Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. august 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/93/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113220833
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8113220833.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu: E. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom V. XXX, proti žalovanému: Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom Garbiarska 2, Košice,
IČO:31690904,zastúpenému:AdvokátskakanceláriaJUDr.DanielBlyšťan,s.r.o.sosídlomUžhorodská
21, Košice, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalobcu: Ochrana spotrebiteľom a vlastníkov
bytov so sídlom Košice, Škultétyho 3, zastúpeného JUDr. Darinou Solárovou, advokátkou so sídlom v
Košiciach, Škultétyho 3, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 11C/183/2013-172 (pred opravou 166) zo dňa 26.02.2014 a proti uzneseniu

č.k. 11C/183/2013-158 zo dňa 03.02.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j euznesenie č.k. 11C/183/2013-158 zo dňa 03.02.2014.

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.stupňa okrem výroku o trovách konania.

Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením č.k. 11C/183/2013-158 zo dňa 03.02.2014 súd prvého stupňa pripustil, aby sa
konania proti žalobcovi ako vedľajší účastník zúčastnilo Občianske združenie Ochrana spotrebiteľom a

vlastníkov bytov, so sídlom Škultétyho 3, 040 01 Košice - Staré mesto, IČO: 42 249 708.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa právne odôvodnil ust.§ 93 ods.2 a 3 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej O.s.p.) a ust.§ 52 ods.3,4 Občianskeho zákonníka. Zároveň ust.§ 25 ods.1,2 zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

Uviedol, že písomným podaním doručeným Okresnému súdu Prešov dňa 15.07.2013 vedľajší účastník

občianske združenie Ochrana spotrebiteľom a vlastníkov bytov (pôvodne Právne služby spotrebiteľom
a vlastníkom bytov), so sídlom Škultétyho 3, 040 01 Košice - Staré mesto, IČO: 42 249 708,
prostredníctvom svojho právneho zástupcu súdu oznámil vstup do konania na strane žalobcu podľa §
93 ods.2 O.s.p.

Dňa 22.07.2013 vyzval súd žalobcu, aby predložil v lehote 10 dní súhlas so vstupom vedľajšieho
účastníka do konania. Žalobca podaním zo dňa 29.07.2013, doručeným súdu 31.07.2013, udelil súhlas

sovstupomvedľajšiehoúčastníka,atoobčianskehozdruženiaOchranaspotrebiteľomavlastníkovbytov
(pôvodne Právne služby spotrebiteľom a vlastníkom bytov), so sídlom Škultétyho 3, 040 01 Košice -
Staré mesto, IČO: 42 249 708.Predpokladom účasti občianskeho združenia, predmetom činnosti ktorého je ochrana práv podľa zákona
o ochrane spotrebiteľa v konaní ako vedľajšieho účastníka vychádzajúc z výslovného znenia ust.§ 93
ods.2 O.s.p. a sledovaného účelu tohto vedľajšieho účastníctva je, aby konanie vo svojom predmete

poskytovalo priestor na ochranu spotrebiteľského práva bez ohľadu na to, či sa jedná o spotrebiteľskú
vecindividuálnualebosatýkaskupinyspotrebiteľovabezohľadunato,čispotrebiteľvystupujenastrane
navrhovateľa alebo odporcu. Pokiaľ zákon umožňuje občianskemu združeniu, predmetom činnosti
ktorého je ochrana práv podľa osobitného predpisu, zúčastniť sa konania a dáva mu rovnaké práva a
povinnosti ako má účastník konania, tak nevyhnutne predpokladá aj to, že vstupom do konania získa

prístup k informáciám vyplývajúcim z obsahu spisu, čo logicky vylučuje, aby účasťou v konaní mohlo
dôjsť k porušeniu noriem chrániacich telekomunikačné tajomstvo alebo osobné údaje. Ani kritérium
účelnostisamoosebenemôžebyťdôvodomprenepripustenievstupuvedľajšiehoúčastníkadokonania,
súd ho zohľadňuje až v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania.

Súd prvého stupňa zároveň zdôraznil, že pripustil účasť vedľajšieho účastníka aj z dôvodu, že žalobca

ako účastník konania, na strane ktorého by mal vedľajší účastník vystupovať, udelil výslovný súhlas so
vstupom vedľajšieho účastníka do konania.

Proti tomuto uzneseniu včas podal odvolanie žalovaný. Právne odôvodnil svoje odvolanie ust.§ 205
ods.2 písm.a/, b/, c/, d/, e/, f/ O.s.p. Namietal, že súd prvého stupňa bral zreteľ len na súhlas žalobcu

so vstupom vedľajšieho účastníka do konania a vôbec nebral do úvahy ďalšie námietky žalovaného
týkajúce sa spôsobilosti a prípustnosti predmetného občianskeho združenia vystupovať ako vedľajší
účastník v tomto konaní. Samotný súhlas účastníka konania neopodstatňuje záver o prípustnosti vstupu
vedľajšieho účastníka, pričom uvedené rovnako vyplýva i zo znenia ust.§ 93 ods.2 O.s.p. Vedľajší
účastník musí byť spôsobilý a to samostatne chrániť práva podľa osobitného predpisu, v tomto prípade

podľa Zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný poukázal na to, že konanie o zrušenie rozhodcovského
rozsudku nie je spotrebiteľským sporom a po právoplatnosti rozhodcovského rozsudku postavenie
žalobcu nadobudlo novú kvalitu, pričom súd prvého stupňa sa s touto námietkou žalovaného vôbec
nezaoberal a teda ani nevyporiadal. Rozhodnutie je arbitrárne a nepreskúmateľné, teda v rozpore
s právnymi predpismi, ako aj oprávnenými záujmami účastníkov v tejto veci. Nesprávne určenie

účastníkov konania môže byť dôvodom zmätočnosti rozhodnutia vo veci samej, resp. by v danom
prípade mohlo viesť k porušeniu základných práv účastníkov konania zakotvených v článku 19 Ústavy
SR. Žalovaný poukázal na ust.§ 157 ods.2 O.s.p. v spojení s ust.§ 167 ods.2 O.s.p. a § 169 O.s.p.
Aj rozhodnutie o prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania musí mať zákonný podklad,
musí byť dostatočne skutkovo aj právne odôvodnené. Musí byť konzistentné a jeho argumenty musia

podporiť príslušný záver. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na druhej strane. Žalovaný má za to, že
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. V tejto súvislosti poukázal na svoju argumentáciu
uvedenú vo vyjadrení zo dňa 28.01.2014, s ktorou sa súd prvého stupňa nezaoberal a nevyporiadal.
Odbornosť a spôsobilosť právnickej osoby, ktorá má vystupovať ako ochranca spotrebiteľských práv

je jej definičným znakom a teda len v prípade, ak je združenie skutočne spôsobilé chrániť práva
spotrebiteľa, je spôsobilým subjektom podľa ust.§ 93 ods.2 O.s.p. Podľa názoru žalovaného predmetom
tohto konania nie je spotrebiteľský spor, keďže jeho predmetom je len prieskum toho, či nie sú splnené
podmienky na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa osobitného predpisu, teda zákona č. 244/2002
Z.z. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 23/2013 z 16.01.2013.

Rozhodcovskýrozsudokniejehmotnoprávnymúkonomajecelkomvzdialenýodinštitútuspotrebiteľskej
zmluvy, pretože sa jedná o individuálny právny akt rozhodcovského súdu. Preto žalovaný žiadal, aby
odvolací súd uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Kodvolaniužalovanéhoprotiuzneseniuaknámietkevstupuvedľajšiehoúčastníkadokonaniasavyjadril

žalovaný vo svojom vyjadrení k veci samej.

