Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. január 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/44/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213226943
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4213226943.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v právnej veci navrhovateľky: K. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. T., Y. 4, zastúpená
JUDr. Ľubicou Bičianovou, advokátkou so sídlom Komárno, Záhradnícka 16/II, za účasti vedľajšieho
účastníka na strane navrhovateľky: Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, so sídlom Nitra,
Petzwalova 12, IČO: 42 205 735, proti odporcovi: Rapid life životná poisťovňa, a. s., so sídlom Košice,
Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, zastúpený Advokátskou kanceláriou MST PARTNERS, s. r. o., so sídlom

Bratislava, Laurinská 3, IČO: 36 861 545, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní odporcu
proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 20. októbra 2014, č. k. 14C/136/2013-143, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa) uznesením zo dňa 20. 10. 2014, č. k. 14C/136/2013-143
zamietol návrhy odporcu na prerušenie konania zo dňa 13. 01. 2014 a zo dňa 15. 01. 2014. Ďalším

výrokom pripustil vstup Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS ako vedľajšieho účastníka
na strane navrhovateľky. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 93 ods. 2, 3, 4 a§ 109 ods.
2 písm. c/ OSP. V odôvodnení uznesenia súd poukázal na to, že návrhom na začatie konania podaným
na prvostupňovom súde dňa 26. 11. 2013 sa navrhovateľka domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by
súd zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3C/3059/2012 vydaný dňa 19. 01.
2012 v právnej veci Rapid life životná poisťovňa, a. s., proti K. F., ako aj náhrady trov konania. Zároveň

podala návrh na povolenie odkladu vykonateľnosti predmetného rozhodcovského rozsudku. Okresný
súd Komárno uznesením č. k. 14C/136/2013-37 zo dňa 12. 12. 2013 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Nitre č. k. 6Co/51/2014-86 zo dňa 25. 02. 2014 odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku
sp. zn. 3C/3059/2012 vydaného dňa 19. 01. 2012 Arbitrážnym súdom Košice so sídlom Alžbetina 41,
Košice, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Dňa 13. 01. 2014 odporca doručil
súdu podanie, v ktorom navrhol prerušiť konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ OSP. Vo

svojom podaní uviedol, že obdržal nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. 07. 2013,
ktorým Ústavný súd SR konštatoval porušenie základného práva odporcu na spravodlivý proces, a
to postupom Najvyššieho súdu SR v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 2Cdo/5/2012. Predmetné
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR bolo rozhodnutím Ústavného súdu SR zrušené a je takmer totožné s
rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012, o ktoré sa navrhovateľ opiera. Ďalej uviedol, že
Ústavný súd SR uznesením č. k. II. ÚS 382/2013 zo dňa 10. 07. 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., ktorou namietala porušenie jej základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie okrem iného aj postupom a uznesením
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 z 21. 03. 2012. Z prijatia ústavnej sťažnosti dotýkajúcej sa
tohtouznesenianaďalšiekonanievspojenísnálezomústavnéhosúduvobdobnejveci(II.ÚS499/2012)
vyplýva pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, že uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/1/2012
bude zrušené. Vzhľadom k tomu, že v konaní pred Ústavným súdom SR sa zjavne rieši otázka, ktorá

môže mať význam pre toto súdne konanie, odporca navrhol, aby súd predmetné konanie prerušil do
právoplatného skončenia konania vedeného pred Ústavným súdom SR pod sp. zn. II. ÚS 382/2013,Rvp 5052/2012. Odporca predložil súdu nález Ústavného súdu č. k. II. ÚS 499/2012-47 zo dňa 10.
07. 2013 a tlačovú informáciu Ústavného súdu SR č. S II/24/2013 zo dňa 10. 07. 2013. Dňa 15. 01.
2014 bolo prvostupňovému súdu doručené vyjadrenie odporcu k vstupu vedľajšieho účastníka na strane

navrhovateľky do konania. So vstupom vedľajšieho účastníka do konania nesúhlasil, argumentujúc
tým, že vedľajší účastník do konania vstúpil bez písomného súhlasu, resp. splnomocnenia osoby, na
strane a na ochranu záujmov ktorej do konania vstúpil. Ďalej poukázal na to, že združenie na ochranu
spotrebiteľov zriadené na základe zákona č. 250/2007 Z. z. je oprávnené vstupovať len do takých
sporov, kde je kompetencia príslušného zákona. V danom prípade je však predmetom konania spor

