Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 10C/152/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613206049
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Uličná

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2016:5613206049.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš sudkyňou JUDr. Evou Uličnou v právnej veci žalobcu Y. U., W.. XX. X.

XXXX, trvale bytom M. XX, zastúpeného splnomocneným zástupcom HKP Legal, s. r. o., so sídlom v
Bratislave, Sasinkova 6, IČO: 36 727 334, proti žalovanému Slovenská republika, v menej ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhrady
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, takto

r o z h o d o l :

Žaloba s a z a m i e t a.

Žalovanému s a p r i z n á v a náhrada trov konania vo výške 25,40 eura, ktoré je žalobca povinný

zaplatiť žalovanému do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou, doručenou Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 7. 6. 2013, sa žalobca domáhal voči
žalovanému zaplatenia 1.678 eur ako aj náhrady trov konania. V žalobe uviedol, že bol v postavení
povinného v exekučnej veci vedenej na Exekútorskom úrade JUDr. Jána Gavuru pod sp. zn. EX
1110/11, o vymoženie pohľadávky v sume 1.398 eur s prísl.. Exekučným titulom bol rozsudok Okresného
súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 5. 2. 2010, č. k. 7C/10/2010-32. V exekučnej veci mu bolo doručené
upovedomenie o začatí exekúcie, v ktorom exekútor vyčíslil predbežné trovy exekúcie na 173,50 eura
ako 10 % odmena z dlžného výživného, 1.678 eur ako 20 % odmena za opakujúce sa plnenia, 20

eur ako náhrada hotových výdavkov a 374,30 eura ako DPH. Dňa 19. 10. 2011 uhradil vymáhanú
istinu, vrátane príslušenstva, ako aj predbežné trovy exekúcie. Po úhrade vymáhanej sumy nedošlo
k vydaniu exekučného príkazu, ani k vymoženiu žiadneho opakujúceho sa plnenia. Svoje povinnosti,
uložené exekučným titulom, si plní dobrovoľne, v lehote zročnosti. Napriek skutočnosti, že uhradil trovy
exekúcie, má za to, že nárok exekútora na odmenu vo výške 20 % z opakujúceho sa plnenia v zmysle
§ 4 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 405/2006 Z. z. v platnom znení nevznikol, nakoľko
opakujúce sa plnenia, ktorých zročnosť nastala po úhrade vymáhanej sumy, neboli v čase vyčíslenia

napadnutej odmeny splatné a z uvedeného dôvodu nebol rozsudok v tejto časti vykonateľný. Preto
nemohol predstavovať ani exekučný titul, a preto nemohol vzniknúť ani nárok exekútora na napadnutú
odmenu. Exekútorovi bola poskytnutá úhrada odmeny vo výške, ako keby exekučná činnosť skutočne
prebehla, napriek skutočnosti, že exekútor exekučné úkony reálne nevykonal. Exekútor tak nadobudol
odmenu za úkony, ktoré nevykonal. Exekútor si vyčíslil odmenu za výkon exekučnej činnosti vo výške
10 % z istiny a príslušenstva priznaného exekučným titulom v zmysle § 5 ods. 2 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 405/2006 Z. z. a zároveň mu bola poskytnutá platba vo výške 20 % v zmysle § 5 ods.

1 uvedenej vyhlášky, teda za rovnakých skutkových okolností došlo k prijatiu odmeny v dvoch rozličných
sadzbách, ktoré sú vo vzájomnom rozpore. Exekútorovi teda nárok na napadnutú odmenu nevznikol.
Listom zo dňa 10. 7. 2012 vyzval exekútora na vrátenie napadnutej odmeny. Exekútor mu listom zo dňa
12. 7. 2012 odpovedal, že postupoval správne a uvedenú odmenu mu nevrátil. Proti postupu exekútorapodal aj sťažnosť na Slovenskú komoru exekútorov dňa 20. 7. 2012. Slovenská komora exekútorov
mu listom zo dňa 8. 8. 2012 odpovedala, pričom sa vôbec nezaoberala skutočnosťami uvedenými v
sťažnosti. Následne sa listom zo dňa 17. 8. 2012 obrátil na žalovaného so žiadosťou o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších
predpisov. Dňa 18. 2. 2013 mu žalovaný oznámil, že žiadosť považuje za nedôvodnú.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe, doručenom súdu dňa 10. 7. 2014, uviedol, že zákon
č. 514/2003 Z . z. ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu

spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, ktorými sú nezákonné rozhodnutie, resp.
nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Uvedené podmienky musia byť splnené súčasne.
Exekúcia bola začatá z dôvodu dobrovoľného neplatenia výživného a nerešpektovania právoplatného
a vykonateľného rozsudku, čo vyústilo vo vznik pohľadávky na strane oprávneného vo výške 1.398
eur, ktorý sa až 26. 9. 2011, teda viac ako rok a pol po právoplatnosti záväzného rozsudku, domáhal

plnenia v zmysle rozsudku. Žalobca si vedenie exekúcie voči svojej osobe v plnej miere zavinil sám,
rovnako ako vydanie upovedomenia o začatí exekúcie, z ktorého vyplývali trovy exekúcie. Žalobca
nevzniesol u súdneho exekútora do 3 dní námietky proti trovám exekúcie. Ak mal za to, že si exekútor
nesprávne vyrubil odmenu aj za opakujúce sa plnenia, mal možnosť sa voči uvedenému brániť. Ak
nepodal námietky voči trovám exekúcie a dobrovoľne plnil bezprostredne po doručení upovedomenia,

javilo sa, že nemá výhrady voči vyčísleniu trov exekúcie a súhlasí s nimi. Žalobca si minimálne
nesplnil všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka. V konaní nemôže dôjsť
k preskúmavaniu správnosti postupu exekútora, resp. oprávnenosti vyčíslených trov, nakoľko by súd
nahrádzal činnosť exekučného súdu, ktorý bol jediný oprávnený uvedené preskúmavať. Žalobca v
žalobe tvrdí, že nemalo dôjsť k vyrubeniu odmeny za opakujúce sa plnenia, inými slovami, že došlo k

plneniu bez právneho dôvodu, čo je právne kvalifikovateľné ako bezdôvodné obohatenie. Ak sa teda súd
stotožní s konštatovaním pochybenia na strane exekútora, nie je založená zodpovednosť žalovaného,
nakoľko uvedené konanie exekútora by bolo možné kvalifikovať jedine ako konanie, ktoré viedlo k
bezdôvodnému obohateniu. Pokiaľ by súd dospel k záveru, že odmena vo výške 1.678 eur bola zo
strany exekútora vyčíslená nesprávne, takto vyplatené prostriedky nie je možné bez ďalšieho považovať

za škodu spôsobenú žalobcovi konaním exekútora. Žalobca v takom prípade vo vzťahu k exekútorovi
disponuje pohľadávkou a exekútor je povinný prostriedky vymožené v prospech žalobcu vydať. Pokiaľ
nedôjde k postúpeniu takto prijatých prostriedkov, tieto sú na účte exekútora zadržiavané bez právneho
dôvodu, avšak pokiaľ nie sú spotrebované, nie je možné hovoriť o vzniku škody. Aj v prípade, že by
sa preukázalo, že prostriedky na osobitnom exekútorskom účte nepostačujú na uspokojenie nároku

žalobcu, znamená to len skutočnosť, že súdny exekútor s týmito prostriedkami neoprávnene nakladal,
pričom ich nadobudol do svojho výlučného majetku bez právneho dôvodu a je povinný ich žalobcovi v
zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka vydať. Ak by súd dospel k záveru, že došlo k plneniu bez
právneho dôvodu, je zrejmé, že zodpovednostný subjekt je v prvom rade exekútor JUDr. Ján Gavura,
ktorý prostriedkami disponuje. Navrhol v celom rozsahu podanú žalobu zamietnuť, keďže uplatnený

nárok je nedôvodný, nakoľko žalobca si tvrdenú škodu zavinil sám, neplnením v zmysle právoplatného
a vykonateľného rozsudku a následnou nečinnosťou, nesplnením si prevenčnej povinnosti, keď nepodal
námietky proti trovám exekúcie.