Rozsudkom č.k. 11C/183/2013-172 zo dňa 26.02.2014 súd prvého stupňa rozhodol tak, že zamieta
návrh žalovaného na prerušenie konania. Ďalším výrokom zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho
súdu Košice so sídlom Alžbetina 41, Košice, sp. zn. 3C/335/2012 zo dňa 19.01.2012.

Posledným výrokom vyslovil, že účastníci nemajú nárok na náhradu trov konania.Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa právne odôvodnil ust.§ 52 ods.1,2,3,4, § 53 ods.1,2,3,4,5
Občianskeho zákonníka a ust.§ 40 ods.1 a § 41 ods.1 zákona č. 244/2002 Z.z. Výrok o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania odôvodnil súd prvého stupňa právne ust.§ 109 ods.2 písm.c/ O.s.p.

Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozsudku konštatoval, že je nepochybné, že poistná zmluva
uzavretá medzi účastníkmi je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ustanovenia § 52 a násl. OZ. Základom
tohto sporu bolo posúdenie, či rozhodcovská doložka obsiahnutá vo VPP a osobitných zmluvných
dojednaniach bola individuálne dojednaná. Odpoveď na túto otázku možno nájsť v § 53 ods. 2 OZ.

Individuálne dojednanie v zmysle neho je vylúčené tam, kde spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich
obsah. Ak sú zmluvné podmienky už vopred napísané v predtlačenom formulári, potom ťažko možno
dospieť k záveru o tom, že by sa mohol meniť ich obsah. Žalovaný správne uviedol, že VPP sú
súčasťou poistnej zmluvy, čo vyplýva priamo zo zákona (§ 788 ods. 3 OZ). Preto aj v prípade, ak by
žalobca nepodpísal sporné osobitné zmluvné dojednania, stále by platili VPP, ktoré taktiež obsahovali
rozhodcovskú doložku v čl. XV. Spomínané VPP totiž tvoria zákonnú súčasť poistnej zmluvy, takže

nebolo nutné ich podpísať, na čo správne poukázal žalovaný, zároveň to však znamená, že sa nemohol
meniť ich obsah. Dôkazné bremeno preukázania individuálneho dojednania spočíva na dodávateľovi
teda žalovanom tak, ako to jasne vyplýva z § 53 ods. 3 OZ, ktorý dokonca zakotvuje fikciu o tom,
že zmluvné ustanovenia sa nepovažujú za individuálne dohodnuté, opak musí preukázať dodávateľ.
V danom prípade žalovaný však toto dôkazné bremeno neuniesol a ťažko si možno predstaviť opak

v prípade predtlačeného formulára. Žalovaný ako jediný dôkaz označil „Záznam o požiadavkách a
potrebách klienta“ zo dňa 28.12.2009 podpísaný žalobcom. Ten je opäť v predtlačenom formulári (okrem
následných koloniek týkajúcich sa predmetu poistenia a poistného). V predtlačenej časti formulára je
uvedené, že v prípade vzniku sporov vyplývajúcich zo sprostredkovania poistenia je možné na ich
mimosúdne vyrovnanie využiť inštitút rozhodcovského konania v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. a

VPP poisťovne platných od 21.5.2007. Uvedená veta je však absolútne bezvýznamná pre tento spor,
nepreukazuje, že boli poskytnuté informácie spotrebiteľovi o rozhodcovskom konaní, ale upozorňuje
len na možnosť riešenia sporov v rozhodcovskom konaní, navyše nie sporov z poistenia, ale zo
sprostredkovania poistenia a nie v zmysle aktuálnych VPP (v danom prípade platných od 1.1.2009),
ale skorších VPP - platných od 21.5.2007. Navyše z výpovede žalobcu a svedkyne F. Y., ale aj zo

spomínaných listinných dôkazov predstavujúcich výpovede svedkýň ako sprostredkovateliek poistenia
v iných súdnych sporoch jasne vyplynulo, že k žiadnemu individuálnemu vyjednávaniu nedošlo.

Napriek snahe žalovaného spochybniť aktuálnu právnu úpravu konkrétne § 53 ods. 4 písm. r/ OZ,
jeho závery sú právne irelevantné. Dané zákonné ustanovenie je platné a v zmysle neho spornú

rozhodcovskú doložku je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku.

Žalovaný preukazoval individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky aj dodatkom č. 2 k VPP (č.l. 147).
V ňom v bode 7 sa uvádza, že XVII. časť VPP sa dopĺňa o odsek 11 b/, ktorý znie: „Pokiaľ poistník
uzavrel poistnú zmluvu po 21. 5. 2007 a pokiaľ k právnemu režimu podľa XV. časti týchto VPP podpisom

VPP a zároveň podpisom bodu 2 osobitných zmluvných dojednaní pristúpil, má právo XV. časť týchto
VPP odmietnuť v lehote 30 dní od vydania dodatku č. 2 k VPP“. Uvedený dodatok je zo dňa 15.12.2008,
neobsahuje žiadne podpisy účastníkov. Za pozornosť stojí, že nebol predložený ani Arbitrážnemu súdu,
keďže nenachádza sa v jeho spise, ktorý súd má k dispozícii. Javí sa, že si ho zhotovil žalovaný bez
toho, aby ho predložil žalobcovi po vyše roku od uzavretia poistnej zmluvy, zrejme v snahe vyvodiť

záver o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská zmluva, za ktorú sa považuje
aj rozhodcovská doložka, však musí mať písomnú formu, inak je neplatná a musí byť obsiahnutá v
dokumente podpísanom zmluvnými stranami (! 4 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z.). Rozhodne teda
spomínaný žalovaným vyrobený dokument nemožno považovať za rozhodcovskú doložku, prípadne jej
dodatok a je bez právnej relevancie. Navyše podľa súdu aj v prípade, ak by žalobca podpísal spomínaný

dodatok, nič by to nemenilo na závere o tom, že rozhodcovská doložka nebola individuálne vyjednaná,
o čom sa súd zmienil vyššie a je právne irelevantná aj vzhľadom na to, že rozhodcovská doložka ako
neprijateľná zmluvná podmienka je zo zákona neplatná (§ 53 ods. 5 OZ). Ide o jej absolútnu neplatnosť
zo zákona s účinkami ex tunc. Odstúpiť pritom možno len od platného právneho úkonu.

Súd prvého stupňa ďalej poukázal na nález Ústavného súdu ČR III. US 562/12 zo dňa 24.10.2013,
i I. US 199/11. Zároveň si osvojil právne závery vyslovené Najvyšším súdom SR v rozhodnutiach
6MCdo/9/2012, 6Cdo/1/2012, 6Cdo/3/13, 6ECdo/7/13 a teda súd prvého stupňa nesúhlasil so závermi
rozhodnutí, na ktoré poukázal žalovaný a ktoré prijali súdy nižšieho stupňa. Uznesenie Najvyššieho súduSR 3MCdo/14/11, na ktoré poukázal žalovaný neobsahuje jednoznačný právny záver, ale vytýka súdom
nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí. Nález Ústavného súdu SR, o ktorý taktiež žalovaný sa opieral
sa týka procesných nedostatkov postupu všeobecných súdov v súvislosti so zásadou kontradiktórnosti.

Spotrebiteľ podpísal rozhodcovskú doložku, pretože inú možnosť nemal, pokiaľ chcel uzatvoriť poistnú
zmluvu. Žalovaný nepreukázal, že by žalobca ako spotrebiteľ bol informovaný o rozhodcovskom konaní
ako inštitútu, o jeho rozdieloch v porovnaní so súdnym konaním, o rokovacom poriadku rozhodcovského
súdu. Opäť je potrebné zdôrazniť, že princíp ochrany práv spotrebiteľa je dôležitejší ako princíp
„ignoratia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje), na čo poukázal aj Najvyšší súd SR

v spomínanom rozhodnutí 6MCdo 9/12. Vykonané dôkazy - výpoveď žalobcu a svedkyne Y. a listinné
dôkazy obsahujúce výpovede svedkýň - sprostredkovateliek poistenia v iných súdnych sporoch vylučujú
poskytnutie týchto informácii.