zo služby, ktorá nespadá do pôsobnosti zákona č. 250/2007 Z. z. V prípade, ak by súd jeho návrhu
na nepripustenie vstupu vedľajšieho účastníka do konania na strane navrhovateľky nevyhovel, žiadal,
aby súd konanie prerušil, a to až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci vedenej
pod sp. zn. Rvp 8830/2013, predmetom ktorého konania je vyslovenie nesúladu právnych predpisov s
Ústavou SR, konkrétne § 93 ods. 2 OSP s čl. 19 ods. 2, 3 Ústavy SR. Súd pri rozhodovaní o návrhu
odporcu na prerušenie konania z dôvodu vedenia konania pred Ústavným súdom SR pod sp. zn. II.

ÚS 382/2013, Rvp 5052/2012 dospel k záveru, že samo podanie ústavnej sťažnosti v inej právnej
(exekučnej) veci odporcu ako sťažovateľa, ani jej prijatie Ústavným súdom SR na ďalšie konanie, nie
je takým dôvodom, pre ktorý by bolo potrebné konanie vo veci zrušenia rozhodcovského rozsudku
prerušiť. Súd je v zmysle § 135 ods. 1 OSP viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny
predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. V zmysle čl. 125 ods. 6 Ústavy SR je
všeobecne záväzné právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR vydané v konaní o súlade právnych
predpisov. Rozhodovanie súdov na Slovensku nie je založené na precedenčnom systéme, preto záver,
žeeventuálnezrušenieuvedenéhorozhodnutiaNajvyššiehosúduSRmusímaťdopadazásadnýprávny

význam pre toto konanie, nie je správny. Rozhodnutiami súdov (vrátane rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR a Ústavného súdu SR) vydanými v inej veci nie sú všeobecné súdy viazané, pretože takýto judikát
nie je možné v zmysle platných právnych noriem SR považovať za všeobecne záväzný prameň práva.
Súd navyše poznamenal, že mu je z jeho činnosti známa skutočnosť, že Ústavný súd SR uznesením č.
k. I. ÚS 41/2014-15 z 29. 01. 2014 (týka sa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 429/2012 z

30. 09. 2013), resp. č. k. I. ÚS 14/2014-35 z 22. 01. 2014 (týka sa uznesenia Najvyššieho súdom SR pod
sp. zn. 3 Cdo 74/2012 z 10. 01. 2013) obdobné ústavné sťažnosti odporcu už odmietol. S poukazom
na uvedené skutočnosti súd tento návrh odporcu na prerušenie konania zamietol, keďže neprebieha
žiadne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci.
V ďalšom svojom podaní sa odporca domáhal prerušenia konania (v prípade rozhodnutia o pripustení

vstupu vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľky do konania) z dôvodu vedenia konania pred
Ústavným súdom SR pod sp. zn. Rvp 8830/2013, predmetom ktorého konania je vyslovenie nesúladu
právnych predpisov s Ústavou SR, konkrétne § 93 ods. 2 OSP s čl. 19 ods. 2, 3 Ústavy SR. K tomuto
návrhu odporcu súd uviedol, že posúdenie súladnosti ustanovenia § 93 ods. 2 OSP s čl. 19 ods. 2 a
3 Ústavy SR nemôže nijako podmieňovať vyriešenie právnej otázky, či navrhovateľom uplatnený nárok

v predmetnom konaní je dôvodný, alebo nedôvodný a v akom rozsahu. Z uvedeného je zrejmé, že
konanie iniciované Okresným súdom Brezno na Ústavnom súde SR môže ovplyvniť len právny vzťah
medzi navrhovateľkou a vedľajším účastníkom na jej strane. Predmetom konania na Okresnom súde
Komárno je usporiadanie vzťahu medzi navrhovateľkou a odporcom, teda vzťah odlišný a rozhodnutie
Ústavného súdu SR sa ho nemôže dotknúť. Bez ohľadu na spôsob rozhodnutia Ústavného súdu v

uvedenej veci, nebude mať výsledok konania na Ústavnom súde priamy vplyv na postavenie vedľajšieho
účastníka v tomto konaní. O prípustnosti, alebo neprípustnosti vedľajšieho účastníka v spore rozhoduje
všeobecný súd podľa § 93 ods. 3 OSP. Pokiaľ by aj Ústavný súd SR v označenom konaní návrhu
vyhovel, strata účinnosti ustanovenia § 93 ods. 2 OSP by nemala automaticky za následok stratu
postavenia vedľajšieho účastníka určitého subjektu v konaní. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva by

