetika, a.s., so
sídlom Pri Rajčianke 8591/4B, Žilina, o určenie neplatnosti výpovede, vedenej na Okresnom súde Žilina
pod sp. zn. 18 Cpr 1/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 17. septembra
2014 sp. zn. 7 CoPr 8/2014

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom zo 4. apríla 2014 č. k. 18 Cpr 1/2011-563 zamietol žalobný návrh žalobcu,
ktorým sa domáhal určenia, že výpoveď daná mu žalovanou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce, doručená dňa 2.5.2011 je neplatná.

V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že návrhu žalobcu nevyhovel, keďže výpoveď
zo dňa 2.5.2011 posúdil ako platnú. Nepochybne bolo prijaté rozhodnutie predstavenstva žalovanej zo
dňa 26.1.2011 o organizačnej zmene, v dôsledku čoho bolo zrušené okrem iného aj pracovné miesto
žalobcu, ktorému boli ponúknuté voľné miesta. Tieto však neprijal a taktiež odmietol skončiť pracovný
pomer dohodou (z listín vyplýva, že žiadal vyššie odstupné). Preto mu bola daná výpoveď dňa 2.5.2011,
ktorá bola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov a to dňa 29.4.2011. Tvrdenia žalobcu o

nejakom osobnom konflikte s generálnym riaditeľom neboli súdu jednoznačne preukázané a to ani v
takej miere, aby súd posúdil organizačnú zmenu za údajnú „likvidáciu“ žalobcu. Tvrdenia žalobcu o tom,
že mu bol zrušený cestovný príkaz sú irelevantné a nezistil ani žiadny súvis medzi osobnými vzťahmi
a organizačnou zmenou, pričom takéto tvrdenia žalobcom boli vykonaným dokazovaním vyvrátené, čo
vyplýva aj z toho, že zo strany žalovanej bola snaha sa so žalobcom dohodnúť - boli ponúknuté voľné
miesta žalobcovi. Dokonca bol úspešný vo výberovom v konaní, avšak žalobca bol ten, čo miesto

neprijal. Žalovaná sa chcela dohodnúť na skončení pracovného pomeru dohodou, v dôsledku čoho
by bolo vyplatené žalobcovi odstupné v oveľa vyššej výške než pri výpovedi, pričom bolo
zrejmé, že k organizačnej zmene dôjde bez ohľadu na to. Teda, ak by boli pravdivé tvrdenia žalobcu
o nejakých jeho osobných konfliktoch s generálnym riaditeľom ako dôvod zrušenia pracovného
miesta a jeho „likvidácie“, neboli by mu ponúkané vyššie uvedené možnosti zo strany žalovanej, ako
ani jeho úspešnosť vo výberovom konaní. Súd ďalšie dokazovanie nevykonal, nakoľko to nepovažoval

za potrebné pre zistenie skutkového stavu, pričom konanie je kontradiktórne, teda je na účastníkoch
navrhovať dôkazy, avšak nenavrhovali už žiadne dôkazy okrem dôkazu - zvukový záznam. Čo sa
týka nevykonania dôkazu - zvukového záznamu z jednotlivých rokovaní, tieto žalobca zabezpečil bez
vedomia a súhlasu prítomných osôb na daných rokovaniach, pričom nešlo o žiadne oficiálne rokovania,
ale len o nejakú diskusiu, na ktorú bol prizvaný aj žalobca, nakoľko sa išlo rozhodovať o organizačnej
zmene, ktorá sa týkala aj žalobcu. Žalovaná sa chcela zachovať k nemu korektne, keďže pracoval

dlhšiu dobu u žalovanej, preto danú organizačnú zmenu a ďalší postup chceli s ním prediskutovať, a
to neoficiálne, čo vyplýva aj z predložených prepisov zvukového záznamu. Tieto záznamy však nebolizískané legálnou cestou a dotknuté osoby nedali súhlas s vykonaním takéhoto dôkazu, nakoľko by
došlo k porušeniu § 12 Občianskeho zákonníka. Súd poukazuje na to, že nejde o právnickú osobu ale
o fyzické osoby, ktoré sú síce zamestnancami žalovanej, avšak pri daných rokovaniach nevystupovali