Rozhodcovský súd si podľa rozhodcovskej doložky vyberá sám žalovaný. Už táto okolnosť vyvoláva
pochybnosti o nezaujatosti rozhodcovského súdu, keďže aj jeho činnosť má charakter podnikania.

S poukazom na rokovací poriadok Arbitrážneho súdu Košice, ktorý je súdu a nepochybne aj žalovanému
známy z iných súdnych sporov (napr. 11C/424/2012) možno dospieť k záveru o poškodení procesných
práv spotrebiteľa, pretože jednoznačne znevýhodňuje spotrebiteľa oproti súdnemu konaniu. Možno
poukázať napr. na zásadu písomnosti rozhodcovského konania; na to, že spotrebiteľ má síce možnosť

žiadať nariadiť pojednávanie, ale len za poplatok 36,- Eur, navyše musí platiť aj paušál na správne
náklady, ktorý je odstupňovaný podľa hodnoty sporu (od 84,- do 6.000,- Eur); na podanie odporu voči
rozhodcovskému rozsudku je stanovená neúmerne krátka 5 dňová lehota; fikcia o doručení rozsudku
platí aj v prípade, že adresát sa nezdržiava na adrese doručovania; v prípade procesných úkonov
je podmienkou prijatia takéhoto procesného úkonu zaplatenie príslušného poplatku (v tomto prípade

podmienkou na podanie odporu je zaplatenie 72,- Eur); nie je upravené oslobodenie od poplatku v
dôsledku hmotnej núdze spotrebiteľa a pod.

Súd prvého stupňa dospel k záveru o tom, že zmluvná podmienka obsahujúca rozhodcovskú doložku v
čl. XV. VPP, ale aj v osobitných zmluvných dojednaniach v ods. 3 je neprijateľná a teda neplatná a preto

žalobe vyhovel. Zároveň tým bol daný aj zákonný dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa
§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. Ďalšími uplatnenými dôvodmi zrušenia rozhodcovského
rozsudku sa súd nepovažoval za potrebné zaoberať, pretože bolo by to nadbytočné. Rozhodujúci bol
pre rozhodnutie uznaný dôvod podľa § 40 ods. 1 písm. c/ s dôsledkom záveru o nedostatku právomoci
rozhodcovského súdu, keďže ďalšie dva dôvody uplatnené v žalobe takýto dôsledok nemajú (§ 43

citovaného zákona).

Celkové správanie sa žalovaného voči poistníkom počnúc zakomponovaním sporného článku do
objemovo rozsiahlych VPP týkajúceho sa či už rozhodcovskej doložky alebo čl. XVII. zakladajúceho
právo na vymáhanie vrátenia provízií vyplatených sprostredkovateľovi poistenia od poistníka „skrytého“

opäť v rozsiahlych záverečných ustanoveniach, neinformovaní poistníka o dôsledkoch zániku poistenia
v súvislosti s daným článkom a uplatnením príslušnej pohľadávky, ale rovno doručenie rozhodcovského
rozsudku možno hodnotiť ako správanie v hrubom rozpore s pravidlami morálky. Pre súd je
nepochopiteľné aj to, že žalovaný uplatňuje voči žalobcovi vrátenie provízie za sprostredkovanie
poistenia, hoci sprostredkovateľ poistenia tieto provízie vrátil, ako to uviedla vo svojej výpovedi svedkyňa

F. Y.. Takýto postup je v hrubom rozpore s pravidlami morálky.

Rozhodne sa nemožno stotožniť s názorom žalovaného o tom, že zákonný dôvod zrušenia
rozhodcovského rozsudku musí byť uvedený už v žalobnom petite, zo žiadneho právneho predpisu
takýto záver nevyplýva. Podobne bezvýznamná je aj skutočnosť, že žalobca nepodal odpor voči

rozhodcovskému rozsudku. Žalovaný by si mal uvedomiť, že namieta sa neplatnosť rozhodcovskej
doložky, ktorá spôsobuje nedostatok právomoci rozhodcovského súdu a teda nezáväznosť (ničotnosť)
jeho rozhodcovského rozsudku. Bolo by nezmyslené vyžadovať od žalobcu, aby voči takémuto paktu
mal podávať odpor, navyše zo zákona o rozhodcovskom konaní nevyplýva povinnosť pred podaním
žaloby o zrušení rozhodcovského rozsudku využiť opravné prostriedky voči nemu.

Rozhodnutie o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie konania odôvodnil súd prvého stupňa tým,
že je toho názoru, že nie sú splnené zákonné podmienky na prerušenie konania podľa vyššie citovaného
zákonného ustanovenia. Predložený nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. US 499/2012 z 10.7.2013,ktorý žalovaný pripojil k tomuto svojmu procesnému návrhu sa týka iba procesných nedostatkov
postupu všeobecných súdov v súvislosti so zásadou kontradiktórnosti, ktorej porušenie znamenalo
zásah do konkrétnych ústavných práv žalovaného. Ústavný súd SR nemôže nahrádzať všeobecné súdy

a preskúmavať ich názory okrem prípadov arbitrárnych rozhodnutí a preto sa vecne sporným problémom
- otázkou platnosti rozhodcovskej zmluvy ani nezaoberal. Súd zároveň zdôrazňuje, že ten istý právny
záver ako bol prijatý v spomínanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 6Cdo 1/2012 o neplatnosti
rozhodcovskej doložky bol však vyslovený aj v iných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR napr. 6Cdo
3/2013 zo dňa 13.3.2013 alebo 6MCdo 7/2013 zo dňa 26.6.2013. Súd preto návrh žalovaného na

prerušenie konania ako nedôvodný zamietol. Navyše však súd v tejto súvislosti upozorňuje na ďalší
nález Ústavného súdu SR I. US 38/13-50 zo dňa 24.10.2013, ktorým bolo rozhodnuté, že nedošlo k
porušeniuústavnéhoprávažalovanej(sťažovateľky),ktorávsťažnostiargumentovalaajužspomínaným
nálezomII.US499/2012.VnálezeI.US38/2013ÚstavnýsúdpoukázalnazvláštnypostupsenátuII.US,
ktorý krátko pred tým 28.2.2013 vo veci II. US 160/13 v obdobných 4 sťažnostiach tej istej sťažovateľky
nevyhovel a napriek tomu, ako aj mnohým ďalším nálezom s tým istým záverom, (ktoré sú citované v

odôvodnení) nepredložil plénu US pre účely zjednotenia právnych názorov a preto sporné rozhodnutie
možno považovať za ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu.
Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Náhrada trov konania
v zmysle tohto ustanovenia prináleží úspešnému žalobcovi a vedľajšiemu účastníkovi. Náhradu trov
konania v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. si však uplatnil len žalobca, trovy však nevyčíslil a zo spisu

nevyplýva, že by mu vznikli nejaké trovy súvisiace s týmto konaním. Keďže vedľajší účastník tento návrh
v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil, súd mu náhradu trov konania nemohol priznať.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Právne svoje odvolanie odôvodnil ust.§ 205
ods.2 písm.a/, b/, c/, d/, e/, f/ O.s.p. Žalovaný nesúhlasí so skutkovými, či právnymi závermi súdu

prvého stupňa, nemajú oporu v skutkovom stave a navyše súd porušil procesné predpisy týkajúce sa
dokazovania, čím porušil rovnosť účastníkov a procesné práva žalovaného. Pokiaľ súd vo veci konal
napriek tomu, že nebol zaplatený súdny poplatok, porušil tým zásadu rovnosti účastníkov. Žalovaný
zároveň zdôraznil, že súd vec nesprávne skutkovo aj právne posúdil, keďže rozhodcovská doložka
bola v danom prípade dohodnutá individuálne, na dôkaz čoho pripustil viaceré listinné dôkazy. Súd

prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku s otázkou individuálnosti dojednania rozhodcovskej doložky,
v tomto konkrétnom prípade nevysporiadal správne a jeho právne závery nie sú v súlade so zákonmi
Slovenskej republiky a nemajú oporu v skutkovom stave. Záver súdu prvého stupňa, že „ak sú zmluvné
podmienky už vopred napísané v predtlačenom formulári, potom ťažko možno dospieť k záveru, že
by sa mohol meniť ich obsah“ je úplne nepodložený. Je úplne jedno ktorá zmluvná strana navrhuje

podmienku a či je táto podmienka na formulári alebo nie. Podstatné je či ju môže spotrebiteľ ovplyvniť. Aj
z predtlačeného formuláru je zrejmé, že žalobca podmienku ovplyvniť mohol a to tak, že by jednoducho
osobitné zmluvné dojednanie obsahujúce rozhodcovskú doložku nepodpísal. Nie je pravdou tvrdenie
súdu na strane 9 odôvodnenia, že spotrebiteľ podpísal rozhodcovskú doložku, lebo inú možnosť nemal.
Je nevyhnutné uviesť, že v tomto prípade podmienkou bola rozhodcovská doložka uvedená a oboma

zmluvnými stranami písomne dohodnutá v osobitných zmluvných dojednaniach č.01/2007 k poistnej
zmluve č. 4444900037. Táto podmienka je uvedená na piatich riadkoch textu pod ktorým je miesto na
potvrdenie prejavu vôle oboch zmluvných strán, t.j. pre podpisy oboch zmluvných strán, ktoré sú tam aj
podpísané. Túto podmienku mohol žalobca odmietnuť, t.j. ju nepodpísať na mieste na tom vyhradenom,
alebo ju podpísať na mieste na to vyhradenom. Tu je jednoznačne daná možnosť ovplyvnenia tejto

podmienky. Aj keď následne, aj keď túto podmienku žalobca už prijal, mohol ju dodatočne opätovne
odmietnuť v súlade s Dodatkom č. 2k VPP. Súd prvého stupňa ohľadom Dodatku prezentoval nesprávne
právne závery, nakoľko dodatkom č. 2 dal žalovaný klientom možnosť už raz individuálne dojednane
podmienku - rozhodcovskú doložku - opätovne ovplyvniť tak, že ju vylúčia vo vzťahu so žalovaným.
Žalobca teda mohol dvakrát túto podmienku ovplyvniť - neprijať a to prvýkrát hneď po podpise poistnej

zmluvy, keď ju vôbec nemusel podpísať a druhýkrát dodatočne ju mohol odmietnuť, aj keď už ju predtým
prijal. Je irelevantné, či bola táto podmienka pripravená vopred a na formulári. Žalobca nevykonal
absolútne žiaden úkon, ktorý by svedčil o jeho vôli podmienku neakceptovať, či ju vylúčiť. Naopak
písomne prejavil svoju vôľu smerujúcu k uzavretiu rozhodcovskej doložky a to podpisom osobitných
zmluvných dojednaní a zároveň aj písomne prejavil v zázname o požiadavkách a potrebách klienta,

že nič iné nechcel dojednať, ani vylúčiť a už ani vysvetliť. Žalovaný neviazal uzavretie poistenia na
podpis rozhodcovskej doložky. Podpis rozhodcovskej doložky nebol podmienkou uzavretia poistenia.
Žalobca bol v čase uzatvárania poistnej zmluvy preukázateľne informovaný o tom čo obnáša mimosúdne
riešenie sporov podľa zákona č. 244/2002 Z. a to zo strany sprostredkovateľa poistenia postupompodľa zákona č. 340/2005 Z.z o sprostredkovaní poistenia, o čom svedčí Záznam o požiadavkách a
potrebách klienta podpísaný žalobcom a sprostredkovateľom poistenia. Vo veci konajúci súd zjavne
úplne nesprávne vykladal tento listinný dôkaz, ktorý najmä obsahoval v súlade s ust.§ 10 ods.13 zákona

č. 340/2005 Z.z. písomné poučenie klienta. Okrem iného aj o osobitných predpisoch upravujúcich
mimosúdne vyrovnanie sporov a konkrétne využitie inštitútu rozhodcovského konania v zmysle zákona
č. 244/2002 Z.z. Zákon platný a účinný v čase uzatvárania poistnej zmluvy bol dodržaný. Aj keď sa
jedná o formulár, je aj z jeho obsahu zrejmé, že bol menený a dopĺňaný a to práve v závislosti od
požiadaviek a potrieb klienta. Klient bol poučený v rozsahu uvedenom v tomto zázname a zároveň, že

obsah tohto záznamu je v súlade so skutočným priebehom predzmluvných jednaní o poistnom produkte
a v súlade s jeho požiadavkami a potrebami. Nič iné nežiada vysvetliť ani doplniť. Žalobcu nikto žiadnym
spôsobom nenútil, aby čokoľvek podpísal a už vôbec nie, aby to nebolo v súlade s jeho skutočnou
vôľou a takýto dôkaz konania ani vykonaný nebol. Žalobca v ním vymienenom časovom odstupe od
oboznámenia sa s ním vybraným poistením nepochybne slobodne, vážne a určite súhlasil so znením
rozhodcovskej doložky. Žalovaný zároveň poukázal na znenie ust.§ 35 ods.2 Občianskeho zákonníka

s tým, že podmienkou preto, aby mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým,
čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu.
Nemožno ním prejav vôle doplňovať. Zároveň poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.07.2012
sp.zn. 3Cdo/81/2011. Zároveň konštatoval, že konštantná civilná judikatúra vychádza z názoru, že
záver o obsahu a teda najmä o určitosti alebo zrozumiteľnosti právneho úkonu musí predchádzať jeho

výklad za použitia interpretačných pravidiel podľa § 35 ods.2 Občianskeho zákonníka. Právny význam
má nielen to, že sa niekto na listine podpíše, ale aj to, kde na listine je podpis umiestnený. Z uvedeného
jasne vyplýva, že Osobitné zmluvné dojednania umiestnené pod podpisom žalobcu, ktorý deklaroval
prevzatie VPP a ktorým sa listina VPP priestorovo uzatvorila, nemohli byť a ani nikdy neboli súčasťou,
či pokračovaním všeobecných poistných podmienok žalovaného. V okolnostiach prípadu bola poistná

zmluva uzavretá už pripojením podpisu žalobcu pod návrh na uzavretie poistnej zmluvy a to spolu s
podpisom sprostredkovateľa poistenia vystupujúcim za poisťovňu, pričom je zjavné, že tieto ich dva
podpisy mali konštitutívny charakter. Súčasťou poistnej zmluvy v zmysle § 788 ods.3 Občianskeho
zákonníka sú aj VPP a na to, aby sa stali jej súčasťou ich nebolo potrebné osobitne podpisovať.
Podpis žalobcu pod VPP má úplne inú funkciu než konštitutívne potvrdzovať uzavretie poistnej zmluvy.

