Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. august 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/192/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213220279
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 08. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4213220279.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zastúpený Advokátska
kanceláriaAntovszká,s.r.o.,sosídlomBratislava,Bárdošova2/A,IČO:36866881,protižalovanému:T.
M., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. W., T. XXX/X, o zaplatenie 1.291,93 eura s príslušenstvom, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 4. septembra 2014 č. k. 15C/159/2014-64 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4
písm. a/, k/, § 53 ods. 5, § 100 ods. 1, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka, § 5b zák. č. 250/2007 Z. z.

o ochrane spotrebiteľa a vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že na základe úverovej zmluvy
č. 20/212/09 zo dňa 13. 03. 2009 žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 2.400 eur a žalovaný sa
zaviazal splácať poskytnutý úver v pravidelných mesačných splátkach v počte 60 po 55,97 eura. Dátum
prvej splátky bol určený na 13. 04. 2009. Ročná percentuálna miera nákladov bola určená vo výške
17,93 %. Celkové náklady žalovaného spojené s úverom boli vo výške 3.525,60 eura. Úroková sadzba
pri poskytnutí úveru bola vo výške 14,10 % p.a. Z čl. 6.2.2 úverovej zmluvy bolo zistené, že v prípade

porušenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy žalovaným je žalobca oprávnený žiadať splatenie zostatku
úveru s príslušenstvom. Z výpisu z hlavnej knihy Dexia banky Slovensko, a. s. ku dňu 04. 05. 2010 mal
súd preukázané, že bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 2.400 eur podľa zmluvy č. 20/212/09 zo
dňa 13. 03. 2009, pričom úver bol zabezpečený vlastnou blankozmenkou. Nezaplatená istina bola vo
výške 2.177,45 eura, nezaplatené úroky vo výške 148,77 eura, nezaplatené sankčné poplatky 10,09
eura, t.j. celkom 2.336,31 eura. Výzvou na predčasné splatenie úveru bolo preukázané, že žalobca dňa
02. 12. 2009 žiadal žalovaného o predčasné splatenie zostatku istiny úveru s príslušenstvom do 10 dní

od doručenia výzvy. Súd na právny vzťah založený uvedenou zmluvou aplikoval Občiansky zákonník,
keďže predmetnú zmluvu považoval za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka.
Na základe úverovej zmluvy mal súd preukázané, že žalovanému bola poskytnutá finančná čiastka
vo výške 2.400 eur. Výzvou na predčasné splatenie úveru bolo súdu taktiež preukázané, že žalobca
žiadal žalovaného o predčasné splatenie zostatku istiny úveru s príslušenstvom do 10 dní od doručenia
výzvy. Žalobca pristúpil k zosplatneniu úveru ku dňu 04. 05. 2010. Nakoľko však návrh vo veci samej bol

podaný súdu dňa 05. 09. 2013, súd konštatoval, že pohľadávka žalobcu je v celom rozsahu premlčaná
a vzhľadom na ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom od 01. 05. 2014 nie
je možné priznať žalobcovi úspech. V uvedenej veci žalobca na základe úverovej zmluvy zo dňa 13.03. 2009 poskytol žalovanému finančné prostriedky, ktoré sa žalovaný zaviazal splatiť v pravidelných
mesačných splátkach. Žalovaný však zmluvné podmienky porušil, žalobca preto ku dňu 04. 05. 2010
pristúpil k zosplatneniu úveru. Návrh žalobcu na zaplatenie sumy 1.291,93 eura bol súdu doručený až

dňa 05. 09. 2013. Vzhľadom na uvedené veriteľovi začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba
na uplatnenie dlžnej sumy dňom nasledujúcim po zosplatnení dlžnej sumy, teda dňom 05. 05. 2010. Táto
všeobecná premlčacia doba veriteľovi uplynula dňom 05. 05. 2013. Keďže žaloba bola na súd podaná
až dňa 05. 09. 2013, teda zjavne po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby, súd, konštatujúc
uplynutie premlčacej lehoty podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., uplatnené právo

žalobcovi nepriznal a návrh zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP,
keď v konaní úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže si náhradu žiadnych trov
neuplatnil a v súvislosti s týmto konaním mu ani žiadne trovy nevznikli.