Uznesením zo dňa 30. 6. 2016 súd pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi

2.013,60 eura a náhradu trov konania. Žalobca navrhol pripustiť zmenu žaloby o daň z pridanej hodnoty
v sadzbe 20 %, predstavujúcu pomernú časť pripadajúcu na žalovanú sumu, nakoľko uvedenú sumu
zaplatil v rámci vykonanej úhrady trov exekúcie.

Na súdnom pojednávaní žalobca na podanej žalobe trval.

Žalovaný navrhol podanú žalobu zamietnuť.

Právny zástupca žalobcu poukázal na to, že žalobca si vedenie exekúcie sám nezavinil, nakoľko
v čase vykonateľnosti rozsudku nebol v takej hospodárskej situácii, ktorá by mu umožňovala platiť

súdom určené výživné. Žalobca plnil na základe aktu subjektu verejnej moci, vzťah medzi žalobcom
a súdnym exekútorom je verejnoprávnym vzťahom. Nie je preto možné vyvodzovať, že zaplatením
trov exekúcie žalobca súhlasil s ich vyčíslením. Trojdňová lehota na podanie námietok voči trovám
exekúcie bola extrémne krátka, na čo reagoval aj zákonodarca následným predĺžením uvedenej lehotyna 14 dní. Žalobca je fyzická osoba bez právneho vzdelania, preto nie je možné od neho očakávať,
aby vedel posúdiť oprávnenosť nároku exekútora na vyčíslené trovy. Lehota nebola dostatočná na to,
aby si zabezpečil zodpovedajúce právne zastúpenie. Nie je možné preukázať kauzálny nexus medzi

prípadným podaním námietok voči trovám exekúcie a vznikom škody, keďže nie je možné predpokladať,
akobysúdvovecirozhodol.Zákonnéustanovenie§415Občianskehozákonníkaprichádzadoúvahylen
vtedy, ak nebola porušená iná právna povinnosť. Zo strany súdneho exekútora však došlo k porušeniu
právneho predpisu. Do právomoci súdu v tomto konaní patrí preskúmať činnosť súdneho exekútora.
Žalobca nikdy netvrdil, že došlo k plneniu bez právneho dôvodu, ale že došlo k nesprávnemu úradnému

postupu súdneho exekútora. Právnym dôvodom plnenia bolo upovedomenie o začatí exekúcie, pričom
uvedený dôvod dodatočne neodpadol. Je irelevantné, ako škodca naloží s majetkovým prospechom,
ktorý získal zo škodovej udalosti, v tomto prípade je otázne, akým spôsobom by bolo možné
preukázať, že nedošlo k zmiešaniu uvedených prostriedkov s inými prostriedkami súdneho exekútora.
Bezdôvodné obohatenie spočíva v tom, že majetková nerovnosť, ktorá vznikla v rámci určitého
majetkového vzťahu, nevznikla právnym dôvodom. Ak je možné zistiť právny dôvod, nie je možné

aplikovať inštitút bezdôvodného obohatenia. Ak je teda možné aplikovať inštitút náhrady škody, nie je
možné aplikovať inštitút bezdôvodného obohatenia. Vzťah súdneho exekútora k žalobcovi bol vzťahom
verejnoprávnym, pri výkone činnosti štátneho orgánu, čo vylučuje existenciu bezdôvodného obohatenia.
Existenciu bezdôvodného obohatenia vylučuje aj princíp subsidiarity bezdôvodného obohatenia. Aj
Slovenská komora súdnych exekútorov vo svojom vyjadrení žiadnym spôsobom nevyvrátila námietky

a argumentáciu žalobcu. V prípade, ak sa jedná o opakujúce sa dávky, základom na určenie odmeny
súdneho exekútora je trojročné plnenie, avšak len vtedy, ak súdny exekútor vykoná úkony exekúcie,
ak sú vymožené. V tomto prípade sa jednalo len o predbežné trovy exekúcie, pričom povinnosť
na opakujúce sa plnenia ani nenadobudla zročnosť, rozsudok nenadobudol vykonateľnosť. Keďže
absentoval exekučný titul, neexistoval ani základ na určenie odmeny exekútora. Nesplnenie oprávnenia

podať námietky voči trovám exekúcie nie je možné dávať na ťarchu žalobcovi. Žalobca plnil dobrovoľne
v plnej výške, čím chcel predísť ďalším komplikáciám a ďalšiemu zvyšovaniu nákladov na jeho strane.
Žalobca preukázal škodu, porušenie povinnosti na strane exekútora, nezákonný, nesprávny úradný
postup, ako aj kauzálny nexus medzi týmito dvoma skutočnosťami. Navrhol podanej žalobe v celom
rozsahu vyhovieť.