Individuálnosť dojednania je alebo nie je výsledkom konkrétneho konania dvoch fyzických osôb. Keďže
sa žalovaný osobne procesu uzatvárania zmluvy nezúčastnil, nemohol ani vo vzťahu k žalobcovi
pochybiť, iba sám žalobca v čase uzatvárania poistenia osobne a bez účasti žalovaného mohol
dojednanie o rozhodcovskej doložke prijať alebo neprijať, t.j. Osobitné zmluvné dojednania podpísať
alebo nepodpísať. Ako vyplýva zo Záznamu vyhotoveného pred uzavretím poistenia, žalobca bol

osobitne upozornený na zákon č. 244/2002 Z.z., ako aj na časť XV. VPP. Obdobné poistné zmluvy v tejto
dobe ponúkalo na plne liberalizovanom poistnom trhu SR 26 poisťovni. Preto nie je možné tvrdiť, že by
žalobca bol nútený uzavrieť poistnú zmluvu bez rozmyslu práve so žalovaným. Po vyhotovení Záznamu
došlo v žalobcom určenom čase k vyhotoveniu návrhu poistnej zmluvy, ktorá bola zo strany žalobcu a zo
strany spotrebiteľa poistenia riadne podpísaná. Prečítanie vety nad podpisom žalobcu trvá asi 6 sekúnd.

Až po platnom uzavretí poistnej zmluvy nastala kauzálne fáza dojednávania Osobitných zmluvných
dojednaní, ktorých obsahom bola rozhodcovská doložka. Osobitné zmluvné dojednanie gramaticky i
logicky nepochybne vyjadruje, že sa nejedná o súčasť VPP, teda že sa nejedná vôbec o súčasť niečoho,
ale o osobitnú entitu. Žalovaný zároveň poukázal na Smernicu o nekalých obchodných praktikách

2005/2009/ES, ktorá je základom aj pripravovanej novely Zákona o ochrane spotrebiteľa.

Žalovaný zároveň uviedol, že súd prvého stupňa nevykonal test primeranosti podmienky ako je
vyžadovaný v Smernici 93/13/EHS a následne v C-237/02 Freiburger Komunalbauten, resp. C-453/10
Pereničová, či C-76/10 Korčkovská.

Následne žalovaný namietal, že v dôsledku využitia dohody o rozhodcovskom konaní obsiahnutej v
poistnej zmluve žalobcu došlo k zníženiu predpokladaných tzv. gama nákladov zahrnutých do ceny
poistenia pre spotrebiteľa (poistného) a teda ku získaniu materiálnej výhody pre spotrebiteľa ako
zrkadlový odraz tejto skutočnosti. Rozhodnutia Najvyššieho súdu sú rozhodnutiami procesnými v

exekučných veciach, kde ani nebolo vykonávané dokazovanie, pričom aj Ústavný súd SR vo svojom
náleze zo dňa 10.07.2013 II. ÚS 499/2012 vyslovil, že takýmto postupom súdov, resp. postupom
Najvyššieho súdu SR boli porušené základné práva a slobody žalovaného.Súd zamietol návrh na prerušenie konania podaný žalovaným, pričom na str. 11 dôvodil, že predložený
nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 499/2012 z 10.07.2013 sa týka iba procesných nedostatkov o
postupu všeobecných súdov, a preto tu nie je dôvod na prerušenie konania. Postup a závery súdu sú tak

v rozpore. Z toho dôvodu je napadnutý rozsudok aj nepreskúmateľný a arbitrárny a to nielen vo vzťahu k
výroku o zrušení rozhodcovského rozsudku, ale aj vo vzťahu k výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania. Pokiaľ sa týka ustanovenia rozhodcu, tak ani tu nedošlo k žiadnemu porušeniu rovnosti ako to
tvrdí súd. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na skutočnosť, že kreácia rozhodcovského súdu sama o
sebe ani nemôže spôsobiť nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie

rovnováhu hrubú. Je úplne jednoznačné, že pri využívaní práva voľby rozhodcu bude mať toto práva,
napríklad len jedná strana, čo je logické. Veď napríklad dlžník nikdy nebude mať záujem na kreácií súdu,
ktorý by mohol uložiť nejakú povinnosť. Podmienky kreácie rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu sú
plne v súlade so zákonom a predsa niečo, čo je v súlade so zákonom nemôže byť porušením rovnosti,
a teda porušením zákona. Pokiaľ sa týka tvrdení o akomsi porušení morálky zo strany žalovaného,
tak predmetom tohto konania nie je skúmanie nárokov vo veci samej a toto nebolo ani predmetom

dokazovania, či vyjadrení zo strany žalovaného. Javí sa zo strany súdu ako nefér a zaujaté vyjadrovať
sa k tejto otázke a uvádzať to v odôvodnení rozsudku, kde predmetom rozhodovania nie je vec samá.

Zároveň žalovaný namietal, že z obsahu zápisnice z vykonaných pojednávaní dňa 26.02.2014 a
29.01.2014 vyplýva, že súd opomenul svoju procesnú povinnosť podľa ust.§ 118 ods.2 O.s.p. To malo

vplyv na spôsob uplatnenia práva na právnu pomoc žalovaným a zapríčinilo, že rozhodnutie súdu
bolo nepredvídateľné. Súd totiž neuviedol ktoré skutkové tvrdenia ostali sporné a teda z postupu
súdu žalovaný nemohol vytušiť, že súd zastáva ohľadom týchto skutkových tvrdení názory aké sú
prezentovanévpísomnomvyhotovenírozsudku,atedažesúdnebudevychádzaťzpísomnýchlistinných
dôkazov. Rovnako na pojednávaní dňa 26.02.2014 vykonal dôkazy, ku ktorým sa žalovaný nemal

možnosť vyjadriť a teda mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Súd vychádzal i z listinných
dôkazov a to zo zápisnice z pojednávania vo veci 11C/120/2013 zo dňa 25.10.2013, v ktorej je
obsiahnutá výpoveď svedkyne Y. G., ako aj zápisnice z pojednávania zo dňa 15.10.2013 sp.zn.
16C/127/2013, kde vypovedala svedkyňa H. L., ktoré mal vykonať na pojednávaní dňa 26.02.2014.
Právny zástupca žalobcu sa 26.02.2014 zúčastnil pojednávania na Okresnom súde Prešov sp.zn.

16C/433/2012, ktoré sa začalo o 13,00 hod., pričom odôvodnene predpokladal, že toto sa ukončí
do 14,00 hod., a preto sa bude môcť zúčastniť pojednávania vo veci 11C/183/2013, na ktorom bol
plánovaný výsluch svedkyne F. Y., pretože aj pojednávanie zo dňa 29.01.2014 bolo odročené za účelom
vykonania výsluchu tejto svedkyne. Žalovaný nebol žiadnym spôsobom informovaný o tom, že budú
v konaní vykonané aj iné dôkazy, aby sa k týmto, resp. k ich vykonaniu mohol vyjadriť v súlade so

zásadou kontradiktórnosti procesu. Žalovaný nemá vedomosť o tom, že by niektorý z účastníkov navrhol
vykonanie dôkazu prečítaním zápisníc z iných pojednávaní. Žalovaný je toho názoru, že postupom súdu
prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože mu nebola daná možnosť vyjadriť
sa k dôkazom vykonaným na pojednávaní dňa 26.02.2014, pričom tam boli vykonané také dôkazy -
zápisnice z iných konaní, ktoré žiaden z účastníkov nenavrhol. Zápisnica o výsluchu svedka v inom

konaní je stále dôkazom - svedeckou výpoveďou a nie listinným dôkazom, pretože súd tieto dôkazy ani
nemohol vykonať takým spôsobom, t.j. prečítaním zápisníc.