2.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalžalobcavzákonomstanovenejlehoteodvolanie,odôvodniac
ho odňatím možnosti konať pred súdom, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym

posúdením veci. Uviedol, že úverová zmluva bola uzatvorená v súlade s príslušnými ustanoveniami
Obchodného zákonníka, pričom v zmysle ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka
patrí medzi tzv. absolútne obchody. Ustanovenia Obchodného zákonníka sa použijú bez ohľadu
na povahu účastníkov záväzkového vzťahu, teda aj v prípade, ak dlžníkom bude fyzická osoba
nepodnikateľ. Súd na predmetnú právnu vec, konkrétne na otázku premlčania nároku aplikoval

nesprávny právny predpis - Občiansky zákonník, a to napriek tomu, že zmluva o úvere je uzavretá
v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka, preto rozhodol nezákonne. Podľa žalobcu nejde o
správne posúdenie, že na všetky nároky vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv majú byť aplikované
výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka, ale tak, že len ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách
sú jednostranne kogentné, to znamená aj voči Obchodnému zákonníku. Z uvedených dôvodov má

žalobca za to, že jeho nárok na zaplatenie žalovanej sumy žalovaným je plne v súlade s citovanými
zákonnými predpismi, na základe čoho žalobca namieta tvrdenie súdu, že nárok žalobcu je premlčaný.
Na tento právny vzťah sa vzťahujú ustanovenia Obchodného zákonníka, kde je ustanovená všeobecná
štvorročná premlčacia doba. Z uvedených dôvodov považuje žalobca rozhodnutie súdu za nesprávne.
Namietal tiež, že súd na premlčanie prihliadol ex offo. Postup súdu a jeho rozhodnutie odporujú

nielen ustanoveniami zák. č. 250/2007 Z. z., ale sú aj v rozpore so základnými ústavnými princípmi.
Ustanovenie § 5b bolo do zák. č. 250/2007 Z. z. doplnené zák. č. 102/2004 Z. z., ktorý nadobudol
účinnosť dňa 01. 05. 2014. Zákonodarca upravil otázku spätnej účinnosti novej úpravy len na niektoré
ustanovenia, ktoré boli do zák. č. 250/2007 Z. z. doplnené s účinnosťou od 01. 05. 2014.
Ustanovenie § 5b medzi ne zaradené nebolo. Súd tak svojim postupom porušil zákaz spätnej pôsobnosti

právnych noriem a v konaní, ktoré bolo začaté pred 01. 05. 2014 použil také ustanovenie, ktoré nebol
oprávnený aplikovať. Aplikácia § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. v postupe a rozhodnutí súdu predstavuje
retroaktívnu zmenu hmotnoprávneho postavenia účastníkov zmluvného vzťahu, ktorý existoval v deň
podania žaloby. Postavenie žalobcu nie je možné zmeniť tým, že súd uplatňuje hmotnoprávny inštitút
premlčania spätne na základe § 5b účinného od 01. 05. 2014. Ustanovenie § 5b by sa mohlo vzťahovať

na postup súdu len v konaní, ktoré začalo od účinnosti daného ustanovenia. Rozhodnutie súdu podľa
právnej úpravy, ktorá bola zavedená a účinná dňom 01. 05. 2014 v konaní, ktoré začalo dňa 05. 09.
2013 je retroaktívne a nezákonné. Žalobca zároveň napáda postup súdu z hľadiska porušenia princípu
legitímneho očakávania a predvídateľnosti postupu súdu. Predvídateľnosť rozhodnutia je považovaná
za atribút právneho štátu. V čase podania žaloby žiadne ustanovenie o tom, že súd na premlčanie

prihliada aj bez námietky dlžníka neplatilo, a teda žalobca ho ani nemal ako predvídať. Žalobca má za
to, že preukázal oprávnenosť svojho nároku voči žalovanému v časti istiny, ako aj v časti uplatneného
sankčného poplatku a s poukazom na uvedený skutkový stav a zákonné ustanovenia navrhol, aby
odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 380 ods. 1
CSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

4. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného na zaplatenia sumy 1.291,93 eura ako
nesplatenej časti úveru, sumy vo výške 10,09 eura, ktorá predstavuje vyčíslený úrok z omeškania ku dňu
zosplatnenia úveru a úroky z omeškania špecifikované v žalobe. Žalobu odôvodnil tým, že žalovanému
na základe úverovej zmluvy č. 20/212/09 z 13. 03. 2009 poskytol žalovanému úver v sume 2.400 eura žalovaný sa zaviazal splácať úver v pravidelných mesačných splátkach vo výške 55,97 eura. Keďže
žalovaný nesplácal poskytnutý úver, žalobca vyzval žalovaného na predčasné splatenie zostatku istiny
s príslušenstvom, a keďže žalovaný v stanovenej lehote neuhradil zostatok úveru, žalobca pristúpil k

zosplatneniu úveru z dôvodu porušenia zmluvných podmienok ku dňu 04. 05. 2010.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadu, ak
a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý,
b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,
c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

9. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací

súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, prihliadne odvolací súd aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

11. Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej

inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec z dôvodov uvedených v odvolaní aj správne právne
posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil,
a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v napadnutej časti sa stotožňuje, na tieto v zmysle
ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v danej veci rozsahom
a dôvodmi odvolania viazaný, pri preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie sa zaoberal námietkami

žalobcu uvedenými v odvolaní. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, k dôvodom odvolania
žalobcu, k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci - k aplikácii ustanovenia § 5b zák. č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa odvolací súd dodáva nasledovné:

12. K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je

významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita
je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá
a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený
na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu
štátu,nepraváretroaktivitasaakceptujeakoprípustnýnástrojnadosiahnutieustanovenýchadostatočne

významných cieľov verejnej moci.

13. Ako vo väčšine vnútroštátnych právnych poriadkov demokratických štátov, aj v ústavnom
poriadku Slovenskej republiky je zákaz retroaktívneho pôsobenia právnych noriem explicitne vyjadrený
len vo vzťahu k trestnému zákonodarstvu v čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky <., patrí princíp právnej istoty. Ten pozostáva z viacerých
čiastkových prvkov, ktoré vystupujú aj ako samostatné princípy. Ide najmä o princíp jasnosti (určitosti),
zrozumiteľnosti a predvídateľnosti právnych noriem, princíp legitímnych očakávaní, t. j. predvídateľnosti
postupu orgánov verejnej moci, princíp ochrany dôvery občanov v právo, princíp ochrany práv

nadobudnutých v dobrej viere a tiež princíp zákazu retroaktivity.

15. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky „k imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne
patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho
je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. Ten, kto konal,
resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho noriem), nemôže byť vo svojej

dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia“.
16. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti
založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho
(predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny
predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V

dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako
jeho platnosť (skôr, než začal existovať).
17. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa
predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu
môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do

budúcnaprinesieurčitézmenyajtýchpráv(alebopovinností),ktorévzniklizaplatnostiskoršiehozákona.
Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych
vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje,
pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho
predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo

pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej
úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav,
ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej
úpravy (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. 06. 2010, sp. zn. 4 Cdo 98/2010.)

18. Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť
1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na
nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto

skutočností dovolával.

19. Otázkou účinnosti ustanovenia § 5b zák. č 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa sa zaoberal už aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015,
pričom mal za to, že prvostupňový súd musí vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa, pričom ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ je povinný prihliadnuť
na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Má tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu
tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých

súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne
vzťahy založené pred týmto dňom (rozsudok NS SR sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015).
Odvolací súd, vychádzajúc z názoru NS SR, vysloveného v uvedenom rozhodnutí, mal za to, že pokiaľ
súd prvej inštancie vo veci ex offo aplikoval ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., čo namietal žalobca
v odvolaní, postupoval správne, preto sa odvolací súd s takýmto právnym posúdením veci súdom prvej

inštancie stotožňuje.

20. K aplikácii Obchodného zákonníka na danú vec odvolací súd ešte dodáva, že aj keď sa odvolací súd
stotožňuje so žalobcom, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom, na ktorú sa vzťahuje Obchodnýzákonník, to však nevylučuje posúdenie danej veci aj v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,
keďže v danej veci išlo o zmluvu o úvere, pričom žalobca pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupoval
ako veriteľ, t. j. ako osoba, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval

ako spotrebiteľ, t. j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti. Ide teda o spotrebiteľský vzťah, na ktorý je potrebné pri premlčaní aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v
odvolacom konaní úspešnému žalovanému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že
žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia
§ 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade
by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2

CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovanému
žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že žalovanému a sa náhrada trov odvolacieho konania
nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).