Poverená zamestnankyňa žalovaného na súdnom pojednávaní uviedla, že zotrvávajú na písomnom
vyjadrení podanom k žalobe. Žalobca mal v postavení povinného možnosť podať námietky voči trovám
exekúcie, o čom bol aj poučený. Uvedenú možnosť nevyužil. Súdny exekútor postupoval podľa platného
Exekučného poriadku a vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Vyúčtovanie trov

exekúcie nebolo žiadnym spôsobom spochybnené, a to ani exekučným súdom. Aj sťažnosť žalobcu,
podaná na Slovenskú komoru exekútorov, bola vybavená ako neopodstatnená. V prípade, ak sa
rozhoduje o trovách exekúcie, súdny exekútor je účastníkom exekúcie, koná v rámci výkonu slobodného
povolaniavosvojommeneanasvojúčet,pretomôžebyťsubjektomvydaniabezdôvodnéhoobohatenia.
V konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup súdneho exekútora. Žalobca dokonca sám

vyzýval súdneho exekútora na vrátenie odmeny, nakoľko nárok naň mu nevznikol. Žalobca nepreukázal
nesprávny úradný postup súdneho exekútora. Ak by aj v danom prípade vznikla škoda, nejedná sa o
škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, ale o bezdôvodné obohatenie
v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Navrhla podanú žalobu v celom rozsahu
zamietnuť.

Žalobca pri výsluchu na súdnom pojednávaní uviedol, že neplatil výživné, nakoľko mal problémy
s lízingami, mal finančné problémy, vyplácal bývalú manželku z bezpodielového spoluvlastníctva
manželov. Nepočítal s tým, že bude podaný návrh na exekúciu, nakoľko sa predtým so synom dohodol,
že s úhradami počká. Námietky voči trovám exekúcie si nepodal, nakoľko nie je právnik, nevenoval tomu

ani čas, bol z toho znechutený. Po zaplatení sumy 4.000 eur súdnemu exekútorovi už pravidelne výživné
platil a žiadne úkony súdneho exekútora voči nemu vykonávané neboli.

Z listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, a to upovedomenia o začatí exekúcie zo dňa 6.
10. 2011, príjmového pokladničného dokladu zo dňa 19. 10. 2011, sťažnosti zo dňa 20. 7. 2012, žiadosti

o vrátenie zaplatenej odmeny zo dňa 10. 7. 2012, stanoviska Slovenskej komory exekútorov zo dňa 8.
8. 2012, odpovede JUDr. Jána Gavuru zo dňa 12. 7. 2012, žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody zo dňa 17. 8. 2012, oznámenia o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu
škody zo dňa 12. 2. 2013, obsahu exekútorského spisu súdneho exekútora Mgr. Bernarda Janíka sp.zn. EX 1110/11 (pôvodne exekútorský spis JUDr. Jána Gavuru) a obsahu pripojeného spisu Okresného
súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 10Er/1586/2011, súd zistil nasledovný skutkový stav:

Y. U. ako oprávnený podal dňa 25. 9. 2011 súdnemu exekútorovi JUDr. Jánovi Gavurovi návrh na
vykonanie exekúcie proti žalobcovi ako povinnému na vymoženie zameškaného výživného za obdobie
od apríla 2011 do septembra 2011 vo výške 1.398 eur a bežného výživného od októbra 2011 do budúcna
vo výške 233 eur mesačne, ako aj trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní. Exekučným titulom
bol rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 5. 2. 2010, č. k. 7C/10/2010-32, ktorým sa