Devätnáste odôvodnenie Smernice 93/13/EHS stanovuje výnimku pre jednu zo spotrebiteľských
zmlúv a to poistnú zmluvu. Uvedená výnimka sa v rámci implementácie Smernice do vnútroštátneho

práva nepremietla. Prvostupňový súd napriek hore uvedenej skutočnosti a to neúplnej implementácií
19.odstavca Smernice 93/13/EHS do právneho poriadku SR, ktorý sa týka práve poistnej zmluvy túto
právnu normu na poistnú zmluvu neaplikoval. Rozhodcovská doložka v dôsledku priameho účinku
Smernice by nemala podliehať posudzovaniu z hľadiska neprijateľných zmluvných podmienok, nakoľko
je to v rozpore so zámerom a znením Smernice. Súd prvého stupňa neaplikoval právnu normu, ktorá

sa v dôsledku nesprávnej implementácie do právneho poriadku SR na prejednaný prípad priamo v
horizontálnych vzťahov medzi účastníkmi konania vzťahuje, a preto je potrebné napadnuté rozhodnutie
zrušiť. Súd prvého stupňa sa rovnako nevysporiadal s nesprávnou transpozíciou Smernice 93/13/EHS
do Občianskeho zákonníka a to konkrétne znenie ust.§ 53 ods.4 písm.r/, kde znenie uvedenej Smernice
bolo zaťažené hrubou prekladovou chybou pri preklade tejto Smernice do slovenského jazyka.

Žalovaný ďalej namietal, že samotný žalobný návrh má aj ďalšiu vadu a to konkrétne vadu v petite.
Návrh je neúplný a nesprávny z hľadiska § 40 v spojení s § 43 zákona č. 244/2002 Z.z. Dôvod
zrušenia rozhodcovského rozsudku rozhoduje, či sa vec vracia rozhodcovskému súdu na ďalšie konaniea rozhodnutie alebo či vec prejedná všeobecný súd. Právne záväzný je výrok súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia nenapráva vady výroku. Žalobca formuloval petit žaloby tak, že dôvod
zrušenia rozhodcovského rozsudku neuviedol. Rovnako aj samotný súd prvého stupňa v petite výroku,

v ktorom zrušil rozhodcovský rozsudok neuviedol dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku. V tejto
súvislosti poukázal žalovaný na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. Obdo 60/2011. Žalobcom
podaná žaloba a z nej vychádzajúci petit napadnutého rozsudku v časti o zrušení rozhodcovského
rozsudku neodstraňuje stav právnej neistoty ale naopak ho vytvára, pričom účelom súdneho rozhodnutia
je práve vytvorenie stavu právnej istoty a odstránenie neistoty vo vzťahoch medzi účastníkmi konania.

Aj pre uvedené je potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že súd
vo veci rozhodol napriek tomu, že ešte nebolo právoplatne rozhodnuté o okruhu účastníkov konania.
Žalovaný podal odvolanie voči uzneseniu č.k. 11C/183/2013-158 zo dňa 03.02.2014, o ktorom odvolaní
nebolo do dňa podania odvolania rozhodnuté. Na základe uvedených skutočností žalovaný žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. V prípade úspechu si žalovaný uplatňuje trovy odvolacieho, aj prvostupňového konania.

K odvolaniu žalovaného a to tak voči rozsudku, ako aj voči uzneseniu sa vyjadril vedľajší účastník
na strane žalobcu. Poukázal na to, že vedľajší účastník má rovnaké práva a povinností ako účastník
konania. Koná však iba sám za seba. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25.01.2012 sp.zn.
6Cdo/174/2011 i uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29.11.2012 sp.zn. 14Co/415/2012,

z ktorého vyplýva, že podľa ustanovenia O.s.p. sa v prípade vstupu vedľajšieho účastníka podľa
§ 93 ods.2 O.s.p. súhlas účastníka na strane ktorého vystupuje nevyžaduje. Žalobca má možnosť
vyjadriť sa, či súhlasí, resp. nesúhlasí so vstupom vedľajšieho účastníka do konania a to písomne
alebo priamo na súdnom pojednávaní. Združenie vstúpilo do konania na podnet žalobcu. Disponuje
jeho súhlasom so spracovaním osobných údajov. K tvrdeniam žalovaného o tom, že sa nejedná o

spotrebiteľský spor, vedľajší účastník uviedol, že označená právna vec je typickým spotrebiteľským
sporom. Zároveň poukázal na to, že odňatím možnosti vedľajšieho účastníka dať sa v konaní pred
súdom zastúpiť by došlo k odňatiu základného procesného práva na zastupovanie advokátom. V tejto
súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 09.08.2012 sp.zn. 15Co/169/2012.
Za podstatné považoval dodať, že žalovaný ako spoločnosť so silným ekonomickým zázemím žaluje

v konaní pred rozhodcovským súdom spotrebiteľov, svojich bývalých poistencov a to aj napriek tomu,
že Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp.zn. 19Co/352/2009 potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa o nariadení predbežného opatrenia, ktorým uložil žalovanému zdržať sa postupu podľa
zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.02.2012.
Žalovaný nerešpektuje právoplatné súdne rozhodnutie. V arbitrážnom konaní aj napriek právoplatnému

rozhodnutiu súdu naďalej žaluje stovky svojich spotrebiteľov. Tí sú následne nútení pod hrozbou
exekúcie na majetok brániť sa v konaní pred súdmi. Preto sa obrátili na združenia, a preto aj združenia,
ktorých cieľom je ochrana kolektívnych práv do konaní vstupujú a kvalifikovane bránia spotrebiteľov.
Čo sa týka otázky prerušenia konania, vedľajší účastník na strane žalobcu poukázal na to, že konania,
na ktoré žalovaný poukazuje sa týka procesných nedostatkov postupu všeobecných súdov. Čo sa

týka rozhodcovskej doložky, vedľajší účastník na strane žalobcu uviedol, že táto nebola individuálne
dojednaná priamo vo VPP časť XV. „rozhodcovské konanie“ je v niekoľkých bodoch opísané, že sám
žalovaný kreuje arbitrážny súd a že žalobca je povinný podrobiť sa arbitráži. Zároveň poukázal aj
na časť XVII. „záverečné ustanovenie“ bod 2 je zrejmé, že VPP sú neoddeliteľnou súčasťou poistnej
zmluvy. Z bodu 7 rovnako vyplýva, že spory sa budú riešiť pred arbitrážnym súdom, čo vyplýva zo

zásad dohodnutých v týchto všeobecných podmienkach. Zo samotného žalobného návrhu žalovaného
na arbitrážne konanie na strane 2, posledný odsek vyplýva, že VPP sú neoddeliteľnou súčasťou
poistnej zmluvy. To znamená, že žalobca by nemal podpísať nielen „Osobitné zmluvné dojednania k
poistnej zmluve“, ale ani „Všeobecné poistné podmienky“, o ktorých žalovaný tvrdí, že sú súčasťou
poistnej zmluvy, ani samotnú poistnú zmluvu. Len tak by sa v skutočnosti vyhol arbitrážnemu konaniu.

Rozhodcovské doložky, ktoré sú súčasťou spotrebiteľskej zmluvy sú neplatné.

Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia o tom, že rozhodcovská doložka bola vyjednaná
individuálne. Z obsahu vyjadrenia vyplýva, že vedľajší účastník navrhuje rozsudok potvrdiť.

Odvolací súd na základe podaných odvolaní preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa i uznesenie, ktoré
napadol žalovaný č.k. 11C/183/2013-158 zo dňa 03.02.2014 v zmysle zásad uvedených v ust.§ 212
O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust.§ 214 ods.1 O.s.p. s tým, že miesto a časvyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 17.07.2014 a zistil, že odvolania žalovaného
proti uzneseniu súdu prvého stupňa ani proti rozsudku súdu prvého stupňa nie sú dôvodné.

Podľa ust.§ 93 ods.2,3 O.s.p., ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi
zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného
predpisu. Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú
prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podľa ust.§ 52 ods.3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ust.§ 52 ods.4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia s tým, že
poukazuje na článok 47 ods.2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní
pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom. Je nepochybné, že nielen žalobca, ale aj každý ďalší
účastník súdneho konania môže využiť svoje ústavné právo a to za podmienok bližšie špecifikovaných

Občianskym súdnym poriadkom.