ako právnická osoba. V danom prípade nemožno postupovať totožne ako v trestnom konaní a nie je
možné ani aplikovať rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky predložené žalobcom, ktoré sa
týkajú práve trestného konania. V danom prípade dotknuté osoby oznámili súdu, že nesúhlasia
s vykonaním takéhoto dôkazu. Napriek tomu prepisy týchto zvukových záznamov sú obsahom spisu.
Poukazoval na to, že z daných prepisov nevyplýva dôvod skončenia pracovného pomeru, či zrušenie

pracovného miesta, a to ani dôvod tvrdený žalobcom. Opakovane uvádza, že z prepisov vyplýva len
akási diskusia zainteresovaných osôb, aby si vydiskutovali, či vyriešili určité problémy.
Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 17. septembra 2014 č. k. 7 CoPr 8/2014-721
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Vyslovil, že žalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva.
V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že preskúmaním veci dospel k záveru, že okresný súd

na základe rozsiahleho dokazovania riadne zistil skutkový stav, skutkové okolnosti vyhodnotil spôsobom
uvedeným v § 132 O.s.p. a správne dospel k právnemu záveru, keď žalobný návrh žalobcu na určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 2.5.2011 ako nedôvodný zamietol. Plne
sa stotožnil s vyhodnotením skutkového stavu ako aj so zaujatým právnym záverom okresného súdu, na
ktoré v dôvodoch svojho rozsudku odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Považoval za významné sa vyjadriť k

odvolacím dôvodom žalobcu proti rozsudku okresného súdu, ktorým je krajský súd v odvolacom konaní
viazaný, a ktoré sú významné k právnemu posúdeniu veci okresným súdom ako aj na zdôraznenie
správnosti rozsudku okresného súdu.
V danej veci z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobcovi ako zamestnancovi zo strany
žalovanej ako zamestnávateľa bola daná výpoveď z pracovného pomeru podľa ustanovenia § 63 ods.

1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu, že žalobca ako zamestnanec sa stal nadbytočným. V danom
prípade k organizačnej zmene došlo na základe rozhodnutia predstavenstva SSE, a.s. č. 202/17 zo
dňa 26.1.2011, ktoré nadobudlo účinnosť 1.5.2011, ktorým rozhodlo o zrušení pracovného miesta
žalobcu - vedúceho odboru Rozvoja podnikania v Žiline z dôvodu zníženia počtu projektov z titulu ich
ukončenia, ako aj zlepšenia organizácie, stratégie podnikania a zvýšenia efektívnosti riadenia sekcie

Regulácia, stratégia a rozvoj podnikania. V kontexte uvedeného, bolo povinnosťou okresného súdu z
hľadiska úplnosti zistenia skutkového stavu ustáliť, či takéto rozhodnutie učinené bolo a či ho učinil
zamestnávateľ. Rozhodnutie o organizačnej zmene súd nepreskúmava z materiálnej (obsahovej)
stránky. Výber nadbytočného zamestnanca prislúcha výlučne zamestnávateľovi, ani súd nemôže
preskúmavať správnosť tohto výberu zo strany zamestnávateľa. V konaní nebola zo strany žalobcu

tvrdená a ani preukazovaná skutočnosť, že by napríklad po zrušení pracovného miesta žalobcu bolo
vytvorené nové pracovné miesto s rovnakou pracovnou náplňou a podobne. V uvádzanej súvislosti
správne okresný súd v konaní z hľadiskapreukazovaniatvrdeniažalobcuo„nedôvodnostiaúčelnosti“
rozhodnutia predstavenstva SSE, a.s. č. 202/17 zo dňa 26.1.2011, nevykonal dokazovanie navrhnutými
dôkazmi - e-mailovou komunikáciou ohľadom motívu žalovanej skončiť so žalobcom pracovný pomer,

prepisom zvukových nahrávok zo dňa 26.1.2011, 2.5.2011 a 25.8.2011. V tejto súvislosti odvolací súd
poukázal aj na ustálenú judikatúru uvedenú v R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000. Zdôraznil, že do
obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníkovi konania vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997). Súd neodníme účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým,
že (prípadne) nevykonal navrhnuté dokazovanie (§ 120 O.s.p.) alebo nesprávne vyhodnotil niektorý z
vykonaných dôkazov (§ 132 O.s.p.); jeho rozhodnutie môže byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne,
ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia (viď rozhodnutia NS SR uverejnené v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 42/1993).