opätovne musel rozhodnúť všeobecný súd. Výrok rozhodnutia v danej veci preto nie je podmienený
konaním vedeným na Ústavnom súde SR pod sp. zn. Rvp 8830/2013. Povinnosťou okresného súdu
je konať a o veci samej rozhodnúť. V danom prípade súd nezistil dôvody na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 2 písm. c/ OSP ani na prerušenie podľa ďalších procesných ustanovení. Pokiaľ ide o
návrh odporcu na nepripustenie vstupu Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS do konania

ako vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľky, súd v danom prípade zistil, že vedľajší účastník
na strane navrhovateľky je organizáciou zaoberajúcou sa poskytovaním ochrany práv spotrebiteľov,
pričom predmetom sporu je plnenie zo spotrebiteľského vzťahu, v ktorom má navrhovateľka postavenie
spotrebiteľa. S ohľadom na uvedené skutočnosti, navyše keď navrhovateľka písomným podaním zodňa 26. 11. 2013 vyslovila súhlas so vstupom vedľajšieho účastníka na jej strane do konania, súd návrh
odporcu na nepripustenie vstupu vedľajšieho účastníka do konania ako nedôvodný zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, žiadajúc odvolací súd, aby

rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa je nezákonné, nepreskúmateľné, súd nedostatočne zistil skutkový stav a v dôsledku
uvedeného rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konštatoval, že súdu
predložil návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ OSP, pričom návrh odôvodnil
tým, že Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. 03. 2012 rozhodol v procesnej

forme o odmietnutí dovolania. Napriek uvedenému vyslovil v odôvodnení uznesenia o odmietnutí
dovolania závery meritórnej povahy nemajúce žiaden vzťah k dôvodom odmietnutia dovolania, a to, že
v preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť
rozhodcovskej doložky, resp. že dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom
konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutie rozhodcovskej doložky. V ďalšom poukázal na Nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2008 z 01. 04. 2009. Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. II. ÚS.

499/2012 z 10. 07. 2013 konštatoval porušenie základného práva odporcu na spravodlivý proces, a
to postupom Najvyššieho súdu SR v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 2 Cdo 5/2012. Uznesením
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 382/2013 zo dňa 10. 07. 2013 Ústavný súd SR prijal na ďalšie
konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., ktorou namietala porušenie
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd okrem iného aj
postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. 03. 2012. V tomto konaní
pred ústavným súdom sa posudzuje uznesenie Najvyššieho súdu SR, ktoré konštatovalo neprijateľnosť
podobnej rozhodcovskej doložky, aká je predmetom konania vedeného pred Okresným súdom Komárno
sp. zn. 14C/136/2013, a preto výsledok konania pred ústavným súdom môže mať význam v danej

veci. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 5/2012, ktoré bolo ústavným súdom zrušené je
takmer totožné s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012. Z prijatia ústavnej sťažnosti
dotýkajúcej sa tohto uznesenia na ďalšie konanie v spojení s nálezom ústavného súdu v obdobnej veci
(II. ÚS 499/2012) vyplýva pravdepodobnosť, že uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012
bude zrušené. Ak teda ústavný súd skonštatuje, že týmto uznesením boli porušené práva odporcu v

exekučnom konaní, bude zároveň zrejmé, že Najvyšší súd SR riešil označenú otázku protiprávnym
spôsobom, a teda na jej riešenie nebude možné prihliadať. Vzhľadom k tomu je zrejmé, že v konaní
vedenom pred ústavným súdom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre súdne konanie vedené pred
Okresným súdom Komárno sp. zn. 14C/136/2013. Návrh odporcu toto súdne konanie prerušiť podľa §
109 ods. 2 písm. c/ OSP, a to až do právoplatného skončenia konania o uznesení Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 6 Cdo 1/2012 vedeného pred Ústavným súdom SR pod sp. zn. II. ÚS 382/2013, Rvp. 5052/2012
bol dôvodný a opačný názor prvostupňového súdu nebol správny. V súvislosti so vstupom vedľajšieho
účastníka do konania na stranu navrhovateľky uviedol, že navrhovateľka sa nechala v konaní zastúpiť
advokátkou. Predmetnom činnosti spotrebiteľského združenia je ochrana práv spotrebiteľov, a preto
s poukazom na vymedzený predmet činnosti spotrebiteľského združenia je odôvodnený predpoklad,