žalobca (v procesnom postavení odporcu) zaviazal prispievať na výživu maloletého Y. U. sumou 233
eur mesačne. Okresný súd Liptovský Mikuláš dňa 30. 9. 2011 vydal poverenie č. 5505 032210, ktorým
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť zameškané
výživné vo výške 1.398 eur za obdobie od apríla 2011 do septembra 2011 a bežné výživné vo výške 233
eur mesačne od októbra 2011 a trovy exekúcie. Dňa 6. 10. 2011 vydal súdny exekútor upovedomenie
o začatí exekúcie, v ktorom vyčíslil trovy exekúcie ku dňu vydania upovedomenia na 2.245,80 eura, z

toho 10 % odmena exekútora z dlžného výživného 173,50 eura, 20 % odmena z opakujúceho sa plnenia
1.678 eur, náhrada hotových výdavkov 20 eur a 20% DPH 374,30 eura. Žalobca prevzal upovedomenie
o začatí exekúcie dňa 18. 10. 2011. Dňa 19. 10. 2011 žalobca zaplatil súdnemu exekútorovi 4.000,21
eura. Dňa 6. 10. 2011 vydal súdny exekútor príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v
banke. Dňa 19. 10. 2011 súdny exekútor zrušil upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľností

a zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX pre
katastrálne územie N. I. z dôvodu, že pohľadávka bola uhradená. Dňa 19. 10. 2011 súdny exekútor zrušil
príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky zo všetkých účtov povinného vedených v banke.

Dňa 10. 7. 2012 požiadal žalobca súdneho exekútora JUDr. Jána Gavuru o vrátenie sumy 1.678

eur a DPH 335,60 eura, nakoľko opakujúce sa plnenia nie sú poskytované oprávnenému ako
výsledok exekučnej činnosti súdneho exekútora. Má za to, že na strane súdneho exekútora došlo
k bezdôvodnému obohateniu. Súdny exekútor JUDr. Ján Gavura dňa 12. 7. 2012 v odpovedi na
žiadosť žalobcu uviedol, že v exekučnom konaní vydal upovedomenie o začatí exekúcie, nebol vydaný
exekučný príkaz, pretože povinný sa dostavil na exekútorský úrad, splnil si povinnosť uvedenú v

upovedomení o začatí exekúcie a súčasne boli vykonané úkony na odblokovanie účtov povinného a
zrušenie exekučného záložného práva. Vyúčtovanie odmeny exekútora vychádza z § 4 ods. 1 vyhlášky
č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov, ako aj
§ 4 ods. 2 citovanej vyhlášky.

Žalobca dňa 20. 7. 2012 podal sťažnosť na Slovenskú komoru súdnych exekútorov v exekučnej veci
vedenej JUDr. Jánom Gavurom pod sp. zn. EX 1110/11, ktorú odôvodnil tým, že v exekučnom konaní
uhradil dňa 19. 10. 2011 predbežné trovy exekúcie, hoci nárok na trovy exekúcie vo výške 1.678
eur súdnemu exekútorovi nevznikol. Súdny exekútor nadobudol odmenu za úkony, ktoré nevykonal.
Súdneho exekútora vyzval na vrátenie napadnutej odmeny, exekútor mu však oznámil, že postupoval

správne. Požiadal o prešetrenie činnosti súdneho exekútora. Slovenská komora súdnych exekútorov
dňa 8. 8. 2012 žalobcovi oznámila, že súdny exekútor nie je kompetentný skúmať zákonnosť,
vykonateľnosť, či pôvod exekučného titulu, ani rozhodovať o hmotnoprávnych nárokoch účastníkov
konania.Ozákonnostiexekúcierozhodujepríslušnýexekučnýsúdpriudeľovanípoverenianavykonanie
exekúcie. Poukázala na zákonné ustanovenie § 201 ods. 2 Exekučného poriadku o možnosti účastníka

konania vzniesť u exekútora do 3 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti
trovám exekúcie. V zmysle § 218a ods. 3 Exekučného poriadku sa nemôže zaoberať opodstatnenosťou
výšky trov exekúcie uplatnených súdnym exekútorom v exekučnom konaní. Súdny exekútor postupoval
v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku, a preto považuje sťažnosť za neopodstatnenú.