Z ust.§ 8 O.s.p. vyplýva, že účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a v zmysle
ust.§ 24 O.s.p. vyplýva, že účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupom ktorého si zvolí.

V zmysle ust.§ 25 ods.1 O.s.p. ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva rovnaké právo každého účastníka, teda aj vedľajšieho
účastníka nechať sa v konaní zastupovať a to aj advokátskou kanceláriou, či advokátom. Zo žiadneho
ustanovenia zákona nevyplýva, že by takéto právo vedľajší účastník nemal. Vedľajší účastník má podľa

názoru odvolacieho súdu právo na zastúpenie a žiadnym logickým dôvodom nemožno vyvodiť prečo by
takéto právo vedľajšiemu účastníkovi, ktorý má rovnaké postavenie ako iný účastník konania nemalo
byť priznané.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd neprihliadol na argumentáciu žalovaného, že účelom ust.§ 93 ods.2

O.s.p. nie je, aby vedľajší účastníci vstupovali do konania navonok za účelom ochrany spotrebiteľa a
následne sa nechali zastúpiť advokátom. Žalovaný je tiež zastúpený advokátom. Preto nemôže získať v
konaní výhodnejšie postavenie ako iný účastník. Nemôže preto obstáť argument žalovaného, že vedľajší
účastník je združením založený za účelom ochrany spotrebiteľov a len združenie má právo v konaní
tohto spotrebiteľa zastupovať.

Žalovaný zároveň v dôvodoch odvolania proti uzneseniu spochybňuje, že vo veci ide o spotrebiteľský
vzťah. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, že nepochybné, že poistná
zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ust.§ 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Charakter spotrebiteľskej zmluvy má aj poistná zmluva, pričom spotrebiteľská

zmluva sa uzatvára medzi dodávateľom na strane jednej a spotrebiteľom na strane druhej. Dodávateľ je
ten, ktorý pri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti. Nezáleží na tom, že dodávateľ v konkrétnej veci tak robí prostredníctvom
sprostredkovateľa na základe inej zmluvy. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzavieraní tejto zmluvy
nekoná ako podnikateľ, teda osoba, ktorá pri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom nie je rozhodujúce, či
spotrebiteľ mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy.

Súd prvého stupňa rozhodol správne, keď pripustil, aby sa konania popri žalobcovi ako vedľajší účastník
zúčastnilo Občianske združenie Ochrana spotrebiteľom a vlastníkov bytov so sídlom Škultétyho 3,

Košice - staré mesto. Preto odvolací súd uznesenie podľa ust.§ 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.Odvolací súd k tejto otázke považuje za potrebné poznamenať, že žalobca podaním zo dňa 29.07.2013,
doručenýmsúduprvéhostupňadňa31.07.2013udelildokoncasúhlassovstupomvedľajšiehoúčastníka
do konania.

Ust.§ 205 ods.2 O.s.p. taxatívne určuje dôvody, ktorými možno odôvodniť odvolanie proti rozsudku súdu
prvého stupňa vo veci samej. Nesprávny skutkový záver súdu prvého stupňa je spôsobilým odvolacím
dôvodom vtedy, ak súd pri hodnotení dôkazov nepostupuje podľa kritérií uvedených v ust. § 132 a §
135 O.s.p., teda jednotlivé dôkazy a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti nehodnotí z hľadiska

ich vierohodnosti, pravdivosti a významu pre posúdenie veci z právneho hľadiska. Nesprávne právne
posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak dôjde k omylu súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. Za mylnú aplikáciu právnych predpisov sa považuje použitie iného právneho
predpisu než sa správne mal použiť alebo aplikácia správneho právneho predpisu, ale jeho nesprávny
výklad.

Pokiaľ žalovaný namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia napadnutého rozsudku, i uznesenia a
vyporiadania sa s jeho námietkami, ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR rešpektuje právo účastníka
na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia, ktorej súčasťou je aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia ako jeden z aspektov práva na spravodlivý proces. Podľa judikatúry Ústavného súdu z práva
na spravodlivé súdne konania vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I.ÚS 46/05).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust.§ 157 ods.2 O.s.p. Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia však nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument žalovaného v konaní, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie alebo zostali sporné. Práva na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka
konania. Z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti
objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 78/05, II.ÚS 76/07).

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že právo žalovaného na riadne

odôvodnenie či už uznesenia súdu prvého stupňa alebo rozsudku, ktoré sú preskúmavané v odvolacom
konaní porušené nebolo.

Odôvodnenie rozsudku i uznesenia obsahuje nielen vysvetlenie skutkových zistení a záverov, ku ktorým
dospel súd prvého stupňa ale tiež primerané právne posúdenie týchto záverov.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci správne rozhodol. Na skutkových zisteniach súdu prvého stupňa, ktoré
zodpovedajú vykonanému dokazovaniu sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Zároveň
odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ale i uznesenia súdu prvého stupňa má podklad v zistení

skutkového stavu.

Účastníci konania dňa 30.10.2007 uzavreli poistnú zmluvu pod č. 4444900037 týkajúcu sa životného
poistenia žalobcu, ktoré malo trvať od 31.10.2007 do 31.10.2027.

Žalovaný konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti prostredníctvom sprostredkovateľa
poistenia ktorým bola F. Y.. Žalobca bol spotrebiteľom, teda fyzickou osobou. Vo veci, tak ako odvolací
súd konštatoval vyššie, ide o spotrebiteľský vzťah.

K zániku poistenia došlo dňa 30.04.2009 pre neplatenie poistného, tak ako to vyplýva z obsahu spisu

súdu prvého stupňa, ale aj zo spisu Arbitrážneho súdu Košice sp.zn. 3C/335/2012.

Súčasťou poistnej zmluvy boli aj VPP v počte 12 strán napísaných drobným písmom, ktoré podpísal aj
žalobca dňa 30.10.2007.

Podľa ust.§ 52 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy sa za spotrebiteľské
zmluvy považovali kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto
zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane
spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu nauzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti.

Občiansky zákonník účinný od 01.01.2008 za neprijateľnú podmienku v ustanovení § 53 ods. 4 písm.
r/ považuje aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Na iné vyhodnotenie takejto

neprijateľnej podmienky nie je dôvod ani u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník
účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter
neprijateľných podmienok mohli mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a v
povinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa.Občianskyzákonníkstakýmitoneprijateľnými
podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa v ust. § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti.

Keďže ust. § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§
40a Občianskeho zákonníka), išlo o neplatnosť absolútnu pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na
ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom je pre jej neprijateľnosť neplatná,

v rozhodcovskom konaní uplatnený nárok rozhodcovským súdom vôbec nemal byť prejednávaný a
rozhodnutý. Rozhodcovský súd môže totiž vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi
zmluvnými stranami bola v súlade s ust. § 3 zákona č 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov
uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli
alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom

konaní. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy, alebo formu rozhodcovskej
doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov) rozhodcovskému
súdu chýba základný predpoklad pre rozhodnutie sporu v rozhodcovskom konaní.

VprejednávanejprávnejvecivzmyslečlánkuXV.Všeobecnýchpoistnýchpodmienok,ktorésúsúčasťou

predmetnej poistnej zmluvy, bolo medzi účastníkmi dohodnuté, že všetky vzájomné spory a sporné
nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovské
konanie sa zásadne riadi zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov.

Súčasťou týchto Všeobecných obchodných podmienok pre poistenie dojednávané Prvou česko-
slovenskou poisťovňou Rapid, a.s., je aj časť XVII. - Záverečné ustanovenia a v rámci nich osobitné
zmluvné dojednania pod č. 01/2007, ktoré v bode II. formulujú vôľu účastníkov v prípade akéhokoľvek
sporu medzi zmluvnými stranami podrobiť sa rozhodcovskému konaniu v zmysle časti XV. týchto
Všeobecných poistných podmienok a toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú

doložku.

Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že takýmto spôsobom sa zabezpečilo individuálne
dojednanie predmetnej rozhodcovskej doložky, čo by znamenalo, že ak aj ide o neprijateľnú zmluvnú
podmienku v spotrebiteľskom vzťahu, pri jej individuálnom dojednaní je potrebné túto rešpektovať.

I odvolací súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (6Cdo 1/2012, 6 Cdo
3/2013) sa vysporiadala aj s touto právnou situáciou týkajúcou sa osobitného zmluvného dojednania v
rámci Všeobecných zmluvných podmienok, ktoré sú súčasťou spotrebiteľskej zmluvy a konštatovala,
že ani takto formulovaná časť Všeobecných obchodných podmienok nemá charakter individuálne

dojednanej zmluvnej podmienky.

Súd prvého stupňa správne konštatuje, že zmluva podmienka obsahujúca rozhodcovskú doložku v
článku XV. VPP, ale aj v osobitných zmluvných dojednaniach v odseku 3 je neprijateľná, a teda neplatná.
Správne súd prvého stupňa žalobe vyhovel. I odvolací súd sa stotožňuje s tým, že bol daný aj zákonný

dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa ust.§ 40 ods.1 písm.c/ zákona č. 244/2002 Z.z.
Pravidlám formálnej logiky zodpovedá i záver súdu prvého stupňa, že ďalšími uplatnenými dôvodmi
zrušenia rozhodcovského rozsudku nebolo potrebné sa zaoberať, pretože by to bolo nadbytočné.
Rozhodujúcibolprerozhodnutieuznanýdôvodpodľaust.§40 písm.c/ sdôsledkomzáveruonedostatkuprávomoci rozhodcovského súdu, keďže ďalšie dva dôvody uplatnené žalobou takýto dôsledok nemajú
(§ 43 zákona č. 244/2002 Z.z.).

K odvolacej námietke žalovaného, že rozhodcovská doložka bola dohodnutá individuálne a súd prvého
stupňa nesprávne vyložil záznam o požiadavkách a potrebách klienta zo dňa 28.12.2009 podpísaný
žalobcom, odvolací súd uvádza, že ide o predtlačený formulár, ktorý obsahuje časť o sťažnostiach na
vykonávanie sprostredkovania poistenia sprostredkovateľom poistenia a v jej rámci informáciu, že na
mimosúdne vyrovnanie možno využiť inštitút rozhodcovského konania v zmysle zákona č. 244/2002

Z.z. o rozhodcovskom konaní a všeobecných poistných podmienok platných od 21.05.2007. Možno
prisvedčiť súdu prvého stupňa, že uvedená je absolútne bezvýznamná pre tento spor, nepreukazuje, že
by boli poskytnuté informácie spotrebiteľovi v rozhodcovskom konaní, ale upozorňuje len na možnosť
riešenia sporov v rozhodcovskom konaní, navyše nie sporov z poistenia, ale zo sprostredkovania
poistenia a nie v zmysle aktuálnych VPP, v danom prípade platných od 01.01.2009, ale skorších VPP
platných od 21.05.2007.

Možno prisvedčiť súdu prvého stupňa, keď v danom prípade poukázal aj na výpoveď žalobcu a svedkyne
F. Y., z ktorých vyplynulo, že k žiadnemu individuálnemu vyjednávaniu nedošlo.

K odvolacej námietke žalovaného, že v danom prípade bolo potrebné vykonať test primeranosti a že

došlo k zníženiu gama nákladov, odvolací súd uvádza, že vzhľadom na uznaný dôvod podľa ust.§
40 ods.1 písm.c/ zákona č. 244/2002 Z.z. čo do nedostatku právomoci rozhodcovského súdu týmito
námietkami sa odvolací súd nezaoberal.

K ďalšej odvolacej námietke žalobcu, že došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom z jeho strany, lebo

súd vykonal dokazovanie oboznámením svedeckých výpovedí sprostredkovateľov v iných konaniach a
žalovaný nebol prítomný na pojednávaní, odvolací súd poukazuje na ust.§ 122 ods.1 O.s.p. s tým, že
dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez
ústneho pojednávania. Z ust.§ 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických

aj právnických osôb, listiny, ohliadkach a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazov
predpísaný, určí ho súd.

Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že tieto listinné dôkazy neboli rozhodujúce pre záver, že
k žiadnemu individuálnemu vyjednávaniu nedošlo. Súd prvého stupňa tieto spomína iba popri výpovedi

svedkyne F. Y. a výpovedi žalobcu.

K odvolacej námietke žalovaného o nerešpektovaní ust.§ 118 ods.2 O.s.p. súdom prvého stupňa
odvolací súd uvádza, že vzhľadom k žalovanému, ktorý sa pojednávania na súde prvého stupňa
nezúčastnil nemôže mať skutočnosť, že súd prvého stupňa v zápisnici nepoznamenal, prípadne vôbec

nerealizoval v konaní ust.§ 118 ods.2 O.s.p. žiaden právny význam.

Odvolací súd má za to, že rozsudok je dostatočne preskúmateľný, jeho odôvodnenie má náležitosti
uvedené v ust.§ 157 ods.2 O.s.p. Súd prvého stupňa sa vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup je v odôvodnení rozsudku dostatočne vysvetlený, nielen s

poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne
závery, ktoré prijal.

Neprítomnosť žalobcu, prípadne to, že nevedel, že budú prečítané na pojednávaní záznamy o
svedeckých výpovediach iných sprostredkovateľov vo veciach prejednávaných v iných senátoch

Okresného súdu Prešov nepovažuje odvolací súd za postup odnímajúci žalovanému možnosť konať
pred súdom. Odvolací súd poukazuje znova na skutočnosť, že rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých
dôkazov budú vykonané patrí vždy výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods.1 O.s.p.).

Súd prvého stupňa správne postupoval pokiaľ žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku vyhovel.

Nedôvodná je i námietka žalovaného o povinnosti súdu rozhodnúť o pokračovaní v ďalšom konaní
vo výrokovej časti rozsudku. V danom prípade platí ust.§ 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. v znení
neskorších predpisov, podľa ktorého, ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a/a c/ pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej
žalobe. Zákonným dôsledkom úspešného popretia platnosti rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/
zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov) je pokračovanie v konaní vo veci, a preto o tejto

povinnosti priamo vyplývajúcej z právneho predpisu nie je potrebné rozhodovať osobitným výrokom.

Správne súd prvého stupňa rozhodol i čo do zamietnutia návrhu na prerušenie konania.

Podľa ust.§ 109 ods.2 písm.c/ O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,

ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.

I odvolací súd je toho názoru, že nie sú splnené zákonné podmienky na prerušenie konania. Predložený
Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 499/2012 z 10.07.2013, ktorý žalovaný pripojil k svojmu
procesnému návrhu sa týka iba procesných nedostatkov postupu všeobecných súdov v súvislosti

so zásadou kontradiktórnosti, ktorej porušenie znamenalo zásah do konkrétnych ústavných práv
žalovaného. Ústavný súd sa s problémom, ktorý je predmetom daného sporu, teda otázkou platnosti
rozhodcovskej zmluvy nezaoberal.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust.§ 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil,

pričom v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v podrobnostiach poukazuje na správne a presvedčivé dôvody
rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré odkazuje.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p., podľa
ktorého žalovaný ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalobcovi

žiadne preukázateľné trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli, preto táto náhrada nebola priznaná
žiadnemu z účastníkov. Vedľajší účastník návrh v zmysle § 151 ods.1 O.s.p. neuplatnil. Preto vo vzťahu
k nemu odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.