Aj v danom prípade, pokiaľ okresný súd rozhodol, že nevykoná dokazovanie oboznámením sa s
e-mailovou komunikáciou, prepisom zvukových nahrávok zo dňa 26.1.2011, 2.5.2011 a 25.8.2011,
nedošlo takýmto spôsobom k odňatiu možnosti účastníkovi konať pred súdom a nemalo to za
následok ani neúplné zistenie skutkového stavu, ktoré by viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci vo vzťahu k posúdeniu dôvodnosti vykonanej organizačnej zmeny žalobcu, na základe

rozhodnutia predstavenstva SSE, a.s. č. 202/17 zo dňa 26.1.2011, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení
pracovného miesta žalobcu. V kontexte uvedeného nemala vplyv na úplnosť zisteného skutkového
stavu ani skutočnosť, že žalobca (jeho právny zástupca) sa osobne nezúčastnil pri výsluchu svedka
X. C., ku ktorému došlo pred dožiadaným súdnym orgánom vo Francúzsku z dôvodu, že o termínevýsluchu svedka nebol súdom upovedomený. Z obsahu spisu je jednak zrejmé, že žalobca v priebehu
konania pred prvostupňovým súdom uvedený procesný postup súdu nenamietal (uvedená námietka
bola uplatnená v odvolacom konaní), pričom ani z obsahu odvolania žalobcu proti rozsudku okresného

súdu nevyplýva, čím neúčasť žalobcu pri výsluchu prispela k neúplnosti zisteného skutkového stavu,
ako aj následného právneho posúdenia veci.
Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva (okresný súd správne zistené skutkové okolnosti
vyhodnotil v rozsudku spôsobom uvedeným v § 157 ods. 2 O.s.p.), že pred daním výpovede boli
ponúknuté žalobcovi konkrétne pracovné miesta, bol mu daný dostatočný časový priestor k tomu,

aby sa k ponúknutým voľným pracovným miestam vyjadril a tieto následne prijal. Žalobca
skutočnosť osobného rokovania o voľných pracovných miestach nepoprel, o čom svedčí aj záznam
z ústneho prerokovania z 29.3.2011. Z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplýva, že by ponuka
uvedených vhodných pracovných miest nebola daná ani k času dania výpovede t. j. k 2.5.2011. Ak
zo strany žalovanej ako zamestnávateľa takáto ponuka bola vykonaná a žalobca ani jednu
z vykonaných ponúk neprijal, v kontexte podmienok uvedených v § 63 ods. 2 písm. b/

Zákonníka práce je takýto prejav vôle potrebné vykladať tak, že žalobca nebol ochotný prejsť na
inú, pre neho vhodnú ponúkanú prácu. Zhodne so záverom okresného súdu dospel k záveru, že k
prerokovaniu výpovede zo dňa 2.5.2011 došlo so zástupcami zamestnancov - základnej organizácie
ZO ECHOZ SSE, a.s. dňa 29.4.2011. Z obsahu písomného záznamu „PREROKOVANIA VÝPOVEDE
Z PRACOVNÉHO POMERU“ zo dňa 29.4.2011 vyplýva, že výpoveď bola prerokovaná na základe

organizačnej zmeny uskutočnenej rozhodnutím predstavenstva SSE, a.s. zo dňa 26.1.2011, ktorá sa
týkala zrušenia pracovného miesta vedúceho odboru Rozvoja podnikania s platnosťou od 1.5.2011
a že sa jedná o prerokovanie výpovede zo strany zamestnávateľa z dôvodu § 63 ods. 1 písm. b/
ZákonníkapráceprenadbytočnosťzamestnancaD.U..Zuvedenéhojezrejmé,žeskutočnostiuvádzané
v prerokovaní výpovede z 29.4.2011 sa zhodujú so skutkovými dôvodmi, na základe ktorých