Dňa 17. 8. 2012 požiadal žalobca žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v
celkovej výške 1.678 eur v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalovaný dňa 12. 2. 2013
oznámil žalobcovi, že žiadosť bola predbežne prerokovaná a nebolo jej vyhovené. Vo veci nebolo, podľa
názoru žalovaného, preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci. Preto považuje žiadosť za nedôvodnú.

Podľa § 5 ods. 2 Exekučného poriadku, vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku, účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú
účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o
trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Podľa § 200 ods. 1 prvá veta Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada
hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196).

Podľa § 4 ods. 1, 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách

súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov, základom na určenie odmeny súdneho exekútora za
výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymoženej pohľadávky, ak ďalej nie
je ustanovené inak (§ 6, § 14 až 16).
Ak však ide o exekúciu na podklade exekučného titulu, v ktorom sa oprávnenému priznáva právo na
opakujúce sa dávky, základom na určenie odmeny súdneho exekútora je trojročné plnenie.

Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, v znení účinnom do 31. 12. 2012, (ďalej len „zákon o zodpovednosti za
škodu“), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 3 zákona o zodpovednosti za škodu, vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z
poverenia súdu podľa osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona o zodpovednosti za škodu, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

V súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd podanú žalobu žalobcu zamietol, nakoľko nemal
preukázanú jej dôvodnosť. Žalobca sa žalovaného nároku domáhal právnym dôvodom náhrady škody

spôsobenej orgánom verejnej moci (súdnym exekútorom) pri výkone verejnej moci v zmysle zákona
o zodpovednosti za škodu. V zmysle § 4 ods. 1 písm. a) bod 3 zákona o zodpovednosti za škodu
za žalovaného označil Slovenskú republiku, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, keďže škodu mu mal spôsobiť súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej
z poverenia súdu podľa Exekučného poriadku. Žalobca v podanej žalobe tvrdil, že škoda mu mala

byť spôsobená nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti,
spočívajúcom vo vyčíslení výšky predbežných trov exekúcie v rozpore s vyhláškou Ministerstva
spravodlivosti SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších
predpisov. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že v exekučnom konaní, vedenom súdnym
exekútorom JUDr. Jánom Gavurom pod sp. zn. EX 1110/11, vo veci oprávneného Y. U. a žalobcu

ako povinného o vymoženie zameškaného výživného a bežného výživného, žalobca na základe
upovedomenia o začatí exekúcie zaplatil súdnemu exekútorovi predbežne vyčíslené trovy exekúcie
vo výške 2.245,80 eura. Uvedená skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná a bola aj preukázaná
listinnými dôkazmi (príjmovým pokladničným dokladom). Súdny exekútor si predbežné trovy exekúcievyčíslil podľa § 4 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z. z. zo splatného výživného
a v zmysle § 4 ods. 2 citovanej vyhlášky z bežného výživného, ako opakujúceho sa plnenia, vo výške
trojročného plnenia. Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 241/2011),

odmena prináleží súdnemu exekútorovi za vykonanie určitej činnosti, t. j. za vykonanie exekučnej
činnosti, takže súdny exekútor si nemôže nárokovať vyplatenie odmeny za niečo, čo nevykonal, resp.
za činnosť, ktorú nevykonal, keďže v danom prípade exekučný titul síce oprávnenému priznával aj
opakujúce sa peňažné plnenie, avšak túto časť priznaného nároku nebolo potrebné nútene vykonať za
pomoci súdneho exekútora. Medzi účastníkmi bolo nesporné a uvedená skutočnosť bola preukázaná aj

z pripojeného exekútorského spisu a spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 10Er/1586/2011,
že žalobca ako povinný v exekučnom konaní zaplatil na základe upovedomenia o začatí exekúcie
splatné výživné a následne platil bežné výživné oprávnenému dobrovoľne. Súdnemu exekútorovi
preto prináležala odmena len za vykonanie exekučnej činnosti, t. j. z vymoženej sumy splatného
výživného. Súdnemu exekútorovi neprislúchala odmena zo sumy opakujúceho sa plnenia v zmysle §
4 ods. 2 citovanej vyhlášky, nakoľko túto časť priznaného a v exekučnom konaní uplatneného nároku