že spotrebiteľské združenie disponuje takými odbornými znalosťami, ktoré tomuto združeniu umožňujú
hájiť záujmy spotrebiteľov na zodpovedajúcej úrovni. Odbornosť a spôsobilosť práv však spochybňuje
samotná skutočnosť, že navrhovateľka sa nechala v konaní zastúpiť advokátom, a teda možno
pochybovať o tom, či je z hľadiska odborného spôsobilé toto združenie naplniť účel účasti v tomto
konaní, ktorým je ochrana záujmov spotrebiteľa. Záverom zdôraznil, že nesúhlasil a naďalej nesúhlasí

so vstupom vedľajšieho účastníka, spotrebiteľského združenia do súdneho
konania a rozhodnutie súdu o pripustení jeho vstupu považuje za nesprávne.
V písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhovateľka uviedla, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
považuje za vecne správne a navrhuje toto rozhodnutie potvrdiť. Konštatovala, že odporca svoj návrh
na prerušenie konania odôvodnil tým, že prebieha konanie pred Ústavným súdom SR pod sp. zn. II.

ÚS 382/2013, Rvp. 5052/2012 o uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012. Odporca sa
domnieva, že toto uznesenie bude zrušené z dôvodu, že toto uznesenie je takmer totožné s uznesením
NajvyššiehosúduSRsp.zn.2Cdo5/2012,ktorébolozrušenéNálezomÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS
499/2012 z 10. 07. 2013 z dôvodu porušenia základného práva žalovaného na spravodlivý proces. Nález
Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 499/2012 z 10. 07. 2013 sa však týka exekučného konania - postupu

súdov v exekučnom konaní pri vydaní poverenia pre súdneho exekútora a práva účastníkov exekučného
konania vyjadriť sa k dôkazom. Z hľadiska posúdenia platnosti, resp. Neplatnosti rozhodcovskej doložky
a rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice v predmetnej veci nález ústavného súdu nemá
zásadný význam a ani bezprostredný súvis. Prebiehajúce konanie na Ústavnom súde SR sp. zn. II. ÚS382/2013, Rvp. 5052/2012 sa tiež týka postupu súdov v exekučnom konaní pri vydaní poverenia pre
súdneho exekútora. Mala za to, že ani v prebiehajúcom konaní na Ústavnom súde SR sp. zn. II. ÚS
382/2013, Rvp. 5052/2012 o uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 sa nerieši otázka,

ktorá v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ OSP môže mať význam pre predmetné konanie. Ohľadom konania
vedeného pred Ústavným súdom SR pod sp. zn. Rvp 8830/2013 uviedla, že konanie sa týka prípadov,
kedy do súdnych konaní na strane spotrebiteľa vstupuje ako vedľajší účastník právnická osoba, ktorej
predmetomčinnostijeochranaprávspotrebiteľabezsúhlasusamotnéhospotrebiteľastakýmtovstupom
a bez súhlasu spotrebiteľa s prístupom k osobným údajom, čím dochádza k porušeniu čl. 19 ods. 2 a 3

Ústavy SR. V predmetnej veci však navrhovateľka so vstupom Združenia do súdneho konania súhlasila
a súčasne súhlasí aj s prístupom Združenia k svojim osobným údajom, t. j. nedochádza k porušeniu
ústavných práv navrhovateľka ako spotrebiteľa a nie je dôvod na prerušenie konania do právneho
rozhodnutia Ústavného súdu SR v konaní č. Rvp. 8830/2013.
Vpísomnomvyjadreníkodvolaniuodporcuvedľajšíúčastníkuviedol,žerozhodnutiesúduprvéhostupňa
považuje za vecne správne. Uviedol, že ak odporca poukazuje na to, že Ústavný súd SR svojim nálezom

sp. zn. II. ÚS 499/2012 zrušil uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 5/2012, ktoré pojednáva o
identickej rozhodcovskej doložke a zároveň prijal na ďalšie konanie ústavné sťažnosti proti uzneseniam
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012, uviedol, že podanú žalobu oprel najmä o rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 3/2013 a 6 MCdo 9/2012, ktoré sú v platnosti stále. K predloženému
nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. 07. 2013 uviedol, že tento sa týka nedostatku