došlo k rozviazaniu pracovného pomeru žalovanej so žalobcom, na základe výpovede z 2.5.2011.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorého prípustnosť odôvodňoval
ustanovením§237písm.f/O.s.p.adôvodnosťustanovením§241ods.2 písm.a/vspojenís§237písm.
f/ O.s.p., ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci) a ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (rozsudok odvolacieho

súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Namietal, že prvostupňový súd znemožnil
žalobcovi účasť pri vykonaní dôkazu výsluchom svedka X. C. dožiadaným súdom vo Francúzsku dňa
9.4.2013 v rozpore s jeho právom podľa čl. 11 bod 1 Nariadenia rady (ES) č. 1206/2001 z 28. mája
2001 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných
veciach v spojení s § 122 ods. 2 druhá veta O.s.p. Uvedeného sa prvostupňový súd dopustil tým, že

žalobcu ani jeho právneho zástupcu neinformoval vopred o čase a mieste tohto úkonu tak, aby bolo
zachované právo žalobcu (alebo jeho právneho zástupcu byť podľa svojho uváženia prítomný na
takto vykonávanom dokazovaní a robiť procesné návrhy, prípadne klásť svedkovi otázky). Z dôvodu
nedostatku riadneho odôvodnenia a absencie právnej argumentácie v rozhodnutí odvolacieho súdu a
tiež v rozhodnutí prvostupňového súdu v podstatných otázkach má za to, že rozhodnutie odvolacieho

súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a súčasne, že postupom odvolacieho súdu ako
aj prvostupňového súdu došlo k odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom. Má za to, že odvolací
súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu (čl. 2 a
§ 13 ods. 2 Zákonníka práce) a súčasne nedostatočne zistil skutkový stav v dôsledku nevykonania
navrhovaných dôkazov, čo taktiež zakladá dôvod na zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu podľa §

243b ods. 2 prvá veta O.s.p. Súčasne sa domnieva, že rovnakými vadami je postihnuté rozhodnutie
prvostupňového súdu, čo odôvodňuje aj jeho zrušenie dovolacím súdom v súlade s § 243b ods. 3 prvá
veta O.s.p. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého
stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhla dovolanie žalobcu zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal
včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolaciehopojednávania(§243aods.1O.s.p.),skúmalnajskôrto,čitentoopravnýprostriedoksmeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konaniaosobitnépostavenie.

Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť (len) právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, avšak nie v každom prípade, ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1
O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho
súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatnenýmdovolacím dôvodom vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací
súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2
písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli

uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie je „ďalším
odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov, ani
výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo
možné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení,

a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je
oprávnenýprehodnocovaťvykonanédôkazy.Dovolaciekonaniemá(atojepotrebnéosobitnezdôrazniť)
prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu - nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež

proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa §

153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu,
ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu
je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v

prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. (procesne) prípustné.
Dovolanie žalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý
rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť

skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods.
1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p.,
ale zaoberal sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.
(tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj
uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú
znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých
procesnýchvádvzmysle §237O.s.p.akodôvodu,ktorýzakladáprípustnosťdovolaniaprotirozhodnutiu
odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto
vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a
procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zaoberal
otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup
súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu
poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy,ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.
Dovolateľ v dovolaní namietal, že postupom prvostupňového súdu mu bola odňatá možnosť konať pred

súdomtým,žežalobcuanijehoprávnehozástupcuneinformoval vopredočaseamiesteúkonuvýsluchu
svedka X. C. dožiadaným orgánom vo Francúzsku dňa 9.4.2013, pričom predmetnú vadu neodstránil
ani odvolací súd.
Zo spisu je zrejmé (č. l. 205, 206), že okresný súd požiadal o vykonanie dôkazu - výsluch svedka v
zmysle čl. 4 nariadenia Rady (ES) č. 1206/2001 z 28.5.2001 o spolupráci medzi súdmi členských štátov

pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 174 z 27.6.2001, s. 1)
občana Francúzskej republiky X. C., príslušný orgán Francúzskej republiky. V prílohe k dožiadaniu
okrem otázok, na ktoré navrhoval vypočuť svedka požiadal príslušný orgán Francúzskej republiky,
aby termín výsluchu oznámili právnemu zástupcovi žalobcu a právnemu zástupcovi žalovanej vopred
v predstihu v prípade, ak by chceli byť prítomní pri výsluchu tohto svedka. Súd prvého stupňa tak
postupoval v súlade s Nariadením rady ES č. 1206/2001 z 28. mája 2001 o spolupráci medzi súdmi

členských štátov pri vykonaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach, kde v Kapitole II, oddiel
3, čl. 11 bod 1 sa uvádza, že ak to upravuje právny poriadok členského štátu dožadujúceho súdu majú
účastníciaichprípadníprávnizástupcoviaprávobyťprítomnína vykonaní dôkazu dožiadaným súdom.
V bode 4 predmetného článku sa uvádza, že dožiadaný súd informuje na tlačive F v prílohe
účastníkov a ich prípadných právnych zástupcov o čase a mieste vykonania dôkazu a v odôvodnených

prípadoch o podmienkach ich účasti. Tým, že príslušný francúzsky orgán napriek žiadosti Okresného
súdu Žilina o oznámenie termínu výsluchu svedka zástupcovi žalobcu a právnemu zástupcovi žalovanej
takto neučinil, nedošlo postupom Okresného súdu Žilina k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom.
Zo strany dožadujúceho Okresného súdu Žilina došlo k splneniu všetkých podmienok v súlade s
príslušnou smernicou Nariadenia rady ES č. 1206/2001 z 28. mája 2001. Dovolací súd poznamenáva,

že žalobca odo dňa doručenia prekladu zápisnice o výsluchu svedka až do dňa podania odvolania voči
prvostupňovému rozhodnutiu postup súdu nijako nerozporoval ani nenamietal, že nebol pri výsluchu
svedka prítomný, hoci prebehli ďalšie konania, na ktorých mal tento účastník možnosť uplatniť svoje
procesné práva.
Dovolateľ v dovolaní ďalej namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom aj tým, že súd

prvého stupňa nevykonal dokazovanie prepisom zvukových záznamov.
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v
rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a

stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie
určitéhodôkazumôžemaťzanásledoklenneúplnosťskutkovýchzistení(vedúcukvydaniunesprávneho
rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej
republikypodč.125/1999,vktoromuviedol,ženevykonanievšetkýchnavrhovanýchdôkazovnezakladá

prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo samo osebe neznamená odňatie možnosti konať
pred súdom. Pri úvahe o tom, ktoré navrhované dôkazy vykoná, súd berie na zreteľ, k preukázaniu
ktorej konkrétnej skutkovej okolnosti je dôkaz navrhovaný. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre
posúdenievecirelevantnéanemôžusmerovaťkzisteniuskutočnostípredvídanýchskutkovoupodstatou
právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že

nevykonaním všetkých žalobcom navrhovaných dôkazov nebola žalobcovi odňatá možnosť pred súdmi
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolateľ v dovolaní ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou založenou na nedostatočnom
odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.), čo
súčasne zakladá porušenie jeho práv na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a právo na spravodlivé súdne

konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť a nevyporiadanie sa so všetkými jeho odvolacími námietkami a
námietkami uvádzanými v konaní a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil.
Pokiaľ žalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo

účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý
proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenierozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a

použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu
právanaspravodlivýproces.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,
že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným
z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods.
1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu, presvedčivo a správne
vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p. m. m. I. ÚS
243/2007),pritomstarostlivoprihliadaťnavšetko,čovyšlopočaskonanianajavo,vrátanetoho,čouviedli
účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia
dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade ajspravodlivéapresvedčivé.Všeobecnýsúd

pritommusísúčasnevychádzaťzmateriálnejochranyzákonnostitak,abybolazabezpečenáspravodlivá
ochranaprávaoprávnenýchzáujmovúčastníkov(§1O.s.p.;obdobnenapr.IV.ÚS1/2002,II.ÚS174/04,
III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti
vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán
(avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/

a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je
rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2
O.s.p.).Vosvojejustálenejjudikatúreústavnýsúdzdôraznil,žeodôvodneniarozhodnutíprvostupňového
súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS
372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria

jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne
aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009).
Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii,
keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci

prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára
2006).
Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom
odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie
rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a preto ho nemožno považovať za

nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá
základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§ 157
ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých
častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť
i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka

správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.
Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietli. Zhodli sa
na tom, že v danom prípade k organizačnej zmene došlo na základe rozhodnutia predstavenstva SSE,
a.s. č. 202/17 zo dňa 26.1.2011, ktoré nadobudlo účinnosť od 1.5.2011, ktorým sa rozhodlo o zrušení
pracovného miesta žalobcu - vedúceho odboru Rozvoja podnikania v Žiline z dôvodu zníženia

počtu projektov z titulu ich ukončenia ako aj zlepšenia organizácie, stratégie podnikania, zvýšenia
efektívnosti riadenia sekcie Regulácia, stratégia a rozvoj podnikania. Vychádzali z toho, že žalobca
nebol ochotný prejsť na inú, pre neho vhodnú prácu, ktorú mu žalovaná ponúkala v mieste, ktoré
bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Pred daním výpovede boli ponúknuté žalobcovi konkrétne
pracovné miesta a bol mu daný dostatočný časový priestor k tomu, aby sa k ponúkaným voľným

pracovným miestam vyjadril a tieto následne aj prijal. Žalobca skutočnosť osobného rokovania o voľných
pracovných miestach nepoprel, o čom svedčí aj záznam z ústneho prerokovania z 29.3.2011. Ak zo
strany žalovanej ako zamestnávateľa takáto ponuka bola vykonaná a žalobca ani jednu z vykonaných
ponúk neprijal, v kontexte podmienok uvedených v § 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce je takýto prejavvôle potrebné vykladať tak, že žalobca nebol ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú ponúkanú prácu.
K prerokovaniu výpovede zo dňa 2.5.2001 došlo so zástupcami zamestnancov - základnej organizácie
ZO ECHOZ SSE, a.s. dňa 29.4.2011. Z obsahu písomného záznamu „prerokovania výpovede z

pracovného pomeru“ zo dňa 29.4.2011 vyplýva, že výpoveď bola prerokovaná na základe organizačnej
zmeny uskutočnenej rozhodnutím predstavenstva SSE, a.s. zo dňa 26.1.2011, ktorá sa týkala zrušenia
pracovného miesta vedúceho odboru Rozvoja podnikania s platnosťou od 1.5.2011, a že sa jedná o
prerokovanie výpovede zo strany zamestnávateľa z dôvodu § 63 ods. 1 a písm. b/ Zákonníka
práce pre nadbytočnosť zamestnanca D. U.. Skutočnosti uvádzané v prerokovaní výpovede

z 29.4.2011 sa zhodujú so skutkovými dôvodmi, na základe ktorých došlo k rozviazaniu pracovného
pomeru žalovanej so žalobcom na základe výpovede z 2.5.2011. Pokiaľ žalobca v odvolacom konaní
zotrval na svojej argumentácii aj odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o
neopodstatnenosti žaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z
právneho hľadiska nebolo možné akceptovať argumentáciu odvolateľa (žalobcu).
Obsah dovolacích námietok smeroval tiež k spochybneniu správnosti právneho posúdenia

veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci
neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe

pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom,
ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne
právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.
f/ O.s.p. lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemožní
realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011,
sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že žalobca neopodstatnene namieta, že v konaní
mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcu nevyplýva

z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v
spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených
dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa
nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní nebol žalobca úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo

žalovanej (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd
nepriznal žalovanej náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nebol podaný návrh
na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.