oprávneného nebolo potrebné vykonať za pomoci súdneho exekútora. Napriek uvedenej skutočnosti
však nemal súd preukázanú dôvodnosť podanej žaloby, nakoľko, podľa ustálenej judikatúry (napr.
nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 165/2012, III. ÚS 361/2009), nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom súdnom konaní
uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného

obohateniavočitomu,ktotentoprospechzískalajepovinnýhovydať.Pokiaľmáúčastníkpohľadávkuna
vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť
štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne
uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia.
Aktívnu legitimáciu na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. má

ten,komuvnikloprávonanáhraduškody,tedaten,ukohosúsplnenévšetkypredpokladyzodpovednosti
štátu za škodu, vrátane základného predpokladu tejto zodpovednosti, a to vzniku samotnej škody.
Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej
ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného
obohatenia. Kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho

získal,resp.kýmnepreukázalbezúspešnédomáhaniesavydaniatohtoobohatenia,niejedanýzákladný
predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia samotnej
škody. Žalobca v konaní namietal možnosť vzniku bezdôvodného obohatenia na strane súdneho
exekútora z dôvodu, že súdny exekútor vykonáva pri výkone exekučnej činnosti štátnu moc a vzťah
medzi ním a súdnym exekútorom je preto vzťahom verejnoprávnym, čo vylučuje možnosť vzniku

bezdôvodného obohatenia ako inštitútu súkromného práva. Podľa citovaného nálezu Ústavného súdu
SR II. ÚS 165/2012, výkon exekučnej činnosti súdneho exekútora predstavuje zverený výkon štátnej
moci. Z toho dôvodu sa na súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti vzťahuje aj právny režim
náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Pri realizácii úkonov exekučného konania nie je súdny
exekútor nositeľom základných práv a slobôd, ale naopak, ako predstaviteľ verejnej moci sa podieľa

na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základných práv účastníkov exekučného
konania. Avšak, čo sa týka postavenia súdneho exekútora v súvislosti s rozhodovaním súdu o trovách
exekúcie a o jeho odmene, je jeho postavenie odlišné. Exekučný poriadok v ustanovení § 37 ods. 1
priznáva súdnemu exekútorovi postavenie účastníka konania, ak súd rozhoduje o trovách exekúcie.
Pokiaľ ide o postavenie súdneho exekútora vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách exekúcie, prevažuje

aspekt jeho postavenia ako osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, ktorá má ekonomický záujem na
priebehu a výsledku exekučného konania, a ktorej majetkové práva môžu byť rozhodovaním orgánov
verejnej moci dotknuté. V záujme poskytovania materiálnej ochrany práv je podľa ústavného súdu
potrebné posudzovať postavenie súdneho exekútora v exekučnom konaní v súvislosti s rozhodovaním
o trovách exekúcie alebo odmene súdneho exekútora odlišne od jeho postavenia vykonávateľa verejnej

moci, ktoré má pri realizácii úkonov exekučného konania. V konaní, v ktorom exekučný súd rozhoduje
o trovách exekúcie a o odmene exekútora, je exekútor účastníkom konania tak, ako je ním aj povinný z
exekúcie, je nositeľom základných ľudských práv a slobôd, je vykonávateľom slobodného povolania na
účely vytvárania zisku. Čo sa týka odmeny, súdny exekútor koná vo vlastnom mene a na vlastný účet,
preto záver, že v tomto postavení nemôže byť subjektom zodpovedným z bezdôvodného obohatenia, je

podľa ústavného súdu nesprávny a nelogický. Pokiaľ by ústavný súd pripustil správnosť argumentácie,
že súdny exekútor nemôže byť subjektom zodpovedným z titulu bezdôvodného obohatenia, pretože
vzťah medzi súdnym exekútorom a povinným je vzťahom verejnoprávnym, potom by bolo nutné dospieť
aj k záveru, že práve z titulu tohto verejnoprávneho vzťahu by sa do bezdôvodného obohatenianemohol dostať ani povinný ako účastník tohto verejnoprávneho vzťahu. Navyše by tento výklad
právnej normy poskytoval súdnemu exekútorovi široký priestor na potenciálne zneužívanie svojho
postavenia s vedomím, že zodpovednosť za jeho bezdôvodné obohatenie prevezme štát, a to vo