postupov všeobecných súdov v súvislosti so zásadou kontradiktórnosti, ktorej porušenie znamenalo
zásah do konkrétnych ústavných práv žalovaného. Ústavný súd však nemôže nahrádzať všeobecné
súdy a preskúmavať ich názory okrem prípadov arbitrárnych rozhodnutí, a preto sa vecne sporným
problémom - otázkou platnosti rozhodcovskej doložky ani nezaoberal. Ten istý právny záver ako bol
vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 o neplatnosti rozhodcovskej doložky

bol vyslovený aj v iných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MCdo 9/2012 a 6 Cdo 3/2013. V
súvislosti so svojim vstupom do konania uviedol, že ako vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného
podnetu, čo mu umožňuje § 93 ods. 2 OSP, preto súhlas, resp. splnomocnenie osoby, na strane a
ochranu záujmov ktorej vedľajší účastník vstúpil do konania, nie je potrebný. V tomto smere poukázal na
pripomienky Európskej komisie vo veci C-470/12. Ohľadom konania vedeného pred Ústavným súdom

SR.Rvp.8830/2013uviedol,žekonaniesatýkaprípadov,kedydosúdnychkonanínastranespotrebiteľa
vstupuje ako vedľajší účastník právnická osoba, predmetom činnosti ktorej je ochrana práv spotrebiteľa,
bez súhlasu samotného spotrebiteľa a takýmto vstupom a bez súhlasu spotrebiteľa k jeho osobným
údajom. V predmetnej veci navrhovateľka so vstupom vedľajšieho účastníka, Združenia na ochranu
finančného spotrebiteľa OFS, do súdneho konania súhlasí a súčasne súhlasí aj s prístupom Združenia

k jej osobným údajom, preto nie je žiaden dôvod na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR v konaní Rvp. 8830/2013. S poukazom na uvedené skutočnosti návrhy odporcu na
prerušenie konania neboli dôvodné.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov vymedzených odvolaním (§ 212 ods. 1 OSP) a po

prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) dospel k záveru, že
uznesenie je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.
Odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c/ OSP upravuje tzv. fakultatívne prerušenie

konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Súd je
povinnýnajskôrurobiťinévhodnéopatreniadostupnýmiprocesnýmiprostriedkamiaažkeďtietozlyhajú,
môže konanie prerušiť. Výber, resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení (napr. spojenie veci,
prerušenie konania, riešenie tzv. predbežnej otázky) slúžiacich účelu racionálnej organizácie postupu
súdu pri vedení príslušného súdneho konania, je ale potrebné podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej

a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 OSP) a použiť to opatrenie, prostredníctvom
ktorého je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia a účinnejšia. Rozhodujúcim hľadiskom je teda
zásada hospodárnosti konania, preto prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako
pravidlo. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 21. 10. 2010, sp. zn. 3 Cdo 150/2010)Odvolací súd ďalej uvádza, že na prerušenie konania v zmysle citovaného ustanovenia zákona by bol
dôvod v prípade, že by išlo o takú otázku, ktorú súd nie je oprávnený riešiť, pretože spadá do právomocí
iného orgánu, napr. aj Ústavného súdu SR, prípadne ak prebieha konanie o takejto otázke, ktorá v

konečnom dôsledku môže mať vplyv na rozhodnutie vo veci. Takou by bola okolnosť alebo skutočnosť,
ktorá má vplyv priamo na merito veci.
Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
V tomto ustanovení sú vymedzené pramene práva, ktoré je povinný sudca rešpektovať. Všeobecne

záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl.
125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov práva je sudca pri rozhodovaní konkrétnej
veci viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutým v jeho rozhodnutí
vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom
odvolacieho a dovolacieho súdu.
Žiaden právny predpis teda explicitne neukladá všeobecnému súdu povinnosť byť viazaný akýmkoľvek

rozhodnutímNajvyššiehosúduSRaÚstavnéhosúduSRvydanýmvinejveci(tedanadrámecviazanosti
právnym názorom v rámci opravného konania), dokonca ani povinnosť byť viazaný stanoviskom
publikovaným v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Z toho
vyplýva záver, že súdne rozhodnutie (judikát) nie je prameňom práva, je len zdrojom argumentačnej sily
pre zabezpečenie ústavne súladnej aplikácie a interpretácie právnych noriem.