forme zodpovednosti za škodu. Z citovaných právnych záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky
jednoznačne vyplýva, že súdny exekútor v prípade rozhodovania o trovách exekúcie, teda aj o jeho
odmene, má postavenie účastníka konania, koná vo vlastnom mene a na vlastný účet, preto môže
vzniknúť na jeho strane bezdôvodné obohatenie. Pokiaľ žalobca poukazoval na uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 14. 1. 2010, sp. zn. 3 Cdo 58/2009, podľa ktorého, vzhľadom na povahu vzťahu

povinného a súdneho exekútora, ktorý nemôže byť považovaný za súkromnoprávny vzťah, na
strane súdneho exekútora nemôže dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, uvedené uznesenie časovo
predchádzalo vyššie uvedenému nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 165/2012 zo dňa 13. 2. 2013.
Plnenie, poskytnuté žalobcom súdnemu exekútorovi v rozsahu prevyšujúcom výšku odmeny súdneho
exekútora podľa vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení
neskorších predpisov, predstavuje plnenie bez právneho dôvodu (keďže takéto plnenie zákon súdnemu

exekútorovi nepriznáva), teda predstavuje bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 Občianskeho
zákonníka na strane súdneho exekútora. Žalobca si preto, podľa vyššie citovaných nálezov Ústavného
súduSR,moholuplatniťnároknanáhraduškodyspôsobenejprivýkoneverejnejmocivzmyslezákonač.
514/2003 Z. z. len vtedy, ak by nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného
obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať, teda voči súdnemu exekútorovi.

Žalobca síce súdneho exekútora na vydanie bezdôvodného obohatenia vyzval, avšak žalobou si uplatnil
nárok na náhradu škody voči štátu, v ktorého mene koná Ministerstvo spravodlivosti SR. Keďže žalobca
nepreukázal,žesabezúspešnedomáhal vydaniabezdôvodnéhoobohateniavočitomu,ktobezdôvodné
obohatenie získal (súdnemu exekútorovi), škoda mu, v zmysle citovaných nálezov Ústavného súdu SR,
ešte nevznikla, preto si nemohol uplatniť nárok na jej náhradu voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.

z.. Pokiaľ aj poukazoval žalobca na subsidiaritu možnosti aplikácie ustanovení o vydaní bezdôvodného
obohatenia vo vzťahu k iným právnym dôvodom plnenia, uvedená právna argumentácia je v rozpore
s právnymi názormi uvedenými v citovaných nálezoch Ústavného súdu SR. Vzhľadom na dôvody
zamietnutia žaloby sa súd už bližšie nezaoberal ďalšou právnou argumentáciou žalovaného, ktorou
spochybňoval uplatnený nárok žalobcu.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo
veci úspech nemal.

V súlade s citovaným zákonným ustanovením súd priznal náhradu trov konania v celom rozsahu
úspešnému žalovanému. Žalovaný si uplatnil náhradu cestovných výdavkov služobným motorovým
vozidlom v celkovej výške 35,55 eura. Súd však priznal žalovanému len náhradu účelne vynaložených
výdavkov na cestovné prostriedkom verejnej hromadnej dopravy, nakoľko žalovaný nepreukázal, že
okolnosti prípadu, najmä vzhľadom na začiatok nariadeného súdneho pojednávania, by odôvodňovali

použitie služobného motorového vozidla. Preto súd priznal žalovanému náhradu cestovného za účasť
na súdnom pojednávaní dňa 30. 6. 2016 prostriedkom verejnej dopravy na trase Bratislava - Liptovský
Mikuláš a späť v sume 25,40 eura (2 x 12,70 eura).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku m o ž n o p o d a ť odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozsudku

prostredníctvom Okresného súdu Liptovský Mikuláš na Krajský súd v Žiline v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho

sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O. s. p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
neskorších predpisov.