Podľa § 135 ods. 1 OSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v
rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná
(§ 109 ods. 1 písm. b/). Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre
ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný

podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku
spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.
Odvolací súd sa v tomto prípade stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, preto napadnuté
rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Na podporu správnosti tohto tvrdenia konštatuje s poukazom
na uznesenie Ústavného súdu SR z 22. 11. 2011, č. k. IV. ÚS 499/2011-25, že obsahom princípu

právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v
rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III.
ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov
verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom
sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k

orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o
tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne
a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v
právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich

v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Vzhľadomkuvedenémumáodvolacísúdzapreukázané,ženiejepotrebnépredmetnékonanieprerušiť,
keďže možno predvídať, aké rozhodnutie vydá Ústavný súd SR v konaní pod sp. zn. II. ÚS 382/13.

O sťažnosti proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR 6Cdo/1/2012 rozhoduje rovnaký senát Ústavného
súdu ako rozhodoval v konaní II. ÚS 499/2012, preto možno predpokladať, že sa senát bude pridržiavať
právneho názoru, ktorý vyjadril v obdobnej právnej veci a bude postupovať v súlade so zásadami
právneho štátu, najmä zásady právnej istoty. Odvolací súd má za to, že obe rozhodnutia Najvyššieho
súdu, teda uznesenie sp. zn. 6Cdo/1/2012, ako aj uznesenie sp. zn. 2Cdo/5/2012 sú rovnakého nielen

skutkového, ale aj právneho stavu, preto môžu súdy nižšieho stupňa vo svojej rozhodovacej činnosti
vziať do úvahy nález ÚS SR II. ÚS 499/2012 a v potrebnom rozsahu naň prihliadnuť. Taktiež je potrebné
dodať, že návrh na prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods. 2 písm. c/ je fakultatívnym spôsobom
prerušenia, teda účastníkovi konania naň nevzniká právo priamo zo zákona, ale závisí od rozhodnutia
súdu, či je, resp. nie je možné vykonať iné vhodné opatrenia na to, aby konanie pokračovalo. Okrem

iného odvolací súd zdôrazňuje, že v konaní pred Ústavným súdom SR sp. zn. II. ÚS 382/2013 sa
nerieši otázka významná pre konanie vedené na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 14C/136/2013,
keďže Ústavný súd SR skúma porušenie práv žalovaného vyplývajúcich z Ústavy SR, avšak nezaoberá
sa neprijateľnosťou samotnej rozhodcovskej doložky, pričom preskúmanie jej neprijateľnosti patrí doprávomoci okresného súdu. Odvolací súd v danej veci považuje prerušenie konania za nadbytočné,
pretože súd prvého stupňa má možnosť oboznámiť sa s rozhodnutím vydaným v obdobnej veci
(uznesenie NS SR 2Cdo/5/2012 a nález ÚS SR II. ÚS 499/2012), vziať do úvahy vyslovené právne

závery, a tým zabezpečiť plynulé pokračovanie konania.
V danej veci odporca podal aj návrh na prerušenie konania do skončenia konania vedeného pred
Ústavným súdom SR pod sp. zn. Rvp 8830/2013. Návrh na prerušenie konania zdôvodnil tým, že na
Ústavnom súde SR sa rieši otázka oprávnenosti vstupu spotrebiteľských združení do súdneho konania.
Odvolacísúdsastotožňujesozáveromsúduprvéhostupňa,žeprebiehajúcekonanienaÚstavnomsúde

SR nie je dôvodom na prerušenie konania pred všeobecným súdom. Všeobecný súd s poukazom na
vyššie citované zákonné ustanovenia je viazaný rozhodnutiami ústavného súdu iba ohľadom posúdenia,
či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou
je Slovenská republika viazaná, prípadne rozhodnutiami, ktoré sa týkajú základných ľudských práv
a slobôd. V tomto prípade takéto rozhodnutie Ústavného súdu SR vydané nebolo, preto viazanosť
všeobecného súdu takýmto rozhodnutím nenastala.

Podľa § 93 ods. 1 OSP v znení účinnom do 31. 12. 2014, ako vedľajší účastník môže sa popri
navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ
nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
Podľa § 93 ods. 2 OSP v znení účinnom do 31. 12. 2014, ako vedľajší účastník sa môže popri
navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je

ochrana práv podľa osobitného predpisu.
Podľa § 93 ods. 3 OSP v znení účinnom do 31. 12. 2014, do konania vstúpi buď z vlastného podnetu
alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho
účastníctva súd rozhodne len na návrh.
Podľa § 93 ods. 4 OSP v znení účinnom do 31. 12. 2014, v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a

povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého
v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.
Odvolací súd uvádza, že v § 93 OSP je upravený inštitút vedľajšieho účastníka, ktorý môže vystupovať
len v sporovom konaní. Vedľajším účastníkom konania môže byť len ten, kto má spôsobilosť byť
účastníkom konania (§ 19 OSP) a má právny záujem na výsledku konania, t. j. jeho právne postavenie

bude ovplyvnené výsledkom sporu. Vedľajším účastníkom sa stáva v okamihu, v ktorom dôjde súdu
podanie, že vstupuje na strane niektorého z účastníkov do konania, alebo v ktorom toto podanie urobí
ústne do protokolu. Vedľajší účastník môže vstúpiť do konania tak na prvom stupni, ako aj v odvolacom
konaní. O prípustnosti vedľajšieho účastníka rozhoduje súd len vtedy, ak niektorý z účastníkov namietne
neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Súd z vlastnej iniciatívy túto otázku neskúma,

ak nebola námietka neprípustnosti vznesená, je tretia osoba vedľajším účastníkom bez ďalšieho. O
námietke neprípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania rozhoduje súd uznesením, proti
ktorému je prípustné odvolanie. Predpokladom prípustnosti vedľajšieho účastníka do konania je právny
záujem vedľajšieho účastníka na výsledku sporu. O právny záujem ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím
vo veci bude dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka. Právny záujem na výsledku sporu nie

je potrebné tvrdiť ani preukazovať dovtedy, kým nebola vznesená námietka neprípustnosti vedľajšieho
účastníka.
Pokiaľ označený subjekt urobí procesný úkon prejavujúci jeho vôľu vstúpiť do konania, stáva sa
vedľajším účastníkom vo chvíli, keď súdu dôjde jeho písomné oznámenie alebo keď svoj úkon urobí
ústne do súdnej zápisnice; k vzniku vedľajšieho účastníctva sa nevyžaduje rozhodnutie súdu. Aj vtedy,

keď vstup do konania iniciuje samotný vedľajší účastník, majú účastníci právo vyjadriť sa k jeho úkonu,
ktorým prejavil, že vstupuje do konania, a prípadne namietať neprípustnosť tohto vstupu.
Zákonným predpokladom prípustnosti vedľajšieho účastníctva v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje
ustanovenie § 93 ods. 1 OSP, je právny záujem vedľajšieho účastníka na úspechu účastníka, na strane
ktorého vstúpil do konania. Vedľajší účastník pomáha v konaní hlavnému účastníkovi a podporuje ho;

poskytovaním pomoci navrhovateľovi alebo odporcovi sleduje ich záujmy, robí tak ale s cieľom prispieť
k ochrane aj svojich práv plynúcich mu z hmotnoprávnych ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov. Vedľajší účastník sa usiluje dosiahnuť procesný úspech ním podporovaného účastníka, lebo
výsledok sporu nepriaznivý pre účastníka, na strane ktorého v konaní vystupuje, sa nepriaznivo prejaví
aj na jeho (vedľajšieho účastníka) právnych pomeroch.

V prípadoch, na ktoré dopadá ustanovenie § 93 ods. 2 OSP, zákon nestanovuje ako podmienku účasti
tretej osoby na konaní skutočnosť, že táto osoba má záujem na výsledku konania. Legitimácia na vstup
vedľajšieho účastníka do konania, ktorá je inak vyvodzovaná z jeho právneho záujmu na výsledku sporu
(§ 93 ods. 1 OSP), tu vyplýva priamo zo zákona. V prípade takejto právnickej osoby je pre jej procesnépostavenie vedľajšieho účastníka nevyhnutné, aby predmetom jej činnosti bola ochrana práv, o ktoré
v konaní ide. Občiansky súdny poriadok v poznámke k uvedenému ustanoveniu odkazuje na niektoré
osobitné predpisy, ktoré naznačujú, aké právnické osoby môžu byť v postavení vedľajšieho účastníka.

Jedným z takých osobitných predpisov je tiež zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
V oboch prípadoch, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia § 93 ods. 1 a 2 OSP, je podstatnou podmienkou
vedľajšieho účastníctva v konaní súhlas (hlavného) účastníka, na strane ktorého vedľajší
účastník chce vystupovať. Potreba súhlasu účastníka, ktorý má byť v konaní podporovaný vedľajším
účastníkom, vyplýva zo samej podstaty a účelu vedľajšieho účastníctva. Z ustanovenia § 93 OSP

nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť, že by vedľajší účastník mohol v konaní vystupovať napriek
nesúhlasu „ním podporovaného“ účastníka; svoj nesúhlas s vedľajším účastníctvom tento účastník
nemusí ani odôvodňovať. Je pojmovo vylúčené, aby účastník konania bol pred súdom podporovaný
niekým,účasťktoréhovkonanísineželá.To,ženiektochcevkonanípredsúdompodporovať(hlavného)
účastníka konania v procesnom postavení vedľajšieho účastníka, automaticky neznamená, že ním
poskytovaná procesná pomoc je hlavnému účastníkovi vítaná, že mu vyhovuje a že s ňou musí za

každých okolností súhlasiť. To v plnej miere platí aj vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi, na ktorého
sa vzťahuje § 93 ods. 2 OSP. Účel procesnej pomoci v sporovom konaní, ktorú má vedľajší účastník
poskytovať (hlavnému) účastníkovi konania, môže byť naplnený len ak účastník, na strane ktorého chce
vedľajší účastník vystupovať, s vedľajším účastníctvom súhlasí. I keď sa určitý subjekt stáva vedľajším
účastníkomužvmomente,keďsúdudôjdejehoprocesnýúkonobsahujúciprejavvôlevstúpiťdokonania

v procesnom postavení vedľajšieho účastníka, má bezpochyby účastník konania, ktorého chce vedľajší
účastník v konaní podporovať, procesné právo vyjadriť svoj nesúhlas s jeho vstupom do konania. Treba
mať totiž na pamäti, že v dôsledku rovnakých procesných práv a povinností môže vedľajší účastník
v procesnom zmysle (i keď len do určitej miery) zasahovať do priebehu konania a ovplyvňovať ho.
Účastník konania má preto právo svojím nesúhlasom zabrániť tomu, aby pred súdom na jeho strane

v pozícii vedľajšieho účastníka konal ten, koho účasť v konaní si neželá. Povahe a účelu občianskeho
súdneho sporového konania by sa jednoznačne priečil vstup vedľajšieho účastníka do konania na strane
účastníka konania, ktorý by bol tomuto účastníkovi nanútený.
Odvolací súd poznamenáva, že v danom prípade Združenie oznámilo, že z vlastného podnetu ako
vedľajší účastník vstupuje do konania na strane navrhovateľky (spotrebiteľa) dňa 27. 11. 2013. Ide

o právnickú osobu, ktorej hlavnou náplňou činnosti je ochrana práv spotrebiteľa (§ 93 ods. 2 OSP, § 25
ods. 1 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z. z.). So zreteľom na to nebolo procesným predpokladom vstupu
občianskeho združenia do predmetného konania preukázanie právneho záujmu na jeho výsledku.
Vzhľadom k tomu, že občianske združenie vstúpilo do konania ešte za predchádzajúcej právnej úpravy,
stalo sa účastníkom konania na strane navrhovateľky automaticky doručením oznámenia o vstupe

do konania, bez potreby súhlasu navrhovateľky. Združenie však podaním doručeným súdu prvého
stupňa dňa 27. 11. 2013 doručilo súhlas navrhovateľky so vstupom Združenia na ochranu finančného
spotrebiteľa OFS do konania na jej stranu.
Súd prvého stupňa teda rozhodol správne keď dospel k záveru o nedôvodnosti prerušenia konania
z dôvodu prebiehajúceho konania pred Ústavným súdom SR pod č. Rvp. 8830/13 a pripustil vstup

Združenia do konania ako vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľky. Vzhľadom k tomu, že ani
odvolací súd nevzhliadol dôvod prerušenia konania a zároveň na vstup Združenia ako vedľajšieho
účastníka boli splnené všetky zákonom vyžadované predpoklady, súd prvého stupňa správne vo veci
rozhodol. V ďalšom odvolací súd poukazuje na argumenty uvedené súdom prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého uznesenia, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje (§ 226 OSP).

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd o podanom odvolaní odporcu rozhodol tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto uznesenia.
Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.